Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 676/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19,

Košice, v mene ktorej koná advokát JUDr. Richard Bauer, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa v spojení s a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

a jej prípisom z 18. apríla 2016, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bauer s. r. o., Dénešova 19, Košice, v mene ktorej

koná advokát JUDr. Richard Bauer, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa v spojení s a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach

(ďalej aj „krajská prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“) a jej prípisom z 18. apríla 2016 (ďalej aj „napadnutý

prípis“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 22. júla 2013 podal Obvodnému

oddeleniu Policajného zboru Košice-Sever trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania

trestného činu neposkytnutia pomoci podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ku ktorému malo

dôjsť 15. marca 2013 v súvislosti s poskytnutím (podľa sťažovateľa) neodbornej

a oneskorenej zdravotnej starostlivosti jeho otcovi. Na základe pokynu prokurátora

Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. zo 17. decembra 2013 bolo

vyšetrovateľom Policajného zboru 17. januára 2014 vo veci začaté trestné stíhanie

pre prečin usmrtenia podľa a .

Uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice, odboru

kriminálnej polície ČVS: ORP-2730/2-OVK-KE-2013 z 25. augusta 2014 bolo trestné

stíhanie pre prečin usmrtenia zastavené podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

s odôvodnením, že skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené, nie je trestným činom

a nie je dôvod na postúpenie veci. Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o zastavení

trestného stíhania prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II uznesením

sp. zn. z 18. septembra 2014 zamietol ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1

písm. c) .

Dňa 11. marca 2016 sťažovateľ podal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky

(ďalej len „generálna prokuratúra“) „oznámenie o skutočnostiach, že mohli byť spáchané

trestné činy“, ktoré odôvodňoval podozrením zo spáchania trestného činu neposkytnutia

pomoci podľa a a trestného činu usmrtenia podľa

ods. 1 a 2 , opätovne v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti

jeho otcovi 15. marca 2013. Generálna prokuratúra prípisom sp. zn. IV/3 Gn 378/16/1000

z 21. marca 2016 sťažovateľovi oznámila, že z dôvodu príslušnosti bolo jeho podanie

postúpené Krajskej prokuratúre v Košiciach.

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach napadnutým prípisom

sp. zn. z 18. apríla 2016 sťažovateľovi oznámil, že jeho podanie

z 10. marca 2016 (generálnej prokuratúre doručené 11. marca 2016, pozn.) posúdil

podľa obsahu ako žiadosť o preskúmanie postupu policajta a prokurátora vo veci vedenej

Okresnou prokuratúrou Košice II pod sp. zn. . Prokurátor krajskej

prokuratúry v napadnutom prípise následne poukázal na to, že s účinnosťou

od 1. januára 2016 sa podľa o prokuratúre v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) postupom podľa tohto zákona

nemožno domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného v trestnom konaní

ani preskúmania zákonnosti postupu prokurátora v trestnom konaní vrátane postupu

spočívajúceho v preskúmaní postupu policajta v priebehu vyšetrovania alebo skráteného

vyšetrovania podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho

základného práva podľa v spojení s a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým prípisom krajskej prokuratúry, ako aj postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu. Svoju sťažnosť v relevantnej časti odôvodňuje okrem iného

takto: „... V teoretickej rovine je možné zhrnúť, že dostatočné odôvodnenie rozhodnutia

je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia, nielen súdneho rozhodnutia,

ale akéhokoľvek rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorým sa zasahuje do právneho

postavenia adresátov tohto právneho aktu. Nielen konanie pred súdom, ale aj prípravné

konanie má byť transparentné, jeho úlohou je nastoliť právnu istotu ohľadne otázky, ktorá

je predmetom konania a je nakoniec predpokladom toho, aby mohli strany trestného

konania účinne uplatňovať opravné prostriedky.

