Details
The publication number is not recorded.
Open legal thesis sourceECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 172/2018
PDF · 218.64 KB
No categories available
I. ÚS 172/2018
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Tatra banka, a. s., Hodžovo námestie 3,
Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Michala Mandzáka, vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie postupom Okresného súdu Nitra v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 129/2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Tatra banka, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla
2018 doručená sťažnosť spoločnosti Tatra banka, a. s., Hodžovo námestie 3, Bratislava
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v trestnom
konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 129/2011.
2. Sťažovateľka v navrhovanom petite sťažnosti konkretizovala postup okresného
súdu v namietanom trestnom konaní, v ktorom vidí porušenie ňou označených práv, keď
navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa Tatra banka, a. s. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie postupom Okresného súdu Nitra na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 15.02.2018 v trestnej veci vedenej proti obžalovanému
a , spis. č. 1T 129/2011, ktorým Okresný súd Nitra prestal konať
so sťažovateľom ako poškodeným v tomto trestnom konaní (predseda senátu ani
nezaregistroval účasť splnomocneného zástupcu Tatra banky, a. s. na tomto hlavnom
pojednávaní bez akéhokoľvek odôvodnenia,), a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené
bolo.
2. Zakazuje sa Okresnému súdu Nitra vykonávať akékoľvek úkony, ktorými sa
znemožní výkon práv sťažovateľa ako poškodeného v trestnej veci vedenej proti
obžalovanému a , spis. č. 1T 129/2011.
3. Prikazuje sa Okresnému súdu Nitra konať so sťažovateľom ako s poškodeným
v trestnej veci vedenej proti obžalovanému a ,
spis. č. 1T 129/2011.
4. Okresný súd Nitra je povinný uhradiť sťažovateľovi Tatra banka, a. s. do 15 dní od
doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska
kancelária Mandzák a spol., s.r.o.“
3. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že trestné konanie vedené okresným
súdom pod sp. zn. 1 T 129/2011, v ktorom sťažovateľka namieta porušenie svojich práv, je
vedené proti obžalovanému pre zločin neoprávneného podnikania podľa
§ 251 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona pre skutok podľa bodu 1 obžaloby a pre obzvlášť
závažný zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a ods. 4
písm. a) Trestného zákona pre skutok podľa bodu 2 obžaloby a proti obžalovanej
pre účasť na obzvlášť závažnom zločine legalizácie príjmu z trestnej
činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona vo forme pomoci
podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona pre skutok podľa bodu 3 obžaloby.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
2 Ndt 2/2011 z 2. februára 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 2. februára 2011“)
rozhodol o nepripustení účasti poškodených v namietanom trestnom konaní podľa § 47
ods. 3 Trestného poriadku.
5. Sťažovateľka uviedla, že napriek uzneseniu najvyššieho súdu s ňou okresný súd
konal ako s poškodenou a umožnil jej realizáciu všetkých práv poškodenej (vrátane
uplatnenia nároku na náhradu škody po prednesení obžaloby bez toho, že by okresný súd
vydal uznesenie podľa § 256 ods. 3 Trestného poriadku o nepripustení sťažovateľky ako
poškodenej v trestnom konaní) až do pojednávania uskutočneného 15. februára 2018, keď
okresný súd prestal konať so sťažovateľkou ako poškodenou a predseda senátu ani
nezaregistroval účasť splnomocneného zástupcu sťažovateľky na tomto hlavnom
pojednávaní.
6. Takýto postup okresného súdu na hlavnom pojednávaní konanom 15. februára
2018 sťažovateľka považuje za zjavne nezákonný a porušujúci ňou označené práva.
7. Sťažovateľka vo svojej sťažnostnej argumentácii na podporu svojho postavenia
ako poškodenej v namietanom trestnom konaní cituje ustanovenia § 10 ods. 1 Trestného
poriadku (definujúceho subjekt a stranu trestného konania), § 46 ods. 1 a 3 Trestného
poriadku (definujúceho poškodeného a jeho práva v trestnom konaní) a zdôrazňuje, že
v zmysle citovaných ustanovení a judikatúry stabilizovaného širšieho ponímania postavenia
poškodeného má postavenie poškodenej. Sťažovateľka zdôrazňuje, že postavenie
poškodeného v trestnom konaní nezakladá len možnosťou priznania náhrady škody
v trestnom konaní, resp. vznik škody v majetkovej sfére, ale aj vznik škody v nemajetkovej
sfére, pričom poškodenej v namietanom trestnom konaní vzniká škoda tak v majetkovej
sfére a ujmou na jej iných právach aj škoda v nemajetkovej sfére, čo zakladá jej postavenie
ako poškodenej. Vzhľadom na charakter trestnej činnosti najmä vo vzťahu k obžalovanej
sťažovateľka dôvodí, že má postavenie poškodenej v namietanom
trestnom konaní, „keďže podľa skutku tvoriaceho predmet trestného stíhania vo vzťahu
k tejto obžalovanej, sa práve táto obžalovaná mala dopustiť tejto trestnej činnosti tak, že
konala ako zamestnankyňa Tatra banky, a. s. a zneužila svoje postavenie, čo nepochybne
zasiahlo do subjektívnych práv Tatra banky, a. s. V tomto smere však ani orgány činné
v trestnom konaní a ani súd nemal žiadne pochybnosti o postavení Tatra banky, a. s. ako
poškodeného v tomto trestnom konaní...“.
