Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 59/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. M., P., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. decembra 2011, ktorými vyhovel

námietke obhajcu obžalovaného voči otázkam splnomocnenkyne poškodeného kladeným

obžalovanému a tieto otázky nepripustil, ako aj uznesením z 12. januára 2012, ktorým

vyhovel námietke obhajcu obžalovaného voči otázke splnomocnenkyne poškodeného

kladenej svedkovi G., a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. januára 2012 doručená sťažnosť P. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 15. decembra

2011, ktorým vyhovel námietke obhajcu obžalovaného voči otázkam splnomocnenkyne

poškodeného kladeným obžalovanému a tieto otázky nepripustil, ako aj uznesením z 12.

januára 2012, ktorým vyhovel námietke obhajcu obžalovaného voči otázke

splnomocnenkyne poškodeného kladenej svedkovi G. (ďalej aj „namietané uznesenia“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ má v trestnom konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. proti obžalovanému J. S. (ďalej len „obžalovaný“) pre

trestný čin ublíženia na zdraví podľa v jednočinnom súbehu

s prečinom výtržníctva podľa postavenie

poškodeného. Sťažovateľ si ešte v prípravnom konaní riadne uplatnil nárok na náhradu

škody vo výške určenej znaleckým posudkom znalca MUDr. M. K.

Na hlavnom pojednávaní konanom na okresnom súde 15. decembra 2011 položila

splnomocnená zástupkyňa sťažovateľa obžalovanému otázku týkajúcu sa toho, či sa venuje

nejakému športu. Obhajca obžalovaného namietal otázku splnomocnenej zástupkyne

sťažovateľa s poukazom na ustanovenia a nasl. , v zmysle ktorých

má splnomocnenec poškodeného podľa jeho názoru právo klásť len otázky, resp. robiť

úkony „smerujúce vo vzťahu k náhrade škody“. Prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov sa

k námietke obhajcu obžalovaného pripojil. Samosudca následne vyhlásil uznesenie, ktorým

podľa vyhovel námietke obhajcu a otázku splnomocnenej

zástupkyne sťažovateľa nepripustil.

Po oboznámení sa s ďalšími otázkami splnomocnenej zástupkyne sťažovateľa

na obžalovaného samosudca v dôsledku námietky obhajcu obžalovaného uznesením podľa

nepripustil ani ďalšie otázky splnomocnenej zástupkyne

sťažovateľa obžalovanému z dôvodov namietaných obhajobou, ktoré už okrem uvedeného

obhajca obžalovaného odôvodnil aj tým, že „... náš právny systém nepozná inštitút

súkromného žalobcu a nie je úlohou splnomocnenca nahrádzať orgány činné v trestnom

konaní“.

Rovnaká situácia sa podľa sťažovateľa zopakovala aj na hlavnom pojednávaní

konanom 12. januára 2012, keď splnomocnenej zástupkyni sťažovateľa nebolo umožnené

položiť otázku svedkovi G., keďže samosudca opäť vyhovel námietke obhajcu

obžalovaného a uznesením podľa otázku nepripustil s poukazom

na to, že otázky splnomocneného zástupcu poškodeného v trestnom konaní môžu smerovať

len k náhrade škody.

Podstata námietok sťažovateľa proti namietaným uzneseniam okresného súdu

spočíva v tom, že okresný súd nimi znemožnil splnomocnenej zástupkyni sťažovateľa klásť

obžalovanému a svedkovi otázky smerujúce k objasneniu skutkových okolností dôležitých

pre rozhodnutie o vine alebo nevine obžalovaného, ktoré je zároveň základom pre priznanie

alebo nepriznanie nároku poškodeného (sťažovateľa) na náhradu škody.

Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje najmä takto:

«So zreteľom na všetky uvedené okolnosti je poškodený – sťažovateľ v situácii, keď

mu umožňuje klásť na hlavnom pojednávaní vypočúvaným osobám otázky

v rozsahu jeho uplatnených nárokov.

... Je nepochybné, že slovné spojenie „v rozsahu uplatnených nárokov“ sa vzťahuje

na príčinnú súvislosť medzi skutkom, ktorý je predmetom obžaloby a uplatnenými právami

poškodeného. Nebýva zriedkavosťou, že v jednom trestnom konaní sú predmetom obžaloby

viaceré skutky toho istého obžalovaného, alebo viacerých obžalovaných, ktorými mohli byť

poškodené viaceré osoby. Je pochopiteľné, že v takomto prípade zákon oprávnenia

poškodeného obmedzuje vo vzťahu k tomu skutku, alebo k tomu obžalovanému, ktorým bola

konkrétna osoba poškodená, a v súvislosti s ktorým má postavenie poškodeného v trestnom

konaní, a prípadne si uplatnila aj nároky z toho vyplývajúce.»

Sťažovateľ zdôrazňuje, že v zmysle platných ustanovení

poškodený nie je oprávnený podať proti výroku o vine rozsudku vyneseného v trestnom

konaní odvolanie a ani dovolanie a na tomto základe konštatuje, že „nemá žiaden iný

účinný právny prostriedok nápravy pred predmetným uznesením, okrem sťažnosti na

Ústavný súd SR“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 prvá veta Dohovoru a právo

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46

ods. 1 , bolo uzneseniami Okresného súdu Prešov

sp. zn. zo dňa 15. 12. 2011 ktorými súd vyhovel námietke obhajcu

obžalovaného voči otázkam splnomocnenkyne poškodeného kladeným obžalovanému

a nepripustil tieto otázky a uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa

12. 1. 2012, ktorým vyhovel námietke obhajcu obžalovaného voči otázke splnomocnenkyne

poškodeného kladenej svedkovi G., porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Prešov pokračovať

v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenia Okresného súdu Prešov

sp. zn. zo dňa 15. 12. 2011 a 12. 1. 2012 a vracia vec Okresnému súdu Prešov

na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o vydanie dočasného opatrenia, ktorým by

ústavný súd odložil vykonateľnosť namietaných uznesení okresného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa opravným prostriedkom proti rozsudku súdu

prvého stupňa je odvolanie.

