Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 129/2017
PDF · 256.46 KB
No categories available
II. ÚS 129/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Matúšom Hribom,
Na hradbách 5, Bardejov, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 3 CoKR 12/2016 z 25. mája 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. Matúšom Hribom, Na hradbách 5, Bardejov, ktorou namieta
porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoKR 12/2016 z 25. mája 2016 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola uznesením
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 K 47/2015 z 22. marca 2016
(ďalej len „uznesenie z 22. marca 2016“) odvolaná z funkcie správkyne v konkurznom
konaní vedenom na majetok úpadcu (obchodná spoločnosť )
a do funkcie správcu úpadcu bol ustanovený . Proti uzneseniu okresného
súdu z 22. marca 2016 sťažovateľka podala odvolanie, ktoré krajský súd napadnutým
uznesením odmietol ako neprípustné.
Sťažovateľka namieta, že krajský súd v napadnutom uznesení nevyhodnotil
jej argumentáciu uvedenú v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca 2016.
V tejto súvislosti zdôrazňuje, že v jej veci bolo odvolanie prípustné, keďže to potvrdzujú
právne závery obsiahnuté v uznesení Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR 23/2012
zo 17. mája 2012, podľa ktorých je potrebné výmenu správcu dôkladne skúmať
a odôvodniť, pričom proti rozhodnutiu prvostupňového súdu je prípustné odvolanie.
Za okolnosť rozhodujúcu pre odmietnutie výmeny správcu považuje sťažovateľka
vedenie trestného konania Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Košiciach pod
ČVS: ORP-18/5-VYS-KE-2016, ktoré pokračuje trestným stíhaním osôb konajúcich
za úpadcu a veriteľov pre obzvlášť závažné zločiny podvodu a porušovania povinnosti
pri správe cudzieho majetku. Vec bola postúpená v zmysle záverov označeného rozhodnutia
Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Bratislave.
Sťažovateľka argumentuje, že v tejto veci „vyvstávajú dôvodné obavy o konanie
nového správcu, ktorý bol do funkcie dosadený podozrivými osobami, v dôsledku čoho je
namieste otázka, za akým účelom bola táto výmena vykonaná. ... Prvostupňový súd svoje
rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, keď postúpenie veci na ďalšie vyšetrovanie
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nespomína Trestný čin podvodu, pre ktorý
správkyňa trestné oznámenie podala, je naďalej predmetom vyšetrovania a to ako obzvlášť
závažný zločin, pričom tak vyšetrovateľ ako aj prokurátor v rámci trestného stíhania
dospeli k záveru o potrebe skúmania namietaného protiprávneho konania aj ako obzvlášť
závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, pričom závažnosť
je priamo úmerná rozsahu škody.“.
Okresný súd podľa sťažovateľky uplatnil k záverom vyšetrovania príslušných
orgánov činných v trestnom konaní selektívny prístup. Za uvedenej situácie bolo
podľa názoru sťažovateľky nevyhnutné, aby správnosť uznesenia okresného súdu bola
predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorého povinnosťou bolo meritórne dôvody
odvolania skúmať a vyhodnotiť závažnosť sťažovateľkinej argumentácie. Sťažovateľka
tvrdí, že odmietnutím odvolania jej bola zároveň odmietnutá aj súdna ochrana a právo
na spravodlivé súdne konanie.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. 05. 2016, č. k. 3CoKR/12/2016-440 sa zrušuje a vec
sa mu vracia na ďalšie konanie.
II. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. 05. 2016, č. k. 3CoKR/12/2016-
440 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
III. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške
363,79 € do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho
zástupcu sťažovateľky.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, pričom v súlade s požiadavkami
vyvoditeľnými z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde posudzoval „prítomnosť“ dôvodov
na jej odmietnutie.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu
Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv garantovaných ústavou a dohovorom
napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bolo odmietnuté odvolanie proti uzneseniu
okresného súdu z 22. marca 2016 ako neprípustné.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.
2 K 47/2015 z 11. augusta 2015 bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz a do funkcie
správkyne v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu bola ustanovená
sťažovateľka. Okresnému súdu sťažovateľka doručila zápisnicu z prvej schôdze veriteľov,
ktorá sa uskutočnila 20. novembra 2015, ktorá sa uzniesla na výmene správkyne
a ustanovila do funkcie nového správcu . Na základe uvedeného okresný
súd uznesením z 22. marca 2016 odvolal správkyňu v konkurznom konaní vedenom
na majetok úpadcu a do funkcie nového správcu ustanovil .
