Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 179/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta o sťažnosti M. L., O. H., J. L. ml. a maloletej D. L., všetkých bytom H.,

zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva zaručeného v a práva zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. (predtým v konaní vedenom pod sp. zn.

) takto

rozhodol:

1. Základné právo M. L., O. H., J. L. ml. a maloletej D. L. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie ich veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod

sp. zn. (predtým v konaní vedenom pod sp. zn. ) p o r u š e n é

b o l o .

2. Okresnému súdu Humenné p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn. konať

bez zbytočných prieťahov.

3. M. L., O. H., J. L. ml. a maloletej D. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému

v sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktorú j e Okresný súd Humenné p o v i n n ý

zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Humenné j e p o v i n n ý uhradiť M. L., O. H., J. L. ml. a maloletej D. L.

trovy právneho zastúpenia v sume 948,83 € (slovom deväťstoštyridsaťosem eur

a osemdesiattri centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 5. mája 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. L., O. H., J. L. ml. a maloletej D. L.

(ďalej len „sťažovatelia“) v časti, ktorou namietali porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej veci v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. (predtým vedenom pod sp. zn. ).

Z obsahu sťažnosti najmä vyplynulo, že: „Okresný prokurátor v H. podal na

obvineného, J. L., dňa 10.7.2003 obžalobu pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej

osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c), d) Tr. zákona účinného do 31.12.2005.

Okresný súd Humenné rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 20.1.2004, ktorý

nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26.3.2004.

Splnomocnená zástupkyňa sťažovateľky v 1. rade, poškodenej, podala podnet na

podanie sťažnosti pre porušenie zákona v prospech obvineného dňa 7.7.2004.

Generálny prokurátor podal sťažnosť proti rozsudku Okresného súdu Humenné

sp. zn. zo dňa 20.1.2004 pre porušenie zákona v prospech obvineného J. L.

a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa vyslovil, že

rozsudkom Okresného súdu Humenné z 20.1.2004 sp. zn. a v konaní, ktoré mu

predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 3 ods. 4, § 88 a § 215 ods. 1 písm. a),

ods. 2 písm. c), d) Tr. zák. v prospech obvineného J. L., aby podľa

napadnutý rozsudok zrušil a podľa vo veci rozhodol sám tak, že by

obvineného J. L. uznal za vinného z trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby

podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c), d) Tr. zák. a uložil mu primeraný trest odňatia

slobody v zákonom stanovenej trestnej sadzbe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. zo dňa 8.12.2004

rozhodol, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Humennom z 20.1.2004 sp. zn.

a v konaní, ktoré mu predchádzalo bol porušený zákon v ustanoveniach § 2

ods. 6. , , a Tr. zák. v prospech obvineného J. L.

Napadnuté uznesenie sa zrušuje, Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce

na zrušený rozsudok, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad.

Okresnému súdu v Humennom sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal

a rozhodol.

Po zrušení právoplatného rozsudku sp. zn. je vec na Okresnom súde

vedená pod sp. zn. .

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. bol Okresnému

súdu Humenné doručený 14.12.2004.

Na Okresnom súde Humenné bola dňa 7.4.2005 podaná ďalšia obžaloba na

obžalovaného J. L. pre trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Tr. zák.

a táto bola dňa 29.4.2005 spojená s predmetnou vecou na spoločné konanie.

Hlavné pojednávanie vo veci bolo nariadené na 20.9.2005. Obžalovaný sa na hlavné

pojednávanie neustanovil. (...)

Dňa 9.3.2006 Okresný súd Humenné vo veci sp. zn. vydal príkaz na

zatknutie obžalovaného J. L.

Hlavné pojednávanie vo veci bolo nariadené na 26.3.2008. Obžalovaný sa na hlavné

pojednávanie neustanovil. (...) Hlavné pojednávanie bolo odročené na neurčito, s tým, že vo

veci bude vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz.

Okresný súd Humenné vydal zatýkací rozkaz na obžalovaného J. L. dňa 26.3.2008.

Hlavné pojednávanie vo veci bolo nariadené na 30.10.2008. Obžalovaný sa na

termín pojednávania ustanovil, pričom termín pojednávania bral na vedomie po tom, čo bol

predvedený pred vec pojednávajúceho sudcu. Na pojednávanie sa neustanovil obhajca

obžalovaného, z ktorého dôvodu bolo hlavné pojednávanie odročené na 4.12.2008, s tým, že

obžalovaný zobral termín hlavného pojednávania na vedomie.

