Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 299/2020
PDF · 539.62 KB
No categories available
II. ÚS 299/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne
Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára v konaní o prijatej ústavnej sťažnosti
, , , ,
a , , všetci ,
zastúpených spoločnosťou Bardač s. r. o., advokátska kancelária, Lovinského 22, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát Mgr. Róbert Bardač, PhD., vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 13/2015 takto
rozhodol:
1. Základné právo , a
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ohrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 T 13/2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Trnava p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 T 13/2015 konal bez zbytočných prieťahov.
3. , a
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 500 € (slovom tritisícpäťsto
eur), ktoré j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. , a
p r i z n á v a náhradu trov konania v sume 994,03 € (slovom deväťstodeväťdesiatštyri eur
a tri centy), ktorú j e Okresný súd Trnava p o v i n n ý uhradiť na účet advokátskej
kancelárie Bardač s. r. o., advokátska kancelária, Lovinského 22, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Ústavnej sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania a sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. II. ÚS 299/2020 z 23. júna 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť , a
(ďalej len „sťažovatelia“, ,,sťažovateľka“ alebo ,,sťažovatelia v 2. a 3. rade“),
ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 13/2015
(ďalej aj „namietané konanie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú rodinnými
príslušníkmi (poškodenými osobami v trestnom konaní, pozn.), ktorí, poukazujúc
na chronologický priebeh namietaného konania okresného súdu, argumentujú, že namietané
konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi. Skutočnosti o obsahu rodinného súžitia
sťažovateľov a (ďalej len „obžalovaný“ v citáciách aj „obvinený),
ktoré odzneli počas konania o rozvode, viedli konajúcu zákonnú sudkyňu k podaniu
trestného oznámenia pre podozrenie zo spáchania zločinu týrania blízkej a zverenej osoby
voči sťažovateľom, ktorí počas tejto doby zmenili priezvisko a v obžalobe sú uvedení ešte
s predošlým priezviskom ).
3. Po skončení vyšetrovania bola okresnému súdu 27. januára 2015 doručená
obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava (ďalej len „okresná prokuratúra“)
na obžalovaného, ktorý mal voči sťažovateľom spáchať zločin týrania blízkej osoby
a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), e) a ods. 2 písm. d) Trestného zákona
s použitím § 138 písm. b) a j) Trestného zákona.
4. Prvé hlavné pojednávanie sa konalo 4. februára 2016, t. j. po viac ako roku
po napadnutí obžaloby, a posledné sa konalo 15. augusta 2019. Sťažovatelia si dovoľujú
vo vzťahu k celému doterajšiemu priebehu konania poukázať na to, že (i) celé trestné
konanie trvá viac ako 6 rokov a viac ako 5 rokov trvá zatiaľ neskončené prvostupňové
konanie pred súdom, (ii) za ostatné 3 roky konania sa konali celkovo len 3 meritórne hlavné
pojednávania, (iii) počas celého konania je aktuálne vec pridelená už v poradí tretiemu
zákonnému senátu, a v neposlednom rade (iv) vec je v štádiu „na začiatku“ hlavného
pojednávania, t. j. v štádiu pred výsluchom obžalovaného, pretože ten trvá na opakovaní
dokazovania vzhľadom na zmenu zákonného senátu, pričom podľa obžaloby sa vo veci
navrhuje vykonať výsluch 28 svedkov a 2 znalcov.
5. Sťažovatelia sa domnievajú, že prieťahy v konaní zapríčinil práve okresný súd
svojím nekonaním, resp. vykonávaním úkonov so značnými časovými rozpätiami
(v rozsahu niekoľkých mesiacov až vyše roka). Poukazujú na to, že ústavný súd v inej
obdobnej veci vyslovil, že trvanie konania v prípade, že ide o domáce násilie viac ako päť
rokov, je samo osebe neprimerané (II. ÚS 179/09). Podľa sťažovateľov okresný súd nekonal
osobitne a ani výnimočne rýchlo, hoci je sťažovateľka liečená ako onkologická pacientka.
