Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4To/9/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnej veci obžalovaného

Mgr. Ing. Mgr. I. I. a a spol., pre pokračujúci trestný čin podvodu

podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a iné na neverejnom zasadnutí 4. augusta 2010

o odvolaniach obžalovaných Mgr. Ing. Mgr. I. I., JUDr. M. K., Ing. M. M., Ing. V. M.,

Ing. JUDr. M. K.a jej dcéry I. K., Mgr. Ing. P. Š. a krajského prokurátora proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2009, sp. zn. , rozhodol

t a k t o :

Podľa , , napadnutý rozsudok

s a z r u š u j e.

Podľa vec s a v r a c i a krajskému súdu, aby ju v potrebnom

rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 30. júna 2009, sp. zn. , boli

obžalovaní Mgr. Ing. Mgr. I. I., JUDr. M. K., Ing. M. M., Ing. V. M., Ing. JUDr. M. K.

a Mgr. Ing. P. Š. uznaní za vinných nasledovne.

Obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. v bode 4/ z prípravy na trestný čin legalizácie

príjmov z trestnej činnosti spáchanej spolupáchateľstvom podľa § 7 ods. 1,

§ 9 ods. 2, §252 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák., v bode 6/ z trestného činu podvodu podľa

§ 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák.,

obžalovaný JUDr. M. K. v bode 1/ z trestného činu podvodu spáchaného

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v bode 4/ z prípravy

2

na trestný čin legalizácie príjmov z trestnej činnosti spáchanej spolupáchateľstvom podľa § 7

ods. 1, § 9 ods. 2, § 252 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák.,

obžalovaný Ing. M. M. bode l/ z trestného činu podvodu

spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. l, ods. 4 Tr. zák.,

obžalovaný Ing. V. M. v bode l/ z trestného činu podvodu spáchaného

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 250 ods. l, ods. 4 Tr. zák., v bode 5/ z prípravy

na trestný čin legalizácie príjmov z trestnej činnosti spáchanej spolupáchateľstvom podľa § 7

ods. 1, § 9 ods. 2, § 252 ods. l písm. a/, ods. 4 Tr. zák.,

obžalovaná Ing. JUDr. M. K. v bode 2/ z trestného činu zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.,

obžalovaný Mgr. Ing. P. Š. v bode 3/ z trestného činu porušovania povinnosti pri

správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 2 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom

základe, že

1/ obžalovaní Ing. V. M., Ing. M. M.a JUDr. M. K.

využijúc nesprávne rozhodnutie Daňového úradu vo V., ktorý v rozpore so zákonom,

rozhodnutím č. 3071/97 zo dňa 16. októbra 1995 zriadil záložné právo na nehnuteľnosti

patriace spoločnosti I. V., s. r. o., uvedené na liste vlastníctva č. X,

presne nezisteného dňa, najskôr koncom mesiaca január 1996 vo V. obžalovaný

JUDr. K. vypracoval zmluvu o budúcej zmluve s dátumom uzavretia

18. augusta 1995 a predmetom zmluvy bol odpredaj nehnuteľností spoločnosťou I. V., s. r. o.,

H. X, V., zastúpená namiesto konateľa M. K. obžalovaným Ing. V. M., spoločnosti S. V.

s. r. o., H. X, V., zastúpenú konateľom obžalovaným Ing. M. M., na ktoré sa vzťahovalo ono

záložné právo Daňového úradu vo V.

V tejto zmluve bola stanovená zmluvná pokuta 0,5 % z kúpnej ceny za každý aj začatý

deň omeškania, ak kúpnopredajná zmluva nebude uzatvorená do troch dní odo dňa obdržania

3

výzvy na uzavretie zmluvy, najneskôr 1. novembra 1995 s dátumom 30. októbra 1995

podpísal v mene S. V., s. r. o., obžalovaný Ing. M. výzvu na uzavretie zmluvy.

K uzavretiu zmluvy došlo až 25. júna 1996 a k zaplateniu kúpnej ceny

započítaním zmluvnej pokuty ako pohľadávky po tom, čo daňový úrad zrušil obmedzenia

vytvorené záložným právom, a tak potom rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.

zo dňa 25. septembra 1997 získali nárok na 43 265 591 Sk (1 436 154,50 eur)

s príslušenstvom, (17,6 % úrok od 1. januára 1997 a trovy konania 179 550 Sk), pričom

sa pokúšali získať nárok na 57 687 455 Sk (1 914 873 eur) s príslušenstvom.

2/ obžalovaná Ing. JUDr. M. K.

ako súdna exekútorka poverená Okresným súdom Vranov nad Topľou v úmysle

zabezpečiť inému prospech veľkého rozsahu v exekučnej veci sp. zn. Ex 4576/97

oprávneného C. – C. a. s., V., proti povinnému Slovenská republika – Ministerstvo financií na

vymáhanie pohľadávky vo výške 43 265 591 Sk, s príslušenstvom vydala dňa 7. októbra 1998

exekučný príkaz sp. zn. Ex 4575/97-114 na predaj cenných papierov z účtu Ministerstva

hospodárstva, a to akcií desiatich emitentov v celkovej hodnote takmer šesť miliárd korún. Na

základe tohto exekučného príkazu bol dňa 9. októbra 1998 v S., a. s., pracovisko P.,

realizovaný prevod 647 akcií spoločnosti T., a. s., v celkovej hodnote 2 184 762 000 Sk tak,

že z účtu Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky boli prevedené na vopred

vybraných nadobúdateľov za neprimerane nízku cenu, 58 157 000 Sk, viedla teda exekúciu

v rozpore s Exekučným poriadkom a Občiansko-súdnym poriadkom na majetok iného než

povinného, bez správneho ocenenia akcií a v neprimeranom rozsahu, čím spôsobila, že ku

škode Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky bolo v rozpore so zákonom

prevedených 647 akcií spoločnosti T. v hodnote 2 184 762 000 Sk, čo v prepočte podľa

konverzného kurzu činí 72 520 812,59 eur, za sumu 58 157 000 Sk, čo v prepočte podľa

konverzného kurzu činí 1 930 458,74 eur.

