Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 402/2012
PDF · 259.51 KB
No categories available
IV. ÚS 402/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o., Česká republika, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou A., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta
JUDr. E. A., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s namietaným
porušením čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Prešov č. k.
3 K 14/2011-123 zo 4. januára 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I. s. r. o., Česká republika (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou A., s. r. o., B., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. E. A., ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s namietaným
porušením čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 3 K 14/2011-123 zo 4. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je veriteľkou
úpadkyne – obchodnej spoločnosti G., s. r. o. (ďalej len „úpadkyňa“), na majetok ktorej
okresný súd uznesením č. k. 3 K 14/2011-35 zo 16. júna 2011 vyhlásil konkurz a zároveň za
jeho správcu ustanovil Ing. Š. T. (ďalej len „pôvodný správca“). Pôvodný správca
oznámením uverejneným v Obchodnom vestníku 8. júla 2011 zvolal prvú schôdzu
veriteľov, ktorá sa mala uskutočniť 9. septembra 2011 o 10.30 h v jeho sídle.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Navrhovateľ (sťažovateľka, pozn.) sa na miesto konania schôdze dostavil ešte pred
jej začiatkom a svoju účasť potvrdil podpisom na Prezenčnej listine veriteľov prítomných na
prvej schôdzi veriteľov Úpadcu. V čase kedy sa mala schôdza začať bol okrem
Navrhovateľa na schôdzi prítomný ešte jeden veriteľ a to veriteľ S., zastúpený povereným
zamestnancom. V tomto čase (t. j. o 10:30 hod.) upovedomil Správca prítomných veriteľov,
že začiatok schôdze posúva z dôvodu, že sa mu telefonicky ohlásil ďalší veriteľ, resp. jeho
zástupca, s tým, že na schôdzu mešká a žiada Správcu, aby začiatok schôdze odložil, kým sa
na schôdzu nedostaví. Navrhovateľ s postupom navrhnutým správcom nesúhlasil a vyzval
správcu, aby začal prvú schôdzu veriteľov Úpadcu v zákonom stanovenej dobe, t. j. v dobe,
na ktorú bola zvolaná, teda presne o 10:30 hod. Toto Správca odmietol s tým, že keďže mu
neprítomný veriteľ telefonicky oznámil, že už je na ceste, počká so začatím schôdze do
okamihu, keď sa veriteľ dostaví, aby mu neodoprel účasť na prvej schôdzi veriteľov Úpadcu
a tým ho neukrátil na jeho právach. Navrhovateľ na to opätovne vyzval Správcu, aby na
predmetného veriteľa nečakal a aby schôdzu bezodkladne začal, pretože inak bude schôdza
nezákonná, keďže sa nezačne a teda ani neuskutoční v zákonom stanovenom termíne, t. j. v
termíne na ktorý bola zákonným spôsobom zvolaná v zmysle § 34 ods. 1 ZKR, v spojení s §
34 ods. 4 ZKR. Navrhovateľ ďalej upozornil Správcu, že nemôže takto riešiť situáciu, kedy
sa niektorý z veriteľov nedostaví na schôdzu včas, napriek tomu, že čas začatia schôdze mu
je riadne známy a že dodržanie času začiatku schôdze je právne relevantnou skutočnosťou,
nakoľko čas schôdze veriteľov je jednou z obligatórnych náležitostí oznámenia o zvolaní
schôdze veriteľov, ktoré spolu s inými náležitosťami vyžaduje ustanovenie § 34 ods. 4 ZKR.
Čas konania schôdze veriteľov nie je v predmetnom ustanovení ZKR uvedený len tak bez
významu, keďže každý konkurzný veriteľ sa môže rozhodnúť či bude svoje práva, ktoré mu v
konkurznom konaní priznáva zákon aj uplatňovať prostredníctvom svojej účasti na schôdzi
veriteľov a hlasovania o jednotlivých bodoch jej programu alebo nie. Aj hlasovacie kvóra o
jednotlivých obligatórnych bodoch programu prvej schôdze veriteľov (výmena správcu a
voľba prvých Členov veriteľského výboru) sa počítajú podľa hlasov prítomných veriteľov (a
nie všetkých konkurzných veriteľov úpadcu), preto je účasť resp. neúčasť ktoréhokoľvek
konkurzného veriteľa na prvej schôdzi veriteľov veľmi relevantná.