Na hlavné pojednávanie nariadené na 4.12.2008 sa obžalovaný neustanovil a svoju

neúčasť neospravedlnil. Hlavné pojednávanie bolo odročené na 14.1.2009, s tým, že

obžalovaný bude volaný pod hrozbou pokuty a vzatia do väzby.

Na hlavné pojednávanie dňa 14.1.2009 sa obžalovaný neustanovil, s tým, že

obžalovaný bol predvolávaný z adresy trvalého bydliska v S., ako aj z adresy prechodného

bydliska v P., pričom zásielka doručovaná na adresu v S. sa vrátila súdu späť s tým, že ju

v odbernej lehote neprevzal a zásielka doručovaná na adresu prechodného bydliska sa

zatiaľ súdu nevrátila. Hlavné pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Splnomocnenkyňa poškodenej, sťažovateľky v 1. rade podala dňa 5.12.2008

predsedovi Okresného súdu Humenné, sťažnosť na prieťahy v trestnej veci vedenej na

Okresnom súde Humenné pod sp. zn. .

Sťažnosť bola listom zo dňa 18.12.2008 Spr. 2050/08 vyhodnotená ako

neopodstatnená.“

Sťažovatelia v situácii, keď sa stali obeťami protiprávnej činnosti ich otca, proti

ktorému za delikty nebola ani po viac ako 5 rokoch vyvodená trestnoprávna zodpovednosť

a nebolo rozhodnuté o náhrade škody, sú presvedčení o tom, že v napadnutom konaní

dochádza k porušovaniu ich základného práva zaručeného v a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru sťažovateľov dlhoročná intenzívna trestná

činnosť ich otca zanechala najmä na sťažovateľoch dlhodobé následky. V sťažnosti

poukazujú aj na odôvodnenie označeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“), v ktorom sa uvádza:

„Poškodená M. L. tak v dôsledku dlhodobého zažívania všetkých foriem

partnerského násilia a i sekundárneho násilia sa prejavuje ako typická obeť partnerského

násilia, vrátane rozvinutého štokholmského syndrómu, ktorý vyvoláva u nej patologický

vzťah pripútanosti a núti ju zotrvať v stále sa opakujúcich cykloch násilia.

Znalkyňa už vo svojom znaleckom posudku upozornila, že O. H. je vo svojom

psychologickom vývine závažne ovplyvnená cyklicky sa opakujúcim a gradujúcim násilím

obvineného a hľadá si bezpečné prostredie, ktoré nachádza únikom do imaginácie, reálne

reaguje obranno - agresívne, pričom agresia je obrátená dovnútra a jej možným prejavom

je odpadávanie a strata vedomia bez oragnického nálezu, v dôsledku čoho bola v minulosti

opakovane hospitalizovaná na detskom oddelení.

I maloletý J. L. vykazuje znaky týraného dieťaťa, pričom jeho ďalší vývin je podľa

znalkyne rizikový aj keď ohrozenie pominie, treba u neho očakávať pokračujúce ťažkosti

v nepresne prognózovaných oblastiach. Dôsledky dlhodobo pôsobiacich traumatizujúcich

podmienok bude u menovaného poškodeného potrebné riešiť inteznívnou psychoterapiou.

Maloletá D. L. v dôsledku dlhodobého stresu trpí pocitmi bezmocnosti

a deprimujúcej závislosti a nemožno u nej vylúčiť ani psychické vyčerpanie. Jej vývin

v emocionálnej oblasti je vážne ohrozený. Aj vo vzťahu k nej znalkyňa odporúča poskytnutie

psychoterapie.

Neefektívnym postupom a teda dlhodobým konaním, ktoré trvá toho času už viac ako

5 rokov a predmetom ktorého je trestný čin týrania, ktoré týranie zažívali poškodení už od

roku 1994, odporca nevyvodzuje zodpovednosť. (...)“

Poukazujúc na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľov na(...) prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené

v článku 48 ods. 2 , a na prerokovanie veci v primeranej lehote

zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, bolo postupom Okresného súdu Humenné vo

veci sp. zn. a predtým vedenej pod sp. zn. porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Humenné pokračovať

v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke M. L. finančné zadosť

učinenie 8.000 EUR.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke O. H. finančné zadosť

učinenie 8.000 EUR.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi J. L. finančné zadosť

učinenie 8.000 EUR.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“

2. Prostredníctvom predsedu okresného súdu sa k prijatej sťažnosti 6. októbra 2009

vyjadril predseda senátu takto:

«Uvedená trestná vec po podaní obžaloby bola pridelená do senátu 3 T dňa

22.07.2003. Nakoľko bolo dovolenkové obdobie tak vo veci som nariadil termín hlavného

pojednávania dňa 08.09.2003 na deň 09.10.2003, ktoré bolo z dôvodu neprítomnosti

svedkov odročené na 28.10.2003 a následne za účelom predvolania znalkyne a ďalšieho

svedka na deň 25.11.2003. Aj toto pojednávanie bolo odročené pre neprítomnosť znalkyne

a svedka na deň 20.01.2004, kedy bol vyhlásený rozsudok a tento nadobudol právoplatnosť

dňa 26.03.2004.

