Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 143/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. L., Ž., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , práva na prejednanie veci v primeranej

lehote a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. L. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára

2011 doručená sťažnosť P. L., Ž., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“), práva na prejednanie veci v primeranej lehote a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a Slovenskou

republikou, zastúpenou Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

«V roku 2003 som podal na Okresnom súde v Nitre žalobný návrh o ochranu

osobnosti, a iné proti spoločnosti Vydavateľovi týždenníka „P.“. Táto žaloba sa vedenie na

Okresnom súde v Nitre pod č. (pôvodne pod zn. ).

Je pravda, že som na súd podal nekvalifikovaný návrh, ale nie mojou vinou. Som iba

vyučený kuchár – t.j. osoba bez právnického vzdelania, takže odo mňa nemožno očakávať,

že budem vedieť napísať kvalifikovaný návrh.

Súd mal však povinnosť ma poučiť o mojich právach – t. j. o práve žiadať a byť

oslobodený od súdnych poplatkov a o práve žiadať ustanovenie advokáta.

Ak by si Súd splnil svoju zákonom stanovenú povinnosť poučiť ma ako účastníka

konania o mojich právach ...a ak by si ju splnil včas, mohol som už na samom začiatku

konania požiadať o advokáta ktorý by návrh spracoval kvalifikovane a súdu by nič

nebránilo v tom, aby vo veci konal. ...

Okrem absencie zákonného poučenia Súd pochybil aj v tom, že vynášal nesprávné –

t. j. nezákonné rozhodnutia. Najskôr návrh odmietol, vec musela byť predložená na

rozhodnutie odvolaciemu súdu, ktorý rozhodol, že rozhodnutie súdu I. stupňa je nesprávne,

preto ho zrušil a vec vrátil na nové konanie. ...

Rovnako tak vyniesol súd I. stupňa nesprávné rozhodnutia aj v prípade mojich

žiadostí o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta, ktoré odmietol. Spis

musel ísť znovu dva krát na odvolací súd, kde tento znovu rozhodol, že rozhodnutia súdu I.

stupňa sú nesprávné, zrušil ich a vrátil vec na nové konanie. Čím prešla doba vyše dvoch

rokov, a to iba vinou súdu.

Po podaní odvolania Súd I. stupňa vyše roka neodstúpil spis na odvolací súd, lebo že

„sa omylom domnieval, že odvolanie nebolo podané“. ...

Preto som v danej veci podal na ústavný súd sťažnosť na prieťahy vo vyššie

uvedenom konaní. Ústavný súd nálezom zo dňa 16. júla 2008 č. -50 rozhodol,

že Okresný súd Nitra v k. č. porušil moje práva zaručované v čl. 48 ods. 2

SR a prikázal mu konať bez zbytočných prieťahov.

Súd I. stupňa jediné čo spravil, že od uvedenej doby vydal ďalšie nesprávné

rozhodnutie, ktoré odvolací súd znovu musel zrušiť a vec vrátiť na nové konanie.

Teraz si napr. OS – Nitra uzmyslel, že nemá príslušnosť vo veci konať, a spis odstúpil

na Najvyšší súd SR, aby o tom rozhodol. ... riešiť príslušnosť v tomto štádiu dokazovania je

v rozpore s ustanovením a SR...»

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že „... OS – Nitra nerešpektoval nález

ústavného súdu zo dňa 16. 7. 2008 zn. -50, kde mu ústavný súd SR prikázal

konať bez zbytočných prieťahov. ... OS – Nitra spôsobil prieťahy aj tým, že si nesplnil svoju

zákonnú povinnosť poučenia o mojich právach (práva byť oslobodený od súdnych poplatkov

a práva mať ustanoveného advokáta) a že všetky rozhodnutia ktoré doposiaľ vyniesol boli

nesprávne, čo bezpochyby spôsobilo to, že vec sa ešte po 8-ich rokoch stále nachádza iba

na súde I. stupňa – teda spôsobil prieťahy. ... napádam nielen to, že súd I. stupňa

nerešpektoval nález ústavného súdu, ale aj celú dĺžku konania od podania návrhu až

doposiaľ.“.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručené

v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré odôvodnil tým, že okresný súd postupoval vo veci jeho návrhu

nezákonne, t. j. nesplnil si zákonnú povinnosť poučiť sťažovateľa o jeho procesných

právach. Okresný súd „rad radom“ vynášal nezákonné rozhodnutia, ktoré musel odvolací

súd zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa názoru sťažovateľa „nezákonné konanie, postup a rozhodovanie súdu už samé

osebe musí znamenať porušenie práva na spravodlivé súdne konanie“.

