Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 539/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť O., M., zastúpeného advokátom JUDr. S. K., M.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. júna 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2011

doručená sťažnosť O. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. júna 2011

a žiadalo vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a právo na spravodlivé prejednanie jeho

záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu č. k. sa zrušuje a vec vracia na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania, ktorú je Najvyšší súd povinný

nahradiť na účet jej právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu a spisu Okresného súdu

Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , ktorý si ústavný súd pripojil pre

účely rozhodovania o prijateľnosti sťažnosti na ďalšie konanie, v tomto konaní sa domáhala

Iveta Baranová (ďalej len „žalobkyňa“) žalobou doručenou okresnému súdu 4. októbra 2005

proti sťažovateľovi ako žalovanému ochrany svojej osobnosti a vydania rozsudku, ktorým

okresný súd zakáže sťažovateľovi tvrdiť, že „žalobkyňa ako vlastníčka bytu č. 7 v bloku B2,

vchod G, na... ulici neoprávnene odoberala elektrickú energiu zo spoločnej vchodovej

prípojky“; uloží sťažovateľovi, aby doručil všetkým vlastníkom (nájomcom) bytov

v rovnakom bloku list, ktorým sa ospravedlní žalobkyni a uvedie v ňom, že „tvrdenie

sťažovateľa v liste zo dňa 18.6.2005, že I. B., vlastník bytu č. 7, neoprávnene odoberal

elektrickú energiu zo spoločnej vchodovej prípojky, nie je pravdivé a preto sa menovanej za

toto nepravdivé tvrdenie ospravedlňuje“; zaviaže sťažovateľa zaplatiť žalobkyni náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch 500 000 Sk a uloží sťažovateľovi náhradu trov konania.

Svoju žalobu žalobkyňa odôvodnila tým, že sťažovateľ doručil 21. júla 2005 všetkým

vlastníkom a nájomcom bytov v bytovom dome, v ktorom býva aj žalobkyňa, list, v ktorom

uviedol: „Vážený vlastník (nájomník) bytu, na základe žiadosti vlastníkov (nájomníkov)

bytov v bloku B2, vchod G, o preverenie vyúčtovania elektrickej energie v danom odbernom

mieste, sme dospeli k zisteniu, že vlastník bytu č. 7 – B. I. neoprávnene odoberal elektrickú

energiu zo spoločnej vchodovej prípojky. V dôsledku tohto zistenia sme vykonali prepočet

nákladov za služby spojené s užívaním a správou bytu za rok 2004“, ktorý bol podpísaný

sťažovateľom a datovaný 18. júna 2005, pričom údaje v ňom vzťahujúce sa na žalobkyňu sú

nepravdivé, pretože žalobkyňa neoprávnene elektrickú energiu neodoberala. Žalobkyňa

poukázala aj na to, že vlastníčkou bytu v dome sa stala až na základe zmluvy o prevode

vlastníctva bytu, ktorá nadobudla právne účinky 19. júla 2004.

Sťažovateľ žiadal žalobu zamietnuť s poukazom na to, že na základe podnetu iných

vlastníkov bytov v dome pri prehliadke rozvodov elektrickej inštalácie 16. júna 2005 zistil,

že v pivničných priestoroch domu bol namontovaný elektrický ohrievač vody, ktorý bol

napojený zo spoločného svetelného okruhu a slúžil na ohrev vody pre byt žalobkyne. Preto

sťažovateľ vykonal opravné vyúčtovanie za rok 2004, ktoré bolo po 18. júni 2005 zaslané

sťažujúcim sa vlastníkom bytov v dome a bol v ňom vysvetlený dôvod vykonania

opravného vyúčtovania.

Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. -136 z 13. marca 2007 tak, že

žalobu žalobkyne zamietol a uložil jej povinnosť nahradiť sťažovateľovi trovy konania. Mal

za preukázané, že žalobkyňa elektrickú energiu neoprávnene odoberala tak, ako to bolo

zistené aj kontrolou sťažovateľa 16. júna 2005, čo potvrdili ako svedkovia aj osoby, ktoré sa

kontroly zúčastnili (Ing. J. B., V. B., Ing. Š. V., A. B. a M. M.). Okresný súd neuveril

tvrdeniam žalobkyne (podporených výpoveďami svedkov Ing. P. Ž. a M. K.), že elektrický

kotol bol napájaný káblom z elektrickej zásuvky v byte žalobkyne. Vzal do úvahy aj to, že

žalobkyňa za obdobie pred kontrolou (4. júna 2004 – 3. apríla 2005) mala podľa faktúr za

odber elektrickej energie preplatok 2 319,50 Sk, zatiaľ čo za obdobie po kontrole (9. júna

2005 – 3. júna 2006) už nedoplatok 9 827,50 Sk (ako to vyplynulo z vystavených faktúr).

