Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 143/2011
PDF · 278.48 KB
No categories available
II. ÚS 143/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. L., Ž., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na prejednanie veci v primeranej
lehote a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 220/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára
2011 doručená sťažnosť P. L., Ž., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), práva na prejednanie veci v primeranej lehote a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 25 C 220/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a Slovenskou
republikou, zastúpenou Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo spravodlivosti“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«V roku 2003 som podal na Okresnom súde v Nitre žalobný návrh o ochranu
osobnosti, a iné proti spoločnosti Vydavateľovi týždenníka „P.“. Táto žaloba sa vedenie na
Okresnom súde v Nitre pod č. 25C/220/2006 (pôvodne pod zn. 11 Nc 5069/03).
Je pravda, že som na súd podal nekvalifikovaný návrh, ale nie mojou vinou. Som iba
vyučený kuchár – t.j. osoba bez právnického vzdelania, takže odo mňa nemožno očakávať,
že budem vedieť napísať kvalifikovaný návrh.
Súd mal však povinnosť ma poučiť o mojich právach – t. j. o práve žiadať a byť
oslobodený od súdnych poplatkov a o práve žiadať ustanovenie advokáta.
Ak by si Súd splnil svoju zákonom stanovenú povinnosť poučiť ma ako účastníka
konania o mojich právach ...a ak by si ju splnil včas, mohol som už na samom začiatku
konania požiadať o advokáta ktorý by návrh spracoval kvalifikovane a súdu by nič
nebránilo v tom, aby vo veci konal. ...
Okrem absencie zákonného poučenia Súd pochybil aj v tom, že vynášal nesprávné –
t. j. nezákonné rozhodnutia. Najskôr návrh odmietol, vec musela byť predložená na
rozhodnutie odvolaciemu súdu, ktorý rozhodol, že rozhodnutie súdu I. stupňa je nesprávne,
preto ho zrušil a vec vrátil na nové konanie. ...
Rovnako tak vyniesol súd I. stupňa nesprávné rozhodnutia aj v prípade mojich
žiadostí o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie advokáta, ktoré odmietol. Spis
musel ísť znovu dva krát na odvolací súd, kde tento znovu rozhodol, že rozhodnutia súdu I.
stupňa sú nesprávné, zrušil ich a vrátil vec na nové konanie. Čím prešla doba vyše dvoch
rokov, a to iba vinou súdu.
Po podaní odvolania Súd I. stupňa vyše roka neodstúpil spis na odvolací súd, lebo že
„sa omylom domnieval, že odvolanie nebolo podané“. ...
Preto som v danej veci podal na ústavný súd sťažnosť na prieťahy vo vyššie
uvedenom konaní. Ústavný súd nálezom zo dňa 16. júla 2008 č. III. ÚS 82/08-50 rozhodol,
že Okresný súd Nitra v k. č. 25 C 220/2006 porušil moje práva zaručované v čl. 48 ods. 2
ústavy SR a prikázal mu konať bez zbytočných prieťahov.
Súd I. stupňa jediné čo spravil, že od uvedenej doby vydal ďalšie nesprávné
rozhodnutie, ktoré odvolací súd znovu musel zrušiť a vec vrátiť na nové konanie.
Teraz si napr. OS – Nitra uzmyslel, že nemá príslušnosť vo veci konať, a spis odstúpil
na Najvyšší súd SR, aby o tom rozhodol. ... riešiť príslušnosť v tomto štádiu dokazovania je
v rozpore s ustanovením § 100 ods. 1 O.S.P. a čl. 48 ods. 2 ústavy SR...»
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že „... OS – Nitra nerešpektoval nález
ústavného súdu zo dňa 16. 7. 2008 zn. III. ÚS 82/08-50, kde mu ústavný súd SR prikázal
konať bez zbytočných prieťahov. ... OS – Nitra spôsobil prieťahy aj tým, že si nesplnil svoju
zákonnú povinnosť poučenia o mojich právach (práva byť oslobodený od súdnych poplatkov
a práva mať ustanoveného advokáta) a že všetky rozhodnutia ktoré doposiaľ vyniesol boli
nesprávne, čo bezpochyby spôsobilo to, že vec sa ešte po 8-ich rokoch stále nachádza iba
na súde I. stupňa – teda spôsobil prieťahy. ... napádam nielen to, že súd I. stupňa
nerešpektoval nález ústavného súdu, ale aj celú dĺžku konania od podania návrhu až
doposiaľ.“.
