Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 179/09
PDF · 240.68 KB
No categories available
II. ÚS 179/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2009
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta o sťažnosti M. L., O. H., J. L. ml. a maloletej D. L., všetkých bytom H.,
zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základného
práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 222/04 (predtým v konaní vedenom pod sp. zn.
3 T 55/03) takto
rozhodol:
1. Základné právo M. L., O. H., J. L. ml. a maloletej D. L. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie ich veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 T 222/04 (predtým v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 55/03) p o r u š e n é
b o l o .
2. Okresnému súdu Humenné p r i k a z u j e vo veci vedenej pod sp. zn. 2 T 222/04 konať
bez zbytočných prieťahov.
3. M. L., O. H., J. L. ml. a maloletej D. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému
v sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktorú j e Okresný súd Humenné p o v i n n ý
zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Humenné j e p o v i n n ý uhradiť M. L., O. H., J. L. ml. a maloletej D. L.
trovy právneho zastúpenia v sume 948,83 € (slovom deväťstoštyridsaťosem eur
a osemdesiattri centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
II. ÚS 179/09 z 5. mája 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. L., O. H., J. L. ml. a maloletej D. L.
(ďalej len „sťažovatelia“) v časti, ktorou namietali porušenie svojho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej veci v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 T 222/04 (predtým vedenom pod sp. zn. 3 T 55/2003).
Z obsahu sťažnosti najmä vyplynulo, že: „Okresný prokurátor v H. podal na
obvineného, J. L., dňa 10.7.2003 obžalobu pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej
osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c), d) Tr. zákona účinného do 31.12.2005.
Okresný súd Humenné rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 20.1.2004, ktorý
nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 26.3.2004.
Splnomocnená zástupkyňa sťažovateľky v 1. rade, poškodenej, podala podnet na
podanie sťažnosti pre porušenie zákona v prospech obvineného dňa 7.7.2004.
Generálny prokurátor podal sťažnosť proti rozsudku Okresného súdu Humenné
sp. zn. 3T 55/03 zo dňa 20.1.2004 pre porušenie zákona v prospech obvineného J. L.
a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 268 ods. 2 Tr. por. vyslovil, že
rozsudkom Okresného súdu Humenné z 20.1.2004 sp. zn. 3T 55/03 a v konaní, ktoré mu
predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 3 ods. 4, § 88 a § 215 ods. 1 písm. a),
ods. 2 písm. c), d) Tr. zák. v prospech obvineného J. L., aby podľa § 269 ods. 2 Tr. por.
napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 271 ods. 1 Tr. por. vo veci rozhodol sám tak, že by
obvineného J. L. uznal za vinného z trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby
podľa § 215 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c), d) Tr. zák. a uložil mu primeraný trest odňatia
slobody v zákonom stanovenej trestnej sadzbe.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4Tz 29/2004 zo dňa 8.12.2004
rozhodol, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Humennom z 20.1.2004 sp. zn.
3T 55/2003 a v konaní, ktoré mu predchádzalo bol porušený zákon v ustanoveniach § 2
ods. 6. Tr. por., § 3 ods. 4, § 88 a § 215 ods. 1 písm. a) Tr. zák. v prospech obvineného J. L.
Napadnuté uznesenie sa zrušuje, Zrušujú sa aj ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce
na zrušený rozsudok, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením stratili podklad.
Okresnému súdu v Humennom sa prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal
a rozhodol.
Po zrušení právoplatného rozsudku sp. zn. 3T 55/2003 je vec na Okresnom súde
vedená pod sp. zn. 2T 222/04.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Tz 29/2004 bol Okresnému
súdu Humenné doručený 14.12.2004.
Na Okresnom súde Humenné bola dňa 7.4.2005 podaná ďalšia obžaloba na
obžalovaného J. L. pre trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 Tr. zák.
a táto bola dňa 29.4.2005 spojená s predmetnou vecou na spoločné konanie.
Hlavné pojednávanie vo veci bolo nariadené na 20.9.2005. Obžalovaný sa na hlavné
pojednávanie neustanovil. (...)