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k.

155 z 24. novembra 2008 tento rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Rozsudok okresného súdu považoval za nepreskúmateľný

a nezrozumiteľný, pretože jeho odôvodnenie nezodpovedalo požiadavkám § 157

(ďalej aj „OSP“). Okresnému súdu uložil po vrátení veci na

účely zistenia, či žalobkyňa mala 16. júna 2005 elektrický ohrievač vody pripojený na

spoločný svetelný okruh, opätovne vec prerokovať, vykonané dôkazy náležite zhodnotiť

v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a prípadne, ak to účastníci konania

navrhnú, alebo to bude nevyhnutné, dokazovanie aj doplniť a svoje rozhodnutie náležite

zdôvodniť.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -207 z 22. júna 2009,

žalobu žalobkyne znova zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania. Mal za preukázané,

že žalobkyňa elektrickú energiu odoberala neoprávnene. Poukázal aj na to, že fakturovaný

nedoplatok za jej odber uhradila, ako aj na to, že žalobkyňa byt užívala aj pred jeho

odkúpením do vlastníctva, a to ako nájomca od 1. júna 1988.

Krajský súd o podanom odvolaní žalobkyne rozhodol rozsudkom č. k.

-259 zo 4. novembra 2010 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu

vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o uloženie zákazu žalovanému tvrdiť, že žalobkyňa

neoprávnene odoberala elektrickú energiu zo spoločnej vchodovej prípojky, a v časti

o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, avšak vo výroku o zamietnutí žaloby v časti

o uloženie povinnosti sťažovateľovi ospravedlniť sa žalobkyni rozsudok okresného súdu

zmenil a uložil sťažovateľovi, „aby do 10 dní od právoplatnosti rozsudku písomným listom

doručeným vlastníkom (nájomcom) bytov v bloku B 2 na ulici..., M. uviedol, že jeho tvrdenie

v liste z 18.6.2005, že I. B. neoprávnene odoberala elektrickú energiu zo spoločnej

vchodovej prípojky, nie je pravdivé a za toto nepravdivé tvrdenie sa jej ospravedlňuje“.

Náhradu trov konania účastníkom nepriznal a sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť štátu

na trovách konania sumu 44,94 €. Uviedol, že síce okresný súd napadnuté rozhodnutie

v porovnaní s jeho skorším rozhodnutím odôvodnil komplexnejšie a komplexnejšie aj

vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania, avšak ani takéto vyhodnotenie dôkazov

nepovažoval krajský súd za logické, presvedčivé a dostatočné. Krajský súd preto zopakoval

dokazovanie výsluchom svedkov V. B., Ing. Š. V., A. B., M. M. a listinami (list žalovaného

z 18. júna 2005, listy vlastníkov bytov zo 16. júna 2005, fotodokumentácia pivničných

priestorov, správa z odbornej prehliadky z 27. decembra 2002) a uzavrel, že okresný súd

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo sa týka

preukázania neoprávneného odberu elektrickej energie žalobkyňou, a v dôsledku toho vec

nesprávne právne posúdil, keď tvrdenia v liste z 18. júna 2005 o neoprávnenom odbere

elektrickej energie žalobkyňou zo spoločnej vchodovej prípojky považoval za pravdivé.

