Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 655/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť P. M., zastúpeného advokátkou

JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej republiky a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd „rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. -397 zo dňa

22. 4. 2013 a uznesením sp. zn. zo dňa 22. 4. 2013, ktorým samosudca odmietol

návrh splnomocnenkyne poškodeného na doplnenie dokazovania zopakovaním výsluchov

osôb, pri ktorých bolo splnomocnenkyni poškodeného znemožnené klásť im otázky“ a takto

rozhodol:

1. Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. z 22. apríla 2013 b o l o

p o r u š e n é základné právo P. M. domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na súde zaručené v Slovenskej republiky a jeho právo

na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn. z 22. apríla 2013

z r u š u j e .

3. Okresnému súdu Prešov z a k a z u j e pokračovať v porušovaní označeného

práva sťažovateľa.

4. Okresný súdu Prešov j e p o v i n n ý uhradiť P. M. trovy konania v sume

501,58 € (slovom päťstojeden eur a päťdesiatosem centov), a to v lehote dvoch mesiacov od

doručenia tohto nálezu na účet advokátky JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice.

5.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-19 z 12. decembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť P. M. (ďalej len „sťažovateľ“) v časti

namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej republiky

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 22. apríla 2013.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol: «Sťažovateľ má postavenie

poškodeného v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. .

Na Okresnom súde Prešov bola dňa 15. 10. 2010 podaná obžaloba prokurátorom Okresnej

prokuratúry Prešov na obžalovaného J. S. pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 156

ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr.

zák. ...

... Na hlavnom pojednávaní si poškodený prostredníctvom svojej splnomocnenkyne

uplatnil nárok na náhradu škody a žiadal, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil

obžalovanému nahradiť škodu v sume 939,90 €.

Dňa 15. 12. 2011 Okresný súd Prešov vykonal vo veci hlavné pojednávanie.

Na tomto pojednávaní bol vypočutý obžalovaný, ktorému splnomocnenkyňa poškodeného –

sťažovateľa položila otázku týkajúcu sa toho, či sa venuje nejakému športu. Obhajca

obžalovaného namietal túto otázku s odôvodnením, že podľa ustanovenia § 53

a nasledujúcich , splnomocnenec poškodeného má právo klásť svedkom otázky,

resp. robiť úkony „smerujúce vo vzťahu k náhrade škody“. Z tohto dôvodu namietal, že

otázka nie je prípustná. Prokurátor Okresnej prokuratúry Prešov sa na k predmetnej

námietke pripojil. Samosudca..., ktorý viedol pojednávanie vyhlásil uznesenie, ktorým

„podľa vyhovel námietke obhajcu voči otázke splnomocnenkyne poškodeného

– sťažovateľa“.

Splnomocnenkyňa poškodeného namietala po vyhlásení uvedeného uznesenia, že toto

uznesenie odpiera splnomocnenkyni poškodeného práva, ktoré jej prislúchajú v mene

poškodeného, pretože poškodený si riadne uplatnil nárok na náhradu škody a otázky

smerujúce k rozhodnutiu o vine sú otázkami, ktoré smerujú k základnej náležitosti pre

rozhodnutie o náhrade spôsobenej škody, a preto sú takéto otázky splnomocnenkyne

poškodeného prípustné. Po tomto súd poučil splnomocnenkyňu poškodeného, že otázky

na vypočúvané osoby je potrebné formulovať tak, aby bolo zrejmé, že smerujú k riadnemu

uplatneniu nároku na náhradu škody...

Samosudca vyhlásil uznesenie, ktorým „podľa námietke obhajcu

vyhovuje a otázky nepripúšťa z dôvodov namietaných obhajobou“.

Samosudca vyhlásil poučenie, podľa ktorého proti vyhláseným uzneseniam nie je

prípustná sťažnosť.

Hlavné pojednávanie bolo odročené na deň 12. 1. 2012.

Na tomto hlavnom pojednávaní bol vypočúvaný svedok G., ktorému

splnomocnenkyňa poškodeného – sťažovateľa položila otázku týkajúcu sa skutočnosti

vyplývajúcej z jeho výpovede v prípravnom konaní o tom, že dievčina, ktorá bola na mieste

incidentu prítomná s poškodeným – sťažovateľom, bola opitá... Obhajca obžalovaného

vzniesol proti tejto otázke námietku argumentujúc tým, že splnomocnenec poškodeného

môže vypočúvaným osobám klásť len otázky smerujúce k špecifikácii výšky náhrady škody.

Súd tejto námietke vyhovel a uznesením vyhláseným na tomto pojednávaní otázku

splnomocnenkyne poškodeného nepripustil.

