Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 129/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Matúšom Hribom,

Na hradbách 5, Bardejov, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 25. mája 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. Matúšom Hribom, Na hradbách 5, Bardejov, ktorou namieta

porušenie základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 25. mája 2016 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola uznesením

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 22. marca 2016

(ďalej len „uznesenie z 22. marca 2016“) odvolaná z funkcie správkyne v konkurznom

konaní vedenom na majetok úpadcu (obchodná spoločnosť )

a do funkcie správcu úpadcu bol ustanovený . Proti uzneseniu okresného

súdu z 22. marca 2016 sťažovateľka podala odvolanie, ktoré krajský súd napadnutým

uznesením odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľka namieta, že krajský súd v napadnutom uznesení nevyhodnotil

jej argumentáciu uvedenú v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca 2016.

V tejto súvislosti zdôrazňuje, že v jej veci bolo odvolanie prípustné, keďže to potvrdzujú

právne závery obsiahnuté v uznesení Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 17. mája 2012, podľa ktorých je potrebné výmenu správcu dôkladne skúmať

a odôvodniť, pričom proti rozhodnutiu prvostupňového súdu je prípustné odvolanie.

Za okolnosť rozhodujúcu pre odmietnutie výmeny správcu považuje sťažovateľka

vedenie trestného konania Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Košiciach pod

ČVS: ORP-18/5-VYS-KE-2016, ktoré pokračuje trestným stíhaním osôb konajúcich

za úpadcu a veriteľov pre obzvlášť závažné zločiny podvodu a porušovania povinnosti

pri správe cudzieho majetku. Vec bola postúpená v zmysle záverov označeného rozhodnutia

Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru v Bratislave.

Sťažovateľka argumentuje, že v tejto veci „vyvstávajú dôvodné obavy o konanie

nového správcu, ktorý bol do funkcie dosadený podozrivými osobami, v dôsledku čoho je

namieste otázka, za akým účelom bola táto výmena vykonaná. ... Prvostupňový súd svoje

rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, keď postúpenie veci na ďalšie vyšetrovanie

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nespomína Trestný čin podvodu, pre ktorý

správkyňa trestné oznámenie podala, je naďalej predmetom vyšetrovania a to ako obzvlášť

závažný zločin, pričom tak vyšetrovateľ ako aj prokurátor v rámci trestného stíhania

dospeli k záveru o potrebe skúmania namietaného protiprávneho konania aj ako obzvlášť

závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, pričom závažnosť

je priamo úmerná rozsahu škody.“.

Okresný súd podľa sťažovateľky uplatnil k záverom vyšetrovania príslušných

orgánov činných v trestnom konaní selektívny prístup. Za uvedenej situácie bolo

podľa názoru sťažovateľky nevyhnutné, aby správnosť uznesenia okresného súdu bola

predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorého povinnosťou bolo meritórne dôvody

odvolania skúmať a vyhodnotiť závažnosť sťažovateľkinej argumentácie. Sťažovateľka

tvrdí, že odmietnutím odvolania jej bola zároveň odmietnutá aj súdna ochrana a právo

na spravodlivé súdne konanie.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. 05. 2016, č. k. -440 sa zrušuje a vec

sa mu vracia na ďalšie konanie.

II. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. 05. 2016, č. k.

440 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III. Porušovateľ je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške

363,79 € do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet právneho

zástupcu sťažovateľky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, pričom v súlade s požiadavkami

vyvoditeľnými z posudzoval „prítomnosť“ dôvodov

na jej odmietnutie.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv garantovaných a dohovorom

napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým bolo odmietnuté odvolanie proti uzneseniu

okresného súdu z 22. marca 2016 ako neprípustné.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn.

z 11. augusta 2015 bol na majetok úpadcu vyhlásený konkurz a do funkcie

správkyne v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu bola ustanovená

sťažovateľka. Okresnému súdu sťažovateľka doručila zápisnicu z prvej schôdze veriteľov,

ktorá sa uskutočnila 20. novembra 2015, ktorá sa uzniesla na výmene správkyne

a ustanovila do funkcie nového správcu . Na základe uvedeného okresný

súd uznesením z 22. marca 2016 odvolal správkyňu v konkurznom konaní vedenom

na majetok úpadcu a do funkcie nového správcu ustanovil .