Dňa 18. februára 2020 doručili okresnému súdu aj opakovanú sťažnosť na prieťahy, okresný
súd im však odpovedal listom sp. zn. Spr 58/2020 zo 16. marca 2020 tak, že nezistil
prieťahy v konaní a ani porušovanie zásad dôstojnosti súdneho konania.
6. Sťažovatelia dôvodia, že na ústavný súd sa rozhodli obrátiť práve v tomto čase,
keď sa vyjasnilo, že trestnú vec bude pojednávať v poradí tretí zákonný senát. Obžalovaný
nesúhlasí so zmenou zákonného senátu a hlavné pojednávanie sa teda musí vykonať znova
v zmysle § 277 ods. 5 Trestného poriadku. Je zrejmé, že so zreteľom na predpokladaný
počet osôb na vypočutie (28 svedkov a dvaja znalci) nemožno očakávať skoré ukončenie
veci, pričom ide nateraz ešte len o prvostupňové konanie.
7. V neposlednom rade sťažovatelia sú „druhotne viktimizovaní postupom súdu“.
Celá situácia s trvaním celej trestnej veci sťažovateľov zásadným spôsobom traumatizuje,
rozhodnutie sa neustále „odďaľuje“ a celkovo majú sťažovatelia obavu, kedy sa vôbec môže
dané konanie skončiť právoplatným rozhodnutím, najmä ak by malo byť ďalej pokračované
rovnakým tempom. Zlý zdravotný stav sťažovateľov nie je prechodný, ale dlhodobý,
traumatizácia je veľmi silná a pre ďalšiu liečbu je mimoriadne dôležité vyhýbať
sa opätovnej traumatizácii a prežívaniu emócií, prežívaniu emócií, ktoré sú spojené práve
a len s dlhodobým protiprávnym konaním obžalovaného.
8. Na základe skutočností uvedených v ústavnej sťažnosti sťažovatelia navrhujú,
aby ústavný súd rozhodol o ich ústavnej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie
ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
namietaným postupom okresného súdu, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných
prieťahov a priznal im tiež finančné zadosťučinenie každému v sume 10 000 €,
ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Vyjadrenie okresného súdu a replika sťažovateľov
9. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 30. júna 2020 vyjadril
k ústavnej sťažnosti prípisom sp. zn. 1 Spr V 630/2020 doručeným ústavnému súdu
29. júla 2020. Spis okresného súdu bol následne na previerku doručený ústavnému súdu
7. augusta 2020. Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení v podstatnom uviedol,
že «to nie sú len sťažovatelia, ktorí majú v konaní svoje práva, ale aj obvinený,
ktorý má tiež zákonom garantované práva, ktoré je potrebné rešpektovať a dodržiavať,
nakoľko tak poškodení ako aj obvinený sú stranami konania, ktoré sú si v trestnom konaní
v zmysle § 2, ods. 14 Trestného poriadku rovné - napr. hlavné pojednávania dňa 22.5.2018
bolo odročené z dôvodu riadneho ospravedlnenia obvineného z dôvodu jeho hospitalizácie,
čo však právny zástupca sťažovateľov v ústavnej sťažnosti z neznámeho dôvodu neuvádza.“
... v predmetnej veci opakovane došlo k zmene konajúceho senátu, a to z dôvodu
odchodu sudcov tunajšieho súdu na súd vyššieho stupňa..
Obvinený... využil svoje právo a vyhlásil, že so zmenou senátu nesúhlasí, v dôsledku
čoho bolo potrebné hlavné pojednávanie vykonať znova, čo súvisí so zásadou
bezprostrednosti a priamosti trestného konania. Právny zástupca sťažovateľov v tejto
súvislosti opomenul uviesť, že konajúci sudca vzhľadom na skutočnosť, že po prvej zmene
zákonného sudcu bolo okrem obvineného a sťažovateľky vypočutých 12 svedkov, rozhodol
o odročení hlavného pojednávania na neurčito z dôvodu, že v tom čase bolo vo vzťahu
k dočasnému prideleniu sudcu JUDr. Ladislava Révesa rozhodnuté tak, že toto dočasné
pridelenie malo trvať len do 31.12.2019 - ak by sa teda menovaný sudca na tunajší súd
vrátil, vec by mu bola vrátená, a mohol by pokračovať vo vykonávaní hlavného
pojednávania; takýto postup súdu sa javí byť ako hospodárny a účelný.