3/ obžalovaný Mgr. Ing. P. Š.

ako maklér obchodníka s cennými papiermi spoločnosti C. S., o. c. p., a. s., realizujúci

predaj cenných papierov podľa komisionárskej zmluvy so súdnou exekútorkou Ing. K. zo dňa

30. septembra 998 a jej exekučného príkazu č. Ex 4575/97 zo dňa 7. októbra 1998, dal dňa

4

9. októbra 1998 v rozpore so zákonom o cenných papieroch č. 600/92 Zb. Stredisku cenných

papierov, a. s., pracovisko P., pokyn na prevod 647 akcií v celkovej hodnote 2 184 762 000

Sk, spoločnosti T., a. s., B., z účtu Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky na vopred

vybraný okruh nadobúdateľov tak, že previedol:

110 akcií na T., s. r. o., v cene 85 000 Sk za jednu akciu,

86 akcií na Ing. T. K. v cene 92 000 Sk za jednu akciu,

46 akcií na M. K. v cene 95 000 Sk za jednu akciu,

98 akcií na B., a. s., v cene 88 000 Sk za jednu akciu,

100 akcií na C. – F., a. s., v cene 89 000 Sk za jednu akciu,

125 akcií na C., a. s., v cene 91 000 Sk za jednu akciu,

82 akcií na M. Š. v cene 93 000 Sk za jednu akciu,

aj keď v tom čase nominálna cena akcie bola 1 000 000 Sk a skutočná cena akcie bola

2 814 000 Sk a povinným v tejto exekúcii bola Slovenská republika – Ministerstvo financií,

čím spôsobil, že ku škode Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky bolo 647 akcií

v celkovej hodnote 2 184 762 000 Sk, čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí

72 520 812,59 eur, prevedených na účet uvedených akcionárov za sumu 58 157 000 Sk,

čo v prepočte podľa konverzného kurzu činí 1 930 458,74 eur,

4/ obžalovaní Mgr. Ing. Mgr. I. I. a JUDr. M. K.

v mesiacoch november a december 1998 obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I.

ako splnomocnenec siedmych majiteľov 647 akcií spoločnosti T., a. s., B., spolu

s obžalovaným JUDr. M. K., vediac o tom, že akcie boli získané trestným činom, rokovali

v B. so zástupcami kanadskej spoločnosti T. o predaji týchto akcií za cenu 20 000 000 USD,

k realizácii už pripravenej kúpnopredajnej zmluvy však nedošlo z dôvodu, že S., a. s.,

previedlo akcie späť na účet Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky,

5

5/ obžalovaný Ing. V. M.

dňa 9. októbra 1998 ako zástupca spoločnosti B., a. s., nadobudol na jej účet

98 akcií spoločnosti T., a. s., ktoré boli získané trestným činom podvodu,

na spáchaní ktorého sa sám podieľal a tieto akcie chcel prostredníctvom obžalovaného

Mgr. Ing. I. predať do zahraničia s úmyslom získať majetkový prospech vo výške

275 772 000 Sk, čo podľa konverzného kurzu činí 9 153 953,40 eur, k predaju akcií však

nedošlo,

6/ obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I.

ako člen predstavenstva akciovej spoločnosti C. S. V., a. s., K., v roku 1996 v úmysle

získať prospech veľkého rozsahu vylákal od P., a. s., B., sumu 49 470 000 Sk tak, že po

predchádzajúcich rokovaniach s predstavenstvom P., a. s., B., dohodli zmluvné podmienky

emisie dlhopisov spoločnosti C. S. I., a. s., za účelom nákupu šijacích strojov a posilnenia

prevádzkového kapitálu. Následne po podpísaní mandátnej zmluvy medzi C. S. I., a. s., a P.,

a. s., v B., dňa 5. januára 1996 P., a. s., poukázala dňa 17. októbra 1996 peňažné prostriedky

vo výške 49 470 000 Sk na bankový účet C. a. s., tieto prostriedky však obžalovaný použil

v rozpore s deklarovaným účelom a schváleným prospektom emitenta tak,

že už 25. októbra 1996 vo V. podpísal zmluvu o tichom spoločenstve

so spoločnosťou T. – Ing. V. M., L. L. a M., O. – H., a. s., K., a na tieto subjekty previedol

prostriedky poskytnuté P., a. s., vo výške 49 470 000 Sk, ktoré prostriedky v zmysle

mandátnej zmluvy P. nevrátil, čím jej spôsobil škodu vo výške 49 470 000 Sk, čo v prepočte

podľa konverzného kurzu činí 1 642 103,67 eur.

Za to boli obžalovaným uložené nasledovné tresty.

Obžalovanému Mgr. Ing. Mgr. I. I. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. s použitím § 35

ods. 1 Tr. zák. úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. súd obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil

do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.

6

Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. mu súd uložil aj peňažný trest 30 000 eur (tridsaťtisíc eur)

a podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený

ustanovil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) mesiacov.

Obžalovanému JUDr. M. K. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. s použitím

§ 35 ods. 1 Tr. zák. úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. súd obžalovaného zaradil do II. (druhej)

nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. mu súd uložil aj peňažný trest 30 000 eur (tridsaťtisíc eur)

a podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený

ustanovil súd náhradný trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) mesiacov.

Obžalovanému Ing. M. M. podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. nepodmienečný trest odňatia

slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. súd obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil

do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. mu súd uložil aj peňažný trest 20 000 eur

(dvadsaťtisíc eur) a podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol

byť úmyselne zmarený ustanovil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody vo výmere

8 (osem) mesiacov.

Obžalovanému Ing. V. M.podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák.

úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) rokov.

Podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. súd obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil

do II. (druhej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa § 53 ods. 1 Tr. zák. mu súd uložil aj peňažný trest 30 000 eur (tridsaťtisíc eur)

a podľa § 54 ods. 3 Tr. zák. pre prípad, že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený

ustanovil obžalovanému náhradný trest odňatia slobody 10 (desať) mesiacov.

7

Obžalovanej Ing. JUDr. M. K. podľa § 158 ods. 2 Tr. zák. nepodmienečný trest

odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov.

Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd obžalovanú na výkon uloženého trestu zaradil

do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

Obžalovanému Mgr. Ing. Mgr. P. Š. podľa § 255 ods. 2 Tr. zák. nepodmienečný

trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky a 10 (desať) mesiacov.

Podľa § 39a ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd obžalovaného na výkon uloženého trestu

zaradil do I. (prvej) nápravnovýchovnej skupiny.

Podľa súd poškodených

Ministerstvo financií Slovenskej republiky so sídlom B., Š. č. X, Ministerstvo

hospodárstva Slovenskej republiky so sídlom B., M. č. X, U. S., a. s., so sídlom B., Š. l/A,

s nárokmi na náhradu škody odkázal na konanie o občianskoprávnych veciach.

Proti tomuto rozsudku včas podali odvolania všetci obžalovaní, dcéra obžalovanej

Ing. JUDr. M. K. I. K. a v neprospech obžalovaných voči výrokom o trestoch krajský

prokurátor.