Na ďalšom hlavnom pojednávaní konanom dňa 16. 2. 2012 bol vypočúvaný svedok

M. C., ktorému zástupkyňa splnomocnenkyne poškodeného – sťažovateľa položila otázku, či

kamarát, s ktorým svedok prišiel do baru, videl konflikt (medzi obžalovaným

a poškodeným). Obhajca obžalovaného namietal túto otázku tým, že splnomocnenkyňa

poškodeného nie oprávnená položiť takúto otázku svedkovi. Súd tejto námietke obhajcu

vyhovel... a otázku nepripustil.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18. 3. 2013 bol vypočúvaný svedok P. D.,

ktorému zástupca splnomocnenkyne poškodeného – sťažovateľa položil otázku, ako bol

obžalovaný oblečený v čase spáchania skutku. Obhajca obžalovaného namietal túto otázku

argumentujúc tým, že splnomocnenec poškodeného má právo klásť otázky smerujúce len

k náhrade škody, a nie vo vzťahu k vine. Súd tejto námietke obhajcu vyhovel a uznesením

vyhláseným na tomto pojednávaní otázku zástupcu splnomocnenkyne poškodeného podľa

ustanovenia nepripustil.

Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 22. 4. 2013 zástupca splnomocnenkyne

poškodeného – sťažovateľa navrhol doplniť dokazovanie opätovným výsluchom osôb, pri

ktorých súd nepripustil otázky splnomocnenkyne poškodeného z dôvodu, že takýmto

postupom súdu, kedy neumožnil klásť otázky týmto osobám, bola splnomocnenkyni

poškodeného odňatá možnosť konať pred súdom. Následne súd vyhlásil uznesenie, ktorým

tento návrh zástupcu splnomocnenkyne poškodeného v zmysle ustanovenia § 272 ods. 3 Tr.

por. odmietol s odôvodnením, že „podľa názoru súdu nebola splnomocnenkyni poškodeného

odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko jej otázky boli procesným spôsobom

zamietnuté“.

Na tomto hlavnom pojednávaní došlo aj k vyhláseniu rozsudku, ktorým bol podľa

ustanovenia obžalovaný oslobodený spod obžaloby pre skutok

kvalifikovaný ako jednočinný súbeh prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák.

a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., pretože nebolo dokázané, že

skutok spáchal obžalovaný, a zároveň podľa ustanovenia poškodeného

– sťažovateľa s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. -397 zo dňa 22. 4. 2013 bol

splnomocnenkyni poškodeného – sťažovateľa doručený dňa 17. 6. 2013...

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn.

-397 zo dňa 22. 4. 2013... bolo porušené jeho právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 ... a právo

na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Ako je zrejmé zo skutkového stavu opísaného v bode I. tejto sťažnosti, uzneseniami

vyhlásenými na hlavnom pojednávaní dňa 15. 12. 2011, dňa 12. 1. 2012, dňa 16. 2. 2012

a dňa 18. 3. 2013, ktorými samosudca vyhovel námietkam obhajcu obžalovaného voči

otázkam splnomocnenkyne poškodeného, kladeným splnomocnenkyňou poškodeného

obžalovanému a svedkom, došlo týmto postupom súdu v konaní, ktoré predchádzalo

vyhláseniu napadnutého rozsudku, k závažnému a opakovanému porušeniu vyššie

označených práv sťažovateľa zaručených SR a Dohovorom..., keďže

splnomocnenkyni poškodeného – sťažovateľa, ktorá vykonávala práva poškodeného

priznané mu , bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Rovnako tak aj uznesením vyhláseným dňa 22. 4. 2013, ktorým samosudca odmietol

návrh splnomocnenkyne poškodeného na doplnenie dokazovania zopakovaním výsluchov

osôb, pri ktorých bolo splnomocnenkyni poškodeného znemožnené klásť im otázky, došlo

týmto postupom súdu k zhoršeniu právneho postavenia sťažovateľa ako poškodeného...

Otázke, ktorá je predmetom tejto sťažnosti, a to oprávneniu poškodeného a jeho

splnomocnenca klásť osobám vypočúvaným na hlavnom pojednávaní otázky, sa venuje

ustanovenie .. Z tohto ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecného

obmedzenia týkajúceho sa kladenia otázok, ktoré je uvedené v ustanovení v § 132 ods. 2 Tr.

por., podľa ktorého sa otázky musia klásť ohľaduplne a zrozumiteľne a nesmú sa klásť

otázky, v ktorých je obsiahnuté ako na otázku odpovedať, otázky klamlivé, ani otázky, ktoré

by obsahovali skutočnosti, ktoré sa majú zistiť až z výpovede obvineného, je právo

poškodeného klásť otázky sám, alebo prostredníctvom svojho splnomocnenca obmedzené

citovaným zákonným ustanovením len tak, že tieto otázky sa môžu klásť poškodeným, alebo

jeho splnomocnencom v rozsahu uplatnených práv.