... Správca zotrval na svojom postupe a začiatok schôdze odložil až do príchodu
spomínaného veriteľa, pričom tento veriteľ neskorí príchod nezdôvodnil žiadnym
relevantným dôvodom, resp. vis major. Zhruba 20 minút po tom, ako mala byť schôdza
otvorená a začatá, sa do miesta konania schôdze dostavil Ing. T. F., bytom P. (ďalej len
„Ing. T. F.“), ktorý je veriteľom Úpadcu (s prihlásenou a zistenou pohľadávkou) a ktorý bol
zároveň splnomocnený ďalšími veriteľmi Úpadcu a to konkrétne veriteľmi G., s. r. o., so
sídlom B. (ďalej len „G., s. r. o“), T. a. s, so sídlom P. (ďalej len „T. a. s.“), JUDr. I. Č.,
bytom B. (ďalej len „JUDr. I. Č.“) a G., s. r. o., so sídlom P. (ďalej len „G., s. r. o.“), k
tomu, aby týchto veriteľov na prvej schôdzi veriteľov Úpadcu zastupoval. Ing. T. F. je
zároveň konateľom Úpadcu (o čom sa navrhovateľ dozvedel až po končení schôdze). Po
príchode Ing. F. otvoril Správca prvú schôdzu veriteľov Úpadcu až o 10:55 hod., namiesto
v obchodnom vestníku stanovenom a určenom termíne 10:30 hod. Na schôdzi boli prijaté tri
uznesenia, (i) Uznesením č. 1 zobrali prítomní veritelia na vedomie prednesenú správu o
činnosti Správcu a stave majetku Úpadcu, (i) uznesením č. 2 sa rozhodlo o výmene Správcu,
keď za nového správcu Úpadcu bol zvolený JUDr. M. G.... a (iii) uznesením č. 3 bol zvolený
päťčlenný veriteľský výbor v nasledovnom zložení: 1. G. s. r. o., 2. T. a. s., 3. JUDr. I. Č., 4.
Ing. T. F. a 5. G., s. r. o. Na záver schôdze Navrhovateľ vzniesol a uplatnil do zápisnice zo
schôdze odôvodnené námietky, v ktorých namietal nezákonnosť uznesení schôdze o ktorých
hlasovali veritelia prítomný na schôdzi a teda nezákonnosť Uznesenia prvej schôdze
veriteľov Úpadcu č. 2 a Uznesenia prvej schôdze veriteľov Úpadcu č. 3.
Na Prvej schôdzi veriteľov Úpadcu uplatnil Navrhovateľ námietku rozporu prijatého
uznesenia č. 2 a č. 3 zo zákonom, na základe ktorej následne podal na Okresný súd Prešov
písomný návrh, aby súd námietkou napadnuté uznesenia prvej schôdze veriteľov zrušil.
Dňa 21. 09. 2011 vydal Okresný súd v Prešove Uznesenie, č. k. 3 K/14/2011-90,
ktorým námietkou napadnuté uznesenia č. 2 a 3 Prvej schôdze veriteľov zrušil.
