Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 73/2012
PDF · 227.08 KB
No categories available
IV. ÚS 73/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť A. k. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. M..., K., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 26 K 25/2010-341 z 31. mája 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. k. s. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2011
doručená sťažnosť A. k. s. (ďalej aj „sťažovateľka“ alebo „správkyňa“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k.
26 K/25/2010-341 z 31. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).
Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného spisu ústavný súd zistil ďalej uvedené
skutočnosti.
Okresný súd uznesením č. k. 26 K/25/2010-190 z 19. júna 2010 vyhlásil na majetok
dlžníčky PhMr. R. O. (ďalej len „úpadca“) konkurz, za správkyňu podstaty (ďalej len
„správkyňa“) ustanovil sťažovateľku a podľa § 106 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze
a reštrukturalizácii“) uznal konkurz za malý. Podľa § 107 ods. 2 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii si v malom konkurze volí schôdza veriteľov namiesto veriteľského
výboru jedného zástupcu veriteľov, ktorý je okrem iného po splnení podmienok
ustanovených zákonom o konkurze a reštrukturalizácii aj príslušným orgánom
na udeľovanie záväzných pokynov týkajúcich sa speňažovania majetku. Zástupca veriteľov
tak v malom konkurze vykonáva právomoc veriteľského výboru.
Z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu ďalej vyplynulo, že na prvej
schôdzi veriteľov bola za zástupcu veriteľov zvolená obchodná spoločnosť U., spol. s r. o.
(ďalej len „zástupca veriteľov“). Zástupca veriteľov bol v tomto prípade zároveň
aj veriteľom s viac ako 10 % všetkých hlasovacích práv v konkurze. Ústavný súd ďalej
zistil, že zástupca veriteľov dal ako príslušný orgán podľa § 82 ods. 2 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii sťažovateľke podľa vlastného vyjadrenia záväzný pokyn na upustenie
od speňaženia časti majetku úpadcu, ktorý správkyňa nerešpektovala s odvolaním sa na to,
že vo vzťahu k predmetnej časti majetku už bol vydaný záväzný pokyn oddeleného veriteľa.
Zástupca veriteľov následne 1. marca 2011 požiadal o zvolanie schôdze veriteľov,
predmetom ktorej malo byť rozhodnutie o výmene správcu. Sťažovateľka žiadosť
navrhovateľa považovala za bezpredmetnú a schôdzu v zákonnej 30-dňovej lehote
nezvolala.
Okresný súd napadnutým uznesením odvolal sťažovateľku z funkcie správkyne
vo veci vyhláseného malého konkurzu na majetok úpadcu a zároveň ustanovil novú
správkyňu podstaty na základe náhodného výberu pomocou technických a programových
prostriedkov zo zoznamu správcov.
Okresný súd následne uznesením č. k. 26 K 25/2010-344 z 31. mája 2011 rozhodol
o zvolaní ďalšej schôdze veriteľov na 1. júl 2011.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu
sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že ním
došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka zároveň
navrhla, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu, ako aj súvisiace
uznesenie okresného súdu č. k. 26 K 25/2010-344 z 31. mája 2011, ktorým okresný súd
po odvolaní správkyne a ustanovení novej správkyne rozhodol o zvolaní ďalšej schôdze
veriteľov. V nadväznosti na to sťažovateľka zároveň navrhla vrátiť vec na ďalšie konanie.
Zároveň sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie,
ktorým pozastaví vykonateľnosť uznesenia okresného súdu č. k. 26 K 25/2010-344 z 31.
mája 2011 o zvolaní ďalšej schôdze veriteľov úpadcu.
Sťažovateľka taktiež navrhla, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
v sume 15 936,74 € bez toho, aby tento návrh bližšie odôvodnila.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa
ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť
dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ v petite sťažnosti, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo
jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať takú
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06,
III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa
ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde.
Sťažovateľka uviedla, že «Predovšetkým Okresný súd Košice I podľa [nej] nesprávne
posúdil právny stav veci, keď [ju] odvolal z funkcie správcu z dôvodu údajného „závažného
porušenia svojich povinností“. V animozite s ustanoveniami právneho predpisu, t. j. zákona
č. 7/2005 Z. z. aj s právnou doktrínou za takéto porušenie považoval nezvolanie schôdze
veriteľov správ[kyne] s programom výmeny správ[kyne].».
