Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)II. ÚS 676/2016
PDF · 203.44 KB
No categories available
II. ÚS 676/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19,
Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Richard Bauer, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Kn 104/16/8800 a jej prípisom z 18. apríla 2016, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, v mene ktorej
koná advokát JUDr. Richard Bauer, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach
(ďalej aj „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Kn 104/16/8800
(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jej prípisom z 18. apríla 2016 (ďalej aj „napadnutý
prípis“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 22. júla 2013 podal Obvodnému
oddeleniu Policajného zboru Košice-Sever trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania
trestného činu neposkytnutia pomoci podľa § 177 ods. 1 a 2 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), ku ktorému malo
dôjsť 15. marca 2013 v súvislosti s poskytnutím (podľa sťažovateľa) neodbornej
a oneskorenej zdravotnej starostlivosti jeho otcovi. Na základe pokynu prokurátora
Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. 1 Pn 699/13 zo 17. decembra 2013 bolo
vyšetrovateľom Policajného zboru 17. januára 2014 vo veci začaté trestné stíhanie
pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona.
Uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice, odboru
kriminálnej polície ČVS: ORP-2730/2-OVK-KE-2013 z 25. augusta 2014 bolo trestné
stíhanie pre prečin usmrtenia zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“)
s odôvodnením, že skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené, nie je trestným činom
a nie je dôvod na postúpenie veci. Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o zastavení
trestného stíhania prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II uznesením
sp. zn. 4 Pv 87/14/8803 z 18. septembra 2014 zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku.
Dňa 11. marca 2016 sťažovateľ podal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“) „oznámenie o skutočnostiach, že mohli byť spáchané
trestné činy“, ktoré odôvodňoval podozrením zo spáchania trestného činu neposkytnutia
pomoci podľa § 177 ods. 1 a 2 Trestného zákona a trestného činu usmrtenia podľa § 149
ods. 1 a 2 Trestného zákona, opätovne v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
jeho otcovi 15. marca 2013. Generálna prokuratúra prípisom sp. zn. IV/3 Gn 378/16/1000
z 21. marca 2016 sťažovateľovi oznámila, že z dôvodu príslušnosti bolo jeho podanie
postúpené Krajskej prokuratúre v Košiciach.
Prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach napadnutým prípisom
sp. zn. 4 Kn 104/16/8800 z 18. apríla 2016 sťažovateľovi oznámil, že jeho podanie
z 10. marca 2016 (generálnej prokuratúre doručené 11. marca 2016, pozn.) posúdil
podľa obsahu ako žiadosť o preskúmanie postupu policajta a prokurátora vo veci vedenej
Okresnou prokuratúrou Košice II pod sp. zn. 4 Pv 87/14/8803. Prokurátor krajskej
prokuratúry v napadnutom prípise následne poukázal na to, že s účinnosťou
od 1. januára 2016 sa podľa § 31 ods. 5 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) postupom podľa tohto zákona
nemožno domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného v trestnom konaní
ani preskúmania zákonnosti postupu prokurátora v trestnom konaní vrátane postupu
spočívajúceho v preskúmaní postupu policajta v priebehu vyšetrovania alebo skráteného
vyšetrovania podľa Trestného poriadku.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým prípisom krajskej prokuratúry, ako aj postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu. Svoju sťažnosť v relevantnej časti odôvodňuje okrem iného
takto: „... V teoretickej rovine je možné zhrnúť, že dostatočné odôvodnenie rozhodnutia
je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia, nielen súdneho rozhodnutia,
ale akéhokoľvek rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorým sa zasahuje do právneho
postavenia adresátov tohto právneho aktu. Nielen konanie pred súdom, ale aj prípravné
konanie má byť transparentné, jeho úlohou je nastoliť právnu istotu ohľadne otázky, ktorá
je predmetom konania a je nakoniec predpokladom toho, aby mohli strany trestného
konania účinne uplatňovať opravné prostriedky.