Dňa 30. 11. 2011 vydal Okresný súd v Prešove Uznesenie sp. zn. 3 K/14/2011-102,
ktorým zvolal ďalšiu schôdzu veriteľov Úpadcu na 23. 12. 2011 o 10:00 hod., s miestom
konania: Okresný súd Prešov, miestnosť č. 29a s nasledovným programom: 1. Otvorenie,
2. Voľba členov veriteľského výboru, 3. Hlasovanie o výmene správu, 4. Záver (ďalej tiež
ako „druhá schôdza veriteľov“). Dňa 23. 12. 2011 sa na Okresnom súde v Prešove
uskutočnila súdom zvolaná Druhá schôdza veriteľov Úpadcu. Uznesením č. 2 Druhej
schôdze veriteľov bolo rozhodnuté o výmene Správcu, keď bola schválená výmena
doterajšieho správcu Úpadcu, Ing. Š. T., správcu zapísaného v zozname správcov vedenom
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky... (ďalej tiež ako „Doterajší správca“)
a za nového správcu Úpadcu bol zvolený JUDr. M. G... (ďalej tiež ako „nový správca“). Na
záver Druhej schôdze veriteľov Navrhovateľ vzniesol a uplatnil do zápisnice z Druhej
schôdze veriteľov odôvodnenú námietku, ktorou namietal nezákonnosť predmetného
Uznesenia č. 2 Druhej schôdze veriteľov, ktorým bolo rozhodnuté o výmene správcu.
Podľa právneho názoru sťažovateľa zamietnutím návrhu na zrušenie uznesenia č. 2
prijatého na druhej schôdzi veriteľov v spojení so zvolaním druhej schôdze veriteľov
porušovateľom, došlo k celkom zjavnému a právne nezdôvodniteľnému postupu
porušovateľa, ktorý svojím konaním prekročil rozsah svojej právomoci danej mu ústavou
(čl. 2 ods. 2 Ústavy) a zákonom (ZoKR). Predovšetkým ZoKR dostatočne určitým
a interpretačné zrozumiteľným spôsobom stanovuje, kedy je konkurzný súd oprávnený
a povinný zvolať schôdzu veriteľov. Súd je oprávnený a povinný zvolať schôdzu veriteľov
len v dvoch zákonom vymedzených prípadoch...
V predmetnom konaní k splneniu... zákonných podmienok na hlasovanie o výmene
správcu na ďalšej schôdzi veriteľov podľa § 36 ods. 1 ZoKR nedošlo.
Tým, že porušovateľ v rozpore so ZoKR umožnil opätovne hlasovať o výmene
správcu bez toho, aby na to boli splnené zákonné podmienky (odhliadnuc od skutočnosti, že
porušovateľ nemal právomoc ani len zvolať ďalšiu (druhú) schôdzu veriteľov), porušil tým
základné právo sťažovateľa ako účastníka konania na súdnu ochranu/spravodlivý súdny
proces.
Nesprávna interpretácia (a tým aj následná aplikácia) na skutkový stav
aplikovateľných právnych noriem ZoKR vyplýva z celkom nesprávneho výkladu účinkov
zrušenia uznesení prijatých na schôdzí veriteľov súdom postupom podľa § 35 ods. 8 ZoKR.
Podľa právneho názoru sťažovateľa, účinky zrušenia uznesenia schôdze veriteľov
súdom nastupujú okamihom právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia. Účinky neplatnosti
uznesenia schôdze veriteľov ale nastávajú ex tunc, t. j. od okamihu jeho prijatia na schôdzi
veriteľov.
Ak v medziobdobí (od prijatia uznesenia po jeho zrušenie) došlo k vzniku práv alebo
povinností z takto neplatne prijatého uznesenia, jeho zrušením tieto práva a povinnosti
spätne zanikajú (t. j. rovnako ex tunc). Právne významným by mohlo byť skúmanie právneho
postavenia osôb, ktoré nadobudli práva na základe takéhoto uznesenia bona fidei, avšak
tieto úvahy presahujú rozsah a obsah predloženej sťažnosti.
A preto, ak súd zrušil uznesenie prvej schôdze veriteľov o výmene správcu pre jeho
rozpor so zákonom, účinky výmeny správcu nenastali a v konkurznom konaní je potrebné
pokračovať so status quo, aký bol pred prijatím zrušeného rozhodnutia, t. j. ako keby
k prijatiu uznesenia o výmene správcu vôbec nedošlo. Je nesprávny a ústavno-právne
neudržateľný právny názor, že ak súd zruší nezákonné uznesenie schôdze veriteľov je
povinnosťou správcu opätovne zvolať schôdzu veriteľov a opätovne umožniť veriteľom
hlasovať.