V uznesení z 22. marca 2016 okresný súd zdôraznil, že prvá schôdza veriteľov, ktorej
obligatórnou súčasťou je aj rozhodovanie o výmene správcu, sa uzniesla na výmene
správkyne (sťažovateľky) v súlade so zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze“), pričom neboli zistené žiadne dôvody, aby schôdza veriteľov
nemohla o výmene správcu hlasovať, a ani zákonné prekážky, ktoré by schválenému
správcovi bránili vo výkone funkcie. Okresný súd vo svojom uznesení z 22. marca 2016
poukazuje aj na uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach
ČVS: ORP-18/5-VYS-KE-2016 z 5. januára 2016, ktorým bolo odmietnuté trestné
oznámenie sťažovateľky vo veci podozrenia zo spáchania zločinu poškodzovania veriteľa
podľa § 239 ods. 1 písm. c) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona, s odôvodnením, že
„v danom prípade nevyplývajú z trestného oznámenia žiadne konkrétne informácie
nasvedčujúce tomu, že došlo k naplneniu všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty
zločinu poškodzovania veriteľa... vo veci bola podaná sťažnosť. Vyšetrovateľ sťažnosti
nevyhovel a predložil na rozhodnutie prokurátorovi Okresnej prokuratúry Košice II. Dňa
4. 3. 2016 prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II predmetnú sťažnosť uznesením
odmietol ako nedôvodnú.“. Trestné oznámenie bolo postúpené Krajskému riaditeľstvu
Policajného zboru v Bratislave na ďalšie konanie, keďže z neho vyplýva podozrenie
zo spáchania trestného činu porušenia povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237
ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona.
Proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca 2016 podala sťažovateľka odvolanie,
v ktorom predovšetkým zdôrazňovala, že pokračujúce trestné stíhania osôb konajúcich
za úpadcu a veriteľov pre trestné činy podvodu a porušovania povinnosti pri správe
cudzieho majetku podľa príslušných ustanovení Trestného zákona je dôvodom, pre ktorý
„vyvstávajú dôvodné obavy o konanie nového správcu, ktorý bol do funkcie dosadený
podozrivými osobami, v dôsledku čoho je namieste otázka, za akým účelom bola táto
výmena vykonaná.“ (citované z odvolania sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu
z 22. marca 2016, pozn.).
O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca 2016 rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol ako neprípustné. Sťažovateľka
(okrem iného) namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach neexistuje podstatná
odlišnosť (II. ÚS 27/07), a preto ich namietané porušeniu možno preskúmavať spoločne.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,
keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, tiež I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
III. ÚS 198/07 atď.).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
fyzickej osoby alebo právnickej osoby zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne
vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana
v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu
vykonáva. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo v prvom rade vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá
možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, t. j. ak by všeobecný
súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(m. m. II. ÚS 8/01).
V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd, poukazujúc na svoje ústavné
postavenie, zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov
je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu
predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02,
IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05). Ústavný súd totiž nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach smerujúcich proti rozhodnutiam
všeobecných súdov taktiež štandardne poukazuje na ustálenú judikatúru, ktorej súčasťou
je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
II. ÚS 81/00). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred
občianskoprávnym súdom vrátane odvolacích konaní. Podmienky prípustnosti odvolania
smerujúceho proti uzneseniu okresného súdu, ktoré bolo vydané v konkurznom konaní, sú
upravené v samotnom zákone o konkurze.
Podľa § 198 ods. 1 zákona o konkurze súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje
uznesením. Proti uzneseniu vydanom v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní
alebo v konaní o oddlžení je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon.
Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto
zákona nie je prípustné.
Odvolania proti uzneseniam vydaným v konkurznom konaní sú teda prípustné len
za podmienky, že ich prípustnosť vyplýva zo samotnej zákonnej úpravy.
V súlade s § 36 ods. 1 prvou a druhou vetou zákona o konkurze do pôsobnosti
schôdze veriteľov patrí rozhodovanie o výmene správcu. O výmene správcu sa rozhoduje
vždy na prvej schôdzi veriteľov.
Podľa § 36 ods. 3 a 4 zákona o konkurze ak sa schôdza veriteľov uznesie na výmene
správcu, súd bezodkladne po doručení zápisnice zo schôdze veriteľov jedným uznesením
odvolá doterajšieho správcu a ustanoví do funkcie správcu schváleného schôdzou veriteľov.
