Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 243/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. V., P., ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2

CoKR/42/2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod

sp. zn. , ako aj jeho uznesením z 31. augusta 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. S. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára

2012 doručená sťažnosť JUDr. S. V., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnutý postup krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj

„napadnutý postup najvyššieho súdu“) a jeho uznesením z 31. augusta 2011 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len

„okresný súd“) uznesením č. k. -1240 zo 17. júna 2010 o návrhu sťažovateľa

(ako správcu konkurznej podstaty úpadcu, pozn.) na zrušenie uznesení prvej schôdze

veriteľov č. 2, 3 a 11 z 10. júna 2010 rozhodol tak, že označené uznesenia zrušil. Proti

označenému uzneseniu okresného súdu podali odvolanie traja veritelia – U., a. s., T., a. s.,

a V., a. s. (ďalej len „veritelia“), o ktorých rozhodol krajský súd uznesením č. k. 2

CoKR/42/2010-1313 z 25. októbra 2010 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného

súdu zrušil v celom rozsahu a zároveň odmietol odvolanie jedného z veriteľov (V., a. s.).

Proti označenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

napadnutým uznesením najvyšší súd tak, že ho odmietol.

Podľa sťažovateľa porušenie jeho základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva na dvoch

zásadných skutočnostiach, a síce:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v nesúlade s neuviedol, ako

vec právne posúdil, keď neodôvodnil svoj záver o tom, že tvrdenia dovolateľa o tom, že mu

postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nie sú opodstatnené;

2. odopretie práva na dovolanie nebolo v súlade so zákonom (§ 237 písm. f), resp.

) a preto je právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v napadnutom uznesení

výsledkom svojvoľného a nijako neodôvodneného výkladu úpravy § 237 písm. f)

.“

V nadväznosti na uvedené skutočnosti sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:

«V okolnostiach prípadu sťažovateľ podal dovolanie preto, lebo pre nesprávny

právny názor odvolacieho súdu ohľadne podstatnej skutočnosti, dôležitej pre posúdenie

veci, bol ako žalobca vylúčený z realizácie svojich procesných práv, odvolací súd mu odňal

možnosť konať pred súdom tým, že vyhodnotil nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní ako

nedôvodný z iných dôvodov, ako prvostupňový súd v pôvodnom konaní.

Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. o všetkom uvedenom v odôvodnení

uviedol:

„Dovolací súd nepreviedol preskúmanie postupu odvolacieho súdu zo zreteľa

dovolateľovho tvrdenia, že mu tento súd svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom,

dospel iba k odôvodneniu, že dovolaním síce možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ). Avšak svoje rozhodnutie

oprel výlučne o ustanovenie o konkurze

a reštrukturalizácii.“

Citované odôvodnenie nemá kvalitu potrebnú na naplnenie sťažovateľovho práva na

súdnu ochranu podľa ods. I SR, ani na spravodlivý proces podľa

Dohovoru.

Odôvodnenie nedáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

sťažovateľa Najvyšší súd SR v odôvodnení uznesenia sp. zn. zo dňa 31. 08.

2011 neodôvodnil svoj právny záver o tom, že tvrdenia dovolateľa o odňatí mu možnosti

konať pred súdom nie sú opodstatnené a vôbec sa nevyporiadal s argumentmi, ktoré

sťažovateľ uviedol na odôvodnenie opodstatnenosti podaného dovolania. Povinnosťou

všeobecného, v okolnostiach prípadu najvyššieho, súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné

a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť

týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej, aj právnej stránky rozhodnutia. Najvyšší súd SR sa

ustanoveniami neriadil.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažovateľ bol vlastne úspešný v konaní na 1. stupni,

podľa názoru sťažovateľa odvolací súd nerozhodol v súlade s právnym poriadkom,

sťažovateľovi bola postupom dovolacieho súdu odňatá možnosť obhajovať si svoje ústavné

práva.

Ak sa zákonom určené podmienky prípustnosti dovolania splnia, súd nemá právo

úvahy, či dovolanie pripustí, alebo odmietne. Zákonom určenou povinnosťou súdu v takom

prípade je dovolanie pripustiť. V okolnostiach prípadu Najvyšší súd SR s ohľadom na

postup Krajského súdu Bratislava, mal zákonom určenú povinnosť sťažovateľovo dovolanie

pripustiť. Namiesto toho, aby uplatnil zákon spôsobom určeným zákonodarcom, Najvyšší

súd SR alibisticky a celkom nesprávne kvalifikoval svoje právne postavenie, ako postavenie,

v ktorom má právo úvahy, či sťažovateľovo dovolanie pripustí a rozhodol, že dovolanie

odmieta. Tým Najvyšší súd SR porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu, aj

jeho ľudské právo na spravodlivý proces.