Sťažovateľ zastáva názor, že gramatickým, logickým a systematickým výkladov vyššie
citovaných ustanovení ZoKR je potrebné dôjsť k záveru, že neexistuje žiaden zákonný
dôvod, aby sa opätovne zvolala schôdza veriteľov a opätovne rozhodovala o predmete,
o ktorom bolo pôvodne prijaté uznesenie, ktoré však bolo pre rozpor so zákonom zrušené.
Sťažovateľ je presvedčený, že skutkové a právne závery prijaté porušovateľom vo svojom
Rozhodnutí sú spôsobilé byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu, keďže
porušovateľom uskutočnená interpretácia a následná aplikácia ustanovení ZoKR, ktorej
výsledkom bolo
- zvolanie ďalšej (druhej) schôdze veriteľov priamo súdom, hoci na to nebol žiaden
zákonný dôvod a
- umožnenie opätovne hlasovať o výmene správcu, hoci na to nebol žiaden zákonný
dôvod, bola celkom zjavne neodôvodnená a arbitrárna, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľná a neudržateľná, pričom zároveň mala za následok porušenie základných
práv sťažovateľa tak, ako sú opísané v tejto sťažnosti (porov. I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05,
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„Okresný súd Prešov v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
3 K 14/2011 svojím uznesením č. k. 3 K 14/2011-123 zo dňa 04. 01. 2012 porušil právo
Sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu) v spojení právom
sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (právo na spravodlivý proces)
Okresný súd Prešov v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
3 K 14/2011 svojim uznesením č. k. 3 K 14/2011-123 zo dňa 04. 01. 2012 porušil čl. 1 ods. 1
Ústavy (princíp právnej istoty).
Ústavný súd uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 3 K 14/2011-123 zo dňa 04. 01.
2012 zrušuje.
Ústavný súd odkladá vykonateľnosť uznesenia č. k. 3 K 14/2011-123 zo dňa
04.01.2012 do právoplatného skončenia konania o sťažnosti sťažovateľa.
Okresný súd Prešov je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania k rukám
právneho zástupcu sťažovateľa do troch dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Sťažovateľka zároveň v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť
napadnutého uznesenia okresného súdu s odôvodnením, že „... novému - domnelému -
správcovi pri správe a speňažovaní majetku podliehajúceho konkurzu ZoKR priznáva
množstvo oprávnení, ktorých výkon bezprostredne zasahuje do procesných, ale aj
hmotnoprávnych práv sťažovateľa a ďalších konkurzných veriteľov, ktorí majú právo byť
v konkurzom konaní uspokojovaní zo speňažovaného majetku“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Ústavný súd považoval v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti za
potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré
patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnom opravnou
inštitúciou. Ústavný súd preto vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že v týchto
veciach nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), resp. posúdenie, či nie sú skutkové
a právne závery všeobecného súdu, na ktorých je založené namietané rozhodnutie, zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, pričom majú zároveň za následok porušenie základného práva alebo
slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ťažiskom argumentácie sťažovateľky je jej tvrdenie o nesprávnej interpretácii
a aplikácii príslušných ustanovení zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) okresným súdom, v dôsledku
ktorej došlo k
- zvolaniu „ďalšej (druhej)“ schôdze veriteľov okresným súdom bez zákonného
dôvodu a
- opätovnému hlasovaniu o výmene správcu bez zákonného dôvodu.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) patrí právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
ustanovuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad
dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre
ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.