Senát mal za to, že uložený trest vzhľadom na zistený a preukázaný skutkový stav,

okolnosti prípadu, osobu obžalovaného a tú skutočnosť, že obžalovaný sa po materiálnej

stránke staral o rodinu, keď celú výplatu posielal na účet manželky, ktorá s ňou mala

dispozičné právo a v čase rozhodovania už nebýval s spoločnej domácnosti s poškodenými

a tým už nehrozila obava s pokračovania v trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby,

je v zmysle §, ods. 1 a v tom čase platného , dostatočný

a s týmto sa stotožnil aj prokurátor, keď po oboznámení sa s rozsudkom proti nemu nepodal

odvolanie.

Po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a opätovnom pridelení spisu do môjho senátu

som bol po veľmi závažnej operácií hlavy - stredného ucha, ktorej som sa podrobil dňa

18.01.2005. Následne som bol práceneschopný a aj napriek upozorneniu lekárov a

možnosti pokračovať v práceneschopnosti aj po dobu niekoľko ďalších mesiacov, som do

práce nastúpil na vlastnú žiadosť už 20. 03 2005. Termíny hlavných pojednávaní som

vzhľadom na svoj zdravotný stav mohol určovať až na mesiac máj a nasl. - aj to len v

obmedzenej miere-obmedzenom počte, lebo som mal problémy s vyjadrovaním /čiastočné

ochrnutie pravej polovice tváre/. Následne od začiatku mesiaca február 2005 som počas

doby dvoch rokov - do 16.04.2007 chodil každý pracovný deň na rehabilitácie v Humennom

a okrem toho som chodil, niekedy aj trikrát do týždňa - po skončení pojednávania a aj na

úkor obedňajšej prestávky na akupunktúru, do 25 km vzdialenej Sniny. Taktiež som

absolvoval aj rehabilitačnú pooperačnú kúpeľnú liečbu v trvaní 28 dní v období mesiacov

august -september 2005. Okrem toho som v roku 2005 čerpal aj dovolenku v trvaní 30 dní,

ktorú som si preniesol z roku 2004. V roku 2005 som celkom vynechal 52 pracovných dní

v dôsledku PN, 30 pracovných dní dovolenka, a 20 pracovných dní rehabilitačná

pooperačná kúpeľná liečba. Dovolenku za rok 2005 som už ani nečerpal ale znovu som si ju

preniesol na ďalší rok. (...)

Do práce som nastúpil len preto, aby som pomohol kolegom pri vybavovaní veci

a aby sa mi nezvyšoval počet reštančných veci, ktorých som mal viac ako kolegovia aj

v dôsledku polročnej stáže na Krajskom súde v Prešove na prelome rokov 2002-2003

a ktoré som sa snažil vybavovať prednostne spoločne s vecami väzobnými. (...)

V uvedenej trestnej veci som následne po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vzhľadom

na vyššie uvedené skutočnosti, teda práceneschopnosť, dovolenku, rehabilitáciu a kúpeľnú

liečbu určil termín hlavného pojednávania dňa 28.07.2005 na deň 20. 09.2005, ktoré bolo

odročené pre neprítomnosť obžalovaného L. u ktorého doručenie vykázané nebolo na

neurčito za účelom zistenia miesta pobytu obžalovaného. V mesiaci január 2006 boli správy

žiadané znova a potom, čo bolo oznámené z polície v S., že obžalovaný odišiel pred rokom

na neznáme miesto bol dňa 09.3.2006 vydaný príkaz na jeho zatknutie, ktorý dlhú dobu

nebol realizovaný. Po tom čo dňa 09.11.2007 súdu bola oznámená adresa miesta pobytu

obžalovaného L. v ČR sud vo veci nariadil dňa 24.01.2008 na deň 26.03.2008. Nakoľko sa

obžalovaný na toto pojednávanie nedostavil a zásielku si neprevzal bol dňa 26.03.2008

vydaný zatykací rozkaz a dňa 18.04.2008 bol vydaný Európsky zatykací rozkaz. Na základe

neho bol obžalovaný L. zadržaný dňa 12.05.2008 a bol dodaný do väzby v ČR, kde bol až do

12.7.2008, kedy bol predvedený na tunajší okresný súd, kde bol vypočutý a následne po jeho

zdôvodnení odchodu z miesta bydliska a pobytu v ČR bol prepustený s tým, že vo veci bol

nariadený termín hlavného pojednávania na deň 30.10.2008. Na uvedené hlavné

pojednávanie sa obžalovaný dostavil ale pre neprítomnosť obhajcu, ktorý mal kolíziu

s pojednávaním na Krajskom súde v Prešove bolo pojednávanie odročené na deň

04.12.2008 a toto bolo pre neprítomnosť obžalovaného L. znova odročené na 14.01.2009.