(odsek 3)
Súd návrh schôdze veriteľov na výmenu správcu uznesením odmietne, ak správcovi
bráni vo výkone funkcie zákonná prekážka alebo neboli dôvody, aby schôdza veriteľov
mohla o výmene správcu hlasovať. (odsek 4)
V napadnutom uznesení krajský súd preskúmal splnenie podmienok pre odvolacie
konanie, pričom po citácii príslušných ustanovení zákona o konkurze dospel k záveru,
že proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca 2016 o výmene správkyne úpadcu
(sťažovateľky) nie je odvolanie v súlade s § 36 v spojení s § 198 ods. 1 zákona o konkurze
prípustné, a preto ho v súlade s § 201 Občianskeho súdneho poriadku odmietol.
Z citovaných ustanovení zákona o konkurze vyplýva, že proti rozhodnutiu
konkurzného súdu o odvolaní správcu odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné
nie je. Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2 CoKR 23/2012 zo 17. mája 2012, podľa záverov ktorého je podľa jej názoru proti
rozhodnutiu prvostupňového súdu o odvolaní správcu v konkurznom konaní odvolanie
prípustné. Označené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vychádza z premisy ústavno-
konformného výkladu zákonných predpisov, konkrétne príslušných ustanovení zákona
o konkurze, uplatnením ktorého je odvolanie ako riadny opravný prostriedok v zásade
prípustné vtedy, ak by jeho nepripustenie mohlo znamenať porušenie práva na súdnu
ochranu účastníka konkurzného konania. Krajský súd v označenom rozhodnutí dospel
k záveru, že odvolaný správca v konkurznom konaní by mohol byť poškodený na svojich
právach. Vychádzal pritom zo zistení, že prvostupňový súd sa nevysporiadal s námietkou
správcu v konkurznom konaní o nedostatku plnej moci jedného z veriteľov, pričom tento
nedostatok mohol spôsobiť, že jeho účasť na prvej schôdzi veriteľov nespĺňala zákonom
ustanovené náležitosti. Uvedený procesný nedostatok zároveň spochybňoval zákonnosť
samotného aktu prijatia uznesenia schôdze veriteľov o výmene správcu. Vysporiadanie sa
s touto námietkou bolo podľa názoru Krajského súdu v Bratislave rozhodujúce pre následné
posúdenie toho, či bol daný dôvod na odmietnutie návrhu schôdze veriteľov na výmenu
správcu podľa § 36 ods. 4 zákona o konkurze alebo na odvolanie pôvodného správcu
a ustanovenie do funkcie správcu schváleného schôdzou veriteľov podľa § 36 ods. 3 zákona
o konkurze.
V nadväznosti na túto časť sťažnostnej argumentácie sťažovateľky ústavný súd
podčiarkuje, že požiadavka vykladať a uplatňovať inter alia zákony a ostatné všeobecne
záväzné právne predpisy v súlade s ústavou vyplývajúca z čl. 152 ods. 4 ústavy
je nevyhnutným predpokladom existencie materiálneho právneho štátu, neoddeliteľnou
súčasťou ktorého sú také princípy ako právna istota a spravodlivosť, a vyplýva aj zo zásady,
ktorou sa riadi ústavný súd, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť (m. m. IV. ÚS 59/2012). Rešpektujúc túto požiadavku, ústavný
súd nemá v zásade dôvod spochybňovať závery vyslovené v rozhodnutí Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 2 CoKR 23/2012 zo 17. mája 2012 týkajúce sa posudzovania
prípustnosti odvolania proti uzneseniu prvostupňového súdu vo veci výmeny správcu.
Ústavný súd zároveň ale zdôrazňuje, že výklad uplatnený v označenej veci nemožno
bez ďalšieho uplatniť aj vo veci sťažovateľky, a to aj preto, že Krajský súd v Bratislave
v označenom rozhodnutí uplatnil výklad v prospech prípustnosti odvolania
proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o výmene správcu z dôvodu, že v tejto veci išlo
primárne o porušenie práv samotného správcu, o výmenu ktorého išlo (vzhľadom na jeho
odvolaciu argumentáciu o nesplnení procesných podmienok na rozhodnutie schôdze
veriteľov o jeho výmene, pozn.).
