Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 73/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť A. k. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. M..., K., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky uznesením Okresného súdu Košice I č. k. -341 z 31. mája 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť A. k. s. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2011

doručená sťažnosť A. k. s. (ďalej aj „sťažovateľka“ alebo „správkyňa“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva (ďalej len

„ústava“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-341 z 31. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného spisu ústavný súd zistil ďalej uvedené

skutočnosti.

Okresný súd uznesením č. k. -190 z 19. júna 2010 vyhlásil na majetok

dlžníčky PhMr. R. O. (ďalej len „úpadca“) konkurz, za správkyňu podstaty (ďalej len

„správkyňa“) ustanovil sťažovateľku a podľa o konkurze

a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze

a reštrukturalizácii“) uznal konkurz za malý. Podľa § 107 ods. 2 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii si v malom konkurze volí schôdza veriteľov namiesto veriteľského

výboru jedného zástupcu veriteľov, ktorý je okrem iného po splnení podmienok

ustanovených zákonom o konkurze a reštrukturalizácii aj príslušným orgánom

na udeľovanie záväzných pokynov týkajúcich sa speňažovania majetku. Zástupca veriteľov

tak v malom konkurze vykonáva právomoc veriteľského výboru.

Z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu ďalej vyplynulo, že na prvej

schôdzi veriteľov bola za zástupcu veriteľov zvolená obchodná spoločnosť U., spol. s r. o.

(ďalej len „zástupca veriteľov“). Zástupca veriteľov bol v tomto prípade zároveň

aj veriteľom s viac ako 10 % všetkých hlasovacích práv v konkurze. Ústavný súd ďalej

zistil, že zástupca veriteľov dal ako príslušný orgán podľa § 82 ods. 2 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii sťažovateľke podľa vlastného vyjadrenia záväzný pokyn na upustenie

od speňaženia časti majetku úpadcu, ktorý správkyňa nerešpektovala s odvolaním sa na to,

že vo vzťahu k predmetnej časti majetku už bol vydaný záväzný pokyn oddeleného veriteľa.

Zástupca veriteľov následne 1. marca 2011 požiadal o zvolanie schôdze veriteľov,

predmetom ktorej malo byť rozhodnutie o výmene správcu. Sťažovateľka žiadosť

navrhovateľa považovala za bezpredmetnú a schôdzu v zákonnej 30-dňovej lehote

nezvolala.

Okresný súd napadnutým uznesením odvolal sťažovateľku z funkcie správkyne

vo veci vyhláseného malého konkurzu na majetok úpadcu a zároveň ustanovil novú

správkyňu podstaty na základe náhodného výberu pomocou technických a programových

prostriedkov zo zoznamu správcov.

Okresný súd následne uznesením č. k. -344 z 31. mája 2011 rozhodol

o zvolaní ďalšej schôdze veriteľov na 1. júl 2011.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu

sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že ním

došlo k porušeniu jej základného práva podľa . Sťažovateľka zároveň

navrhla, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu, ako aj súvisiace

uznesenie okresného súdu č. k. -344 z 31. mája 2011, ktorým okresný súd

po odvolaní správkyne a ustanovení novej správkyne rozhodol o zvolaní ďalšej schôdze

veriteľov. V nadväznosti na to sťažovateľka zároveň navrhla vrátiť vec na ďalšie konanie.

Zároveň sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie,

ktorým pozastaví vykonateľnosť uznesenia okresného súdu č. k. -344 z 31.

mája 2011 o zvolaní ďalšej schôdze veriteľov úpadcu.

Sťažovateľka taktiež navrhla, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie

v sume 15 936,74 € bez toho, aby tento návrh bližšie odôvodnila.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ v petite sťažnosti, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo

jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať takú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (napr. , , , ,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa , podľa

ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde.

Sťažovateľka uviedla, že «Predovšetkým Okresný súd Košice I podľa [nej] nesprávne

posúdil právny stav veci, keď [ju] odvolal z funkcie správcu z dôvodu údajného „závažného

porušenia svojich povinností“. V animozite s ustanoveniami právneho predpisu, t. j. zákona

č. aj s právnou doktrínou za takéto porušenie považoval nezvolanie schôdze

veriteľov správ[kyne] s programom výmeny správ[kyne].».

