Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)a68/384846.7a3e24.pdf
PDF · 476.84 KB
No categories available
4To/9/2009
Najvyšší súd 4 To 9/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci obžalovaného
Mgr. Ing. Mgr. I. I. a a spol., pre pokračujúci trestný čin podvodu
podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a iné na neverejnom zasadnutí 4. augusta 2010
o odvolaniach obžalovaných Mgr. Ing. Mgr. I. I., JUDr. M. K., Ing. M. M., Ing. V. M.,
Ing. JUDr. M. K.a jej dcéry I. K., Mgr. Ing. P. Š. a krajského prokurátora proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2009, sp. zn. 4 T 7/2002, rozhodol
t a k t o :
Podľa § 258 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. napadnutý rozsudok
s a z r u š u j e.
Podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec s a v r a c i a krajskému súdu, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
O d ô v o d n e n i e
Rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2009, sp. zn. 4 T 7/2002, boli
obžalovaní Mgr. Ing. Mgr. I. I., JUDr. M. K., Ing. M. M., Ing. V. M., Ing. JUDr. M. K.
a Mgr. Ing. P. Š. uznaní za vinných nasledovne.
Obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. v bode 4/ z prípravy na trestný čin legalizácie
príjmov z trestnej činnosti spáchanej spolupáchateľstvom podľa § 7 ods. 1,
§ 9 ods. 2, §252 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák., v bode 6/ z trestného činu podvodu podľa
§ 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.,
obžalovaný JUDr. M. K. v bode 1/ z trestného činu podvodu spáchaného
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v bode 4/ z prípravy
na trestný čin legalizácie príjmov z trestnej činnosti spáchanej spolupáchateľstvom podľa § 7
ods. 1, § 9 ods. 2, § 252 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák.,
obžalovaný Ing. M. M. bode l/ z trestného činu podvodu
spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. l, ods. 4 Tr. zák.,
obžalovaný Ing. V. M. v bode l/ z trestného činu podvodu spáchaného
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. l, ods. 4 Tr. zák., v bode 5/ z prípravy
na trestný čin legalizácie príjmov z trestnej činnosti spáchanej spolupáchateľstvom podľa § 7
ods. 1, § 9 ods. 2, § 252 ods. l písm. a/, ods. 4 Tr. zák.,
obžalovaná Ing. JUDr. M. K. v bode 2/ z trestného činu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.,
obžalovaný Mgr. Ing. P. Š. v bode 3/ z trestného činu porušovania povinnosti pri
správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom
základe, že
1/ obžalovaní Ing. V. M., Ing. M. M.a JUDr. M. K.
využijúc nesprávne rozhodnutie Daňového úradu vo V., ktorý v rozpore so zákonom,
rozhodnutím č. 3071/97 zo dňa 16. októbra 1995 zriadil záložné právo na nehnuteľnosti
patriace spoločnosti I. V., s. r. o., uvedené na liste vlastníctva č. X,
presne nezisteného dňa, najskôr koncom mesiaca január 1996 vo V. obžalovaný
JUDr. K. vypracoval zmluvu o budúcej zmluve s dátumom uzavretia
18. augusta 1995 a predmetom zmluvy bol odpredaj nehnuteľností spoločnosťou I. V., s. r. o.,
H. X, V., zastúpená namiesto konateľa M. K. obžalovaným Ing. V. M., spoločnosti S. V.
s. r. o., H. X, V., zastúpenú konateľom obžalovaným Ing. M. M., na ktoré sa vzťahovalo ono
záložné právo Daňového úradu vo V.
V tejto zmluve bola stanovená zmluvná pokuta 0,5 % z kúpnej ceny za každý aj začatý
deň omeškania, ak kúpnopredajná zmluva nebude uzatvorená do troch dní odo dňa obdržania
výzvy na uzavretie zmluvy, najneskôr 1. novembra 1995 s dátumom 30. októbra 1995
podpísal v mene S. V., s. r. o., obžalovaný Ing. M. výzvu na uzavretie zmluvy.
K uzavretiu zmluvy došlo až 25. júna 1996 a k zaplateniu kúpnej ceny
započítaním zmluvnej pokuty ako pohľadávky po tom, čo daňový úrad zrušil obmedzenia
vytvorené záložným právom, a tak potom rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
3 Co 159/1997 zo dňa 25. septembra 1997 získali nárok na 43 265 591 Sk (1 436 154,50 eur)
s príslušenstvom, (17,6 % úrok od 1. januára 1997 a trovy konania 179 550 Sk), pričom
sa pokúšali získať nárok na 57 687 455 Sk (1 914 873 eur) s príslušenstvom.
2/ obžalovaná Ing. JUDr. M. K.
ako súdna exekútorka poverená Okresným súdom Vranov nad Topľou v úmysle
zabezpečiť inému prospech veľkého rozsahu v exekučnej veci sp. zn. Ex 4576/97
oprávneného C. – C. a. s., V., proti povinnému Slovenská republika – Ministerstvo financií na
vymáhanie pohľadávky vo výške 43 265 591 Sk, s príslušenstvom vydala dňa 7. októbra 1998
exekučný príkaz sp. zn. Ex 4575/97-114 na predaj cenných papierov z účtu Ministerstva
hospodárstva, a to akcií desiatich emitentov v celkovej hodnote takmer šesť miliárd korún. Na
základe tohto exekučného príkazu bol dňa 9. októbra 1998 v S., a. s., pracovisko P.,
realizovaný prevod 647 akcií spoločnosti T., a. s., v celkovej hodnote 2 184 762 000 Sk tak,
že z účtu Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky boli prevedené na vopred
vybraných nadobúdateľov za neprimerane nízku cenu, 58 157 000 Sk, viedla teda exekúciu
v rozpore s Exekučným poriadkom a Občiansko-súdnym poriadkom na majetok iného než
povinného, bez správneho ocenenia akcií a v neprimeranom rozsahu, čím spôsobila, že ku
škode Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky bolo v rozpore so zákonom
prevedených 647 akcií spoločnosti T. v hodnote 2 184 762 000 Sk, čo v prepočte podľa
konverzného kurzu činí 72 520 812,59 eur, za sumu 58 157 000 Sk, čo v prepočte podľa
konverzného kurzu činí 1 930 458,74 eur.
3/ obžalovaný Mgr. Ing. P. Š.
ako maklér obchodníka s cennými papiermi spoločnosti C. S., o. c. p., a. s., realizujúci
predaj cenných papierov podľa komisionárskej zmluvy so súdnou exekútorkou Ing. K. zo dňa
30. septembra 998 a jej exekučného príkazu č. Ex 4575/97 zo dňa 7. októbra 1998, dal dňa
9. októbra 1998 v rozpore so zákonom o cenných papieroch č. 600/92 Zb. Stredisku cenných
papierov, a. s., pracovisko P., pokyn na prevod 647 akcií v celkovej hodnote 2 184 762 000
Sk, spoločnosti T., a. s., B., z účtu Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky na vopred
vybraný okruh nadobúdateľov tak, že previedol:
110 akcií na T., s. r. o., v cene 85 000 Sk za jednu akciu,
86 akcií na Ing. T. K. v cene 92 000 Sk za jednu akciu,
46 akcií na M. K. v cene 95 000 Sk za jednu akciu,
98 akcií na B., a. s., v cene 88 000 Sk za jednu akciu,
100 akcií na C. – F., a. s., v cene 89 000 Sk za jednu akciu,
125 akcií na C., a. s., v cene 91 000 Sk za jednu akciu,
82 akcií na M. Š. v cene 93 000 Sk za jednu akciu,
aj keď v tom čase nominálna cena akcie bola 1 000 000 Sk a skutočná cena akcie bola
2 814 000 Sk a povinným v tejto exekúcii bola Slovenská republika – Ministerstvo financií,
čím spôsobil, že ku škode Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky bolo 647 akcií
v celkovej hodnote 2 184 762 000 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí
72 520 812,59 eur, prevedených na účet uvedených akcionárov za sumu 58 157 000 Sk,
čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 1 930 458,74 eur,
4/ obžalovaní Mgr. Ing. Mgr. I. I. a JUDr. M. K.
v mesiacoch november a december 1998 obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I.
ako splnomocnenec siedmych majiteľov 647 akcií spoločnosti T., a. s., B., spolu
s obžalovaným JUDr. M. K., vediac o tom, že akcie boli získané trestným činom, rokovali
v B. so zástupcami kanadskej spoločnosti T. o predaji týchto akcií za cenu 20 000 000 USD,
k realizácii už pripravenej kúpnopredajnej zmluvy však nedošlo z dôvodu, že S., a. s.,
previedlo akcie späť na účet Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky,
5/ obžalovaný Ing. V. M.
dňa 9. októbra 1998 ako zástupca spoločnosti B., a. s., nadobudol na jej účet
98 akcií spoločnosti T., a. s., ktoré boli získané trestným činom podvodu,
na spáchaní ktorého sa sám podieľal a tieto akcie chcel prostredníctvom obžalovaného
Mgr. Ing. I. predať do zahraničia s úmyslom získať majetkový prospech vo výške
275 772 000 Sk, čo podľa konverzného kurzu činí 9 153 953,40 eur, k predaju akcií však
nedošlo,
6/ obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I.
ako člen predstavenstva akciovej spoločnosti C. S. V., a. s., K., v roku 1996 v úmysle
získať prospech veľkého rozsahu vylákal od P., a. s., B., sumu 49 470 000 Sk tak, že po
predchádzajúcich rokovaniach s predstavenstvom P., a. s., B., dohodli zmluvné podmienky
emisie dlhopisov spoločnosti C. S. I., a. s., za účelom nákupu šijacích strojov a posilnenia
prevádzkového kapitálu. Následne po podpísaní mandátnej zmluvy medzi C. S. I., a. s., a P.,
a. s., v B., dňa 5. januára 1996 P., a. s., poukázala dňa 17. októbra 1996 peňažné prostriedky
vo výške 49 470 000 Sk na bankový účet C. a. s., tieto prostriedky však obžalovaný použil
v rozpore s deklarovaným účelom a schváleným prospektom emitenta tak,
že už 25. októbra 1996 vo V. podpísal zmluvu o tichom spoločenstve
so spoločnosťou T. – Ing. V. M., L. L. a M., O. – H., a. s., K., a na tieto subjekty previedol
prostriedky poskytnuté P., a. s., vo výške 49 470 000 Sk, ktoré prostriedky v zmysle
mandátnej zmluvy P. nevrátil, čím jej spôsobil škodu vo výške 49 470 000 Sk, čo v prepočte
podľa konverzného kurzu činí 1 642 103,67 eur.
Za to boli obžalovaným uložené nasledovné tresty.
Obžalovanému Mgr. Ing. Mgr. I. I. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. s použitím § 35
ods. 1 Tr. zák. úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. súd obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil
do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. mu súd uložil aj peňažný trest 30 000 eur (tridsaťtisíc eur)
a podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený
ustanovil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) mesiacov.
Obžalovanému JUDr. M. K. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. s použitím
§ 35 ods. 1 Tr. zák. úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. súd obžalovaného zaradil do II. (druhej)
nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. mu súd uložil aj peňažný trest 30 000 eur (tridsaťtisíc eur)
a podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený
ustanovil súd náhradný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) mesiacov.
Obžalovanému Ing. M. M. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. nepodmienečný trest odňatia
slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. súd obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil
do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. mu súd uložil aj peňažný trest 20 000 eur
(dvadsaťtisíc eur) a podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol
byť úmyselne zmarený ustanovil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere
8 (osem) mesiacov.
Obžalovanému Ing. V. M.podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák.
úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov.
Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. súd obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil
do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. mu súd uložil aj peňažný trest 30 000 eur (tridsaťtisíc eur)
a podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený
ustanovil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody 10 (desať) mesiacov.
Obžalovanej Ing. JUDr. M. K. podľa § 158 ods. 2 Tr. zák. nepodmienečný trest
odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.
Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd obžalovanú na výkon uloženého trestu zaradil
do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.
Obžalovanému Mgr. Ing. Mgr. P. Š. podľa § 255 ods. 2 Tr. zák. nepodmienečný
trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky a 10 (desať) mesiacov.
Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd obžalovaného na výkon uloženého trestu
zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.
Podľa § 229 ods. 1 Tr. por. súd poškodených
Ministerstvo financií Slovenskej republiky so sídlom B., Š. č. X, Ministerstvo
hospodárstva Slovenskej republiky so sídlom B., M. č. X, U. S., a. s., so sídlom B., Š. l/A,
s nárokmi na náhradu škody odkázal na konanie o občianskoprávnych veciach.
Proti tomuto rozsudku včas podali odvolania všetci obžalovaní, dcéra obžalovanej
Ing. JUDr. M. K. I. K. a v neprospech obžalovaných voči výrokom o trestoch krajský
prokurátor.
V písomných odôvodneniach odvolaní podaných sčasti samostatne, sčasti
prostredníctvom obhajcov obžalovaní a dcéra obžalovanej I. K. namietli výroky o vine
a treste. V podstate zhodne konštatovali, že trestné stíhanie nebolo vykonané v súlade so
zákonom, pretože vyšetrovateľ i súd prvého stupňa pri objasňovaní veci porušili viaceré
ustanovenia Trestného poriadku. Krajský súd na hlavnom pojednávaní nezistil náležite
skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (§ 2 ods. 5 Tr. por.), neprihliadol
k dôkazom, ktoré svedčia v ich prospech a vykonané dôkazy nevyhodnotil jednotlivo
a vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 2 ods. 6 Tr. por. V dôsledku tohto nesprávneho postupu
im súd prvého stupňa imputoval úmysel spáchať trestné činy, z ktorých boli uznaní
za vinných a dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku nie je v súlade s ustanovením § 125 Tr. por., je nezrozumiteľné
a nevyplýva z neho, ako sa súd vyrovnal s ich obhajobou, prečo nevyhovel návrhom
na vykonanie ďalších dôkazov a tvorí len súhrn pravdepodobných domnienok. Trestné činy,
ktoré mali spáchať (subjektívna a objektívna stránka) vykonanými dôkazmi spoľahlivo
preukázané neboli, a preto výroky o ich vine sú minimálne predčasné.
Obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. podrobne namietol chyby trestného stíhania v štádiu
prípravného konania a hlavného pojednávania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzali
a ktoré vo svojich dôsledkoch spôsobili jeho nezákonnosť. Poukázal na to,
že neboli dodržané ustanovenia Trestného poriadku upravujúce právo obvineného
na obhajobu, na oboznámenie s výsledkami vyšetrovania a priebeh hlavného pojednávania.
Vyšetrovateľ do spisu nezaradil dôkazy osobnej a vecnej povahy, ktoré boli získané
v prípravnom konaní. Postupoval tak napriek tomu, že ich vplyv na obhajobu obžalovaných
nemohol predvídať, v spise chýba viac ako 1800 strán, pričom mu neprislúcha právo
rozhodovať, ktorý z dôkazov bude zo spisu vyradený. Takýto postup je popretím základných
atribútov spravodlivého procesu a vo svojich dôsledkoch zakladá jeho nezákonnosť
a neústavnosť.
Vytkol, že zákonné podmienky pre pribratie Ing. Š. K. ako znalca
do konania splnené neboli a nebol daný zákonný dôvod na výmenu už skôr do konania
pribratej znalkyne Ing. J. T.V čase pribratia Ing. Š. K. do konania boli už v zozname znalcov
a tlmočníkov v daných odboroch zapísaní viacerí znalci. Poukázal na časový nesúlad
jednotlivých úkonov v postupe pribratia znalca, správnosť a úplnosť podaných znaleckých
posudkov ako i to, že znalec bol do konania pribratý ako fyzická osoba, ale podaný posudok
je opatrený pečiatkou znalecký ústav h. z. s. r. o. Za nesprávny považoval aj postup krajského
súdu, ktorý neumožnil obžalovaným na hlavnom pojednávaní klásť znalcovi otázky, ktoré
nemali kapciózny ani sugestívny charakter a boli zamerané len na odstránenie rozporov,
nejasností a neúplností podaných znaleckých posudkov. Zmyslom kladených otázok bolo tiež
overenie odbornej spôsobilosti Ing. Š. K. a dodržanie ustanovení Trestného poriadku pri jeho
pribratí do konania ako znalca.
Namietol, že krajský súd opakovane vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti
obžalovaných napriek tomu, že zákonné podmienky pre takýto postup splnené neboli.
Prvostupňový súd porušil zákon tiež v tom, že na hlavnom pojednávaní 23. júna 2009
ho pred výsluchom nepoučil o jeho právach.
Podľa jeho názoru, pri posudzovaní a hodnotení vykonaných dôkazov bolo potrebné
vychádzať z toho, že od začiatku trestného stíhania v roku 1998 existovala enormná snaha
štátnych orgánov o jeho zastrašenie, pretože spolu s ďalšími akcionármi na základe
právoplatne skončenej exekúcie získal akcie akciovej spoločnosti T. Napriek tomu, že voči
nemu boli začaté trestné stíhania vo viacerých veciach (obchodovanie s devízovými
prostriedkami, podvod voči M. M. L., sprenevera, poškodzovanie veriteľa a ďalšie) obžaloba
v nich podaná nebola. Vyšetrovateľ viedol trestné stíhanie voči nemu
pre šestnásť skutkov, ale pri oboznamovaní so spisovým materiálom mu bolo oznámené,
že v týchto veciach prokurátor obžalobu nepodá.
Už v tomto štádiu trestného stíhania namietal neúplnosť spisového materiálu, pretože
v ňom chýbali dôkazy svedčiace v jeho prospech. Ide o svedecké výpovede M. Š.,
prostredníctvom ktorého mal spáchať podvod voči spoločnosti A., JUDr. B. K., podnikovej
právničky spoločnosti S. V., s. r. o., ktorá vyhotovila dodatok číslo 1 k zmluve o budúcej
zmluve, JUDr. P. P., vedúceho pracovnej skupiny S., ktorá bola ustanovená na preskúmanie
zákonnosti prevodu akcií, jej stanovisko k exekúcii akciovej spoločnosti T., výpoveď JUDr. J.
S. a ďalšie listinné dôkazy.
Na začiatku roku 2001 prokuratúra vytvorila nový skutok, že v roku 1995
sa zločinecká skupina rozhodla získať akcie akciovej spoločnosti T. a za tým účelom využijúc
pochybenie daňového úradu vo V. antidatovala zmluvu o budúcej zmluve. Prostredníctvom
súdov získala pohľadávku a za pomoci exekútorky, obchodníka s cennými papiermi,
pracovníka podniku výpočtovej techniky a sudkyne Okresného súdu Vranov nad Topľou
získala akcie akciovej spoločnosti T.
K tomu však bolo potrebné nájsť nejaké prepojenia a tak vyšetrovateľ požiadal
kriminalistický a expertízny ústav o podanie odborného vyjadrenia na zodpovedanie otázky,
kto dopísal dátum na splnomocnení pre Ing. V. M. I keď existoval originál tohto
splnomocnenia, kriminalistickému a expertíznemu ústavu bola na skúmanie predlžená
fotokópia. Napriek tomu, že žiadali grafologický posudok na posúdenie originálu,
10 4 To 9/2009
vyšetrovateľ tento návrh na doplnenie dokazovania odmietol, hoci svedok JUDr. J. S.
potvrdil, že plnomocenstvo podpísal on a tiež dopísal dátum na plnomocenstve.
Dňa 2. augusta 2001 na základe žiadosti obžalovaného vyšetrovateľ požiadal
o podanie odborného vyjadrenia kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru s tým,
bol predložený už originál plnej moci. Z podaného vyjadrenia je zrejmé, že text na plnej moci
nevykazuje znaky po pozmeňovaní a inak zostávajú v platnosti predchádzajúce závery,
že obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. je najpravdepodobnejšou osobou, ktorá mohla dopísať
dátum na plnomocenstve.
Hoci sa v odôvodnení prvostupňového rozsudku uvádza, že nie je jasné, kedy bol
dátum na plnej moci dopísaný, v advokátskej praxi je bežné, že text je vyhotovený
bez uvedenia dátumu, ktorý sa doplní až v deň podpisu listiny oprávnenou osobou.
Od júla 1995 začal svedok J. K. samostatne podnikať. Z tohto dôvodu
a pre zabezpečenie chodu spoločnosti I. bol JUDr. J. S. poverený pripraviť zmenu konateľov
v obchodnom registri a aj plnú moc pre nového konateľa Ing. V. M.
Vyšetrovateľ 2. augusta 2000 vydal uznesenie o spojení veci ohľadne všetkých obvinených,
dátum antidatoval a uznesenie nedoručil žiadnemu z obvinených.
K dôkazom, o ktoré súd prvého stupňa oprel výrok o vine obžalovaných v bode 1/
napadnutého rozsudku, uviedol nasledovné.
Výpovede svedkýň Ing. D. J. a Ing. E. N. boli na hlavnom prečítané napriek tomu, že
v prípravnom konaní neboli vykonané v súlade so zákonom, a preto ich ako dôkaz použiť
nemožno.
Súd prvého stupňa tiež pochybil, keď dokazovanie nevykonal aj prečítaním
pripojeného spisu ČVS: KÚV 54/2000-98, kde svedok Ing. J. K. vypovedal inak, ako je
uvedené v napadnutom rozsudku.
Nesprávne je aj konštatovanie, že 5. decembra 1995 podpísal žiadosť S. o úver. Právo
podpisovať za S. nikdy nemal a nič za ňu nepodpísal. S. V., s. r. o., nikdy Slovenskú
11 4 To 9/2009
sporiteľňu, pobočka P., o úver nežiadala a ani úverovú zmluvu neuzavrela. Úverovú zmluvu
podpísala S.– T. V., s. r. o., 31. januára 1996, ktorú zastupoval a podpísal za ňu Ing. V. M.
Z uvedeného je zrejmé, že súd prvého stupňa nesprávne spája rôzne fakty a účelovo zavádza.
S. V., s. r. o., a I., s. r. o., nemali rovnakých vlastníkov. Spoločnosť I., s. r. o., nemala
záujem vstúpiť do spoločného podniku, preto chcela halu odpredať
a z toho dôvodu rokovala s B. spoločnosťou J. – V.. Napriek tomu,
že zmluva s touto spoločnosťou sa v spisovom materiáli nachádzala, bola z neho vybratá
a súd návrh na vypočutie zástupcov uvedenej spoločnosti zamietol. Záujem o vstup
zahraničného subjektu do spoločnosti potvrdzujú aj návštevy belgickej spoločnosti. Hoci
svedok Ing. M. H., riaditeľ S. V., s. r. o., o kúpe nehnuteľnosti S. informovaný nebol,
pripravovaný vstup zahraničného subjektu do spoločnosti potvrdil.
Z rovnakých dôvodov ako u svedkýň Ing. D. J. a Ing. E. N., obžalovaný namietol
nesprávny postup súdu v súvislosti s prečítaním svedeckých výpovedí A. K. a E. T.
Na hlavnom pojednávaní 5. mája 2008 súd prvého stupňa prečítal výpovede svedkyne
A. K. z č. l. 164-165 zo zväzku T. 1, hoci vtedy svedkyňa vypovedala v štádiu, keď sa viedlo
trestné stíhanie „vo veci“. Prvostupňový súd nevykonal dokazovanie čítaním ďalších jej
výpovedí, ktoré sa nachádzajú v spise na č. l. 166-167, č. l. 455-456,
č. l. 513-524 zo zväzku T. 1A. Rovnako nesprávne postupoval aj pri čítaní výpovede
svedkyne E. T., keď prečítal jej výpoveď len zo štádia trestného stíhania „vo veci“. Neprečítal
ďalšie výpovede svedkyne z č. l. 161-163, z č. l. 450-460, z č. l. 533-538
zo zväzku T. l A.
Z týchto dôvodov, ale aj so zreteľom na to, že svedkyne si s odstupom 15 rokov
nemohli spomenúť na všetky súvisiace okolnosti, bolo prečítanie uvedených svedeckých
výpovedí dôležité. Týmto skutočnostiam súd prvého stupňa nevenoval náležitú pozornosť.