Krajský súd z vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že by elektrický bojler bol

skutočne aj napojený na svetelný okruh, pretože nebolo preukázané, že by kábel napojený

na svetelný okruh bol napojený na elektrický ohrievač vody nachádzajúci sa v pivničných

priestoroch žalobkyne. To sa dalo jednoznačne zistiť iba na mieste samom po otvorení

pivnice žalobkyne, čo sa však nestalo. Svedkovia totiž potvrdili (aj pri výsluchu pred

krajským súdom) iba to, že kábel zo svetelného okruhu smeroval do pivničných priestorov

žalobkyne, iba svedok V. B. (zamestnanec sťažovateľa) uviedol, že bol pripojený

k elektrickému ohrievaču vody. Keďže sťažovateľ nepreukázal bez rozumných pochybností

svoje tvrdenie o neoprávnenom odbere elektrickej energie žalobkyňou, neuniesol svoje

dôkazné bremeno o pravdivosti ním rozširovaného tvrdenia. V ostávajúcej časti krajský súd

rozsudok okresného súdu potvrdil, pretože v konaní žalobkyňa nepreukázala, že by

neoprávnený zásah trval, alebo by hrozila bezprostredná hrozba jeho uskutočnenia či

opakovania v budúcnosti, a nepreukázala ani dôvody, pre ktoré nepostačuje v jej prípade na

odstránenie následkov zásahu ospravedlnenie, a s ohľadom na závažnosť následkov by bolo

namieste priznať jej náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výrok o náhrade trov konania

vo vzťahu medzi účastníkmi odôvodnil krajský súd tým, že každý z účastníkov mal vo veci

úspech iba čiastočný a hoci bol základ nároku daný, žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno

týkajúce sa požadovanej ochrany, a tak náhrada trov konania nebola priznaná žiadnemu

z účastníkov ( ). Rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu nadobudol právoplatnosť 15. novembra 2010.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 15. decembra 2010 dovolanie

s poukazom na dovolací dôvod podľa v spojení s

a dovolací dôvod podľa s tým, že podrobnejšie dôvody

dovolania doplní na výzvu súdu.

Dňa 28. marca 2011 doručil sťažovateľ okresnému súdu podanie označené ako

doplnenie dovolania, v ktorom však už za dovolací dôvod označuje aj dovolací dôvod podľa

(konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci). V tomto podaní sťažovateľ tvrdil (už aj to), že krajský súd

nevyhodnotil dôsledne výsledky vykonaného dokazovania, najmä nevzal dôsledne do úvahy

výpovede svedka Ing. V. a svedka B., ktorí potvrdili, že kábel viedol k bojleru; nevzal do

úvahy pokles odberu elektrickej energie po kontrole. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu

považoval za nedostatočné. Namietal aj to, že krajský súd vychádzal aj z dôkazov, ktoré

sám nevykonal, ich obsah napriek tomu v porovnaní s okresným súdom odlišne vyhodnotil,

a nakoniec aj to, že krajský súd vec aj nesprávne právne posúdil. Sťažovateľ poukázal aj na

to, že nesprávnym je aj rozhodnutie o náhrade trov konania, pretože jeho úspech v konaní

bol väčší než úspech žalobkyne, a preto mu mala byť náhrada trov konania priznaná.

O podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 28. júna 2011 tak, že dovolanie zamietol a žalobkyni náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. augusta 2011.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ odôvodnil tvrdené porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. júna 2011 jednak tým, že najvyšší súd svoje rozhodnutie nedostatočne

odôvodnil, a jednak tým, že skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú zjavne

nedôvodné, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Nedostatok

odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd „takmer

nijako“ neodôvodnil namietané právne posúdenie veci krajským súdom, keď uviedol iba

dve vety: „Odvolací súd na základe dokazovania, ktoré v potrebnom rozsahu opakoval,

uzavrel, že žalovaný pravdivosť tvrdenia nepreukázal. s týmto názorom sa stotožnil aj

dovolací súd.“ Skutkové a právne závery najvyššieho súdu sú zjavne nedôvodné, pretože

najvyšší súd sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa, nezohľadnil, že krajský súd

vykonal vyhodnotenie výsledkov dokazovania v rozpore so zásadou voľného hodnotenia

dôkazov ( ) – skutkové zistenia krajského súdu neobstoja s poukazom na obsah

výpovedí svedkov V. a B., krajský súd nevzal do úvahy preukázaný nárast spotreby

elektrickej energie žalobkyňou po vykonaní kontroly ani skutočnosť, že žalobkyňa uhradila

fakturovanú sumu za neoprávnený odber.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Konanie o sťažnostiach je bližšie

upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti doručenej ústavnému súdu, sťažovateľ sa domáha

konštatovania porušenia a dohovoru rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 28. júna 2011.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„V zmysle ustanovenia môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania,

ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá

procesnými vadami uvedenými v a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len

podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.“

Najvyšší súd sa najprv zaoberal prvým dovolacím dôvodom uvedeným sťažovateľom

v jeho dovolaní:

„... So zreteľom na dovolateľom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania dovolací súd

osobitne skúmal, či v prejednávanej veci nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred

súdom ( ). Žalovaný túto vadu videl v nedostatočnom odôvodnení

napadnutého rozhodnutia, resp. v jeho nepreskúmateľnosti.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právny poriadok priznáva.