Napriek tomu, že právny zástupca sťažovateľov poukazuje na rozhodovaciu prax
Ústavného súdu SR, podľa ktorej zmena zákonného sudcu ide na ťarchu konajúceho súdu,
treba na tomto mieste poukázať na zrejmý paradox, a to ten, že je to štát, ktorý obvinenému
dáva možnosť so zmenou zákonného sudcu nesúhlasiť, a žiadať vykonať hlavné
pojednávanie znova - ale je to ten istý štát, ktorý ústami ústavného súdu konštatuje, že
„to je problém konajúceho súdu“.
... v doterajšom postupe zákonných sudcov som nezistil subjektívne,
ale ani objektívne prieťahy v konaní, súd vo veci konal a koná v rámci svojich možností,
vykonával a vykonáva úkony s vynaložením úsilia vec rozhodnúť - relatívne dlhšia doba
trvania veci je spôsobená objektívnou skutočnosťou uvedenou vyššie a tiež množstvom
vybavovaných vecí s tým, že Okresný súd ...bol a je dlhodobo personálne poddimenzovaný;
dĺžka konania je teda spôsobená objektívnym stavom, čo nie je možné pripísať na vrub
konajúceho súdu....
Z vyššie uvedených dôvodov považujem predmetnú sťažnosť za nedôvodnú, nakoľko
súd postupoval v súlade s procesnými predpismi – navrhujem, aby ju ústavný súd zamietol,
resp. nevydal požadovaný nález.».
9.1 Sťažovatelia sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu k stanovisku
okresného súdu vyjadrili podaním doručeným ústavnému súdu 29. júla 2020. Zotrvajúc
na dôvodoch ústavnej sťažnosti, stanovisko okresného súdu hodnotia vzhľadom
na ich status obzvlášť zraniteľných obetí ako nevhodné a neempatické. V stanovisku
odmietajú akúkoľvek účelovú interpretáciu priebehu konania v podanej ústavnej sťažnosti.
Odročenie hlavného pojednávania, ktoré sa malo konať 22. mája 2018, bolo sťažovateľom
a právnemu zástupcovi sťažovateľov oznamované len telefonicky zamestnancom okresného
súdu. Dôvody jeho odročenia neboli sťažovateľom oznamované. Vyjadrujú sa aj k zmene
konajúceho senátu a so stanoviskom nesúhlasia z dôvodu, že «nikdy nenamietali,
že by okresný súd mal urobiť opatrenie voči tomu, aby obžalovanému zabránil využiť právo
obvineného nesúhlasiť so zmenou zákonného sudcu. Sťažovatelia... poukazovali
na to, že... objektívne prekážajúce okolnosti, nedostatočné personálne obsadenie súdu
a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli
len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali
včas adekvátne opatrenia... Za takéto adekvátne opatrenia však sťažovatelia nepovažujú
(v kontexte práva obžalovaného podľa § 277 ods. 5 Trestného poriadku),
že v rozpojednávanej veci došlo dvakrát k zmene predsedov senátu. Za adekvátne opatrenie
nepovažujú sťažovatelia ani pokus, aby sa problém so zbytočnými prieťahmi vyriešil
takpovediac sám, čo sa okresný súd snažil dosiahnuť tým, že dňa 15. augusta 2019 odročil
pojednávanie na neurčito s možnou víziou, že sa predošlý predseda senátu vráti a nebude
potrebné opakovať dokazovanie (to napokon viedlo k tomu, že od uvedeného dátumu
sa hlavné pojednávanie podarilo vykonať až 29. júla 2020, čiže po takmer roku). Namiesto
tohto „opatrenia“ mal okresný súd dňa 15. augusta 2019 radšej konať a napríklad vytýčiť
v blízkej dobe napr. na najbližší polrok hneď niekoľko termínov hlavného pojednávania
ako to urobil na hlavnom pojednávaní dňa 29. júla 2020, kedy stanovil hneď 6 termínov.