Súd nevyhodnotil správne ani výpoveď svedkyne I. M. z Obvodného úradu životného
prostredia vo V., ktorá okrem iného uviedla, že bolo možné predpokladať, aké ďalšie
orientačné číslo nasleduje a že nevie, ale možno predpokladať, že komplex budov mal už
predtým pridelené číslo, ale to nevie presne.
12 4 To 9/2009
Prvostupňový súd nesprávne postupoval aj pri hodnotení výpovedí svedkov J. K.
a JUDr. B. K. Nevysporiadal sa tiež s otázkou, prečo o popisné číslo požiadala S. V., s. r. o.,
ak predmetom zmluvy o budúcej zmluve mala byť nehnuteľnosť patriaca spoločnosti I., s. r.
o., Spoločná žiadosť z 19. januára 1995 dokazuje, že toto rozhodnutie o pridelení súpisného
čísla potrebovali na zápis do katastra nehnuteľností.
Rozhodnutie o určení súpisného a orientačného čísla pre subjekty S. V.,
s. r. o., a I. V., s. r. o., vydané nebolo, čo Mestský úrad vo V. dvakrát potvrdil.
Súd sa náležitým spôsobom nevysporiadal ani s dodatkom č. 1 zmluvy o budúcej
zmluve, ktorý je opatrený pečiatkou Daňového úradu vo V.. Ak ho
pri výkone daňovej kontroly mali jej pracovníci 7. decembra 1995 k dispozícii, je zrejmé,
že museli mať aj zmluvu o budúcej zmluve z 18. augusta 1995.
Pochybením zo strany súdu tiež bolo, že na hlavnom pojednávaní neoboznámil
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 2/99 z 28. februára 2001 a rozhodnutie
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 159/07, v ktorých sa konštatuje, že exekúcia sa stala
právoplatnou a vykonateľnou a sťažovateľ (spoločnosť T., s. r. o.) nadobudol akcie akciovej
spoločnosti T. v exekúcii a stal sa vlastníkom akcií. Týmito rozhodnutiami bolo preukázané,
že exekúcia prebehla v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky a vzhľadom na §
61 Exekučného poriadku návrat do pôvodného stavu nie je možný.
Ak krajský súd ako súd prvého stupňa citované rozhodnutia nerešpektoval, nemožno
hovoriť o súdnom, ale inkvizičnom procese. Súd prvého stupňa spornosť nadobudnutia akcií
vidí v tom, že exekučný titul, ktorý bol podkladom pre začatie exekúcie bol získaný
podvodom. Ani toto tvrdenie sa nezakladá na pravde, pretože všetky civilné konania, všetky
argumenty ohľadne antidatovania zmluvy skúmali a sa s nimi vysporiadali.
Ku skutku v bode 4/ napadnutého rozsudku obžalovaný v odvolaní poukázal
na nasledovné skutočnosti.
Krajský súd oproti obžalobe právnu vetu upravil o slovo úmyselne a „aby majetok,
ktorý pochádza z trestného činu“ upravil na „aby vec značnej hodnoty, ktorá je príjmom
z trestnej činnosti“. Postupoval tak zrejme preto, že § 252 ods. 1 Tr. zák. účinný
13 4 To 9/2009
do 31. augusta 1999 v skutkovej podstate uvádza vec a nie majetok, majetkové právo, akcie
či peniazmi oceniteľné zápisy. Z toho je zrejmé, že v čase, keď mal trestný čin spáchať, neboli
akcie spôsobilým objektom, s ktorým zákon účinný v tom čase spájal naplnenie skutkovej
podstaty trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti.
Akcie emitenta v tom čase boli v zaknihovanej podobe, predstavujúcej elektronický
zápis. Z toho dôvodu, akékoľvek nakladanie s akciami ako cenným papiermi
do 31. augusta 1999 nebolo možné posúdiť ako trestný čin.
Pri úvahe o právnom posúdení jeho konania mal súd dôsledne aplikovať ustanovenie
§ 16 ods. 1 Tr. zák. a prihliadnuť na pojem akcie, ktorý je uvedený v § 2 ods. 1 zákona
o cenných papieroch.
Hoci sa súd prvého stupňa v rozsudku odvoláva na konvenciu o praní, vyhľadávaní,
zadržiavaní a konfiškácii výnosov zo zločinu, táto do právneho poriadku Slovenskej republiky
bola inkorporovaná s účinnosťou po 31. auguste 1999, teda až po údajnom spáchaní skutku.
Možno preto vysloviť, že v konaní, ktorého sa mal dopustiť chýba jeden zo zákonných
znakov skutkovej podstaty predmetného trestného činu a pri absencii čo i len jedného jej
obligatórneho znaku, vyvodenie trestnej zodpovednosti neprichádza do úvahy. Za vinu sa mu
kladie, že úmyselne vytváral podmienky na to, aby vec značnej hodnoty, ktorá je príjmom
z trestnej činnosti previedol na iného. K naplneniu tohto pojmového znaku nemohlo vôbec
dôjsť, pretože v napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa sám uvádza, že akcie T.
obžalovaní, ani iné osoby nezískali, resp., že zo štátu na iné osoby neprešli. Takýto záver súdu
prvého stupňa vylučuje možnosť prípravy k predmetnému skutku, nakoľko ak obžalovaný
chcel previesť akcie, ktoré neboli vo vlastníctve obžalovaných a iných osôb, potom nemohol
legalizovať predmet, ktorý bol vo vlastníctve štátu a nemôže mať charakter príjmu z trestnej
činnosti. Nemohol teda objektívne vyvolať následok, ktorý sa mu kladie za vinu a nemohol
legalizovať niečo, čo bolo legálne nadobudnuté, čo s konečnou platnosťou, ako je už vyššie
konštatované potvrdil exekučný súd v rozsudku sp. zn. M Cdo 2/99 a ústavný súd v náleze
sp. zn. II. ÚS 159/07.
14 4 To 9/2009
Na vyvodenie trestnej zodpovednosti je potrebné, aby páchateľ svojím konaním
naplnil aj pohnútku, teda aby pripravoval podmienky, kedy u príjmu alebo veci získanej
z trestnej činnosti možno zakryť jej pôvod v trestnom čine alebo jeho určení.
Pre naplnenie subjektívnej stránky sa vyžaduje, aby páchateľ vedel o právnom pôvode,
použití alebo určení legalizovaného príjmu alebo veci.
Súd prvého stupňa naplnenie subjektívnej stránky v jeho konaní odôvodnil aj tým,
že v rokoch 1995-1996 ovládal spoločnosti I. V., s. r. o., a S. V., s. r. o.,
a že I. V., s. r. o., postúpil neskôr svoju pohľadávku na spoločnosť C.– CD,
a. s., a že v spoločnostiach, ktoré nadobudli akcie akciovej spoločnosti T. existujú personálne
a rodinné vzťahy, že obžalovaný je znalý práva, zastupoval všetkých akcionárov, bol
spoločníkom vo všetkých zainteresovaných firmách a akcie sa snažil odpredať za cenu
podstatne vyššiu ako bola ich nadobúdacia cena a tiež existenciou listu adresovaného P.
Tieto úvahy krajského súdu označil za nesprávne, pretože neskúmal skutočný stav
v týchto spoločnostiach v rokoch 1995-1996 a len sa stotožnil s údajmi uvedenými obžalobou,
pochádzajúcimi z roku 1993.
Krajský súd považuje za podozrivé aj to, že spoločnosti S. V., s. r. o., a I. V., s. r. o.,
vznikli v ten istý deň a konštatuje, že obe spoločnosti v podstate ovládal obžalovaný.
Tieto tvrdenia nie sú pravdivé a nevedno, či ide o úmyselné zavádzanie, nedopatrenie
alebo neznalosť základných právnych noriem.
Hoci súd v napadnutom rozsudku uvádza, že „ T., a. s.“ bola spoločnosť s akciami na
doručiteľa a hlavným akcionárom bol Mgr. Ing. Mgr. I. I. v čase, keď mal byť skutok
spáchaný, zákon o cenných papieroch akcie na doručiteľa nepoznal.
Nepresvedčivý a nepreskúmateľný je rozsudok aj v časti, v ktorej uvádza tzv. účelové
zahmlievanie, t. j., že oprávnená strana I. V., s. r. o., postúpila svoju pohľadávku
13. júla 1998 spoločnosti C. – CD, a. s.
15 4 To 9/2009
Ak mal krajský súd za to, že vedel, že akcie akciovej spoločnosti T. boli v procese
exekúcie získané trestným činom, potom je potrebné mať na zreteli, že k postúpeniu
pohľadávky došlo 13. júla 1998 a akcie akciovej spoločnosti T. boli zexekvované
9. októbra 1998. Trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti môže objektívne nastať
až potom, čo sa trestný čin stal, preto postúpenie pohľadávky 13. júla 1998 nemôže byť
dôkazom preukazujúcim jeho úmysel.
Postúpenie pohľadávky súd prvého stupňa považuje za dôkaz o tom, že vedel,
že vykonanie exekúcie voči inému ako je Ministerstvo financií Slovenskej republiky
nie je legálne. Správnosť tohto záveru vyvracajú rozhodnutia Krajského súdu v Žiline
zo 14. februára 2003, sp. zn. 4 T 1/2003, a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 26. augusta 2003, sp. zn. 3 To 47/03, z ktorých vyplýva, že povinným je Slovenská
republika a je jedno, kto pohľadávku spravuje.
V súvislosti s personálnymi a rodinnými previazanosťami, na ktoré poukázal
prvostupňový súd ako na jeden z ďalších nepriamych dôkazov o tom, že o trestnom čine
vedel, uviedol, že sa jedná o veľmi vzdialené príbuzenské vzťahy jeho, respektíve jeho
manželky so svedkami MUDr. K. a Ing. P. G.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, o ktoré dôkazy opiera súd
prvého stupňa tvrdenie, že mal vedomosť o tom, že akcie boli získané trestným činom. T. M.
nikdy nebol konateľom spoločnosti C., a. s., M. I. nebola
nikdy štatutárom C. – F., a. s., a nikdy nebol akcionárom spoločnosti
C. – S, a. s., a toto tvrdenie napadnutého rozsudku označil
za zavádzajúce.
Obžalovaný poukázal aj na to, že spoločníkom I. V., s. r. o.,
od 13. septembra 1998 bol T., a. s., v likvidácii a M. L., ktorý kúpou väčšinového podielu
spoločnosti zmenil obchodný názov na L., s. r. o., a v T., a. s., bol akcionárom, ale nie
rozhodujúcim, či určujúcim. V Slovenke V., s. r. o., boli spoločníkmi od 22. septembra 1998
spoločníkmi T.– T., s. r. o., a T. v likvidácii – podiel v T. – T., s. r. o., vlastnila C. a. s. –
100 % - ný podiel.
16 4 To 9/2009
Tvrdenia súdu prvého stupňa, že v roku 1998 ovládal I. V., s. r. o., a S. V., s. r. o.,
označil za nepravdivé.
Ak prvostupňový súd vypustil jeho konanie v bode 1/ napadnutého rozsudku zrejme
nepostrehol, že mu dokazuje vinu v procese exekúcie, v ktorej I. a S. neboli zúčastnenými
osobami a do exekúcie nezasahovali. Bolo úlohou súdu vykonaným dokazovaním preukázať,
že vedel o protiprávnom konaní exekútorky, makléra, pracovníka výpočtovej techniky či
sudkyne.
Mal vedomosť o tom, že akcie boli nadobudnuté v exekúcii, ale proti tejto nikto nič
nenamietal. Prvé mimoriadne dovolanie voči exekúcii podal generálny prokurátor
31. decembra 1998 a najvyšší súd dovolanie rozsudkom M Cdo 2/99 zamietol.
Mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti T., a. s., s ostatnými akcionármi 26.
novembra 1998 sa zúčastnil preto, že bol naň pozvaný a nemal dôvod pochybovať o legálnosti
nadobudnutia akcií. Zákonnosť nadobudnutia akcií v exekúcii potvrdila aj právna analýza
advokátskej kancelárie, a preto konal v dobrej viere, že exekúcia prebehla v súlade so
zákonom.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku tiež neobjasnil, prečo snaha predať
akcie „je nekalým úmyslom“. Základným princípom trhovej spoločnosti je zisk, ktorý
je založený na lacnom nákupe a drahom predaji, čo bez ďalšieho nemožno považovať
za naplnenie subjektívnej stránky trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti.
Pokiaľ súd prvého stupňa jeho vedomosť o pôvode akcií odvodzuje aj z listu
adresovaného zjavne Ing. P. G., namietol spôsob, ktorým bol list získaný a jeho použitie ako
dôkaz. Tento dôkaz bol zadovážený odcudzením z motorového vozidla, a preto ide o dôkaz,
ktorý bol získaný nezákonným spôsobom.
Odhliadnuc od uvedeného ani tento list nepreukazuje jeho vedomosť o nezákonnom
získaní akcií. Deklaruje len záujem akcie odpredať, čo samo osebe trestnú zodpovednosť
nezakladá. Naopak, že akcie boli získané zákonným spôsobom je preukázané desiatkami
právoplatných rozhodnutí, ktoré boli vydané v občianskoprávnom konaní.
17 4 To 9/2009
Vo vzťahu ku skutku v bode 6/ napadnutého rozsudku poukázal na tieto skutočnosti.
Obvinenie 14. júla 1996 bolo voči nemu vznesené pre trestný čin poškodzovania
veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. a pre trestný čin sprenevery podľa § 248
ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a 11. apríla 2001 bolo voči nemu vznesené obvinenie pre trestný čin
podvodu podľa § 250 Tr. zák. V súvislosti s týmto uznesením o vznesení obvinenia bol
predvolaný na výsluch. Vyšetrovateľ ho vyzval, aby sa k obvineniu vyjadril, čo aj urobil.
(výpoveď na č. l. 608-612 zv. 1 T.). Tá istá zápisnica je priložená aj v časti zväzku P. B č. l.
482-486. Zápisnica z 3. júla 2001 je doložená pri dvoch osobitných trestných činoch. Na tretej
strane chýba podpis obžalovaného, pričom tretia strana
je vytlačená na laserovej tlačiarni, rovnako ako aj časť štvrtej strany pričom je evidentné,
že tretia strana je vytlačená na inej tlačiarni ako strana štvrtá. Zároveň je jasné, že prvú časť
štvrtej a piatu a šiestu stranu zápisnice napísal vyšetrovateľ na písacom stroji. Je takmer isté,
že vyšetrovateľ buď štvrtú stranu zápisnice prefotografoval alebo je podpis obžalovaného
na štvrtej strane zoskenovaný. Pri záverečnom oboznamovaní podpisoval všetky protokoly.
Pôvodný formulár oboznámenia, bol bez trestného činu voči P. (č. l. 134-135
zv. T. 2B), preto vyšetrovateľ vyhotovil nový, na ktorom podpísaný nie je. Ostatní obžalovaní
majú v protokole uvedené z akého trestného činu budú obžalovaní, každý z nich protokol
podpísal, len jeho protokol nie je podpísaný. Týmto postupom bol pri oboznamovaní
s výsledkami vyšetrovania porušený zákon, čo v konečnom dôsledku znamená vadu konania,
ktorá odôvodňovala postup súdu podľa § 188 ods. 1 písm. f/ Tr. por.
Skutkové tvrdenia uvedené v bode 6/ napadnutého rozsudku nie sú pravdivé, pretože
sa nikdy nestretol so žiadnym členom predstavenstva P., a. s., B.. Mandátnu zmluvu medzi C.
a. s., a P., a. s., B., podpísal 5. júla 1996 podpredseda predstavenstva Ing. M. M., ktorý viedol
všetky rokovania a v zmysle stanov spoločnosti C. a. s., schváliť emisie dlhopisov mohlo len
valné zhromaždenie akciovej spoločnosti. Výpovede svedkyne Ing. E. Š., v rozsudku
uvádzané tvrdenia nie sú pravdivé, pretože nie sú v súlade s jej skutočnou výpoveďou.
Výrok o jeho vine nemožno oprieť ani o zmluvy o vklade tichého spoločníka, pretože
tie, ktoré sa v procesnom spise nachádzajú, sú len ich kópiou, neopatrenou doložkou
osvedčujúcou ich zhodnosť s originálmi a sú upravené. Napriek opakovaným žiadostiam,
vysvetlenie, odkiaľ boli originály účtovných dokladov získané, bolo odmietnuté,
resp. odôvodnené tým, že boli získané operatívnopatrácou činnosťou. Originály zmlúv boli
18 4 To 9/2009
zo spisu odstránené a podľa prokuratúry údajne s prejednávanou vecou nesúviseli.
V súvislosti s tým poukázal na skutočnosť, že 13. januára 1996 bola v K. odcudzená A. F. aj
s prevažnou časťou účtovnej agendy spoločnosti C. S. I. S. V.,
a. s. Predmetné zmluvy však dávno pred vznesením obvinenia boli vysporiadané, a preto
ani tento dôkaz nemôže svedčiť v jeho neprospech.
K výpisom z P., a. s., B., obžalovaný namietol, že nepochádzajú z K., kde bolo sídlo
spoločnosti, ale z filiálky P. a ide o duplikáty. P., a. s., B. potvrdila, že účet číslo 205 431 146
je účtom C. S. V., a. s., H. č. X. Na duplikátoch vo výpisoch z roku 1996 niekto doplnil jeho
meno, pričom uvádzanie mena a adresy, ktorá nie totožná so sídlom uvedeným v obchodnom
registri, je porušením vnútrobankových predpisov, ktoré boli účelovo upravené len pre
obdobie, ktoré potrebovali orgány činné v trestnom konaní pre dokázanie jeho viny. Napriek
účelovosti predložených duplikátov, chýba duplikát výpisu z účtu, ktorý by preukazoval
realizáciu údajnej zmluvy o vklade tichého spoločníka zo dňa 25. októbra 1996 so
spoločnosťou O.– H., a. s., na sumu 15 531 000 Sk. Tiež namietol, že účet číslo 205431146
nie je účtom spoločnosti C. a. s., ale je účtom spoločnosti C. S., a. s., H X, V. T.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že previedol na subjekty zo zmlúv
o vklade tichého spoločníka raz sumu 49 470 000 Sk, inde zas 43 234 000 Sk. Daňový úrad
K., pritom zistil, že finančné prostriedky získané emisiou dlhopisov, neboli v plnej miere
využité na uvedený účel. Cirka 50 % zo sumy prostriedkov bolo presunutých do iných
spoločností. Ak to daňový úrad tvrdí, potom mohlo byť presunutých maximálne
25 miliónov korún, čo je v rozpore so závermi súdu prvého stupňa vyjadrenými v skutkovej
vete v bode 6/ napadnutého rozsudku.
Zavádzajúce je tiež tvrdenie krajského súdu, že P., B., a. s., spôsobil škodu vo výške
49 470 000 Sk. Zástupca P., a. s., B., JUDr. A. H. uplatnil škodu vo výške 71 646 820,58 Sk
voči nemu s odôvodnením, že banka jednala s ním a je podpísaný na úverovej zmluve.
Uvedené nie je pravdou, pretože s P., a. s., B., žiadnu zmluvu nepodpísal.
Krajskému súdu napokon vytkol, že vo vzťahu k nemu nerozhodol o skutkoch
v bodoch 1/ a 8/ podanej obžaloby.
19 4 To 9/2009
Z týchto dôvodov obžalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
napadnutý rozsudok v zmysle § 258 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. zrušil a vec
v zmysle § 259 ods. 1 Tr. por. vrátil krajskému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.
Obžalovaná Ing. JUDr. M. K. a jej dcéra I. K. v podaných odvolaniach konštatovali,
že exekučný príkaz bol vydaný na základe poverenia súdu
a exekúcia bola vykonaná v súlade so zákonom a v súlade s poverením súdu, pretože
povinným bola Slovenská republika, čo vo svojich rozhodnutiach uviedli aj Krajský súd
v Žiline (sp. zn. 4 T 1/2003) a Najvyšší súd Slovenskej republiky (sp. zn. 3 To 47/03, sp. zn.
M Cdo 2/1999). V posudzovanom prípade išlo o uspokojenie pohľadávky z majetku, ktorý
bol vo vlastníctve Slovenskej republiky bez ohľadu na to, kto tento majetok spravuje. Uviedli,
že privatizáciu ako ju má na mysli ustanovenie § 2 ods. 3 zákona č. 192/1995 Z. z.
o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých podnikov a akciových
spoločností v znení neskorších predpisov s exekúciou stotožniť nemožno. V tejto súvislosti
poukázali na to, že trestné stíhanie voči sudkyni JUDr. R. V. pre trestný čin zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/
Tr. zák., ktorá vydala poverenie z 24. septembra 1998, sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97, bolo
podľa § 188 ods. 1 písm. c/ Tr. por. z dôvodov § 172 ods. 1 písm. b/ Tr. por. skôr uvedenými
rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu zastavené. Zastavené bolo s odôvodnením,
že sudkyni nebol preukázaný úmysel spáchať trestný čin. Za daného stavu potom trestný čin
nemohla spáchať ani ona a nemohla spôsobiť ani žiadnu škodu, ktorej správnosť vyčíslenia
tiež namietla.
Stredisko cenných papierov nevykonalo prevod na základe exekučného príkazu,
pretože podľa zákona predaj akcií sa mohol vykonať iba cestou obchodníka s cennými
papiermi, ktorý prevod na účte vedenom v Stredisku cenných papierov v zmysle § 23 ods. 1
zákona o cenných papierov aj realizoval.
Exekúciu sa snažila najskôr vykonať predajom majetku štátu, ktorý bol v správe
ministerstva financií čo nasvedčuje, že nekonala s úmyslom spáchať trestný čin. Až keď
povinný svoju povinnosť dobrovoľne nesplnil, požiadala súd o vydanie osobitného poverenia
na predaj cenných papierov. Bola presvedčená, že exekvovala majetok povinného
a ministerstvá, či už financií alebo hospodárstva, boli len správcami tohto majetku. Ak bola
povinným Slovenská republika, tak majetok štátu bol v správe ktoréhokoľvek ministerstva.
20 4 To 9/2009
Exekúcia bola vedená na majetok štátu a nie na majetok ministerstva financií, či ministerstva
hospodárstva.
Rokovanie s kupujúcimi bolo vecou makléra konajúceho na podklade uzavretej
komisionárskej zmluvy. Exekučný príkaz, ktorý vydala, znel síce na predaj akcií, ale nebolo
v ňom uvedené, ktoré akcie sa majú predať. Skutková veta v bode 2/ napadnutého rozsudku
nie je správna, pretože nedala príkaz na realizáciu predaja akcií za neprimerane nízku cenu
bez správneho ocenenia akcií. Jej úlohou ako exekútorky, bolo v exekučnom konaní vymôcť
pohľadávku bez ohľadu na to, komu a aký cenný papier bude predaný. V exekučnom príkaze
nariadila vykonanie exekúcie predajom cenných papierov za najvyššiu cenu pri vynaložení
maximálnej odbornej starostlivosti do výšky vymáhanej pohľadávky, pričom jej výška
aj s príslušenstvom boli uvedené v exekučnom príkaze. Do konania makléra nemohla nijako
zasiahnuť, a preto súd nemohol prijať záver, že dala príkaz na predaj akcií za nízku cenu a že
nesie zodpovedať za jeho konanie.
zasiahnuť, a preto súd nemohol prijať záver, že dala príkaz na predaj akcií za nízku cenu
a že nesie zodpovedať za jeho konanie.
Exekučný poriadok súdnemu exekútorovi neukladal povinnosť cenné papiere oceniť
a neupravoval postup pri predaji cenných papierov. Výkon exekúcie umožňoval aj predajom
cenných papierov a to, že boli predané akcie akciovej spoločnosti T. ešte neznamená, že bol
porušený zákon.
Exekútor je poverený výkonom funkcie Ministrom spravodlivosti Slovenskej
republiky a v zásade vykonáva úlohy štátneho orgánu. Súdny exekútor participuje na výkone
súdnej moci, a preto za jeho rozhodovanie nemožno vyvodzovať trestnú zodpovednosť.
Za vykonanú exekúciu jej pripadla len zákonná odmena, vykonala ju ako nestranná osoba,
ktorá so spoluobžalovanými nemala blízke ani rodinné vzťahy a s ich konaním je spájaná
bez akýchkoľvek dôkazov.