V uznesení z 22. marca 2016 okresný súd zdôraznil, že prvá schôdza veriteľov, ktorej

obligatórnou súčasťou je aj rozhodovanie o výmene správcu, sa uzniesla na výmene

správkyne (sťažovateľky) v súlade so o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze“), pričom neboli zistené žiadne dôvody, aby schôdza veriteľov

nemohla o výmene správcu hlasovať, a ani zákonné prekážky, ktoré by schválenému

správcovi bránili vo výkone funkcie. Okresný súd vo svojom uznesení z 22. marca 2016

poukazuje aj na uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach

ČVS: ORP-18/5-VYS-KE-2016 z 5. januára 2016, ktorým bolo odmietnuté trestné

oznámenie sťažovateľky vo veci podozrenia zo spáchania zločinu poškodzovania veriteľa

podľa a , s odôvodnením, že

„v danom prípade nevyplývajú z trestného oznámenia žiadne konkrétne informácie

nasvedčujúce tomu, že došlo k naplneniu všetkých obligatórnych znakov skutkovej podstaty

zločinu poškodzovania veriteľa... vo veci bola podaná sťažnosť. Vyšetrovateľ sťažnosti

nevyhovel a predložil na rozhodnutie prokurátorovi Okresnej prokuratúry Košice II. Dňa

4. 3. 2016 prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II predmetnú sťažnosť uznesením

odmietol ako nedôvodnú.“. Trestné oznámenie bolo postúpené Krajskému riaditeľstvu

Policajného zboru v Bratislave na ďalšie konanie, keďže z neho vyplýva podozrenie

zo spáchania trestného činu porušenia povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237

ods. 1 a 4 písm. a) .

Proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca 2016 podala sťažovateľka odvolanie,

v ktorom predovšetkým zdôrazňovala, že pokračujúce trestné stíhania osôb konajúcich

za úpadcu a veriteľov pre trestné činy podvodu a porušovania povinnosti pri správe

cudzieho majetku podľa príslušných ustanovení je dôvodom, pre ktorý

„vyvstávajú dôvodné obavy o konanie nového správcu, ktorý bol do funkcie dosadený

podozrivými osobami, v dôsledku čoho je namieste otázka, za akým účelom bola táto

výmena vykonaná.“ (citované z odvolania sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu

z 22. marca 2016, pozn.).

O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca 2016 rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol ako neprípustné. Sťažovateľka

(okrem iného) namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach neexistuje podstatná

odlišnosť (), a preto ich namietané porušeniu možno preskúmavať spoločne.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,

keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (m. m. , tiež , , ,

atď.).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne

vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana

v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu

vykonáva. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva

podľa by došlo v prvom rade vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, t. j. ak by všeobecný

súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

(m. m. ).

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie, zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov

je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu

predchádzali, s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (,

, ). Ústavný súd totiž nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach smerujúcich proti rozhodnutiam

všeobecných súdov taktiež štandardne poukazuje na ustálenú judikatúru, ktorej súčasťou

je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu

ochranu podľa , ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. , ,

). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred

občianskoprávnym súdom vrátane odvolacích konaní. Podmienky prípustnosti odvolania

smerujúceho proti uzneseniu okresného súdu, ktoré bolo vydané v konkurznom konaní, sú

upravené v samotnom zákone o konkurze.

Podľa § 198 ods. 1 zákona o konkurze súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje

uznesením. Proti uzneseniu vydanom v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní

alebo v konaní o oddlžení je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon.

Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto

zákona nie je prípustné.

Odvolania proti uzneseniam vydaným v konkurznom konaní sú teda prípustné len

za podmienky, že ich prípustnosť vyplýva zo samotnej zákonnej úpravy.

V súlade s § 36 ods. 1 prvou a druhou vetou zákona o konkurze do pôsobnosti

schôdze veriteľov patrí rozhodovanie o výmene správcu. O výmene správcu sa rozhoduje

vždy na prvej schôdzi veriteľov.

Podľa § 36 ods. 3 a 4 zákona o konkurze ak sa schôdza veriteľov uznesie na výmene

správcu, súd bezodkladne po doručení zápisnice zo schôdze veriteľov jedným uznesením

odvolá doterajšieho správcu a ustanoví do funkcie správcu schváleného schôdzou veriteľov.