Sťažovateľ tiež namieta porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručené
v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré odôvodnil tým, že okresný súd postupoval vo veci jeho návrhu
nezákonne, t. j. nesplnil si zákonnú povinnosť poučiť sťažovateľa o jeho procesných
právach. Okresný súd „rad radom“ vynášal nezákonné rozhodnutia, ktoré musel odvolací
súd zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa názoru sťažovateľa „nezákonné konanie, postup a rozhodovanie súdu už samé
osebe musí znamenať porušenie práva na spravodlivé súdne konanie“.
Na základe uvádzaných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1.) Základné právo P. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR porušené bolo.
2.) P. L. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- €, ktoré je mu
porušovateľ práva povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil „existenciou
rozsudkov ESĽP vynesených v rovnakých veciach, kde súd priznal práve takúto výšku
odškodného/zadosťučinenia z titulu náhrady nemajetkovej škody – t. j. emocionálneho
utrpenia a stresu, ktoré obeť prežila ako priamy dôsledok porušenia práva“.
Súčasne sťažovateľ požiadal o ustanovenie advokáta na zastupovanie v konaní pred
ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
Predmetom sťažnosti je predovšetkým tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 220/2006 dochádza k porušovaniu jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj
práva na prejednanie veci v primeranej lehote a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že
účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej
neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis
1. Konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 25 C 220/2006 už bolo z hľadiska
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy predmetom skúmania ústavného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. III. ÚS 82/08. Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 82/08-50 zo 16. júla 2008
konštatoval, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené základné
právo sťažovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, a okresnému súdu bolo prikázané, aby
vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ v sťažnosti opätovne namieta prieťahy v napadnutom konaní, pričom
namieta celé konanie (od podania žaloby až dosiaľ) nielen obdobie po vydaní označeného
nálezu ústavného súdu zo 16. júla 2008. Vzhľadom na skutočnosť, že v tej istej veci
sťažovateľa už ústavný súd rozhodol nálezom č. k. III. ÚS 82/08-50 zo 16. júla 2008,
posúdeniu priebehu napadnutého konania do vydania uvedeného nálezu ústavného súdu
v tomto konaní bráni v súlade s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde prekážka veci
rozhodnutej (res iudicata). Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa
obdobia do vydania nálezu ústavného súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24
písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.
S prihliadnutím na uvedené preto ústavný súd v danej veci skúmal, či tvrdenia
sťažovateľa sú opodstatnené a či existuje reálna možnosť vyslovenia porušenia základného
práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
posudzujúc obdobie od vydania nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 82/08-50 zo 16. júla
2008 v napadnutom konaní.
Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 25 C 220/2006 ústavný súd zistil
v období po vydaní nálezu ústavného súdu zo 16. júla 2008 takýto priebeh napadnutého
konania:
V čase od 15. apríla 2008 sa spis nachádzal na Krajskom súde v Nitre (ďalej len
„krajský súd“), ktorému bol predložený na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti
uzneseniu okresného súdu z 12. decembra 2007, ktorým nepripustil zmenu návrhu na
začatie konania, ako aj o odvolaní pôvodného právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. proti
uzneseniu o priznaní trov právneho zastúpenia zo 14. decembra 2007. Dňa 30. januára 2009
krajský súd uznesením odmietol odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
z 12. decembra 2007 a súčasne zmenil uznesenie okresného súdu zo 14. decembra 2007
v časti týkajúcej sa výšky priznaných trov právneho zastúpenia. Dňa 23. februára 2009 bol
spis vrátený okresnému súdu. Dňa 16. apríla 2009 okresný súd nariadil pojednávanie na
7. máj 2009. Dňa 4. mája 2009 sťažovateľ rozšíril žalobný návrh na sumu 5 mil. Sk.
Dňa 7. mája 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd uznesením pripustil
zmenu návrhu sťažovateľa zo 4. mája 2009 a vyniesol rozsudok, ktorým žalovaného
zaviazal zaplatiť sťažovateľovi 500 € a náhradu trov konania. Dňa 5. júna 2009 predseda
okresného súdu rozhodol o predĺžení lehoty na vypracovanie rozhodnutia do 31. júla 2009.
Dňa 17. augusta 2009 sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku zo 7. mája 2009.
Dňa 21. augusta 2009 okresný súd zaslal odvolanie sťažovateľa žalovanému na vyjadrenie.
Dňa 24. augusta 2009 sa žalovaný odvolal proti rozsudku zo 7. mája 2009.
Dňa 8. septembra 2009 okresný súd uznesením uložil žalovanému zaplatiť súdny poplatok
za odvolanie. Dňa 16. septembra 2009 sa žalovaný vyjadril k odvolaniu sťažovateľa.