Poukázala na zákonné znaky trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa
podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. s tým, že na ich naplnenie nepostačuje zistenie,
že špeciálny subjekt – verejný činiteľ vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim
zákonu, ale zároveň sa vyžaduje, aby tak verejný činiteľ konal v úmysle spôsobiť inému
21 4 To 9/2009
škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech. Uvedený motív ako zložka
subjektívnej stránky konania páchateľa, ktorý iniciuje jeho konanie, musí byť preukázaný.
Podľa názoru obžalovanej, v prípravnom konaní bolo porušené jej právo na obhajobu,
pretože uznesenie o vznesení obvinenia z 3. septembra 1999 jej bolo doručené
až 11. novembra 1999, a preto sa jej obhajca nemohol zúčastniť úkonov trestného konania,
ktoré boli v tomto čase vykonané. Na hlavnom pojednávaní uvedené právo porušil súd aj tým,
že nebola zbavená mlčanlivosti, a preto nemohla vypovedať. Orgánmi činným v trestnom
konaní bol tiež porušené právo na prejednanie veci v primeranej lehote, pretože trestné
stíhanie bolo začaté 3. septembra 1999, obžaloba bola podaná 30. novembra 2001 a rozsudok
súdu prvého stupňa bol vyhlásený 30. júna 2009, teda trestné stíhanie trvá neprimerane dlho.
Krajskému súdu vytkla, že nezadovážil originály listín a na hlavnom pojednávaní
neoboznámil znalecký posudok tých znalcov, na výsluchu ktorých obžalovaní trvali. Napriek
právu obžalovaných na kladenie otázok viaceré z nich znalcovi Ing. Š. K. súd nepripustil,
i keď súviseli s vyčíslením hodnoty predaných akcií.
Z týchto dôvodov obžalovaná a jej dcéra navrhli, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil do štádia prípravného konania. Alternatívne navrhli, aby bola obžalovaná
spod obžaloby krajského prokurátora oslobodená.
Obžalovaný Mgr. Ing. P. Š. v písomnom odvolaní namietol, že pri úvahách o vine
prvostupňový súd nevychádzal dôsledne zo zákona o cenných papieroch.
Na podklade komisionárskej zmluvy, ktorú 30. septembra 1998 uzavrel so súdnou
exekútorkou, bol povinný zariadiť na jej účet predaj zaknihovaných cenných papierov podľa
ňou vydaného exekučného príkazu, ktorý tvorí súčasť komisionárskej zmluvy.
Účelom exekučného príkazu bolo uspokojenie pohľadávky oprávneného C., a. s., vo
výške 43 265 591 Sk, príslušenstvo pohľadávky, a to úroky z omeškania 13 289 292,98 Sk,
trovy súdneho konania 328 815 Sk, trovy právneho zastúpenia pri exekúcii 43 800 Sk, úroky
z omeškania vo výške 17,6 % od 30. septembra 1998 zo sumy 43 265 591 Sk do zaplatenia
a predbežné trovy exekúcie 1 001 000 Sk.
22 4 To 9/2009
Namietol, že zákon o cenných papieroch „skutočnú“ cenu akcie nepozná a nedefinuje
ju. Definuje len menovitú hodnotu cenného papiera, kurzu cenného papiera a aktuálnu
hodnotu cenného papiera. Akcie emitenta, spoločnosti T., a. s., neboli verejne
obchodovateľné, a preto nemožno hovoriť o ich skutočnej hodnote. V § 6a ods. 6 zákona
o cenných papieroch je definovaná tzv. „aktuálna hodnota akcií“, ktoré nie sú predmetom
obchodovania. Tou je ich nadobúdacia cena, teda cena, za ktorú ich nadobudne každý
nasledujúci nadobúdateľ po ich emitovaní, ktorú skutočnosť na hlavnom pojednávaní potvrdil
aj znalec Ing. Š. K.. Aktuálnou hodnotou týchto akcií bola preto cena, za ktorú ich kúpili
siedmi nadobúdatelia. Ustanovenia § 31 ods. 2, ods. 3 zákona o cenných papieroch, ako to
v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje prvostupňový súd neporušil, pretože
z komisionárskej zmluvy uzavretej s exekútorkou a exekučného príkazu vyplýva,
že predajnou cenou akcie bola výška vymáhanej pohľadávky aj s príslušenstvom v sume
58 157 000 Sk. Podľa jeho názoru, nominálna hodnota akcie, na ktorý napadnutý rozsudok
poukazuje, nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu a od tejto hodnoty kurz akcie alebo jej
nadobúdaciu cenu nemožno odvodzovať. Príkladmo poukázal na nominálnu hodnotu akcií V.
v roku 2002, ktorá bola 1000 Sk, ale na trhu sa predávala po 28 Sk. Namietol,
že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že s odbornou starostlivosťou
by nepostupoval ani v prípade, ak by akcie predal za ich nominálnu hodnotu, pretože znalec
hodnotu jednej akcie ocenil na sumu 2 814 000 korún.
V roku 1998 žiaden zákon ani iný právny predpis pri realizácii predaja alebo nákupe
verejne neobchodovateľných akcií postup makléra neupravoval, a preto svojím konaním
žiaden právny predpis porušiť nemohol. Každý obchodník pri obchodovaní s týmto druhom
akcií postupoval individuálne. Najčastejšie tak, že bol oslovený určitý počet potenciálnych
záujemcov o kúpu takýchto akcií, pričom počet ani forma oslovenia zákonom predpísaná
nebola.
Oslovených bolo asi päťdesiat záujemcov, z ktorých dvadsaťjeden prejavilo písomný
záujem o kúpu akcií a z nich vybral siedmich s najvyššími ponukami. S nimi uzavrel
komisionárske zmluvy o obstaraní nákupu akcií spoločnosti T., a. s., za nimi určené ceny. To
boli v októbri 1998 nadobúdacie ceny uvedených akcií, určené ponukou a dopytom.
Na výšku cenovej ponuky za predmetné akcie mali vplyv skutočnosti, že išlo o akcie
verejne neobchodovateľné, ich emitent žiadne dividendy nevyplácal, informácie
23 4 To 9/2009
o hospodárení spoločnosti verejne dostupné neboli a investičné zámery spoločnosti neboli
známe. V tomto smere poukázal na nadobúdaciu cenu 39 % verejne obchodovateľných akcií
spoločnosti S., a. s., a 15 % verejne obchodovateľných akcií tej istej spoločnosti, ktoré
v rokoch 1995 a 1997 Fond národného majetku Slovenskej republiky pri nominálnej hodnote
jednej akcie 1000 Sk predal po 57 Sk za jednu akciu.
Zákon o cenných papieroch maklérovi nezakazoval nakúpiť akcie toho istého emitenta
pre personálne alebo majetkovo prepojených klientov, ani skúmať takéto prepojenie
pred realizáciou predaja cenných papierov a tiež ani to, či sa neskôr pri hlasovaní na valnom
zhromaždení vlastníci akcií nespoja. Ako maklér nákup 34 % akcií nesprostredkoval jednému
klientovi, ale siedmim individuálnym klientom.
Zdôraznil, že činnosť makléra vykonával od roku 1995 do roku 2005 a v priebehu jej
výkonu sa v žiadnom právnom predpise, ani na žiadnych odborných školeniach, či skúškach
nestretol s výkladom, že „vynaloženie odbornej starostlivosti“ pri obchodovaní s cennými
papiermi znamená stanovenie ich hodnoty znalcom. K takému záveru by nemohol dospieť
ani prvostupňový súd, ak by si ustanovenia § 31 ods. 2, ods. 3 zákona o cenných papieroch
vysvetlil správne a zvážil, že pre takýto postup nemal žiadne zákonné možnosti. Dokladmi
nevyhnutnými pre vyhotovenie znaleckého posudku disponoval len emitent cenných
papierov, ktorý nemal dôvod mu ich ako maklérovi poskytnúť. Časť dokladov ako napríklad
prospekt emitenta cenných papierov by si teoreticky mohol zadovážiť z verejne prístupných
zdrojov aj sám, ale prakticky ani tento postup do úvahy neprichádzal, pretože akcie emitenta
neboli verejne obchodovateľné, a preto prospekt emitenta neexistoval. Maklér nebol
v postavení vyšetrovateľa, ktorému emitent všetky podklady pre znalca poskytol.
V súvislosti „s odbornou starostlivosťou“ makléra poukázal na stanovisko
Ministerstva financií Slovenskej republiky, v ktorom sa uvádza, že maklér
a) pri jednotlivých predajoch, nákupoch a ostatných obchodoch porovnáva ponuky cien,
b) dokumentuje spôsob uskutočnenia obchodu,
c) uskutočňuje analýzu ekonomickej výhodnosti obchodov z dostupných informácií,
24 4 To 9/2009
d) vypracuje obchodné a investičné zámery, ktoré sú podkladom na uskutočnenie
jednotlivých operácií.
Z uvedeného je zrejmé, že ako maklér pri predaji cenných papierov postupoval
v súlade so zákonom o cenných papieroch.
Namietol, že na hlavnom pojednávaní súd prvého stupňa neoboznámil listinné dôkazy
„osvedčenie o preskúmaní odbornej spôsobilosti makléra“ z 12. júna 1999 a „povolenie
na výkon činnosti makléra“ z 9. marca 2000, ktoré svedčia, že pre výkon tejto funkcie spĺňal
všetky predpoklady. Zákon o cenných papieroch ustanovuje, že dozor nad činnosťou makléra
vykonáva Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ktoré by ho nepochybne vykonalo,
ak by svojím postupom v kritickom čase zákon porušil a udelené povolenie by mu odňalo.
Navyše, ak by v jeho činnosti v rokoch 1995 – 2000 zistilo nedostatky, povolenie na výkon
makléra cenných papierov na ďalších päť rokov až do roku 2005 by mu neudelilo.
Na hlavnom pojednávaní prvostupňový súd neoboznámil ani ďalšie dôkazy ako sú list
Burzy cenných papierov v Bratislave z 31. mája 1999, v ktorom sa táto vyjadruje k cene
verejne neobchodovateľných akcií uvádzaného emitenta a poukázal na to, že v procesnom
spise sa nenachádzajú všetky ponuky, ktoré mu ako maklérovi pri predaji akcií boli zaslané
a ktoré z dôvodu nízkej cenovej ponuky vyradil.
Tiež vyslovil nesúhlas s pribratím auditora Ing. Š. K. do konania
na podanie znaleckého posudku k hodnote prevedených akcií, pretože v tom čase bolo
zapísaných v zozname znalcov minimálne päť znalcov z príslušného odboru. V tejto súvislosti
konštatoval, že na hlavnom pojednávaní nebol oboznámený v spise sa nachádzajúci znalecký
posudok Ing. J. T., ktorý je od skôr uvedeného znaleckého posudku diametrálne odlišný
a odborné vyjadrenie doc. Ing. J. L., uznávaného odborníka v oblasti cenných papierov.
Konštatoval, že vyjadrenie súdu prvého stupňa k nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. II. ÚS 159/2007, z 11. decembra 2007 .... „aj krajský súd ako celkom
nesporné vidí, že exekučné konanie prebehlo a jeho rozhodnutie je právoplatné“... potvrdzuje,
že celé exekučné konanie bolo vykonané v súlade so zákonom. To znamená, že exekútorka
ani maklér žiaden zákon neporušili.
25 4 To 9/2009
Ústavný súd v čase svojho rozhodovania disponoval dostatočným množstvom
listinných dôkazov potrebných pre posúdenie, či exekučný súd, exekútorka alebo maklér
v exekučnom konaní postupovali zákonným spôsobom a či akcie emitenta mohli byť
exekvované. Ústavný súd určite exekučný poriadok ako aj zákon o zabezpečení záujmov štátu
pri privatizácii strategických podnikov poznal a pretože ich porušenie nezistil, vo svojom
náleze vyslovil, že exekúcia sa stala právoplatnou a vykonateľnou.
Napokon poukázal na § 36 ods. 2 zákona o cenných papieroch, z ktorého vyplýva,
že správcom podľa odseku 1 môže byť len obchodník s cennými papiermi, ktorému takéto
oprávnenie vyplýva z povolenia pôsobiť ako obchodník s cennými papiermi. Zmluvu o správe
však maklér uzavrieť oprávnený nebol, pretože na to bol zo zákona vylúčený a obchodník
s cennými papiermi, spoločnosť C. S., o. c. p., takúto zmluvu s vlastníkom akcií uzavretú
nemal, a preto nemal dôvod jeho akcie spravovať.
Na podklade uvedených skutočností vyslovil názor, že vykonaným dokazovaním
nebola preukázaná subjektívna ani objektívna stránka trestného činu, z ktorého bol uznaný
za vinného, a preto jeho konanie ako trestný čin posúdiť nemožno.
Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok vo vzťahu k jeho osobe podľa § 258 ods. 1 písm. a/, písm. b/ a písm. c/ Tr. por.
zrušil a podľa § 259 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.
Obžalovaný JUDr. M. K. napadnutý rozsudok označil za nesprávny predovšetkým
preto, že prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní nemal k dispozícii celý vyšetrovací spis,
z ktorého chýba vyše tisíc strán a ktorý je navyše chaoticky usporiadaný. Ešte pri oboznámení
s výsledkami vyšetrovania bol vyšetrovací spis úplný a obsahoval aj dôkazy svedčiace v jeho
prospech a taký ho pri podaní obžaloby mal k dispozícii aj prokurátor. Tieto dôkazy však boli
zo spisu odstránené, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, a preto mal súd
postupom podľa § 221 ods. 1 Tr. por. vec z hlavného pojednávania vrátiť prokurátorovi na
došetrenie.
Nikdy nepopieral, že vypracoval zmluvu o budúcej zmluve. Zmluva však antidatovaná
nebola, o čom svedčí aj jej dodatok č. 1, ktorý 10. decembra 1995 vyhotovila svedkyňa
26 4 To 9/2009
JUDr. B. K. a jeho existenciu úradnou pečiatkou potvrdil Daňový úrad vo V. nad T.. Dodatok
č. 1 vylučuje vyhotovenie zmluvy o budúcej zmluve v neskoršom období, pretože
k neexistujúcej zmluve vyhotovený byť nemohol.
Aj svedok J. K. potvrdil, že na požiadanie bol na Mestskom úrade vo Vranove nad
Topľou, kde mu pracovníčka na kópiu listu vlastníctva napísala vyžiadané súpisné číslo.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že získať súpisné číslo bolo možné
aj neformálne, krátkou cestou a v tejto súvislosti poukázal na výpoveď obžalovaného
Ing. M. M., ktorému súpisné číslo pred vydaním rozhodnutia bolo oznámené telefonicky.
Svedkyne M. M. a I. J. uviedli, že nemôžu s určitosťou vylúčiť, či v auguste 1995 neprišiel
do kancelárie občan so žiadosťou o vydanie súpisného čísla. Krajskému súdu vyčítal, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nevyhodnotil dôkazy svedčiace v jeho
prospech. O neobjektívnosti trestného stíhania už v štádiu prípravného konania svedčí aj
uznesenie o vznesení obvinenia voči svedkovi J. K., ktoré bolo neskôr ako nezákonné
zrušené. Ďalej uviedol, že ako advokát nezastupoval žalobcu I., s. r.o., v spore proti
Slovenskej republike o náhradu škody a oprávneného v následnom exekučnom konaní a nebol
prítomný pri žiadnych rokovaniach, na ktorých by sa jednalo o predaji nezákonne získaných
akcií akciovej spoločnosti T..
Navrhol preto, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 226 písm. a/
Tr. por. ho spod obžaloby krajského prokurátora oslobodil. Alternatívne navrhol, aby bola vec
v zmysle § 260 Tr. por. vrátená krajskému prokurátorovi na došetrenie.
Aj obžalovaný Ing. M. M. rovnako ako obžalovaný JUDr. M. K. v podanom odvolaní
namietol, že pochybnosti o tom, že zmluva o budúcej zmluve bola antidatovaná boli
odstránené výsluchom svedkyne JUDr. B. K. a dodatkom č. 1 k tejto zmluve, ktorý mal
daňový úrad pri daňovej kontrole k dispozícii, o čom svedčí jeho pečiatka na dodatku. Že
trestný čin nespáchal je preukázané aj tým, že on ani spoluobžalovaní neboli účastníkmi
konania o náhradu škody v konaní vedenom pod spisovou značkou 3 C 565/96 na Okresnom
súde Vranov nad Topľou, ktorého rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím aj dovolacím
súdom, tak ako aj platnosť zmluvy o budúcej zmluve. Krajský súd nevzal do úvahy, že žiaden
z obžalovaných nebol účastníkom exekučného konania a nebol v žiadnej súčinnosti so
sudkyňou okresného súdu, s exekútorkou, s maklérom, ani s pracovníkom strediska cenných
papierov. Nebol ani vlastníkom akcií akciovej spoločnosti T. a ani exekúciu nenavrhol.
27 4 To 9/2009
Prvostupňový súd tiež neprihliadol na jeho obhajobu, že nekonal ako fyzická osoba,
ale ako konateľ spoločnosti S. V., s. r. o., pričom on ani spoločnosť žiadne výhody nezískali.
Ako spoločnosť na strane kupujúceho, S. V., s. r. o., nebola účastníčkou konania proti
Slovenskej republike o náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia Daňového úradu vo
V. nad T..
Oproti podanej obžalobe súd prvého stupňa navyše podstatným (neprípustným
spôsobom) zmenil znenie skutkovej vety, čím došlo k zmene totožnosti skutku. Krajský súd
sa nielenže v rozsudku nevysporiadal s dôkazmi svedčiacimi v jeho prospech, ale zamietol
aj návrhy na doplnenie dokazovania. Neoboznámil zmluvy a listiny týkajúce sa spoločnosti I.
V., s. r. o., a S. V., s. r. o., ktoré boli políciou odňaté, z ktorých sa dalo zistiť používanie
súpisného čísla aj pred 18. augustom 1995. Tieto dôkazy v spise chýbajú a okrem nich v ňom
chýbajú aj iné listinné dôkazy svedčiace v jeho prospech. Skutkový stav veci nebol náležite
zistený, čo napokon konštatoval už Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení
z 25. mája 2006, sp. zn. 2 To 15/2005, v ktorom nariadil zistiť, kedy bol dodatok k zmluve
o budúcej zmluve číslo 1 doručený na príslušný daňový úrad, zadovážiť príslušné rozhodnutia
súdov a doplniť znalecký posudok o hodnotu akcií akciovej spoločnosti T. na základe zistenia
aktuálnej hodnoty podľa zákona o cenných papieroch.
Rovnako ako obžalovaný JUDr. M. K.preto navrhol, aby ho najvyšší súd podľa § 226
písm. a/ Tr. por. oslobodil spod obžaloby alebo vec vrátil podľa § 260 Tr. por. prokurátorovi
na došetrenie.
Obžalovaný Ing. V. M. bez bližšieho písomného odôvodnenia odvolania navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.
Krajský prokurátor podal odvolanie voči napadnutému rozsudku výlučne voči
výrokom o trestoch, ktoré boli obžalovaným uložené.
Označil ich za neprimerane mierne, pretože nezodpovedajú mimoriadne vysokému
stupňu spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaných a neplnia generálnopreventívnu
funkciu. Podľa jeho názoru, krajský súd pri úvahách o tejto otázke dostatočne nezohľadnil
stupeň organizovanosti, špecifické zahmlievanie pomocou zákonných postupov, prelievanie
28 4 To 9/2009
kapitálu a rodinnú a priateľskú previazanosť konania obžalovaných a spôsobenú výšku škody.
Všetci obžalovaní úmyselnou trestnou činnosťou získali alebo sa snažili získať majetkový
prospech. Peňažné tresty, vzhľadom na osobné a majetkové pomery obžalovaných
sú neprimerane mierne a mali byť uložené vo vyššej výmere tak, aby zohľadňovali výšku
spôsobenej škody a mali byť uložené aj obžalovaným Ing. JUDr. M. K. a Ing. P. Š..
Prvostupňový súd pochybil tiež vo výroku o zaradení obžalovaných do nápravnovýchovnej
skupiny, pretože dostatočne neprihliadol na závažnosť ich konania, ktorá vylučuje ich
zaradenie do miernejšej nápravnovýchovnej skupiny. Prihliadnuc na ochranu spoločnosti pred
páchateľmi trestných činov, individuálnu a generálnu prevenciu, ako aj na represívnu stránku
trestu mal súd prvého stupňa uložiť obžalovaným tresty odňatia slobody a peňažné tresty na
hornej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby a na výkon uložených trestov ich zaradiť
do tretej nápravnovýchovnej skupiny.
Navrhol preto napadnutý rozsudok podľa § 258 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2
Tr. por. zrušiť vo výroku o treste a v zmysle podaného odvolania podľa § 259 ods. 3 Tr. por.
ho zmeniť v neprospech obžalovaných.
K odvolaniu krajského prokurátora sa vyjadrili obžalovaní Mgr. Ing. P. Š., Ing. M. M.
a Ing. JUDr. M. K..
Obžalovaný Mgr. Ing. P. Š. v písomnom vyjadrení uviedol, že krajský prokurátor
v obžalobe a v dôvodoch odvolania vychádzal z nepodložených a nedokázaných tvrdení
a dohadov. Trestný čin nespáchal, majetkový prospech nezískal, ani sa ho nesnažil získať
a v tomto smere poukázal na obsah svojho písomného odvolania. Z tohto dôvodu rozhodnutie
súdu prvého stupňa považuje za nezákonné a nesprávne a odvolanie krajského prokurátora
navrhol ako nedôvodné zamietnuť.
Obžalovaný Ing. M. M. a Ing. JUDr. M. K. v písomných vyjadreniach podaných
prostredníctvom obhajcu uviedli, že napadnutý rozsudok je nezákonný. Hoci v záverečnej reči
krajský prokurátor trval na obžalobe, v podanom odvolaní nenamietal, že prvostupňový súd u
obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. vypustil prevažnú časť skutkov a skutok v bode 1/ nanovo
upravil a tým pozmenil jeho totožnosť. Neudržateľnosť obžalobou opísaného skutku sa súd
snažil zachrániť očividne iba v ich neprospech. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané,
že obžalovaní v prípade skôr označeného skutku konali s úmyslom sa obohatiť alebo, že by sa
29 4 To 9/2009
akokoľvek obohatili. Okrem špekulatívneho tvrdenia súdu, voči obžalovaným neexistuje
žiaden relevantný dôkaz. Konštatovanie prokurátora, že tresty uložené v hornej polovici
trestnej sadzby sú neprimerane mierne, nemá žiadne reálne opodstatnenie. Naopak
v neprospech obžaloby vyznieva dĺžka ich trestného stíhania, ktoré bolo začaté v roku 1999
a rozsudok bol vyhlásený až v roku 2009. Tým bol porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, že každý má právo na to, aby jeho vec bola
verejne prejednaná nestranným súdom spravodlivo a v primeranej lehote. Poukázali na to, že
krajský prokurátor sa v odvolaní nezaoberal, že zo spisu chýba cca 1800 strán, že v ňom nie
sú originály listín alebo ich overené kópie a že súd neprihliadol k dôkazom svedčiacim v ich
prospech. Nenamietol ani to, že na hlavnom pojednávaní boli odmietnuté návrhy na výsluch
znalca a bolo upustené od vykonania ďalších dôkazov a u obžalovanej Ing. M. K. neboli
zohľadnené dôvody, ktoré viedli k zastaveniu trestného stíhania sudkyne JUDr. R. V. napriek
tomu, že išlo o súvisiace exekučné konanie. Snaha o spravodlivé posúdenie veci nemohla byť
nahradená snahou o prísne potrestanie, keď spáchanie trestného činu vykonaným
dokazovaním preukázané nebolo a nebola rešpektovaná zásada „v pochybnostiach v prospech
obžalovaného“.
Z týchto dôvodov odvolanie krajského prokurátora navrhli podľa § 256 Tr. por.
zamietnuť a vo veci ďalej postupovať v zmysle ich odvolacích návrhov.
Obžalovaná Ing. JUDr. M. K. sa k odvolaniu krajského prokurátora vyjadrila aj sama.