Zo skutočností uvedených v bode I. tejto sťažnosti, ako aj priložených zápisníc

z predmetných hlavných pojednávaní, vyplýva nepochybne, že splnomocnenkyni

poškodeného – sťažovateľa bolo uzneseniami súdu znemožnené klásť otázky nie preto, že by

tieto boli neprípustné so zreteľom na ustanovenie , ale preto, že súd

vyhovel námietke obhajcu, že otázky smerujúce k objasneniu skutkových okolností

dôležitých pre rozhodnutie o vine, alebo nevine obžalovaného, vo vzťahu k trestnému činu

ublíženia na zdraví, nie sú otázkami, ktoré by bol poškodený – sťažovateľ sám, alebo

prostredníctvom svojho splnomocnenca oprávnený klásť.

Súd uzneseniami vyhlásenými na hlavnom pojednávaní dňa 15. 12. 2011, dňa

12. 1. 2012, dňa 16. 2. 2012 a dňa 18. 3. 2013 znemožnil takéto otázky splnomocnenkyni

poškodeného klásť odôvodňujúc takéto rozhodnutie tým, že tieto otázky presahujú rámec

„v rozsahu uplatnených práv“. Takýto postup súdu nie je možné považovať za taký, ktorý je

v súlade so základným právom sťažovateľa zakotveným v článku 46 ods. 1 ...

a v článku 6 ods. 1 Dohovoru....

Ako je zrejmé zo skutkového stavu opísaného v bode I. tejto sťažnosti, na hlavnom

pojednávaní konanom dňa 22. 4. 2013 bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol podľa

ustanovenia obžalovaný oslobodený spod obžaloby pre stíhaný

skutok, a zároveň súd podľa ustanovenia poškodeného – sťažovateľa

s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Vzhľadom na to, že hlavné pojednávanie skončilo a vo veci bol vyhlásený rozsudok,

ktorým súd obžalovaného oslobodil spod obžaloby pre stíhaný skutok, je už známe, ako súd

rozhodol, a teda že týmto rozsudkom došlo k zhoršeniu právneho postavenia sťažovateľa

ako poškodeného. Na základe tejto skutočnosti a s poukazom na vyššie uvedené závery

Ústavného súdu.. sú naplnené podmienky pre meritórne rozhodnutie o tejto sťažnosti...

Otázkou postavenia poškodeného a jeho oprávnení v trestnom konaní sa zaoberal

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) už vo svojom rozsudku vo veci Krumpel

a Krumpelová proti Slovensku (sťažnosť č. 56195/00 zo dňa 5. júla 2005). Aj keď

predmetom tohto konania pred Európskym súdom pre ľudské práva bola otázka porušenia

práva na prerokovanie veci v primeranej lehote, ESĽP v ňom konštatoval závery významné

pre postavenie poškodeného aj v predmetnej veci. ...

Uvedený rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vychádzal v súdenej veci

z otázky, či osoby poškodené v trestnom konaní majú právo dovolávať sa ochrany podľa

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v trestnom konaní.

V uvedenom rozsudku sa súd zaoberal výlučne situáciou, keď poškodenému bola

spôsobená škoda, ktorej náhradu si uplatnil v trestnom konaní. Toto je nakoniec aj situácia

sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky, však vo svojej judikatúre, ktorá sa od vynesenia

citovaného rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyvíjala, priklonil k extenzívnemu

výkladu vo vzťahu k právam poškodeného v trestnom konaní, pokiaľ ide o otázku, či toto

konanie je „jeho vecou“ v zmysle článku 48 ods. 2 SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Vo svojom náleze sp. zn. zo dňa 12. novembra 2009 Ústavný súd SR

vyslovil porušenie práva poškodených v trestnej veci vedenej na Okresnom súde

v Humennom pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 SR a na prerokovanie veci

v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. Rovnako v náleze sp. zn. ...

So zreteľom na všetky uvedené okolnosti je poškodený – sťažovateľ v situácii, keď mu

umožňuje klásť na hlavnom pojednávaní vypočúvaným osobám otázky

v rozsahu jeho uplatnených nárokov. Odporca svojimi uzneseniami zo dňa 15. 12. 2011,

dňa 12. 1. 2012, dňa 16. 2. 2012 a dňa 18. 3. 2013, ktorými neumožnil poškodenému

prostredníctvom svojej splnomocnenkyne klásť obžalovanému a svedkom otázky týkajúce sa

skutku, ktorým mala byť poškodenému spôsobená škoda na zdraví, nad zákonný rámec

obmedzil právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 ... a článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Je nepochybne, že slovné spojenie „v rozsahu uplatnených nárokov“ sa vzťahuje na