Ústavný súd pripomína, že výklad ustanovení zákona o konkurze patrí do právomoci
všeobecného súdu. Ako už bolo uvedené, ústavný súd je oprávnený preskúmať len to, či
výklad príslušných ustanovení tohto zákona okresným súdom v napadnutom uznesení nie je
svojvoľný, teda arbitrárny, a tiež to, či je napadnuté uznesenie primeraným spôsobom
odôvodnené. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákona všeobecným súdom možno uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 48/02).
Ústavný súd taktiež zdôrazňuje, že všeobecný súd musí dať v odôvodnení svojho
rozhodnutia odpoveď na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ pre výrok rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. I. ÚS 356/2011, I. ÚS 117/05,
II. ÚS 539/2011, IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 115/03).
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd na základe návrhu sťažovateľky
zo 14. septembra 2011 uznesením č. k. 3 K 14/2011-90 z 21. septembra 2011 zrušil
uznesenia č. 2 (výmena pôvodného správcu, pozn.) a č. 3 (voľba veriteľského výboru,
pozn.) schôdze veriteľov úpadkyne prijaté na schôdzi veriteľov 9. septembra 2011
z dôvodu, že pôvodný správca úpadkyne porušil svoje povinnosti tým, že neotvoril prvú
schôdzu veriteľov v čase, na ktorý bola zvolaná. Následne okresný súd uznesením
č. k. 3 K 14/2011-102 z 30. novembra 2011 zvolal schôdzu veriteľov, ktorá sa konala
23. decembra 2011 o 9.00 h na okresnom súde v miestnosti č. 29a, v ktorej programe okrem
iného boli aj voľba členov veriteľského výboru a hlasovanie o výmene pôvodného správcu.
V nadväznosti na výsledky schôdze veriteľov konanej 23. decembra 2011 sa
sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 27. decembra 2011 a doplneným
28. decembra 2011 domáhala, aby okresný súd zrušil uznesenie č. 2 schôdze veriteľov
úpadkyne z 23. decembra 2011, ktorým schôdza veriteľov rozhodla o výmene pôvodného
správcu a za správcu úpadkyne zvolila JUDr. M. G. (ďalej aj „nový správca“), pričom
alternatívnym petitom sa domáhala, aby okresný súd odmietol návrh schôdze veriteľov na
výmenu pôvodného správcu z dôvodu, že neboli dané dôvody na hlasovanie o výmene
správcu, a aby ponechal vo funkcii pôvodného správcu. Okresný súd napadnutým
uznesením zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie uznesenia č. 2 prijatého na schôdzi
veriteľov úpadkyne 23. decembra 2011 a zároveň zamietol návrh sťažovateľky na
odmietnutie návrhu na výmenu správcu prijatého schôdzou veriteľov úpadkyne
23. decembra 2011.
V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd po citácii príslušných ustanovení
zákona o konkurze v nadväznosti na námietky sťažovateľky najmä uviedol:
«... Hlasovanie o výmene správcu na prvej schôdzi veriteľov je obligatórnym
rozhodovaním. Hlasovanie o tomto bode programu sa musí uskutočniť aj v prípade, že by
tento bod programu nebol uvedený v oznámení o zvolaní prvej schôdze veriteľov. Zákonom
použitý termín „prvá schôdza veriteľov“ definuje tento inštitút nielen časovo, ale aj
obsahovo. Pojmovým znakom pre naplnenie definície nie je výlučne len jej časové hľadisko
(to znamená, že ide o schôdzu, na ktorej sa veritelia zídu, rozhodujú a uplatňujú tak svoje
práva po prvý krát), ale aj obsahové hľadisko. Obsahovým hľadiskom je potrebné rozumieť
aj obligatórne hlasovanie o výmene správcu. Keďže súd hlasovanie prvej schôdze veriteľov
konanej dňa 09. 09. 2011 o výmene správcu zrušil, nedošlo k naplneniu všetkých zákonných
požiadaviek ustanovených pre prvú schôdzu veriteľov v ZKR. Tento nedostatok nebolo
možné preklenúť resp. napraviť iným spôsobom, ako zvolaním ďalšej schôdze veriteľov.