Sťažovateľka poukázala na to, že «síce podľa § 34, ods. 2 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii zvoláva schôdzu veriteľov s programom, ktorý žiadateľ navrhuje, avšak
toto zákonné ustanovenie nepôsobí generálne tak, aby bol správca povinný vyhovieť
akémukoľvek návrhu žiadateľa so zjavne irelevantným či dokonca zákonu odporujúcim
programom schôdze uvedeným v žiadosti... Neskoršiu výmenu správcu zákon pripúšťa len
v prípade porušenia povinností správcom alebo zmeny hlasovacích práv veriteľov, čo
v danom konkurznom konaní nenastalo a ani zástupca veriteľov tieto skutočností vo svojej
žiadosti neuvádzal. Práve stabilita v pôsobení správcu v zmysle zákona o konkurze
a reštrukturalizácii je podľa dôvodovej správy zákona podstatnou zmenou oproti
(predchádzajúcej právnej úprave, pozn.)..., kde dochádzalo k viacnásobným a často
aj bezdôvodným výmenám správcov v konkurzoch. Z uvedených dôvodov pokladal
sťažovateľ žiadosť o zvolanie schôdze veriteľov vyššie uvedeného úpadcu s predmetom
výmena správcu za bezpredmetnú, čo aj žiadateľovi oznámil listom z 18. 3 2011; toto
oznámenie bolo doručené i konajúcemu súdu dňa 23. 3. 2011. Pri svojom postupe sa
sťažovateľ[ka] spravoval[a] nielen právnou úpravou obsiahnutou v zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, ale aj doterajšou právnou praxou v takmer 6 ročnej aplikácii zákona
o konkurze a reštrukturalizácii a navyše i právnou doktrínou, v zmysle ktorej (Ďurica, M.:
Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii, Vydavateľstvo Euro Kódex, Bratislava,
2010, s. 323) „správca by mal žiadateľovi a aj súdu oznámiť, že schôdzu nezvoláva,
s uvedením dôvodov pre jej nezvolanie. V zásade nie je vylúčené ani negatívne oznámenie
o tom, že správca nezvoláva schôdzu“. Aj podľa dostupnej literatúry teda nie je správca
povinný obligatórne akémukoľvek návrhu veriteľa či zástupcu veriteľov na zvolanie schôdze
veriteľov vyhovieť, dôvody nezvolania však musí žiadateľovi aj súdu oznámiť, čo
sťažovateľ[ka] aj realizoval[a]. Napriek tomu súd po takmer 3 mesiacoch od tohto
oznámenia správ[kyne] súd odvolal sťažovateľ[ku] z funkcie a to dokonca v čase, keď už
správ[kyňa] v Obchodom vestníku zverejnil[la] Návrh konečného rozvrhu výťažku
z konkurznej podstaty!
Sťažovateľ[ka] sa domnieva, že pre takýto postup súdu neexistuje žiaden zákonný
dôvodov a náprava rozhodnutia je skutočne možná iba v intenciách jeho ústavnoprávnej
ochrany... Výkladom napadnutého rozhodnutia Okresného súdu Košice I by totiž bol
správca povinný zvolávať generálnu schôdzu veriteľov po akejkoľvek i nedôvodnej žiadosti
veriteľa či zástupcu veriteľov, čo je právne neprípustné.».
Týmto spôsobom mala podľa sťažovateľky nastať „kolízia so základnými postulátmi
právneho štátu obsiahnutými nielen v Ústave Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov, ale aj v ústavnom zákone č. 2/1991 Zb. Listine základného práva
a slobôd ako i v multi - a plurilaterálnych zmluvách prijatých SR vrátane Rímskeho
dohovoru z roku 1950 (sťažovateľka má zrejme na mysli Dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, pozn.).“.
Podstatná časť odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, voči ktorej
vzniesla sťažovateľka uvedené námietky, znie: „Tunajší súd pri výkone dohľadu nad
činnosťou ustanoveného správcu... zistil, že správca podstaty na žiadosť zástupcu
veriteľov... v zákonnej 30 dňovej lehote nezvolal schôdzu veriteľov ako o to zástupca
veriteľov požiadal.
Z dôvodu, že ustanovený správca podstaty... ďalšiu schôdzu vôbec nezvolal v zmysle
žiadosti zástupcu veriteľov, súd dospel k záveru, že správca podstaty závažne porušil svoje
povinnosti. Súd preto rozhodol tak, že ho odvolal z funkcie správcu konkurznej podstaty
vo veci vyhláseného malého konkurzu na majetok úpadcu...“
Sťažovateľka sťažnosťou namieta, že okresný súd vyvodil nesprávny záver z § 34
ods. 2 a § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, čím malo dôjsť k porušeniu jej
v sťažnosti označeného základného práva.
Ústavný súd pripomína, že výklad ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii
patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Ako už bolo uvedené, ústavný súd
preskúmava výklad uvedených ustanovení okresným súdom v napadnutom uznesení z toho
hľadiska, či nie je svojvoľný, teda arbitrárny. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
Ústavný súd taktiež poukazuje na to, že všeobecný súd musí dať vo svojom
rozhodnutí odpoveď na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ pre výrok rozhodnutia. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. I. ÚS 356/2011, I. ÚS 117/05,
II. ÚS 539/2011, IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 115/03).
Podľa § 34 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ďalšiu schôdzu veriteľov
zvoláva správca z vlastného podnetu alebo na žiadosť súdu, veriteľského výboru alebo
jedného alebo viacerých veriteľov, ktorých hlasovacie práva predstavujú viac ako 10 %
všetkých hlasovacích práv...