8. Podľa sťažovateľky je v danej veci podstatnou právnou otázkou zodpovedanie tzv.
„ťažiskového právneho problému“, a to účinkov uznesenia najvyššieho súdu z 2. februára
2011 o nepripustení účasti poškodených v trestnom konaní podľa § 47 ods. 3 Trestného
poriadku na jej procesné postavenie v konaní ako poškodenej s dôrazom na rozsah jej
procesných práv.
9. Pre zodpovedanie tzv. „ťažiskového právneho problému“ danej veci sú podľa
sťažovateľky relevantné závery formulované v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) vo veci Krumpel a Krumpelová proti Slovensku (sťažnosť č. 56195/00
z 5. 7. 2005) a náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 179/09 z 12. novembra 2009, v zmysle
ktorých je namieste extenzívny výklad vo vzťahu k právam poškodeného v trestnom konaní,
pokiaľ ide o otázku, či toto konanie je „jeho vecou“ vo vzťahu k základnému právu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. právu na prerokovanie veci v primeranej
lehote (čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).
10. Ďalej za relevantné považuje sťažovateľka aj závery vyslovené v náleze
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 655/2013 z 18. júna 2014, podľa ktorých v súlade s ústavne
konformným výkladom § 272 ods. 1 Trestného poriadku právo poškodených klásť otázky
vypočúvaným osobám „v rozsahu uplatnených práv“ umožňuje poškodeným klásť otázky
vzťahujúce sa na protiprávnosť konania osoby, voči ktorej smeruje právo na náhradu škody,
t. j. k zisteniu, či došlo k protiprávnemu konaniu a kto toto protiprávne konanie spáchal.
11. Sťažovateľka ďalej uviedla: «Ustanovenie § 272 ods. 1 Trestného poriadku je
potrebné vnímať ako ustanovenie, ktoré malo „ambíciu“ zefektívniť trestný proces
„potlačením práv poškodených“...
Takýto výklad však nebol Ústavným súdom SR vzhliadnutý ako ústavne konformný.
Z pohľadu takejto „optiky“ je potrebné nazerať i na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, spis. zn. 2 Ndt 2/2011 zo dňa 02.02.2011, ktorým bolo rozhodnuté, že v trestnej
veci vedenej voči obžalovanému a sa podľa § 47
ods. 3 Trestného poriadku nepripúšťa účasť poškodených...
Účelom tohto procesného inštitútu je taktiež zeefektívnenie trestného procesu (keďže
konanie s mnohými poškodenými by neúmerne predlžovalo trestný proces). Uvedené
uznesenie však nemožno vykladať tak, že by poškodení mali byť úplne pozbavení všetkých
svojich procesných práv a hlavne svojho postavenie poškodeného. Na tomto mieste len
pripomíname, že zo samotného uznesenia Najvyššieho súdu SR o nepripustení poškodených
vyplýva, že dôsledkom tohto uznesenia poškodený nestráca postavenie poškodeného.
Uvedené uznesenie je preto potrebné interpretovať tak, že súd nemôže rozhodovať o nároku
poškodených na náhradu škody s tým, že poškodení nie sú pozbavení všetkých svojich práv
a nestrácajú procesné postavenie poškodeného...»
12. Sťažovateľka odôvodňuje zachovanie jej všetkých procesných práv (okrem práva
na rozhodnutie o náhrade škody) vyplývajúcich z jej postavenia ako poškodenej
v namietanom trestnom konaní nezávisle od existencie uznesenia najvyššieho súdu
o nepripustení poškodených v tomto trestnom konaní aj svojím „špecifickým postavením“,
ktoré je podľa nej dané tým, že na rozdiel od ostatných poškodených jej postavenie
poškodenej nie je dané len škodou v majetkovej sfére (§ 124 ods. 1 Trestného poriadku), ale
aj inou ujmou na právach (§ 124 ods. 3 Trestného zákona), pričom podľa sťažovateľky „sa
jej právo na náhradu inej škody (§ 124 ods. 3 Trestného zákona) môže úspešne realizovať
len právoplatným uznaním viny obžalovanej v trestnom konaní. Pre
Tatra banku, a.s. predstavuje práve právoplatné rozhodnutie o uznaní viny určitú
satisfakciu spôsobilú odstrániť (resp. zmierniť) zásah do jej práv ako poškodeného… Tatra
banka, a.s. ako poškodený v časti jej inej ujmy (§ 124 ods. 3 Trestného poriadku) sa môže
účinne domôcť náhrady svojej ujmy len v trestnom konaní, pretože len v trestnom konaní
môže súd rozhodnúť o uznaní viny a iná forma kompenzácie tu neprichádza do úvahy.“.