Keďže teda súd na návrh veriteľa hlasovanie prvej schôdze veriteľov úpadcu konanej
dňa 09. 09. 2011 o výmene správcu zrušil pre jeho rozpor so zákonom, bolo potrebné
o tomto bode znovu hlasovať. Predmetom hlasovania schôdze veriteľov môžu byť rôzne
otázky, ktoré sú podstatné pre vedenie konkurzu, avšak spravidla je možné v konkurze
riadne pokračovať aj v prípade, že sa nestanú predmetom programu schôdze veriteľov.
Uvedené však neplatí pri rozhodovaní o výmene správcu na prvej schôdzi veriteľov. Toto
hlasovanie je obligatórnym a ako také ho nie je možné opomenúť.
Súd zrušil uznesenie č. 2 a 3 prvej schôdze veriteľov úpadcu konanej dňa 09. 09.
2011, čo znamená, že sa síce prvá schôdza veriteľov konala a bolí na nej prijaté tri
uznesenia, no dve z nich súd uznesením zrušil. Uvedenú situáciu ZKR výslovne nerieši.
Avšak logickým a systematickým výkladom je potrebné dospieť k záveru, že ak hlasovanie
o obligatórnom bode programu súd zrušil, pre zachovanie zákonnosti priebehu
konkurzného konania je potrebné o výmene správcu znovu hlasovať za podmienok ako na
prvej schôdzi veriteľov (tak ako je uvedené vyššie je potrebné definíciu prvej schôdze
veriteľov naplniť dodržaním nielen časových, ale aj obsahových predpokladov).
Súd už vo svojom skoršom uznesení, ktorým zrušil uznesenia prijaté schôdzou
veriteľov dňa 09. 09. 2011, skonštatoval, že nie je možné spätne vytvoriť totožné podmienky
hlasovania veriteľov. Za účelom nového hlasovania o výmene správcu bolo totiž potrebné
zvolať schôdzu veriteľov, ktorá bude o výmene správcu hlasovať za podmienok
ustanovených ZKR pre prvú schôdzu veriteľov. Uvedené platí aj napriek tomu, že
novozvolaná schôdza už formálne status prvej schôdze mať nemôže, nakoľko tak ako uvádza
aj veriteľ I., s. r. o., súd nezrušil prvú schôdzu ako celok (čo napokon ani ZKR nepripúšťa),
ale len niektoré prijaté uznesenia. Keďže však medzi zrušenými uzneseniami bolo aj
obligatórne uznesenie o výmene resp. potvrdení správcu vo funkcii, bolo potrebné zvolať
schôdzu veriteľov, ktorá o tomto bode bude hlasovať za rovnakých zákonných predpokladov
ako prvá schôdza. Po tom, ako súd zrušil uznesenie o výmene správcu prijaté na schôdzi
veriteľov konanej dňa 09. 09. 2011, nemohol automaticky akceptovať výsledky hlasovania
„ako keby“ hlasovali len veritelia prítomní na schôdzi v čase jej zverejneného začiatku a
svojvoľne vyhlásiť, že schôdza veriteľov potvrdila správcu Ing. Š. T. vo funkcii. Z tohto
dôvodu súd opätovne zdôrazňuje, že bolo povinnosťou správcu zvolať schôdzu veriteľov za
účelom opätovného hlasovania o výmene správcu.
Na novozvolanej schôdzi muselo byť umožnené hlasovať všetkým prítomným
veriteľom a ich práva nemohli byť v tomto smere obmedzené len z dôvodu, že za dodržania
všetkých zákonných ustanovení ZKR by na predchádzajúcej (prvej) schôdzi niektorí
veritelia prítomní neboli a o výmene správcu by nehlasovali. Keďže za účelom
rozhodovania o výmene správcu musela byť zvolaná nová schôdza, mal na nej právo byť
prítomný a hlasovať každý veriteľ, ktorý sa rozhodol toto svoje právo využiť, a to bez
ohľadu na to, či na prvej schôdzi bol prítomný alebo nie.