Z argumentácie sťažovateľky obsiahnutej v jej odvolaní proti uzneseniu okresného
súdu z 22. marca 2016 (čiastočne citovanej v časti I tohto uznesenia) možno na druhej
strane vyvodiť, že sťažovateľka s prihliadnutím na pokračujúce trestné stíhania osôb
konajúcich za úpadcu a veriteľov pre trestné činy podvodu a porušovania povinnosti
pri správe cudzieho majetku podľa príslušných ustanovení Trestného zákona, z ktorého
„vyvstávajú dôvodné obavy o konanie nového správcu, ktorý bol do funkcie dosadený
podozrivými osobami, v dôsledku čoho je namieste otázka, za akým účelom bola táto
výmena vykonaná“, sa v podstate domáha ochrany práv veriteľov, ktorí nového správcu
do funkcie „nedosadili“ z dôvodu obáv o konanie nového správcu v konkurznom konaní,
t. j. nie z dôvodu ochrany svojich práv.
Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu postup krajského
súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého uznesenia, ktorým bolo odvolanie sťažovateľky
proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca 2016 odmietnuté ako neprípustné, z ústavného
hľadiska považovať za neakceptovateľný a neudržateľný. Ak sťažovateľka vo svojom
odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca 2016 neuviedla skutočnosti, ktoré by
už na prvý pohľad boli spôsobilé vyvodiť záver o porušení jej práv, tak krajskému súdu
nemožno ústavne relevantným spôsobom vyčítať, že vo veci sťažovateľky neuplatnil
vo veci prípustnosti odvolania správkyne a ustanovenia nového správcu obdobný výklad
ako Krajský súd v Bratislave vo veci sp. zn. 2 CoKR 23/2012. Za týchto okolností ústavný
súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu a postup, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, za súladné s príslušnými procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy
v konkurznom konaní, a teda ústavne konformné.
Navyše, ústavný súd pripomína, že prostriedkom ochrany práv veriteľov je v súlade
s § 42 a nasl. zákona o konkurze odvolanie správcu, ktoré môže iniciovať samotný
konkurzný súd v prípade, že správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti
ustanovené zákonom o konkurze alebo osobitným predpisom alebo mu vo výkone funkcie
bráni zákonná prekážka a obdobne aj návrh na odvolanie správcu, ktorý môže podať
veriteľský výbor alebo zabezpečený veriteľ zistenej zabezpečenej pohľadávky. V ďalšom
priebehu konkurzného konania teda veritelia majú k dispozícii účinný právny prostriedok,
prostredníctvom ktorého sa môžu domáhať ochrany svojich práv.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením krajského
súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takú príčinnú
súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí
tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti
pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo aj
k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu garantovaného čl. 48 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu
zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu.
Toto základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci
bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní, podľa vopred známych pravidiel,
ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým
sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol
vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber sudcov a sudcov „ad hoc“
(m. m. I. ÚS 239/04). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným
predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti v prvom rade
konštatuje, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom, ktorý
je v súlade s § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý
obsahuje všetky náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde. Ak ide o sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľky, musí obsahovať
jednak všeobecné náležitosti uvedené v § 20 zákona o ústavnom súde, ako aj osobitné
náležitosti uvedené predovšetkým v § 50 zákona o ústavnom súde. Z § 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde vyplýva, že každý návrh na začatie konania, a teda aj sťažnosť podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy musí okrem iného obsahovať „... odôvodnenie návrhu a navrhované
dôkazy“.
V nadväznosti na text ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd
už viackrát vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti akcentoval, že nedostatok
odôvodnenia sťažnosti má významné procesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou
sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav,
z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem
opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne
argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa
o porušení ním označených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť
k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto
záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Ak sťažnosť sťažovateľa
neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde (IV. ÚS 359/08), čo zakladá dôvod na jej odmietnutie
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky
v predloženom znení nemožno v časti namietaného porušenia základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy považovať za kvalifikovanú, o ktorej by
ústavný súd mohol konať a rozhodnúť, keďže nie je vo vzťahu k označenému
porušovateľovi (krajskému súdu) odôvodnená.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že takýto nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať
z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný
súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že sťažnosť
sťažovateľky, ktorá je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa v časti
smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu pre namietané porušenie
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy požiadavky kvalifikovanej
sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50 zákona
o ústavnom súde. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť
v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. marca 2017