Nakoľko obžalovaný sa na toto pojednávanie nedostavil, po tom čo sa súdu vrátila zásielka,

že si ju neprevzal na adrese v ČR bol dňa 23.02.2009 vydaný nový príkaz na jeho zatknutie,

ktorý však doteraz nebol realizovaný. Podľa novej správy Okresného riaditeľstva PZ H.,

odbor kriminálnej polície, oddelenie pátrania, informácií a výjazdov doručenej súdu dňa

08.06.2009 bol obžalovaný dňa 03.06.2009 lokalizovaný v ČR. Vzhľadom na túto spravu je

toho času vo veci nariadený termín hlavného pojednávania na deň 27.10.2009.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že tak v tejto veci, ako aj v iných

veciach konám tak ako mi to dovoľujú okolnosti a najmä môj zdravotný stav, ktorý možno

nie je sťažovateľke známy. Ako som uviedol aj vyššie, po operácií hlavy, ktorej som sa

podrobil v januári 2005 som mohol byť práceneschopný oveľa dlhšie ako som v skutočnosti

bol a v danom prípade by som v tejto trestnej veci nemohol konať a zrejme ani nikto iný a to

aj v prípade, ak by uvedená vec bola v prípade mojej dlhotrvajúcej práceneschopnosti

pridelená do iného senátu, lebo sa jedná o pomerne náročnú vec na dokazovanie a toto by

muselo byť zopakované. Tak tomu bolo aj vo veciach, ktoré boli rozdelené mojim kolegom

potom, čo som bol poverený vykonať stáž na Krajskom súde v Prešove koncom roka 2002

a začiatkom roka 2003 a po mojom návrate v nich, až na niekoľko málo spisov, v podstate

neboli urobené žiadne úkony a v postate už všetky veci boli staršie ako 6 mesiacov.

V podstate aj niektoré z týchto veci sa nepodarilo skončiť atak ich „tlačím ako balvan“

pred sebou, na čo sa mi „nabaľoval“ aj ďalšie a nie sú skončené ani doposiaľ. (...)

Potom, čo sa obžalovaný nedostavil na hlavné pojednávanie, o ktorom už vedel

a nepodarilo sa mu doručiť ani ďalšie predvolania, tak som vo veci vydal príkaz na jeho

zatknutie, ktorý doteraz nebol realizovaný. Keď som sa dozvedel novú adresu, na ktorej

obžalovaný sa má toho času zdržiavať v ČR, tak som určil nový termín hlavného

pojednávania na deň 27.10.2009.»

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. Pokiaľ ide o chronológiu úkonov okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré

popísal zákonný sudca v bode 2 tohto nálezu, rovnaké relevantné skutočnosti zistil aj

ústavný súd z obsahu súvisiaceho spisu (ako aj zo samotnej sťažnosti), preto opomenul

duplicitné opísanie týchto úkonov, keďže skutkové okolnosti danej veci sa spornými nestali.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov – poškodených v napadnutom konaní,

že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. (predtým v konaní

vedenom pod sp. zn. ) dochádza k porušovaniu ich základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie

veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

Judikatúra ústavného súdu a ESĽP sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom

prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantované v (a obdobne aj v dohovoru), sa

skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa

týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu

(napr. ). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , ,

). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel

o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na

konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných

práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie

(). Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha predmetných závažných trestných

činov si vyžaduje osobitnú starostlivosť orgánov činných v trestnom konaní a všeobecného

súdu o naplnenie účelu trestného konania, čo okrem iného znamená, že orgány činné

v trestnom konaní a všeobecný súd majú povinnosť organizovať svoj procesný postup tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav

právnej neistoty účastníkov konania vrátane poškodených strán.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie

v okolnostiach danej trestnej veci mohol predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci

najmä s predvolávaním obvineného a svedkov. Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh

napadnutého trestného konania však ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej

náročnosti prerokovávanej veci. Napokon ani predseda okresného súdu, ale ani zákonný

sudca vo svojich vyjadreniach konkrétne nenamietali zložitosť napadnutej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov

v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne

zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo

v predmetnom trestnom konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci

a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania už aj vzhľadom na jeho

povahu („tzv. domáce násilie“) viac ako päť rokov je samo osebe neprimerané.