Poukázala na svoje odvolanie a navyše dodala, že povinnosťou prokurátora v trestnom konaní
je dozor nad zachovávaním zákonnosti postupu vyšetrovateľa a policajných orgánov, ktorú si
v posudzovanom prípade prokurátor nesplnil. Prokuratúra mala možnosť vykonať všetky
opatrenia pre to, aby nedošlo k prevodu vlastníctva do troch rokov
od zistenia, že akcie akciovej spoločnosti T. nemohli byť prevedené na iného vlastníka. Táto
možnosť jej vyplývala zo zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné
osoby. Napriek tomu prokurátor porušenie zákona neodstránil, čo len potvrdzuje, že exekúcia
bola vykonaná v súlade so zákonom. Neexistuje žiaden dôkaz o tom, že exekúciou získala
majetkový prospech a argumentácia krajského prokurátora na uloženie peňažného trestu je
nad rámec zákona. Názor prokurátora o jej priaznivých majetkových pomeroch bez
predloženia dôkazov je len hrubým zavádzaním súdu.
30 4 To 9/2009
Podľa § 564 ods. 4 zákona č. 301/2005 účinného od 1. januára 2006 (Tr. por.) v znení
neskorších predpisov, vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na krajský súd
na vykonanie konania v prvom stupni pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
vykoná konanie v prvom stupni príslušný krajský súd podľa doterajších predpisov. Konanie
o riadnom opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná najvyšší súd podľa
doterajších predpisov.
Krajský prokurátor podal obžalobu na Mgr. Ing. Mgr. I. I. a spol. 30. novembra 2001,
neskôr delegáciou podľa § 25 Tr. por. na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo 17. januára 2002, sp. zn. Ndt 118/2001, bola vec prikázaná na prejednanie
a rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline, ktorý obžalobu prijal 6. februára 2002.
V súlade s § 564 ods. 4 Tr. por. Najvyšší súd Slovenskej republiky vykonal konanie
o podaných riadnych opravných prostriedkoch podľa zákona č. 141/1961 Zb. (Tr. por.)
v znení neskorších prepisov účinného do 31. decembra 2005.
Podľa § 254 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov
rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré
predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané
a zistil, že
rozsudku predchádzali podstatné chyby konania spočívajúce v tom, že boli porušené
ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci a právo na obhajobu (§ 258 ods. 1
písm. a/ Tr. por.),
napadnutý rozsudok je nejasný, jeho skutkové zistenia nie sú úplné a súd
sa nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (§ 258 ods. 1 písm. b/
Tr. por.) a
existujú pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci je potrebné
niektoré dôkazy opakovať a vykonať aj ďalšie dôkazy a ich vykonanie pred odvolacím súdom
by znamenalo nahrádzať činnosť súdu prvého stupňa (§ 258 ods. 1 písm. c/ Tr. por.).
31 4 To 9/2009
Zistené vady nebolo možné odstrániť na verejnom zasadnutí, a preto najvyšší súd
po splnení prieskumnej povinnosti vo veci rozhodol na neverejnom zasadnutí (§ 263 ods. 1
písm. b/ Tr. por.).
Podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len dohovor), každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach a záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého
je obvinený.
Podľa Čl. 6 ods. 3 Dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva:
c/ obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu,
d/ vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.
Podľa Čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava) nikoho nemožno
stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa Čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa Čl. 50 ods. 3 ústavy, obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa § 16 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 trestnosť činu sa posudzuje
podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný; podľa neskoršieho zákona sa posudzuje
len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.
Podľa § 2 ods. 1 Tr. por. nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený ináč, než
zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.
32 4 To 9/2009
Podľa § 2 ods. 4 Tr. por. ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány
činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti, musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie
a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.
Podľa § 2 ods. 5 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. S rovnakou
starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti svedčiace
v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán.
Podľa § 2 ods. 6 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy podľa
svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností
prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom
konaní, alebo niektorá zo strán.
Podľa § 9 ods. 1 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní posudzujú predbežné otázky,
ktoré sa v konaní vyskytnú, samostatne; ak je tu však o takej otázke právoplatné rozhodnutie
súdu alebo iného štátneho orgánu, sú orgány činné v trestnom konaní takým rozhodnutím
viazané, pokiaľ nejde o posúdenie viny obvineného.
Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. na urýchlenie konania alebo z iných dôležitých dôvodov,
možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených vylúčiť
na samostatné konanie.
Podľa § 92 ods. 1 Tr. por. pred prvým výsluchom treba zistiť totožnosť obvineného,
opýtať sa na jeho rodinné majetkové a zárobkové pomery a predchádzajúce tresty, objasniť
mu podstatu vzneseného obvinenia a poučiť o jeho právach. Obsah poučenia sa zaznačí
v zápisnici.
Podľa § 89 ods. 2 Tr. por. za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité
objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.
Podľa § 125 Tr. por. ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne vyloží,
ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými
33 4 To 9/2009
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.
Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom
na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak boli
do rozsudku pojaté ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.
Podľa § 202 ods. 2 Tr. por. (okrem iných zákonných podmienok) v neprítomnosti
obžalovaného môže sa hlavné pojednávanie vykonať, len ak súd má za to, že možno vec
spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť i bez prítomnosti obžalovaného.
Podľa § 211 ods. 1 Tr. por. namiesto výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní možno
čítať zápisnicu o jeho výpovedi, ak súd nepokladá osobný výsluch za potrebný a prokurátor
aj obžalovaný s tým súhlasia. Súhlas obžalovaného nie je potrebný, ak obžalovaný sám
požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti. O tejto skutočnosti musí
byť obžalovaný v predvolaní poučený.
Podľa § 24 zákona č. 36/1967 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov štátny orgán
môže ustanoviť za znalca osobu, ktorá nie je zapísaná do zoznamu a má potrebné odborné
predpoklady pre to, aby podala posudky a ktorá s ustanovením vyslovila súhlas,
a) ak pre niektorý odbor nie je znalec do zoznamu zapísaný,
b) ak znalec zapísaný do zoznamu nemôže úkon vykonať,
c) ak by vykonanie úkonu znalcom zapísaným do zoznamu bolo spojené
s neprimeranými ťažkosťami alebo nákladmi.
V konaní pred súdom prvého stupňa tieto ustanovenia dodržané neboli.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v konaní, ktoré predchádzalo
napadnutému rozsudku, došlo na viacerých hlavných pojednávaniach okrem iného,
k porušeniu zákona v ustanovení § 202 ods. 2 Tr. por. a § 211 ods. 1 Tr. por., ktorého
podstatou je zabezpečenie práva na obhajobu a zistenie skutočného stavu veci v rozsahu
nevyhnutnom na rozhodnutie a spravodlivé rozhodnutie veci.
34 4 To 9/2009
Pred rozhodnutím o tom, či sa má hlavné pojednávanie vykonať v neprítomnosti
obžalovaného alebo svedkov musí súd riešiť predovšetkým otázku, či dôkazná situácia
v konkrétnej veci dovoľuje takýto postup z hľadiska spoľahlivého rozhodovania, t. j., či aj bez
vypočutia obvineného alebo svedka a jeho súčinnosti pri dokazovaní na hlavnom pojednávaní
bude možné dodržať ustanovenie § 2 ods. 5 Tr. por.
Zákonné podmienky § 202 ods. 2 Tr. por. a § 211 ods. 1 Tr. por. por. súd prvého
stupňa na niektorých hlavných pojednávaniach objektívne nezhodnotil, pretože dostatočne
nezvážil dôkaznú situáciu existujúcu vo veci pri podaní obžaloby, povahu, rozsah a právnu
kvalifikáciu žalovaných skutkov, charakter a význam dôkazov vykonaných v prípravnom
konaní, stanovisko obžalovaných k veci, k vykonaným dôkazom a spôsob ich obhajoby.
Na hlavnom pojednávaní 28. januára 2008 boli prítomní všetci obžalovaní, ktorí
vyhlásili, že ak sa im nepodarí dostaviť na hlavné pojednávanie, budú súhlasiť s jeho
vykonaním v ich neprítomnosti. Z tohto dôvodu sa ich súhlas vzťahoval na celé hlavné
pojednávanie, ktoré z rôznych dôvodov muselo byť odročené.
Obžalovaní síce v súlade s § 202 ods. 4 Tr. por. požiadali o vykonanie hlavného
pojednávania v ich neprítomnosti, avšak napriek tomu bol súd povinný skúmať, či sú zákonné
podmienky pre jeho vykonanie uvedené v § 202 ods. 2 Tr. por. splnené, teda, či je splnená
materiálna podmienka, že vec je možné spoľahlivo rozhodnúť aj bez ich prítomnosti
na hlavnom pojednávaní. Uvedené platí o to viac, že všetci obžalovaní spáchanie skutkov
popreli a k dôkazom svedčiacim proti nim mali vážne výhrady.
Hlavné pojednávanie 13. júna 2008 bolo vykonané aj v neprítomnosti obžalovaného
Ing. V. M., ktorý spáchanie skutkov poprel napriek tomu, že bol na ňom vykonaný výsluch
svedkyne E. T., teda významný dôkaz pre posúdenie viny obžalovaného v bode 1/
napadnutého rozsudku.
V jeho neprítomnosti bolo vykonané aj hlavné pojednávanie 2. septembra 2008.
Na tomto hlavnom pojednávaní boli tiež vykonané dôkazy významné pre posúdenie viny
obžalovaného výsluchmi svedkov JUDr. B. K. ku skutku v bode 1/ napadnutého rozsudku a
svedkov MUDr. K. G. a Ing. P. G. ku skutku v bode 4/ napadnutého rozsudku, ktorých
výsluchy pre nedodržanie ustanovení Trestného poriadku, na ktoré bude poukázané v ďalšej
35 4 To 9/2009
časti tohto rozhodnutia, navyše neboli vykonané v súlade so zákonom, a preto ich bude
potrebné na hlavnom pojednávaní vykonať znovu.
V neprítomnosti obžalovaných z bodu 1/ napadnutého rozsudku bolo na hlavnom
pojednávaní 3. septembra 2008 vykonané dokazovanie len prečítaním svedeckých výpovedí,
ktoré sú významné pre posúdenie ich viny (svedkov Ing. D. J., Ing. E. N. a Ing. J. K.)
a obžalovaní nemali možnosť sa na hlavnom pojednávaní k týmto dôkazom vyjadriť.
Hlavné pojednávanie 24. septembra 2008 bolo vykonané v neprítomnosti
obžalovaných JUDr. M. K. a Ing. JUDr. M. K. napriek tomu, že na ňom boli prečítané mnohé
svedecké výpovede, najmä ohľadne skutku v bode 1/ týkajúce sa obžalovaného JUDr. M. K.
(výpovede svedkýň Ing. E. N., Ing. D. J., A. R., M. K.), odborné vyjadrenia z č. l. 855-882,
882/214-882/216, rozsudok 882/255-882/262, ale aj viaceré dôkazy viažuce sa ku skutku
v bode 2/ napadnutého rozsudku, z ktorého bola uznaná za vinnú obžalovaná Ing. JUDr. M.
K., ku ktorým sa neprítomní obžalovaní nemali možnosť vyjadriť.
Aj hlavné pojednávanie 29. októbra 2008 bolo vykonané v neprítomnosti obžalovanej
Ing. JUDr. M. K., hoci boli na ňom oboznámené listinné dôkazy (č. l. 1549-1550)
o vykonanej exekúcii, teda o skutku, spáchanie ktorého sa obžalovanej kladie za vinu.
Napriek tomu, že aj obžalovaní z bodu 1/ napadnutého rozsudku namietli osobu znalca
a ním vyčíslenú hodnotu 647 ks akcií bol znalec na hlavnom pojednávaní 5. júna 2009
vypočutý v ich neprítomnosti. Vzhľadom na výšku trestu, ktorý v prípade uznania viny
obžalovaným hrozí, závažnosť tohto dôkazu a s prihliadnutím na už vyslovený názor
najvyššieho súdu v rozhodnutí z 25. mája 2006, sp. zn. 2 To 15/2005, ktorým prikázal doplniť
znalecký posudok o aktuálnu hodnotu akcií T., a. s., podľa zákona o cenných papieroch,
nemožno konštatovať, že vykonanie tohto dôkazu pre jeho povahu a charakter, význam
a celkové objasnenie okolností významných pre rozhodnutie, bolo možné
aj bez prítomnosti obžalovaných.
Na hlavnom pojednávaní 23. júna 2009 po tom, čo krajský súd návrhy obžalovaných
na doplnenie dokazovania zamietol, vyhlásil dokazovanie za skončené a predseda senátu
obžalovaným udelil slovo na záverečné reči a posledné slovo.
36 4 To 9/2009
Podľa § 216 ods. 1 Tr. por. ak niet ďalších dôkazných návrhov alebo ak súd rozhodol,
že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, vyhlási predseda senátu dokazovanie za skončené
a udelí slovo na záverečné reči.
Podľa § 217 Tr. por. po skončení záverečných rečí a pred odchodom na záverečnú
poradu udelí predseda senátu obžalovanému posledné slovo.
Obžalovaný nemusí predniesť záverečnú reč, avšak musí mu byť udelené slovo, aby
mohol toto právo využiť. Obžalovaný má právo na posledné slovo bezprostredne pred tým,
než sa senát odoberie na záverečnú poradu. Slovo sa mu udelí aj v prípade, že predtým
nevyužil právo na záverečnú reč, alebo zaňho záverečnú reč predniesol obhajca.
Účelom posledného slova je umožniť obžalovanému uplatnenie vlastnej obhajoby
v tých smeroch, ktoré považuje za dôležité a naposledy tak môže ovplyvniť vo svoj prospech
úvahy súdu bezprostredne pred jeho rozhodnutím.
V tomto ustanovení ide o ďalšie rozvinutie ústavného práva obvineného zaručeného
článkom 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.
Toto právo bolo obžalovanému Ing. V. M. odňaté, čím došlo k porušeniu jeho práva
na obhajobu a spravodlivý proces. Záverečnú reč za neprítomných obžalovaných JUDr. M. K.
a Ing. V. M. predniesol len ich obhajca (č. l. 1912 a písomne 29. júna 2009, č. l. 1992).
Na hlavnom pojednávaní 23. júna 2009 došlo k porušeniu ustanovení Trestného
poriadku aj vo vzťahu k obžalovanému Mgr. Ing. Mgr. I. I..
Po zamietnutí návrhov na doplnenie dokazovania zo strany obžalovaných, obžalovaný
Mgr. Ing. Mgr. I. požiadal o slovo. Z obsahu zápisnice (č. l. 1909-1911) vyplýva,
že obžalovaný sa rozhodol vypovedať a postupne sa vyjadroval k jednotlivým bodom
obžaloby. Je zrejmé, že mu bola daná možnosť sa k obvineniu vyjadriť.
Obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. po otvorení hlavného pojednávania 28. januára 2008
po zákonnom poučení v zmysle § 33 ods. 1, § 65, § 92 ods. 2, § 93 ods. 1 Tr. por. uviedol,
že trvá na svojich vyjadreniach z prípravného konania a zatiaľ vypovedať nechce.
37 4 To 9/2009
Výsluch obvineného je jedným z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku.
Dôkaz výsluchom obžalovaného na hlavnom pojednávaní musí byť vykonaný spôsobom,
ktorý určuje trestný poriadok (§ 92, § 207 Tr. por.).
K výpovedi a k priznaniu, nesmie byť obvinený žiadnym spôsobom donútený.
Obvinený nie je povinný vypovedať. Ide o zdôraznenie všeobecne platnej zásady (Čl. 40
ods. 4 Ľudských práv a slobôd) vyjadrenej i v ďalších ustanoveniach Trestného poriadku
(§ 33 ods. 1 veta prvá).
Obvinený má právo vždy sám rozhodnúť, či bude vypovedať alebo či vypovedať
odmietne. Taktiež má právo do skončenia dokazovania prihlásiť sa o slovo a vypovedať
v ktoromkoľvek štádiu trestného konania a aj pred odvolacím súdom.
Pred výsluchom, však obvinený musí byť poučený o svojich právach v zmysle
Trestného poriadku. Účelom poučenia obvineného o jeho právach je rovnako možnosť plného
uplatnenia obhajoby v priebehu celého trestného stíhania. Základnou zásadou trestného
konania (§ 2 ods. 13 Tr. por.) je povinnosť orgánov činných v trestnom konaní poučiť
obvineného v každom štádiu trestného stíhania o jeho právach, umožňujúcich mu plné
uplatnenie obhajoby. Primerané poučenie je potrebné upraviť podľa štádia trestného stíhania,
v ktorom sa vec nachádza, podľa povahy vykonaného úkonu a podľa okolností prípadu.
Primerané poučenie je preto potrebné dať obvinenému pri každom jeho výsluchu nielen
pri prvom. Vzhľadom aj na odstup času do prvého poučenia obžalovaného o jeho právach
na hlavnom pojednávaní 28. januára 2008, teda s odstupom času jeden a pol roka, bolo
potrebné v súlade s Trestným poriadkom obžalovaného poučiť, keď sa v záverečnej fáze
trestného stíhania rozhodol, že chce vo veci vypovedať.
Obsah poučenia sa musí vždy poznamenať do zápisnice o hlavnom pojednávaní.
Z jej obsahu z 23. júna 2009 (č. l. 1908) nevyplýva, či bol obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I.
pred výsluchom poučený, v akom rozsahu a nie je z nej ani zrejmé jeho vyjadrenie
k poučeniu, najmä či mu porozumel.
Zo zápisnice taktiež nemožno zistiť, ako sa prítomní obžalovaní na hlavnom
pojednávaní k jeho výpovedi vyjadrili (§ 214 Tr. por.).
38 4 To 9/2009
Vytýkané porušenia ustanovení trestného poriadku bude musieť súd prvého stupňa
pri opätovnom prejednaní veci odstrániť a hlavné pojednávanie vykonať v súlade
so zákonom. Najmä dôsledne rešpektovať ustanovenie § 202 ods. 2 Tr. por. a § 211 ods. 1
Tr. por. a dôsledne zvažovať, či vykonanie, respektíve opakovanie dôkazov významných
pre posúdenie viny, možno vykonať v neprítomnosti obžalovaných a len prečítaním výpovedí
svedkov.
Výrok o vine obžalovaných JUDr. M. K., Ing. M. M. a Ing. V. M. krajský súd založil
na tom, že zmluva o budúcej zmluve z 18. augusta 1995, ktorá bola podkladom pre neskorší
nárok spoločnosti I. V., s. r. o., na náhradu škody voči Slovenskej republike – Ministerstvu
financií Slovenskej republiky bola antidatovaná. Záver o antidatovaní zmluvy, ktorú
vyhotovil obžalovaný JUDr. M. K. a podpísali Ing. V. M. za spoločnosť I. V., s. r. o.,
a Ing. M. M. za spoločnosť S. V., s. r. o., podľa názoru súdu prvého stupňa možno oprieť
o výpovede viacerých svedkov a listinné dôkazy nachádzajúce sa v procesnom spise.
Z nich poukázal na výpovede svedkov Ing. D. J., Ing. E. N. a Ing. J. K., že v čase
rokovaní so zástupcami spoločnosti I. V. v roku 1995, ktorými boli obžalovaní Mgr. Ing. Mgr.
I.I., Ing. V. M. a svedok M. K., nebola žiadna zmienka o predaji nehnuteľnosti napriek tomu,
že dôvodom jej predaja mali byť nesplatené úvery spoločnosti I. S. s.. Svedkyne potvrdili, že
o predaji nehnuteľnosti rokovali až v apríli 1996. Svedok uviedol, že ani daňový úrad vo V.
nad T. v tom čase nemal vedomosť o zamýšľanom predaji nehnuteľnosti, ktorá bola
predmetom záložného práva daňového úradu a o tomto sa dozvedel až v októbri 1996.
Spoločnosť I. o súhlas s prevodom nehnuteľnosti správcu dane nikdy nepožiadala.
Svedkyne E. T. a A. K., pracovníčky Mestského úradu vo Vranove nad Topľou
potvrdili, že po obdržaní písomnej žiadosti z 19. januára 1996 o pridelenie súpisného čísla
sa vzhľadom na okolnosti prípadu o ďalšom postupe (možnosti pridelenia nového súpisného
čísla) informovali na obvodnom úrade. Bol to prvý takýto prípad, pretože súpisné čísla tak,
ako to bolo uvedené v písomnej žiadosti sa prideliť nedali. Svedkyne uviedli, že informácie o
súpisných číslach vopred dávali len pre plynárov. Náhodne vypočítať orientačné číslo, ktoré
bude pridelené nebolo možné, lebo orientačné čísla 70 a 72 mohli byť pridelené aj opačne.
Navyše žiadosť smerovala k prideleniu súpisného čísla a nebolo možné predvídať, že toto
pridelené nebude a že pridelené budú len dve nové orientačné čísla.
39 4 To 9/2009
Svedkyňa I. M., pracovníčka Obvodného úradu životného prostredia vo Vranove nad
Topľou potvrdila, že vybavovala žiadosť o pridelenie súpisného čísla (nie orientačného) na
halu S.. Písomnú žiadosť dostala 26. januára 1996 a stanovisko napísala 29. januára 1996.
Na zmluve o budúcej zmluve z 18. augusta 1995 je okrem iného uvedené aj číslo
nehnuteľnosti na LV x, výrobná hala č. súp. x, ktoré v údajnom čase uzatvorenia tejto zmluvy
ešte nejestvovalo, pretože bolo pridelené až 30. januára 1996 na podklade žiadosti
o pridelenie súpisného čísla z januára 1996.
Obžalovaní Ing. V. M. a Mgr. Ing. Mgr. I. I. od novembra 1995 do 31. novembra 1996
disponovali s nehnuteľnosťou, ktorá mala byť údajne predmetom zmluvy o budúcej zmluve,
ale o tejto zmluve nikdy nehovorili a práve naopak, obžalovaný Ing. V. M. pri podpise
zmluvy č. 1 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a obmedzení prevodu
nehnuteľnosti so S. s., a. s., B., MsP P. z 31. januára 1996 vyhlásil, že na nehnuteľnosti
neviaznu žiadne iné záväzky okrem tiarch uvedených na LV č. X z 15. decembra 1995. Ani
v júni 1996 na rokovaní s Ústredným daňovým riaditeľstvom v Banskej Bystrici škodu
nedefinovali. Obžalovaný Ing. V. M. na hlavnom pojednávaní 24. októbra 1996 potvrdil,
že písomne zmluvu o budúcej zmluve uvádzali až v liste z 28. júna 1996. Riaditeľom S. bol
v kritickom čase svedok Ing. M. H., ale ani on o plánovanej kúpe nehnuteľnosti nebol
informovaný.
Krajský súd upriamil pozornosť aj na nasledovné skutočnosti.
Konateľom spoločnosti I. V., s. r. o., bol v čase od 29. novembra 1993
do 29. januára 1996, teda aj v čase údajného uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve svedok M.
K.. Zmluvu však podpísal obžalovaný Ing. V.M., ktorý bol konateľom firmy až od 30. januára
1996 do 2. septembra 1997, a tak bolo potrebné jeho splnomocnenie na uzatvorenie spornej
zmluvy. Podľa obžaloby dátum na tomto splnomocnení s najväčšou pravdepodobnosťou
napísal obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I.. Dokazovanie sa preto do veľkej miery zaoberalo
práve týmto splnomocnením a podľa odborného vyjadrenia je pravdepodobné dokonca
menenie dátumu, nie je však istý autor tohto písma. Z tohto dôvodu bez ďalších dôkazov
nemohol súd prijať v celosti, najmä pokiaľ ide o obžalovaného Mgr. Ing. I., skutok opísaný
obžalobou. Napokon k zápisu dátumu sa dodatočne priznal svedok JUDr. J. S., ktorý
sa však nepamätal, kedy tak urobil.
40 4 To 9/2009
Napriek tomu, že 30. októbra 1995 S. údajne vyzvala I. na uzavretie
kúpnopredajnej zmluvy, tento až 5. júna 1996 žaloval na súde S. o čiastočnú neplatnosť
zmluvy, pokiaľ išlo o zmluvnú pokutu. Žaloba došla súdu 7. júna 1996, dve súdne
pojednávania prebehli už 12. a 20. júna 1996, kedy bola žaloba zamietnutá. Bez ohľadu
na neobvykle rýchle súdne konanie, celý súdny spor sa javí ako rýdzo formálny. Navrhovateľ
nič osobitné netvrdil a nenavrhoval, ale naopak vypovedal, že každý bod uzavretej zmluvy
mu bol pri uzatváraní jasný. Možno vysloviť, že za takýchto okolností navrhovateľ
neočakával a ani nemohol očakávať, že by súd jeho návrhu vyhovel.