príčinnú súvislosť medzi skutkom, ktorý je predmetom obžaloby a uplatnenými právami

poškodeného. Nebýva zriedkavosťou, že v jednom trestnom konaní sú predmetom obžaloby

viaceré skutky toho istého obžalovaného, alebo viacerých obžalovaných, ktorými mohli byť

poškodené viaceré osoby. Je pochopiteľné, že v takomto prípade zákon oprávnenia

poškodeného obmedzuje vo vzťahu k tomu skutku, alebo k tomu obžalovanému, ktorým bola

konkrétna osoba poškodená, a v súvislosti s ktorým má postavanie poškodeného v trestnom

konaní... je logickým vymedzením oprávnenia poškodeného v trestnom konaní, keďže tento

môže považovať za svoju vec len vec – skutok, v dôsledku ktorého mu vznikla akákoľvek

ujma, ale nie iný skutok obžalovaného, ktorý sa jeho osoby netýka. Takýto záver nakoniec

vyplýva aj z komentára k ustanoveniu autorov Štefan Minárik

a kol., 2005 : Komentár k č. ..»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, bolo porušené rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. -

397 zo dňa 22. 4. 2013 a uznesením sp. zn. zo dňa 22. 4. 2013, ktorým

samosudca odmietol návrh splnomocnenkyne poškodeného na doplnenie dokazovania

zopakovaním výsluchov osôb, pri ktorých bolo splnomocnenkyni poškodeného znemožnené

klásť im otázky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Prešov pokračovať

v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn.

-397 zo dňa 22. 4. 2013 a uznesenie sp. zn. zo dňa 22. 4. 2013,

ktorým samosudca odmietol návrh splnomocnenkyne poškodeného na doplnenie

dokazovania zopakovaním výsluchov osôb, pri ktorých bolo splnomocnenkyni poškodeného

znemožnené klásť im otázky, a vracia vec Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Na výzvu ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd, zastúpený jeho

predsedníčkou, a to listom sp. zn. SprÚ 3001/14 z 28. januára 2014, ktorý bol ústavnému

súdu doručený 3. februára 2014.

Predsedníčka okresného súdu v ňom uviedla: «Procesný postup samosudcu

konajúceho vo veci sp. zn. , spočívajúci v zamietnutí otázok splnomocnenkyne

poškodeného považujeme za súladný s ustanoveniami (Trestný

poriadok). Poukazujeme pritom na ustanovenie , v zmysle ktorého

môže splnomocnenec poškodeného v rozsahu uplatnených práv so súhlasom predsedu

senátu klásť vypočúvaným otázky. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva právo

predsedu senátu, resp. samosudcu povoliť, resp. nepovoliť otázky o. i. i splnomocnenca

poškodeného. Ak v konkrétnom prípade samosudca nepovolil konkrétne otázky, ktorých

znenie riadne zaprotokoloval do zápisníc o hlavnom pojednávaní, nekonal svojvoľne, ale

v súlade s cit. zákonným ustanovením. Podstatným pre rozhodnutie samosudcu o nepovolení

otázok bola pritom skutočnosť, že splnomocnenkyňa poškodeného kládla otázky zjavne

vybočujúce so zákonného rámca, definovaného slovným spojením „v rozsahu uplatnených

práv“.

V tejto súvislosti si dovoľujeme upriamiť pozornosť ústavného súdu na ust. § 46

ods. 1 , v zmysle ktorého poškodený má právo uplatniť nárok na náhradu

škody, robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy,

nazerať do spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní, vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom, má právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky

v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Z uvedeného je zrejmé, že poškodený, ako obeť

trestného činu, má zákonom definované rozsiahle práva, ktorých cieľom je zabezpečiť mu

preukázanie nároku na náhradu škody a dosiahnutie satisfakcie primeranej následku,

spôsobeného mu trestným činom. Na druhej strane však nemožno opomenúť skutočnosť, že

v adhéznom konaní môže svoje práva uplatňovať len vtedy, ak prokurátor podá vo veci

obžalobu ( ). V zmysle ust. štát v trestnom

konaní zastupuje prokurátor. Aj z tohto dôvodu samosudca nepovolil niektoré otázky

splnomocnenkyne poškodeného, keďže nadbytočné suplovali úlohu prokurátora, ktorý

pritom vo veci nebol nečinný;

Nakoniec si dovoľujeme poukázať na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu zo dňa

02. 02. 2012, sp. zn. , ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť P. M. pre

nedostatok právomoci na jej prerokovanie. V odôvodnení ústavný súd o. i. uviedol:

„V prípade, ak okresný súd uzná obžalovaného za vinníka zo spáchania žalovaných

skutkov, nebude mať skutočnosť, že okresný súd znemožnil splnomocnenej zástupkyni

sťažovateľa klásť obžalovanému a svedkom otázky, v zásade žiadny vplyv na právne

postavenie a ochranu práv sťažovateľa. Zásadne len právoplatným oslobodením

obžalovaného by totiž mohlo dôjsť k zhoršeniu právneho postavenia sťažovateľa ako

poškodeného.“»

Na výzvu ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril sťažovateľ, a to listom

zo 14. februára 2014, ktorý bol ústavnému súdu doručený prostredníctvom faxu 17. februára

2014 a osobne do podateľne 19. februára 2014.