V písomných odôvodneniach odvolaní podaných sčasti samostatne, sčasti

prostredníctvom obhajcov obžalovaní a dcéra obžalovanej I. K. namietli výroky o vine

a treste. V podstate zhodne konštatovali, že trestné stíhanie nebolo vykonané v súlade so

zákonom, pretože vyšetrovateľ i súd prvého stupňa pri objasňovaní veci porušili viaceré

ustanovenia . Krajský súd na hlavnom pojednávaní nezistil náležite

skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie ( ), neprihliadol

k dôkazom, ktoré svedčia v ich prospech a vykonané dôkazy nevyhodnotil jednotlivo

a vo vzájomnej súvislosti v súlade s V dôsledku tohto nesprávneho postupu

im súd prvého stupňa imputoval úmysel spáchať trestné činy, z ktorých boli uznaní

za vinných a dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku nie je v súlade s ustanovením , je nezrozumiteľné

8

a nevyplýva z neho, ako sa súd vyrovnal s ich obhajobou, prečo nevyhovel návrhom

na vykonanie ďalších dôkazov a tvorí len súhrn pravdepodobných domnienok. Trestné činy,

ktoré mali spáchať (subjektívna a objektívna stránka) vykonanými dôkazmi spoľahlivo

preukázané neboli, a preto výroky o ich vine sú minimálne predčasné.

Obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. podrobne namietol chyby trestného stíhania v štádiu

prípravného konania a hlavného pojednávania, ktoré napadnutému rozsudku predchádzali

a ktoré vo svojich dôsledkoch spôsobili jeho nezákonnosť. Poukázal na to,

že neboli dodržané ustanovenia upravujúce právo obvineného

na obhajobu, na oboznámenie s výsledkami vyšetrovania a priebeh hlavného pojednávania.

Vyšetrovateľ do spisu nezaradil dôkazy osobnej a vecnej povahy, ktoré boli získané

v prípravnom konaní. Postupoval tak napriek tomu, že ich vplyv na obhajobu obžalovaných

nemohol predvídať, v spise chýba viac ako 1800 strán, pričom mu neprislúcha právo

rozhodovať, ktorý z dôkazov bude zo spisu vyradený. Takýto postup je popretím základných

atribútov spravodlivého procesu a vo svojich dôsledkoch zakladá jeho nezákonnosť

a neústavnosť.

Vytkol, že zákonné podmienky pre pribratie Ing. Š. K. ako znalca

do konania splnené neboli a nebol daný zákonný dôvod na výmenu už skôr do konania

pribratej znalkyne Ing. J. T.V čase pribratia Ing. Š. K. do konania boli už v zozname znalcov

a tlmočníkov v daných odboroch zapísaní viacerí znalci. Poukázal na časový nesúlad

jednotlivých úkonov v postupe pribratia znalca, správnosť a úplnosť podaných znaleckých

posudkov ako i to, že znalec bol do konania pribratý ako fyzická osoba, ale podaný posudok

je opatrený pečiatkou znalecký ústav h. z. s. r. o. Za nesprávny považoval aj postup krajského

súdu, ktorý neumožnil obžalovaným na hlavnom pojednávaní klásť znalcovi otázky, ktoré

nemali kapciózny ani sugestívny charakter a boli zamerané len na odstránenie rozporov,

nejasností a neúplností podaných znaleckých posudkov. Zmyslom kladených otázok bolo tiež

overenie odbornej spôsobilosti Ing. Š. K. a dodržanie ustanovení pri jeho

pribratí do konania ako znalca.

Namietol, že krajský súd opakovane vykonal hlavné pojednávanie v neprítomnosti

obžalovaných napriek tomu, že zákonné podmienky pre takýto postup splnené neboli.

9

Prvostupňový súd porušil zákon tiež v tom, že na hlavnom pojednávaní 23. júna 2009

ho pred výsluchom nepoučil o jeho právach.

Podľa jeho názoru, pri posudzovaní a hodnotení vykonaných dôkazov bolo potrebné

vychádzať z toho, že od začiatku trestného stíhania v roku 1998 existovala enormná snaha

štátnych orgánov o jeho zastrašenie, pretože spolu s ďalšími akcionármi na základe

právoplatne skončenej exekúcie získal akcie akciovej spoločnosti T. Napriek tomu, že voči

nemu boli začaté trestné stíhania vo viacerých veciach (obchodovanie s devízovými

prostriedkami, podvod voči M. M. L., sprenevera, poškodzovanie veriteľa a ďalšie) obžaloba

v nich podaná nebola. Vyšetrovateľ viedol trestné stíhanie voči nemu

pre šestnásť skutkov, ale pri oboznamovaní so spisovým materiálom mu bolo oznámené,

že v týchto veciach prokurátor obžalobu nepodá.

Už v tomto štádiu trestného stíhania namietal neúplnosť spisového materiálu, pretože

v ňom chýbali dôkazy svedčiace v jeho prospech. Ide o svedecké výpovede M. Š.,

prostredníctvom ktorého mal spáchať podvod voči spoločnosti A., JUDr. B. K., podnikovej

právničky spoločnosti S. V., s. r. o., ktorá vyhotovila dodatok číslo 1 k zmluve o budúcej

zmluve, JUDr. P. P., vedúceho pracovnej skupiny S., ktorá bola ustanovená na preskúmanie

zákonnosti prevodu akcií, jej stanovisko k exekúcii akciovej spoločnosti T., výpoveď JUDr. J.

S. a ďalšie listinné dôkazy.

Na začiatku roku 2001 prokuratúra vytvorila nový skutok, že v roku 1995

sa zločinecká skupina rozhodla získať akcie akciovej spoločnosti T. a za tým účelom využijúc

pochybenie daňového úradu vo V. antidatovala zmluvu o budúcej zmluve. Prostredníctvom

súdov získala pohľadávku a za pomoci exekútorky, obchodníka s cennými papiermi,

pracovníka podniku výpočtovej techniky a sudkyne Okresného súdu Vranov nad Topľou

získala akcie akciovej spoločnosti T.

K tomu však bolo potrebné nájsť nejaké prepojenia a tak vyšetrovateľ požiadal

kriminalistický a expertízny ústav o podanie odborného vyjadrenia na zodpovedanie otázky,

kto dopísal dátum na splnomocnení pre Ing. V. M. I keď existoval originál tohto

splnomocnenia, kriminalistickému a expertíznemu ústavu bola na skúmanie predlžená

fotokópia. Napriek tomu, že žiadali grafologický posudok na posúdenie originálu,

10

vyšetrovateľ tento návrh na doplnenie dokazovania odmietol, hoci svedok JUDr. J. S.

potvrdil, že plnomocenstvo podpísal on a tiež dopísal dátum na plnomocenstve.