Dňa 9.3.2006 Okresný súd Humenné vo veci sp. zn. 2T 222/04 vydal príkaz na
zatknutie obžalovaného J. L.
Hlavné pojednávanie vo veci bolo nariadené na 26.3.2008. Obžalovaný sa na hlavné
pojednávanie neustanovil. (...) Hlavné pojednávanie bolo odročené na neurčito, s tým, že vo
veci bude vydaný medzinárodný zatýkací rozkaz.
Okresný súd Humenné vydal zatýkací rozkaz na obžalovaného J. L. dňa 26.3.2008.
Hlavné pojednávanie vo veci bolo nariadené na 30.10.2008. Obžalovaný sa na
termín pojednávania ustanovil, pričom termín pojednávania bral na vedomie po tom, čo bol
predvedený pred vec pojednávajúceho sudcu. Na pojednávanie sa neustanovil obhajca
obžalovaného, z ktorého dôvodu bolo hlavné pojednávanie odročené na 4.12.2008, s tým, že
obžalovaný zobral termín hlavného pojednávania na vedomie.
Na hlavné pojednávanie nariadené na 4.12.2008 sa obžalovaný neustanovil a svoju
neúčasť neospravedlnil. Hlavné pojednávanie bolo odročené na 14.1.2009, s tým, že
obžalovaný bude volaný pod hrozbou pokuty a vzatia do väzby.
Na hlavné pojednávanie dňa 14.1.2009 sa obžalovaný neustanovil, s tým, že
obžalovaný bol predvolávaný z adresy trvalého bydliska v S., ako aj z adresy prechodného
bydliska v P., pričom zásielka doručovaná na adresu v S. sa vrátila súdu späť s tým, že ju
v odbernej lehote neprevzal a zásielka doručovaná na adresu prechodného bydliska sa
zatiaľ súdu nevrátila. Hlavné pojednávanie bolo odročené na neurčito.
Splnomocnenkyňa poškodenej, sťažovateľky v 1. rade podala dňa 5.12.2008
predsedovi Okresného súdu Humenné, sťažnosť na prieťahy v trestnej veci vedenej na
Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 2 T 222/04.
Sťažnosť bola listom zo dňa 18.12.2008 Spr. 2050/08 vyhodnotená ako
neopodstatnená.“
Sťažovatelia v situácii, keď sa stali obeťami protiprávnej činnosti ich otca, proti
ktorému za delikty nebola ani po viac ako 5 rokoch vyvodená trestnoprávna zodpovednosť
a nebolo rozhodnuté o náhrade škody, sú presvedčení o tom, že v napadnutom konaní
dochádza k porušovaniu ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru sťažovateľov dlhoročná intenzívna trestná
činnosť ich otca zanechala najmä na sťažovateľoch dlhodobé následky. V sťažnosti
poukazujú aj na odôvodnenie označeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“), v ktorom sa uvádza:
„Poškodená M. L. tak v dôsledku dlhodobého zažívania všetkých foriem
partnerského násilia a i sekundárneho násilia sa prejavuje ako typická obeť partnerského
násilia, vrátane rozvinutého štokholmského syndrómu, ktorý vyvoláva u nej patologický
vzťah pripútanosti a núti ju zotrvať v stále sa opakujúcich cykloch násilia.
Znalkyňa už vo svojom znaleckom posudku upozornila, že O. H. je vo svojom
psychologickom vývine závažne ovplyvnená cyklicky sa opakujúcim a gradujúcim násilím
obvineného a hľadá si bezpečné prostredie, ktoré nachádza únikom do imaginácie, reálne
reaguje obranno - agresívne, pričom agresia je obrátená dovnútra a jej možným prejavom
je odpadávanie a strata vedomia bez oragnického nálezu, v dôsledku čoho bola v minulosti
opakovane hospitalizovaná na detskom oddelení.
