Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 539/2011
PDF · 265.81 KB
No categories available
II. ÚS 539/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť O., M., zastúpeného advokátom JUDr. S. K., M.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 79/2011 z 28. júna 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2011
doručená sťažnosť O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 79/2011 z 28. júna 2011
a žiadalo vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé prejednanie jeho
záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu č. k. 2Cdo 79/2011 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie
konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania, ktorú je Najvyšší súd povinný
nahradiť na účet jej právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu a spisu Okresného súdu
Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 108/2005, ktorý si ústavný súd pripojil pre
účely rozhodovania o prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie, v tomto konaní sa domáhala
Iveta Baranová (ďalej len „žalobkyňa“) žalobou doručenou okresnému súdu 4. októbra 2005
proti sťažovateľovi ako žalovanému ochrany svojej osobnosti a vydania rozsudku, ktorým
okresný súd zakáže sťažovateľovi tvrdiť, že „žalobkyňa ako vlastníčka bytu č. 7 v bloku B2,
vchod G, na... ulici neoprávnene odoberala elektrickú energiu zo spoločnej vchodovej
prípojky“; uloží sťažovateľovi, aby doručil všetkým vlastníkom (nájomcom) bytov
v rovnakom bloku list, ktorým sa ospravedlní žalobkyni a uvedie v ňom, že „tvrdenie
sťažovateľa v liste zo dňa 18.6.2005, že I. B., vlastník bytu č. 7, neoprávnene odoberal
elektrickú energiu zo spoločnej vchodovej prípojky, nie je pravdivé a preto sa menovanej za
toto nepravdivé tvrdenie ospravedlňuje“; zaviaže sťažovateľa zaplatiť žalobkyni náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch 500 000 Sk a uloží sťažovateľovi náhradu trov konania.
Svoju žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že sťažovateľ doručil 21. júla 2005 všetkým
vlastníkom a nájomcom bytov v bytovom dome, v ktorom býva aj žalobkyňa, list, v ktorom
uviedol: „Vážený vlastník (nájomník) bytu, na základe žiadosti vlastníkov (nájomníkov)
bytov v bloku B2, vchod G, o preverenie vyúčtovania elektrickej energie v danom odbernom
mieste, sme dospeli k zisteniu, že vlastník bytu č. 7 – B. I. neoprávnene odoberal elektrickú
energiu zo spoločnej vchodovej prípojky. V dôsledku tohto zistenia sme vykonali prepočet
nákladov za služby spojené s užívaním a správou bytu za rok 2004“, ktorý bol podpísaný
sťažovateľom a datovaný 18. júna 2005, pričom údaje v ňom vzťahujúce sa na žalobkyňu sú
nepravdivé, pretože žalobkyňa neoprávnene elektrickú energiu neodoberala. Žalobkyňa
poukázala aj na to, že vlastníčkou bytu v dome sa stala až na základe zmluvy o prevode
vlastníctva bytu, ktorá nadobudla právne účinky 19. júla 2004.
Sťažovateľ žiadal žalobu zamietnuť s poukazom na to, že na základe podnetu iných
vlastníkov bytov v dome pri prehliadke rozvodov elektrickej inštalácie 16. júna 2005 zistil,
že v pivničných priestoroch domu bol namontovaný elektrický ohrievač vody, ktorý bol
napojený zo spoločného svetelného okruhu a slúžil na ohrev vody pre byt žalobkyne. Preto
sťažovateľ vykonal opravné vyúčtovanie za rok 2004, ktoré bolo po 18. júni 2005 zaslané
sťažujúcim sa vlastníkom bytov v dome a bol v ňom vysvetlený dôvod vykonania
opravného vyúčtovania.
Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 108/2005-136 z 13. marca 2007 tak, že
žalobu žalobkyne zamietol a uložil jej povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania. Mal
za preukázané, že žalobkyňa elektrickú energiu neoprávnene odoberala tak, ako to bolo
zistené aj kontrolou sťažovateľa 16. júna 2005, čo potvrdili ako svedkovia aj osoby, ktoré sa
kontroly zúčastnili (Ing. J. B., V. B., Ing. Š. V., A. B. a M. M.). Okresný súd neuveril
tvrdeniam žalobkyne (podporených výpoveďami svedkov Ing. P. Ž. a M. K.), že elektrický
kotol bol napájaný káblom z elektrickej zásuvky v byte žalobkyne. Vzal do úvahy aj to, že
žalobkyňa za obdobie pred kontrolou (4. júna 2004 – 3. apríla 2005) mala podľa faktúr za
odber elektrickej energie preplatok 2 319,50 Sk, zatiaľ čo za obdobie po kontrole (9. júna
2005 – 3. júna 2006) už nedoplatok 9 827,50 Sk (ako to vyplynulo z vystavených faktúr).
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 1 Co 177/2007-
155 z 24. novembra 2008 tento rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie. Rozsudok okresného súdu považoval za nepreskúmateľný
a nezrozumiteľný, pretože jeho odôvodnenie nezodpovedalo požiadavkám § 157
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Okresnému súdu uložil po vrátení veci na
účely zistenia, či žalobkyňa mala 16. júna 2005 elektrický ohrievač vody pripojený na
spoločný svetelný okruh, opätovne vec prerokovať, vykonané dôkazy náležite zhodnotiť
v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a prípadne, ak to účastníci konania
navrhnú, alebo to bude nevyhnutné, dokazovanie aj doplniť a svoje rozhodnutie náležite
zdôvodniť.
Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 108/2005-207 z 22. júna 2009,
žalobu žalobkyne znova zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania. Mal za preukázané,
že žalobkyňa elektrickú energiu odoberala neoprávnene. Poukázal aj na to, že fakturovaný
nedoplatok za jej odber uhradila, ako aj na to, že žalobkyňa byt užívala aj pred jeho
odkúpením do vlastníctva, a to ako nájomca od 1. júna 1988.
Krajský súd o podanom odvolaní žalobkyne rozhodol rozsudkom č. k.
1 Co 217/2009-259 zo 4. novembra 2010 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu
vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o uloženie zákazu žalovanému tvrdiť, že žalobkyňa
neoprávnene odoberala elektrickú energiu zo spoločnej vchodovej prípojky, a v časti
o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak vo výroku o zamietnutí žaloby v časti
o uloženie povinnosti sťažovateľovi ospravedlniť sa žalobkyni rozsudok okresného súdu
zmenil a uložil sťažovateľovi, „aby do 10 dní od právoplatnosti rozsudku písomným listom
doručeným vlastníkom (nájomcom) bytov v bloku B 2 na ulici..., M. uviedol, že jeho tvrdenie
v liste z 18.6.2005, že I. B. neoprávnene odoberala elektrickú energiu zo spoločnej
vchodovej prípojky, nie je pravdivé a za toto nepravdivé tvrdenie sa jej ospravedlňuje“.
Náhradu trov konania účastníkom nepriznal a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť štátu
na trovách konania sumu 44,94 €. Uviedol, že síce okresný súd napadnuté rozhodnutie
v porovnaní s jeho skorším rozhodnutím odôvodnil komplexnejšie a komplexnejšie aj
vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, avšak ani takéto vyhodnotenie dôkazov
nepovažoval krajský súd za logické, presvedčivé a dostatočné. Krajský súd preto zopakoval
dokazovanie výsluchom svedkov V. B., Ing. Š. V., A. B., M. M. a listinami (list žalovaného
z 18. júna 2005, listy vlastníkov bytov zo 16. júna 2005, fotodokumentácia pivničných
priestorov, správa z odbornej prehliadky z 27. decembra 2002) a uzavrel, že okresný súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo sa týka
preukázania neoprávneného odberu elektrickej energie žalobkyňou, a v dôsledku toho vec
nesprávne právne posúdil, keď tvrdenia v liste z 18. júna 2005 o neoprávnenom odbere
elektrickej energie žalobkyňou zo spoločnej vchodovej prípojky považoval za pravdivé.