Sťažovateľ v ňom uviedol: «Medzi sťažovateľom na jednej strane a Okresným súdom

Prešov na druhej strane niet sporu o tom, že jediným dôvodom, pre ktorý súd vyhovel

námietke obhajcu obžalovaného a nepripustil otázky splnomocnenkyne poškodeného bolo,

že tieto otázky považoval za neprípustné z dôvodu, že považoval zákonné možnosti

splnomocnenkyne poškodeného na kladenie otázok vypočúvaným osobám na hlavnom

pojednávaní za limitované definíciou „v rozsahu uplatnených práv“, čo, ako je zrejmé

z uznesení o nepripustení otázok na hlavnom pojednávaní konanom dňa 15. 12. 2011,

12. 1. 2012, 16. 2. 2012 a 18. 3. 2013, s uznesenia s hlavného pojednávania, konaného dňa

22. 4. 2013, ktorým súd nevyhovel návrhu splnomocnenkyne poškodeného – sťažovateľa

na doplnenie dokazovania opätovným výsluchom osôb, pri ktorých sud nepripustil otázky

splnomocnenkyne poškodeného, ako aj z vyjadrenia Okresného súdu Prešov k sťažnosti

sťažovateľa, stotožňuje s oprávnením klásť otázky so strany poškodeného, či jeho

splnomocnenca len vo vzťahu k vzniknutej škode v úzkom význame (teda zrejme v rozsahu

vzniknutej škody a prípadne jej peňažného vyjadrenia).

Takýto výklad zákonného termínu citovaného zákonného pojmu je tým výkladom

a postupom, ktorým došlo zo strany Okresného súdu Prešov zásahu do práv, namietaných

sťažovateľom.

Sťažovateľ už v sťažnosti ústavnému súdu poukazoval na rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), vo veci Krumpel a Krumpelová proti Slovensku

(sťažnosť č. 56195/00 zo dňa 5. júla 2005). Sťažovateľ v celom rozsahu poukazuje nielen

na citované časti, ale na celý označený rozsudok... Tento názor ESĽP, ktorý len

interpretoval v čase vynesenia rozsudku platnú úpravu v oblasti trestného práva

procesného, našiel svoje vyjadrenie aj v ustanoveniach , zákona

č. , účinného od 1. 1. 2006. Toto postavenie poškodeného nachádza svoje

vyjadrenie vo viacerých ustanoveniach . Pre posúdenie sťažnosť

sťažovateľa je potrebné dať do pozornosti nasledujúce:

... Zo zákonných ustanovení, definujúcich postavenie poškodeného v trestnom konaní

nevyplýva, že by svoje oprávnenia strany v trestnom konaní mohli vykonávať tak, ako to má

zrejme na mysli Okresný súd Prešov, teda len subsidiárne, ak je prokurátor „vo veci

nečinný“ (nakoniec otázky splnomocnenkyne poškodeného neboli nepripustené preto, že by

sa nimi zisťovali skutočnosti, ktoré už boli zistené, či už v prvšom konaní alebo na základe

otázok inej strany trestného konania). ...

Podľa ust. , každý zodpovedá za škodu, ktorú

spôsobil porušením právnej povinnosti. Je nepochybné, že porušením právnej povinnosti je

aj povinnosť správať sa spôsobom, ktorý definuje ako trestný čin. Z ust.

§ 8 Tr. zák. vyplýva, že trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto

zákone, ak tento zákon neustanovuje inak.

Keďže jedným z predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávnosť

konania osoby, voči ktorej právo na náhradu škody smeruje, je pre rozhodnutie

o uplatnenom občianskoprávnom nároku v trestnom konaní zásadnou otázkou zistenie, či

k protiprávnemu konaniu (trestnému činu došlo) a kto ho spáchal.