... Z písomného upovedomenia krajskej prokuratúry č. k. -3

z 18. apríla 2016 nie je zrejmé, akými úvahami sa prokurátor toho orgánu verejnej moci

riadil, jeho závery sú arbitrárne, svojvoľné a nepreskúmateľné... Ak prokurátor krajskej

prokuratúry vychádzal pri svojich právnych záveroch z uznesenia vyšetrovateľky súčasti PZ

vydaného pod ČVS: ORP-2730/2-OVK-KE-2013 z 25. augusta 2014, ktorým bolo trestné

stíhanie vo veci podľa ustanovenia § 215 ods. 1 písm. b) TrP. zastavené, nakoľko skutok nie

je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci, ktoré sťažovateľ napadol sťažnosťou

a o ktorej rozhodol prokurátor okresnej prokuratúry uznesením č. k. -13

z 18. septembra 2014 jej odmietnutím, sťažovateľ tvrdí, že citované rozhodnutia týchto

orgánov činných v trestnom konaní, ako orgánov verejnej moci trpia viacerými

nedostatkami.

... Práve z tohto dôvodu podával poškodený opätovne trestné oznámenie, a to priamo

na generálnu prokuratúru, avšak bezvýsledne. Orgány verejnej moci, či už generálna

prokuratúra, ako aj krajská prokuratúra sa vecou odmietli svojvoľne, nezákonne

a arbitrárne zaoberať a porušili sťažovateľom namietané práva.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. a jej písomným upovedomením zo dňa

18. apríla 2016 porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskej prokuratúre v Košiciach

v konaní vedenom pod sp. zn. pokračovať v porušovaní označených

základných práv a slobôd .

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje písomné upovedomenie Krajskej

prokuratúry v Košiciach č. k. -3 zo dňa 18. apríla 2016 a vracia vec

na ďalšie konanie.

4. Krajská prokuratúra v Košiciach je povinná zaplatiť trovy

právneho zastúpenia...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

a o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané

(§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna

intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami

prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd vo vzťahu k sťažovateľom uplatneným námietkam v prvom rade

pripomína, že nie je súčasťou systému orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach

podľa týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd fyzických

osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom

uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie

a posudzovanie právnych názorov orgánov verejnej moci rozhodujúcich o právnych

prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd (vrátane základných práv a slobôd)

fyzických osôb a právnických osôb pri výklade a uplatňovaní zákonov v súvislosti

s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto

orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery orgánov verejnej

moci rozhodujúcich o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických

osôb a právnických osôb môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách

o ľudských právach a základných slobodách (m. m. ).

Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta okrem iného porušenie svojho základného

práva na inú právnu ochranu podľa v spojení s a

napadnutým prípisom krajskej prokuratúry, ako aj postupom, ktorý jeho vydaniu

predchádzal. Vo vzťahu k tejto časti námietok sťažovateľa ústavný súd v súlade so svojou

ustálenou judikatúrou poukazuje na to, že súčasťou základného práva na inú právnu ochranu

je aj jemu zodpovedajúca povinnosť orgánov činných v trestnom konaní (v danom prípade

orgánov prokuratúry) zákonom ustanoveným spôsobom sa zaoberať podaním, v ktorom

dotknutá osoba oznamuje skutočnosti podľa nej nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný

čin, a o vybavení takého oznámenia dotknutú osobu riadne vyrozumieť. Súčasťou tohto

práva však nie je právo, aby orgány činné v trestnom konaní podaniu oznamovateľa

vyhoveli v tom zmysle, že rozhodnú podľa jeho predstáv (m. m. napr. ,

, , ). Ústavný súd opakovane judikoval, že právo

fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného

trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy

a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd

(napr. , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poznamenáva, že z právneho poriadku Slovenskej

republiky, ako aj z právnych poriadkov mnohých členských krajín Európskej únie možno

vyvodiť, že jedným z charakteristických znakov moderného právneho štátu je aj skutočnosť,

že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi

štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa

pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom

tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana

celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych práv

oznamovateľa trestného činu, resp. poškodeného (m. m. ). Pre účely ochrany

individuálnych subjektívnych práv ustanovuje právny poriadok Slovenskej republiky

osobitné právne inštitúty „netrestnej povahy“, ktorých uplatnenie má súkromnoprávny

charakter a je plne v dispozícii osoby, ktorá tvrdí, že konaním inej osoby došlo k zásahu

do konkrétnych subjektívnych práv.