Hoci rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť až 16. júla 1996, po zrušení
rozhodnutia o predbežnom opatrení správcom dane dňa 24. júna 1996, kúpna zmluva medzi I.
a S. bola uzavretá dňa 25. júna 1996.
Zmluvná pokuta bola za 233 dní omeškania 116,5 % dohodnutej kúpnej ceny, teda
66 917 447 Sk. Pokutu, podľa zmluvy však najviac do výšky kúpnej ceny, podľa zmluvy
predávajúci zaplatil kupujúcemu formou započítania. Tak sa stalo, že nehnuteľnosti prešli
z jednej spoločnosti na druhú celkom bez pohybu peňazí, teda bezodplatne.
Ešte pred právoplatnosťou rozsudku okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba
o čiastočnú neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve, 8. júla 1996 žaloval I. Slovenskú republiku
– Ministerstvo financií o náhradu škody 57 687 455 Sk + 17,6 %-tný úrok z omeškania, lebo
zmluvnú pokutu zavinil štát (daňový úrad).
Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 3 C 565/96,
z 13. januára 1997 bol žalovaný Slovenská republika – Ministerstvo financií, Štefanovičova 5,
Bratislava, zaviazaný zaplatiť žalobcovi I. V. sumu 57 687 455 Sk so 17,6 %-ným úrokom od
16. júla 1996 do zaplatenia od právoplatnosti rozsudku.
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co 159/97, z 25. septembra 1997 bol
tento výrok upravený tak, že žalovaný Slovenská republika –Ministerstvo financií má zaplatiť
žalobcovi sumu 43 265 591 Sk, ďalej 17,6 %-ný úrok od 1. januára 1997 a trovy konania
179 550 Sk.
41 4 To 9/2009
Následné dovolanie Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol uznesením sp. zn.
5 Cdo 4/98 zo 4. marca 1998, lebo nezistil jeho prípustnosť, a tak sa vecnou správnosťou
rozhodnutia krajského súdu nezaoberal. Nie je preto pravdivé tvrdenie obžalovaného
Mgr. Ing. Mgr. I. I., že Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil, že exekúcia prebehla
v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.
Zo skutkovej vety v bode 1/ napadnutého rozsudku (jej posledného odseku) vyplýva,
že obžalovaní Ing. V. M., Ing. M. M. a JUDr. M. K. získali nárok
na 43 265 591 Sk (1 436 154,50 eur) s príslušenstvom (17,6 % úrok od 1. januára 1997
a trovy konania 179 550 Sk), pričom sa pokúšali získať nárok na 57 687 455 Sk
(1 914 873 eur) s príslušenstvom.“
Uvedené nezodpovedá skutočnému stavu veci, pretože z rozhodnutí Okresného súdu
Vranov nad Topľou z 13. januára 1997, sp. zn. 3 C 565/96, a Krajského súdu v Prešove
z 25. septembra 1997, sp. zn. 3 Co 159/97, vyplýva, že sumu 43 265 591 Sk s príslušenstvom
získala spoločnosť I. V., s. r. o.
Je teda zrejmé, že nie obžalovaní konaním v bode 1/ napadnutého rozsudku mali
získať nárok na 43 265 591 Sk (1 436 154,50 eur s príslušenstvom 17,6 %-ný úrok
od 1. januára 1997 a trovy konania 179 550 Sk), pričom sa mali pokúsiť získať nárok
na 57 687 455 Sk (1 914 873 eur) s príslušenstvom, ale žalobca, spoločnosť I. V.,
s. r. o., a to konaním, ktorého sa mali spôsobom opísaným v skutkovej vete v bode 1/
napadnutého rozsudku dopustiť obžalovaní.
Podľa názoru najvyššieho súdu pre náležité zistenie skutkového stavu veci v rozsahu
nevyhnutnom na rozhodnutie (§ 2 ods. 5 Tr. por.) je potrebné vykonané dokazovanie doplniť
o ďalšie dôkazy.
Krajský prokurátor podal obžalobu v bode 1/ na Mgr. Ing. Mgr. I. I.
pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a jej podanie voči obžalovanému
založil v podstate na odbornom vyjadrení Kriminalistického a expertízneho ústavu
v Bratislave, že s najväčšou pravdepodobnosťou dátum na plnomocenstve pre Ing. V. M.
napísal tento obžalovaný. Poukázal tiež na postavenie obžalovaného v spoločnostiach, ktoré
uzavreli zmluvu o budúcej zmluve, vzťahy medzi obžalovanými a medzi dotknutými
42 4 To 9/2009
spoločnosťami a aj medzi ďalšími vo veci zainteresovanými osobami. Krajský súd však
„z dôvodu, že nie je istý autor písma, nemohol prijať v celosti, najmä pokiaľ ide
o obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. skutok opísaný obžalobou, pretože k zápisu dátumu sa
dodatočne priznal svedok JUDr. J. S.“.
Výrok o vine obžalovaných v bodoch 1/, 2/, 3/, 4/ a 5/ prvostupňový súd okrem iného
odôvodnil aj tým, že obžalovaní buď antidatovali zmluvu o budúcej zmluve, že základom,
počiatkom všetkých právnych úkonov bol protiprávny úkon kvalifikovaný ako úmyselný
trestný čin podvodu tak, ako je uvedený v bode 1/ napadnutého rozsudku alebo, že vedeli,
že akcie boli získané trestným činom.
Z týchto dôvodov bude potrebné znovu na hlavnom pojednávaní po zákonnom
poučení vypočuť obžalovaných Mgr. Ing. Mgr. I. I., Ing. M. M.
a Ing. V. M. a JUDr. M. K.. Ich výsluch v prípade, ak nevyužijú svoje právo a neodmietnu
vypovedať, bude potrebné zamerať na dôsledné objasnenie dôvodov
a okolností uzavretia zmluvy o budúcej zmluve.
Vykonaným dokazovaním bolo totiž preukázané, že zmluva o budúcej zmluve medzi
spoločnosťami I. V., s. r. o., a S. V., s. r. o., obe so sídlom
H. X, V. n. T., mala byť uzavretá na žiadosť spoločnosti S.
a zmluvné strany nútila, aby ju brali vážne (výpoveď obžalovaného Ing. V. M. v prípravnom
konaní z 11. júla 2000). Obžalovaní Ing. V. M. a Ing. M. M. pritom vypovedali, že spoločnosť
I. chcela nehnuteľnosť predať z dôvodu uhradenia meškajúcich splátok S. s. a spoločnosť S.
na jej kúpu nemala dostatok finančných prostriedkov. V týchto spoločnostiach alebo
v spoločnostiach ich ovládajúcich mal mať rozhodujúce postavenie obžalovaný Mgr. Ing.
Mgr. I. I. Výsluchmi obžalovaných je preto potrebné objasniť, prečo za daných okolností
musela byť medzi týmito spoločnosťami uzavretá zmluva o budúcej zmluve, keď jej
nedodržanie bolo navyše sankcionované neobvykle vysokými úrokmi z omeškania. Ak je
pravdou, že rozhodujúce postavenie v nich mal obžalovaný I., tak dôvod pre jej uzavretie
neexistoval. Zmluva o budúcej zmluve mala byť uzavretá z dôvodu právnej istoty najmä S.
V., s. r. o., ale za skôr uvedených okolností jej právna istota ohrozená nebola.
V súlade s odvolacími námietkami obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I.
je však potrebné zadovážiť do spisu výpisy z obchodného registra všetkých spoločností
43 4 To 9/2009
významných z hľadiska uzavretia zmluvy o budúcej zmluve (teda nielen spoločnosti I. a S.,
ale prípadne aj spoločností ich ovládajúcich) v čase jej uzavretia, ich obsah
na hlavnom pojednávaní oboznámiť a tak sa vyrovnať s obhajobou obžalovaného,
že spoločnosti, ktoré boli zmluvnými stranami uzavretej zmluvy v tom čase neovládal.
Doposiaľ vykonaným dokazovaním nebol objasnený ani dôvod, pre ktorý spoločnosť
I. V., s. r. o., súrila uzatvorenie kúpnopredajnej zmluvy, keď mala so S. s., a. s., P., uzavreté
dve úverové zmluvy v roku 1994, kde záložným bremenom bola predmetná nehnuteľnosť vo
vlastníctve uvedenej spoločnosti. O zamýšľanej kúpe – predaji nehnuteľnosti neboli
informované pracovníčky sporiteľne Ing. D. J. a Ing. E. N., riaditeľ kupujúceho, S. V., s. r. o.,
svedok Ing. M. H., správca dane a ani Ústredné daňové riaditeľstvo v B. B.. Nemali
vedomosť ani o škode, ktorá spoločnosti I. V., s. r. o., v prípade neuzatvorenia
kúpnopredajnej zmluvy hrozila. Prvé informácie, že nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom
záložného práva má byť predaná, boli z apríla 1996 (svedkyňa Ing. D. J. a Ing. E. N.)
a z októbra 1996 (svedok Ing. J. K. z Daňového úradu vo V. n. T.).
Niet pochybnosti o tom, že 19. januára 1996 spoločnosť S. V., s. r. o., a I. V., s. r. o.,
požiadali Mestský úrad vo V. n. T. o pridelenie súpisného čísla na predmetnú nehnuteľnosť
(č. l. 177 zv. I, príloha B) hoci obžalovaný
Ing. M. M. namietol, že žiadosť nepodpísal.
Zistené skutočnosti, by vo svojom súhrne mohli nasvedčovať pre záver, že zmluva
o budúcej zmluve z 18. augusta 1995 nemohla byť v uvedený deň uzavretá. Obžalovaní však
antidatovanie zmluvy popierajú a na svoju obhajobu uvádzajú, že 10. decembra 1995 bol
JUDr. B. K. vyhotovený dodatok k zmluve o budúcej zmluve, ktorý správca dane mal pri
výkone daňovej kontroly k dispozícii. Tento dodatok nachádzajúci sa na č. l.
12 vo zväzku I – T. 1A, síce JUDr. B. K. podpísaný nie je, avšak
je opatrený pečiatkou správcu dane.
Napriek príkazu najvyššieho súdu v jeho ostatnom rozhodnutí z 25. mája 2006, sp. zn.
2 To 15/2005, z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní vo vzťahu k tomuto
skutku nevyplýva, kedy bol uvedený dodatok daňovému úradu doručený.
44 4 To 9/2009
Na objasnenie tejto otázky je potrebné na hlavnom pojednávaní vypočuť pracovníčky
správcu dane, ktoré daňovú kontrolu vykonali. Podľa zistenia najvyššieho súdu by malo ísť
o V. J. a A. D.. Výsluchom týchto svedkýň bude potrebné zisťovať,
či pri výkone daňovej kontroly, ktorá začala 7. decembra 1995 mali dodatok
č. 1 k dispozícii a či naň dali na ňom sa nachádzajúcu pečiatku. Ich výsluch je potrebné
zamerať aj na skutočnosť, či mali k dispozícii samotnú zmluvu o budúcej zmluve a ak áno
prečo táto nie je tiež opečiatkovaná. Svedkyne nech sa vyjadria aj k tomu, či súčasťou
daňovej kontroly vo všeobecnosti sú alebo v danom prípade boli aj právnické listiny platiteľa
dane, ktorou dodatok č. 1 k zmluve o budúcej zmluve nepochybne je. Zároveň je potrebné
pokúsiť sa zistiť, či im bola pridelená pečiatka daňového úradu s číslom 1, ktorá
sa na dodatku nachádza, či táto podľa dokladov daňového úradu vôbec existovala, pretože
všetky doklady správcu dane nachádzajúce sa spise majú iné číselné označenie a či nebolo
povinnosťou alebo zvykom opečiatkované doklady opatriť aj podpisom kontrolného orgánu.
Aj keď prokurátor a obžalovaní s prečítaním viacerých svedeckých výpovedí
z prípravného konania, významných pre posúdenie otázky viny obžalovaných súhlasili, podľa
názoru najvyššieho súdu pre takýto postup neboli splnené zákonné podmienky.
Preto je na hlavnom pojednávaní potrebný aj výsluch svedkýň Ing. D. J., Ing. M. Š.
a Ing. E. N., pracovníčok S. s., a. s., pobočky P., najmä na okolnosť, či mali vedomosť
o existencii zmluvy o budúcej zmluve, kedy sa o nej dozvedeli a či so zástupcami (ktorými)
skôr uvedených spoločností o tejto pri rokovaní o splatení poskytnutých úverov a kedy
rokovali.
Pre náležité zistenie skutkového stavu je navyše potrebné vypočuť na hlavnom
pojednávaní aj svedka Ing. J. K. z Daňového úradu vo V. n. T.
ku skutočnostiam, ktoré boli predmetom jeho výsluchu v prípravnom konaní.
Krajský súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie aj výsluchom svedkýň A.
K. a E. T., o ktorých výpovede tiež oprel výrok o vine obžalovaných. Pri vykonaní týchto
dôkazov však nebol dôsledný. Je pochopiteľné,
že pre odstup času od skutku, ktorý mal byť spáchaný sa svedkyne na všetky okolnosti
prípadu pamätať nemôžu, a preto bolo potrebné prečítať ich výpovede z prípravného konania.
V tomto štádiu trestného stíhania boli svedkyne vypočuté viackrát. V zápisnici z hlavného
45 4 To 9/2009
pojednávania z 5. mája 2008 (č. l. 1291) a z 13. júna 2008 (č. l. 1331) je uvedené, že sa číta
zápisnica o výsluchu svedkyne z prípravného konania. Nie je v nej však uvedené, ktoré
výpovede svedkýň boli prečítané. Výpovede svedkýň z prípravného konania
sú zaprotokolované na č. l. 164-167, ale aj na č. l. 455-456, 513-517 (svedkyne A. K.) a na č.
l. 159-163, 459-460, 533-538 (svedkyne E. T.). Zistenie tejto skutočnosti je významné o to
viac, že v prípravnom konaní boli svedkyne vypočuté
aj pred vznesením obvinení obžalovaným, ktorí tak nemohli uplatniť svoje právo na obhajobu
prostredníctvom obhajcov prítomných pri vykonaní týchto dôkazov po vznesení obvinia
obžalovaným. Preto je potrebné, aby krajský súd tieto dôkazy vykonal zákonným spôsobom
a v prípade ak svedkyne si na obsah dôležitých skutočností nebudú celkom pamätať, prečítať
tie výpovede svedkýň, ktoré boli vykonané po vznesení obvinenia obžalovaným, pri ktorých
boli obhajcovia obžalovaných prítomní alebo boli o týchto úkonoch trestného konania riadne
a včas upovedomení.
Na objasnenie spôsobu oznámenia orientačného čísla k nehnuteľnosti, ktorej odpredaj
mal byť predmetom zmluvy o budúcej zmluve je potrebné na hlavnom pojednávaní vypočuť
aj svedka A. R..
V neposlednom rade je potrebné oboznámiť aj obsah pripojeného spisového materiálu
KV-54/20-98 a tým preveriť obhajobné námietky obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. Najvyšší
súd pri oboznámení sa s jeho obsahom zistil, že napríklad námietka obžalovaného, že svedok
Ing. J. K. klame (jeho výpoveď z prípravného konania bola na hlavnom pojednávaní 3.
septembra 2008 len prečítaná), pretože v prípade obžalovaného J. K. vypovedal inak, je
neopodstatnená. Svedok Ing. J. K. v tejto veci nevypovedal (č. l. 19 z 12. októbra 1998, sp.
zn. KV-54/20-98).
Pre úplnosť k tomuto skutku najvyšší súd poznamenáva, že súd prvého stupňa
v napadnutom rozsudku nesprávne na č. l. 16 a 17 uviedol, že S. s., a. s., P. 31. januára 1996
podpísala v poradí už tretiu úverovú zmluvu v tomto prípade
na sumu 9,5 milióna korún so spoločnosťou S.. Správne malo byť uvedené, že zmluvu
uzavrela spoločnosť S. T. V., s. r. o., ktorá je inou spoločnosťou ako S. V., s. r. o.
K obsahu zmluvy č. 1 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a obmedzeniu
prevodu nehnuteľnosti zo skôr uvedeného dňa je potrebné obžalovaného Ing. V. M. požiadať
46 4 To 9/2009
o vysvetlenie, z akého dôvodu v článku II bod 3 ako záložca vyhlásil,
že na nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom zmluvy o budúcej zmluve neviaznu žiadne
záväzky, keď už v tom čase mala byť podpísaná zmluva o budúcej zmluve, týkajúca sa tejto
nehnuteľnosti.
V tejto súvislosti a v súvislosti s obhajobnými námietkami obžalovaného
Mgr. Ing. Mgr. I. I. bude potrebné zaobstarať aj výpis z obchodného registra a spoločenskú
zmluvu z času podpísania tretej úverovej zmluvy a tak zistiť, kto bol oprávnený za spoločnosť
podpisovať.
Na preverenie obhajoby obžalovaného Ing. M. M., že ako konateľ tejto spoločnosti bol
oprávnený aj bez súhlasu valného zhromaždenia sám rozhodnúť o kúpe nehnuteľnosti
a spôsobe jej financovania, bude úlohou súdu zaobstarať a na hlavnom pojednávaní
oboznámiť aj spoločenskú zmluvu spoločnosti S. V., s. r. o., a posúdiť tak pravdivosť jeho
výpovede, pretože nie je obvyklé, aby o majetkových otázkach obchodných spoločností
rozhodoval len konateľ a nie valné zhromaždenie spoločnosti.
Na záver k tomuto skutku najvyšší súd poznamenáva, že prvostupňový súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nehodnotil výpovede svedkov J. K., JUDr. J.
S., JUDr. B. K., ktorí na hlavnom pojednávaní obhajobu obžalovaných potvrdili. Preto je
v tejto časti napadnutý rozsudok nejasný a nezodpovedá ustanoveniu § 125 Tr. por.
Výrok o vine obžalovanej Ing. JUDr. M. K. krajský súd založil na tom,
že základom všetkých právnych úkonov, ktoré predchádzali súčasnému stavu, bol protiprávny
úkon, kvalifikovaný ako úmyselný trestný čin podvodu tak, ako je uvedený v bode 1/
napadnutého rozsudku, ktorý vytvoril predpoklady pre ďalšie protiprávne úkony obžalovanej
ako súdnej exekútorky. Obžalovaná ako osoba znalá práva musela vedieť, že vykonala
exekúciu na majetok iného ako povinného a pri jej vedomosti prinajmenšom o „menovitej“
hodnote jednej akcie T. vo výške 1 milión korún (napr. z dokladu, ktorým
je „oznámenie zrealizovania predaja cenných papierov“) a predaji kontrolného balíka akcií
za cenu podstatne nižšiu cenu, ako je uvedená v záveroch podaného znaleckého posudku,
je preukázaný jej úmysel spáchať trestný čin, z ktorého bola v bode 2/ napadnutého rozsudku
uznaná vinnou.
47 4 To 9/2009
Upriamil pozornosť na dátum vzniku spoločnosti C. S., a. s.
(5. septembra 1996), a jej štatutárnych zástupcov, ktorými boli obžalovaní
Mgr. Ing. I., Ing. V. M. a J. I., brat obžalovaného
Mgr. Ing. Mgr. I. I., na splnomocneného zástupcu tejto spoločnosti, ktorým bol
od 5. septembra 1998 obžalovaný Ing. P. Š., ktorý uzatváral komisionársku zmluvu
s exekútorkou ako i to, že výber subjektov, ktoré mali nadobudnúť akcie spoločnosti T., a. s.,
bol extrémne blízky obžalovanému Mgr. Ing. I. I..
Poukázal aj na právne normy, ktoré prevod akcií akciovej spoločnosti T. zakazovali
a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) týkajúce sa otázok nadobudnutia akcií
tejto spoločnosti.
Z článkov 4 a 20 ods. 2 ústavy vyplýva ochrana vlastníctva Slovenskej republiky,
fyzických a právnických osôb a z § 2 ods. 3 zákona o strategických podnikoch vyplýva,
že predmetom privatizácie nemôžu byť akcie T. akciovej spoločnosti Bratislava a S. E.
akciovej spoločnosti Bratislava, ktorých držiteľom alebo vlastníkom je štát.
§ 3 zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej
len Exekučný poriadok) ustanovuje, že exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne
a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len ústavou, ústavnými zákonmi,
medzinárodnými zmluvami podľa Čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy, zákonmi, inými všeobecne
záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom
v exekučnom konaní.
Exekučný poriadok v § 114 ustanovuje, že exekúciou nemožno postihnúť veci,
ktorých predaj je podľa osobitných predpisov zakázaný alebo ktoré podľa osobitných
predpisov exekúcii nepodliehajú.
Podľa § 117a Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie
upovedomí oprávneného a povinného o začatí exekúcie predajom hnuteľných vecí a podľa
písm. b/ Exekučného poriadku zakáže povinnému, aby nakladal s vecami.
48 4 To 9/2009
Podľa § 122 Exekučného poriadku spísané veci sa odhadnú. Vykonanie odhadu
zabezpečí exekútor pribratím znalca.
Podľa § 131 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. v znení zmien a doplnkov o cenných
papieroch (ďalej len zákon o cenných papieroch) cenné papiere na meno, cenné papiere
na doručiteľa a cenné papiere na rad, ktoré možno previesť rubopisom, ako aj ďalšie cenné
papiere podľa osobitných predpisov 13) možno zexekvovať tak, že exekútor spíše tieto cenné
papiere podľa ustanovení o predaji hnuteľných vecí a odníme ich alebo dá príkaz
na pozastavenie práva nakladať s cennými papiermi povinného podľa osobitného predpisu
12b) alebo vykoná úkony, ktoré podľa osobitných predpisov nahrádzajú odňatie týchto
cenných papierov.
Podľa § 131a ods. 2 na exekúciu cenných papierov, ktoré nie sú prijaté na trh
kótovaných cenných papierov 13a) burzy cenných papierov, sa primerane použijú ustanovenia
o exekúcii predajom hnuteľných vecí, ak to povaha cenného papiera umožňuje. Najnižším
podaním je hodnota cenného papiera určená znaleckým posudkom.
Zákon č. 278/1993 (o správe majetku štátu) v § 6 ods. 1 písm. a/, ods. 8 upravuje,
že ak osobitný predpis neustanoví inak, správu pohľadávky Slovenskej republiky je povinný
vykonávať správca, z činnosti ktorého pohľadávka štátu vznikla. Tieto ustanovenia sa použijú
primerane aj na záväzky Slovenskej republiky.
Podľa § 29a zákona č. 385/2000 zákona o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len zákon o sudcoch a prísediacich) za rozhodovanie nemožno
sudcu ani prísediacich stíhať, a to ani po zániku ich funkcií.
Podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení
neskorších predpisov o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené platí domnienka,
že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa týka. Domnienka o znalosti
vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
Zo zákona o strategických podnikoch (§ 2 ods. 3) je nepochybné, že tento
je osobitným predpisom, ktorý zakazuje akýkoľvek predaj akcií akciovej spoločnosti T. vo
vlastníctve štátu. Zo zákazu predaja akcií tejto spoločnosti vyplýva
49 4 To 9/2009
aj vylúčenie veci z exekúcie v zmysle § 114 Exekučného poriadku, ktoré má ústavný základ
v Čl. 20 ods. 2 ústavy. To znamená, že v čase vykonania exekúcie, akcie tejto spoločnosti
nebolo možné postihnúť exekúciou, lebo osobitný zákon ich predaj zakazoval. Boli vylúčené
z exekúcie ex lege, t. j. bez toho, aby sa muselo urobiť v tomto smere konkrétne rozhodnutie.
Aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. novembra 2000, sp. zn.
PL. ÚS 21/2000, uverejneného pod č. 2/2000 v ZNaU) vyplýva, že obmedzenia súdnej
exekúcie sú prípustné aj vtedy, ak treba vylúčiť zo súdnej exekúcie také majetkové hodnoty,
ktoré slúžia všeobecne prospešným účelom alebo predstavujú hodnoty uvedené
v Čl. 4 ústavy.