Sťažovateľka poukázala na to, že «síce podľa § 34, ods. 2 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii zvoláva schôdzu veriteľov s programom, ktorý žiadateľ navrhuje, avšak

toto zákonné ustanovenie nepôsobí generálne tak, aby bol správca povinný vyhovieť

akémukoľvek návrhu žiadateľa so zjavne irelevantným či dokonca zákonu odporujúcim

programom schôdze uvedeným v žiadosti... Neskoršiu výmenu správcu zákon pripúšťa len

v prípade porušenia povinností správcom alebo zmeny hlasovacích práv veriteľov, čo

v danom konkurznom konaní nenastalo a ani zástupca veriteľov tieto skutočností vo svojej

žiadosti neuvádzal. Práve stabilita v pôsobení správcu v zmysle zákona o konkurze

a reštrukturalizácii je podľa dôvodovej správy zákona podstatnou zmenou oproti

(predchádzajúcej právnej úprave, pozn.)..., kde dochádzalo k viacnásobným a často

aj bezdôvodným výmenám správcov v konkurzoch. Z uvedených dôvodov pokladal

sťažovateľ žiadosť o zvolanie schôdze veriteľov vyššie uvedeného úpadcu s predmetom

výmena správcu za bezpredmetnú, čo aj žiadateľovi oznámil listom z 18. 3 2011; toto

oznámenie bolo doručené i konajúcemu súdu dňa 23. 3. 2011. Pri svojom postupe sa

sťažovateľ[ka] spravoval[a] nielen právnou úpravou obsiahnutou v zákona o konkurze

a reštrukturalizácii, ale aj doterajšou právnou praxou v takmer 6 ročnej aplikácii zákona

o konkurze a reštrukturalizácii a navyše i právnou doktrínou, v zmysle ktorej (Ďurica, M.:

Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii, Vydavateľstvo Euro Kódex, Bratislava,

2010, s. 323) „správca by mal žiadateľovi a aj súdu oznámiť, že schôdzu nezvoláva,

s uvedením dôvodov pre jej nezvolanie. V zásade nie je vylúčené ani negatívne oznámenie

o tom, že správca nezvoláva schôdzu“. Aj podľa dostupnej literatúry teda nie je správca

povinný obligatórne akémukoľvek návrhu veriteľa či zástupcu veriteľov na zvolanie schôdze

veriteľov vyhovieť, dôvody nezvolania však musí žiadateľovi aj súdu oznámiť, čo

sťažovateľ[ka] aj realizoval[a]. Napriek tomu súd po takmer 3 mesiacoch od tohto

oznámenia správ[kyne] súd odvolal sťažovateľ[ku] z funkcie a to dokonca v čase, keď už

správ[kyňa] v Obchodom vestníku zverejnil[la] Návrh konečného rozvrhu výťažku

z konkurznej podstaty!

Sťažovateľ[ka] sa domnieva, že pre takýto postup súdu neexistuje žiaden zákonný

dôvodov a náprava rozhodnutia je skutočne možná iba v intenciách jeho ústavnoprávnej

ochrany... Výkladom napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Košice I by totiž bol

správca povinný zvolávať generálnu schôdzu veriteľov po akejkoľvek i nedôvodnej žiadosti

veriteľa či zástupcu veriteľov, čo je právne neprípustné.».

Týmto spôsobom mala podľa sťažovateľky nastať „kolízia so základnými postulátmi

právneho štátu obsiahnutými nielen v č. v znení

neskorších predpisov, ale aj v ústavnom Listine základného práva

a slobôd ako i v multi - a plurilaterálnych zmluvách prijatých SR vrátane Rímskeho

dohovoru z roku 1950 (sťažovateľka má zrejme na mysli Dohovor o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, pozn.).“.

Podstatná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, voči ktorej

vzniesla sťažovateľka uvedené námietky, znie: „Tunajší súd pri výkone dohľadu nad

činnosťou ustanoveného správcu... zistil, že správca podstaty na žiadosť zástupcu

veriteľov... v zákonnej 30 dňovej lehote nezvolal schôdzu veriteľov ako o to zástupca

veriteľov požiadal.

Z dôvodu, že ustanovený správca podstaty... ďalšiu schôdzu vôbec nezvolal v zmysle

žiadosti zástupcu veriteľov, súd dospel k záveru, že správca podstaty závažne porušil svoje

povinnosti. Súd preto rozhodol tak, že ho odvolal z funkcie správcu konkurznej podstaty

vo veci vyhláseného malého konkurzu na majetok úpadcu...“

Sťažovateľka sťažnosťou namieta, že okresný súd vyvodil nesprávny záver z § 34

ods. 2 a § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, čím malo dôjsť k porušeniu jej

v sťažnosti označeného základného práva.

Ústavný súd pripomína, že výklad ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii

patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Ako už bolo uvedené, ústavný súd

preskúmava výklad uvedených ustanovení okresným súdom v napadnutom uznesení z toho

hľadiska, či nie je svojvoľný, teda arbitrárny. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

).