... Z písomného upovedomenia krajskej prokuratúry č. k. 4 Kn 104/16/8800-3
z 18. apríla 2016 nie je zrejmé, akými úvahami sa prokurátor toho orgánu verejnej moci
riadil, jeho závery sú arbitrárne, svojvoľné a nepreskúmateľné... Ak prokurátor krajskej
prokuratúry vychádzal pri svojich právnych záveroch z uznesenia vyšetrovateľky súčasti PZ
vydaného pod ČVS: ORP-2730/2-OVK-KE-2013 z 25. augusta 2014, ktorým bolo trestné
stíhanie vo veci podľa ustanovenia § 215 ods. 1 písm. b) TrP. zastavené, nakoľko skutok nie
je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, ktoré sťažovateľ napadol sťažnosťou
a o ktorej rozhodol prokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. 4 Pv 87/14/8803-13
z 18. septembra 2014 jej odmietnutím, sťažovateľ tvrdí, že citované rozhodnutia týchto
orgánov činných v trestnom konaní, ako orgánov verejnej moci trpia viacerými
nedostatkami.
... Práve z tohto dôvodu podával poškodený opätovne trestné oznámenie, a to priamo
na generálnu prokuratúru, avšak bezvýsledne. Orgány verejnej moci, či už generálna
prokuratúra, ako aj krajská prokuratúra sa vecou odmietli svojvoľne, nezákonne
a arbitrárne zaoberať a porušili sťažovateľom namietané práva.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Kn 104/16/8800 a jej písomným upovedomením zo dňa
18. apríla 2016 porušené boli.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskej prokuratúre v Košiciach
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Kn 104/16/8800 pokračovať v porušovaní označených
základných práv a slobôd .
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje písomné upovedomenie Krajskej
prokuratúry v Košiciach č. k. 4 Kn 104/16/8800-3 zo dňa 18. apríla 2016 a vracia vec
na ďalšie konanie.
4. Krajská prokuratúra v Košiciach je povinná zaplatiť trovy
právneho zastúpenia...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa
obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde
(§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna
intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami
prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom uplatneným námietkam v prvom rade
pripomína, že nie je súčasťou systému orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124
ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd fyzických
osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom
uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie
a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych
prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)
fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti
s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto
orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery orgánov verejnej
moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických
osôb a právnických osôb môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách
o ľudských právach a základných slobodách (m. m. III. ÚS 38/05).
Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta okrem iného porušenie svojho základného
práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy
napadnutým prípisom krajskej prokuratúry, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu
predchádzal. Vo vzťahu k tejto časti námietok sťažovateľa ústavný súd v súlade so svojou
ustálenou judikatúrou poukazuje na to, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu
je aj jemu zodpovedajúca povinnosť orgánov činných v trestnom konaní (v danom prípade
orgánov prokuratúry) zákonom ustanoveným spôsobom sa zaoberať podaním, v ktorom
dotknutá osoba oznamuje skutočnosti podľa nej nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný
čin, a o vybavení takého oznámenia dotknutú osobu riadne vyrozumieť. Súčasťou tohto
práva však nie je právo, aby orgány činné v trestnom konaní podaniu oznamovateľa
vyhoveli v tom zmysle, že rozhodnú podľa jeho predstáv (m. m. napr. I. ÚS 40/01,
II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09). Ústavný súd opakovane judikoval, že právo
fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného
trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy
a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd
(napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 28/06).
Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poznamenáva, že z právneho poriadku Slovenskej
republiky, ako aj z právnych poriadkov mnohých členských krajín Európskej únie možno
vyvodiť, že jedným z charakteristických znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť,
že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi
štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa
pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom
tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana
celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv
oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného (m. m. I. ÚS 68/2012). Pre účely ochrany
individuálnych subjektívnych práv ustanovuje právny poriadok Slovenskej republiky
osobitné právne inštitúty „netrestnej povahy“, ktorých uplatnenie má súkromnoprávny
charakter a je plne v dispozícii osoby, ktorá tvrdí, že konaním inej osoby došlo k zásahu
do konkrétnych subjektívnych práv.