I maloletý J. L. vykazuje znaky týraného dieťaťa, pričom jeho ďalší vývin je podľa
znalkyne rizikový aj keď ohrozenie pominie, treba u neho očakávať pokračujúce ťažkosti
v nepresne prognózovaných oblastiach. Dôsledky dlhodobo pôsobiacich traumatizujúcich
podmienok bude u menovaného poškodeného potrebné riešiť inteznívnou psychoterapiou.
Maloletá D. L. v dôsledku dlhodobého stresu trpí pocitmi bezmocnosti
a deprimujúcej závislosti a nemožno u nej vylúčiť ani psychické vyčerpanie. Jej vývin
v emocionálnej oblasti je vážne ohrozený. Aj vo vzťahu k nej znalkyňa odporúča poskytnutie
psychoterapie.
Neefektívnym postupom a teda dlhodobým konaním, ktoré trvá toho času už viac ako
5 rokov a predmetom ktorého je trestný čin týrania, ktoré týranie zažívali poškodení už od
roku 1994, odporca nevyvodzuje zodpovednosť. (...)“
Poukazujúc na uvedené podstatné skutočnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľov na(...) prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené
v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a na prerokovanie veci v primeranej lehote
zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru, bolo postupom Okresného súdu Humenné vo
veci sp. zn. 2T 222/04 a predtým vedenej pod sp. zn. 3T 55/2003 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Humenné pokračovať
v porušovaní namietaných práv sťažovateľov.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke M. L. finančné zadosť
učinenie 8.000 EUR.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke O. H. finančné zadosť
učinenie 8.000 EUR.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi J. L. finančné zadosť
učinenie 8.000 EUR.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľom všetky trovy tohto konania.“
2. Prostredníctvom predsedu okresného súdu sa k prijatej sťažnosti 6. októbra 2009
vyjadril predseda senátu takto:
«Uvedená trestná vec po podaní obžaloby bola pridelená do senátu 3 T dňa
22.07.2003. Nakoľko bolo dovolenkové obdobie tak vo veci som nariadil termín hlavného
pojednávania dňa 08.09.2003 na deň 09.10.2003, ktoré bolo z dôvodu neprítomnosti
svedkov odročené na 28.10.2003 a následne za účelom predvolania znalkyne a ďalšieho
svedka na deň 25.11.2003. Aj toto pojednávanie bolo odročené pre neprítomnosť znalkyne
a svedka na deň 20.01.2004, kedy bol vyhlásený rozsudok a tento nadobudol právoplatnosť
dňa 26.03.2004.
Senát mal za to, že uložený trest vzhľadom na zistený a preukázaný skutkový stav,
okolnosti prípadu, osobu obžalovaného a tú skutočnosť, že obžalovaný sa po materiálnej
stránke staral o rodinu, keď celú výplatu posielal na účet manželky, ktorá s ňou mala
dispozičné právo a v čase rozhodovania už nebýval s spoločnej domácnosti s poškodenými
a tým už nehrozila obava s pokračovania v trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby,
je v zmysle §§ 23 ods. 1, 31 ods. 1 a 88 v tom čase platného trestného zákona, dostatočný
a s týmto sa stotožnil aj prokurátor, keď po oboznámení sa s rozsudkom proti nemu nepodal
odvolanie.
Po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a opätovnom pridelení spisu do môjho senátu
som bol po veľmi závažnej operácií hlavy - stredného ucha, ktorej som sa podrobil dňa
18.01.2005. Následne som bol práceneschopný a aj napriek upozorneniu lekárov a
možnosti pokračovať v práceneschopnosti aj po dobu niekoľko ďalších mesiacov, som do
práce nastúpil na vlastnú žiadosť už 20. 03 2005. Termíny hlavných pojednávaní som
vzhľadom na svoj zdravotný stav mohol určovať až na mesiac máj a nasl. - aj to len v
obmedzenej miere-obmedzenom počte, lebo som mal problémy s vyjadrovaním /čiastočné
ochrnutie pravej polovice tváre/. Následne od začiatku mesiaca február 2005 som počas
doby dvoch rokov - do 16.04.2007 chodil každý pracovný deň na rehabilitácie v Humennom
a okrem toho som chodil, niekedy aj trikrát do týždňa - po skončení pojednávania a aj na
úkor obedňajšej prestávky na akupunktúru, do 25 km vzdialenej Sniny. Taktiež som
absolvoval aj rehabilitačnú pooperačnú kúpeľnú liečbu v trvaní 28 dní v období mesiacov
august -september 2005. Okrem toho som v roku 2005 čerpal aj dovolenku v trvaní 30 dní,
ktorú som si preniesol z roku 2004. V roku 2005 som celkom vynechal 52 pracovných dní
v dôsledku PN, 30 pracovných dní dovolenka, a 20 pracovných dní rehabilitačná
pooperačná kúpeľná liečba. Dovolenku za rok 2005 som už ani nečerpal ale znovu som si ju
preniesol na ďalší rok. (...)