Na základe uvádzaných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1.) Základné právo P. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

SR porušené bolo.

2.) P. L. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €, ktoré je mu

porušovateľ práva povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil „existenciou

rozsudkov ESĽP vynesených v rovnakých veciach, kde súd priznal práve takúto výšku

odškodného/zadosťučinenia z titulu náhrady nemajetkovej škody – t. j. emocionálneho

utrpenia a stresu, ktoré obeť prežila ako priamy dôsledok porušenia práva“.

Súčasne sťažovateľ požiadal o ustanovenie advokáta na zastupovanie v konaní pred

ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , ).

Predmetom sťažnosti je predovšetkým tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. dochádza k porušovaniu jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj

práva na prejednanie veci v primeranej lehote a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že

účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis

).

1. Konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. už bolo z hľadiska

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v predmetom skúmania ústavného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. . Ústavný súd nálezom č. k. -50 zo 16. júla 2008

konštatoval, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné

právo sťažovateľa zaručené v , a okresnému súdu bolo prikázané, aby

vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ v sťažnosti opätovne namieta prieťahy v napadnutom konaní, pričom

namieta celé konanie (od podania žaloby až dosiaľ) nielen obdobie po vydaní označeného

nálezu ústavného súdu zo 16. júla 2008. Vzhľadom na skutočnosť, že v tej istej veci

sťažovateľa už ústavný súd rozhodol nálezom č. k. -50 zo 16. júla 2008,

posúdeniu priebehu napadnutého konania do vydania uvedeného nálezu ústavného súdu

v tomto konaní bráni v súlade s prekážka veci

rozhodnutej (res iudicata). Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa

obdobia do vydania nálezu ústavného súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24

písm. a) z dôvodu jej neprípustnosti.

S prihliadnutím na uvedené preto ústavný súd v danej veci skúmal, či tvrdenia

sťažovateľa sú opodstatnené a či existuje reálna možnosť vyslovenia porušenia základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru,

posudzujúc obdobie od vydania nálezu ústavného súdu č. k. -50 zo 16. júla

2008 v napadnutom konaní.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil

v období po vydaní nálezu ústavného súdu zo 16. júla 2008 takýto priebeh napadnutého

konania:

V čase od 15. apríla 2008 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Nitre (ďalej len

„krajský súd“), ktorému bol predložený na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti

uzneseniu okresného súdu z 12. decembra 2007, ktorým nepripustil zmenu návrhu na

začatie konania, ako aj o odvolaní pôvodného právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. proti

uzneseniu o priznaní trov právneho zastúpenia zo 14. decembra 2007. Dňa 30. januára 2009

krajský súd uznesením odmietol odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

z 12. decembra 2007 a súčasne zmenil uznesenie okresného súdu zo 14. decembra 2007

v časti týkajúcej sa výšky priznaných trov právneho zastúpenia. Dňa 23. februára 2009 bol

spis vrátený okresnému súdu. Dňa 16. apríla 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na

7. máj 2009. Dňa 4. mája 2009 sťažovateľ rozšíril žalobný návrh na sumu 5 mil. Sk.

Dňa 7. mája 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd uznesením pripustil

zmenu návrhu sťažovateľa zo 4. mája 2009 a vyniesol rozsudok, ktorým žalovaného

zaviazal zaplatiť sťažovateľovi 500 € a náhradu trov konania. Dňa 5. júna 2009 predseda

okresného súdu rozhodol o predĺžení lehoty na vypracovanie rozhodnutia do 31. júla 2009.

Dňa 17. augusta 2009 sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku zo 7. mája 2009.

Dňa 21. augusta 2009 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľa žalovanému na vyjadrenie.

Dňa 24. augusta 2009 sa žalovaný odvolal proti rozsudku zo 7. mája 2009.

Dňa 8. septembra 2009 okresný súd uznesením uložil žalovanému zaplatiť súdny poplatok

za odvolanie. Dňa 16. septembra 2009 sa žalovaný vyjadril k odvolaniu sťažovateľa.

Dňa 18. septembra 2009 žalovaný zaplatil súdny poplatok za odvolanie. Dňa 23. septembra

2009 sa sťažovateľ vyjadril k odvolaniu žalovaného. Dňa 6. októbra 2009 bol spis

predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach sťažovateľa a žalovaného.