Okrem toho priebeh napadnutého trestného konania je poznačený jednak

opakovanými obdobiami nečinnosti okresného súdu, ale najmä jeho nesústredeným

postupom. Potom, ako najvyšší súd svojím rozsudkom z 20. januára 2004 rozhodol, že

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 20. januára 2004 bol porušený zákon,

okresný súd celý rok 2005 neurobil vo veci žiadny efektívny úkon smerujúci k meritórnemu

rozhodnutiu veci. Urobil síce niekoľko pokusov na zistenie adresy obžalovaného, príkaz na

zatknutie však vydal až 9. marca 2006, hoci mu bolo známe, že obžalovaný sa zdržiaval

v Českej republike. Rovnako aj celý rok 2007 je poznačený nečinnosťou okresného súdu.

Až 18. apríla 2008 sa okresnému súdu podarilo vydať kvalifikovaný „Európsky zatýkací

rozkaz“, ktorý spĺňal kritériá o európskom zatýkacom rozkaze.

Dňa 14. mája 2008 bol na základe európskeho zatýkacieho rozkazu obžalovaný vzatý v P.

do väzby a 10. júla 2008 bol odovzdaný slovenským justičným orgánom. Dva dni nato bol

obžalovaný z väzby prepustený, pričom predseda senátu súčasne nariadil aj pojednávanie na

október 2008. Obžalovaný sa na toto pojednávanie ešte dostavil, ale na ďalšie nariadené

pojednávania (4. decembra 2008 a 14. januára 2009) sa už nedostavil. Dňa 23. februára

2009 okresný súd opäť vydal príkaz na zatknutie.

Okresný súd teda počas najmenej troch rokov vo veci nevykonal žiadny, resp.

efektívny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia počas

napadnutého súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného

v citovanom článku (pozri napr. ). K uvedenej nečinnosti alebo

nesústredenej činnosti, a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti

veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu zákonného

sudcu, že bol „dlhodobo práceneschopný“ a že vykonal aj „stáž“ na krajskom súde, nebolo

možné akceptovať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr.

a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že podobné

objektívne prekážajúce okolnosti, nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné

množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli len dočasne

ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas

adekvátne opatrenia. v zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov

spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda

vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie

tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho

sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu

účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v

oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri

napr. ). Okrem uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri

posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou

(nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri

posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako

objektívne vo vyjadrení predsedu senátu v danej veci ().

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru, tak ako to je uvedené vo

výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. V nadväznosti na uvedený výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany

sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu

podľa a konať vo veci

bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia navrhli priznať primerané finančné zadosťučinenie každému v sume

po 8 000 € poukazujúc na to, že „dlhoročná a intenzívna trestná činnosť“, ale aj

dlhotrvajúce napadnuté konanie zanechalo na nich dlhodobé zdravotné následky.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti

danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným

zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj

finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia , ktoré

podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím aj na povahu veci a na všetky okolnosti

zisteného porušenia práv sťažovateľov považuje za primerané v sume každému po 3 000 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia

nemohol ponechať bez zreteľa ani závery najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn.

z 8. decembra 2004, ktorý v odôvodnení opísal ťaživú životnú situáciu sťažovateľov takto:

„Poškodená M. L. tak v dôsledku dlhodobého zažívania všetkých foriem

partnerského násilia a i sekundárneho násilia sa prejavuje ako typická obeť partnerského

násilia(...) Znalkyňa už vo svojom znaleckom posudku upozornila, že O. H. je vo svojom

psychologickom vývine závažne ovplyvnená cyklicky sa opakujúcim a gradujúcim násilím

obvineného(...) I maloletý J. L. vykazuje znaky týraného dieťaťa(...) Maloletá D. L.

v dôsledku dlhodobého stresu trpí pocitmi bezmocnosti a deprimujúcej závislosti(...)“

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Náhradu trov právneho zastúpenia priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby

pre štyroch sťažovateľov (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade

s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon

po 115,90 €, t. j. za dva úkony 231,80 € (pre 4 sťažovateľov to je 927,20 €), čo spolu

s režijným paušálom 2 x 6,95 € (pre 4 sťažovateľov to je 55,60 €), predstavuje spolu

sumu 982,80 €. Výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13

ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo

viacerých osôb“, čo predstavuje sumu 797,40 €. Keďže advokátka je platcom dane

z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 %

podľa vyhlášky a podľa o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH

a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 948,83 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľov

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2009