Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 356/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. H., M., a J. U., M., zastúpených advokátkou

JUDr. K. K., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl.

46 ods. 1 , a Listiny základných práv

a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s , , a Slovenskej

republiky rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. -139 z 15. apríla 2010,

rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. -161 z 30. novembra 2010 a

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2011 a

im predchádzajúcim postupom a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. E. H. a J. U. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2011 doručená sťažnosť Ing. E. H., M., a J. U., M. (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených

advokátkou JUDr. K. K., Ž., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl.

20 ods. 1 a (ďalej len „“), a čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) č. k. -139

z 15. apríla 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v

Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -161 z 30. novembra 2010 (ďalej len

„rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 31. mája 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“) a im predchádzajúcim postupom.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva: «Sťažovateľky návrhom doručeným

Okresnému súdu... 7. 7. 2009 žiadali, aby súd určil neplatnosť uznesenia zo dňa 18. 6. 2009,

ktoré bolo prijaté na zhromaždení vlastníkov bytov... Prvostupňový súd konštatoval...

„hlasovanie nebolo v súlade so zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,

pretože v týchto bodoch nebol dodržaný zákonom predpísaný počet hlasov na odhlasovanie

platného uznesenia s poukazom na ustanovenie § 7c) a § 14 ods. 2 citovaného zákona.“

Prvostupňový súd... návrh sťažovateliek zamietol s odôvodnením, že sťažovateľky

nedodržali zákonom danú hmotnoprávnu lehotu na podanie návrhu. Máme za to že,

hlasovanie v rozpore so zákonom spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť, ktorá nastáva

priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí voči každému, takže každý sa jej môže dovolať.

Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť ani dodatočným schválením (ratihabíciou)

a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Teda ide

jednoznačne o uznesenie právne neúčinné a absolútne neplatné z dôvodu nesprávneho

hlasovania na zhromaždení vlastníkov bytov. Čiže v tomto prípade je umožnené

ktorémukoľvek vlastníkovi sa domáhať neplatnosti na súde a právo domáhať sa neplatnosti

tohto uznesenia nie je obmedzené iba na prehlasovaných vlastníkov a nie je obmedzené

lehotou 15 dní od oznámenia o výsledku hlasovania, v zmysle ustanovenia § 14 ods.4

zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov...

Napriek tomu sa sťažovateľky domáhali neplatnosti... v 15 dňovej lehote ustanovenej

zákonom. Výsledky hlasovania boli oznámené, zápisnicou zo zhromaždenia vlastníkov bytov

konaného dňa 18. 06. 2009 na vývesnej tabuli dňa 22. 6. 2009.

Prvostupňový súd... zamietol návrh sťažovateliek z dôvodu, že v čase... podania

návrhu na začatie konania... ich právo zaniklo, pretože nárok uplatnili na súde po uplynutí

zákonom stanovenej lehote. Prvostupňový súd tvrdil, že sťažovateľky podali návrh na

začatie konania 8. 7. 2009, tiež konštatoval, že návrh bol podaný po uplynutí zákonom

stanovenej 15-dňovej lehote. Ďalej uvádza, že táto lehota uplynula 07. 07. 2009 a podľa

ustanovenia ich právo zaniklo.

Napriek tomu zastávame právny názor, že ide o absolútnu neplatnosť a domáhať sa

práva v tomto prípade nie je obmedzené zákonnou 15-dňovou lehotou, máme za

jednoznačne preukázané, že predmetný návrh bol doručený v zákonnej 15-dňovej lehote, t.

j. do 07. 07. 2009. Svoje tvrdenie sme preukazovali Krajskému súdu... listom od Slovenskej

pošty.... zo dňa 29. 04. 2010, ktorá nám na základe našej žiadosti poskytla informáciu

o doručení návrhu na Okresný súd... ktorý prevzal splnomocnenec súdu... 07. 07. 2009... list

sme riadne predložili odvolaciemu sudu... ten však uvedený dôkaz vôbec nevyhodnotil vo

svojom odôvodnení a ani sa tým vôbec nezaoberal... V liste od Slovenskej pošty zo dňa 09.