Do práce som nastúpil len preto, aby som pomohol kolegom pri vybavovaní veci
a aby sa mi nezvyšoval počet reštančných veci, ktorých som mal viac ako kolegovia aj
v dôsledku polročnej stáže na Krajskom súde v Prešove na prelome rokov 2002-2003
a ktoré som sa snažil vybavovať prednostne spoločne s vecami väzobnými. (...)
V uvedenej trestnej veci som následne po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vzhľadom
na vyššie uvedené skutočnosti, teda práceneschopnosť, dovolenku, rehabilitáciu a kúpeľnú
liečbu určil termín hlavného pojednávania dňa 28.07.2005 na deň 20. 09.2005, ktoré bolo
odročené pre neprítomnosť obžalovaného L. u ktorého doručenie vykázané nebolo na
neurčito za účelom zistenia miesta pobytu obžalovaného. V mesiaci január 2006 boli správy
žiadané znova a potom, čo bolo oznámené z polície v S., že obžalovaný odišiel pred rokom
na neznáme miesto bol dňa 09.3.2006 vydaný príkaz na jeho zatknutie, ktorý dlhú dobu
nebol realizovaný. Po tom čo dňa 09.11.2007 súdu bola oznámená adresa miesta pobytu
obžalovaného L. v ČR sud vo veci nariadil dňa 24.01.2008 na deň 26.03.2008. Nakoľko sa
obžalovaný na toto pojednávanie nedostavil a zásielku si neprevzal bol dňa 26.03.2008
vydaný zatykací rozkaz a dňa 18.04.2008 bol vydaný Európsky zatykací rozkaz. Na základe
neho bol obžalovaný L. zadržaný dňa 12.05.2008 a bol dodaný do väzby v ČR, kde bol až do
12.7.2008, kedy bol predvedený na tunajší okresný súd, kde bol vypočutý a následne po jeho
zdôvodnení odchodu z miesta bydliska a pobytu v ČR bol prepustený s tým, že vo veci bol
nariadený termín hlavného pojednávania na deň 30.10.2008. Na uvedené hlavné
pojednávanie sa obžalovaný dostavil ale pre neprítomnosť obhajcu, ktorý mal kolíziu
s pojednávaním na Krajskom súde v Prešove bolo pojednávanie odročené na deň
04.12.2008 a toto bolo pre neprítomnosť obžalovaného L. znova odročené na 14.01.2009.