Krajský súd z vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že by elektrický bojler bol
skutočne aj napojený na svetelný okruh, pretože nebolo preukázané, že by kábel napojený
na svetelný okruh bol napojený na elektrický ohrievač vody nachádzajúci sa v pivničných
priestoroch žalobkyne. To sa dalo jednoznačne zistiť iba na mieste samom po otvorení
pivnice žalobkyne, čo sa však nestalo. Svedkovia totiž potvrdili (aj pri výsluchu pred
krajským súdom) iba to, že kábel zo svetelného okruhu smeroval do pivničných priestorov
žalobkyne, iba svedok V. B. (zamestnanec sťažovateľa) uviedol, že bol pripojený
k elektrickému ohrievaču vody. Keďže sťažovateľ nepreukázal bez rozumných pochybností
svoje tvrdenie o neoprávnenom odbere elektrickej energie žalobkyňou, neuniesol svoje
dôkazné bremeno o pravdivosti ním rozširovaného tvrdenia. V ostávajúcej časti krajský súd
rozsudok okresného súdu potvrdil, pretože v konaní žalobkyňa nepreukázala, že by
neoprávnený zásah trval, alebo by hrozila bezprostredná hrozba jeho uskutočnenia či
opakovania v budúcnosti, a nepreukázala ani dôvody, pre ktoré nepostačuje v jej prípade na
odstránenie následkov zásahu ospravedlnenie, a s ohľadom na závažnosť následkov by bolo
namieste priznať jej náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výrok o náhrade trov konania
vo vzťahu medzi účastníkmi odôvodnil krajský súd tým, že každý z účastníkov mal vo veci
úspech iba čiastočný a hoci bol základ nároku daný, žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
týkajúce sa požadovanej ochrany, a tak náhrada trov konania nebola priznaná žiadnemu
z účastníkov (§ 142 ods. 2 OSP). Rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu nadobudol právoplatnosť 15. novembra 2010.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 15. decembra 2010 dovolanie
s poukazom na dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 237 písm. f)
OSP a dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP s tým, že podrobnejšie dôvody
dovolania doplní na výzvu súdu.
Dňa 28. marca 2011 doručil sťažovateľ okresnému súdu podanie označené ako
doplnenie dovolania, v ktorom však už za dovolací dôvod označuje aj dovolací dôvod podľa
§ 241 ods. 2 písm. b) OSP (konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci). V tomto podaní sťažovateľ tvrdil (už aj to), že krajský súd
nevyhodnotil dôsledne výsledky vykonaného dokazovania, najmä nevzal dôsledne do úvahy
výpovede svedka Ing. V. a svedka B., ktorí potvrdili, že kábel viedol k bojleru; nevzal do
úvahy pokles odberu elektrickej energie po kontrole. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu
považoval za nedostatočné. Namietal aj to, že krajský súd vychádzal aj z dôkazov, ktoré
sám nevykonal, ich obsah napriek tomu v porovnaní s okresným súdom odlišne vyhodnotil,
a nakoniec aj to, že krajský súd vec aj nesprávne právne posúdil. Sťažovateľ poukázal aj na
to, že nesprávnym je aj rozhodnutie o náhrade trov konania, pretože jeho úspech v konaní
bol väčší než úspech žalobkyne, a preto mu mala byť náhrada trov konania priznaná.
O podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
2 Cdo 79/2011 z 28. júna 2011 tak, že dovolanie zamietol a žalobkyni náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. augusta 2011.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ odôvodnil tvrdené porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 79/2011 z 28. júna 2011 jednak tým, že najvyšší súd svoje rozhodnutie nedostatočne
odôvodnil, a jednak tým, že skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú zjavne
nedôvodné, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Nedostatok
odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd „takmer
nijako“ neodôvodnil namietané právne posúdenie veci krajským súdom, keď uviedol iba
dve vety: „Odvolací súd na základe dokazovania, ktoré v potrebnom rozsahu opakoval,
uzavrel, že žalovaný pravdivosť tvrdenia nepreukázal. s týmto názorom sa stotožnil aj
dovolací súd.“ Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú zjavne nedôvodné, pretože
najvyšší súd sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa, nezohľadnil, že krajský súd
vykonal vyhodnotenie výsledkov dokazovania v rozpore so zásadou voľného hodnotenia
dôkazov (§ 132 OSP) – skutkové zistenia krajského súdu neobstoja s poukazom na obsah
výpovedí svedkov V. a B., krajský súd nevzal do úvahy preukázaný nárast spotreby
elektrickej energie žalobkyňou po vykonaní kontroly ani skutočnosť, že žalobkyňa uhradila
fakturovanú sumu za neoprávnený odber.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Konanie o sťažnostiach je bližšie
upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľ sa domáha
konštatovania porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Cdo 79/2011 z 28. júna 2011.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,
ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá
procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len
podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.“
Najvyšší súd sa najprv zaoberal prvým dovolacím dôvodom uvedeným sťažovateľom
v jeho dovolaní:
„... So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania dovolací súd
osobitne skúmal, či v prejednávanej veci nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred
súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Žalovaný túto vadu videl v nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozhodnutia, resp. v jeho nepreskúmateľnosti.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právny poriadok priznáva.