Sťažovateľovi bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle ustanovenia , nakoľko odvolací súd vyhodnotil jeho nárok

uplatnený v tomto konaní ako neodôvodnený z iných dôvodov ako prvostupňový a odvolací

súd v pôvodnom konaní.

Okresný súd Trnava uznesením zo dňa 17. 06. 2010 rozhodol okrem iného o zrušení

uznesenia prvej schôdze veriteľov zo dňa 10. 06. 2010, ktorým bol sťažovateľ odvolaný

z funkcie správcu. Dôvodom bola skutočnosť, že jeho návrh na odvolanie a hlasovanie za

jeho odvolanie bolo realizované veriteľom, ktorý nemal oprávnenie na tejto schôdzi

veriteľov vystupovať. Proti tomuto uzneseniu prvostupňový súd odvolanie nepripustil.

Krajský súd v Bratislave však napriek tomu pripustil odvolania veriteľov, ktorí

hlasovali za odvolanie sťažovateľa a uznesením zo dňa 25. 10. 2010 zrušil uznesenie

Okresného súdu Trnava zo dňa 17. 06. 2010 v celom rozsahu. Rozhodnutie odôvodnil tým,

že podľa SR: „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s . Výklad

zákona, ktorým sa odňalo právo na súdnu ochranu spôsobom nezodpovedajúcim

štandardnému rozsahu procesných práv zodpovedajúcim právnej úprave v , by

znamenalo porušenie ľudských práv a základných slobôd (napr. ). Pri aplikácii

ZoKR by to znamenalo, že odvolanie bude v zásade prípustné vtedy, ak by nepripustenie

mohlo znamenať porušenie práva na súdnu ochranu. Nepripustenie takéhoto výkladu by

v konečnom dôsledku znamenalo, že dotknutý účastník by sa svojho práva mohol dovolať

iba za pomoci sťažnosti na ÚS, čo však treba považovať za krajnú možnosť, zákonodarcom

určite neželateľnú. Rozhodnutie súčasne odôvodnil tým, že správca s poukazom na ust. § 25

a § 35 ZoKR nie je účastníkom konania a teda nie je ani legitimovanou osobou na podanie

návrhu na súd na zrušenie prijatých uznesení na prvej schôdzi veriteľov a prvostupňový súd

mal teda jeho návrh zamietnuť.

Súčasne skonštatoval, že: „ak správca nie je účastníkom konania, rozhodnutím

odvolacieho súdu mu nebola odňatá možnosť konať pred súdom ani právo na spravodlivý

proces“, ako aj: „namietaná skutočnosť, že účasť veriteľa na napadnutej prvej schôdzi,

ktorý navrhol odvolanie správcu a hlasoval za jeho odvolanie je pre posúdenie veci právne

irelevantná“.

v zásade pripúšťa odvolanie proti všetkým rozhodnutiam súdu 1. stupňa

a zároveň má taxatívny výpočet rozhodnutí, proti ktorým odvolanie nie je prípustné.

Prípustnosť odvolania pri rozhodovaní v konaní podľa ZoKR je postavená na opačnom

princípe - odvolanie je prípustné len vtedy, ak to ZoKR pri jednotlivých ustanoveniach

výslovne pripúšťa.

Ak však ZoKR určité rozhodnutie neupravuje, potom je potrebné riešiť prípustnosť

odvolania podľa ustanovení . Nielen sťažovateľ, ale aj odborná verejnosť je toho

názoru, že ak je správca odvolaný protiprávne, príp. proti jeho vôli, nemožno mu odňať

jeho výsostné právo na svoju obranu, teda podania odvolania. V danom prípade bol

správca odvolaný preukázateľne protiprávne - veriteľom, ktorý de iure na prvej schôdzi

veriteľov neexistoval. Odvolací súd sa nielen že nezaoberal legálnosťou prvej schôdze

veriteľov, nezaoberal sa ani problematikou dohľadu súdu nad činnosťou správcu a tým

povinnosťou zrušenia napadnutej schôdze veriteľov a zvolania novej - opakovanej prvej

schôdze, čím by sa odstránila nezákonnosť už prebehnutej schôdze.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací v uznesení zo dňa

25. 10. 2010 zaujal viacero nesprávnych právnych názorov ohľadne podstatných

skutočností dôležitých pre posúdenie veci a týmto sťažovateľa vylúčil z realizácie svojich

práv. Týmto nesprávnym postupom odvolacieho súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť

konať pred súdom.