Ústavný súd taktiež poukazuje na to, že všeobecný súd musí dať vo svojom

rozhodnutí odpoveď na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ pre výrok rozhodnutia. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ,

, , ).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ďalšiu schôdzu veriteľov

zvoláva správca z vlastného podnetu alebo na žiadosť súdu, veriteľského výboru alebo

jedného alebo viacerých veriteľov, ktorých hlasovacie práva predstavujú viac ako 10 %

všetkých hlasovacích práv...

Podľa § 34 ods. 3 druhej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii porušenie

povinnosti správcu zvolať schôdzu veriteľov je závažným porušením jeho povinností.

Podľa § 36 ods. 1 písm. a) druhej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii ďalšia

schôdza veriteľov môže rozhodnúť o výmene správcu, len ak správca opakovane alebo

závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom...

Podľa § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd aj bez návrhu odvolá

správcu, ak opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo

osobitným predpisom... Pred odvolaním správcu počas konkurzu súd vypočuje členov

veriteľského výboru a aspoň troch zabezpečených veriteľov s najvyšším počtom hlasov

počítaných podľa zistenej sumy ich zistených zabezpečených pohľadávok.

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky považuje odôvodnenie napadnutého

uznesenia okresného súdu za zodpovedajúce ústavnoprávnej požiadavke na také

odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Okresný súd v napadnutom uznesení uviedol, čo považoval za povinnosť správkyne,

akým spôsobom ju správkyňa porušila, a vyvodil z toho záver predpokladaný právnou

úpravou, pričom tak urobil v súlade so znením a účelom právneho predpisu.

Vo vzťahu k sťažovateľkou tvrdenému záujmu na stabilite správcu ústavný súd

uvádza, že tento záujem vyjadrený aj v dôvodovej správe k zákonu o konkurze

a reštrukturalizácii je zvýraznený taxatívne vypočítanými dôvodmi na odvolanie správcu

obsiahnutými v § 42 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, resp. pre jeho výmenu podľa

§ 36 ods. 1 citovaného zákona. Z takto vymedzeného záujmu na stabilite pôsobenia správcu

ale nemožno odvodiť jeho oprávnenie rozhodovať podľa vlastného uváženia o žiadosti

na zvolanie schôdze veriteľov, ak táto bola podaná oprávneným subjektom a zároveň

spĺňala ostatné zákonom ustanovené podmienky.

Okrem toho sťažovateľka namietala, že okresný súd porušil § 42 ods. 1 druhú vetu

zákona o konkurze a reštrukturalizácii tým, že si pred rozhodnutím o odvolaní správkyne

nevypočul členov veriteľského výboru a aspoň troch zabezpečených veriteľov s najvyšším

počtom hlasov počítaným podľa zistenej sumy ich zistených zabezpečených pohľadávok.

Z vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že stanovisko k návrhu na odvolanie správkyne

písomne na výzvu súdu doručili dvaja veritelia vrátane jediného zabezpečeného veriteľa,

ktorý prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu. Stanovisko zástupcu veriteľov vykonávajúce

právomoc výboru veriteľov bolo zjavné z ním podaného návrhu na odvolanie správkyne.

Ústavný súd preto ani vo vzťahu k tejto námietke nezistil možnosť porušenia základného

práva sťažovateľky podľa .

Sťažovateľka napokon namietala, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia

okresného súdu nevyplýva, či okresný súd považoval zvolanie schôdze veriteľov

v okolnostiach danej veci za povinnosť správkyne, alebo nie. Tento nedostatok mal viesť

k tvrdenej nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu. Vo vzťahu

k uvedenému ústavný súd upriamuje pozornosť na tú časť odôvodnenia napadnutého

uznesenia okresného súdu, podľa ktorej „Z dôvodu, že ustanovený správca... ďalšiu schôdzu

vôbec nezvolal v zmysle žiadosť zástupcu veriteľov, súd dospel k záveru, že správca

podstaty závažné porušil svoje povinnosti.“. Z toho, že okresný súd považoval nezvolanie

schôdze veriteľov za porušenie povinnosti sťažovateľky vyplývajúcej zo zákona o konkurze

a reštrukturalizácii, zjavne vyplýva, že podľa okresného súdu takúto povinnosť

v okolnostiach danej veci ako správkyňa podstaty podľa okresného súdu mala.

Z uvedených dôvodov ústavný súd nepovažuje odôvodnenie napadnutého uznesenia

okresného súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby mohlo mať za následok

porušenie označeného základného práva sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa

sťažovateľka s rozhodnutím okresného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (,

resp. ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie jej základného práva podľa ako

nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie

konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením okresného súdu

a namietaným porušením označeného základného práva, čo zakladá dôvod na odmietnutie

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho významu

rozhodovať o ostatných návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012