(odsek 3)

Súd návrh schôdze veriteľov na výmenu správcu uznesením odmietne, ak správcovi

bráni vo výkone funkcie zákonná prekážka alebo neboli dôvody, aby schôdza veriteľov

mohla o výmene správcu hlasovať. (odsek 4)

V napadnutom uznesení krajský súd preskúmal splnenie podmienok pre odvolacie

konanie, pričom po citácii príslušných ustanovení zákona o konkurze dospel k záveru,

že proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca 2016 o výmene správkyne úpadcu

(sťažovateľky) nie je odvolanie v súlade s § 36 v spojení s § 198 ods. 1 zákona o konkurze

prípustné, a preto ho v súlade s odmietol.

Z citovaných ustanovení zákona o konkurze vyplýva, že proti rozhodnutiu

konkurzného súdu o odvolaní správcu odvolanie ako riadny opravný prostriedok prípustné

nie je. Sťažovateľka v tejto súvislosti argumentuje rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 17. mája 2012, podľa záverov ktorého je podľa jej názoru proti

rozhodnutiu prvostupňového súdu o odvolaní správcu v konkurznom konaní odvolanie

prípustné. Označené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vychádza z premisy ústavno-

konformného výkladu zákonných predpisov, konkrétne príslušných ustanovení zákona

o konkurze, uplatnením ktorého je odvolanie ako riadny opravný prostriedok v zásade

prípustné vtedy, ak by jeho nepripustenie mohlo znamenať porušenie práva na súdnu

ochranu účastníka konkurzného konania. Krajský súd v označenom rozhodnutí dospel

k záveru, že odvolaný správca v konkurznom konaní by mohol byť poškodený na svojich

právach. Vychádzal pritom zo zistení, že prvostupňový súd sa nevysporiadal s námietkou

správcu v konkurznom konaní o nedostatku plnej moci jedného z veriteľov, pričom tento

nedostatok mohol spôsobiť, že jeho účasť na prvej schôdzi veriteľov nespĺňala zákonom

ustanovené náležitosti. Uvedený procesný nedostatok zároveň spochybňoval zákonnosť

samotného aktu prijatia uznesenia schôdze veriteľov o výmene správcu. Vysporiadanie sa

s touto námietkou bolo podľa názoru Krajského súdu v Bratislave rozhodujúce pre následné

posúdenie toho, či bol daný dôvod na odmietnutie návrhu schôdze veriteľov na výmenu

správcu podľa § 36 ods. 4 zákona o konkurze alebo na odvolanie pôvodného správcu

a ustanovenie do funkcie správcu schváleného schôdzou veriteľov podľa § 36 ods. 3 zákona

o konkurze.

V nadväznosti na túto časť sťažnostnej argumentácie sťažovateľky ústavný súd

podčiarkuje, že požiadavka vykladať a uplatňovať inter alia zákony a ostatné všeobecne

záväzné právne predpisy v súlade s vyplývajúca z

je nevyhnutným predpokladom existencie materiálneho právneho štátu, neoddeliteľnou

súčasťou ktorého sú také princípy ako právna istota a spravodlivosť, a vyplýva aj zo zásady,

ktorou sa riadi ústavný súd, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť (m. m. ). Rešpektujúc túto požiadavku, ústavný

súd nemá v zásade dôvod spochybňovať závery vyslovené v rozhodnutí Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 17. mája 2012 týkajúce sa posudzovania

prípustnosti odvolania proti uzneseniu prvostupňového súdu vo veci výmeny správcu.

Ústavný súd zároveň ale zdôrazňuje, že výklad uplatnený v označenej veci nemožno

bez ďalšieho uplatniť aj vo veci sťažovateľky, a to aj preto, že Krajský súd v Bratislave

v označenom rozhodnutí uplatnil výklad v prospech prípustnosti odvolania

proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o výmene správcu z dôvodu, že v tejto veci išlo

primárne o porušenie práv samotného správcu, o výmenu ktorého išlo (vzhľadom na jeho

odvolaciu argumentáciu o nesplnení procesných podmienok na rozhodnutie schôdze

veriteľov o jeho výmene, pozn.).

Z argumentácie sťažovateľky obsiahnutej v jej odvolaní proti uzneseniu okresného

súdu z 22. marca 2016 (čiastočne citovanej v časti I tohto uznesenia) možno na druhej

strane vyvodiť, že sťažovateľka s prihliadnutím na pokračujúce trestné stíhania osôb

konajúcich za úpadcu a veriteľov pre trestné činy podvodu a porušovania povinnosti

pri správe cudzieho majetku podľa príslušných ustanovení , z ktorého

„vyvstávajú dôvodné obavy o konanie nového správcu, ktorý bol do funkcie dosadený

podozrivými osobami, v dôsledku čoho je namieste otázka, za akým účelom bola táto

výmena vykonaná“, sa v podstate domáha ochrany práv veriteľov, ktorí nového správcu

do funkcie „nedosadili“ z dôvodu obáv o konanie nového správcu v konkurznom konaní,

t. j. nie z dôvodu ochrany svojich práv.