12. 2010 je... uvedené, že zásielka bola dodaná dňa 07. 07. 2009 a zásielku prevzal

splnomocnenec sudu číslo PS860/07 – pani D. Na listine zo Slovenskej pošty je jasne

uvedený podpis splnomocnenca, číslo občianskeho preukazu... dátum 07. 07. 2009, teda

dátum prevzatia našej žaloby Okresným súdom...

Taktiež uvádzame judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý len

potvrdzuje naše tvrdenia: , „Ak si adresát vyhradil odnášanie zásielok z pošty

a táto vydala zásielku odnášačovi, ktorého určil adresát (§ 49 ods. 3, 4 vyhlášky číslo

), zásielka je doručená dňom prijatia zásielky odnášačom. Doručenka vrátená

súdu osvedčuje súdu vykonanie doručenia a čas doručenia, kým nie je preukázaný opak.“,

(Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. 7.1992 sp. zn. ).»

Sťažovateľky tvrdia: «Súd neuvádza vo svojom odôvodnení, akým spôsobom sa

vysporiadal s uvedenými dôkazmi a prečo tieto dôkazy vôbec nebral do úvahy... Je

nepochybné, že nie je možné iba na základe pečiatky podateľne súdu vyhodnotiť, že

predmetný návrh bol podaný oneskorene, keď relevantnými dôkazmi je jasne preukázane

nesprávnosť tohto tvrdenia. Súdy nás však od začiatku konania iba ignorujú a tvária sa, ako

by sme im žiadne dôkazy ani nepredkladali...

Krajsky súd Žilina bez toho aby vyhodnotil predložené dôkazy bez akéhokoľvek

právneho dôvodu svojvoľne a arbitrárne rozhodol bez pojednávania a svoje rozhodnutie iba

verejne vyhlásil. Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení svojho rozhodnutia

uvádza: „Ako je zrejmé z obsahu spisu, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu,

odvolací senát nevykonával ani neopakoval dokazovanie, na súde prvého stupňa sa

uskutočnilo pojednávanie, a nie je tu dôležitý verejný záujem, aby bolo vo veci nariadené

pojednávanie. Tým, že odvolací senát v predmetnej veci nenariadil pojednávanie vo veci

verejne vyhlásil rozsudok dňa 30. Novembra 2010 neodňal navrhovateľkám možnosť konať

pred súdom, tak ako to ma na mysli ustanovenie “ Sťažovateľky však

nikdy netvrdili, že vyhlásením rozsudku Krajského súdu v Žiline im bola odňatá možnosť

konať pre súdom. Sťažovateľky však tvrdili, že Krajský súd v Žiline sa žiadnym spôsobom

nezaoberal predloženým dôkazom, ktorý preukazoval včasnosť podania návrhu. Túto

skutočnosť nepriamo potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a teda: „odvolací senát

nevykonával ani neopakoval dokazovanie!!!»

Podľa sťažovateliek sa „... uvedené súdy dopustili denegatio iustitiae t. j. odopretia

spravodlivosti a svojím postupom porušili právo sťažovateliek na spravodlivý proces tak,

ako nám to priznáva a garantuje právny poriadok Slovenskej republiky v spojení

s medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná...

Rozhodnutie Krajského súdu... je... vecne nesprávne a nespravodlivé rozhodnutie,

v ktorom bolo sťažovateľkám opätovne odňaté právo konať pred súdom. Odmietnutím

dovolania voči týmto rozhodnutiam odňal konať sťažovateľkám aj Najvyšší súd...

V konaní došlo k evidentným vadám v zmysle písm. a).

Účastníkovi konania bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred sudom,

spočívajúca práve z objektívneho hľadiska právne i skutkovo argumentovať k vecnej

a procesnej stránke rozhodovanej veci. Ale najmä bola účastníkovi konania odňatá možnosť

konať pred súdom a to fakticky, tým že neboli riadne vykonané predložené dôkazy, ktorými

sa súd však ani nezaoberal. Keďže napriek včasnému podaniu návrhu dňa 07. 07. 2009, ako

i jasného preukázania jeho podania v zákonnej lehote súd zamietol návrh sťažovateliek.

Inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vidia sťažovateľky

v porušení zásady kontradiktórnosti konania... Toto porušenie malo zásadný vplyv na

rozhodnutie vo veci, aj keď sa čiastočne prekrýva s odňatím možnosti konať pred súdom.

Súd bez toho aby nariadil pojednávanie alebo akýmkoľvek spôsobom vyhodnotil dôkazy,

rozhodol a svoje rozhodnutie iba verejne vyhlásil...

Napriek skutočnosti, že sťažovateľky v rade 1 a v rade 2 sa domáhali svojich práv

v 15 dňovej lehote, sme toho názoru, že ide o absolútnu neplatnosť. Avšak touto otázkou sa

Krajský súd... ani Najvyšší súd... vôbec nezaoberal, čiže sa ani nevyjadrili k predmetnej

otázke v odôvodnení rozhodnutia.“.

Podľa sťažovateliek je „... rozhodnutie odvolacieho súdu ako i dovolacieho súdu

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo takisto zakladá porušenie práva na

spravodlivý proces garantovaný právnym poriadkom Slovenskej republiky“.

Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľov domáhať sa svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa , Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, právo vlastniť majetok podľa ,

Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141

ods. 1 a SR Rozhodnutím Okresného súdu Martin, č. k. 5 C 139/2009-

139 zo dňa 15. 4. 2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline, č. k.

-161 zo dňa 30. 11. 2010 a v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, č. k. zo dňa 31. 5. 2010 a postupom tohto súdu

v konaní č. k. porušené bolo.

2. Zrušuje Rozsudok Okresného súdu Martin, č. k. -139 zo dňa 15. 4.

2010 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Žiline, č. k. -161 zo dňa 30. 11.

2010 a v spojení s Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. zo

dňa 31. 5. 2011 a vec vracia Okresnému súdu v Martine na ďalšie konanie.

3. Priznáva sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie každému v sume

2.500,- EUR, ktoré sú im porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa

doručenia tohto nálezu.

4. Porušovatelia sú spoločne a nerozdielne povinní nahradiť trovy právneho

zastúpenia sťažovateľov do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateliek podľa a skúmal, či neexistujú dôvody na

jej odmietnutie podľa .

II.A. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , a listiny a práv podľa dohovoru a čl.

1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na

prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného aj

opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu

k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej umožňuje

odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody

().

V danom prípade boli sťažovateľky oprávnené podať proti rozsudku okresného súdu

odvolanie, o čom vedeli, odvolanie podali a krajský súd o ňom rozsudkom rozhodol. Z toho

vyplýva, že sťažovateľky mali k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich

práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného

súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateliek v časti namietajúcej porušenie ich základných a iných práv rozsudkom

okresného súdu podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , a listiny a práv podľa dohovoru

a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu a jemu

predchádzajúcim postupom

Sťažovateľky v sťažnosti namietali, že rozsudkom krajského súdu a jemu

predchádzajúcim postupom boli porušené ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , a listiny a práva podľa dohovoru a

ods. 1 dodatkového protokolu.

Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (, ).

V súlade s už uvedenou judikatúrou a vzhľadom na zistenie ústavného súdu, že

najvyšší súd sa nezaoberal meritórnym preskúmaním rozsudku krajského súdu na základe

sťažovateľkami podaného dovolania, ktoré bolo odmietnuté ako procesne neprípustné,

považoval ústavný súd v tomto prípade za zachovanú aj lehotu na podanie sťažnosti proti

rozsudku krajského súdu. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd pristúpil aj

k preskúmaniu námietok sťažovateliek vo vzťahu k namietanému porušeniu v sťažnosti

označených práv rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

Krajský súd rozsudkom z 30. novembra 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu,

pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia sa stotožnil so závermi okresného súdu, ktorý

zamietol žalobu sťažovateliek o neplatnosť uznesenia prijatého na zhromaždení vlastníkov

bytov z dôvodu, že v čase podania návrhu na začatie konania ich právo zaniklo, pretože

nárok uplatnili na okresnom súde po uplynutí zákonom ustanovenej 15-dňovej lehoty podľa

o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve

bytov“), pričom v relevantnej časti odôvodnenia uviedol: „Navrhovateľky výsledok

hlasovania zo dňa 18. 6. 2009 sa dozvedeli dňa 22. 6. 2009, čo samé v konaní potvrdili a od

tohto dňa im začala plynúť 15-dňová lehota na uplatnenie ich zákonného nároku na

podanie návrhu na súd. Navrhovateľkám 1/, 2/ lehota uplynula dňa 7. 7. 2009 a keďže

preukázateľne bol návrh podaný dňa 8. 7. 2009, ich nárok zanikol.