Vychádzajúc z už uvedeného, po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa,
ako aj dokumentácie k nej priloženej ústavný súd dospel k záveru, že krajská prokuratúra sa
v napadnutom konaní s podaním sťažovateľa, v ktorom oznamoval skutočnosti
nasvedčujúce, že boli spáchané v oznámení označené trestné činy, vysporiadala ústavne
udržateľným spôsobom. Z obsahu sťažnosti, ako aj z dokumentácie k nej priloženej
vyplýva, že sťažovateľ vo svojom podaní z 10. marca 2016 adresovanom generálnej
prokuratúre oznamoval skutočnosti totožné s tými, ktoré už boli (na podklade
predchádzajúceho trestného oznámenia sťažovateľa) orgánmi činnými v trestnom konaní
zákonom ustanoveným spôsobom preverené, a trestné stíhanie v predmetnej veci bolo
uznesením vyšetrovateľa ČVS: ORP-2730/2-OVK-KE-2013 z 25. augusta 2014 v spojení
s uznesením prokurátora okresnej prokuratúry sp. zn. 4 Pv 87/14/8803 z 18. septembra 2014
právoplatne zastavené s odôvodnením, že skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené,
nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Prokurátor krajskej prokuratúry
preto v napadnutom konaní (po postúpení veci generálnou prokuratúrou) postupoval ústavne
akceptovateľným spôsobom, keď posudzované podanie sťažovateľa v napadnutom prípise
vyhodnotil ako „žiadosť o preskúmanie postupu policajta a prokurátora vo veci evidovanej
na Okresnej prokuratúre Košice II pod sp. zn. 4 Pv 87/14/8803“ a následne poukázal na to,
že „Podľa § 31 ods. 5 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení novely č. 401/2015 Z. z.,
účinnej od 1. 1. 2016, postupom podľa tohto zákona sa nemožno domáhať preskúmania
zákonnosti rozhodnutia vydaného v trestnom konaní ani preskúmania zákonnosti postupu
prokurátora v trestnom konaní, vrátane postupu spočívajúceho v preskúmaní postupu
policajta v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania podľa Trestného
poriadku.“.
Ústavný súd akceptuje výhradu sťažovateľa, že napadnutý prípis je odôvodnený len
stručne, ale zároveň poznamenáva, že z jeho obsahu možno zrozumiteľne vyvodiť dôvod,
pre ktorý sa prokurátor krajskej prokuratúry s predmetným podaním sťažovateľa, ktoré
podľa obsahu možno kvalifikovať ako opakované trestné oznámenie vo veci, o ktorej
už bolo právoplatne rozhodnuté (zastavením trestného stíhania), z vecného hľadiska
nezaoberal. Tento kľúčový záver krajskej prokuratúry je vzhľadom na znenie § 31 ods. 5
zákona o prokuratúre platné a účinné po novelizácii vykonanej zákonom č. 401/2015 Z. z.
z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namieta, že napadnutým prípisom krajskej
prokuratúry a konaním, ktoré jeho vydaniu prechádzalo, bolo porušené jeho právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný
súd konštatuje, že v minulosti už viackrát vyslovil, že základné práva obsiahnuté v ústave
vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“). Z judikatúry ESĽP okrem iného vyplýva, že čl. 6 dohovoru nie je
vôbec aplikovateľný na poškodeného v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané
údajným poškodeným bolo odložené bez toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného
páchateľa (Duchoňová proti Českej republike, rozhodnutie z 2. 10. 2006, č. 29858/03,
oddiel 1). Z judikatúry ESĽP zároveň vyplýva, že čl. 6 je v zásade aplikovateľný, pokiaľ sa
poškodený k trestnému konaniu pripojí s cieľom získať náhradu škody, ktorá mu bola
trestným činom spôsobená. Namietať porušenie práv vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru nebude
môcť ten poškodený, ktorý sa trestného konania zúčastňuje len s cieľom prispieť
k odsúdeniu obvineného (Corbu proti Rumunsku, rozhodnutie z 31. 3. 2009, č. 27396/04,
body 30 – 33). Citované právne závery ESĽP vzťahujúce sa na osoby poškodené v trestnom
konaní sa uplatnením výkladového pravidla argumentum a maiori ad minus (úsudok
od väčšieho k menšiemu) o to viac vzťahujú na oznamovateľov trestných činov, ktorí nie sú
v postavení poškodených, čo je aj prípad sťažovateľa.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahom
sťažovateľom označeného základného práva podľa ústavy a označeného práva
podľa dohovoru a napadnutým prípisom krajskej prokuratúry, resp. konaním, ktoré jeho
vydaniu prechádzalo, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2016