Pokiaľ žalovaný tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu nevyhovuje požiadavkám
kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, dovolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (v tomto prípade odvolacieho súdu), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces
(IV. ÚS 115/2003). ...
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, §
29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu
zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia (po zopakovaní dokazovania) uviedol rozhodujúci
skutkový stav, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho
rozsudku nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. nezistil.“
Ďalej najvyšší súd reagoval na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v doplnení
dovolania, ktorej obsahom boli výhrady sťažovateľa k spôsobu vyhodnocovania výsledkov
vykonaného dokazovania odvolacím súdom:
„Z dovolania žalovaného je zrejmé, že namieta nesprávne hodnotenie dôkazov
odvolacím súdom. Dovolací súd k tejto námietke uvádza, že v zmysle § 132 O.s.p. dôkazy
hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli účastníci. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže
byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je
vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. a nie je ani samostatným dovolacím dôvodom v zmysle
§ 241 ods. 2 O.s.p. (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 3. mája 2011 sp.zn. 5 Cdo 281/2010).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami
a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).“
Ďalej sa najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia samostatne zaoberal ďalším
sťažovateľom uplatneným dovolacím dôvodom:
„Žalovaný vo svojom dovolaní ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej
osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,
svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa
domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti,
aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. ...
Dovolací súd v danej veci skúmal, či odvolací súd správne vec právne posúdil pokiaľ
ide o napadnutú časť rozhodnutia, keď konštatoval, že listom žalovaného z 18. júna 2005
došlo k zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobnosti, v dôsledku čoho mu bola uložená
povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni spôsobom uvedeným vo výroku rozhodnutia
odvolacieho súdu.
Zákon nepodáva výpočet konkrétnych relevantných zásahov, stanovuje ale znaky
správania zasahujúceho do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť
na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým
správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv). Ak sú v konkrétnom prípade
tieto znaky dané, má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (viď § 13 ods. 1 Občianskeho
zákonníka).
V konaní bolo nesporné, že žalovaný v liste z 18. júna 2005, ktorý bol zaslaný
vlastníkom bytov v bloku B2 na ulici... v M., uviedol, že žalobkyňa neoprávnene odoberala
elektrickú energiu zo spoločnej vchodovej prípojky. Odvolací súd na základe dokazovania,
ktoré v potrebnom rozsahu opakoval, uzavrel, že žalovaný pravdivosť tohto tvrdenia
nepreukázal. S týmto názorom sa stotožnil aj dovolací súd. Potom takéto nepravdivé
tvrdenie, dotýkajúce sa sa osobnosti fyzickej osoby zakladá neoprávnený zásah do práva na
ochranu jej osobnosti, ktorý odôvodňuje požiadavku na poskytnutie primeraného
zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd zároveň správne
poukázal na to, že takéto tvrdenie žalovaného stavalo žalobkyňu do pozície, že mala snahu
obohatiť sa na úkor ostatných spoluvlastníkov.
Preto je správny záver odvolacieho súdu, že v danom prípade žalovaným uvedené
nepravdivé tvrdenie je so zreteľom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci spôsobilé
privodiť žalobkyni ujmu na jej osobnostných právach. Vzhľadom na uvedené tak boli
splnené zákonné predpoklady na priznanie primeraného zadosťučinenia v podobe
ospravedlnenia tak, ako to konštatoval odvolací súd.
Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 243b ods. 1
O.s.p. dovolanie žalovaného ako nedôvodné zamietol.“
Sťažovateľ sa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu domáha konštatovania
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 79/2011 z 28. júna 2011, pretože toto rozhodnutie je podľa jeho názoru nedostatočne
odôvodnené, ako aj preto, že rozhodnutie najvyššieho súdu nevzalo do úvahy nesprávnosť
postupu a vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania krajským súdom a ani to, že
krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Pokiaľ najvyšší súd napriek týmto vadám
rozhodnutia krajského súdu dovolanie sťažovateľa zamietol, porušil tým označené základné
práva sťažovateľa, pretože sťažovateľom označené vady rozhodnutia krajského súdu mali
viesť k jeho zrušeniu v dovolacom konaní.
Ústavný súd sa najprv zaoberal sťažovateľom tvrdeným porušením čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 79/2011 z 28. júna
2011, ku ktorému malo dôjsť tým, že rozsudok najvyššieho súdu je nedostatočne
odôvodnený.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej
ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,
a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu
ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy
len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152
ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c
ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred
zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého
v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením
obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z uvedených hľadísk. Ústavný súd na
rozdiel od sťažovateľa považuje však samotné odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu za
zodpovedajúce ústavnoprávnej požiadavke na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany v súlade s § 157 ods. 2 OSP, stručne a jasne objasňuje
skutkový a právny základ rozhodnutia.
Najvyšší súd svoje rozhodnutie podrobne a dostatočne odôvodnil, reagoval v ňom na
sťažovateľom riadne uplatnené dovolacie dôvody primeraným spôsobom. Z jeho
rozhodnutia je zrejmé, z akých dôvodov dovolaniu sťažovateľa nebolo možné vyhovieť, ako
aj to, akými úvahami sa najvyšší súd pri rozhodovaní riadil.
Keďže však sťažovateľ podstatu porušenia ním označených základných práv
rozhodnutím najvyššieho súdu videl aj v tom, že najvyšší súd jeho dovolanie zamietol, hoci
pre takýto postup neboli splnené podmienky, pretože podľa názoru sťažovatelia boli ním
uplatnené dovolacie dôvody dané, zaoberal sa ústavný súd ďalej aj touto argumentáciou
sťažovateľa. Sťažovateľ v dovolaní doručenom okresnému súdu 15. decembra 2010 uplatnil
dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 237 písm. f) OSP a dovolací
dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP. V podaní doručenom okresnému súdu 28. marca
2011 za ďalší dovolací dôvod označil aj dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP.
Podľa § 243b ods. 1 OSP dovolací súd dovolanie zamietne, ak nie sú dané dôvody
dovolania a nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie
zrušiť.
Podľa § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Podľa § 242 ods. 1 prvej vety OSP dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho
súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý.
Podľa § 242 ods. 3 prvej vety OSP účastníci môžu po dobu trvania lehoty na
dovolanie meniť rozsah, v ktorom rozhodnutie odvolacieho súdu napadajú.
Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od
právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.
Keďže je zrejmé, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených
základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu, ak boli pre zamietnutie sťažovateľovho
dovolania splnené všetky zákonné podmienky, ústavný súd sa ďalej zaoberal tým, či vo veci
sťažovateľa boli dané dôvody dovolania uplatnené sťažovateľom. Ústavný súd vychádzal
pritom zo sťažnosti sťažovateľa, v ktorej ani sťažovateľ nenamieta v konaní pred ústavným
súdom opomenutie najvyššieho súdu skúmať prítomnosť iných vád konania podľa § 241
ods. 1 druhej vety OSP.