Nakoľko obžalovaný sa na toto pojednávanie nedostavil, po tom čo sa súdu vrátila zásielka,
že si ju neprevzal na adrese v ČR bol dňa 23.02.2009 vydaný nový príkaz na jeho zatknutie,
ktorý však doteraz nebol realizovaný. Podľa novej správy Okresného riaditeľstva PZ H.,
odbor kriminálnej polície, oddelenie pátrania, informácií a výjazdov doručenej súdu dňa
08.06.2009 bol obžalovaný dňa 03.06.2009 lokalizovaný v ČR. Vzhľadom na túto spravu je
toho času vo veci nariadený termín hlavného pojednávania na deň 27.10.2009.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mám za to, že tak v tejto veci, ako aj v iných
veciach konám tak ako mi to dovoľujú okolnosti a najmä môj zdravotný stav, ktorý možno
nie je sťažovateľke známy. Ako som uviedol aj vyššie, po operácií hlavy, ktorej som sa
podrobil v januári 2005 som mohol byť práceneschopný oveľa dlhšie ako som v skutočnosti
bol a v danom prípade by som v tejto trestnej veci nemohol konať a zrejme ani nikto iný a to
aj v prípade, ak by uvedená vec bola v prípade mojej dlhotrvajúcej práceneschopnosti
pridelená do iného senátu, lebo sa jedná o pomerne náročnú vec na dokazovanie a toto by
muselo byť zopakované. Tak tomu bolo aj vo veciach, ktoré boli rozdelené mojim kolegom
potom, čo som bol poverený vykonať stáž na Krajskom súde v Prešove koncom roka 2002
a začiatkom roka 2003 a po mojom návrate v nich, až na niekoľko málo spisov, v podstate
neboli urobené žiadne úkony a v postate už všetky veci boli staršie ako 6 mesiacov.
V podstate aj niektoré z týchto veci sa nepodarilo skončiť atak ich „tlačím ako balvan“
pred sebou, na čo sa mi „nabaľoval“ aj ďalšie a nie sú skončené ani doposiaľ. (...)
Potom, čo sa obžalovaný nedostavil na hlavné pojednávanie, o ktorom už vedel
a nepodarilo sa mu doručiť ani ďalšie predvolania, tak som vo veci vydal príkaz na jeho
zatknutie, ktorý doteraz nebol realizovaný. Keď som sa dozvedel novú adresu, na ktorej
obžalovaný sa má toho času zdržiavať v ČR, tak som určil nový termín hlavného
pojednávania na deň 27.10.2009.»
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. Pokiaľ ide o chronológiu úkonov okresného súdu v napadnutom konaní, ktoré
popísal zákonný sudca v bode 2 tohto nálezu, rovnaké relevantné skutočnosti zistil aj
ústavný súd z obsahu súvisiaceho spisu (ako aj zo samotnej sťažnosti), preto opomenul
duplicitné opísanie týchto úkonov, keďže skutkové okolnosti danej veci sa spornými nestali.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov – poškodených v napadnutom konaní,
že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 222/04 (predtým v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 T 55/03) dochádza k porušovaniu ich základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie
veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 146/03).
Judikatúra ústavného súdu a ESĽP sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom
prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), sa
skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu
(napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel
o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na
konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných
práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie
(II. ÚS 32/03). Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha predmetných závažných trestných
činov si vyžaduje osobitnú starostlivosť orgánov činných v trestnom konaní a všeobecného
súdu o naplnenie účelu trestného konania, čo okrem iného znamená, že orgány činné
v trestnom konaní a všeobecný súd majú povinnosť organizovať svoj procesný postup tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav
právnej neistoty účastníkov konania vrátane poškodených strán.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie
v okolnostiach danej trestnej veci mohol predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci
najmä s predvolávaním obvineného a svedkov. Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh
napadnutého trestného konania však ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej
náročnosti prerokovávanej veci. Napokon ani predseda okresného súdu, ale ani zákonný
sudca vo svojich vyjadreniach konkrétne nenamietali zložitosť napadnutej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov
v preskúmavanom konaní, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo
v predmetnom trestnom konaní k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci
a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutého konania už aj vzhľadom na jeho
povahu („tzv. domáce násilie“) viac ako päť rokov je samo osebe neprimerané.
Okrem toho priebeh napadnutého trestného konania je poznačený jednak
opakovanými obdobiami nečinnosti okresného súdu, ale najmä jeho nesústredeným
postupom. Potom, ako najvyšší súd svojím rozsudkom z 20. januára 2004 rozhodol, že
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 55/2003 z 20. januára 2004 bol porušený zákon,
okresný súd celý rok 2005 neurobil vo veci žiadny efektívny úkon smerujúci k meritórnemu
rozhodnutiu veci. Urobil síce niekoľko pokusov na zistenie adresy obžalovaného, príkaz na
zatknutie však vydal až 9. marca 2006, hoci mu bolo známe, že obžalovaný sa zdržiaval
v Českej republike. Rovnako aj celý rok 2007 je poznačený nečinnosťou okresného súdu.