Vec v odvolacom konaní bola pridelená členke senátu ktorá mala byť

z prejednávania vylúčená. Vylúčenie v predmetnej veci malo spočívať v tom, že sťažovateľ

je vo viacerých sporoch s jej manželom, ktorý podľa sťažovateľa spreneveril finančné

prostriedky sťažovateľa a vo veci prebiehajú okrem civilných aj trestnoprávne konania.

Odvolací súd teda rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu zrušil, ale

súčasne nepripustil odvolanie.

Keďže prvostupňové rozhodnutie bolo v prospech sťažovateľa a odvolací súd sa

rozhodol konať v súlade s , resp. s ust. , nemohol následne

„pozabudnúť“, resp. vyhodnotiť znenie ust. : „dovolanie je prípustné proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci

samej“, príp. znenie ust. .

Sťažovateľ proti podľa neho protiprávnemu uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

podal dňa 04. 01. 2011 dovolanie na Najvyšší súd SR.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 31. 08. 2011 dovolanie sťažovateľa odmietol.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že ZoKR dovolanie nepripúšťa, bez toho, aby sa zaoberal

vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.

Podľa názoru sťažovateľa mal Najvyšší súd SR vzhľadom na dovtedajší priebeh

konania preskúmať dovolanie sťažovateľa, ako aj napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

KS v Bratislave zo dňa 25. 10. 2010, sp. zn. , pretože boli splnené všetky

podmienky na takýto postup podľa IV. časti 3. hlavy .

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia ( po vykonaní

dôkazov a ich vyhodnotení ) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych

noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo

že príp. boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu

práva na spravodlivý proces.

Právny záver Krajského súdu v Bratislave v uznesení č. k. zo dňa

25. 10. 2010 o neopodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa o odňatí jeho možnosti konať pred

súdom, ako aj o irelevantnosti právnej skutočnosti, tzv.(ne)účasti veriteľa bez právneho

opodstatnenia dávať návrhy a mať právo hlasovať na prvej schôdzi veriteľov

a v neposlednom rade aj vylúčenie sudcu, ako aj právny záver Najvyššieho súdu SR

v uznesení č. k. zo dňa 31. 08. 2011 o nemožnosti konať, podľa sťažovateľa

sú popretím účelu a podstaty práva na spravodlivý proces, pretože po vydaní uznesenia

Krajského súdu v Bratislave boli splnené predpoklady na podanie dovolania podľa

IV. časti, 3. hlavy a preto je právny záver dovolacieho súdu vyjadrený v napadnutom

uznesení, výsledkom svojvoľného na nijako neodôvodneného výkladu ustanovení , resp.

ZoKR. Takýto výklad vykonaný odvolacím, ale hlavne dovolacím súdom v napadnutých

uzneseniach je nerešpektovaním práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorá je

sťažovateľovi priznaná v článku 46 ods. 1 , súbežne s

porušením ľudského práva na spravodlivý proces.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu priznané

Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivý proces priznané čl. 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Najvyšším súdom

Slovenskej republiky v konaní sp. zn. ako aj v konaní pred Krajským súdom

v Bratislave v konaní sp. zn. , porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

31. augusta 2011 sa ruší. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy,

ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto

možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti sťažovateľa ústavný súd

považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje,

že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.A K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta postup najvyššieho súdu, ktorý v konaní vedenom

pod sp. zn. uznesením z 31. augusta 2011 dovolanie sťažovateľa odmietol

bez toho, aby „sa zaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia“. Podľa

sťažovateľa mal najvyšší súd vzhľadom na „dovtedajší priebeh konania preskúmať

dovolanie sťažovateľa, ako aj napadnuté uznesenie odvolacieho súdu KS v Bratislave

zo dňa 25. 10. 2010, sp. zn. , pretože boli splnené všetky podmienky na

takýto postup podľa IV. časti 3. hlavy “.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 31. augusta 2009 vyplýva, že

sťažovateľ podal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. -1313

z 25. októbra 2010, ktorým tento zrušil v celom rozsahu uznesenie okresného súdu

č. k. -1240 zo 17. júna 2010 a odvolanie jedného z veriteľov (V., a. s., pozn.)