13. Sťažovateľka taktiež uviedla: „Právo na rozhodnutie o nároku na náhradu škody
je základným právom poškodeného a štát musí zabezpečiť, aby o tomto nároku bolo
rozhodnuté, a to primáme v trestnom konaní alebo v samostatnom inom súdnom konaní.
Keďže vnútroštátna právna úprava neustanovuje iný typ súdneho konania, v ktorom by sa
Tatra banka, a.s. mohla domôcť tzv. inej škody (§ 124 ods. 3 Trestného zákona), tak toto
právo si môže uplatňovať len v trestnom konaní. Máme preto za to, že účasť Tatra banky,
a.s. nebola rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vylúčená, a to s ohľadom na jej špecifický
charakter zásahu do jej subjektívnych práv…
Máme preto za to, že Okresný súd Nitra porušil označené práva a slobody.
V právnom štáte nie je možné tolerovať také postupy súdov, ktoré konajú so sťažovateľom
ako so sporovou stranou a po vykonaní niekoľkých úkonov bez odôvodnenia mu takéto
právo odníme. Takýto postup súdu je v rozpore s legitímnymi očakávaniami účastníka
súdneho konania...“
14. Na podporu svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje na ,,smernicu
európskeho parlamentu a rady č. 2016/343 (recitál 16 a 17), č. 2012/13 (čl. 4 ods. 1),
č. 2012/29“, na „aktuálne stanoviská právnej vedy (podporené judikatúrou ESĽP), a to
konkrétne článok uverejnený v časopise: Trestnoprávní revue č. 7-8/2016 autora doc.
JUDr. Filipa Ščerbu, PhD. s názvom:... Právo na účinné vyšetŕování ve svétle judikatúry
Ústavního soudu...”.
15. Na odôvodnenie aplikovateľnosti práva Európskej únie vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie
sťažovateľka poukazuje na rámcové rozhodnutie Rady č. 2001/500/SVV z 26. júna 2001
o praní špinavých peňazí, identifikácii, vyhľadávaní, zmrazení, zaistení a konfiškácii
prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti a právne úvahy prednesené generálnou
advokátkou J. Kokott vo veci C 73/2016 z 30. 3. 2017.
16. Sťažovateľke dôvodí prípustnosť sťažnosti smerujúcej proti označenému postupu
okresného súdu v trestnom konaní tým, že iný prostriedok nápravy pri porušení jej práv ako
poškodenej v trestnom konaní nemá k dispozícii, a zdôrazňuje, že obdobný záver
o neexistencii iného prostriedku nápravy učinil aj ústavný súd vo svojom náleze sp. zn.
II. ÚS 655/2013 z 18. júna 2014.
17. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd podaním sp. zn.
Spr. 542/2018 z 27. apríla 2018, v ktorom sťažnosť hodnotil ako nedôvodnú.
II.
18. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
19. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa
namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
21. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú
dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na
ďalšie konanie.
22. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa
domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv podľa
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom okresného súdu v trestnom konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T 129/2011 spočívajúcom v tom, že okresný súd na hlavnom
pojednávaní konanom 15. februára 2018 prestal konať so sťažovateľkou ako poškodenou
v tomto trestnom konaní.
23. V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky postupom
okresného súdu v trestnom konaní ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že nie je
súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného rozhoduje
o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
24. Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne
preskúmavanie a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich
o právnych prostriedkoch nápravy a ochrane práv a slobôd (vrátane základných práv
a slobôd) fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti
s rozhodovaním vo veci samej. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Skutkové a právne závery
orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv
a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľa zaručeného v ústave
alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (m. m.
III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).
25. Ústavný súd poznamenáva, že z právneho poriadku Slovenskej republiky, ako aj
z právnych poriadkov mnohých členských krajín Európskej únie možno vyvodiť, že jedným
z charakteristických znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť, že vymedzenie
trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom
a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa
pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom
tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana
celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv
oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného (m. m. I. ÚS 68/2012). Pre účely ochrany
individuálnych subjektívnych práv ustanovuje právny poriadok Slovenskej republiky
osobitné právne inštitúty „netrestnej povahy“, ktorých uplatnenie má súkromnoprávny
charakter a je plne v dispozícii osoby, ktorá tvrdí, že konaním inej osoby došlo k zásahu do
konkrétnych subjektívnych práv (m. m. I. ÚS 263/09, II. ÚS 676/2016).