Dňa 15. júla 2010 krajský súd uznesením napadnutý rozsudok okresného súdu zo 7. mája

2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dňa 3. septembra 2010 bol spis vrátený

okresnému súdu. Okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a register obyvateľov

o oznámenie skutočností potrebných na rozhodnutie vo veci. Dňa 29. septembra 2010

okresný súd nariadil pojednávanie na 22. október 2010. Dňa 6. októbra 2010 okresný súd

požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)

o odpis z registra trestov sťažovateľa a jeho rodičov. Súčasne právna zástupkyňa

sťažovateľa požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní a register

obyvateľov doručil okresnému súdu požadované informácie. Dňa 22. októbra 2010 okresný

súd odročil pojednávanie na 19. november 2010. Dňa 27. októbra 2010 generálna

prokuratúra doručila požadované odpisy z registra trestov. Dňa 16. novembra 2010

sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie

z 3. a 12. novembra 2010. Dňa 19. novembra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo

odročené na 28. január 2011 pre účely vypočutia navrhovaných svedkov a doplnenia

dokazovania. Okresný súd zároveň požiadal Štatistický úrad Slovenskej republiky (ďalej len

„štatistický úrad“) o oznámenie skutočností potrebných pre rozhodnutie. Dňa 30. novembra

2010 štatistický úrad oznámil, že vo svojich databázach neeviduje požadované informácie.

Dňa 1. decembra 2010 okresný súd zaslal žalovanému podanie sťažovateľa doručené

okresnému súdu 23. novembra 2010. Dňa 2. decembra 2010 žalovaný v súlade so závermi

z pojednávania uskutočneného 19. novembra 2010 oznámil adresu svedkyne H. Ď. (autorky

článku). Dňa 7. decembra 2010 okresný súd požiadal Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra

(ďalej len „jazykovedný ústav“) o výklad slova „beštia“ a Obecný úrad v P. o oznámenie

skutočností potrebných pre rozhodnutie. Zároveň bol spísaný úradný záznam, v ktorom

právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že nemá námietky proti delegácii veci Okresnému

súdu Piešťany. Okresný súd zároveň uznesením vyzval žalovaného, aby sa vyjadril, či

súhlasí s návrhom na delegáciu veci Okresnému súdu Piešťany z dôvodu vhodnosti

(žalovaný sa k návrhu nevyjadril). Dňa 16. decembra 2010 sťažovateľ oznámil okresnému

súdu, že nesúhlasí s tým, aby sa pojednávanie, na ktorom majú byť vypočutí svedkovia,

uskutočnilo v jeho neprítomnosti, a preto požiadal okresný súd, aby zabezpečil jeho

prítomnosť na pojednávaní, príp. aby pojednávanie uskutočnil v Ústave na výkon trestu

odňatia slobody v L. Dňa 17. decembra 2010 starosta obce P. oznámil požadované

informácie. Dňa 23. decembra 2010 jazykovedný ústav odpovedal na dopyt okresného súdu.

Dňa 13. januára 2011 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o návrhu okresného súdu na prikázanie veci Okresnému

súdu Piešťany z dôvodu vhodnosti. Dňa 27. januára 2011 bol spísaný úradný záznam

o zrušení pojednávania nariadeného na 28. január 2011 z dôvodu, že spis sa nachádza na

najvyššom súde. Najvyšší súd uznesením z 28. februára 2011 nevyhovel návrhu okresného

súdu na prikázanie veci sťažovateľa Okresnému súdu Piešťany. Dňa 10. marca 2011 bol

spis vrátený okresnému súdu. Okresný súd v ten istý deň nariadil pojednávanie na 15. apríl

2011.

Z prehľadu procesných úkonov v napadnutom konaní vyplýva, že okresný súd

v posudzovanom období (necelé tri roky) po odrátaní obdobia, keď sa spis v rámci

odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde (spolu minimálne 21 mesiacov), keď

reálne nemohol ovplyvniť priebeh napadnutého konania, v podstate konal vo veci priebežne

a jeho postup v zásade smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.