Listinnými dôkazmi, obsah ktorých krajský súd na hlavnom pojednávaní oboznámil,
boli preukázané nasledovné skutočnosti.
Obžalovaná bola poverením Okresného súdu Vranov nad Topľou
z 28. novembra 1997, číslo 5713*003605, poverená v zmysle § 45 ods. 1 zákona č. 233/1995
Z. z. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Vranove
nad Topľou z 13. januára 1997, sp. zn. 3 C 565/96, a Krajského súdu v Prešove
z 25. septembra 1997, sp. zn. 3 Co 159/1997, voči povinnému Slovenskej republike –
Ministerstvo financií Slovenskej republiky, v prospech oprávneného I. V., spoločnosť
s ručením obmedzeným, na vymoženie uloženej povinnosti o 43 265 591 Sk s príslušenstvom.
Následne podľa § 47 Exekučného poriadku 1. decembra 1997, sp. zn. Ex 4575/97,
upovedomila Slovenskú republiku – Ministerstvo financií Slovenskej republiky o tom,
že 27. novembra 1997 začalo exekučné konanie v prospech oprávneného v neprospech
povinného na vymoženie pohľadávky vo výške 43 265 591 Sk a jej príslušenstva, ktoré
podrobne špecifikovala. Zároveň povinného vyzvala, aby v lehote 14 dní od doručenia
upovedomenia uspokojil pohľadávku oprávneného a jej príslušenstvo, ako aj trovy exekúcie,
inak vydá exekučný príkaz na vykonanie exekúcie a príkaz na úhradu trov exekúcie a vykoná
exekúciu. Súčasne zakázala povinnému odo dňa doručenia upovedomenia nakladať so svojím
majetkom, ktorý podľa exekučného poriadku podlieha exekúcii.
Nadväzne na to obžalovaná vykonala sériu právnych úkonov s odkazom
na ustanovenia exekučného poriadku voči povinnému, ktorými sa snažila v prospech
50 4 To 9/2009
oprávneného prikázaním pohľadávky z účtu povinného alebo z iných peňažných pohľadávok
alebo predajom cenných papierov a napokon aj predajom nehnuteľností vymôcť pohľadávku
aj s príslušenstvom na svoj účet avšak bezúspešne.
Medzitým oprávnený, spoločnosť I. V., spol. s r. o., obžalovanej 16. júla 1998
oznámil, že 13. júla 1998 uzavrel so spoločnosťou C., a. s., zmluvu o postúpení pohľadávky
voči Slovenskej republike – Ministerstvu financií vo výške 43 265 591 Sk
so 17,6 % úrokom od 1. januára 1997.
Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 3. augusta 1998, sp. zn. Er 3134/97,
Ex 4575/97, rozhodol, že exekúcia vykonávaná v tejto právnej veci oprávneným I. V., spol. s
r. o., Ul. X. N. X., H., sa bude ďalej viesť s oprávneným
C., a. s., ul. H. X, V. n. T.
Obžalovaná 21. augusta 1998 požiadala Stredisko cenných papierov, a. s., B.,
pracovisko P., o poskytnutie súčinnosti pri vykonávaní exekúcie odvolajúc
sa na poverenie na vykonanie exekúcie č. 5713*003605 z 28. novembra 1997 vydaného
Okresným súdom Vranov nad Topľou s tým, aby jej bolo oznámené číslo majetkového účtu
v Stredisko cenných papierov Slovenskej republiky a druh a počet cenných papierov
povinného Slovenská republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova
5, Bratislava, pričom ale uviedla IČO 00686832 patriace Ministerstvu hospodárstva
Slovenskej republiky a nie Ministerstvu financií Slovenskej republiky. Podanú žiadosť
obžalovaná odôvodnila § 34 Exekučného poriadku, teda povinnosťou štátnych orgánov
fyzických a právnických osôb oznámiť exekútorovi na jeho žiadosť údaje o majetku
povinného.
Obžalovaný Mgr. Ing. P. Š., ktorý bol od 31. januára 1997 splnomocnený
až do odvolania obžalovanou na doručovanie Stredisko cenných papierov Slovenskej
republiky, a. s., B., pracovisko P., žiadostí súdneho exekútora o poskytnutie súčinnosti pri
vykonávaní exekúcií a preberal od neho výpisy zo strediska cenných papierov, 24. augusta
1998 požiadal toto stredisko o správu o stave akcií Ministerstva hospodárstva Slovenskej
republiky a v ten istý deň mu stredisko informáciu aj poskytlo.
51 4 To 9/2009
Člen predstavenstva nového oprávneného M. Š., 3. septembra 1998 s poukazom na §
116 Exekučného poriadku (vykonanie exekúcie podľa návrhu oprávneného s výslovným
určením vecí, ktoré sa majú predať) súdnej exekútorke navrhol vykonanie exekúcie predajom
cenných papierov, ktorých majiteľom je povinný Slovenská republika s tým, že v prílohe
uviedol zoznam akcií desiatich emitentov cenných papierov, medzi nimi
aj spoločnosť T., a. s., s podrobným oznámením počtu a menovitej hodnoty akcií tohto
emitenta.
Obžalovaná 10. septembra 1998 podala na Okresný súd Vranov nad Topľou žiadosť
o poverenie na vykonanie exekúcie predajom cenných papierov a podľa § 132 Exekučného
poriadku (všetko čo je potrebné na zachovanie práv alebo na výkon práv k cenným papierom,
exekútor vykoná na základe osobitného poverenie, ktorým je uznesenie súdu, pričom písomné
poverenie na výkon exekúcie upravuje § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) požiadala súd
o udelenie poverenia na realizáciu všetkých úkonov potrebných na zachovanie a výkon práv
z cenných papierov povinného – akcionára spojených s akciami, ktoré sú v jeho vlastníctve
a sú predmetom exekúcie na základe poverenia č. 5713*003605 vydaného Okresným súdom
Vranov nad Topľou dňa 28. novembra 1997 a v žiadosti uviedla akcie desiatich emitentov,
medzi ktorými boli aj akcie spoločnosti T., a. s. Zároveň uviedla, že na základe tohto
poverenia môže exekútorka v zmysle zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka
v spojení so zákonom č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch a stanov spoločnosti podieľať
sa na riadení spoločnosti a uplatňovať všetky práva spojené s cennými papiermi. Navrhla, aby
súd vydal poverenie podľa § 132 exekučného poriadku, ktorým poveruje exekútorku
na vykonanie všetkého, čo je potrebné na zachovanie a výkon práva z cenných papierov
povinného v rámci výkonu exekúcie uskutočňovanej na základe poverenia súdu
č. 5713*003605 z 28. novembra 1997, a to podieľať sa na riadení spoločnosti, jej zisku
a na likvidačnom zostatku pri zániku spoločnosti (podľa Obchodného zákonníka a zákona
č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch) a uplatňovať všetky práva spojené s cennými papiermi,
ktoré sú predmetom tejto exekúcie. V návrhu uviedla akcie rôznych emitentov a medzi nimi
aj akcie spoločnosti T., a. s.
Nadväzne na to Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 24. septembra 1998
podľa § 132 zákona o cenných papieroch žiadosti obžalovanej v celom rozsahu vyhovel
a udelil jej poverenie v takom rozsahu ako žiadala.
52 4 To 9/2009
Obžalovaná ako súdna exekútorka 30. septembra 1998 podľa § 577 a nasl. zákona
č. 513/1991Zb. obchodného zákonníka a zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch
uzavrela ako komitent s obchodníkom s cennými papiermi C. S., o. c. p., a. s., K., zastúpeným
obžalovaným Ing. P. Š. ako komisionárom komisionársku zmluvu, predmetom ktorej o. i. bol
záväzok komisionára vo vlastnom mene za podmienok podľa tejto zmluvy zariadiť na účet
komitenta predaj zaknihovaných cenných papierov podľa exekučného príkazu na predaj
cenných papierov, ktorý tvorí súčasť tejto zmluvy. Povinnosťou komisionára bolo pri
zriaďovaní záležitostí konať s potrebnou odbornou starostlivosťou podľa pokynov komitenta.
Na podklade § 64, § 131a, § 132 (exekúcia predajom cenných papierov) Exekučného
poriadku obžalovaná vydala 7. októbra 1998 exekučný príkaz na vykonanie exekúcie
predajom cenných papierov deviatich emitentov (nie desiatich ako je nesprávne uvedené
vo výroku napadnutého rozsudku) vedených v stredisku cenných papierov na účte X
(patriacemu Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky) medzi nimi
aj emitenta – akciovej spoločnosti T. na základe poverenia na vykonanie exekúcie
č. 5713*003605 z 28. novembra 1997 a uznesenia Okresného súdu Vranov nad Topľou,
sp. zn. Er 3143/97, z 24. septembra 1998, ktorým súd poveril súdnu exekútorku na vykonanie
všetkého, čo je potrebné na zachovanie a výkon práv z cenných papierov povinného.
V príkaze uviedla, že exekúciu nariaďuje vykonať za najvyššiu cenu za akú je možné
pri vynaložení maximálnej odbornej starostlivosti predať cenné papiere, do výšky vymáhanej
pohľadávky a jej príslušenstva.
Ešte predtým v súlade s § 131 ods. 1 Exekučného poriadku vydala obžalovaná
6. októbra 1998 príkaz na pozastavenie výkonu práva nakladať s cennými papiermi emitentov
uvedených v neskôr vydanom exekučnom príkaze.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím z 28. februára 2001, sp. zn.
M Cdo 2/99, v exekučnej veci oprávneného C., a. s., proti povinnému Slovenská republika –
Ministerstvo financií Slovenskej republiky pre vymoženie 43 265 591 Sk s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. Er 3143/97,
Ex 4575/97 rozhodol tak, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej
republiky zamietol a zaviazal ho k náhrade trov dovolacieho konania. Rozhodol tak preto,
že neboli splnené zákonné podmienky na podanie dovolania. Z odôvodnenia tohto
rozhodnutia, ale o. i. vyplýva, že dovolaním napadnutým rozhodnutím okresného súdu bola
53 4 To 9/2009
exekútorka poverená na vykonanie všetkého, čo je potrebné na zachovanie alebo výkon práv
z akcií vymenovaných v uznesení (č. l. 6). Za takú činnosť však podľa názoru dovolacieho
súdu nemožno považovať uskutočnenie exekúcie samotným predajom cenných papierov.
Na to bolo exekútorke súdom udelené poverenie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
28. novembra 1997 pod č. 5713*003605. Právna úprava Exekučného poriadku vychádza totiž
zo zásady, že je to exekútor (ktorému bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie podľa
§ 44 Exekučného poriadku), ktorý rozhoduje o tom, akým spôsobom exekúciu vykoná
(až na výnimky v zákone taxatívne uvedené). Osobitné poverenie v zmysle ustanovenia
§ 132 Exekučného poriadku sa vzťahovalo na ďalšiu činnosť exekútorky, na to, čo bolo
potrebné na zachovanie alebo výkon práv z akcií, napr. práva akcionára podieľať sa podľa
zákona (Obch. zák.) a stanov spoločnosti na jej riadení, jej zisku a na likvidačnom zostatku
pri zániku spoločnosti. Toto rozhodnutie bolo oboznámené na hlavných pojednávaniach
22. júna 2009 (č. l. 1834, zv. VIII) a 24. septembra 2008 (č. l. 1524, zv. VI).
Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2009, sp. zn.
2 M Obdo 1/2008, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky
v právnej veci navrhovateľa T., spol. s r. o., proti odporcovi T., a. s., o vydanie poverenia
zvolať mimoriadne valné zhromaždenie s prísl. vyplýva, že sa priamo posúdenia zákonnosti
vykonania exekúcie cenných papierov netýkalo.
Rovnako tak sa priamo posúdenia tejto otázky netýkalo ani ďalšie rozhodnutie
najvyššieho súdu zo 16. mája 2000, sp. zn. 7 Sž 16/00, v právnej veci žalobcu C. S., a. s.,
proti žalovanému Ministerstvu financií Slovenskej republiky o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného z 12. novembra 1999.
Prvostupňový súd však na hlavnom pojednávaní neoboznámil rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Sž 143/01 (ktoré nariadil oboznámiť najvyšší súd
už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí). Nezadovážil a neoboznámil rozhodnutia
6 M Obdo 3/2009, 7 Obo 28/04, 1 M Obdo 5/2005 a Krajského súdu v Bratislave
12 Cob 180/04, ktoré sú obsiahnuté v náleze ústavného súdu z 11. decembra 2007, sp. zn.
II. ÚS 159/07, ktorý taktiež nebol na hlavnom pojednávaní oboznámený. Potrebné
je na hlavnom pojednávaní oboznámiť aj rozhodnutia Krajského súdu v Žiline
zo 14. februára 2003, sp. zn. 4 T 1/2003, a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 26. augusta 2003, sp. zn. 3 To 47/03, o ktoré obžalovaní opierajú svoju obhajobu,
54 4 To 9/2009
že exekúcia cenných papierov bola vykonaná v súlade so zákonom. V tomto smere bude
potrebné zadovážiť a na hlavnom pojednávaní oboznámiť aj všetky ďalšie rozhodnutia
týkajúce sa otázky zákonnosti nadobudnutia akcií predmetného emitenta.
V rámci doplnenia dokazovania súdu prvého stupňa nič nebráni, aby na hlavnom
pojednávaní oboznámil aj obsah pripojeného exekučného spisu sp. zn. EX 4575/97 hlavne
jeho častí a uznesení, ktoré sa týkajú priebehu výkonu celej exekúcie, ktorý tvorí súčasť
dôkazového materiálu.
Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru v Prešove zo 17. mája 2000, sp. zn.
ČVS: KVV-83/20, bol ako znalec pribratý do konania auditor Ing. Š. K., ktorý v zozname
znalcov zapísaný nebol. Po zložení sľubu v podanom znaleckom posudku ohodnotil jednu
akciu akciovej spoločnosti T. k 9. októbru 1998 na sumu
2 814 000 Sk a 647 akcií tejto spoločnosti na sumu 2 184 762 000 Sk.
Obžalovaná Ing. JUDr. K. v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní
po zákonnom poučení o právach obvineného využila svoje právo a vo veci ku skutku, ktorý
sa jej kladie za vinu vypovedať odmietla. Až v podanom odvolaní uviedla, že doposiaľ nebola
ministrom spravodlivosti zbavená mlčanlivosti a v dôsledku čoho sa k vznesenému obvineniu
nemohla vyjadriť, a tým došlo k porušeniu jej práva na obhajobu.
Na odstránenie tohto nedostatku je preto potrebné obžalovanú zákonným spôsobom
zbaviť mlčanlivosti, poučiť ju o jej právach a v prípade ak sa rozhodne vypovedať, jej výsluch
je potrebné zamerať na objasnenie otázok významných pre rozhodnutie o jej vine či nevine.
Výsluchom obžalovanej bude potrebné zistiť dôvod, pre ktorý vykonala exekúciu
akciami akciovej spoločnosti T. hoci vedela, že podľa § 114 Exekučného poriadku exekúciou
nemožno postihnúť veci, ktorých predaj je podľa osobitných predpisov zakázaný. Osobitným
predpisom, ktorý predaj týchto akcií zakazoval bol zákon o strategických podnikoch. Že išlo
o predaj akcií, vyplýva z ustanovení § 131 a nasledujúcich Exekučného poriadku, z ktorých je
zrejmé, že exekúcia cenných papierov sa uskutočňuje ich predajom.
Aj zákon o veľkej privatizácii (zákon č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov) v § 1
ods. 1 hovorí o privatizácii ako o prevode majetku štátu a prevode majetkovej účasti štátu,
55 4 To 9/2009
všeobecne čo znamená, že prevod v sebe zahŕňa v prípade exekúcie cenných papierov,
akýkoľvek prevod, teda aj prevod núteným výkonom práva prostredníctvom exekúcie.
Obžalovaná nech vysvetlí, prečo nepostupovala rovnako ako v prípade ministerstva financií
a o výkone exekúcie neupovedomila ministerstvo hospodárstva a v zmysle § 122 Exekučného
poriadku nezabezpečila odhad spísaných vecí (akcií) prostredníctvom znalca. Z akého dôvodu
už 21. augusta 1998 požiadala Stredisko cenných papierov, a. s., B., o súčinnosť a žiadala
oznámiť druh a počet cenných papierov síce ministerstva financií, ale v žiadosti uviedla IČO
ministerstva hospodárstva a navyše tak konala ešte pred písomným návrhom M. Š. z 3.
septembra 1998 a pred svojím návrhom z 10. septembra 1998 okresnému súdu na vykonanie
exekúcie predajom cenných papierov a prečo v tomto návrhu uviedla
aj akcie akciovej spoločnosti T., ktorých predaj bol osobitným predpisom zakázaný. Nech sa
vyjadrí aj k obsahu komisionárskej zmluvy uzavretej so spoločnosťou C. S., o. c. p., 30.
septembra 1998 v článku II, bod 1, v ktorej je uvedené... „predaj zaknihovaných cenných
papierov, ktorý tvorí súčasť tejto zmluvy...“. V čase jej uzavretia, ale exekučný príkaz na
predaj cenných papierov neexistoval, pretože bol vydaný
až 7. októbra 1998, a preto nech tento časový rozpor vysvetlí. Tiež nech zodpovie otázku,
či obžalovaný, ktorý nezariadil na jej účet prevod cenných papierov, ale cenné papiere boli
prevedené bezodplatne si vyžiadal v zmysle § 578 ods. 2 Obchodného zákonníka jej včasný
súhlas a či v zmysle § 579 ods. 1 citovaného zákona jej oznámil okolnosti, ktoré mali vplyv
na zmenu jej príkazov a prečo napriek tejto skutočnosti uznala konanie obžalovaného.
Či mala vedomosť o tom, že maklér postupoval v rozpore s komisionárskou zmluvou, alebo
sa to dozvedela až z jeho oznámenia z 15. októbra 1998. Napokon nech vysvetlí svoje
tvrdenia, že exekúciu vykonala na podklade uznesenia Okresného súdu Vranov nad Topľou
z 24. septembra 1998, sp. zn. Er 3143/97, ktoré vydala sudkyňa JUDr. Ružena Vašková.
Z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že exekútorka ním bola poverená na vykonanie všetkého,
čo je potrebné na zachovanie výkonu práv z cenných papierov povinného, ale nie samotnej
exekúcie, na výkon ktorej sa vzťahovalo už skoršie rozhodnutie súdu z 28. novembra 1997,
č. 5713*003605.
Na preverenie obhajobných prednesov obžalovanej je tiež potrebné na hlavné
pojednávanie predvolať a vypočuť svedkov Ing. Š. Š. a JUDr. P. P., zamestnancov Strediska
cenných papierov, ktorí podľa vyjadrení obžalovaných mali potvrdiť, že pri kontrole prevodu
akcií akciovej spoločnosti T. nezistili žiadne nedostatky. Podľa § 29 Exekučného poriadku
56 4 To 9/2009
exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38)
a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak.
V súlade s obhajobou obžalovanej, že s obžalovanými nemala bližšie vzťahy bude potrebné
zadovážiť register Ex obžalovanej a oboznámením jeho obsahu zistiť, či v kritickom čase
alebo v čase pred vykonaním exekúcie pre oprávneného alebo pre spoločnosť I., ktorá svoju
pohľadávku postúpila alebo ich štatutárne orgány, neviedla aj iné exekúcie.
Podľa zistenia najvyššieho súdu, nezákonný bol postup vyšetrovateľa pri pribratí
auditora Ing. Š. K. do konania ako znalca.
Zo zoznamu znalcov, ktorý v čase pribratia znalca na vyhotovenie znaleckých
posudkov existoval, možno zistiť, že v ňom boli zapísaní viacerí znalci v príslušných
odboroch.
Z tohto dôvodu na pribratie osoby nezapísanej do zoznamu znalcov a tlmočníkov
zákonné podmienky uvedené v § 24 zákona o znalcoch a tlmočníkoch splnené neboli, pretože
pre daný odbor boli znalci do zoznamu zapísaní, nebolo preukázané, že nemohli úkon
vykonať a že vykonanie úkonu znalcami zapísanými do zoznamu, by bolo spojené
s neprimeranými ťažkosťami alebo nákladmi.
Úlohou súdu prvého stupňa preto bude pribrať do konania znalcov zapísaných
v zozname znalcov a tlmočníkov pre dané odbory, aby zodpovedali otázky významné
pre určenie výšky škody v zmysle § 89 ods. 14 Tr. zák. a hodnoty akcií v súlade so zákonom
o cenných papieroch ako i spôsobu naloženia s poskytnutými finančnými prostriedkami
(body 1/ a 6/ napadnutého rozsudku) a v prípade splnenia zákonných podmienok vzhľadom
na zložitosť problematiky ohodnotenia cenných papierov pribrať do konania aj ústav.
Pri formulácií úloh znalcom bude tiež potrebné, aby sa znalec z odboru účtovníctvo
z odborného hľadiska vysvetlil obsah pojmu posilnenie „prevádzkového kapitálu“
a či z účtovnej závierky spoločnosti C., a. s., vyplýva, že spoločnosť vykonala prevod
15 531 000 Sk spoločnosti O. H., a. s., K..
V prípade uznania viny obžalovanej bude úlohou súdu prvého stupňa v súlade s § 125
Tr. por. v odôvodnení rozhodnutia vysvetliť, z ktorých dôkazov vyvodil úmysel obžalovanej
57 4 To 9/2009
spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, nevyhnutný
pre spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa.
K obhajobným námietkam obžalovanej ako to už vyplýva zo skôr citovaného
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2001, sp. zn. M Cdo 2/99,
je potrebné znovu poukázať na to, že rozhodnutím okresného súdu z 24. septembra 1998,
sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97, bola exekútorka poverená na vykonanie všetkého,
čo je potrebné na zachovanie alebo výkon práv z akcií vymenovaných v uznesení. Nebola
preto oprávnená vykonať exekúciu na majetok, ktorý spravovalo Ministerstvo hospodárstva
Slovenskej republiky, pretože zo súdneho poverenia z 28. novembra 1997
pod č. 5713*003605 vyplýva, že povinným bola Slovenská republika – Ministerstvo financií
Slovenskej republiky a nie Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej
republiky. Ak obžalovaná chcela vykonať exekúciu na majetok Slovenskej republiky v správe
ministerstva hospodárstva, mala požiadať súd o vydanie nového poverenia na vykonanie
exekúcie aj s určením príslušného správcu majetku štátu.
Treba dať za pravdu obžalovanej Ing. JUDr. M. K., že ukončenie trestnej veci po viac
ako deviatich rokoch od spáchania skutku, nemožno považovať za konanie
bez prieťahov a v primeranej lehote. Obžalovaná v rámci odvolania sa okrem iného domáhala
aj zastavenia trestného stíhania z dôvodu § 11 ods. 1 písm. h/ Tr. por. účinného
do 31. decembra 2006 s poukazom na článok 6 Dohovoru, ku ktorému Slovenská republika
pristúpila, a preto je ním viazaná. K tejto požiadavke je ale potrebné uviesť, že žiadna
medzinárodná zmluva k takémuto postupu Slovenskú republiku nezaväzuje. Neúmernú dĺžku
konania môže súd v zmysle spomenutého článku Dohovoru zohľadniť v prípade,
že obžalovaná bude uznaná za vinnú pri úvahách o výmere trestu a takto obžalovanej
poskytnúť spravodlivé zadosťučinenie.
Výrok o vine obžalovaného Mgr. Ing. P. Š. krajský súd založil na tom,
že základom všetkých právnych úkonov, ktoré predchádzali súčasnému stavu, bol protiprávny
úkon kvalifikovaný ako trestný čin podvodu uvedený v bode 1/ napadnutého rozsudku, ktorý
vytvoril predpoklady pre ďalšie protiprávne úkony makléra. Obžalovaný vedel prinajmenšom
o „menovitej“ hodnote jednej akcie T. vo výške 1 milión korún (napr. z dokladov, ktorými sú
„Oznámenie zrealizovania predaja cenných papierov“), a preto ako aj s ohľadom na zjavnú
58 4 To 9/2009
lukratívnosť konkrétnych akcií nemožno pochybovať o naplnení subjektívnej stránky
v konaní obžalovaného.