Dňa 18. septembra 2009 žalovaný zaplatil súdny poplatok za odvolanie. Dňa 23. septembra
2009 sa sťažovateľ vyjadril k odvolaniu žalovaného. Dňa 6. októbra 2009 bol spis
predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach sťažovateľa a žalovaného.
Dňa 15. júla 2010 krajský súd uznesením napadnutý rozsudok okresného súdu zo 7. mája
2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dňa 3. septembra 2010 bol spis vrátený
okresnému súdu. Okresný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a register obyvateľov
o oznámenie skutočností potrebných na rozhodnutie vo veci. Dňa 29. septembra 2010
okresný súd nariadil pojednávanie na 22. október 2010. Dňa 6. októbra 2010 okresný súd
požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
o odpis z registra trestov sťažovateľa a jeho rodičov. Súčasne právna zástupkyňa
sťažovateľa požiadala o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní a register
obyvateľov doručil okresnému súdu požadované informácie. Dňa 22. októbra 2010 okresný
súd odročil pojednávanie na 19. november 2010. Dňa 27. októbra 2010 generálna
prokuratúra doručila požadované odpisy z registra trestov. Dňa 16. novembra 2010
sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne doručil okresnému súdu svoje vyjadrenie
z 3. a 12. novembra 2010. Dňa 19. novembra 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo
odročené na 28. január 2011 pre účely vypočutia navrhovaných svedkov a doplnenia
dokazovania. Okresný súd zároveň požiadal Štatistický úrad Slovenskej republiky (ďalej len
„štatistický úrad“) o oznámenie skutočností potrebných pre rozhodnutie. Dňa 30. novembra
2010 štatistický úrad oznámil, že vo svojich databázach neeviduje požadované informácie.
Dňa 1. decembra 2010 okresný súd zaslal žalovanému podanie sťažovateľa doručené
okresnému súdu 23. novembra 2010. Dňa 2. decembra 2010 žalovaný v súlade so závermi
z pojednávania uskutočneného 19. novembra 2010 oznámil adresu svedkyne H. Ď. (autorky
článku). Dňa 7. decembra 2010 okresný súd požiadal Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra
(ďalej len „jazykovedný ústav“) o výklad slova „beštia“ a Obecný úrad v P. o oznámenie
skutočností potrebných pre rozhodnutie. Zároveň bol spísaný úradný záznam, v ktorom
právna zástupkyňa sťažovateľa uviedla, že nemá námietky proti delegácii veci Okresnému
súdu Piešťany. Okresný súd zároveň uznesením vyzval žalovaného, aby sa vyjadril, či
súhlasí s návrhom na delegáciu veci Okresnému súdu Piešťany z dôvodu vhodnosti
(žalovaný sa k návrhu nevyjadril). Dňa 16. decembra 2010 sťažovateľ oznámil okresnému
súdu, že nesúhlasí s tým, aby sa pojednávanie, na ktorom majú byť vypočutí svedkovia,
uskutočnilo v jeho neprítomnosti, a preto požiadal okresný súd, aby zabezpečil jeho
prítomnosť na pojednávaní, príp. aby pojednávanie uskutočnil v Ústave na výkon trestu
odňatia slobody v L. Dňa 17. decembra 2010 starosta obce P. oznámil požadované
informácie. Dňa 23. decembra 2010 jazykovedný ústav odpovedal na dopyt okresného súdu.
Dňa 13. januára 2011 bol spis predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o návrhu okresného súdu na prikázanie veci Okresnému
súdu Piešťany z dôvodu vhodnosti. Dňa 27. januára 2011 bol spísaný úradný záznam
o zrušení pojednávania nariadeného na 28. január 2011 z dôvodu, že spis sa nachádza na
najvyššom súde. Najvyšší súd uznesením z 28. februára 2011 nevyhovel návrhu okresného
súdu na prikázanie veci sťažovateľa Okresnému súdu Piešťany. Dňa 10. marca 2011 bol
spis vrátený okresnému súdu. Okresný súd v ten istý deň nariadil pojednávanie na 15. apríl
2011.
Z prehľadu procesných úkonov v napadnutom konaní vyplýva, že okresný súd
v posudzovanom období (necelé tri roky) po odrátaní obdobia, keď sa spis v rámci
odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde (spolu minimálne 21 mesiacov), keď
reálne nemohol ovplyvniť priebeh napadnutého konania, v podstate konal vo veci priebežne
a jeho postup v zásade smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.