Doterajšiu dĺžku napadnutého konania objektívne ovplyvnilo aj samotné správanie

sťažovateľa, predovšetkým jeho procesná aktivita prejavujúca sa v tom, že vo všetkých

prípadoch, v ktorých nebolo vyhovené jeho návrhom, podával opravné prostriedky,

v dôsledku čoho bol spis opakovane predkladaný krajskému súdu. Podaním zo 4. mája 2009

sťažovateľ po štvrtýkrát v priebehu konania zmenil žalobný návrh (pokiaľ ide o výšku

žalovanej sumy) a podaním doručeným okresnému súdu 23. novembra 2010 rozšíril petit

žaloby. V jednom prípade právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala o odročenie

pojednávania (nariadeného na 22. október 2010). V tejto súvislosti treba poukázať na to, že

za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka

konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takom prípade

nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci ().

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v napadnutom konaní, ústavný súd poukazuje aj

na tú skutočnosť, že sťažovateľ podal odvolanie aj proti uzneseniu okresného súdu

z 12. decembra 2007 o nepripustení zmeny návrhu na začatie konania, teda proti uzneseniu,

proti ktorému výslovne odvolanie nie je prípustné [§ 202 ods. 3 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Aj v dôsledku sťažovateľom podaného odvolania bol

spis v posudzovanom období počas 10 mesiacov (od 15. apríla 2008 do 23. februára 2009)

na krajskom súde, čo nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu. Sťažovateľ tým, že podal

odvolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, o čom bol

v písomnom vyhotovení rozhodnutia riadne poučený, prakticky konal proti naplneniu účelu

zaručeného základného práva, na porušenie ktorého sa teraz v konaní pred ústavným súdom

sťažuje (napr. ).

Sťažovateľ tiež namietal, že okresný súd spôsobil prieťahy v napadnutom konaní aj

tým, že „všetky rozhodnutia ktoré doposiaľ vyniesol boli nesprávne“.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že zbytočné prieťahy v konaní môžu

byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou

činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty

(, , ), pričom rovnako tak môže zapríčiniť

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. ), t. j. v danom

prípade okresného súdu.

Okresný súd vo veci sťažovateľa meritórne rozhodol rozsudkom zo 7. mája 2009,

ktorý bol uznesením krajského súdu z 15. júla 2010 v rámci odvolacieho konania zrušený,

a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku bola

nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, pričom týmto

postupom okresného súdu bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom.

V tomto prípade nepochybne zrušením napadnutého rozsudku odvolacím súdom a vrátením

veci okresnému súdu došlo k predĺženiu napadnutého konania v dôsledku „nesprávnej“

činnosti okresného súdu (vychádzajúc z právnych názorov odvolacieho súdu, pozn.).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v (, ,

). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v je pojem

autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na

konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle (napr. ).

Aj keď postup okresného súdu v preskúmavanom konaní nebol, ako už bolo uvedené,

efektívny a prispel aj k predĺženiu konania, ústavný súd je však toho názoru, že doterajšiu

dĺžku konania nemožno pripísať iba na vrub neefektívnemu postupu okresného súdu, keďže

v dôsledku podaného odvolania sa spis nachádzal takmer 11 mesiacov na krajskom súde.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť smeruje iba proti postupu

okresného súdu, a keďže konanie pred ústavným súdom je ovládané princípom

dispozitívnosti, nie je možné, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný

súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Po zohľadnení konkrétnych okolností prípadu, predovšetkým skutočnosti, že okresný

súd potom, keď mu bol spis vrátený z krajského súdu, konal plynule, súc viazaný právnymi

názormi odvolacieho súdu vo veci vykonania dokazovania v naznačenom smere, ústavný

súd dospel k záveru, že pochybenie okresného súdu, k odstráneniu ktorého už došlo

uplatnením odvolania zo strany sťažovateľa, v danom prípade nedosahuje takú intenzitu, na

základe ktorej by ústavný súd mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodnúť

o porušení základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd spôsobil prieťahy v označenom konaní aj

svojím návrhom na prikázanie veci inému okresnému súdu z dôvodu vhodnosti podľa § 12

ods. 2 . Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou zohľadnil najmä skutočnosť, že

právna zástupkyňa sťažovateľa nemala proti delegácii veci Okresnému súdu Piešťany

námietky (uvedené vyplýva z úradného záznamu okresného súdu zo 7. decembra 2010).

Dôvodom na delegáciu veci malo byť to, že skutočný pobyt sťažovateľa je v obvode

Okresného súdu Piešťany, keďže je v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L. Podľa

názoru ústavného súdu aj napriek skutočnosti, že najvyšší súd návrhu na prikázanie veci

nevyhovel, nemožno v okolnostiach prípadu sťažovateľa uvedený postup okresného súdu

hodnotiť ako „nesprávny“, resp. neefektívny, ktorým okresný súd spôsobil zbytočné

prieťahy v napadnutom konaní.

