Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 70/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I., V., zastúpeného advokátkou

JUDr. M. I., V., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práv podľa a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 2. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l

Sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra

2011 doručená sťažnosť Mgr. Ing. Mgr. I. I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 2. augusta 2011 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. -2019

z 30. júna 2009 bol sťažovateľ, ktorý bol v tom čase advokátom, uznaný za vinného

z prípravy na trestný čin legalizácie príjmov z trestnej činnosti spáchanej

v spolupáchateľstve a z trestného činu podvodu.

Predsedníctvo Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „SAK“) uznesením

č. 3661/09 z 5. októbra 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie SAK“) pozastavilo výkon

advokácie sťažovateľovi v zmysle o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), podľa ktorého SAK

pozastaví výkon advokácie tomu, komu bola v rozsudku súdu prvého stupňa vyslovená vina

za úmyselný trestný čin, do právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľ podal 9. februára 2010 Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) žalobu proti SAK o preskúmanie zákonnosti uvedeného uznesenia SAK. Krajský súd

rozsudkom č. k. -30 z 22. októbra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. Sťažovateľ sa proti tomuto rozsudku

odvolal.

Ešte počas konania pred krajským súdom zrušil najvyšší súd uznesením sp. zn.

zo 4. augusta 2010 rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. -2019

z 30. júna 2009, ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného z už uvedeného trestného činu,

a vec mu vrátil na opätovné prerokovanie a rozhodnutie.

Uznesením predsedníctva SAK č. 4047/10 z 11. novembra 2010 bolo predchádzajúce

uznesenie predsedníctva SAK č. 3661/09 z 5. októbra 2009, ktorým bol sťažovateľovi

pozastavený výkon advokácie, zrušené z toho dôvodu, že v dôsledku uznesenia najvyššieho

súdu sp. zn. zo 4. augusta 2010 pominul u sťažovateľa obligatórny dôvod

pozastavenia výkonu advokácie.

Napadnutým uznesením najvyšší súd ako súd odvolací rozsudok krajského súdu č. k.

-30 z 22. októbra 2010 zrušil a konanie podľa § 250i ods. 4 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zastavil, keďže žalobou napadnuté uznesenie SAK

bolo zrušené neskorším rozhodnutím orgánu, ktorý ho vydal.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ ústavnému súdu

sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že ním

došlo k porušeniu jeho základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby ústavný súd napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Podľa ústavný súd návrh predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa

ustanovenia až vrátane okolností, ktoré by mohli byť

dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS. 140/03, ,

, , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, m. m.

, , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2

, ako aj práv podľa a 2 dohovoru.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné stíhanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa č. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia vôbec

nezaoberal jeho odvolacími dôvodmi a odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu nebolo dostatočné a presvedčivé. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa mal zaoberať

najmä dvoma jeho odvolacími dôvodmi, a to konkrétne otázkou doručovania mu uznesenia

SAK č. 3661/09 z 5. októbra 2009, a tým, že krajský súd konanie v zmysle § 109 ods. 1

písm. b) neprerušil a nepostúpil vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, či je

ods. 1 písm. c) zákona o advokácii v súlade s .

Sťažovateľ sa v konaní pred všeobecnými súdmi domáhal zrušenia napadnutého

uznesenia SAK, ktorým mu bol pozastavený výkon advokácie. Neskorším uznesením

predsedníctva SAK bolo napadnuté uznesenie SAK zrušené, čím bol dosiahnutý výsledok,

ktorého sa sťažovateľ žalobou domáhal. Najvyšší súd podľa časť prvej

vety za bodkočiarkou zrušil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie

zastavil.

Podľa ak rozhodnutie správneho orgánu bolo medzitým napadnuté

protestom prokurátora, súd konanie o žalobe preruší až do jeho vybavenia; ak napadnuté

rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené, súd konanie o žalobe zastaví.

Ústavný súd pripomína, že výklad patrí do výlučnej právomoci

všeobecného súdu. Ako už bolo uvedené, ústavný súd by mohol preskúmavať výklad

citovaného ustanovenia najvyšším súdom v napadnutom uznesení iba z hľadiska prípadnej

svojvoľnosti, arbitrárnosti rozhodnutia, resp. jeho odôvodnenia. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. ).

Podľa relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

„Po vyhlásení rozsudku došlo dňa 22. 11. 2010 Krajskému súdu v Prešove podanie

žalovaného zastúpeného advokátkou, s prílohou Uznesenia Slovenskej advokátskej komory

číslo: 4047/10 zo dňa 11. novembra 2010, z ktorého vyplýva, že uznesením Predsedníctva

Slovenskej advokátskej komory č. 4047/10 zo dňa 11. 11. 2010 bolo zrušené rozhodnutie

Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 3661/09 zo dňa 05. 10. 2009, ktorým bol

žalobcovi pozastavený výkon advokácie z dôvodu, že v dôsledku uznesenia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 04. 08. 2010 pominul obligatórny dôvod

pozastavenia výkonu advokácie žalobcovi.

Podľa ak rozhodnutie správneho orgánu bolo medzitým

napadnuté protestom prokurátora, súd konanie o žalobe preruší až do jeho vybavenia;

ak napadnuté rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené, súd konanie o žalobe zastaví.

Obdobne sa postupuje, ak pred podaním žaloby na súd sa proti právoplatnému rozhodnutiu

správneho orgánu podal mimoriadny opravný prostriedok.

Vzhľadom na to, že zrušením rozhodnutia o pozastavení výkonu advokácie žalobcovi

zanikol aj dôvod konania – preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného,

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) konanie podľa

vyššie citovaného ustanovenia zastavuje.“.

Ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ pre výrok rozhodnutia (v tomto

prípade pre zrušenie prvostupňového rozsudku a zastavenie konania). Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ,

, , ). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva

pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú

odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže

obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti

Španielsku z 21. januára 1999). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,

aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené

a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Z uvedenej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zjavné, že

námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku krajského súdu

č. k. -30 z 22. októbra 2010 (nesprávne posúdenie doručenia napadnutého

uznesenia SAK, odmietnutie prerušiť konanie na účel iniciovania konania o súlade

právnych predpisov na ústavnom súde) a prípadná odpoveď na ne, neboli pre výrok

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým došlo k zastaveniu konania podľa § 250i

ods. 4 , rozhodujúce a ani ho nemohli ovplyvniť.

Ústavný súd považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

o zrušení napadnutého rozsudku krajského súdu a o zastavení konania za zodpovedajúce

ústavnoprávnej požiadavke na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany v súlade s , stručne a jasne objasňuje skutkový a právny

základ rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov nepovažuje ústavný súd odôvodnenie napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby mohlo mať za následok

porušenie označených základných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ

s napadnutým uznesením najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (, resp.

).

Sťažovateľ ďalej namieta aj porušenie svojho základného práva na prezumpciu

neviny zaručeného v a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení „nezaoberal ani podľa

sťažovateľa veľmi závažným odvolacím dôvodom a to, že sťažovateľ v odvolaní proti

Rozsudku Krajského súdu Prešov podal návrh na prerušenie konania v zmysle ust. § 109

ods. 1 písm. b) a to za tým účelom, aby bola vec postúpená Ústavnému súdu SR

na zaujatie stanoviska k otázke, či ust. § 8 ods. 1 písm. e) zákona o advokácii (zák.

č. ) je v súlade s ust. a v súlade s Dohovoru“.

Sťažovateľ ďalej vyjadruje názor, že otázka súladu uvedeného ustanovenia zákona

o advokácii s predpismi vyššej právnej sily je závažná „a týka sa bezprostredne nielen

sťažovateľa, ale aj všetkých advokátov. Je tu predsa jasný rozpor medzi ,

čl. 6 ods. 2 dohovoru a § 8 ods. 1 písm. c) zákona o advokácii. V prípade sťažovateľa SAK

obligatórne pozastavila výkon advokácie sťažovateľovi napriek tomu, že podľa čl. 50 ods. 2

, ako aj podľa dohovoru sa hľadí na sťažovateľa ako na nevinného, teda

ako na ktoréhokoľvek nevinného občana. Napriek tomu § 8 ods. 1 písm. c) zákona

o advokácii sťažovateľa nepovažuje za nevinného, pretože stačí, ak je sťažovateľovi

neprávoplatným rozsudkom súdu prvého stupňa vyslovená vina za úmyselný trestný čin,

SAK pozastaví výkon advokácie. Toto ustanovenie zákona o advokácii je v priamom rozpore

s prezumpciou neviny zakotvenej v Ústave či Dohovore... Je preto porušenie základného

práva sťažovateľa podľa , ako aj Dohovoru, keď právny

predpis, konkrétne § 8 ods. 1 písm. c) zákona o advokácii ignoruje prezumpciu neviny

a hľadí na sťažovateľa ako na vinného, hoci mu súd nevyslovil právoplatným odsudzujúcim

rozsudkom vinu, resp. hoci mu vina nebola zákonným spôsobom preukázaná.“.

Vo vzťahu k namietanému nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu ústavný súd opakuje už uvedený záver o ústavne dostatočnom odôvodnení

pre výrok napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a dodáva, že pre tento výrok o zrušení

rozsudku súdu prvého stupňa a o zastavení konania bolo prípadné prerušenie konania

z dôvodu postúpenia veci ústavnému súdu na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1

písm. b) irelevantné.

Podstatou zvyšnej argumentácie sťažovateľa vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva podľa a práva podľa dohovoru je

namietaný nesúlad zákona o advokácii s alebo

ods. 2 dohovoru.

Ústavný súd pripomína, že prijatie zákona Národnou radou Slovenskej republiky,

resp. jeho novelizáciu, nemožno kvalifikovať ako rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah

orgánu verejnej moci do základných práv a slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby

tak, ako to požaduje dikcia , pretože takéto rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah musí spĺňať atribúty individuálneho aktu aplikácie práva alebo iného

individuálneho zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Ústavný súd preto ani na základe argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v jeho podaní

nevidí dôvod na odklonenie sa od svojej stabilizovanej judikatúry, pretože tomu bráni

koncepcia platnej ústavnej a zákonnej úpravy jeho kompetencií ().

Samotná existencia právneho predpisu tak nemohla v okolnostiach daného prípadu

vyvolávať namietané porušenie v sťažnosti označených práv sťažovateľa, ktoré by bolo

možné uplatniť v konaní o individuálnej sťažnosti. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil

príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 50

ods. 2 a jeho práva podľa dohovoru na jednej strane a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu na strane druhej, sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Napriek tomu, že petit sťažnosti neobsahuje návrh, aby ústavný súd vyslovil nesúlad

zákona o advokácii s alebo dohovoru,

považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že aj keby sa sťažovateľ vyslovenia nesúladu

tohto ustanovenia zákona o advokácii s uvedenými právnymi predpismi vyššej právnej sily

domáhal, musel by ústavný súd tento návrh podľa

odmietnuť ako návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou. Podľa konštantnej judikatúry

ústavného súdu nemožno účel konania o súlade právnych predpisov dosiahnuť v inom type

konania ako v konaní podľa , resp. a nasl.

vrátane konania o individuálnej sťažnosti (napr. , ,

, ).

Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu nemožno dávať do takej spojitosti s obsahom v sťažnosti označených

základných práv sťažovateľa podľa a a práv podľa

ods. 1 a 2 dohovoru, ktorá by mohla byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní

o veci samej.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2012