Prvostupňový súd poukázal aj na obsah komisionárskej zmluvy uzavretej medzi
obžalovanou Ing. JUDr. M. K. (komitentom) a obžalovaným Mgr. P. Š. (komisionárom) a
ustanovenie § 31 ods. 2, ods. 3 zákona o cenných papieroch, z ktorých obžalovanému podľa
jeho názoru vyplývajú povinnosti, ktoré obžalovaný nesplnil čo malo za následok vznik
vyčíslenej škody.
S prihliadnutím na znalecký posudok podaný znalcom Ing. Š. K.
o hodnote jednej akcie a hodnote 647 kusov prevedených akcií krajský súd konštatoval,
že cena, za ktorú sa akcie T. mali predať, bola zhruba l0-krát nižšia ako nominálna hodnota
akcií a zhruba 35-krát nižšia ako ich reálna hodnota. Balík akcií v hodnote viac
ako 2 miliardy Sk bol predaný za 58 miliónov Sk, ale dôležitejšie je to, že išlo o kontrolný
balík 34 % akcií. Cena bola určená práve tak, aby pohľadávku oprávneného pokryl práve
kontrolný balík akcií, čo v žiadnom prípade nemohla byť náhoda, V tomto je celkom jasne
vyjadrená motivácia konania obžalovaných. Pritom napriek obrovskej hodnote a lukratívnosti
akcií T. vôbec nedošlo k pohybu peňazí, lebo nikto nič nezaplatil a akcie mali prejsť
bezodplatne.
Podľa § 577 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka komisionárskou zmluvou
sa komisionár zaväzuje, že zariadi vo vlastnom mene pre komitenta na jeho účet určitú
obchodnú záležitosť a komitent sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu.
Trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 255
ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto inému spôsobí škodu nie nepatrnú tým, že poruší zákonom
alebo na základe zákona ustanovenú povinnosť alebo povinnosť uloženú právoplatným
rozhodnutím súdu opatrovať alebo spravovať cudzí majetok.
Podľa § 255 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. sa tohto trestného činu dopustí ten, kto konaním
uvedeným v odseku 1 spôsobí značnú škodu.
Povinnosť spravovať alebo opatrovať cudzí majetok majú osoby, ktoré sú povinné
spravovať záležitosti iných osôb, ak je v nej zahrnutá aj povinnosť starostlivosti o ich majetok
59 4 To 9/2009
alebo nakladanie s ním. Táto povinnosť môže byť uložená niektorým ustanovením zákona
alebo určitou zmluvou. Pritom nemusí byť vyslovene nazvaná ako povinnosť opatrovať alebo
spravovať cudzí majetok. Podstatné je, že jej obsahom je to, čo sa opatrovaním a správou
majetku rozumie. V povinnosti spravovať cudzí majetok možno vidieť nutnosť aktívnejšieho
postupu povinnej osoby k majetku, ktorý predpokladá širší okruh možností majetkových
dispozícií. Páchateľom tohto trestného činu môže byť len fyzická osoba, ktorá je nositeľom
zákonom uloženej alebo zmluvou prevzatej povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí
majetok. Pokiaľ by nositeľom tejto povinnosti bola právnická osoba (napríklad obchodná
spoločnosť), uplatnilo by sa ustanovenie § 90 ods. 2 Tr. zák. a trestná zodpovednosť osoby,
ktorá za právnickú osobu konala.
Podľa § 36 ods. 1 zákona o cenných papieroch zmluvou o správe cenných papierov
sa zaväzuje správca, že bude robiť po dobu trvania zmluvy všetky právne úkony, ktoré
sú potrebné na výkon a zachovanie práv spojených s určitým cenným papierom, a majiteľ
cenného papiera sa zaväzuje zaplatiť za to odplatu.
Podľa odseku 2 tohto ustanovenia správcom podľa odseku 1 môže byť len obchodník
s cennými papiermi, ktorému takéto oprávnenie vyplýva z povolenia pôsobiť ako obchodník
s cennými papiermi.
Zo stanov akciovej spoločnosti T. (čl. VIII) vyplýva, že akcie emitentom, ktorých bola
uvedená spoločnosť, mali zaknihovanú podobu, boli na meno a neboli verejne
obchodovateľné.
Zákon o cenných papieroch v ustanoveniach § 6 a § 6a definuje menovitú hodnotu
a kurzy cenných papierov, emisný kurz cenného papiera a aktuálnu hodnotu cenných
papierov, ale skutočnú hodnotu cenných papierov nedefinuje.
Podľa § 255 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. sa tohto trestného činu dopustí ten, kto konaním
uvedeným v odseku 1 spôsobí značnú škodu.
Povinnosť spravovať alebo opatrovať cudzí majetok majú osoby, ktoré sú povinné
spravovať záležitosti iných osôb, ak je v nej zahrnutá aj povinnosť starostlivosti o ich majetok
alebo nakladanie s ním. Táto povinnosť môže byť uložená niektorým ustanovením zákona
60 4 To 9/2009
alebo určitou zmluvou. Pritom nemusí byť vyslovene nazvaná ako povinnosť opatrovať alebo
spravovať cudzí majetok. Podstatné je, že jej obsahom je to, čo sa opatrovaním a správou
majetku rozumie. V povinnosti spravovať cudzí majetok možno vidieť nutnosť aktívnejšieho
postupu povinnej osoby k majetku, ktorý predpokladá širší okruh možností majetkových
dispozícií. Páchateľom tohto trestného činu môže byť len fyzická osoba, ktorá je nositeľom
zákonom uloženej alebo zmluvou prevzatej povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí
majetok. Pokiaľ by nositeľom tejto povinnosti bola právnická osoba (napríklad obchodná
spoločnosť), uplatnilo by sa ustanovenie § 90 ods. 2 Tr. zák. a trestná zodpovednosť osoby,
ktorá za právnickú osobu konala.
Podľa § 36 ods. 1 zákona o cenných papieroch zmluvou o správe cenných papierov
sa zaväzuje správca, že bude robiť po dobu trvania zmluvy všetky právne úkony, ktoré
sú potrebné na výkon a zachovanie práv spojených s určitým cenným papierom, a majiteľ
cenného papiera sa zaväzuje zaplatiť za to odplatu.
Podľa odseku 2 tohto ustanovenia správcom podľa odseku 1 môže byť len obchodník
s cennými papiermi, ktorému takéto oprávnenie vyplýva z povolenia pôsobiť ako obchodník
s cennými papiermi.
Zo stanov akciovej spoločnosti T. (čl. VIII) vyplýva, že akcie emitentom, ktorých bola
uvedená spoločnosť, mali zaknihovanú podobu, boli na meno a neboli verejne
obchodovateľné.
Zákon o cenných papieroch v ustanoveniach § 6 a § 6a definuje menovitú hodnotu
a kurzy cenných papierov, emisný kurz cenného papiera a aktuálnu hodnotu cenných
papierov, ale skutočnú hodnotu cenných papierov nedefinuje.
Podľa § 6 ods. 1 ak má cenný papier svoju menovitú hodnotu, je ňou peňažná suma,
ktorá je na ňom uvedená.
Podľa § 6 ods. 2 kurzom cenného papiera je cena, za ktorú sa cenný papier kupuje
a predáva na verejnom trhu (§ 8 ods. 3) a v odseku 3 toho istého paragrafu ustanovuje,
že emisným kurzom cenného papiera sa rozumie peňažná suma, za ktorú emitent vydáva
cenný papier.
61 4 To 9/2009
Z § 6a zákona o cenných papieroch vyplýva, že
1/ aktuálna hodnota cenných papierov je ich cena zistená podľa ustanovení tohto
zákona v deň, ku ktorému sa vykonáva ocenenie,
2/ aktuálna hodnota cenných papierov obchodovaných na tuzemskom verejnom trhu
sa určuje podľa kurzu uverejneného tuzemskou burzou cenných papierov v deň ocenenia,
3/ ak v tento deň nebol kurz zastupiteľných cenných papierov uverejnený podľa
odseku 2/, je aktuálna hodnota daná kurzom uverejneným touto burzou v najbližší
predchádzajúci deň, najdlhšie však v posledných 30 dňoch predchádzajúcich dňu ocenenia,
4/ ak nebol kurz zastupiteľného cenného papiera uverejnený ani podľa odseku 3/,
je aktuálna hodnota daná kurzom uverejneným ďalším tuzemským organizátorom verejného
trhu v deň, ku ktorému sa ocenenie vykonáva. Ak v tento deň nebol kurz uverejnený,
je aktuálna hodnota daná kurzom uverejneným v najbližší predchádzajúci deň, najdlhšie však
v posledných 30 dňoch predchádzajúcich dňu ocenenia,
5/ ak nie je možné určiť aktuálnu hodnotu cenných papierov, ktoré sú predmetom
verejného obchodovania podľa predchádzajúcich odsekov, určí sa rovnakým spôsobom
ako pri cenných papieroch, ktoré nie sú predmetom obchodovania na verejnom trhu,
6/ aktuálna hodnota akcií, ktoré nie sú predmetom verejného obchodovania, je ich
nadobúdacia cena.
Podľa § 31 ods. 2 zákona o cenných papieroch ak z komisionárskej zmluvy nevyplýva
niečo iné, je komisionár povinný predať cenný papier za vyššiu cenu alebo kúpiť cenný papier
za nižšiu cenu, než ktorá bola uvedená v pokyne, pokiaľ má takú možnosť; túto povinnosť
má aj bez súhlasu komitenta.
Podľa § 31 ods. 3 tohto zákona, ak nie je určená výška kúpnej ceny alebo predajnej
ceny v pokyne komitenta, je komisionár povinný kúpiť cenný papier najviac za najnižší
a predať ho za najvyšší kurz, za ktorý sa v deň kúpy alebo predaja zastupiteľný cenný papier
62 4 To 9/2009
kupoval a predával na verejnom trhu. Pokiaľ taký cenný papiere nie je v tento deň predmetom
verejného obchodovania, je komisionár povinný kúpiť cenný papier za najnižšiu cenu, za akú
ho bolo možné pri vynaložení odbornej starostlivosti kúpiť, a predať za najvyššiu cenu, za akú
ho bolo možné pri vynaložení odbornej starostlivosti predať.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o cenných papieroch obchodník s cennými papiermi
vykonáva odborné obchodné činnosti podľa tohto zákona vždy prostredníctvom fyzickej
osoby, ktorá má na to povolenie ministerstva (ďalej len „maklér“). Maklér koná podľa tohto
zákona v mene obchodníka s cenným papiermi, a to aj vtedy, ak je k nemu v inom
ako pracovnoprávnom vzťahu.
Listinnými dôkazmi boli spoľahlivo preukázané nasledovné skutočnosti.
Obžalovaný na podklade plnomocenstva z 5. januára 1998 obchodníka s cennými
papiermi spoločnosti C., s obžalovanou ako komitentom podľa § 577 a nasl. zákona
č. 513/1991Zb. obchodného zákonníka a zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch
ako komisionár 30. septembra 1998 uzavrel komisionársku zmluvu, predmetom ktorej o. i.
bol záväzok komisionára vo vlastnom mene za podmienok podľa tejto zmluvy zariadiť
na účet komitenta predaj zaknihovaných cenných papierov podľa exekučného príkazu
na predaj cenných papierov, ktorý tvorí súčasť tejto zmluvy. Povinnosťou komisionára bolo
pri zriaďovaní záležitostí konať s potrebnou odbornou starostlivosťou podľa pokynov
komitenta.
V písomných ponukách na nákup akcií z 28. septembra 1998, ktoré obžalovaný zaslal
subjektom, na ktoré bol neskôr vykonaný prevod akcií akciovej spoločnosti T., obžalovaný
deklaroval možnosť sprostredkovania nákupu zaknihovaných akcií piatich emitentov, medzi
nimi akciovej spoločnosti T. v menovitej hodnote jednej akcie 1 milión korún. V prílohách
k týmto ponukám oslovené subjekty vyslovili záujem výlučne o kúpu akcií menovanej
spoločnosti, uviedli počet kusov akcií, ktoré chceli kúpiť a cenu za jednu akciu, ktorú boli
ochotní zaplatiť.
Z komisionárskych zmlúv, ktoré s vybranými záujemcami o kúpu akcií obžalovaný
uzavrel 9. októbra 1998 možno zistiť, že sa ako komisionár zaviazal vo vlastnom mene
za podmienok uvedených v predmetných zmluvách zariadiť na ich účet ako komitentov nákup
63 4 To 9/2009
zaknihovaných cenných papierov, akcií na meno emitenta T., v celkovom počte 647 kusov
akcií za celkovú cenu 58 157 000 Sk.
V ten istý deň kupujúci (ako záložcovia) a oprávnený C. (v šiestich prípadoch ako
záložný veriteľ), podľa § 39 a nasledujúcich zákona o cenných papieroch uzavreli zmluvy
o založení cenných papierov s tým, že záložcovia ako vlastníci príslušného počtu akcií
akciovej spoločnosti T., dali záložnému veriteľovi do zálohy cenné papiere. Zároveň podľa §
42 zákona o cenných papieroch podali príkaz na registráciu zmluvného záložného práva
v znení, že záložný veriteľ a záložca uzavreli 9. októbra 1998 zmluvu o založení cenných
papierov, ktorá je prílohou tohto príkazu. V jednom prípade bol uvedený postup zrealizovaný
medzi M. Š. ako záložcom a Ing. J. P. ako záložným veriteľom.
Obžalovaný ako maklér obchodníka s cennými papiermi v rovnaký deň na podklade
komisionárskej zmluvy požiadal S., aby vykonalo zmenu majiteľa cenných papierov v počte,
ktorý je uvedený v jednotlivých komisionárskych zmluvách uzavretých s komitentmi.
Komisionárskou zmluvou uzavretou medzi exekútorkou a maklérom výška predajnej
ceny komitentom určená nebola. Podľa nej bolo povinnosťou komisionára pri zriaďovaní
záležitostí konať s potrebnou odbornou starostlivosťou podľa pokynov komitenta a predaj
zaknihovaných cenných papierov mal vykonať podľa exekučného príkazu na predaj cenných
papierov, ktorý tvoril súčasť tejto zmluvy.
Z obsahu exekučného príkazu je zrejmé, že exekútorka ním nariadila vykonať
exekúciu za najvyššiu cenu, za akú je možné pri vynaložení maximálnej odbornej
starostlivosti predať cenné papiere, do výšky vymáhanej pohľadávky a jej príslušenstva.
Obžalovaný Ing. P. Š. 15. októbra 1998 obžalovanej ako súdnej exekútorke oznámil,
že v súlade s komisionárskou zmluvou a na základe exekučného príkazu na vykonanie
exekúcie predajom cenných papierov bol 9. októbra 1998 zrealizovaný predaj cenných
papierov emitenta spoločnosti T., v menovitej hodnote akcií 1 000 000 Sk v počte 647 akcií
za predajnú cenu 58 157 000 Sk tretím osobám podľa príloh 1 – 7.
Zákon o cenných papieroch v žiadnom zo svojich ustanovení pojem „konanie
s odbornou starostlivosťou“ nevysvetľuje a neupravuje ani postup a spôsob obchodovania
64 4 To 9/2009
so zaknihovanými akciami na meno, ktoré nie sú verejne obchodovateľné. V ustanovení § 6a
ods. 6 len uvádza, že aktuálna hodnota akcií, ktoré nie sú predmetom verejného
obchodovania, je ich nadobúdacia cena.
Týmito skutočnosťami sa krajský súd v napadnutom rozsudku nezaoberal.
Nevysvetlil, odkiaľ obžalovaný, ktorý zo spáchania skutku v bode 1/ napadnutého
rozsudku za vinného uznaný nebol, mal získať vedomosť, že „základom, počiatkom všetkých
právnych úkonov, ktoré predchádzali súčasnému stavu bol protiprávny úkon, kvalifikovaný
ako úmyselný trestný čin podvodu tak, ako je uvedený v bode 1/ rozsudku.“ Hoci krajský súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku upriamil pozornosť aj na dátum vzniku spoločnosti C.
(5. septembra 1996), a jej štatutárnych zástupcov a na splnomocneného zástupcu tejto
spoločnosti, ktorým bol od 5. septembra 1998 obžalovaný Ing. P. Š. ako i výber subjektov,
ktoré mali nadobudnúť akcie spoločnosti T., ktorý bol extrémne blízky obžalovanému
Mgr. Ing. I. I., nezaoberal sa otázkou, z akého dôvodu a odkiaľ mal obžalovaný o týchto
personálnych prepojeniach vedieť a čím mal mať spoľahlivo preukázané, že cena, za ktorú
osoby, ktoré mali akcie získať, nebola najvyššia z ponúknutých cien.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, akými úvahami
sa spravoval, keď výrok o vine obžalovaného Mgr. Ing. P. Š. založil najmä
na ustanoveniach § 32 ods. 2, ods. 3 zákona o cenných papieroch, ktoré mal obžalovaný
pri predaji tohto druhu akcií porušiť a na podklade čoho dospel k záveru, že „konanie
s odbornou starostlivosťou“ je konanie na podklade znaleckého ocenenia akcií a ako mal
obžalovaný ako maklér znalecký posudok zadovážiť. Z ustanovení § 31 ods. 2 a ods. 3 zákona
o cenných papieroch je zrejmé, že sa týkajú akcií obchodovateľných na verejnom trhu,
ktorých výška kúpnej a predajnej ceny v pokyne komitenta nie je určená.
Aj v tomto prípade podľa názoru najvyššieho súdu nebol zistený skutkový stav
v rozsahu uvedenom v § 2 ods. 5 Tr. por. a pre jeho náležité zistenie je potrebné po zákonnom
poučení znovu vypočuť obžalovaného a zistiť, prečo už 24. augusta 1998 žiadal od Strediska
cenných papierov správu o stave účtu Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, keď
komisionársku zmluvu s exekútorkou uzavrel až 30. septembra 1998 a prečo pri kontrole
vykonanej od 16. novembra 1998 do 20. novembra 1998 nepostupoval v súlade so zákonom.
Obžalovaný odmietol predložiť pracovníkom Ministerstva financií Slovenskej republiky
65 4 To 9/2009
denník obchodníka s cennými papiermi vedený spoločnosťou so zoznamom všetkých
subjektov, u ktorých došlo k osloveniu zo strany obchodníka, hoci tak bol povinný spraviť.
Podľa zákona o cenných papieroch (§ 84 ods. 2) je ministerstvo oprávnené vyžadovať
od osôb podliehajúcich štátnemu dozoru údaje, doklady a informácie potrebné pre výkon
štátneho dozoru. Pri preskúšaní odbornej spôsobilosti obžalovaného boli preverené aj jeho
znalosti najmä z právnych predpisov, upravujúcich nakladanie a obchodovanie s cennými
papiermi (§ 49 ods. 5, ods. 6 zákona o cenných papieroch). Ako maklér obchodníka
s cennými papiermi tieto predpisy ovládal, a preto nech vysvetlí dôvod, pre ktorý rešpektoval
príkaz na exekúciu cenných papierov spoločnosti T., napriek zákazu ich predaja.
Nech sa vyjadrí k tomu, že akcie, medzi ktorými boli aj akcie emitenta T., ponúkol
na predaj už 28. septembra 1998 napriek tomu, komisionársku zmluvu s exekútorkou uzavrel
30. septembra 1998 a príkaz na vykonanie exekúcie predajom cenných papierov bol vydaný
až 7. októbra 1998. Z obsahu predloženého procesného spisu nevyplýva, že obžalovaný
ponukové listy adresované subjektom, ktoré mali akcie získať predložil orgánom činným
v trestnom konaní. Ak sa však tieto nachádzali v procesnom spise a tvrdí, že boli z neho
odstránené, nech predloží súdu písomné potvrdenie o prevzatí veci alebo odpis zápisnice,
ktoré je vyšetrovateľ podľa § 79 ods. 6 Tr. por. povinný vydať osobe, ktorá vec vydala.
V procesnom spise sa v piatich prípadoch nachádza ponuka a príloha k ponuke
na nákup akcií aj iným spoločnostiam, ktorých názov a sídlo v nich uvedené nie sú, a preto
nemožno zistiť, o ktoré spoločnosti ide. Obžalovaný preto nech vysvetlí, akým spôsobom
postupoval pri výbere ostatných spoločností, ktorým mal akcie ponúknuť na predaj a prečo
nepostupoval v súlade s komisionárskou zmluvou uzavretou s exekútorkou podľa pokynov
komitenta a akcie previedol bezodplatne. Nech sa vyjadrí, či obžalovanej oznámil všetky
skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na zmenu jej príkazov a či pre svoj postup mal súhlas
obžalovanej a z akého dôvodu 24. augusta 1998 požiadal o správu o stave akcií ministerstvo
hospodárstva, ktorá mu bola poskytnutá, keď komisionársku zmluvu s obžalovanou uzavrel
až 30. septembra 1998.
Osoby a zástupcov spoločností, ktoré akcie mali získať (tých, ktorí vo veci doposiaľ
vypočutí neboli alebo nevypovedali k tejto otázke alebo neodmietli vypovedať, využijúc
tak svoje právo) je po zákonnom poučení potrebné požiadať o vysvetlenie, z akého dôvodu
prejavili záujem o kúpu konkrétneho počtu predmetných akcií a za nimi určenú presnú cenu,
66 4 To 9/2009
keď ich hneď v ten istý deň založili v prospech spoločnosti C., a v jednom prípade v prospech
Ing. J. P.
Podľa zápisu na č. l. 67 zväzku II príloha A, najvyšší súd zistil, že v období
od 16. novembra 1998 do 20. novembra 1998 mali v spoločnosti C., vykonať kontrolu
pracovníci tohto úradu Ing. J. U., Ing. Ľ. M., Ing. M. I., Ing. P. P., Ing. C. K., z ktorých
poslední traja protokol nepodpísali. Týchto je potrebné na hlavnom pojednávaní vypočuť, či
predmetom kontroly bola aj činnosť makléra s cennými papiermi a ak áno, aké konkrétne
nedostatky
a pochybenia v jeho postupe boli zistené a prečo niektorí z nich protokol nepodpísali.
Na hlavnom pojednávaní bude potrebné vypočuť tiež svedkyňu Ľ. B., ktorá v čase, keď mal
byť skutok spáchaný pracovala v S. Svedkyňa v prípravnom konaní 28. marca 2001, č. l.
882/48 zv. II B T. (jej výpoveď bola na hlavnom pojednávaní 3. septembra 2008 len
prečítaná) vypovedala o skutočnostiach súvisiacich s podmienkami prevodu cenných papierov
v stredisku cenných papierov.
Bude potrebné, aby sa krajský súd pokúsil zadovážiť aj list B.. z 31. mája 1999,
v ktorom sa vyjadruje k cene verejne neobchodovateľných akcií a. s., T. a jeho obsah na
hlavnom pojednávaní oboznámiť.
Na základe žiadosti obžalovaných, hodnotu predmetných akcií oceňoval aj znalec
z odboru ekonómie a manažment, odvetvie účtovníctvo, daňovníctvo a financie. Vyhotovený
znalecký posudok nachádzajúci sa na č. l. 1705, zv. VII, obžalovaní žiadali na hlavnom
pojednávaní oboznámiť. Tento návrh na doplnenie dokazovania súd zamietol
a rovnako tak aj návrh obžalovaných na oboznámenie odborného vyjadrenia
doc. Ing. J. L., CSc., v ktorom sa vyjadroval k problematike kúpy a predaja verejne
neobchodovateľných akcií a tzv. repoobchodu s akciami. Najvyšší súd je toho názoru, že so
zreteľom na zistené okolnosti je potrebné na hlavnom pojednávaní vypočuť aj tieto osoby
a ich výsluchom pokúsiť sa objasniť otázku hodnoty uvedených akcií a s týmito dôkazmi sa v
rozhodnutí vysporiadať.
Najvyšší súd tiež zistil, že krajský súd na hlavnom pojednávaní nevykonal dôkazy
svedčiace v prospech obžalovaného, na ktoré poukázal v písomnom odôvodnení odvolania
(osvedčenie o preskúmaní odbornej spôsobilosti makléra z 12. júna 1999, povolenie na výkon
činnosti makléra z 9. marca 2000).