So zreteľom na uvedené, nemožno mať pochybnosti o tom, že v trestnom konaní,

v ktorom si poškodený uplatnil právo na náhradu škody je otázka zistenia viny osoby, proti

ktorej sa vedie trestné konanie zásadnou otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom nároku

na náhradu škody. Dokonca aj v prípade, ak by poškodený bol v právoplatnom

odsudzujúcom rozsudku odkázaný so svojim nárokom na náhradu škody, alebo jeho časťou

na konanie vo veciach občianskoprávnych, je pre rozhodnutie súdu v následnom

občianskoprávnom konaní rozhodnutie o vine rozhodnutím zásadného významu, keďže z ust.

vyplýva, že súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o to, že bol

spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Majúc na zreteli uvedené, ako aj skutočnosť, že

uplatnenie nároku na náhradu Škody v trestnom konaní spôsobuje prekážka litispendencie

pre uplatnenie tej istej škody v občianskom súdnom konaní, nemožno pochybovať o tom, že

výklad Okresného súdu Prešov, ktorý bol základom jeho uznesenia zo dňa 22. 4. 2013

vo veci sp. zn. zasiahol do namietaných práv sťažovateľa, keďže mu odňal

právo zákonom ustanoveným postupom sa domáhať svojho práva, ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti sťažovateľ považuje na záver potrebné uviesť,

Že svoje právo, vyplývajúce s ust či. 46 ods. 1 SR uplatňoval spôsobom, uvedeným

v SR.

Pokiaľ ide o druhú časť námietok Okresného súdu Prešov, ktorá poukazuje na názor,

zaujatý v uznesení ústavného súdu sp. zn. IV zo dňa 2. 2. 2012, sťažovateľ

nepovažuje za možné prisvedčiť ani týmto argumentom.

Predovšetkým je potrebné mať na zreteli, že už v uvedenom uznesení ústavný súd

uviedol, že vníma závažnosť argumentácie sťažovateľa v predmetnej veci. Sťažovateľ

v uvedenom konaní pred ústavným súdom, ktoré však skončilo v štádiu pred prijatím vecí na

ďalšie konanie napádal uznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa

15. 12. 2011 a zo dňa 12. 11. 2012, ktorým tento súd vyhovel námietke obhajcu

obžalovaného voči otázkam splnomocnenkyne poškodeného...

V čase konania sp. zn. mal poškodený ešte k dispozícii v trestnom

konaní, vedenom na Okresnom súde Prešov pod. sp. zn. možnosť navrhnúť pred

vyhlásením dokazovania za skončené navrhnúť doplnenie dokazovania zopakovaním

výsluchov tých vypočúvaných osôb, po výsluchu ktorých bolo jeho splnomocnenkyni

znemožnené klásť týmto osobám otázky. Až uznesením, ktorým súd dňa 22. 4. 2013 tento

návrh na doplnenie dokazovania zamietol, boli vyčerpané možnosti poškodeného dosiahnuť

uplatnenie svojich práv podľa Dohovoru a SR. Po vyhlásení

uznesenia, ktorým bol tento návrh zamietnutý, vyhlásenia dokazovania za skončené nastala

situácia, keď sťažovateľ – poškodený nemá k dispozícii žiadny efektívny prostriedok

nápravy vo vzťahu k svojim porušeným právam, okrem sťažnosti ústavnému súdu. Od

vyhlásenia rozsudku v predmetnej trestnej veci na pojednávaní dňa 22. 4. 2013, ktoré

nasledovalo bezprostredne po vyhlásení dokazovania za skončené, sťažovateľ nemal k

dispozícii účinný prostriedok nápravy, ktorým by mohol ovplyvniť skutočnosť, či konanie, z

ktorého vyvodzuje svoj nárok na náhradu Škody je trestným činom, alebo nie. Za týchto

okolností nemožno celkom porozumieť argumentácii Okresného súdu Prešov o tom, že v

predmetnej veci neboli dosiaľ vyčerpané opravné prostriedky.

Tieto opravné prostriedky nie sú v dispozícii sťažovateľa, teda o ich uplatnení, alebo

neuplatnení nerozhoduje sťažovateľ. V tejto súvislosti si sťažovateľ dovoľuje poukázať na

skutočnosť, že právo na spravodlivé súdne konanie a právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na súde sú autonómnymi právami, pri ktorých ich

zachovanie alebo porušenie nie je nerozlučne späté s iným právom, tak ako je to v prípade

práv zakotvených napr. v , ods. 2 SR.

Tak ako rešpektovanie týchto práv apriórne nezakladá pre účastníka konania istotu

úspechu v konaní pred súdmi, či inými orgánmi, tak posúdenie zásahu do týchto práv nie je

viazané na to, či v dôsledku porušenia týchto práv došlo aj k zásahu do iného práva

sťažovateľa. Spravodlivé súdne konanie, či právo konať spôsobom ustanoveným v zákone

pred súdom je základným pilierom demokratickej spoločnosti, ako sa o tom opakovane

v množstve svojich rozhodnutí vyjadril aj ESĽP. Názor Okresného súdu Prešov, ktorý

odkazuje sťažovateľa vo vzťahu k porušeniu jeho práv na spravodlivé súdne konanie

a konanie zákonom ustanoveným postupom pred súdom na výsledok konania, znamená

v skutočnosti vyprázdnenie obsahu týchto práv. Znamená zároveň aj to, že je nerozhodné, či

súd dospeje k správnemu rozhodnutiu zákonným či nezákonným postupom. Tento názor je

o to prekvapujúcejší, že ho predostiera Okresný súd Prešov v súvislosti s porušením práv na

spravodlivé súdne konanie a právom konať zákonom ustanoveným postupom pred súdom

v trestnom konaní, v ktorom je explicitne uvedené ( ), podľa ktorého

za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo

z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona, alebo podľa osobitného zákona.