Dňa 2. augusta 2001 na základe žiadosti obžalovaného vyšetrovateľ požiadal

o podanie odborného vyjadrenia kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru s tým,

bol predložený už originál plnej moci. Z podaného vyjadrenia je zrejmé, že text na plnej moci

nevykazuje znaky po pozmeňovaní a inak zostávajú v platnosti predchádzajúce závery,

že obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. je najpravdepodobnejšou osobou, ktorá mohla dopísať

dátum na plnomocenstve.

Hoci sa v odôvodnení prvostupňového rozsudku uvádza, že nie je jasné, kedy bol

dátum na plnej moci dopísaný, v advokátskej praxi je bežné, že text je vyhotovený

bez uvedenia dátumu, ktorý sa doplní až v deň podpisu listiny oprávnenou osobou.

Od júla 1995 začal svedok J. K. samostatne podnikať. Z tohto dôvodu

a pre zabezpečenie chodu spoločnosti I. bol JUDr. J. S. poverený pripraviť zmenu konateľov

v obchodnom registri a aj plnú moc pre nového konateľa Ing. V. M.

Vyšetrovateľ 2. augusta 2000 vydal uznesenie o spojení veci ohľadne všetkých obvinených,

dátum antidatoval a uznesenie nedoručil žiadnemu z obvinených.

K dôkazom, o ktoré súd prvého stupňa oprel výrok o vine obžalovaných v bode 1/

napadnutého rozsudku, uviedol nasledovné.

Výpovede svedkýň Ing. D. J. a Ing. E. N. boli na hlavnom prečítané napriek tomu, že

v prípravnom konaní neboli vykonané v súlade so zákonom, a preto ich ako dôkaz použiť

nemožno.

Súd prvého stupňa tiež pochybil, keď dokazovanie nevykonal aj prečítaním

pripojeného spisu ČVS: KÚV 54/2000-98, kde svedok Ing. J. K. vypovedal inak, ako je

uvedené v napadnutom rozsudku.

Nesprávne je aj konštatovanie, že 5. decembra 1995 podpísal žiadosť S. o úver. Právo

podpisovať za S. nikdy nemal a nič za ňu nepodpísal. S. V., s. r. o., nikdy Slovenskú

11

sporiteľňu, pobočka P., o úver nežiadala a ani úverovú zmluvu neuzavrela. Úverovú zmluvu

podpísala S.– T. V., s. r. o., 31. januára 1996, ktorú zastupoval a podpísal za ňu Ing. V. M.

Z uvedeného je zrejmé, že súd prvého stupňa nesprávne spája rôzne fakty a účelovo zavádza.

S. V., s. r. o., a I., s. r. o., nemali rovnakých vlastníkov. Spoločnosť I., s. r. o., nemala

záujem vstúpiť do spoločného podniku, preto chcela halu odpredať

a z toho dôvodu rokovala s B. spoločnosťou J. – V.. Napriek tomu,

že zmluva s touto spoločnosťou sa v spisovom materiáli nachádzala, bola z neho vybratá

a súd návrh na vypočutie zástupcov uvedenej spoločnosti zamietol. Záujem o vstup

zahraničného subjektu do spoločnosti potvrdzujú aj návštevy belgickej spoločnosti. Hoci

svedok Ing. M. H., riaditeľ S. V., s. r. o., o kúpe nehnuteľnosti S. informovaný nebol,

pripravovaný vstup zahraničného subjektu do spoločnosti potvrdil.

Z rovnakých dôvodov ako u svedkýň Ing. D. J. a Ing. E. N., obžalovaný namietol

nesprávny postup súdu v súvislosti s prečítaním svedeckých výpovedí A. K. a E. T.

Na hlavnom pojednávaní 5. mája 2008 súd prvého stupňa prečítal výpovede svedkyne

A. K. z č. l. 164-165 zo zväzku T. 1, hoci vtedy svedkyňa vypovedala v štádiu, keď sa viedlo

trestné stíhanie „vo veci“. Prvostupňový súd nevykonal dokazovanie čítaním ďalších jej

výpovedí, ktoré sa nachádzajú v spise na č. l. 166-167, č. l. 455-456,

č. l. 513-524 zo zväzku T. 1A. Rovnako nesprávne postupoval aj pri čítaní výpovede

svedkyne E. T., keď prečítal jej výpoveď len zo štádia trestného stíhania „vo veci“. Neprečítal

ďalšie výpovede svedkyne z č. l. 161-163, z č. l. 450-460, z č. l. 533-538

zo zväzku T. l A.

Z týchto dôvodov, ale aj so zreteľom na to, že svedkyne si s odstupom 15 rokov

nemohli spomenúť na všetky súvisiace okolnosti, bolo prečítanie uvedených svedeckých

výpovedí dôležité. Týmto skutočnostiam súd prvého stupňa nevenoval náležitú pozornosť.

Súd nevyhodnotil správne ani výpoveď svedkyne I. M. z Obvodného úradu životného

prostredia vo V., ktorá okrem iného uviedla, že bolo možné predpokladať, aké ďalšie

orientačné číslo nasleduje a že nevie, ale možno predpokladať, že komplex budov mal už

predtým pridelené číslo, ale to nevie presne.

12

Prvostupňový súd nesprávne postupoval aj pri hodnotení výpovedí svedkov J. K.

a JUDr. B. K. Nevysporiadal sa tiež s otázkou, prečo o popisné číslo požiadala S. V., s. r. o.,

ak predmetom zmluvy o budúcej zmluve mala byť nehnuteľnosť patriaca spoločnosti I., s. r.

o., Spoločná žiadosť z 19. januára 1995 dokazuje, že toto rozhodnutie o pridelení súpisného

čísla potrebovali na zápis do katastra nehnuteľností.

Rozhodnutie o určení súpisného a orientačného čísla pre subjekty S. V.,

s. r. o., a I. V., s. r. o., vydané nebolo, čo Mestský úrad vo V. dvakrát potvrdil.

Súd sa náležitým spôsobom nevysporiadal ani s dodatkom č. 1 zmluvy o budúcej

zmluve, ktorý je opatrený pečiatkou Daňového úradu vo V.. Ak ho

pri výkone daňovej kontroly mali jej pracovníci 7. decembra 1995 k dispozícii, je zrejmé,

že museli mať aj zmluvu o budúcej zmluve z 18. augusta 1995.

Pochybením zo strany súdu tiež bolo, že na hlavnom pojednávaní neoboznámil

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 2/99 z 28. februára 2001 a rozhodnutie

ústavného súdu sp. zn. , v ktorých sa konštatuje, že exekúcia sa stala

právoplatnou a vykonateľnou a sťažovateľ (spoločnosť T., s. r. o.) nadobudol akcie akciovej

spoločnosti T. v exekúcii a stal sa vlastníkom akcií. Týmito rozhodnutiami bolo preukázané,

že exekúcia prebehla v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky a vzhľadom na §

61 Exekučného poriadku návrat do pôvodného stavu nie je možný.

Ak krajský súd ako súd prvého stupňa citované rozhodnutia nerešpektoval, nemožno

hovoriť o súdnom, ale inkvizičnom procese. Súd prvého stupňa spornosť nadobudnutia akcií

vidí v tom, že exekučný titul, ktorý bol podkladom pre začatie exekúcie bol získaný

podvodom. Ani toto tvrdenie sa nezakladá na pravde, pretože všetky civilné konania, všetky

argumenty ohľadne antidatovania zmluvy skúmali a sa s nimi vysporiadali.