67 4 To 9/2009
Súd je pritom podľa § 2 ods. 5 Tr. por. povinný s rovnakou starostlivosťou objasňovať
okolnosti svedčiace proti obvinenému ako aj dôkazy, ktoré v jeho prospech a v oboch
smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán.
Na podklade tohto ustanovenia bol preto prvostupňový súd povinný vykonať aj tieto
dôkazy.
Pokiaľ obžalovaný Mgr. Ing. Š. v písomnom odôvodnení odvolania namietal,
že krajský súd sa nevysporiadal s jeho obhajobou, že vo veci konal v mene obchodníka
s cennými papiermi, treba povedať, že právnická osoba ako subjekt práva nemá ako celok
svoju vlastnú vôľu, teda nemôže podľa nej konať a navonok ju prejavovať. Preto predpisy
občianskeho a obchodného práva stanovujú, kto koná v mene právnickej osoby respektíve
v ich zastúpení. Trestnoprávne dôsledky určitého konania však znáša pritom priamo fyzická
osoba, ktorá svojím konaním (hoci v rámci zastupovania právnickej osoby) naplnila všetky
znaky príslušnej skutkovej podstaty trestného činu.
Výrok o vine obžalovaných Mgr. Ing. Mgr. I. I., JUDr. M. K. a Ing. V. M. krajský súd
oprel o zistenie, že svedkovia MUDr. K. G. a Ing. P. G. sú príbuzní obžalovaného Ilčišina
a sprostredkovali stretnutie obžalovaných so zástupcami zahraničnej firmy, aby rokovali o T..
Na rokovaniach so svedkom P. P. T. obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. ponúkal 34 %-ný balík
akcií, ktoré mali byť vo vlastníctve viacerých spoločností, ktoré obžalovaný kontroloval,
a preto mal na rozhodovanie o týchto akciách jednoznačný vplyv. Rokovalo sa o predajnej
cene asi 20 miliónov USD. Obžalovaní pritom vedeli, že akcie pochádzajú z trestnej činnosti,
pretože JUDr. M. K. a Ing. V. M. sa na podvodnom získaní akcií sami podieľali fingovaním
zmluvy o budúcej zmluve a obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. bol znalý práva, zastupoval
všetkých akcionárov a bol spoločníkom vo všetkých zainteresovaných firmách – C., I.,
aj S. Bol tiež zástupcom pri postúpení pohľadávky do rúk ďalších svojich príbuzných
a naďalej ich zastupoval. Bez pochybností možno preto vysloviť, že spoločnosti I. v tom čase
ovládal. Konštatoval, že úmysel obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. spáchať trestný čin je
preukázaný aj tým, že akcie ponúkal na predaj za 20 miliónov USD, hoci hodnota pohľadávky
bola zhruba iba 58 miliónov Sk a na druhej strane nominálna hodnota jednej akcie bola 1
milión Sk. Ponuka nasvedčovala na snahu rýchlo predať akcie hoci pod cenu.
Ak o vlastníctve akcií mal pochybnosť svedok P. P. T. ako cudzinec, o to viac to bolo jasné
68 4 To 9/2009
práva znalému človeku, ktorý s advokátom, ktorý falšoval zmluvu, suverénne vystupoval
ako zástupca všetkých v tejto veci zúčastnených akcionárov (a nie iných) a chcel získať
za akcie neprimeranú cenu, len aby sa urýchlene „horúcich“ akcií zbavil do cudziny.
O vedomosti obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. o pôvode akcií napokon svedčí aj ním
napísaný list zjavne adresovaný Ing. P. G., v ktorom predpokladá sumu za akcie 1,5 – 2
miliardy korún.
Napriek skôr uvedenému krajský súd nevyložil, odkiaľ mal obžalovaný
Mgr. Ing. Mgr. I. I. vedieť, že akcie pochádzajú z trestnej činnosti, aj keď je osobou znalou
práva, a z ktorých výpisov z obchodného registra zistil, že obžalovaný bol akcionárom alebo
spoločníkom v spoločnostiach C., I. a S., s rozhodujúcim postavením a tieto spoločnosti
v čase, kedy mal byť skutok v bode 4/ napadnutého rozsudku spáchaný ovládal.
Podľa § 252 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase, kedy mal byť trestný čin
spáchaný, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti spácha ten, kto vec značnej
hodnoty, ktorá je príjmom z trestného činu prevedie na seba alebo iného, prenajme, požičia,
vypožičia, dovezie, vyvezie, prevezie, premiestni, predisponuje na účte v banke alebo inak
sebe alebo inému zadováži. Podľa odseku 4 sa tohto trestného činu dopustí ten, kto činom
uvedeným v odseku 1 získa pre seba alebo pre iného prospech veľkého rozsahu.
Príjmom z trestného činu je aj vec získaná trestným činom alebo vec, ktorá bola
získaná za vec získanú trestným činom.
Objektom tohto trestného činu podľa zákona účinného v čase, keď mal byť spáchaný
je vec, ktorou okrem hnuteľnej a nehnuteľnej veci bola aj ovládateľná prírodná sila.
Až v Trestnom zákone účinnom neskôr zákonodarca ustanovil, že vecou sa rozumie aj cenný
papier bez ohľadu na jeho podobu. Touto skutočnosťou sa prvostupňový súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku bližšie nezaoberal napriek tomu, že v posudzovanom prípade
mali akcie zaknihovanú podobu navyše vo forme elektronického zápisu. Poukázal
len na konvenciu o praní, vyhľadávaní, zadržiavaní a konfiškácii výnosov zo zločinu (ktorá
pre Českú republiku vstúpila do platnosti 1. marca 1997 a v Slovenskej republike nadobudol
platnosť 1. septembra 2001 Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zhabaní
a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti, ktorý bol prijatý v Štrasburgu 8. novembra 1990).
69 4 To 9/2009
Okrem výsluchu obžalovaných (ktorí ak nevyužili svoje právo a vypovedali, spáchanie
skutkov popreli) krajský súd vo vzťahu k týmto bodom napadnutého rozsudku zisťoval
skutkový stav, aj výsluchom svedkov Mgr. J. Ž., MUDr. K. G., Ing. P. G., prečítaním
svedeckej výpovede Ing. Ľudovíta Šimeka a oboznámením listinných dôkazov majúcim vzťah
k týmto skutkom. Aj keď mal prvostupňový súd snahu skutok objasniť, ani v tomto prípade
nepostupoval celkom dôsledne. V podstate z rovnakého dôvodu, aký je uvedený pri
nedostatočnom objasnení skutku v bode 1/ pochybil aj tu a neobjasnil náležite skutkový stav
v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie a rovnako opomenul vyhodnotiť dôkazy, ktoré
ohľadom tohto skutku vykonal. Na hlavnom pojednávaní súd vypočul dôležitých svedkov
MUDr. K. G. a Ing. P. G.. Svedok MUDr. K. G. na hlavnom pojednávaní vypovedal zhodne
ako v prípravnom konaní (č. l. 1767) a svedok Ing. P. G. si už na predmet výsluchu
z prípravného konania nepamätal, a preto bola prečítaná jeho výpoveď z prípravného konania.
Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní nie je, ale možné zistiť, ktorá z jeho výpovedí
z prípravného konania bola na hlavnom pojednávaní prečítaná. Svedok bol v prípravnom
konaní vypočutý 19. apríla 2000 (č. l. 769), teda pred vznesením obvinenia. Vo vyšetrovacom
zväzku II. T. sa však nachádza výpoveď svedka aj po vznesení obvinenia, teda v čase, kedy
obvinení už prostredníctvom obhajcov právo na obhajobu mohli reálne uplatniť, a preto mal
krajský súd na hlavnom pojednávaní v rámci dokazovania postupom podľa § 211 ods. 2 písm.
b/ Tr. por. prečítať túto výpoveď svedka. Najvyšší súd považuje navyše za potrebné vypočuť
svedkov aj k otázke prítomnosti obžalovaného JUDr. M. K. na skutku v bode 4/ napadnutého
rozsudku, teda, či aj on bol s obžalovaným Mgr. Ing. Mgr. I. I. prítomný na rokovaniach
so zástupcami spoločnosti Transcanada. Na objasnenie tejto otázky je potrebné na hlavnom
pojednávaní vypočuť aj svedka Ing. Ľ. Š., ktorého výpoveď z prípravného konania bola
na hlavnom pojednávaní len prečítaná. V posudzovanom prípade, aj keď bol daný súhlas
obžalovaných na prečítanie výpovede tohto svedka, tak ako aj v prípade skôr uvedeného
skutku v bode 1/, kde najvyšší súd poukázal na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov
uvedených v rozhodnutí, neboli ani tu splnené zákonné podmienky pre čítanie výsluchu
svedkov v zmysle § 211 ods. 1 Tr. por. Výsluch svedkov je potrebný pre náležité zistenie
skutkového stavu, pretože obžalovaný JUDr. M. K. svoju prítomnosť na rokovaniach poprel
a svedkovia G. o prítomnosti obžalovaného JUDr. M. K. na rokovaniach so spoločnosťou T.
nevypovedali. Svedok Ing. Ľ. Š. v prípravnom konaní po začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia vypovedal, že obžalovaný JUDr. M. K. na rokovaniach bol na 99 %. Vykonaným
dokazovaním nebol preukázaný ani spôsob získania listu, na ktorý odôvodnenie napadnutého
70 4 To 9/2009
rozsudku poukazuje napriek tomu, že objasnenie tejto otázky je významné pre použitie tohto
dôkazu.
Hoci krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, že obžalovaní
vedeli, že akcie pochádzajú z trestnej činnosti a že obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. je osobou
znalou práva nevysvetlil, na podklade čoho mal mať vedomosť, že akcie pochádzajú z trestnej
činnosti a z ktorých výpisov z obchodného registra zistil, že obžalovaný bol akcionárom alebo
spoločníkom v spoločnostiach C., I. a S., s rozhodujúcim postavením a tieto spoločnosti
v čase, kedy mal byť skutok v bode 4/ napadnutého rozsudku spáchaný ovládal.
Obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. v bode 6/ napadnutého rozsudku krajský súd uznal
za vinného najmä na podklade výpovedí svedkyne Ing. E. Š., zmlúv o tichom spoločenstve,
ktoré podpísal obžalovaný a podaného znaleckého posudku. Z obsahu predloženého
procesného spisu najvyšší súd však zistil, že na hlavnom pojednávaní boli vypočutí aj
svedkovia Ing. P. G., Ing. J. Š., Ing. D. T., ktorí v spoločnosti L., v čase spáchania skutku
zastávali rozhodujúce funkcie. Svedkovia vypovedali, že s obžalovaným alebo spoločnosťou
C., o odpredaji strojov nerokovali a svedok T. navyše dodal, že s obžalovaným sa osobne
poznal, tento im poskytol v inej oblasti významné služby, ale o odpredaji strojov s ním
nerokoval. S týmito svedeckými výpoveďami sa krajský súd nezaoberal nevyhodnotil ich.
Podľa skutkovej vety mal obžalovaný ako člen predstavenstva akciovej spoločnosti
C., vylákať v roku 1996 od P., sumu vo výške 49 470 000 Sk po predchádzajúcich
rokovaniach s predstavenstvom P.
Znenie skutkovej vety je nesprávne, pretože z výpisu z obchodného registra vyplýva,
že uvedená spoločnosť bola založená až 29. mája 1997 a pod týmto názvom existovala
do 18. júla 1999.
Správne mala byť preto v skutkovej vete uvedená spoločnosť C., ktorá podľa výpisu
z obchodného registra existovala dňom zápisu od 1. januára 1996 a tento názov mala
do 28. mája 1997.
Vykonaným dokazovaním bolo tiež preukázané, že obžalovaný pred dohodnutím
zmluvných podmienok emisie dlhopisov spoločnosti C., rokoval so svedkyňou Ing. E. Š.,
71 4 To 9/2009
vedúcou analytického oddelenia a so svedkom Ing. Š. H., pracovníkom investičného odboru,
teda nie s predstavenstvom P., ako je to uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku.
Podľa výpisu z obchodného registra predstavenstvo spoločnosti C. (IČO X), ktorá
neskôr zmenila meno na C., s tým istým sídlom, mala v predstavenstve
Mgr. Ing. Mgr. I. I. od 29. decembra 1995 do 28. mája 1997 so sídlom vo V., a od 29. mája
1997 do 18. júla 1999 so sídlom S..
Členmi predstavenstva od 29. decembra 1995 do 25. mája 1997 boli aj Ing. V. M.,
bytom H. a od 29. decembra 1995 do 29. júna 1998 aj Ing. M. M., bytom V..
Neskôr od 29. mája 1997 do 29. júna 1998 členom predstavenstva bol aj Ing. S. C.
a od 11. augusta 1997 do 29. júna 1998 Ing. Š. Č. a od 11. augusta 1997 do 29. júna 1998
aj J. I.. Vtedy však už spoločnosť mala nový názov C..
S prihliadnutím na zistené okolnosti (zmeny v názve spoločnosti, zmeny
v predstavenstve) podľa názoru najvyššieho súdu je nevyhnutné v U., so sídlom B., ktorá je
nástupníckou organizáciou P., zistiť číslo účtu spoločnosti C., so sídlom P., v čase
od 1. januára 1996 do 28. mája 1997 a na preverenie obhajoby obžalovaného zadovážiť
zmluvu o otvorení a vedení bežného účtu, súčasťou ktorej sú obchodné podmienky vedenia
účtu č. 205431146 a jej oboznámením zistiť podmienky čerpania peňazí. Svedkovia Ing. E. Š.
a Ing. Š. H. na rozdiel od obžalovaného vypovedali, že finančné prostriedky neboli poskytnuté
formou úveru, a preto banka nemala dôvod ich čerpania z účtu kontrolovať alebo schvaľovať,
ako tvrdí obžalovaný. Tiež je potrebné zistiť, či účet číslo X. patril spoločnosti C., alebo C. s.,
ako i to, či výpisy z účtov bolo možné získať v ktorejkoľvek pobočke P. Potrebné je zistiť aj
štatutárny orgán spoločnosti, ktorý a kto zo štatutárnych orgánov spoločnosti v uvedenom
čase (od jej zápisu v obchodnom registri, t. j. od 1. januára 1996
do 28. mája 1997) mal k pridelenému účtu podpisový vzor a aká adresa bola oznámená
na doručovanie výpisov podľa zmluvy o zriadení účtu a kedy bola zmluva uzavretá. Súčasne
bude potrebné vyžiadať od peňažného ústavu aj zmluvu obsahujúcu tieto skutočnosti alebo jej
overenú kópiu.
K obsahu listu na č. l. 254 zväzku P. je potrebné vypočuť svedkyňu Ing. D. T. z D.,
ktorá v písomnom podaní z 27. augusta 1998 okrem iného uviedla, že cca 50 % z peňažných
72 4 To 9/2009
prostriedkov bolo presunutých formou vkladu tichého spoločníka C., do iných spoločností.
Svedkyňa nech sa vyjadrí na základe akých podkladov dospela k takémuto záveru a jej
zistenia konfrontovať so závermi vyhotoveného znaleckého posudku.
K odvolacej námietke obžalovaného najvyšší súd poznamenáva, že z výpisu
z obchodného registra spoločnosti C., vyplýva, že existovala dňom zápisu od 1. januára 1996
a tento názov mala do 28. mája 1997 a jej štatutárnym orgánom bol aj on, ako člen a predseda
predstavenstva, ktorý bol oprávnený konať v mene spoločnosti. Slovenské trestné právo je
napriek niektorým snahám o zmenu ponímania trestnej zodpovednosti z hľadiska subjektu
naďalej postavené na trestnej zodpovednosti fyzickej osoby spĺňajúcej náležitosti veku
a príčetnosti. Nie je preto priliehavá obhajoba obžalovaného, že pri svojej činnosti len plnil
vôľu valného zhromaždenia spoločnosti.
Nad rámec uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť
aj nasledovné.
V prípravnom konaní bol znalcami psychiatrami MUDr. J. Č. a MUDr. K. M.
skúmaný duševný stav obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I.. Následne bola k podaniu
znaleckého posudku pribratá aj Lekárska fakulta Univerzity P., za ktorú znalecký posudok
vyhotovili prof. MUDr. J. K., DrSc., MUDr. I. D. a PhDr. M. K..
K obsahu znaleckých posudkov súd prvého stupňa nevypočul žiadneho z uvedených
znalcov a keďže obžalovaný súhlas s prečítaním znaleckého posudku nedal, prvostupňový súd
od vykonania tohto dôkazu upustil. Podľa názoru najvyššieho súdu, je však potrebné
dokazovanie doplniť aj o tento dôkaz znalcov na hlavné pojednávanie predvolať a k obsahu
podaného znaleckého posudku vypočuť.
Odvolacím námietkam obžalovaných zodpovedá, že predložený procesný spis
je nesprávne očíslovaný, chýbajú v ňom strany a obsahuje listinné dôkazy, ktoré
sú len neoverenými kópiami. Tieto vytýkané nedostatky však nie sú dôvodom na vrátenie veci
do štádia prípravného konania.
Nič nebráni obžalovaným presne označiť chýbajúce dôkazy a bude úlohou súdu, aby
ich zadovážil (v prípade listinných dôkazov ich originály alebo overené kópie) a na hlavnom
73 4 To 9/2009
pojednávaní ich oboznámil. Ak však tieto dôkazy zadovážiť nebude možné, nemožno súdu
ich neoboznámenie vytknúť.
K odvolacím námietkam obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. najvyšší súd poznamenáva,
že už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí vydanom na podklade sťažnosti krajského
prokurátora uviedol, že zákonné podmienky pre vrátenie veci prokurátorovi na došetrenie
neboli splnené, pretože ich existenciu v posudzovanom prípade nezistil.
Pokiaľ ide o obžalovanými namietanú totožnosť skutku v bode 1/ napadnutého
rozsudku, najvyšší súd poznamenáva, že táto je zachovaná, pretože aj po úprave skutku
súdom totožnosť konania a následku aspoň sčasti zostala zachovaná.
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd konanie obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I.
v bode 1/ napadnutého rozsudku vypustil aj keď to tak výslovne vo svojom rozhodnutí
neuviedol a bod 8/ obžaloby vypustil s tým, že sa jedná o obchodnoprávny vzťah.
V odôvodnení napadnutého rozsudku však nevysvetlil, ktoré skutočnosti svedčia pre záver, že
skutky v bodoch 1/ a 8/ napadnutého rozsudku tvoria jeden pokračovací trestný čin podvodu.
Na základe podanej obžaloby je spoločne s obžalovanými Mgr. Ing. Mgr. I. I.,
JUDr. M. K. a Ing. M. M., Ing. Mgr. P. Š. a Ing. JUDr. M. K. trestne stíhaný aj obžalovaný
Viliam Ochotnícky pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa
§ 255 ods. 1 ods. 2 písm. b/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe v bode 6/
obžaloby. Obžalovaný V. O. sa viacerých hlavných pojednávaní nezúčastnil. Súd prvého
stupňa, napriek jeho neprítomnosti vykonal na hlavných pojednávaniach dôkazy, súvisiace
aj s jeho trestnou činnosťou. Obžalovaný písomným podaním (č. l. 1798) svoju neprítomnosť
na hlavných pojednávaniach 22. júna 2009, 23. júna 2009 a 30. júna 2009
pre práceneschopnosť ospravedlnil a zároveň uviedol, že nesúhlasí s vykonaním hlavného
pojednávania v jeho neprítomnosti.
Súd prvého stupňa obžalovaného V. O. z uvedeného dôvodu vylúčil na samostatné
konanie.
Najvyšší súd zastáva názor, že zásada rýchlosti konania, nemôže byť nahradená
zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.
74 4 To 9/2009
Podľa názoru najvyššieho súdu v posudzovanom prípade neboli splnené materiálne
podmienky pre procesný postup v zmysle § 23 Tr. por. V prípade obžalovaného V. O.
práceneschopnosť podľa vyjadrenia lekára netrvala dlhšiu dobu. Išlo len o stav prechodný,
ktorý obžalovanému nebránil v účasti na hlavnom pojednávaní dlhšiu dobu
(č. l. 1799).
Vec ohľadne obžalovaného V. O. nebola doposiaľ ukončená (podľa zistenia
najvyššieho súdu do dňa neverejného zasadnutia), a preto bude potrebné v zmysle
§ 23 Tr. por. už aj z hľadiska hospodárnosti konania, jeho trestnú vec opätovne spojiť s touto
skupinou obžalovaných, vec aj ohľadne jeho osoby znovu prejednať a dokazovanie doplniť
o dôkazy nevyhnutne potrebné pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu. Najmä dôsledne
dodržať vo vzťahu k jeho osobe tie dôkazy, ktoré nariadil zaobstarať a dokazovanie objasniť
Najvyšší súd Slovenskej republiky z 25. mája 2006, ako aj ďalšie dôkazy, na ktoré poukázal
najvyšší súd v tomto rozhodnutí, pokiaľ majú k obžalovanému významný vzťah.
Pretože v posudzovanej trestnej veci neboli doposiaľ vykonané všetky dostupné
a potrebné dôkazy nevyhnutné pre náležité zistenie skutkového stavu veci a niektoré
z už vykonaných dôkazov je potrebné zopakovať, najvyšší súd sa v tomto štádiu trestného
stíhania nemôže vyjadrovať k hodnoteniu, či právnej kvalifikácii doposiaľ zisteného
skutkového stavu, najmä k posúdeniu subjektívnej stránky daných trestných činov. Prípadné
skúmanie inej právnej kvalifikácie musí tiež vykonať súd prvého stupňa, pričom je potrebné
dodať, že právnym posúdením skutku v obžalobe nie je viazaný (§ 220 ods. 3 Tr. por.).
V tomto štádiu trestného stíhania by bolo tiež predčasné zaujímať stanovisko
k uloženým trestom, ktoré krajský prokurátor v podanom odvolaní označil za neprimerane
mierne. V tomto smere, ale najvyšší súd poukazuje na dĺžku trestného stíhania vedeného proti
obžalovaným a ustanovenie Čl. 6 ods. 1 Dohovoru (právo na prejednanie veci v primeranej
lehote), ktoré bude súd prvého stupňa v prípade uznania viny obžalovaných povinný pri úvahe
o výške trestu zohľadniť. Zatiaľ o zistenom skutkovom stave pretrvávajú dôvodné
pochybnosti, ktoré sú dôsledkom nenáležitého zistenia skutkového stavu, ako základného
predpokladu pre spravodlivé rozhodnutie súdu.
75 4 To 9/2009
Spravodlivé rozhodnutie bude také, ktoré predpísaným procesným spôsobom
dokazovania bude viesť k náležitému zisteniu skutkového stavu veci a z toho na základe
zákona vyvodené také rozhodnutie, ktoré bude zákonné, objektívne, oprávnené a správne.
Nateraz je rozhodnutie súdu prvého stupňa predčasné, založené na vytýkaných
procesných pochybeniach a nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, pre ktoré musel
najvyšší súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na nové
prejednanie a rozhodnutie.
V zmysle § 264 ods. 1 Tr. por. bude povinnosťou súdu prvého stupňa vytýkané
nedostatky odstrániť a doplniť dokazovanie v naznačenom smere, prípadne vykonať i ďalšie
dôkazy, potreba ktorých v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní vyvstane.
Najvyšší súd v tomto smere obžalovaných a ich obhajcov upozorňuje, aby priebeh
hlavného pojednávania nemarili účelovými obštrukciami, pretože takéto konanie môže súd
posúdiť ako nerešpektovanie príkazu súdu, čo môže viesť k aplikácii poriadkových opatrení
súdom na zabezpečenie riadneho priebehu hlavného pojednávania, ktorých podmienky
upravuje Trestný poriadok.
Na strane obžalovaných si je potrebné uvedomiť, že trestné stíhanie sa vedie proti nim,
a preto súd režim konania a jeho priebeh nebude prispôsobovať ich predstavám
a požiadavkám, respektíve predstavám a požiadavkám ich obhajcov.
Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako
je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok
nie je prípustný.
V Bratislave 4. augusta 2010
JUDr. Martin P i o v a r t s y, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Monika Ivančíková
76 4 To 9/2009