Pokiaľ žalovaný tvrdí, že rozsudok odvolacieho súdu nevyhovuje požiadavkám

kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, dovolací súd uvádza, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (v tomto prípade odvolacieho súdu), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces

(). ...

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, §

29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu

zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia (po zopakovaní dokazovania) uviedol rozhodujúci

skutkový stav, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých

vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho

rozsudku nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov,

ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Dovolací súd s poukazom na vyššie uvedené existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/

nezistil.“

Ďalej najvyšší súd reagoval na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v doplnení

dovolania, ktorej obsahom boli výhrady sťažovateľa k spôsobu vyhodnocovania výsledkov

vykonaného dokazovania odvolacím súdom:

„Z dovolania žalovaného je zrejmé, že namieta nesprávne hodnotenie dôkazov

odvolacím súdom. Dovolací súd k tejto námietke uvádza, že v zmysle dôkazy

hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,

čo uviedli účastníci. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže

byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je

vadou konania v zmysle a nie je ani samostatným dovolacím dôvodom v zmysle

(porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 3. mája 2011 sp.zn. ).

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (). Do obsahu základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali

alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá

účastník konania (, ).“

Ďalej sa najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia samostatne zaoberal ďalším

sťažovateľom uplatneným dovolacím dôvodom:

„Žalovaný vo svojom dovolaní ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci

( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia,

svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa fyzická osoba má právo najmä sa

domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti,

aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. ...

Dovolací súd v danej veci skúmal, či odvolací súd správne vec právne posúdil pokiaľ

ide o napadnutú časť rozhodnutia, keď konštatoval, že listom žalovaného z 18. júna 2005

došlo k zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobnosti, v dôsledku čoho mu bola uložená

povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni spôsobom uvedeným vo výroku rozhodnutia

odvolacieho súdu.

Zákon nepodáva výpočet konkrétnych relevantných zásahov, stanovuje ale znaky

správania zasahujúceho do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť

na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým

správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv). Ak sú v konkrétnom prípade

tieto znaky dané, má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (viď § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka).

V konaní bolo nesporné, že žalovaný v liste z 18. júna 2005, ktorý bol zaslaný

vlastníkom bytov v bloku B2 na ulici... v M., uviedol, že žalobkyňa neoprávnene odoberala

elektrickú energiu zo spoločnej vchodovej prípojky. Odvolací súd na základe dokazovania,

ktoré v potrebnom rozsahu opakoval, uzavrel, že žalovaný pravdivosť tohto tvrdenia

nepreukázal. S týmto názorom sa stotožnil aj dovolací súd. Potom takéto nepravdivé

tvrdenie, dotýkajúce sa sa osobnosti fyzickej osoby zakladá neoprávnený zásah do práva na

ochranu jej osobnosti, ktorý odôvodňuje požiadavku na poskytnutie primeraného

zadosťučinenia podľa . Odvolací súd zároveň správne

poukázal na to, že takéto tvrdenie žalovaného stavalo žalobkyňu do pozície, že mala snahu

obohatiť sa na úkor ostatných spoluvlastníkov.

Preto je správny záver odvolacieho súdu, že v danom prípade žalovaným uvedené

nepravdivé tvrdenie je so zreteľom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci spôsobilé

privodiť žalobkyni ujmu na jej osobnostných právach. Vzhľadom na uvedené tak boli

splnené zákonné predpoklady na priznanie primeraného zadosťučinenia v podobe

ospravedlnenia tak, ako to konštatoval odvolací súd.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 243b ods. 1

dovolanie žalovaného ako nedôvodné zamietol.“

Sťažovateľ sa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu domáha konštatovania

porušenia a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. júna 2011, pretože toto rozhodnutie je podľa jeho názoru nedostatočne

odôvodnené, ako aj preto, že rozhodnutie najvyššieho súdu nevzalo do úvahy nesprávnosť

postupu a vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania krajským súdom a ani to, že

krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Pokiaľ najvyšší súd napriek týmto vadám

rozhodnutia krajského súdu dovolanie sťažovateľa zamietol, porušil tým označené základné

práva sťažovateľa, pretože sťažovateľom označené vady rozhodnutia krajského súdu mali

viesť k jeho zrušeniu v dovolacom konaní.