V predmetnej veci proti rozsudku vyhlásenému dňa 22. 4. 2013 podal Okresný

prokurátor odvolanie v neprospech obvineného. Svoje odvolanie odôvodnil jednostranným

vyhodnotením dôkazov v prospech obžalovaného, predčasným a nezákonným rozhodnutím

súdu prvého stupňa. Navrhuje vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie

a rozhodnutie...

Je nepochybné, že v súčasnom stave konania môže odvolací súd na základe

odvolania, podaného prokurátorom prihliadnuť aj na chybu, spočívajúcu v tom, že súd

vykonával výsluchy vypočúvaných osôb spôsobom nezodpovedajúcim zákonu, aj keď túto

skutočnosť explicitne prokurátor vo svojom odvolaní nenamietal. ...

... trestná vec, v ktorom je sťažovateľ poškodeným sa v súčasnosti nachádza

na odvolacom súde v dôsledku odvolania prokurátora Okresnej prokuratúry Prešov.

V tomto štádiu konania teda nemožno vec vrátiť Okresnému súdu prešov. Sťažovateľovi sa

javí ako nevyhnutné, aby ústavný súd, v prípade, že jeho sťažnosti vyhovie zakázal

Okresnému súdu Prešov pokračovať v porušovaní jeho základného práva, keďže v prípade,

že by vec bola vrátená aj na základe rozhodnutia ústavného súdu o porušení práva

sťažovateľa Krajským súdom v Prešove na konanie pred Okresným súdom Prešov, len týmto

spôsobom by bolo možné zabezpečiť, aby tento súd nepokračoval v porušovaní základných

práv sťažovateľa.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky, bolo porušené uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn.

zo dňa 22. 4. 2013, ktorým samosudca odmietol návrh splnomocnenkyne poškodeného

na doplnenie dokazovania zopakovaním výsluchov osôb, pri ktorých bolo splnomocnenkyni

poškodeného znemožnené klásť im otázky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Prešov pokračovať

v porušovaní namietaného práva sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Prešov sp. zn.

3T/43/2010zo dňa 22. 4. 2013, ktorým samosudca odmietol návrh splnomocnenkyne

poškodeného na doplnenie dokazovania zopakovaním výsluchov osôb, pri ktorých bolo

splnomocnenkyni poškodeného znemožnené klásť im otázky.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania

vo výške 501,58 Eur.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či uznesením okresného

súdu sp. zn. z 22. apríla 2013 a uznesením sp. zn. došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa druhej vety , poškodený je stranou v konaní

pred súdom.

Podľa strany sú si v konaní pred súdom rovné.

Podľa poškodený je osoba, ktorej bolo trestným

činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli

porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody.

Podľa je splnomocnenec poškodeného oprávnený

za poškodeného robiť návrhy na vykonanie dôkazov, podávať žiadosti a opravné

prostriedky. Je oprávnený zúčastniť sa všetkých úkonov, na ktorých sa môže zúčastniť

poškodený.

Podľa poškodený alebo splnomocnenec môžu

po skončení výsluchu prokurátorom, obžalovaným, jeho obhajcom alebo predsedom senátu

klásť na hlavnom pojednávaní vypočúvaným osobám otázky v rozsahu uplatnených práv.

Ústavný súd preskúmal argumentáciu sťažovateľa, ako aj argumentáciu okresného

súdu, pričom výklad a aplikáciu ustanovení týkajúcich sa postavenia

poškodeného v trestnom konaní okresným súdom podrobil ústavnoprávnemu skúmaniu.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že výklad okresného súdu je ústavne

neakceptovateľný. Zužujúci výklad okresného súdu vo vzťahu k právu poškodeného, resp.

splnomocnenca poškodeného klásť otázky so súhlasom predsedu senátu v rozsahu

uplatnených práv považuje za svojvoľný. Interpretáciu postavenia poškodeného okresným

súdom považuje ústavný súd za takú, ktorá spôsobom vykazujúcim znaky arbitrárnosti

zasahuje do práv poškodeného ako jednej zo strán v trestnom konaní, majúc na zreteli

zásadu rovnosti strán v trestnom konaní.