Ku skutku v bode 4/ napadnutého rozsudku obžalovaný v odvolaní poukázal

na nasledovné skutočnosti.

Krajský súd oproti obžalobe právnu vetu upravil o slovo úmyselne a „aby majetok,

ktorý pochádza z trestného činu“ upravil na „aby vec značnej hodnoty, ktorá je príjmom

z trestnej činnosti“. Postupoval tak zrejme preto, že § 252 ods. 1 Tr. zák. účinný

13

do 31. augusta 1999 v skutkovej podstate uvádza vec a nie majetok, majetkové právo, akcie

či peniazmi oceniteľné zápisy. Z toho je zrejmé, že v čase, keď mal trestný čin spáchať, neboli

akcie spôsobilým objektom, s ktorým zákon účinný v tom čase spájal naplnenie skutkovej

podstaty trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti.

Akcie emitenta v tom čase boli v zaknihovanej podobe, predstavujúcej elektronický

zápis. Z toho dôvodu, akékoľvek nakladanie s akciami ako cenným papiermi

do 31. augusta 1999 nebolo možné posúdiť ako trestný čin.

Pri úvahe o právnom posúdení jeho konania mal súd dôsledne aplikovať ustanovenie

§ 16 ods. 1 Tr. zák. a prihliadnuť na pojem akcie, ktorý je uvedený v § 2 ods. 1 zákona

o cenných papieroch.

Hoci sa súd prvého stupňa v rozsudku odvoláva na konvenciu o praní, vyhľadávaní,

zadržiavaní a konfiškácii výnosov zo zločinu, táto do právneho poriadku Slovenskej republiky

bola inkorporovaná s účinnosťou po 31. auguste 1999, teda až po údajnom spáchaní skutku.

Možno preto vysloviť, že v konaní, ktorého sa mal dopustiť chýba jeden zo zákonných

znakov skutkovej podstaty predmetného trestného činu a pri absencii čo i len jedného jej

obligatórneho znaku, vyvodenie trestnej zodpovednosti neprichádza do úvahy. Za vinu sa mu

kladie, že úmyselne vytváral podmienky na to, aby vec značnej hodnoty, ktorá je príjmom

z trestnej činnosti previedol na iného. K naplneniu tohto pojmového znaku nemohlo vôbec

dôjsť, pretože v napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa sám uvádza, že akcie T.

obžalovaní, ani iné osoby nezískali, resp., že zo štátu na iné osoby neprešli. Takýto záver súdu

prvého stupňa vylučuje možnosť prípravy k predmetnému skutku, nakoľko ak obžalovaný

chcel previesť akcie, ktoré neboli vo vlastníctve obžalovaných a iných osôb, potom nemohol

legalizovať predmet, ktorý bol vo vlastníctve štátu a nemôže mať charakter príjmu z trestnej

činnosti. Nemohol teda objektívne vyvolať následok, ktorý sa mu kladie za vinu a nemohol

legalizovať niečo, čo bolo legálne nadobudnuté, čo s konečnou platnosťou, ako je už vyššie

konštatované potvrdil exekučný súd v rozsudku sp. zn. M Cdo 2/99 a ústavný súd v náleze

sp. zn. .

14

Na vyvodenie trestnej zodpovednosti je potrebné, aby páchateľ svojím konaním

naplnil aj pohnútku, teda aby pripravoval podmienky, kedy u príjmu alebo veci získanej

z trestnej činnosti možno zakryť jej pôvod v trestnom čine alebo jeho určení.

Pre naplnenie subjektívnej stránky sa vyžaduje, aby páchateľ vedel o právnom pôvode,

použití alebo určení legalizovaného príjmu alebo veci.

Súd prvého stupňa naplnenie subjektívnej stránky v jeho konaní odôvodnil aj tým,

že v rokoch 1995-1996 ovládal spoločnosti I. V., s. r. o., a S. V., s. r. o.,

a že I. V., s. r. o., postúpil neskôr svoju pohľadávku na spoločnosť C.– CD,

a. s., a že v spoločnostiach, ktoré nadobudli akcie akciovej spoločnosti T. existujú personálne

a rodinné vzťahy, že obžalovaný je znalý práva, zastupoval všetkých akcionárov, bol

spoločníkom vo všetkých zainteresovaných firmách a akcie sa snažil odpredať za cenu

podstatne vyššiu ako bola ich nadobúdacia cena a tiež existenciou listu adresovaného P.

Tieto úvahy krajského súdu označil za nesprávne, pretože neskúmal skutočný stav

v týchto spoločnostiach v rokoch 1995-1996 a len sa stotožnil s údajmi uvedenými obžalobou,

pochádzajúcimi z roku 1993.

Krajský súd považuje za podozrivé aj to, že spoločnosti S. V., s. r. o., a I. V., s. r. o.,

vznikli v ten istý deň a konštatuje, že obe spoločnosti v podstate ovládal obžalovaný.

Tieto tvrdenia nie sú pravdivé a nevedno, či ide o úmyselné zavádzanie, nedopatrenie

alebo neznalosť základných právnych noriem.

Hoci súd v napadnutom rozsudku uvádza, že „ T., a. s.“ bola spoločnosť s akciami na

doručiteľa a hlavným akcionárom bol Mgr. Ing. Mgr. I. I. v čase, keď mal byť skutok

spáchaný, zákon o cenných papieroch akcie na doručiteľa nepoznal.

Nepresvedčivý a nepreskúmateľný je rozsudok aj v časti, v ktorej uvádza tzv. účelové

zahmlievanie, t. j., že oprávnená strana I. V., s. r. o., postúpila svoju pohľadávku

13. júla 1998 spoločnosti C. – CD, a. s.

15

Ak mal krajský súd za to, že vedel, že akcie akciovej spoločnosti T. boli v procese

exekúcie získané trestným činom, potom je potrebné mať na zreteli, že k postúpeniu

pohľadávky došlo 13. júla 1998 a akcie akciovej spoločnosti T. boli zexekvované

9. októbra 1998. Trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti môže objektívne nastať

až potom, čo sa trestný čin stal, preto postúpenie pohľadávky 13. júla 1998 nemôže byť

dôkazom preukazujúcim jeho úmysel.