Až 18. apríla 2008 sa okresnému súdu podarilo vydať kvalifikovaný „Európsky zatýkací
rozkaz“, ktorý spĺňal kritériá zákona č. 404/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze.
Dňa 14. mája 2008 bol na základe európskeho zatýkacieho rozkazu obžalovaný vzatý v P.
do väzby a 10. júla 2008 bol odovzdaný slovenským justičným orgánom. Dva dni nato bol
obžalovaný z väzby prepustený, pričom predseda senátu súčasne nariadil aj pojednávanie na
október 2008. Obžalovaný sa na toto pojednávanie ešte dostavil, ale na ďalšie nariadené
pojednávania (4. decembra 2008 a 14. januára 2009) sa už nedostavil. Dňa 23. februára
2009 okresný súd opäť vydal príkaz na zatknutie.
Okresný súd teda počas najmenej troch rokov vo veci nevykonal žiadny, resp.
efektívny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia počas
napadnutého súdneho konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného
v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti alebo
nesústredenej činnosti, a teda k zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti
veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Obranu zákonného
sudcu, že bol „dlhodobo práceneschopný“ a že vykonal aj „stáž“ na krajskom súde, nebolo
možné akceptovať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr.
I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že podobné
objektívne prekážajúce okolnosti, nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné
množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli len dočasne
ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas
adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov
spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda
vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie
tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho
sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu
účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri
napr. I. ÚS 119/03). Okrem uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri
posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou
(nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri
posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako
objektívne vo vyjadrení predsedu senátu v danej veci (I. ÚS 6/06).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo
výroku tohto rozhodnutia v bode 1.
4. V nadväznosti na uvedený výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovatelia navrhli priznať primerané finančné zadosťučinenie každému v sume
po 8 000 € poukazujúc na to, že „dlhoročná a intenzívna trestná činnosť“, ale aj
dlhotrvajúce napadnuté konanie zanechalo na nich dlhodobé zdravotné následky.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41
dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti
danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným
zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj
finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré
podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím aj na povahu veci a na všetky okolnosti
zisteného porušenia práv sťažovateľov považuje za primerané v sume každému po 3 000 Sk.
Ústavný súd pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia
nemohol ponechať bez zreteľa ani závery najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 4 Tz 29/2004
z 8. decembra 2004, ktorý v odôvodnení opísal ťaživú životnú situáciu sťažovateľov takto:
„Poškodená M. L. tak v dôsledku dlhodobého zažívania všetkých foriem
partnerského násilia a i sekundárneho násilia sa prejavuje ako typická obeť partnerského
násilia(...) Znalkyňa už vo svojom znaleckom posudku upozornila, že O. H. je vo svojom
psychologickom vývine závažne ovplyvnená cyklicky sa opakujúcim a gradujúcim násilím
obvineného(...) I maloletý J. L. vykazuje znaky týraného dieťaťa(...) Maloletá D. L.
v dôsledku dlhodobého stresu trpí pocitmi bezmocnosti a deprimujúcej závislosti(...)“
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zabezpečenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia v bode 3.
6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
Náhradu trov právneho zastúpenia priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby
pre štyroch sťažovateľov (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade
s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon
po 115,90 €, t. j. za dva úkony 231,80 € (pre 4 sťažovateľov to je 927,20 €), čo spolu
s režijným paušálom 2 x 6,95 € (pre 4 sťažovateľov to je 55,60 €), predstavuje spolu
sumu 982,80 €. Výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13
ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo
viacerých osôb“, čo predstavuje sumu 797,40 €. Keďže advokátka je platcom dane
z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 %
podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH
a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 948,83 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľov
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. novembra 2009