Doterajšiu dĺžku napadnutého konania objektívne ovplyvnilo aj samotné správanie
sťažovateľa, predovšetkým jeho procesná aktivita prejavujúca sa v tom, že vo všetkých
prípadoch, v ktorých nebolo vyhovené jeho návrhom, podával opravné prostriedky,
v dôsledku čoho bol spis opakovane predkladaný krajskému súdu. Podaním zo 4. mája 2009
sťažovateľ po štvrtýkrát v priebehu konania zmenil žalobný návrh (pokiaľ ide o výšku
žalovanej sumy) a podaním doručeným okresnému súdu 23. novembra 2010 rozšíril petit
žaloby. V jednom prípade právna zástupkyňa sťažovateľa požiadala o odročenie
pojednávania (nariadeného na 22. október 2010). V tejto súvislosti treba poukázať na to, že
za neodstránenie stavu právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka
konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takom prípade
nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99).
Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v napadnutom konaní, ústavný súd poukazuje aj
na tú skutočnosť, že sťažovateľ podal odvolanie aj proti uzneseniu okresného súdu
z 12. decembra 2007 o nepripustení zmeny návrhu na začatie konania, teda proti uzneseniu,
proti ktorému výslovne odvolanie nie je prípustné [§ 202 ods. 3 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Aj v dôsledku sťažovateľom podaného odvolania bol
spis v posudzovanom období počas 10 mesiacov (od 15. apríla 2008 do 23. februára 2009)
na krajskom súde, čo nemožno pričítať na ťarchu okresného súdu. Sťažovateľ tým, že podal
odvolanie proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné, o čom bol
v písomnom vyhotovení rozhodnutia riadne poučený, prakticky konal proti naplneniu účelu
zaručeného základného práva, na porušenie ktorého sa teraz v konaní pred ústavným súdom
sťažuje (napr. I. ÚS 7/02).
Sťažovateľ tiež namietal, že okresný súd spôsobil prieťahy v napadnutom konaní aj
tým, že „všetky rozhodnutia ktoré doposiaľ vyniesol boli nesprávne“.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že zbytočné prieťahy v konaní môžu
byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou
činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty
(II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08), pričom rovnako tak môže zapríčiniť
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99), t. j. v danom
prípade okresného súdu.
Okresný súd vo veci sťažovateľa meritórne rozhodol rozsudkom zo 7. mája 2009,
ktorý bol uznesením krajského súdu z 15. júla 2010 v rámci odvolacieho konania zrušený,
a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku bola
nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, pričom týmto
postupom okresného súdu bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom.
V tomto prípade nepochybne zrušením napadnutého rozsudku odvolacím súdom a vrátením
veci okresnému súdu došlo k predĺženiu napadnutého konania v dôsledku „nesprávnej“
činnosti okresného súdu (vychádzajúc z právnych názorov odvolacieho súdu, pozn.).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01,
I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem
autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
Aj keď postup okresného súdu v preskúmavanom konaní nebol, ako už bolo uvedené,
efektívny a prispel aj k predĺženiu konania, ústavný súd je však toho názoru, že doterajšiu
dĺžku konania nemožno pripísať iba na vrub neefektívnemu postupu okresného súdu, keďže
v dôsledku podaného odvolania sa spis nachádzal takmer 11 mesiacov na krajskom súde.
V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť smeruje iba proti postupu
okresného súdu, a keďže konanie pred ústavným súdom je ovládané princípom
dispozitívnosti, nie je možné, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný
súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.
Po zohľadnení konkrétnych okolností prípadu, predovšetkým skutočnosti, že okresný
súd potom, keď mu bol spis vrátený z krajského súdu, konal plynule, súc viazaný právnymi
názormi odvolacieho súdu vo veci vykonania dokazovania v naznačenom smere, ústavný
súd dospel k záveru, že pochybenie okresného súdu, k odstráneniu ktorého už došlo
uplatnením odvolania zo strany sťažovateľa, v danom prípade nedosahuje takú intenzitu, na
základe ktorej by ústavný súd mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodnúť
o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd spôsobil prieťahy v označenom konaní aj
svojím návrhom na prikázanie veci inému okresnému súdu z dôvodu vhodnosti podľa § 12
ods. 2 OSP. Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou zohľadnil najmä skutočnosť, že
právna zástupkyňa sťažovateľa nemala proti delegácii veci Okresnému súdu Piešťany
námietky (uvedené vyplýva z úradného záznamu okresného súdu zo 7. decembra 2010).
Dôvodom na delegáciu veci malo byť to, že skutočný pobyt sťažovateľa je v obvode
Okresného súdu Piešťany, keďže je v Ústave na výkon trestu odňatia slobody L. Podľa
názoru ústavného súdu aj napriek skutočnosti, že najvyšší súd návrhu na prikázanie veci
nevyhovel, nemožno v okolnostiach prípadu sťažovateľa uvedený postup okresného súdu
hodnotiť ako „nesprávny“, resp. neefektívny, ktorým okresný súd spôsobil zbytočné
prieťahy v napadnutom konaní.