Za adekvátne opatrenie by teda sťažovatelia v konkrétnej veci celkovo považovali najmä
väčšiu frekvenciu nariaďovania termínov hlavného pojednávania (tá mohla už v počiatkoch
konania pred súdom viesť k tomu, že vec mohla byť meritórne prejednaná už pod vedením
prvého, resp. druhého z predošlých predsedov senátu – pri zmene senátu na JUDr. Révesa
totiž obžalovaný právo podľa § 277 ods. 5 Trestného poriadku nevyužil), zabezpečenie
prítomnosti prísediacich, či viac sústredený postup súdu pri predvolávaní svedkov.
Predseda okresného súdu však žiadne zrealizované adekvátne opatrenie
ani nespomína, ani naň nepoukazuje...
Najlepšie avizovanú „hrozbu“ dokumentuje samotný priebeh konania po podaní
ústavnej sťažnosti. Hlavné pojednávanie vytýčené na 15. apríla 2020 bolo odročené
z dôvodu, že „ospravedlnili sa prísediaci zo senátu“. Ďalší stanovený termín hlavného
pojednávania na 25. júna 2020 bol odročený na návrh obžaloby z dôvodu, že „dozorujúca
OP musela nečakane navštíviť lekára“, hoci zástupkyňa prokuratúry bola prítomná
a teda zákonná prekážka daná nebola (viď príloha č. 2). V oboch prípadoch ide okolnosti,
ktoré možno pričítať okresnému súdu, resp. minimálne štátu ako takému.
Ďalšie pojednávanie sa podarilo vykonať až 29. júla 2020, pričom predošlé meritórne
pojednávania sa konalo 21. marca 2019, t. j. pred 15 mesiacmi...
Priebeh konania obeť traumatizuje, jej dlhodobý kontakt s formalitami konania
spôsobuje druhotnú viktimizáciu. To však nielenže hrozí, ale k tomu aj, žiaľ, došlo.».
Ako dôkaz predkladajú aj lekárske správy psychiatričky
na sťažovateľku a psychologičky na sťažovateľov v 2. a 3. rade.
S poukazom na uvedené skutočnosti preto sťažovatelia považujú ústavnú sťažnosť
za dôvodnú v celom rozsahu.
10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Prehľad relevantných úkonov okresného súdu v napadnutej veci
11. Z predloženého spisového materiálu okresného súdu vedeného
pod sp. zn. 7 T 13/2015, ktorého súčasťou bol aj vyšetrovací spis Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Trnave, odboru kriminálnej polície ČVS: ORP-20/1-VYS-TT-2014 St,
ústavný súd zistil, že vo veci boli vykonané tieto relevantné procesné úkony:
11.1 Konanie, ktoré predchádzalo obžalobe prokurátora okresnej prokuratúry
(pozri bod 3, č. l. 696 až 710 v spise), začalo ešte na základe podnetu okresného súdu
(sudkyne JUDr. Dany Macáškovej, pozn.) doručenej okresnej prokuratúre
9. decembra 2013, ktorá v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností
k maloletým deťom (teraz sťažovateľom v 2. a 3. rade) tak urobila z dôvodu zistenia
skutočností, že konaním obžalovaného mohlo prísť k spáchaniu trestného činu týrania
blízkej a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona. V dôsledku toho okresný súd
predtým rozsudkom sp. zn. 19 P 33/2013 z 25. novembra 2013 pozbavil obžalovaného
aj výkonu rodičovských práv a povinností vtedy ešte k maloletým deťom. Sťažovateľka
tiež podala na menovaného trestné oznámenie 16. januára 2014 (s. 14 až s. 17).