Postúpenie pohľadávky súd prvého stupňa považuje za dôkaz o tom, že vedel,

že vykonanie exekúcie voči inému ako je Ministerstvo financií Slovenskej republiky

nie je legálne. Správnosť tohto záveru vyvracajú rozhodnutia Krajského súdu v Žiline

zo 14. februára 2003, sp. zn. , a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 26. augusta 2003, sp. zn. , z ktorých vyplýva, že povinným je Slovenská

republika a je jedno, kto pohľadávku spravuje.

V súvislosti s personálnymi a rodinnými previazanosťami, na ktoré poukázal

prvostupňový súd ako na jeden z ďalších nepriamych dôkazov o tom, že o trestnom čine

vedel, uviedol, že sa jedná o veľmi vzdialené príbuzenské vzťahy jeho, respektíve jeho

manželky so svedkami MUDr. K. a Ing. P. G.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, o ktoré dôkazy opiera súd

prvého stupňa tvrdenie, že mal vedomosť o tom, že akcie boli získané trestným činom. T. M.

nikdy nebol konateľom spoločnosti C., a. s., M. I. nebola

nikdy štatutárom C. – F., a. s., a nikdy nebol akcionárom spoločnosti

C. – S, a. s., a toto tvrdenie napadnutého rozsudku označil

za zavádzajúce.

Obžalovaný poukázal aj na to, že spoločníkom I. V., s. r. o.,

od 13. septembra 1998 bol T., a. s., v likvidácii a M. L., ktorý kúpou väčšinového podielu

spoločnosti zmenil obchodný názov na L., s. r. o., a v T., a. s., bol akcionárom, ale nie

rozhodujúcim, či určujúcim. V Slovenke V., s. r. o., boli spoločníkmi od 22. septembra 1998

spoločníkmi T.– T., s. r. o., a T. v likvidácii – podiel v T. – T., s. r. o., vlastnila C. a. s. –

100 % - ný podiel.

16

Tvrdenia súdu prvého stupňa, že v roku 1998 ovládal I. V., s. r. o., a S. V., s. r. o.,

označil za nepravdivé.

Ak prvostupňový súd vypustil jeho konanie v bode 1/ napadnutého rozsudku zrejme

nepostrehol, že mu dokazuje vinu v procese exekúcie, v ktorej I. a S. neboli zúčastnenými

osobami a do exekúcie nezasahovali. Bolo úlohou súdu vykonaným dokazovaním preukázať,

že vedel o protiprávnom konaní exekútorky, makléra, pracovníka výpočtovej techniky či

sudkyne.

Mal vedomosť o tom, že akcie boli nadobudnuté v exekúcii, ale proti tejto nikto nič

nenamietal. Prvé mimoriadne dovolanie voči exekúcii podal generálny prokurátor

31. decembra 1998 a najvyšší súd dovolanie rozsudkom M Cdo 2/99 zamietol.

Mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti T., a. s., s ostatnými akcionármi 26.

novembra 1998 sa zúčastnil preto, že bol naň pozvaný a nemal dôvod pochybovať o legálnosti

nadobudnutia akcií. Zákonnosť nadobudnutia akcií v exekúcii potvrdila aj právna analýza

advokátskej kancelárie, a preto konal v dobrej viere, že exekúcia prebehla v súlade so

zákonom.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku tiež neobjasnil, prečo snaha predať

akcie „je nekalým úmyslom“. Základným princípom trhovej spoločnosti je zisk, ktorý

je založený na lacnom nákupe a drahom predaji, čo bez ďalšieho nemožno považovať

za naplnenie subjektívnej stránky trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti.

Pokiaľ súd prvého stupňa jeho vedomosť o pôvode akcií odvodzuje aj z listu

adresovaného zjavne Ing. P. G., namietol spôsob, ktorým bol list získaný a jeho použitie ako

dôkaz. Tento dôkaz bol zadovážený odcudzením z motorového vozidla, a preto ide o dôkaz,

ktorý bol získaný nezákonným spôsobom.

Odhliadnuc od uvedeného ani tento list nepreukazuje jeho vedomosť o nezákonnom

získaní akcií. Deklaruje len záujem akcie odpredať, čo samo osebe trestnú zodpovednosť

nezakladá. Naopak, že akcie boli získané zákonným spôsobom je preukázané desiatkami

právoplatných rozhodnutí, ktoré boli vydané v občianskoprávnom konaní.

17

Vo vzťahu ku skutku v bode 6/ napadnutého rozsudku poukázal na tieto skutočnosti.

Obvinenie 14. júla 1996 bolo voči nemu vznesené pre trestný čin poškodzovania

veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. a pre trestný čin sprenevery podľa § 248

ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a 11. apríla 2001 bolo voči nemu vznesené obvinenie pre trestný čin

podvodu podľa § 250 Tr. zák. V súvislosti s týmto uznesením o vznesení obvinenia bol

predvolaný na výsluch. Vyšetrovateľ ho vyzval, aby sa k obvineniu vyjadril, čo aj urobil.

(výpoveď na č. l. 608-612 zv. 1 T.). Tá istá zápisnica je priložená aj v časti zväzku P. B č. l.

482-486. Zápisnica z 3. júla 2001 je doložená pri dvoch osobitných trestných činoch. Na tretej

strane chýba podpis obžalovaného, pričom tretia strana

je vytlačená na laserovej tlačiarni, rovnako ako aj časť štvrtej strany pričom je evidentné,

že tretia strana je vytlačená na inej tlačiarni ako strana štvrtá. Zároveň je jasné, že prvú časť

štvrtej a piatu a šiestu stranu zápisnice napísal vyšetrovateľ na písacom stroji. Je takmer isté,

že vyšetrovateľ buď štvrtú stranu zápisnice prefotografoval alebo je podpis obžalovaného

na štvrtej strane zoskenovaný. Pri záverečnom oboznamovaní podpisoval všetky protokoly.

Pôvodný formulár oboznámenia, bol bez trestného činu voči P. (č. l. 134-135

zv. T. 2B), preto vyšetrovateľ vyhotovil nový, na ktorom podpísaný nie je. Ostatní obžalovaní

majú v protokole uvedené z akého trestného činu budú obžalovaní, každý z nich protokol

podpísal, len jeho protokol nie je podpísaný. Týmto postupom bol pri oboznamovaní

s výsledkami vyšetrovania porušený zákon, čo v konečnom dôsledku znamená vadu konania,

ktorá odôvodňovala postup súdu podľa

Skutkové tvrdenia uvedené v bode 6/ napadnutého rozsudku nie sú pravdivé, pretože

sa nikdy nestretol so žiadnym členom predstavenstva P., a. s., B.. Mandátnu zmluvu medzi C.

a. s., a P., a. s., B., podpísal 5. júla 1996 podpredseda predstavenstva Ing. M. M., ktorý viedol

všetky rokovania a v zmysle stanov spoločnosti C. a. s., schváliť emisie dlhopisov mohlo len

valné zhromaždenie akciovej spoločnosti. Výpovede svedkyne Ing. E. Š., v rozsudku

uvádzané tvrdenia nie sú pravdivé, pretože nie sú v súlade s jej skutočnou výpoveďou.