Ústavný súd sa najprv zaoberal sťažovateľom tvrdeným porušením čl. 46 ods. 1

a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 28. júna

2011, ku ktorému malo dôjsť tým, že rozsudok najvyššieho súdu je nedostatočne

odôvodnený.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Citovaný je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej

ochrany. Tento článok je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany,

a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu

ochranu. Zároveň v zmysle sa možno domáhať práv podľa

len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152

ods. 4 musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných

všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s , a súčasne v zmysle c

ods. 1 majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred

zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd ().

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako právne vec posúdil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením

obsahu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu z uvedených hľadísk. Ústavný súd na

rozdiel od sťažovateľa považuje však samotné odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu za

zodpovedajúce ústavnoprávnej požiadavke na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany v súlade s , stručne a jasne objasňuje

skutkový a právny základ rozhodnutia.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie podrobne a dostatočne odôvodnil, reagoval v ňom na

sťažovateľom riadne uplatnené dovolacie dôvody primeraným spôsobom. Z jeho

rozhodnutia je zrejmé, z akých dôvodov dovolaniu sťažovateľa nebolo možné vyhovieť, ako

aj to, akými úvahami sa najvyšší súd pri rozhodovaní riadil.

Keďže však sťažovateľ podstatu porušenia ním označených základných práv

rozhodnutím najvyššieho súdu videl aj v tom, že najvyšší súd jeho dovolanie zamietol, hoci

pre takýto postup neboli splnené podmienky, pretože podľa názoru sťažovatelia boli ním

uplatnené dovolacie dôvody dané, zaoberal sa ústavný súd ďalej aj touto argumentáciou

sťažovateľa. Sťažovateľ v dovolaní doručenom okresnému súdu 15. decembra 2010 uplatnil

dovolací dôvod podľa v spojení s a dovolací

dôvod podľa . V podaní doručenom okresnému súdu 28. marca

2011 za ďalší dovolací dôvod označil aj dovolací dôvod podľa .

Podľa dovolací súd dovolanie zamietne, ak nie sú dané dôvody

dovolania a nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie

zrušiť.

Podľa dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Podľa prvej vety dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho

súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý.

Podľa prvej vety účastníci môžu po dobu trvania lehoty na

dovolanie meniť rozsah, v ktorom rozhodnutie odvolacieho súdu napadajú.

Podľa účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od

právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.

Keďže je zrejmé, že nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených

základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu, ak boli pre zamietnutie sťažovateľovho

dovolania splnené všetky zákonné podmienky, ústavný súd sa ďalej zaoberal tým, či vo veci

sťažovateľa boli dané dôvody dovolania uplatnené sťažovateľom. Ústavný súd vychádzal

pritom zo sťažnosti sťažovateľa, v ktorej ani sťažovateľ nenamieta v konaní pred ústavným

súdom opomenutie najvyššieho súdu skúmať prítomnosť iných vád konania podľa § 241

ods. 1 druhej vety .

Vo vzťahu k sťažovateľom uplatneným dôvodom dovolania podľa § 241 ods. 2

písm. a) v spojení s (odňatie možnosti konať pred súdom

v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu) a dovolací dôvod

podľa (nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom)

dospel ústavný súd k záveru, že tieto dovolacie dôvody, tak ako to konštatoval aj najvyšší

súd, dané neboli. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci

skutkový stav, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prerokúvaný prípad a z ktorých

vyvodil svoje právne závery a prijaté právne závery aj primerane vysvetlil. Právne vec

odvolací súd posúdil podľa správnych ustanovení (podľa § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka), tieto ustanovenia aj správne na vec interpretoval a zo skutkových zistení, ku