11.2 Ústavný súd pri previerke spisu zistil, že prvé hlavné pojednávanie sa konalo
až 4. februára 2016, t. j. po viac ako roku po napadnutí obžaloby na okresný súd napriek
tomu, že obžalovaný podal prostredníctvom svojho obhajcu ešte 18. marca 2015 návrh
na „predbežné prejednanie obžaloby a návrh na vykonanie dôkazov“, ktorý zopakoval
aj 20. januára 2016, a tiež okresná prokuratúra podala sťažnosť na nečinnosť súdu podľa
§ 55 ods. 3 Trestného poriadku 9. novembra 2015 (okresný súd určil termín hlavného
pojednávania následne až 1. decembra 2015, pozn.). Na tomto pojednávaní bola prednesená
obžaloba, sťažovatelia ako poškodení sa prihlásili k svojmu nároku na náhradu škody
z titulu spôsobenej trestnej činnosti (č. l. 734) a bol vykonaný výsluch obžalovaného,
ktorý však nebol dokončený. Hlavné pojednávanie bolo preto odročené na 12. máj 2016,
avšak pre neúčasť jedného z prísediacich sa nekonalo. Dňa 13. októbra 2016 hlavné
pojednávanie pokračovalo výsluchom obžalovaného a tiež sťažovateľky, no z dôvodu
pokročilého času senát rozhodol o odročení pojednávania na 19. október 2016,
keď sa pokračovalo vo výsluchu sťažovateľky.
11.3 Následne bolo hlavné pojednávanie odročené na 17. január 2017, avšak bolo
zrušené (z dôvodu preloženia predsedu senátu na iný súd a pridelenia veci inému sudcovi,
pozn.). Následne bol nariadený nový termín hlavného pojednávania na 17. október 2017,
ktorý však bol pre kolízie s iným pojednávaním na strane prísediacej a obhajcu
obžalovaného opätovne zrušený 8. augusta 2017.
11.4 Dňa 5. decembra 2017 (t. j. po 13 mesiacoch od konania ostatného hlavného
pojednávania, pozn.) boli vypočutí traja svedkovia (obhajca sťažovateľa v 2. rade
ospravedlnil jeho neúčasť podaním z 2. novembra 2017 z dôvodu nepriaznivého duševného
stavu a jeho sledovania v psychiatrickej ambulancii, č. l. 796 a nasl. a hlavného
pojednávania sa nezúčastnil ani obžalovaný, pozn.) a po ich výsluchu bolo hlavné
pojednávanie odročené na 22. máj 2018, keď mali byť vykonané výsluchy ďalších 8
svedkov, ale hlavné pojednávanie sa nekonalo pre hospitalizáciu obžalovaného v nemocnici.
11.5 Dňa 17. mája 2018 bolo hlavné pojednávanie určené na 25. september 2018
a okresný súd žiadal obžalovaného a jeho obhajcu o doručenie potvrdenia o jeho
práceneschopnosti, inak mu bude uložená poriadková pokuta (podanie z 21. mája 2018,
č. l. 830, žiadosť bola realizovaná podaním z 31. mája 2018). Obhajca podaním
zo 6. augusta 2018 oznámil okresnému súdu, že obžalovanému vypovedal plnomocenstvo
a ten toho istého dňa požiadal okresný súd o ustanovenie obhajcu, pretože nemá finančné
prostriedky na úhradu trov obhajoby. Nový obhajca mu bol okresným súdom ustanovený
7. augusta 2018.
11.6 Na hlavnom pojednávaní 25. septembra 2018 boli vypočutí svedkovia
a po ich výsluchu bolo odročené na 21. marec 2019, kde boli vypočutí ďalší svedkovia.
Obžalovaný podaním z 12. marca 2019 požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo
bez jeho prítomnosti (č. l. 894).