Podľa § 34 ods. 3 druhej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii porušenie
povinnosti správcu zvolať schôdzu veriteľov je závažným porušením jeho povinností.
Podľa § 36 ods. 1 písm. a) druhej vety zákona o konkurze a reštrukturalizácii ďalšia
schôdza veriteľov môže rozhodnúť o výmene správcu, len ak správca opakovane alebo
závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom...
Podľa § 42 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd aj bez návrhu odvolá
správcu, ak opakovane alebo závažne porušil povinnosti ustanovené týmto zákonom alebo
osobitným predpisom... Pred odvolaním správcu počas konkurzu súd vypočuje členov
veriteľského výboru a aspoň troch zabezpečených veriteľov s najvyšším počtom hlasov
počítaných podľa zistenej sumy ich zistených zabezpečených pohľadávok.
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky považuje odôvodnenie napadnutého
uznesenia okresného súdu za zodpovedajúce ústavnoprávnej požiadavke na také
odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Okresný súd v napadnutom uznesení uviedol, čo považoval za povinnosť správkyne,
akým spôsobom ju správkyňa porušila, a vyvodil z toho záver predpokladaný právnou
úpravou, pričom tak urobil v súlade so znením a účelom právneho predpisu.
Vo vzťahu k sťažovateľkou tvrdenému záujmu na stabilite správcu ústavný súd
uvádza, že tento záujem vyjadrený aj v dôvodovej správe k zákonu o konkurze
a reštrukturalizácii je zvýraznený taxatívne vypočítanými dôvodmi na odvolanie správcu
obsiahnutými v § 42 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, resp. pre jeho výmenu podľa
§ 36 ods. 1 citovaného zákona. Z takto vymedzeného záujmu na stabilite pôsobenia správcu
ale nemožno odvodiť jeho oprávnenie rozhodovať podľa vlastného uváženia o žiadosti
na zvolanie schôdze veriteľov, ak táto bola podaná oprávneným subjektom a zároveň
spĺňala ostatné zákonom ustanovené podmienky.
Okrem toho sťažovateľka namietala, že okresný súd porušil § 42 ods. 1 druhú vetu
zákona o konkurze a reštrukturalizácii tým, že si pred rozhodnutím o odvolaní správkyne
nevypočul členov veriteľského výboru a aspoň troch zabezpečených veriteľov s najvyšším
počtom hlasov počítaným podľa zistenej sumy ich zistených zabezpečených pohľadávok.
Z vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že stanovisko k návrhu na odvolanie správkyne
písomne na výzvu súdu doručili dvaja veritelia vrátane jediného zabezpečeného veriteľa,
ktorý prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu. Stanovisko zástupcu veriteľov vykonávajúce
právomoc výboru veriteľov bolo zjavné z ním podaného návrhu na odvolanie správkyne.
Ústavný súd preto ani vo vzťahu k tejto námietke nezistil možnosť porušenia základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka napokon namietala, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia
okresného súdu nevyplýva, či okresný súd považoval zvolanie schôdze veriteľov
v okolnostiach danej veci za povinnosť správkyne, alebo nie. Tento nedostatok mal viesť
k tvrdenej nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia okresného súdu. Vo vzťahu
k uvedenému ústavný súd upriamuje pozornosť na tú časť odôvodnenia napadnutého
uznesenia okresného súdu, podľa ktorej „Z dôvodu, že ustanovený správca... ďalšiu schôdzu
vôbec nezvolal v zmysle žiadosť zástupcu veriteľov, súd dospel k záveru, že správca
podstaty závažné porušil svoje povinnosti.“. Z toho, že okresný súd považoval nezvolanie
schôdze veriteľov za porušenie povinnosti sťažovateľky vyplývajúcej zo zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, zjavne vyplýva, že podľa okresného súdu takúto povinnosť
v okolnostiach danej veci ako správkyňa podstaty podľa okresného súdu mala.
Z uvedených dôvodov ústavný súd nepovažuje odôvodnenie napadnutého uznesenia
okresného súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby mohlo mať za následok
porušenie označeného základného práva sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa
sťažovateľka s rozhodnutím okresného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02,
resp. I. ÚS 3/97).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako
nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie
konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým uznesením okresného súdu
a namietaným porušením označeného základného práva, čo zakladá dôvod na odmietnutie
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo tiež bez právneho významu
rozhodovať o ostatných návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2012