Podľa ust. veta prvá a druhá , konanie sa začína na návrh. Návrh

má okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko zástupcov, údaj

o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov,

ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.

Podľa ust. , konanie je začaté dňom, keď došiel súdu návrh na

jeho začatie alebo keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu.

Začatie konania je procesná skutočnosť, ktorá súvisí so základným právom na súdnu

a inú právnu ochrana podľa SR. Konanie bez zreteľa na druh civilného

procesu sa zásadne začína podaním, ktorým sa osoba domáha súdnej ochrany a súčasne

vymedzuje aj druh civilného procesu, v ktorom túto ochranu požaduje. Konanie sa začína

podaním žaloby (návrhu na začatie konania). Deň začatia konania sa posudzuje v závislosti

od formy a spôsobu podania žaloby. Ak sa žaloba podá osobne na súde, konanie sa začína

týmto dňom. Ak sa žaloba podá na pošte alebo na inom orgáne, ktorý je povinný ju doručiť,

konanie sa začína dňom, keď žaloba došla súdu.

Odvolací súd s poukazom na uvedené bol toho názoru, že prvostupňový súd vo veci

rozhodol správne, pretože navrhovateľkám 1/, 2/ lehota na podanie návrhu na súd uplynula

dňa 7. 7. 2009. Jednoznačne z obsahu spisu bolo preukázané, že návrh navrhovateliek 1/,

21 na okresný súd bol doručený 8. 7. 2009, a preto prvostupňový súd rozhodol správne,

pokiaľ návrh navrhovateliek zamietol.“

Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľky sa s názorom krajského súdu

nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateliek zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľky v tomto konaní dostali odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto

súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.

Ústavný súd tiež konštatuje, že dôvody rozsudku krajského súdu sú zrozumiteľné

a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných

právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové

právne závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na

základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme

všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom a namietaným

porušením základného práva sťažovateliek podľa , listiny,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd taktiež nezistil, aby postupom krajského súdu či jeho rozhodnutím

mohlo dôjsť k porušeniu ďalších sťažovateľkami označených práv. Ústavný súd podľa

svojej stabilizovanej judikatúry (napr. , ) zastáva názor, že

všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z (resp. čl.

11 ods. 1 listiny) a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva

podľa , resp. podľa listiny a tiež aj práva podľa

dodatkového protokolu by bolo možné v danej veci uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich

porušením.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateliek v tejto

časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.C. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 , a listiny a práv podľa dohovoru

a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uznesením najvyššieho súdu a jemu

predchádzajúcim postupom

Proti rozsudku krajského súdu podali sťažovateľky dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením z 31. mája 2011. Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateliek ako procesne neprípustné podľa § 238 ods. 1

až 3 (ďalej len „OSP“), pretože smerovalo proti „rozsudku

odvolacieho súdu, ktorý potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil

prípustnosť dovolania a nešlo ani o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od

právneho názoru dovolacieho súdu“.

V ďalšej časti odôvodnenia uznesenia z 31. mája 2011 sa najvyšší súd venoval

posúdeniu existencie niektorej z procesných vád v zmysle ako dôvodu, ktorý

zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom zdôraznil,

nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania, a ďalej sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia podrobne venoval najmä posúdeniu, či sťažovateľkám v zmysle § 237

písm. f) nebola odňatá možnosť konať pred súdom, k čomu uviedol:

«Dovolateľky v tejto súvislosti namietali nesprávne posúdenie plynutia zákonnej

lehoty na podanie návrhu na začatie konania. Posúdenie zachovania hmotnoprávnej

pätnásť dňovej lehoty na podanie návrhu na súd je právnym posúdením veci. Skutočnosť, že

by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len

dôvodom dovolania v zmysle a to v prípade, ak je dovolanie

prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa a nasl.