11.7 Termín hlavného pojednávania bol následne odročený na 25. jún 2019,
ktorý bol napokon zrušený z dôvodu ospravedlnenia prísediacej z vážnych zdravotných
dôvodov.
11.8 Nový termín hlavného pojednávania bol stanovený na 15. august 2019, avšak
z dôvodu preloženia predsedu senátu od 1. júla 2019 na iný súd a využitia práva
obžalovaného trvať na opakovaní dokazovania vzhľadom na zmenu zákonného sudcu bolo
odročené na neurčito a následne bol stanovený nový termín na 27. január 2020.
11.9 Na č. l. 961 až 970 sa nachádza v spise aj vyjadrenie predchádzajúcej bývalej
manželky obžalovaného k formám jeho násilia a týrania členov rodiny počas jej 7-ročného
manželstva s ním (z vyšetrovacieho spisu č. l. 387 až 391 tiež vyplýva, že už v tomto
manželstve dochádzalo k jeho častým útokom na rodinných príslušníkov, v dôsledku čoho
bývalá manželka ešte v máji 1992 podala na neho trestné oznámenie na ublíženie na zdraví,
pozn.).
11.10 Hlavné pojednávanie 27. januára 2020 bolo odročené na 18. marec 2020
s tým, že okresný súd vydá príkaz na zatknutie obžalovaného, keďže sa nezúčastnil
hlavného pojednávania a neoznámil zmenu svojho pobytu (obžalovaný sa však ihneď
ospravedlnil listom z 28. januára 2020, pozn.). Podaním z 2. marca 2020 požiadali
sťažovatelia v 2. a 3. rade okresný súd, aby ospravedlnil ich neúčasť na hlavnom
pojednávaní z dôvodu, že trpia chorobou, ktorá natrvalo umožňuje ich výsluch (lekárske
správy tvora prílohu k podaniu, pozn.). Hlavné pojednávanie následne okresný súd zrušil
z dôvodu ohrozenia verejného zdravia pre šírenie choroby COVID-19. Nový termín
hlavného pojednávania bol stanovený na 15. apríl 2020, ktoré vzhľadom na ospravedlnenie
prísediaceho bolo zrušené.
11.11 Dňa 15. mája 2020 okresný súd určil termín hlavného pojednávania
na 25. jún 2020, ktorý však bol zrušený, pretože dozorujúca okresná prokurátorka musela
nečakane navštíviť lekára a nemala dostatočne naštudovaný spis. Hlavné pojednávania bolo
odročené na 29. júl 2020, na ktorom okresný súd vykonal výsluch obžalovaného a svedkov
a odročil ho na konkrétne termíny (najbližší na 4. september 2020).
IV.
Právomoc ústavného súdu, ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva a vyhodnotenie postupu okresného súdu
12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa ich vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a súčasne sa domáhajú aj vyslovenia
porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch.
14. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010)
a ich prípadné porušenie možno preskúmavať spoločne.
15. Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie
už označených práv vychádza ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade
s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(m. m. IV. ÚS 221/04).
16. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila i v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä
podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie strany sporu v súdnom konaní a postup samotného súdu
(napr. I. ÚS 41/02).
16.1 V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu
veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,
I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel
o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota
na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných
práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie
(II. ÚS 32/03, II. ÚS 179/09, I. ÚS 159/2019 a I. ÚS 431/2019). Nemožno pochybovať
o tom, že aj povaha závažných trestných činov si vyžaduje osobitnú starostlivosť orgánov
činných v trestnom konaní a všeobecného súdu o naplnenie účelu trestného konania,
čo okrem iného znamená, že tieto orgány majú povinnosť organizovať svoj procesný postup
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená, aby sa čo najskôr odstránil stav
právnej neistoty účastníkov konania vrátane poškodených strán.
17. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, teda trestného konania vedeného
proti obžalovanému zo zločinu týrania blízkej osoby, v ktorom sťažovatelia vystupujú
v postavení poškodených, ústavný súd konštatuje, že preskúmavané konanie
nie je po právnej stránke zložité. Z faktického hľadiska je však uvedená právna vec
zložitejšia z dôvodu potreby vypočutia viacerých svedkov, a preto, že celé dokazovanie
sa musí vykonávať opakovane z dôvodu zmien v zložení senátu okresného súdu. Celková
dĺžka tohto konania je však aj tak zjavne neprimeraná, pretože ide o trestnú vec,
ktorá sa vyžaduje osobitnú výnimočnú pozornosť. Napokon okresný súd ani nenamietal
prípadnú skutkovú zložitosť napadnutej veci.
17.1 V tomto ohľade aj ESĽP uviedol, že v určitých situáciách (napr. ublíženie
na zdraví, znásilnenie, domáce násilie) si efektívne odstrašenie od útokov na fyzickú
integritu osoby vyžaduje účinný trestno-právny mechanizmus na zabezpečenie adekvátnej
ochrany (Sandra Janković proti Chorvátsku, rozsudok ESĽP z 5. 3. 2009, sťažnosť
č. 38478/05, ods. 36). V prípade M. T. a S. T. proti Slovenskej republike (rozhodnutie
o prijateľnosti sťažnosti z 29. 5. 2012) ESĽP zdôraznil, že tento postoj v zásade
nie je obmedzený na prípady fyzického násilia, ale naopak, osobitne v prípadoch domáceho
násilia sa môže vzťahovať aj na psychické násilie.
17.2 Ústavný súd k tomu konštatuje, že v prípade sťažovateľky išlo o súdne konanie
podozrenia zo spáchania trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, teda tvrdené
domáce násilie, ku ktorému malo dochádzať zo strany bývalého manžela sťažovateľky
a otca sťažovateľov a malo spočívať jednak v priamych fyzických útokoch na sťažovateľov,
ale aj jeho verbálnych vyhrážkach a psychickom nátlaku. Preto tu je namieste veľmi rýchly
a účinný postup okresného súdu, čo sa však v tejto veci vôbec nepotvrdilo, hoci okresný súd
nariaďoval hlavné pojednávania, ale tieto často odročoval z rôznych dôvodov prevažne
na strane okresného súdu (pozri body 11.1 až 11.11). Na tomto mieste ústavný súd
poukazuje aj na názor vyslovený vo veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 179/09, že trvanie
napadnutého konania už aj vzhľadom na jeho povahu („tzv. domáce násilie“) viac ako päť
rokov je samo osebe neprimerané.
18. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľov. Ústavný súd z obsahu
zapožičaného spisu okresného súdu nezistil také závažné skutočnosti, ktoré by bolo možné
pripísať na ťarchu sťažovateľov v súvislosti s doterajšou dĺžkou namietaného konania.
Sťažovateľka podala aj sťažnosti na zbytočné prieťahy okresnému súdu (4. februára 2018
a 18. februára 2019), ale okresný súd ich vyhodnotil ako nedôvodné, a tiež podala
27. novembra 2019 žiadosť o určenie termínu hlavného pojednávania a 18. februára 2020
ďalšiu sťažnosť na prieťahy v trestnom konaní. Sťažovatelia teda boli v konaní aktívni
a neprispeli k jeho predĺženiu.
19. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,
pričom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na celkovú dĺžku
konania a všetky okolnosti daného prípadu. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej
judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen
samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým
konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
19.1 V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že predmetné súdne trestné
konanie trvajúce viac ako 5 a pol roka bez vydania rozsudku okresným súdom
(hoci nepochybne okresný súd už po prijatí ústavnej sťažnosti urýchľuje konanie určením
viacerých termínov hlavného pojednávania), keď boli zistené aj dve obdobia opakovanej
nečinnosti na začiatku konania v trvaní jedného roka (pozri bod 11.2) a neskôr
sa to zopakovalo aj v roku 2016 a 2017 (body 11. 3 a 11. 4), nemožno kvalifikovať
inak ako konanie so zbytočnými prieťahmi. Konanie je navyše stále v štádiu „na začiatku“
hlavného pojednávania, t. j. v štádiu pred výsluchom obžalovaného, pretože ten trvá
na opakovaní dokazovania vzhľadom na zmenu zákonného senátu.