Podľa názoru ústavného súdu vychádzajúc z uvedeného chronologického prehľadu

podstatných (procesných) úkonov okresného súdu, aj keď doterajší priebeh konania pred

okresným súdom nebol celkom bez prieťahov a bol poznačený aj neefektívnou činnosťou,

v zásade smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa a nesignalizuje reálnu

možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou

činnosťou preto v danom štádiu napadnutého konania neprichádza do úvahy, aby ústavný

súd mohol postup okresného súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu

(sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa

zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru. Ústavný súd

preto považuje dosiaľ poskytnutú ochranu sťažovateľovi nálezom č. k. -50

zo 16. júla 2008, ktorým mu bolo priznané aj finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk,

za dostatočnú.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa dohovoru

postupom okresného súdu v napadnutom konaní v čase po vydaní nálezu ústavného súdu

č. k. -50 zo 16. júla 2008 už po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ súčasne namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré odôvodnil

najmä nezákonným postupom okresného súdu a jeho nezákonnými rozhodnutiami, ktoré

musel odvolací súd zrušiť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia , právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba

vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom

prípade právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa podľa dohovoru má

všeobecný súd, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu

ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní

pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a

ustanovenými procesnými úkonmi, najmä využitím riadnych opravných prostriedkov

(podobne napr. , , ).

Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania postupu a rozhodnutia okresného

súdu využitím riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré aj účinne využil, pričom

pri jeho uplatnení bol úspešný. Sťažovateľ sa tak domohol účinnej ochrany ním označeného

práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého porušenie namietal, už v konaní pred krajským

súdom, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu zo 7. mája 2009 zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude mať sťažovateľ možnosť opätovne

uplatňovať svoje procesné práva. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý

vyplýva z citovaného , nemá právomoc preskúmavať postup

a rozhodnutia okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutia preskúmal krajský súd

v dôsledku riadnych opravných prostriedkov (odvolaní) podaných sťažovateľom.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu a jeho rozhodnutiami v napadnutom konaní po predbežnom prerokovaní

odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa .

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti označil za „porušovateľa“ svojich označených práv

okrem okresného súdu aj štát – Slovenskú republiku, zastúpenú ministerstvom

spravodlivosti.

Podľa a 2 v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo

nezávislé a nestranné súdy, pričom súdnictvo sa na všetkých stupňoch vykonáva oddelene

od iných štátnych orgánov. Z citovaných ustanovení vyplýva, že v záujme

zabezpečenia výkonu súdnictva nezávislými a nestrannými súdmi sa iným orgánom štátnej

moci zakazuje akýmkoľvek spôsobom zasahovať do ich rozhodovacej právomoci.

Ministerstvu spravodlivosti nie sú súdy pri výkone súdnictva ako takom nijako

podriadené a ministerstvo spravodlivosti za žiadnych okolností nemôže zasahovať do ich

rozhodovacej činnosti. Ak teda ministerstvo, tak ako iné orgány štátnej moci, nemôže

žiadnym spôsobom zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov, potom je úplne logické, že

za porušenie základných práv postupom súdov v priebehu súdnych konaní alebo ich

rozhodnutiami ministerstvo spravodlivosti ako orgán výkonnej štátnej moci nemôže niesť

ani ústavnoprávnu zodpovednosť.

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že pre nedostatok akejkoľvek príčinnej súvislosti,

je úplne vylúčené, aby ministerstvo spravodlivosti bolo porušiteľom označených práv

sťažovateľa, prípadne nieslo zodpovednosť za ich porušenie v súvislosti s postupom

okresného súdu v napadnutom konaní. Z tohto dôvodu ústavný súd s poukazom na

ustanovenie sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou

namieta porušenie svojich práv ministerstvom spravodlivosti, pri predbežnom prerokovaní

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné

poznamenať, že nečinnosť okresného súdu v ďalšom priebehu označeného konania by

mohla spôsobiť porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a jeho práva podľa dohovoru,

čo nevylučuje, aby sťažovateľ v takom prípade opätovne podal sťažnosť ústavnému súdu.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného

finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody

sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti

nezaoberal.

Ústavný súd tiež podotýka, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo tiež

bez právneho dôvodu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011