V dôsledku tohto posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či

ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne

právne závery, by prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné

(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Právnym posúdením je totiž činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci nemá základ vo vade konania v zmysle § 237

a nespôsobuje ani zmätočnosť rozhodnutia.

K odňatiu možnosti dovolateliek pred súdom konať malo podľa ich názoru dôjsť tým,

že odvolací súd konal a rozhodol bez vytýčenia pojednávania.

Podľa na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyžaduje

a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na

všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd

prvého stupňa na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie.

Odvolací súd môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, len ak je rozhodnutie

nesprávne výlučne po právnej stránke. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie,

ak to považuje za potrebné. Bez pojednávania nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť

veci, ak:

- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať

(zopakovať) dôkazy,

- ak súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,

- ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Je na úvahe odvolacieho senátu, v ktorých prípadoch ďalej bude považovať za

potrebné nariadiť pojednávanie. V zákone nie je možné kauzisticky vypočítať všetky možné

situácie, ktoré môžu v súdnej praxi nastať a práve naopak tým, že sa ponechá otázka

nariadenia pojednávania na rozhodnutí súdu v porovnaní so striktnou normatívnou

úpravou, takáto úprava bude v súlade s materiálnou stránkou právneho štátu. Ako je zrejmé

z obsahu spisu, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací senát nevykonával

ani neopakoval dokazovanie, na súde prvého stupňa sa uskutočnilo pojednávanie, a nie je

tu ani dôležitý verejný záujem, aby bolo vo veci nariadené pojednávanie. Tým, že odvolací

senát v predmetnej veci nenariadil pojednávanie a vo veci verejne vyhlásil rozsudok dňa

30. novembra 2010 neodňal navrhovateľkám možnosť konať pred súdom, tak ako to má na

mysli ustanovenie

K námietke dovolateliek, že súd nevykonal všetky potrebné dôkazy, dovolací súd

uvádza, že nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka alebo vykonanie

iných dôkazov ako účastníkmi navrhnutých nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi

možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí

výlučne súdu, a nie účastníkovi konania, a súd môže vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú

účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci ( ). Ak

súd niektorý dôkaz nevykoná alebo vykoná aj iné dôkazy, než sú účastníkmi navrhované,

môže to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom a teda v konečnom dôsledku

aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k vade konania v zmysle Ani prípadné

nesprávnosti pri hodnotení dôkazov nevedú k odňatiu možnosti účastníka pred súdom konať

a nezakladajú prípustnosť dovolania podľa

Pokiaľ navrhovateľky tvrdia, že rozsudok odvolacieho súdu nevyhovuje požiadavkám

kladeným na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého procesu, a to

najmä pokiaľ ide o jeho úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť a vyvodzujú z toho, že

absenciou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia im bola odňatá možnosť konať pred

súdom, dovolací súd poukazuje na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to

uznesenie sp. zn. z 3. júla 2003 v zmysle ktorého: „Všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“, ako

aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. marca

2005, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom

konaní podľa je právo na odôvodnenie, ktorého

štruktúra je rámcovo upravená v Táto norma sa uplatňuje aj

v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní

však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú

nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava

v odvolacom konaní.“

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2

je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia

rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po

skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito

závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť

dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore

so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery

odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene

musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť

len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl.. 46 ods. 1 ,

ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani

taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozsudku odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva

zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv

navrhovateliek.»

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateliek odmietnuť.

Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

).

Po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody uvedené

v sťažnosti ústavný súd nezistil také porušenie, ktoré by mohlo vyvolať účinky nezlučiteľné

s , resp. listiny a dohovoru, prípadne aby sa toto

rozhodnutie javilo neodôvodnené alebo svojvoľné, a preto nemohlo dôjsť ani

k namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa a

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateliek v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2011