26. Ústavný súd konštatuje, že rozsiahlu argumentáciu sťažovateľky na podporu
zachovania všetkých jej práv ako poškodenej v namietanom trestnom konaní napriek
rozhodnutiu najvyššieho súdu o nepripustení účasti poškodených v tomto trestnom konaní,
nevyhodnotil ako spôsobilú vyvolať možnosť porušenia sťažovateľkou označených práv
namietaným postupom okresného súdu, a tým založiť dôvod na zásah ústavného súdu
v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
27. Ústavný súd zdôrazňuje, že nezávisle od skutočnosti, či postavenie poškodeného
je založené ujmou v majetkovej sfére alebo ujmou na iných právach, možnosť uplatňovania
všetkých ich procesných práv (vrátane práva zúčastňovať sa hlavného pojednávania
v zmysle § 46 ods. 1 Trestného poriadku) je vylúčená nepripustením účasti poškodených
v trestnom konaní rozhodnutím najvyššieho súdu podľa § 47 ods. 3 Trestného poriadku, ako
bolo rozhodnuté aj v namietanom trestnom konaní. Uvedené plne korešponduje aj
so závermi najvyššieho súdu v jeho uznesení z 2. februára 2011 o nepripustení účasti
poškodených v namietanom trestnom konaní podľa § 47 ods. 3 Trestného poriadku, keď
najvyšší súd uviedol: „Toto rozhodnutie síce nemení nič na procesnom postavení
poškodených v zmysle § 46 ods. 1 Tr. por., ale na druhej strane z neho vyplýva, že
poškodení už nemôžu v priebehu ďalšieho trestného konania vykonávať práva uvedené
v § 46 ods. 1 a ods. 3 Tr. por.“
28. Ústavný súd pripúšťa, že postup okresného súdu bol zmätočný, pokiaľ sa až do
hlavného pojednávania konaného 15. februára 2018 dôsledne neriadil právnymi účinkami
uznesenia najvyššieho súdu z 2. februára 2011 vylučujúcimi uplatňovanie procesných práv
poškodenými, vrátane sťažovateľky a do toho času sťažovateľke realizáciu procesných práv
ako poškodenej umožnil. Táto okolnosť však sama osebe nie je spôsobilá odôvodniť právo
sťažovateľky na realizáciu procesných práv ako poškodenej aj v ďalšom priebehu trestného
konania, resp. založiť porušenie označených základných a iných práv sťažovateľky
neumožnením výkonu procesných práv na hlavnom pojednávaní 15. februára 2018.
29. Pokiaľ sťažovateľke bol okresným súdom umožnený výkon práva na uplatnenie
náhrady škody, hoci v zmysle účinkov uznesenia najvyššieho súdu z 2. februára 2011 už jej
realizácia tohto práva neprináležala, a následne okresný súd podľa tvrdenia sťažovateľky
nevydal uznesenie podľa § 256 ods. 3 Trestného poriadku o nepripustení sťažovateľky ako
poškodenej v trestnom konaní, opomenutie takéhoto uznesenia sa nejaví ako postup, ktorým
by mohli byť porušené práva sťažovateľky ako poškodenej v trestnom konaní, resp. ňou
označené základné a iné práva postupom okresného súdu.
30. Ústavný súd konštatuje, že v minulosti už viackrát vyslovil, že práva obsiahnuté
v dohovore vykladá v intenciách judikatúry ESĽP, z ktorej okrem iného vyplýva, že čl. 6
dohovoru je v zásade aplikovateľný, pokiaľ sa poškodený k trestnému konaniu pripojí
s cieľom získať náhradu škody, ktorá mu bola trestným činom spôsobená. Namietať
porušenie práv vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru nebude môcť ten poškodený, ktorý sa
trestného konania zúčastňuje len s cieľom prispieť k odsúdeniu obvineného (Corbu proti
Rumunsku, rozhodnutie z 31. 3. 2009, č. 27396/04, body 30 – 33).
31. Keďže v danom prípade sťažovateľka dôvodí zachovanie jej práv poškodenej
v trestnom konaní napriek nepripusteniu účasti poškodených v tomto konaní tým, že jej
postavenie poškodenej je dané ujmou na iných právach, a teda jej účasť ako poškodenej je
odôvodnená cieľom prispieť k odsúdeniu obžalovaných, v zmysle citovanej judikatúry
ESĽP už len v príčinnej súvislosti s touto argumentáciu je vylúčená možnosť porušenia jej
práv podľa čl. 6 dohovoru.
32. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
33. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. mája 2018