odmietol. Okresný súd uznesením č. k. -1240 zo 17. júna 2010 výrokom I

zrušil „uznesenie prvej schôdze veriteľov č. 2 zo dňa 10. 06. 2010, podľa ktorého prvá

schôdza veriteľov schválila výmenu správcu, a do funkcie nového správcu navrhla S. k. s.,

so sídlom B.“, výrokom II zrušil „uznesenie prvej schôdze veriteľov č. 3 zo dňa 10. 06.

2010, podľa ktorého prvá schôdza veriteľov schválila za prvého člena veriteľského výboru

prítomného veriteľa T. a. s., so sídlom B.“, a výrokom III zrušil „uznesenie prvej schôdze

veriteľov č. 11 zo dňa 10. 06. 2010, podľa ktorého prvá schôdza veriteľov schválila

trojčlenný veriteľský výbor, keďže po skončení hlasovania boli zvolení iba traja veritelia“.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 31. augusta 2011

predovšetkým uviedol:

„Všeobecné súdy poskytujú v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu

zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov

účastníkov. Dovolateľ požiadal dovolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu

zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie, prípadne alternatívne v súlade s ust. § 220

napadnuté uznesenie zmenil tak, že zruší napadnuté uznesenie v celom rozsahu

a nariadi správcovi zvolať novú prvú schôdzu veriteľov s obligatórnym programom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), skúmal

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), či proti napadnutému

rozhodnutiu je dovolanie prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Zákon o konkurze a reštrukturalizácii je predpis, ktorý upravuje materiálnu stránku

konkurzného práva, tak aj procesné právo konkurzné. Neobsahuje však komplexnú úpravu

konkurzného procesu, preto § 196 tohto zákona stanovuje primerané subsidiárne použitie

ustanovení , ak tento zákon neustanovuje inak. Zásadne

odlišná je úprava mimoriadnych opravných prostriedkov. Podľa

Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje uznesením.

Proti uzneseniu je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon. Dovolanie ani

mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto zákona nie je

prípustné.

Keďže napadnuté uznesenie odvolacieho súdu bolo vydané v konkurznom konaní

podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii, nie je proti nemu dovolanie prípustné.

Z uvedených dôvodov dovolací súd dovolanie ako neprípustné podľa § 243b ods. 5

, v spojení s odmietol bez toho, aby sa zaoberal vecnou

správnosťou napadnutého rozhodnutia.“

Podľa o konkurze a reštrukturalizácii v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“) súd v konaní podľa tohto zákona

rozhoduje uznesením. Proti uzneseniu je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento

zákon. Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa

tohto zákona nie je prípustné.

Podľa § 196 zákona o konkurze ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie

konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na

reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohto zákona“) sa

primerane použijú ustanovenia .

Vzhľadom na skutočnosť, že zákon o konkurze ako lex specialis vo vzťahu

k ako lex generalis obsahuje v súlade s osobitnú

právnu úpravu vylučujúcu dovolanie proti uzneseniu vydanému inter alia v konkurznom

konaní, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd postupoval v konaní vedenom pod sp. zn.

v súlade s procesným predpisom vzťahujúcim sa na prerokúvanú vec a jeho

uznesenie nevykazuje znaky svojvôle ani arbitrárnosti a právne závery, ktoré sú v ňom

obsiahnuté, sú výsledkom vlastných myšlienkových postupov a hodnotení najvyššieho súdu,

ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (m. m. ,

), keďže sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Ústavný súd

v tejto súvislosti navyše pripomína, že nie je ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou

v systéme všeobecného súdnictva.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil existenciu takej príčinnej súvislosti

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, a základným právom na súdnu ochranu podľa ani právom na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala vysloviť záver o ich porušení, a preto

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Sťažovateľ sťažnosťou napáda aj postup krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , ktorý „ako súd odvolací v uznesení zo dňa

25. 10. 2010 zaujal viacero nesprávnych právnych názorov ohľadne podstatných

skutočností dôležitých pre posúdenie veci a týmto sťažovateľa vylúčil z realizácie svojich

práv“. Sťažovateľ bol podľa svojho názoru z funkcie správcu odvolaný protiprávne –

„veriteľom, ktorý de iure na prvej schôdzi veriteľov neexistoval“. Pričom „odvolací súd sa

nielen že nezaoberal legálnosťou prvej schôdze veriteľov, nezaoberal sa ani problematikou

dohľadu súdu nad činnosťou správcu a tým povinnosťou zrušenia napadnutej schôdze

veriteľov a zvolania novej - opakovanej prvej schôdze, čím by sa odstránila nezákonnosť už

prebehnutej schôdze“.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti všetkým trom výrokom uznesenia

okresného súdu č. k. -1240 zo 17. júna 2010 podali odvolania traja veritelia,

o ktorých krajský súd rozhodol tak, že uznesenie prvostupňového súdu zrušil a odvolanie

veriteľa V., a. s., odmietol.

Krajský súd v meritórnej časti odôvodnenia uznesenia sp. zn.

z 25. októbra 2010 predovšetkým uviedol:

„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa

bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie U., a. s. a T., a. s. je dôvodné

a odvolanie V., a. s. je potrebné odmietnuť.“

Vzhľadom na skutočnosť, že veritelia napadli odvolaniami uznesenie

prvostupňového súdu, proti ktorému podľa poučenia okresného súdu nie je prípustné

odvolanie (§ 198 ods. 1 zákona o konkurze, pozn.), posúdil krajský súd ako odvolací súd

najskôr otázky prípustnosti odvolania a plynutia lehoty na podanie odvolania, pričom v tejto

súvislosti najmä uviedol:

«Podľa každý veriteľ oprávnený na schôdzi veriteľov hlasovať sa

môže do piatich dní od skončenia schôdze veriteľov domáhať, aby súd zrušil uznesenie

schôdze veriteľov, ak uplatnil na schôdzi veriteľov do zápisnice odôvodnenú námietku

rozporu prijatého uznesenia so zákonom; uznesenie možno napadnúť len dôvodmi

uvedenými v námietke. Ak je uznesenie schôdze veriteľov v rozpore so zákonom, súd

uznesenie schôdze veriteľov do siedmich dní od doručenia návrhu zruší, inak návrh na jeho

zrušenie v rovnakej lehote zamietne. Do rozhodnutia vo veci môže súd aj bez návrhu účinky

uznesenia schôdze veriteľov pozastaviť.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že právo domáhať sa zrušenia uznesenia schôdze

veriteľov priznáva len veriteľom, ktorí sú oprávnení na schôdzi hlasovať. Je nesporné,

že odvolatelia sa stali veriteľmi úpadcu s poukazom na márnym uplynutím

lehoty určenej na popieranie prihlásených pohľadávok správcom. Keďže ich pohľadávky

neboli správcom popreté, mali v zmysle právo na schôdzi veriteľov

hlasovať. Právo domáhať sa zrušenia uznesenia schôdze veriteľov priznáva ďalej len

tomu veriteľovi oprávnenému na schôdzi veriteľov hlasovať, ktorý uplatnil na schôdzi

veriteľov do zápisnice odôvodnenú námietku rozporu prijatého uznesenia so zákonom.

Z uvedeného je nepochybné, že správca nie je osobou oprávnenou na podanie návrhu na

zrušenie uznesenia schváleného schôdzou veriteľov. Tým, že konkurzný súd rozhodol

o návrhu neoprávnenej osoby, prekročil procesný rámec, daný mu .

Odvolací súd dáva za pravdu odvolateľom v tom, že vylúčenie prípustnosti odvolania

v zmysle sa týka len takých rozhodnutí súdu, na vydanie ktorých boli

splnené aspoň základne procesné podmienky.

Podľa článku 152 ods. 4 SR „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto

. Výklad zákona, ktorým sa odňalo právo na súdnu ochranu spôsobom

nezodpovedajúcim štandardnému rozsahu procesných práv zodpovedajúcim právnej úprave

v by znamenalo porušenie ľudských práv a základných slobôd /napr. ÚS 19/1995/.

Pri aplikácii vyššie uvedené znamená, že odvolanie bude v zásade prípustné vtedy, ak

by jeho nepripustenie mohlo znamenať porušenie práva na súdnu ochranu. Nepripustenie

takéhoto výkladu by v konečnom dôsledku znamenalo, že dotknutý účastník by sa svojho

práva mohol dovolať iba za pomoci sťažnosti na Ústavný súd, čo však treba považovať za

krajnú možnosť domôcť sa súdnej ochrany, zákonodarcom určite neželateľnú.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie voči uzneseniu súdu prvého

stupňa pripustil.

K námietke správcu, že 15-dňová lehota na podanie odvolania uplynula dňa 8. 7.

2010, a teda odvolania všetkých troch veriteľov boli podané po uplynutí zákonom

stanovenej lehoty, odvolací súd poukazuje na ust. , podľa ktorého ak tento zákon

neustanovuje inak, na začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie

reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení sa

primerane použijú ustanovenia .

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, za deň doručenia súdneho

rozhodnutia alebo inej písomnosti sa považuje nasledujúci deň po zverejnení súdneho

rozhodnutia alebo inej súdnej písomnosti v Obchodnom vestníku.

Podľa ust. , odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia

rozhodnutia na súde, proti ktorému smeruje.

Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo

podané oneskorene.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že napadnuté uznesenie bolo zverejnené

v Obchodnom vestníku č. 120B/2010 dňa 23. 6. 2010. V zmysle za deň

doručenia napadnutého uznesenia sa považuje nasledujúci deň po jeho zverejnení

v Obchodnom vestníku, t. j. 24. 6. 2010. Lehota na podanie odvolania začala plynúť dňa

25. 6. 2010. Posledným dňom na podanie odvolania v zákonom stanovenej pätnásťdňovej

lehote bolo 9. 7. 2010. Odvolania U., a. s., a T., a. s., B. boli podané na pošte dňa 9. 7.

2010, t. j. v zákonnom stanovenej lehote. Odvolanie V., a. s. bolo podané na pošte dňa 12.

7. 2010, t. j. po uplynutí zákonnej lehoty.»

Zrušenie uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 17. júna 2009 krajský

súd odôvodnil tak, že „Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým zrušil

uznesenie č. 2, 3 a 11 prvej schôdze veriteľov zo dňa 10. 6. 2010, odvolací súd poukazuje na

to, že procesné oprávnenie konkurzného súdu prejednať a rozhodnúť o súlade uznesenia

prijatého schôdzou veriteľov so zákonom vzniká len vtedy, ak vydanie súdneho rozhodnutia

s takýmto obsahom navrhol oprávnený veriteľ kumulatívne spĺňajúce obidve podmienky

. Konkurzný súd tak najmä nie je oprávnený o zrušení uznesenia schôdze

veriteľov rozhodnúť z vlastného podnetu, a to ani v rámci výkonu dohľadu súdu podľa § 41

.

Z ust. vyplýva, že o priebehu schôdze veriteľov, ktorú zvoláva

správca, sa musí spísať zápisnica. Medzi základné náležitosti zápisnice patrí zoznam

prítomných veriteľov, opis priebehu schôdze veriteľov, znenia uznesení prijatých schôdzou

veriteľov spolu s výsledkami hlasovania, námietky uplatnené proti týmto uzneseniam

z dôvodu ich rozporu so zákonom a podpis predsedu schôdze.

Podľa ak bolo uznesenie schôdze veriteľov prijaté v rozpore so

zákonom, možno sa za splnenia ďalších zákonných podmienok domáhať, aby súd sporné

uznesenie zrušil. Právo domáhať sa zrušenia uznesenia schôdze veriteľov priznáva len

veriteľom, ktorí sú oprávnení na schôdzi veriteľov hlasovať, a ktorí uplatnili na schôdzi

veriteľov do zápisnice odôvodnenú námietku rozporu prijatého uznesenia so zákonom. Táto

námietka však musí byť riadne odôvodnená, pretože aktívnu legitimáciu na podanie návrhu

na zrušenie sporného uznesenia zakladá len odôvodnená námietka. Okrem toho sporné

uznesenie schôdze veriteľov možno napadnúť na súde len dôvodmi, ktoré boli uvedené

v námietke.

Z obsahu spisu je zrejmé, že odvolatelia boli v súlade s oprávnení

hlasovať na schôdzi veriteľov, pretože ich pohľadávky boli správcom v čase konania

schôdze veriteľov zistené čo do právneho dôvodu a vymáhateľnosti. Zo zápisnice zo schôdze

veriteľov konanej dňa 10. 6. 2010 jednoznačne vyplýva, že schôdza prebehla v súlade so

, všetci prítomní veritelia riadne hlasovali, a nevzniesli žiadne námietky voči prijatým

uzneseniam.

Z vyššie uvedeného je teda nepochybné, že správca s poukazom na § a 35

nie je účastníkom konkurzného konania a nie je aktívne legitimovanou osobou na podanie

návrhu na súd na zrušenie prijatých uznesení schôdzou veriteľov. Z toho dôvodu mal súd

prvého stupňa návrh správcu na zrušenie prijatých uznesení schôdzou veriteľov zamietnuť.

Keďže tak neurobil a rozhodoval o návrhu neoprávnenej osoby, prekročil svoju

rozhodovaciu právomoc a bolo potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť. Keďže

v tomto konaní správca nie je účastníkom konania, rozhodnutím odvolacieho súdu mu

nebola odňatá možnosť konať pred súdom ani právo na spravodlivý proces.

Namietaná skutočnosť, že účasť veriteľa T., a. s. nespĺňa zákonom stanovené

náležitosti je pre daný prípad irelevantná.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd v súlade s

uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. -1240 zo dňa 17. 6. 2010 v celom

rozsahu zrušil.

Odvolací súd podľa odvolanie V., a. s., B. odmietol.“

Podľa § 36 ods. 1 zákona o konkurze do pôsobnosti schôdze veriteľov patrí

rozhodovanie o výmene správcu. O výmene správcu sa rozhoduje vždy na prvej schôdzi

veriteľov. Ďalšia schôdza veriteľov môže rozhodnúť o výmene správcu...

Podľa § 36 ods. 3 zákona o konkurze ak sa schôdza veriteľov uznesie na výmene

správcu, súd bezodkladne po doručení zápisnice zo schôdze veriteľov jedným uznesením

odvolá doterajšieho správcu a ustanoví do funkcie správcu schváleného schôdzou veriteľov.

Podľa § 35 ods. 8 zákona o konkurze každý veriteľ oprávnený na schôdzi veriteľov

hlasovať sa môže do piatich dní od skončenia schôdze veriteľov domáhať, aby súd zrušil

uznesenie schôdze veriteľov, ak uplatnil na schôdzi veriteľov do zápisnice odôvodnenú

námietku rozporu prijatého uznesenia so zákonom; uznesenie možno napadnúť len dôvodmi

uvedenými v námietke. Ak je uznesenie schôdze veriteľov v rozpore so zákonom, súd

uznesenie schôdze veriteľov do siedmich dní od doručenia návrhu zruší, inak návrh na jeho

zrušenie v rovnakej lehote zamietne. Do rozhodnutia vo veci môže súd aj bez návrhu účinky

uznesenia schôdze veriteľov pozastaviť.

Vychádzajúc z citovanej časti uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 25. októbra 2010 a znenia citovaných ustanovení zákona o konkurze ústavný súd považuje

z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný postup krajského súdu, ktorým

pripustil odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. -1240 zo 17. júna

2010, keďže je založený na ústavne konformnom výklade príslušného ustanovenia zákona

o konkurze (§ 198 ods. 1 zákona o konkurze) zabezpečujúcom ochranu základných práv

účastníkov predmetného konkurzného konania (veriteľov oprávnených hlasovať na schôdzi

veriteľov, pozn.). Krajský súd pritom vychádzal zo skutočnosti, že okresný súd prekročil

rámec daný mu zákonom o konkurze, keď rozhodoval o „návrhu“ správcu, ktorý nie je

aktívne legitimovaný na podanie návrhu na zrušenie uznesení prijatých na schôdzi

veriteľov. Kategorický imperatív zakladajúci povinnosť orgánov verejnej moci (vrátane

všeobecných súdov) vykladať a uplatňovať inter alia zákony a ostatné všeobecne záväzné

právne predpisy v súlade s vyplývajúci z je nevyhnutným

predpokladom existencie materiálneho právneho štátu, neoddeliteľnou súčasťou ktorého sú

také princípy ako právna istota a spravodlivosť, a vyplýva aj zo zásady, ktorou sa riadi

ústavný súd, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj

ústavnosť (napr. ). Postup krajského súdu v napadnutom konaní, ktorým

následne zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu, bol len logickým dôsledkom poskytnutia

ochrany základných práv účastníkov konania, a preto ho ústavný súd z ústavného hľadiska

považuje za akceptovateľný.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi postupom krajského

súdu v napadnutom konaní a sťažovateľom označeným základným právom podľa

a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25

ods. 2 ).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012