Výrok o jeho vine nemožno oprieť ani o zmluvy o vklade tichého spoločníka, pretože

tie, ktoré sa v procesnom spise nachádzajú, sú len ich kópiou, neopatrenou doložkou

osvedčujúcou ich zhodnosť s originálmi a sú upravené. Napriek opakovaným žiadostiam,

vysvetlenie, odkiaľ boli originály účtovných dokladov získané, bolo odmietnuté,

resp. odôvodnené tým, že boli získané operatívnopatrácou činnosťou. Originály zmlúv boli

18

zo spisu odstránené a podľa prokuratúry údajne s prejednávanou vecou nesúviseli.

V súvislosti s tým poukázal na skutočnosť, že 13. januára 1996 bola v K. odcudzená A. F. aj

s prevažnou časťou účtovnej agendy spoločnosti C. S. I. S. V.,

a. s. Predmetné zmluvy však dávno pred vznesením obvinenia boli vysporiadané, a preto

ani tento dôkaz nemôže svedčiť v jeho neprospech.

K výpisom z P., a. s., B., obžalovaný namietol, že nepochádzajú z K., kde bolo sídlo

spoločnosti, ale z filiálky P. a ide o duplikáty. P., a. s., B. potvrdila, že účet číslo 205 431 146

je účtom C. S. V., a. s., H. č. X. Na duplikátoch vo výpisoch z roku 1996 niekto doplnil jeho

meno, pričom uvádzanie mena a adresy, ktorá nie totožná so sídlom uvedeným v obchodnom

registri, je porušením vnútrobankových predpisov, ktoré boli účelovo upravené len pre

obdobie, ktoré potrebovali orgány činné v trestnom konaní pre dokázanie jeho viny. Napriek

účelovosti predložených duplikátov, chýba duplikát výpisu z účtu, ktorý by preukazoval

realizáciu údajnej zmluvy o vklade tichého spoločníka zo dňa 25. októbra 1996 so

spoločnosťou O.– H., a. s., na sumu 15 531 000 Sk. Tiež namietol, že účet číslo 205431146

nie je účtom spoločnosti C. a. s., ale je účtom spoločnosti C. S., a. s., H X, V. T.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku uvádza, že previedol na subjekty zo zmlúv

o vklade tichého spoločníka raz sumu 49 470 000 Sk, inde zas 43 234 000 Sk. Daňový úrad

K., pritom zistil, že finančné prostriedky získané emisiou dlhopisov, neboli v plnej miere

využité na uvedený účel. Cirka 50 % zo sumy prostriedkov bolo presunutých do iných

spoločností. Ak to daňový úrad tvrdí, potom mohlo byť presunutých maximálne

25 miliónov korún, čo je v rozpore so závermi súdu prvého stupňa vyjadrenými v skutkovej

vete v bode 6/ napadnutého rozsudku.

Zavádzajúce je tiež tvrdenie krajského súdu, že P., B., a. s., spôsobil škodu vo výške

49 470 000 Sk. Zástupca P., a. s., B., JUDr. A. H. uplatnil škodu vo výške 71 646 820,58 Sk

voči nemu s odôvodnením, že banka jednala s ním a je podpísaný na úverovej zmluve.

Uvedené nie je pravdou, pretože s P., a. s., B., žiadnu zmluvu nepodpísal.

Krajskému súdu napokon vytkol, že vo vzťahu k nemu nerozhodol o skutkoch

v bodoch 1/ a 8/ podanej obžaloby.

19

Z týchto dôvodov obžalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky

napadnutý rozsudok v zmysle , , zrušil a vec

v zmysle vrátil krajskému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Obžalovaná Ing. JUDr. M. K. a jej dcéra I. K. v podaných odvolaniach konštatovali,

že exekučný príkaz bol vydaný na základe poverenia súdu

a exekúcia bola vykonaná v súlade so zákonom a v súlade s poverením súdu, pretože

povinným bola Slovenská republika, čo vo svojich rozhodnutiach uviedli aj Krajský súd

v Žiline (sp. zn. ) a Najvyšší súd Slovenskej republiky (sp. zn. , sp. zn.

M Cdo 2/1999). V posudzovanom prípade išlo o uspokojenie pohľadávky z majetku, ktorý

bol vo vlastníctve Slovenskej republiky bez ohľadu na to, kto tento majetok spravuje. Uviedli,

že privatizáciu ako ju má na mysli ustanovenie

o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých podnikov a akciových

spoločností v znení neskorších predpisov s exekúciou stotožniť nemožno. V tejto súvislosti

poukázali na to, že trestné stíhanie voči sudkyni JUDr. R. V. pre trestný čin zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/

Tr. zák., ktorá vydala poverenie z 24. septembra 1998, sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97, bolo

podľa z dôvodov skôr uvedenými

rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu zastavené. Zastavené bolo s odôvodnením,

že sudkyni nebol preukázaný úmysel spáchať trestný čin. Za daného stavu potom trestný čin

nemohla spáchať ani ona a nemohla spôsobiť ani žiadnu škodu, ktorej správnosť vyčíslenia

tiež namietla.

Stredisko cenných papierov nevykonalo prevod na základe exekučného príkazu,

pretože podľa zákona predaj akcií sa mohol vykonať iba cestou obchodníka s cennými

papiermi, ktorý prevod na účte vedenom v Stredisku cenných papierov v zmysle § 23 ods. 1

zákona o cenných papierov aj realizoval.

Exekúciu sa snažila najskôr vykonať predajom majetku štátu, ktorý bol v správe

ministerstva financií čo nasvedčuje, že nekonala s úmyslom spáchať trestný čin. Až keď

povinný svoju povinnosť dobrovoľne nesplnil, požiadala súd o vydanie osobitného poverenia

na predaj cenných papierov. Bola presvedčená, že exekvovala majetok povinného

a ministerstvá, či už financií alebo hospodárstva, boli len správcami tohto majetku. Ak bola

povinným Slovenská republika, tak majetok štátu bol v správe ktoréhokoľvek ministerstva.

20

Exekúcia bola vedená na majetok štátu a nie na majetok ministerstva financií, či ministerstva

hospodárstva.