Veriteľ I., s. r. o. tvrdí, že meškajúcim veriteľom sa poskytla neodôvodnená výhoda,
keď mali možnosť znovu hlasovať o výmene správcu za podmienok ako na prvej schôdzi
veriteľov. Tu však veriteľ už vopred považuje určité správanie meškajúcich veriteľov za isté.
Súd však vopred nemohol z takejto nedôvodnej a ničím nepodloženej domnienky vychádzať
a nemohol vopred predvídať správanie ktoréhokoľvek veriteľa. Uvedené potvrdzuje aj
opakovaná voľba členov veriteľského výboru, pri ktorom bol za člena veriteľského výboru
zvolený aj veriteľ I., s. r. o. hoci na prvej schôdzi veriteľov za člena zvolený nebol, aj keď sa
o ňom hlasovalo. Rovnako nebolo možné predvídať ako budú prítomní veritelia hlasovať v
prípade výmeny správcu. Možnosť rozhodovať o výmene správcu bola poskytnutá všetkým
veriteľom bez rozdielu. Preto má súd za to, že žiadnemu veriteľovi nebola poskytnutá
osobitná výhoda, resp. žiadny veriteľ nebol znevýhodnený oproti ostatným. Výsledky
hlasovania a prijaté rozhodnutia sú len prirodzeným dôsledkom rozloženia hlasovacích
práv, ktoré sú závislé od výšky prihlásených pohľadávok jednotlivých veriteľov.
Obligatórne hlasovanie o výmene správcu bolo uznesením súdu zrušené a ZKR
neumožňuje toto hlasovanie nijako a ničím nahradiť. Preto schôdza veriteľov bola povinná
o tomto bode programu hlasovať a správca úpadcu bol povinný za týmto účelom schôdzu
veriteľov zvolať. Z uvedeného vyplýva, že súd nebol povinný žiadať správcu o zvolanie
schôdze veriteľov, pretože v prípade, ak správca schôdzu veriteľov napriek zákonnej
povinnosti nezvolá, súd je oprávnený zvolať schôdzu veriteľov priamo sám. Nebolo
povinnosťou súdu ukladať správcovi povinnosť opakovane zvolať schôdzu veriteľov ani
v uznesení, ktorým došlo k zrušeniu rozhodnutí schôdze veriteľov.
Súd vykonáva nad priebehom konkurzu dohľad, v rámci ktorého má garantovať
zákonnosť priebehu konkurzného konania a v prípade, ak zistí akýkoľvek rozpor so
zákonom, je povinný v súlade s príslušnými ustanoveniami ZKR do jeho priebehu zasiahnuť.
V tomto konkurze súd na podnet veriteľa skonštatoval porušenie zákona, ktoré videl v tom,
že správca otvoril schôdzu veriteľov viac ako 20 minút po jej uverejnenom začiatku, čím
poskytol meškajúcim veriteľom neodôvodnenú výhodu. Následne správca ostal v konkurze
úplne nečinný. Aj napriek tomu sa veriteľ I., s. r. o. domáha, aby súd potvrdil vo funkcii
správcu Ing. Š. T., ktorý tieto pochybenia spôsobil. Ak by veritelia nevyužili na schôdzi
svoje právo správcu vymeniť, súd by v rámci dohľadu musel postupovať podľa § 42 ZKR.
Zvoleným postupom však boli plne rešpektované zákonné práva veriteľov a to pri zachovaní
a rešpektovaní zásady rýchlosti a hospodárnosti konania.
Veriteľ I., s. r. o. sa pre prípad, že súd nevyhovie návrhu na zrušenie uznesenia
domáhal, aby súd odmietol návrh schôdze veriteľov úpadcu na výmenu správcu, pretože
neboli dané dôvody, aby schôdza veriteľov mohla o výmene správcu hlasovať.