Vo vzťahu k sťažovateľom uplatneným dôvodom dovolania podľa § 241 ods. 2
písm. a) OSP v spojení s § 237 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom
v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu) a dovolací dôvod
podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP (nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom)
dospel ústavný súd k záveru, že tieto dovolacie dôvody, tak ako to konštatoval aj najvyšší
súd, dané neboli. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prerokúvaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery a prijaté právne závery aj primerane vysvetlil. Právne vec
odvolací súd posúdil podľa správnych ustanovení (podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka), tieto ustanovenia aj správne na vec interpretoval a zo skutkových zistení, ku
ktorým dospel, vyvodil aj správne právne závery. Pokiaľ preto najvyšší súd vo vzťahu
k týmto dovolacím dôvodom dospel k záveru, že neboli dané, dotknuté ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku nevykladal spôsobom, ktorým by poprel ich účel alebo
zmysel, teda ich aplikoval ústavne konformným spôsobom.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdil ďalej aj to, že
k porušeniu ním označených práv malo dôjsť aj tým, že najvyšší súd neprisvedčil jeho
názoru, podľa ktorého odvolací súd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného (resp. aj
v odvolacom konaní zopakovaného či doplneného) dokazovania, pretože nevzal do úvahy
všetky v konaní vykonané dôkazy (najmä svedecké výpovede svedkov V. a B.; zistenia
o veľkosti skutočnej spotreby elektrickej energie žalobkyňou v období pred kontrolou a po
nej; preukázanú skutočnosť, že žalobkyňa fakturovanú sumu za neoprávnený odber
elektrickej energie uhradila). Podľa názoru sťažovateľa sa s touto jeho argumentáciou
najvyšší súd vysporiadal nedostatočne (uviedol iba, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie
je vadou konania v zmysle § 237 OSP a nie je ani samostatným dovolacím dôvodom
v zmysle § 241 ods. 2 OSP).
Ako vyplýva z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) OSP, jedným z dovolacích dôvodov
je aj postihnutie konania inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Za predpokladu, že takáto vada skutočne aj mala za následok nesprávne rozhodnutie
odvolacieho súdu vo veci, možno za inú vadu, ktorou je postihnuté konanie, a teda aj za
naplnenie tohto dovolacieho dôvodu, považovať aj prípady, keď došlo k porušeniu
ustanovení o dokazovaní tým, že neboli vôbec zisťované rozhodujúce skutočnosti pre
posúdenie veci aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy,
či porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov, alebo porušenie ustanovenia
§ 213 ods. 3 OSP v prípade, ak odvolací súd vychádzal z iného skutkového základu ako súd
prvého stupňa bez toho, aby sám dokazovanie opakoval alebo doplnil. Za takúto inú vadu
konania nemožno však bez ďalšieho považovať neúplné zistenie skutkového stavu. Takáto
skutočnosť nie je sama osebe ani naplnením iného dovolacieho dôvodu.
Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, sťažovateľ uplatnil dovolací dôvod
podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP až v podaní doručenom okresnému súdu 28. marca 2011,
teda po uplynutí lehoty na podanie dovolania, ktorá uplynula 15. decembra 2010 (§ 240
ods. 1 OSP). Pokiaľ sa dovolací súd týmto odvolacím dôvodom bližšie nezaoberal,
postupoval v súlade s princípom viazanosti rozsahom napadnutia rozhodnutia odvolacieho
súdu dovolateľom (§ 242 ods. 1 prvá veta OSP, § 242 ods. 3 prvá veta OSP). Ostatne,
s ohľadom na zmysel a účel právnej úpravy dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku v občianskom súdnom konaní tvrdenia sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho
vyhodnotenia výsledkov dokazovania odvolacím súdom bez ďalšieho nemohli samy osebe
privodiť ani iné rozhodnutie dovolacieho súdu. Iba z dôvodu, že názor sťažovateľa
a rozhodnutie odvolacieho súdu sa rozchádzajú, pokiaľ ide o vyžadovanú mieru istoty
preukázania pravdivosti tvrdení sťažovateľa v liste z 18. júna 2005 o pripojení kábla
vedúceho od spoločného svetelného rozvodu ku kotlu žalobkyne (súdom vyžadovaná vyššia
miera istoty preukázania dokazovanej skutočnosti), nemožno dospieť k záveru o tom, že
rozhodnutie najvyššieho súdu porušilo sťažovateľom označené základné práva. Takáto
situácia nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Tieto okolnosti nemôžu byť dôvodom na vyslovenie
porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil
zamietnutie sťažovateľovho dovolania (teda že pre zamietnutie sťažovateľovho dovolania
boli splnené všetky zákonné podmienky podľa § 243b ods. 1 OSP, keďže neboli dané včas
sťažovateľom uplatnené dôvody dovolania a neboli zistené ani iné vady konania, pre ktoré
by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť), za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie
za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení právnych predpisov, ktorý by
popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní
sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom
súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2011