V prvom rade sa ústavný súd zameral na posúdenie výkladu tzv. limitujúcej definície

práva poškodeného, resp. jeho splnomocnenca klásť na hlavnom pojednávaní vypočúvaným

osobám otázky „v rozsahu uplatnených práv“.

Predmetnú tzv. limitujúcu definíciu práva poškodeného, resp. jeho splnomocnenca

klásť otázky „v rozsahu uplatnených práv“ je potrebné vykladať tak, že poškodený, resp.

jeho splnomocnenec je oprávnený klásť otázky vzťahujúce sa na ním uplatnený nárok, teda

také, ktoré smerujú k zisteniu skutočností, ktoré sú pre úspešnosť uplatneného nároku

nevyhnutné.

Pre poškodeného je zásadným preukázanie, či sú naplnené predpoklady

zodpovednosti osoby, voči ktorej sa vedie trestné konanie, za spôsobenú škodu. Práve

z dôvodu, že poškodený, resp. jeho splnomocnenec nenahrádzajú orgán činný v trestnom

konaní, môžu sa otázky poškodeného, resp. jeho splnomocnenca vzťahovať len

na protiprávnosť konania osoby, voči ktorej smeruje právo na náhradu škody, tzn.

k zisteniu, či došlo k protiprávnemu konaniu a kto toto protiprávne konanie spáchal.

Uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré spôsobuje prekážku

litispendencie pre uplatnenie tej istej škody v občianskom súdnom konaní, nemôže byť

poškodenému na ujmu a nemôže mu brániť v zisťovaní zásadných otázok pre rozhodnutie

o uplatnenom nároku na náhradu škody.

Uplatnením nároku na náhradu škody v trestnom konaní nemôže byť poškodený

obmedzený v práve klásť otázky k zisteniu viny osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie,

pretože ide o zásadnú otázku pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. V tejto súvislosti

považuje ústavný súd za správny aj argument sťažovateľa, podľa ktorého aj v prípade, ak by

bol poškodený v právoplatnom odsudzujúcom rozsudku odkázaný so svojím nárokom

na náhradu škody alebo jeho časťou na konanie vo veciach občianskoprávnych, je pre

rozhodnutie súdu v tomto občianskoprávnom konaní rozhodnutie o vine rozhodnutím

zásadného významu s prihliadnutím na ustanovenie § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, z obsahu ktorého vyplýva, že súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov

o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal.

Ústavný súd konštatuje, že ústavne konformným výkladom tzv. limitujúcej definície

„v rozsahu uplatnených práv“ je taký výklad, ktorý kladenie otázok limituje príčinnou

súvislosťou medzi konkrétnym skutkom, ktorý je predmetom obžaloby a uplatnenými

právami poškodeného.

Zároveň sa ústavný súd zaoberal argumentom okresného súdu o nevyčerpaní

opravných prostriedkov poškodeným pred podaním ústavnej sťažnosti.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v podanom vyjadrení z 28. januára 2014

bližšie nerozvádza, ktoré opravné prostriedky považuje za také, ktoré by boli efektívnymi

prostriedkami nápravy vo vzťahu k právam, ktorých porušenie namieta sťažovateľ

v postavení poškodeného, tzn. také, ktoré by boli v dispozícii sťažovateľa.

Ústavný súd sa stotožňuje s argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej uznesením

z 22. apríla 2013, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na doplnenie

dokazovania, boli vyčerpané možnosti sťažovateľa v postavení poškodeného dosiahnuť

uplatnenie svojich práv podľa dohovoru a a nastala situácia,

keď sťažovateľ nemá k dispozícii žiadny efektívny prostriedok nápravy vo vzťahu k svojim

porušeným právam okrem sťažnosti na ústavný súd.

K porušeniu práv označených sťažovateľom došlo uznesením okresného súdu

z 22. apríla 2013, po vyhlásení ktorého už sťažovateľ v postavení poškodeného nemá

k dispozícii žiaden efektívny prostriedok nápravy vo vzťahu k porušeným právam

a nemožno ho vo vzťahu k porušeniu jeho práv odkazovať na výsledok konania, tzn.

na právoplatné oslobodenie obžalovaného.

III.

Z týchto dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zaručeného v čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v dohovoru

uznesením okresného súdu sp. zn. z 22. apríla 2013.

V nadväznosti na to potom ústavný súd v súlade s a

a ods. 3 písm. c) toto uznesenie zrušil a zakázal okresnému súdu

pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd v súlade s , keď za dôvody hodné

osobitného zreteľa považoval už samo vyhovenie sťažnosti, zaviazal okresný súd na úhradu

trov konania úspešnému sťažovateľovi.

Vzhľadom na uvedené dôvody rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2014