Podľa názoru ústavného súdu vychádzajúc z uvedeného chronologického prehľadu
podstatných (procesných) úkonov okresného súdu, aj keď doterajší priebeh konania pred
okresným súdom nebol celkom bez prieťahov a bol poznačený aj neefektívnou činnosťou,
v zásade smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa a nesignalizuje reálnu
možnosť zbytočných prieťahov v konaní v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.
S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou
činnosťou preto v danom štádiu napadnutého konania neprichádza do úvahy, aby ústavný
súd mohol postup okresného súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu
(sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd
preto považuje dosiaľ poskytnutú ochranu sťažovateľovi nálezom č. k. III. ÚS 82/08-50
zo 16. júla 2008, ktorým mu bolo priznané aj finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk,
za dostatočnú.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutom konaní v čase po vydaní nálezu ústavného súdu
č. k. III. ÚS 82/08-50 zo 16. júla 2008 už po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2. Sťažovateľ súčasne namietal porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré odôvodnil
najmä nezákonným postupom okresného súdu a jeho nezákonnými rozhodnutiami, ktoré
musel odvolací súd zrušiť.
Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného
súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba
vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom
prípade právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa podľa dohovoru má
všeobecný súd, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu
ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní
pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom
ustanovenými procesnými úkonmi, najmä využitím riadnych opravných prostriedkov
(podobne napr. I. ÚS 85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02).
Sťažovateľ mal možnosť domáhať sa preskúmania postupu a rozhodnutia okresného
súdu využitím riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré aj účinne využil, pričom
pri jeho uplatnení bol úspešný. Sťažovateľ sa tak domohol účinnej ochrany ním označeného
práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého porušenie namietal, už v konaní pred krajským
súdom, ktorý napadnutý rozsudok okresného súdu zo 7. mája 2009 zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude mať sťažovateľ možnosť opätovne
uplatňovať svoje procesné práva. Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý
vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup
a rozhodnutia okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutia preskúmal krajský súd
v dôsledku riadnych opravných prostriedkov (odvolaní) podaných sťažovateľom.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu a jeho rozhodnutiami v napadnutom konaní po predbežnom prerokovaní
odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti označil za „porušovateľa“ svojich označených práv
okrem okresného súdu aj štát – Slovenskú republiku, zastúpenú ministerstvom
spravodlivosti.
Podľa čl. 141 ods. 1 a 2 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo
nezávislé a nestranné súdy, pričom súdnictvo sa na všetkých stupňoch vykonáva oddelene
od iných štátnych orgánov. Z citovaných ustanovení ústavy vyplýva, že v záujme
zabezpečenia výkonu súdnictva nezávislými a nestrannými súdmi sa iným orgánom štátnej
moci zakazuje akýmkoľvek spôsobom zasahovať do ich rozhodovacej právomoci.
Ministerstvu spravodlivosti nie sú súdy pri výkone súdnictva ako takom nijako
podriadené a ministerstvo spravodlivosti za žiadnych okolností nemôže zasahovať do ich
rozhodovacej činnosti. Ak teda ministerstvo, tak ako iné orgány štátnej moci, nemôže
žiadnym spôsobom zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov, potom je úplne logické, že
za porušenie základných práv postupom súdov v priebehu súdnych konaní alebo ich
rozhodnutiami ministerstvo spravodlivosti ako orgán výkonnej štátnej moci nemôže niesť
ani ústavnoprávnu zodpovednosť.
Z uvedeného nepochybne vyplýva, že pre nedostatok akejkoľvek príčinnej súvislosti,
je úplne vylúčené, aby ministerstvo spravodlivosti bolo porušiteľom označených práv
sťažovateľa, prípadne nieslo zodpovednosť za ich porušenie v súvislosti s postupom
okresného súdu v napadnutom konaní. Z tohto dôvodu ústavný súd s poukazom na
ustanovenie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou
namieta porušenie svojich práv ministerstvom spravodlivosti, pri predbežnom prerokovaní
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné
poznamenať, že nečinnosť okresného súdu v ďalšom priebehu označeného konania by
mohla spôsobiť porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
čo nevylučuje, aby sťažovateľ v takom prípade opätovne podal sťažnosť ústavnému súdu.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti
nezaoberal.
Ústavný súd tiež podotýka, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo tiež
bez právneho dôvodu rozhodovať o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011