19.2 Po komplexnom posúdení všetkých okolností daného prípadu z hľadiska
skutkovej a právnej náročnosti veci, správania sťažovateľov, postupu okresného súdu,
zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu napadnutého konania, ústavný súd dospel
k záveru, že v postupe okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní,
a preto bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
19.3 Pokiaľ okresný súd vo vyjadrení poukazoval na množstvo veci a personálnu
dlhodobú poddimenzovanosť súdu, tento argument ústavný súd nemohol akceptovať.
V tejto súvislosti ústavný súd už viackrát (I. ÚS 23/03, II. ÚS 153/06, III. ÚS 148/2016)
poukázal na to, že personálne problémy a nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom
prípade, ak by sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 55/2002).
Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe
ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.
V.
Prikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
20. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd
podľa čl. 127 ods. 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto
práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
20.1 Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie základného práva
sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj zo skutočnosti, že posudzované konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu
právoplatne skončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v namietanom konaní konať
bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
21. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde
ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie, ak o to požiadal.
21.1 Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
21.2 Sťažovatelia žiadali o priznanie finančného zadosťučinenia každému vo výške
10 000 €, ktorú odôvodnili tým, že celá situácia s trvaním celej trestnej veci ich «zásadným
spôsobom traumatizuje, rozhodnutie sa neustále „odďaľuje“ a celkovo majú sťažovatelia
obavu, kedy sa vôbec môže dané konanie skončiť právoplatným rozhodnutím, najmä
ak by malo byť ďalej pokračované rovnakým tempom. In concreto, sťažovatelia sú neustále
upovedomovaní o hlavnom pojednávaní, o ich rušení a pod., pričom každá takáto súdna
„zásielka“ alebo informácia o konaní, či strach z opätovného kontaktu alebo prežívania
traumy v nich pochopiteľne obnovuje nepríjemné spomienky a udalosti, pre ktoré
sú už od r. 2012 v permanentnej a dlhodobej psychiatrickej a psychologickej starostlivosti
z dôvodu postraumatickej anxióznej depresívnej symptomatiky, ktorá je dôsledkom
dlhoročného psychického týrania». Poukazujú tiež na nález sp. zn. II. ÚS 179/09 z roku
2009, kde bolo už vtedy priznané finančné zadosťučinenie každému zo sťažovateľov
po 3 000 €.
21.3 Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom,
ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie
bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného
súdu v tomto prípade prichádzalo do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení
finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva
so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
21.4 Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal
na doterajšiu dĺžku napadnutého konania (viac ako 5 a pol roka), ktoré nebolo
ani do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, a v rámci neho na obdobie
nečinnosti okresného súdu, ako aj ďalšie aspekty prejednávanej veci spomínané na inom
mieste tohto nálezu. S ohľadom na uvedené ústavný súd považoval za primerané
a spravodlivé priznať sťažovateľom finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 500 €
podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu). V ostatnej časti
ich žiadosti preto nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).
21.5 Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
21.6 Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ten, komu bolo uložené zaplatiť
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie, v lehote ustanovenej v odseku 1 priznané finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, zvyšuje sa finančné zadosťučinenie priznané
ústavným súdom o 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
VI.
Trovy konania
22. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny
zástupca sťažovateľov (platca DPH) si uplatnil nárok na náhradu trov konania,
ktorých výšku riadne vyčíslil a vypočítal v podaní z 29. júla 2020 podľa vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd preto trovy sťažovateľom priznal v celej uplatnenej
sume (bod 4 výroku nálezu).
22.1 Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľov do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 62 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
23. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania. Podľa § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález
nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania
pred ústavným súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu