Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 79/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2019

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa),

zo sudcu Ladislava Orosza a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval

sťažnosť , , zastúpeného advokátom

PhDr. Mgr. Petrom Rosputinským, PhD., Kukučínova 18, Banská Bystrica, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa ,

práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici sp. zn. z 31. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. januára 2019 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. októbra 2018 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresným súdom Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) bolo vedené konanie v právnej veci žalobcu Union zdravotná

poisťovňa, a. s., Bajkalská 29A, Bratislava (ďalej len „žalobca“), proti sťažovateľovi

ako žalovanému.

Okresný súd uznesením vydaným súdnym úradníkom sp. zn.

zo 14. februára 2018 (ďalej len „uznesenie súdneho úradníka“) rozhodol o povinnosti

sťažovateľa zaplatiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia v sume 216,42 €.

Proti uzneseniu súdneho úradníka podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej sudca

okresného súdu rozhodol uznesením sp. zn. z 19. júna 2018 (ďalej

len „uznesenie sudcu“) tak, že sťažnosť zamietol.

Proti uzneseniu sudcu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že odvolanie odmietol a priznal žalobcovi

náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Sťažovateľ v sťažnosti k namietanému porušeniu ním označených základných práv

uvádza: „Tvrdíme, že s prihliadnutím na právne názory a závery Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyjadrené v jeho uznesení č. k. -27 z 10.5.2012 boli vyššie

uvedené práva sťažovateľa jednoznačne porušené, pretože odvolanie je v zásade prípustné

vždy vtedy, ak by nepripustenie odvolania znamenalo porušenie práva na súdnu ochranu.

Na základe uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -27

z 10.5.2012 vyvodzujeme, že Krajský súd v Banskej Bystrici mal odvolanie sťažovateľa

pripustiť, pretože inak by sa sťažovateľ mohol dovolať svojho práva iba za pomoci sťažnosti

na Ústavný súd Slovenskej republiky, čo však treba považovať za krajnú možnosť domôcť sa

súdnej ochrany, zákonodarcom určite neželateľnú...

... Sťažovateľ uviedol vo svojom odvolaní argument, na základe ktorého odvolanie

podáva, hoci uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. -96

z 19.6.2018 obsahovalo poučenie, že odvolanie nie je prípustné. Na tento zásadný argument

sťažovateľa sa vo svetle práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie vyžadovala konkrétna a špecifická odpoveď Krajského súdu v Banskej Bystrici.

Krajský súd v Banskej Bystrici však vo svojom uznesení tento argument sťažovateľa

dôkladne nepreskúmal a nevyhodnotil z hľadísk spomínaných v uznesení Ústavného súdu

Slovenskej republiky č. k. -27 z 10.5.2012, t. j. z hľadiska:

a) materiálneho právneho štátu a jeho princípov právnej istoty a spravodlivosti,

b) povinnosti všeobecných súdov chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť,

c) prípustnosti opravného prostriedku v situácii, ak to síce zákon nepredvída, ale

vyžaduje to súdna ochrana konkrétneho práva konkrétneho subjektu práva (účastníka

konania, resp. strany sporu).

Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom uznesení k podstate argumentu sťažovateľa

iba stroho uviedol, že uvedené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky rieši

prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu v konkurznom konaní, pričom v prejednávanej veci

ide o konanie v rámci režimu .

Sťažovateľ nespochybňuje, že postup Krajského súdu v Banskej Bystrici možno na jednej

strane vyhodnotiť ako súladný so zákonom, avšak tento postup dozaista nie je v súlade

s , Listinou a Dohovorom. Odpoveď Krajského súdu v Banskej Bystrici vlastne

znamená, že všeobecné súdy majú povinnosť chrániť ústavnosť a materiálny právny štát len

v konkurzných konaniach, s čím sa sťažovateľ nemôže a nechce stotožniť.“

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že prípustnosť odvolania v právnej veci

zdôvodnil a toto zdôvodnenie vyplýva zo záverov samotného ústavného súdu. Naopak,

krajský súd nijako nezdôvodnil, prečo nie je sťažovateľom tvrdený záver ústavného súdu

podľa jeho uznesenia sp. zn. z 10. mája 2012 aplikovateľný aj v rámci

režimu v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vydal nález:

„... Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -122 z 31.10.2018 porušené bolo...

... Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -122

z 31.10.2018 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie...

... Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť trovy

právneho zastúpenia vo výške 390,51 € na účet advokáta PhDr. Mgr. Petra Rosputinského,

PhD., Kukučínova 18, 974 01 Banská Bystrica vedený , číslo účtu v tvare

IBAN: , a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu je rozhodnúť o jeho

prijatí na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania

pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , práva podľa listiny a práv podľa a dohovoru

(ďalej len „označené práva“) napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto

práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený posudzovať právne názory

všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Sťažovateľ namieta, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho označené

práva tým, že odmietol podané odvolanie proti uzneseniu sudcu okresného súdu.

Krajský súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „... Z predloženého

spisu vyplýva, že napadnuté uznesenie vydal sudca okresného súdu a napadnutým

uznesením zamietol sťažnosť žalobcu, ktorú považoval z dôvodov vyššie uvedených

za nedôvodnú. Súd prvej inštancie strany sporu správne poučil, že „proti tomuto uzneseniu

nie je prípustné podať odvolanie“. Z ustanovenia je zrejmé, že odvolanie

proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné len, ak to zákon pripúšťa. Odvolanie proti

uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné len v tých prípadoch, ktoré sú taxatívne uvedené

v , pričom v uvedenom výpočte sa nenachádza uznesenie súdov prvej inštancie

o zamietnutí sťažnosti, preto je potrebné takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie,

proti ktorému odvolanie nie je prípustné. Na základe uvedeného odvolací súd nemal inú

možnosť, ako odvolanie žalovaného postupom podľa odmietnuť,

nakoľko bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné...

... Tvrdenie žalovaného o tom, že s poukazom na uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 10.05.2012 je proti napadnutému

uzneseniu prípustné odvolanie neobstojí, nakoľko uznesenie ústavného súdu je založené

na úplne inom právnom a skutkovom základe. Navyše, uvedené uznesenie ústavného súdu

rieši prípustnosť riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu vydanému

v konkurznom konaní, pričom v prejednávanej veci rozhodnutie nebolo vydané

v konkurznom konaní (aj keď okrajovo s konkurzným konaním súvisí), ale v súdnom konaní,

ktoré spadá pod režim .“

Ústavný súd reagujúc na sťažnostné námietky uvádza, že z dôvodovej správy

k vyplýva: „... Navrhovaná právna úprava odvolania

v sporovom konaní vychádza z princípu neúplnej apelácie, odvolanie ostáva ako jediný

riadny opravný prostriedok, pričom základná koncepčná zmena sa týka prípustnosti tohto

riadneho opravného prostriedku voči uzneseniam súdu prvej inštancie. Zavedenie sťažnosti

ako systémového opatrenia na odbremenenie súdov odvolacích (druhoinštančných)

umožnilo zákonodarcovi taxatívnym výpočtom vymedziť prípustnosť odvolania voči

uzneseniam...“

Z uvedeného vyplýva, že úmyslom zákonodarcu bolo odbremeniť odvolacie súdy,

avšak pri zachovaní právneho prostriedku nápravy voči uzneseniam vydanými súdnymi

úradníkmi práve zavedením inštitútu sťažnosti.

Ústavný súd poznamenáva, že je pravdou, tak ako to uvádza aj sťažovateľ, že právo

sťažovateľa na účinný opravný prostriedok je súčasťou práva na súdnu ochranu a znamená

právo na to, aby opravný súd konal a rozhodol o podanom opravnom prostriedku. Ak strana

splní predpoklady prípustnosti opravného prostriedku a opravný súd napriek tomu odmietne

vecne sa zaoberať takým opravným prostriedkom, môže dôjsť k tomu, že opravný súd

poruší základné právo na súdnu ochranu odopretím prístupu k opravnému súdu.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že napadnutým uznesením krajský súd

sťažovateľovi neuprel právo na účinný opravný prostriedok, ale odmietol podané odvolanie

z dôvodu, že nebola splnená tzv. objektívna stránka prípustnosti podaného odvolania

v súlade s príslušnými ustanoveniami , tak ako to podrobne

uvádza krajský súd v napadnutom uznesení.

K námietke sťažovateľa, že krajský súd nezdôvodnil, prečo v prípade sťažovateľa

nemožno na prejednávanú vec aplikovať závery obsiahnuté v uznesení ústavného súdu

sp. zn. z 10. mája 2012, ústavný súd uvádza, že v tomto prípade ústavný

súd vyslovil ústavnú akceptovateľnosť prípustnosti podaného odvolania proti rozhodnutiu

okresného súdu, ktorý prekročil rámec daný mu zákonom, keď rozhodoval o „návrhu“

správcu, ktorý nie je aktívne legitimovaný na podanie návrhu na zrušenie uznesení prijatých

na schôdzi veriteľov. Ústavný súd zároveň vyslovil názor, že postup krajského súdu

v konaní, ktorým následne zrušil rozhodnutie okresného súdu, bol len logickým dôsledkom

poskytnutia ochrany základných práv účastníkov konania, a preto ho ústavný súd

z ústavného hľadiska považuje za akceptovateľný. Uvedené právne závery sa však v žiadnej

rovine neprelínajú so sťažovateľom predloženou sťažnostnou argumentáciou, a preto nie sú

v jeho prípade v žiadnom smere aplikovateľné, čo vyslovil v odôvodnení napadnutého

uznesenia aj krajský súd.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ krajský súd odmietol odvolanie podané sťažovateľom

ako neprípustné v súlade s platnými a účinnými ustanoveniami Civilného sporového

poriadku, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno

považovať za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v teórii ústavného práva i v ústavnom

systéme Slovenskej republiky sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem,

čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí považovať za súladnú

s dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť.

Bolo preto povinnosťou krajského súdu aplikovať platný a účinný právny predpis.

Napadnuté uznesenie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, rešpektujúca, vychádzajúca z rozhodujúcich

skutočností, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ

sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a sťažovateľom namietaným porušením základných práv zaručených v čl. 46

ods. 1 , listiny a práva podľa dohovoru neexistuje taká

príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení, a preto sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na účinný právny prostriedok

nápravy podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

K namietanému porušeniu práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13

ods. 1 dohovoru ústavný súd uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

vyplýva (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu

z 25. 3. 1983, Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A,

č. 131) zjavná spätosť práva zaručeného čl. 13 dohovoru s inými právami zaručenými

dohovorom (a teda aj s právom zaručeným čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru bola odmietnutá

ako zjavne neopodstatnená, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú aj v časti namietaného porušenia práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2019