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu postup krajského

súdu, ktorý vyústil do vydania napadnutého uznesenia, ktorým bolo odvolanie sťažovateľky

proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca 2016 odmietnuté ako neprípustné, z ústavného

hľadiska považovať za neakceptovateľný a neudržateľný. Ak sťažovateľka vo svojom

odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 22. marca 2016 neuviedla skutočnosti, ktoré by

už na prvý pohľad boli spôsobilé vyvodiť záver o porušení jej práv, tak krajskému súdu

nemožno ústavne relevantným spôsobom vyčítať, že vo veci sťažovateľky neuplatnil

vo veci prípustnosti odvolania správkyne a ustanovenia nového správcu obdobný výklad

ako Krajský súd v Bratislave vo veci sp. zn. . Za týchto okolností ústavný

súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu a postup, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, za súladné s príslušnými procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy

v konkurznom konaní, a teda ústavne konformné.

Navyše, ústavný súd pripomína, že prostriedkom ochrany práv veriteľov je v súlade

s § 42 a nasl. zákona o konkurze odvolanie správcu, ktoré môže iniciovať samotný

konkurzný súd v prípade, že správca opakovane alebo závažne porušil povinnosti

ustanovené zákonom o konkurze alebo osobitným predpisom alebo mu vo výkone funkcie

bráni zákonná prekážka a obdobne aj návrh na odvolanie správcu, ktorý môže podať

veriteľský výbor alebo zabezpečený veriteľ zistenej zabezpečenej pohľadávky. V ďalšom

priebehu konkurzného konania teda veritelia majú k dispozícii účinný právny prostriedok,

prostredníctvom ktorého sa môžu domáhať ochrany svojich práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil medzi napadnutým uznesením krajského

súdu a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru takú príčinnú

súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí

tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti

pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

podľa napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo aj

k porušeniu jej základného práva na zákonného sudcu garantovaného .

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Základné právo na zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu

zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu.

Toto základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci

bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní, podľa vopred známych pravidiel,

ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým

sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol

vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber sudcov a sudcov „ad hoc“

(m. m. ). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným

predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu ().

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti v prvom rade

konštatuje, že sťažovateľka je v konaní pred ústavným súdom zastúpená advokátom, ktorý

je v súlade s o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. , ).

Ústavný súd môže prijať na ďalšie konanie len taký návrh na začatie konania, ktorý

obsahuje všetky náležitosti predpísané . Ak ide o sťažnosť

podľa , o ktorú zjavne ide aj v prípade sťažovateľky, musí obsahovať

jednak všeobecné náležitosti uvedené v , ako aj osobitné

náležitosti uvedené predovšetkým v . Z zákona

o ústavnom súde vyplýva, že každý návrh na začatie konania, a teda aj sťažnosť podľa

musí okrem iného obsahovať „... odôvodnenie návrhu a navrhované

dôkazy“.

V nadväznosti na text ustanovenia ústavný súd

už viackrát vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti akcentoval, že nedostatok

odôvodnenia sťažnosti má významné procesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou

sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav,

z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem

opísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne

argumenty a právne posúdenie predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa

o porušení ním označených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť

k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili takýto

záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie. Ak sťažnosť sťažovateľa

neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20

ods. 1 (), čo zakladá dôvod na jej odmietnutie

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky

v predloženom znení nemožno v časti namietaného porušenia základného práva

na zákonného sudcu podľa považovať za kvalifikovanú, o ktorej by

ústavný súd mohol konať a rozhodnúť, keďže nie je vo vzťahu k označenému

porušovateľovi (krajskému súdu) odôvodnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že takýto nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať

z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

().

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatuje, že sťažnosť

sťažovateľky, ktorá je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, nespĺňa v časti

smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu pre namietané porušenie

základného práva na zákonného sudcu podľa požiadavky kvalifikovanej

sťažnosti, ktorá by zodpovedala požiadavkám vyvoditeľným z § 20 a § 50 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd preto podľa sťažnosť

v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2017