Vychádzajúc z už uvedeného, po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa,

ako aj dokumentácie k nej priloženej ústavný súd dospel k záveru, že krajská prokuratúra sa

v napadnutom konaní s podaním sťažovateľa, v ktorom oznamoval skutočnosti

nasvedčujúce, že boli spáchané v oznámení označené trestné činy, vysporiadala ústavne

udržateľným spôsobom. Z obsahu sťažnosti, ako aj z dokumentácie k nej priloženej

vyplýva, že sťažovateľ vo svojom podaní z 10. marca 2016 adresovanom generálnej

prokuratúre oznamoval skutočnosti totožné s tými, ktoré už boli (na podklade

predchádzajúceho trestného oznámenia sťažovateľa) orgánmi činnými v trestnom konaní

zákonom ustanoveným spôsobom preverené, a trestné stíhanie v predmetnej veci bolo

uznesením vyšetrovateľa ČVS: ORP-2730/2-OVK-KE-2013 z 25. augusta 2014 v spojení

s uznesením prokurátora okresnej prokuratúry sp. zn. z 18. septembra 2014

právoplatne zastavené s odôvodnením, že skutok, pre ktorý bolo trestné stíhanie vedené,

nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Prokurátor krajskej prokuratúry

preto v napadnutom konaní (po postúpení veci generálnou prokuratúrou) postupoval ústavne

akceptovateľným spôsobom, keď posudzované podanie sťažovateľa v napadnutom prípise

vyhodnotil ako „žiadosť o preskúmanie postupu policajta a prokurátora vo veci evidovanej

na Okresnej prokuratúre Košice II pod sp. zn. “ a následne poukázal na to,

že „Podľa o prokuratúre v znení novely č. ,

účinnej od 1. 1. 2016, postupom podľa tohto zákona sa nemožno domáhať preskúmania

zákonnosti rozhodnutia vydaného v trestnom konaní ani preskúmania zákonnosti postupu

prokurátora v trestnom konaní, vrátane postupu spočívajúceho v preskúmaní postupu

policajta v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania podľa Trestného

poriadku.“.

Ústavný súd akceptuje výhradu sťažovateľa, že napadnutý prípis je odôvodnený len

stručne, ale zároveň poznamenáva, že z jeho obsahu možno zrozumiteľne vyvodiť dôvod,

pre ktorý sa prokurátor krajskej prokuratúry s predmetným podaním sťažovateľa, ktoré

podľa obsahu možno kvalifikovať ako opakované trestné oznámenie vo veci, o ktorej

už bolo právoplatne rozhodnuté (zastavením trestného stíhania), z vecného hľadiska

nezaoberal. Tento kľúčový záver krajskej prokuratúry je vzhľadom na znenie § 31 ods. 5

z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namieta, že napadnutým prípisom krajskej

prokuratúry a konaním, ktoré jeho vydaniu prechádzalo, bolo porušené jeho právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný

súd konštatuje, že v minulosti už viackrát vyslovil, že základné práva obsiahnuté v ústave

vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“). Z judikatúry ESĽP okrem iného vyplýva, že čl. 6 dohovoru nie je

vôbec aplikovateľný na poškodeného v trestnom konaní, ak trestné oznámenie podané

údajným poškodeným bolo odložené bez toho, aby bolo začaté trestné stíhanie údajného

páchateľa (Duchoňová proti Českej republike, rozhodnutie z 2. 10. 2006, č. 29858/03,

oddiel 1). Z judikatúry ESĽP zároveň vyplýva, že čl. 6 je v zásade aplikovateľný, pokiaľ sa

poškodený k trestnému konaniu pripojí s cieľom získať náhradu škody, ktorá mu bola

trestným činom spôsobená. Namietať porušenie práv vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru nebude

môcť ten poškodený, ktorý sa trestného konania zúčastňuje len s cieľom prispieť

k odsúdeniu obvineného (Corbu proti Rumunsku, rozhodnutie z 31. 3. 2009, č. 27396/04,

body 30 – 33). Citované právne závery ESĽP vzťahujúce sa na osoby poškodené v trestnom

konaní sa uplatnením výkladového pravidla argumentum a maiori ad minus (úsudok

od väčšieho k menšiemu) o to viac vzťahujú na oznamovateľov trestných činov, ktorí nie sú

v postavení poškodených, čo je aj prípad sťažovateľa.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi obsahom

sťažovateľom označeného základného práva podľa a označeného práva

podľa dohovoru a napadnutým prípisom krajskej prokuratúry, resp. konaním, ktoré jeho

vydaniu prechádzalo, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2016