Podľa odvolanie má odkladný účinok.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak,

rozsudok môže odvolaním napadnúť prokurátor pre nesprávnosť ktoréhokoľvek výroku.

Podľa dovolanie možno podať proti právoplatnému

rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní,

ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa proti právoplatnému rozhodnutiu

súdu druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 generálny

prokurátor proti ktorémukoľvek výroku.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ v právnom postavení poškodeného namieta porušenie svojho základného

práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru v trestnom konaní namietanými uzneseniami okresného súdu vydanými

v priebehu hlavných pojednávaní uskutočnených ešte v čase pred vyhlásením rozsudku súdu

prvého stupňa.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej

v prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich garantovaných práv

alebo slobôd v trestnom konaní, opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho

začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov

môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich

všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo

v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom

skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných

orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli

vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v

(, m. m. tiež , , , ).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v súlade so svojou judikatúrou posudzuje

spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. ), preto vyhovieť sťažnosti môže

zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné

pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňujú dospieť k záveru, že proces ako celok

bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý.

Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov

verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná

súvislosť medzi porušením garantovaného práva a jeho dôsledkami

na spravodlivosť procesu ako celku nemala, resp. nemusela mať podstatný dosah (m. m.

). Nie každý zásah do procesných práv strany trestného konania totiž

nemusí nevyhnutne znamenať porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, a to najmä

z pohľadu výsledku tohto konania.

Kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v tom, že je právom poškodeného ako strany

trestného konania klásť obžalovanému a svedkom na hlavnom pojednávaní otázky

smerujúce k objasneniu skutkových okolností dôležitých pre rozhodnutie o vine alebo

nevine obžalovaného, keďže rozhodnutie o vine je zároveň základom pre priznanie alebo

nepriznanie nároku poškodeného na náhradu škody.

Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého v zmysle platných

ustanovení poškodený nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania

ani dovolania proti výroku o vine, resp. nevine obžalovaného. Poškodený je oprávnený

podať odvolanie len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody [§ 307 ods. 1 písm. c)

] a dovolanie nie je poškodený oprávnený podať vôbec. Ústavný súd

vníma tiež závažnosť argumentácie sťažovateľa, a to najmä v kontexte so zásadou rovnosti

strán trestného konania vyplývajúcou aj z .

Napriek uvedenému ústavný súd zastáva názor, že vo veci sťažovateľa v súčasnom

štádiu predmetného trestného konania nedisponuje právomocou rozhodnúť o tom,

či namietanými uzneseniami okresného súdu došlo k porušeniu jeho základného práva

podľa a jeho práva podľa dohovoru. V danom prípade totiž

zatiaľ nie je známe, ako okresný súd v danej rozhodne, keďže hlavné pojednávanie dosiaľ

nebolo ukončené a vo veci nebol vyhlásený rozsudok. V prípade, ak okresný súd uzná

obžalovaného za vinníka zo spáchania žalovaných skutkov, nebude mať skutočnosť, že

okresný súd znemožnil splnomocnenej zástupkyni sťažovateľa klásť obžalovanému

a svedkom otázky, v zásade žiadny vplyv na právne postavenie a ochranu práv sťažovateľa.

Zásadne len právoplatným oslobodením obžalovaného by totiž mohlo dôjsť k zhoršeniu

právneho postavenia sťažovateľa ako poškodeného.

V prípade, ak okresný súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, nemožno vylúčiť,

že proti oslobodzujúcemu rozsudku podá odvolanie prokurátor, ktorý je na to oprávnený.

V takom prípade nebude nič brániť sťažovateľovi, aby svoje námietky uvedené v tejto

sťažnosti prezentoval aj odvolaciemu súdu, či už v písomnej forme alebo ústne v rámci

verejného zasadnutia (v prípade, ak by sa verejné zasadnutie konalo, pozn.). Taktiež

nemožno vylúčiť, že v prípade právoplatného oslobodenia obžalovaného rozhodnutím

odvolacieho súdu, podá v predmetnej veci generálny prokurátor Slovenskej republiky

dovolanie, ktorého podanie by rovnako mohlo viesť k zrušeniu oslobodzujúceho

rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd navyše poukazuje na to, že sťažovateľ sa môže

domáhať prostredníctvom podnetu, resp. opakovaného podnetu [§ 31 a nasl. zákona

č. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o prokuratúre“)], aby príslušné orgány prokuratúry podali proti rozhodnutiam v predmetnej

trestnej veci opravné prostriedky (odvolanie, dovolanie), a zdôrazňuje, že podľa svojej

ustálenej judikatúry považuje podnet, ako aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre

za právne prostriedky, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje, a to aj vo vzťahu k tým právam, ktorých porušenie sťažovateľ

namieta touto sťažnosťou (pozri napr. , , atď.).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že sťažnosť sťažovateľa bola podaná predčasne, a preto ústavný súd v súčasnom štádiu

trestného konania nedisponuje právomocou meritórne ju prerokovať a rozhodnúť o nej.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol podľa tak, ako

to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012