V tejto časti návrhu súd už len odkazuje na vyššie uvedené dôvody, pre ktoré má za
to, že prijaté uznesenie bolo v súlade so zákonom, a teda nie sú dané ani dôvody, pre ktoré
súd odmietne návrh schôdze veriteľov na výmenu správcu.
Z vyššie uvedených dôvodov súd návrh veriteľa I., s. r. o. zo dňa 27. 12. 2011 v celom
rozsahu zamietol.»
V nadväznosti na citované ústavný súd zastáva názor, že okresný súd sa
v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom vysporiadal s ťažiskovou
argumentáciou sťažovateľky vyjadrenou aj v jej sťažnosti. Ústavný súd akceptuje právny
názor okresného súdu, v zmysle ktorého je hlasovanie o výmene správcu na prvej schôdzi
veriteľov (pričom tento termín je ohraničený nielen časovo, ale aj obsahovo) obligatórnym
rozhodovaním. Keďže uznesenia č. 2 a č. 3 prijaté na schôdzi veriteľov 9. septembra 2011
boli na základe návrhu sťažovateľky uznesením okresného súdu z 21. septembra 2011
zrušené a nedošlo „k naplneniu všetkých zákonných požiadaviek ustanovených pre prvú
schôdzu veriteľov“ (citované z napadnutého uznesenia okresného súdu, pozn.), bolo
potrebné o výmene správcu opätovne rozhodnúť. Ústavný súd sa v tejto súvislosti
nestotožňuje s právnym názorom sťažovateľky, podľa ktorého bolo v danom prípade
nevyhnutné zachovať status quo a pokračovať v konkurznom konaní tak, „ako keby
k prijatiu uznesenia o výmene pôvodného správcu vôbec nedošlo“ (na schôdzi veriteľov
úpadkyne 9. septembra 2011, pozn.).
Kategorický imperatív zakladajúci povinnosť orgánov verejnej moci (vrátane
všeobecných súdov) vykladať a uplatňovať inter alia zákony a ostatné všeobecne záväzné
právne predpisy v súlade s ústavou vyplývajúci z čl. 152 ods. 4 ústavy je nevyhnutným
predpokladom existencie materiálneho právneho štátu, neoddeliteľnou súčasťou ktorého sú
také princípy ako právna istota a spravodlivosť (napr. IV. ÚS 59/2012). Napadnuté
uznesenie okresného súdu, ktorým tento zamietol návrh sťažovateľky na zrušenie uznesenia
č. 2 prijatého na schôdzi veriteľov úpadkyne 23. decembra 2011 a zamietol návrh
sťažovateľky na odmietnutie návrhu na výmenu správcu prijatého schôdzou veriteľov
úpadkyne 23. decembra 2011, je podľa názoru ústavného súdu logickým dôsledkom ústavne
súladnej interpretácie príslušných ustanovení zákona o konkurze, ktorým sa zároveň
poskytla ochrana základným právam všetkých veriteľov úpadkyne, ktorí mohli uplatniť
svoje právo hlasovať o výmene správcu (v tomto prípade všetkých prítomných veriteľov,
ktorí sa zúčastnili zvolanej schôdze veriteľov 23. decembra 2011, pozn.).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie
okresného súdu je primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ho nemožno považovať za
arbitrárne, a preto ho možno z ústavného hľadiska považovať za akceptovateľné
a udržateľné. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľka s rozhodnutím okresného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho
rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).
Za týchto okolností nemohlo podľa názoru ústavného súdu napadnutým uznesením
okresného súdu dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením
okresného súdu
Sťažovateľka namietala tiež porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý má charakter
všeobecného ústavného princípu, a nie konkrétneho základného práva alebo slobody
garantovaných ústavou. Všeobecné ústavné princípy sú vždy implicitnou súčasťou
rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prípade, ak
ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu
verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo
slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza
do úvahy ani vyslovenie porušenia tých ustanovení ústavy, ktoré majú charakter
všeobecného ústavného princípu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky (napr. návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia
okresného súdu) v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. augusta 2012