ktorým dospel, vyvodil aj správne právne závery. Pokiaľ preto najvyšší súd vo vzťahu

k týmto dovolacím dôvodom dospel k záveru, že neboli dané, dotknuté ustanovenia

nevykladal spôsobom, ktorým by poprel ich účel alebo

zmysel, teda ich aplikoval ústavne konformným spôsobom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti doručenej ústavnému súdu tvrdil ďalej aj to, že

k porušeniu ním označených práv malo dôjsť aj tým, že najvyšší súd neprisvedčil jeho

názoru, podľa ktorého odvolací súd nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného (resp. aj

v odvolacom konaní zopakovaného či doplneného) dokazovania, pretože nevzal do úvahy

všetky v konaní vykonané dôkazy (najmä svedecké výpovede svedkov V. a B.; zistenia

o veľkosti skutočnej spotreby elektrickej energie žalobkyňou v období pred kontrolou a po

nej; preukázanú skutočnosť, že žalobkyňa fakturovanú sumu za neoprávnený odber

elektrickej energie uhradila). Podľa názoru sťažovateľa sa s touto jeho argumentáciou

najvyšší súd vysporiadal nedostatočne (uviedol iba, že nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie

je vadou konania v zmysle a nie je ani samostatným dovolacím dôvodom

v zmysle ).

Ako vyplýva z ustanovenia , jedným z dovolacích dôvodov

je aj postihnutie konania inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Za predpokladu, že takáto vada skutočne aj mala za následok nesprávne rozhodnutie

odvolacieho súdu vo veci, možno za inú vadu, ktorou je postihnuté konanie, a teda aj za

naplnenie tohto dovolacieho dôvodu, považovať aj prípady, keď došlo k porušeniu

ustanovení o dokazovaní tým, že neboli vôbec zisťované rozhodujúce skutočnosti pre

posúdenie veci aj napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy,

či porušenie ustanovení o vykonávaní jednotlivých dôkazov, alebo porušenie ustanovenia

v prípade, ak odvolací súd vychádzal z iného skutkového základu ako súd

prvého stupňa bez toho, aby sám dokazovanie opakoval alebo doplnil. Za takúto inú vadu

konania nemožno však bez ďalšieho považovať neúplné zistenie skutkového stavu. Takáto

skutočnosť nie je sama osebe ani naplnením iného dovolacieho dôvodu.

Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu, sťažovateľ uplatnil dovolací dôvod

podľa až v podaní doručenom okresnému súdu 28. marca 2011,

teda po uplynutí lehoty na podanie dovolania, ktorá uplynula 15. decembra 2010 (§ 240

ods. 1 ). Pokiaľ sa dovolací súd týmto odvolacím dôvodom bližšie nezaoberal,

postupoval v súlade s princípom viazanosti rozsahom napadnutia rozhodnutia odvolacieho

súdu dovolateľom ( prvá veta , prvá veta ). Ostatne,

s ohľadom na zmysel a účel právnej úpravy dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku v občianskom súdnom konaní tvrdenia sťažovateľa týkajúce sa nesprávneho

vyhodnotenia výsledkov dokazovania odvolacím súdom bez ďalšieho nemohli samy osebe

privodiť ani iné rozhodnutie dovolacieho súdu. Iba z dôvodu, že názor sťažovateľa

a rozhodnutie odvolacieho súdu sa rozchádzajú, pokiaľ ide o vyžadovanú mieru istoty

preukázania pravdivosti tvrdení sťažovateľa v liste z 18. júna 2005 o pripojení kábla

vedúceho od spoločného svetelného rozvodu ku kotlu žalobkyne (súdom vyžadovaná vyššia

miera istoty preukázania dokazovanej skutočnosti), nemožno dospieť k záveru o tom, že

rozhodnutie najvyššieho súdu porušilo sťažovateľom označené základné práva. Takáto

situácia nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným (). Tieto okolnosti nemôžu byť dôvodom na vyslovenie

porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

zamietnutie sťažovateľovho dovolania (teda že pre zamietnutie sťažovateľovho dovolania

boli splnené všetky zákonné podmienky podľa , keďže neboli dané včas

sťažovateľom uplatnené dôvody dovolania a neboli zistené ani iné vady konania, pre ktoré

by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť), za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie

za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení právnych predpisov, ktorý by

popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom

súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011