Rokovanie s kupujúcimi bolo vecou makléra konajúceho na podklade uzavretej

komisionárskej zmluvy. Exekučný príkaz, ktorý vydala, znel síce na predaj akcií, ale nebolo

v ňom uvedené, ktoré akcie sa majú predať. Skutková veta v bode 2/ napadnutého rozsudku

nie je správna, pretože nedala príkaz na realizáciu predaja akcií za neprimerane nízku cenu

bez správneho ocenenia akcií. Jej úlohou ako exekútorky, bolo v exekučnom konaní vymôcť

pohľadávku bez ohľadu na to, komu a aký cenný papier bude predaný. V exekučnom príkaze

nariadila vykonanie exekúcie predajom cenných papierov za najvyššiu cenu pri vynaložení

maximálnej odbornej starostlivosti do výšky vymáhanej pohľadávky, pričom jej výška

aj s príslušenstvom boli uvedené v exekučnom príkaze. Do konania makléra nemohla nijako

zasiahnuť, a preto súd nemohol prijať záver, že dala príkaz na predaj akcií za nízku cenu a že

nesie zodpovedať za jeho konanie.

zasiahnuť, a preto súd nemohol prijať záver, že dala príkaz na predaj akcií za nízku cenu

a že nesie zodpovedať za jeho konanie.

Exekučný poriadok súdnemu exekútorovi neukladal povinnosť cenné papiere oceniť

a neupravoval postup pri predaji cenných papierov. Výkon exekúcie umožňoval aj predajom

cenných papierov a to, že boli predané akcie akciovej spoločnosti T. ešte neznamená, že bol

porušený zákon.

Exekútor je poverený výkonom funkcie Ministrom spravodlivosti Slovenskej

republiky a v zásade vykonáva úlohy štátneho orgánu. Súdny exekútor participuje na výkone

súdnej moci, a preto za jeho rozhodovanie nemožno vyvodzovať trestnú zodpovednosť.

Za vykonanú exekúciu jej pripadla len zákonná odmena, vykonala ju ako nestranná osoba,

ktorá so spoluobžalovanými nemala blízke ani rodinné vzťahy a s ich konaním je spájaná

bez akýchkoľvek dôkazov.

Poukázala na zákonné znaky trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa

podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. s tým, že na ich naplnenie nepostačuje zistenie,

že špeciálny subjekt – verejný činiteľ vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim

zákonu, ale zároveň sa vyžaduje, aby tak verejný činiteľ konal v úmysle spôsobiť inému

21

škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech. Uvedený motív ako zložka

subjektívnej stránky konania páchateľa, ktorý iniciuje jeho konanie, musí byť preukázaný.

Podľa názoru obžalovanej, v prípravnom konaní bolo porušené jej právo na obhajobu,

pretože uznesenie o vznesení obvinenia z 3. septembra 1999 jej bolo doručené

až 11. novembra 1999, a preto sa jej obhajca nemohol zúčastniť úkonov trestného konania,

ktoré boli v tomto čase vykonané. Na hlavnom pojednávaní uvedené právo porušil súd aj tým,

že nebola zbavená mlčanlivosti, a preto nemohla vypovedať. Orgánmi činným v trestnom

konaní bol tiež porušené právo na prejednanie veci v primeranej lehote, pretože trestné

stíhanie bolo začaté 3. septembra 1999, obžaloba bola podaná 30. novembra 2001 a rozsudok

súdu prvého stupňa bol vyhlásený 30. júna 2009, teda trestné stíhanie trvá neprimerane dlho.

Krajskému súdu vytkla, že nezadovážil originály listín a na hlavnom pojednávaní

neoboznámil znalecký posudok tých znalcov, na výsluchu ktorých obžalovaní trvali. Napriek

právu obžalovaných na kladenie otázok viaceré z nich znalcovi Ing. Š. K. súd nepripustil,

i keď súviseli s vyčíslením hodnoty predaných akcií.

Z týchto dôvodov obžalovaná a jej dcéra navrhli, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok

zrušil a vec vrátil do štádia prípravného konania. Alternatívne navrhli, aby bola obžalovaná

spod obžaloby krajského prokurátora oslobodená.

Obžalovaný Mgr. Ing. P. Š. v písomnom odvolaní namietol, že pri úvahách o vine

prvostupňový súd nevychádzal dôsledne zo zákona o cenných papieroch.

Na podklade komisionárskej zmluvy, ktorú 30. septembra 1998 uzavrel so súdnou

exekútorkou, bol povinný zariadiť na jej účet predaj zaknihovaných cenných papierov podľa

ňou vydaného exekučného príkazu, ktorý tvorí súčasť komisionárskej zmluvy.

Účelom exekučného príkazu bolo uspokojenie pohľadávky oprávneného C., a. s., vo

výške 43 265 591 Sk, príslušenstvo pohľadávky, a to úroky z omeškania 13 289 292,98 Sk,

trovy súdneho konania 328 815 Sk, trovy právneho zastúpenia pri exekúcii 43 800 Sk, úroky

z omeškania vo výške 17,6 % od 30. septembra 1998 zo sumy 43 265 591 Sk do zaplatenia

a predbežné trovy exekúcie 1 001 000 Sk.

22

Namietol, že zákon o cenných papieroch „skutočnú“ cenu akcie nepozná a nedefinuje

ju. Definuje len menovitú hodnotu cenného papiera, kurzu cenného papiera a aktuálnu

hodnotu cenného papiera. Akcie emitenta, spoločnosti T., a. s., neboli verejne

obchodovateľné, a preto nemožno hovoriť o ich skutočnej hodnote. V § 6a ods. 6 zákona

o cenných papieroch je definovaná tzv. „aktuálna hodnota akcií“, ktoré nie sú predmetom

obchodovania. Tou je ich nadobúdacia cena, teda cena, za ktorú ich nadobudne každý

nasledujúci nadobúdateľ po ich emitovaní, ktorú skutočnosť na hlavnom pojednávaní potvrdil

aj znalec Ing. Š. K.. Aktuálnou hodnotou týchto akcií bola preto cena, za ktorú ich kúpili

siedmi nadobúdatelia. Ustanovenia § 31 ods. 2, ods. 3 zákona o cenných papieroch, ako to

v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje prvostupňový súd neporušil, pretože

z komisionárskej zmluvy uzavretej s exekútorkou a exekučného príkazu vyplýva,

že predajnou cenou akcie bola výška vymáhanej pohľadávky aj s príslušenstvom v sume

58 157 000 Sk. Podľa jeho názoru, nominálna hodnota akcie, na ktorý napadnutý rozsudok

poukazuje, nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu a od tejto hodnoty kurz akcie alebo jej

nadobúdaciu cenu nemožno odvodzovať. Príkladmo poukázal na nominálnu hodnotu akcií V.

v roku 2002, ktorá bola 1000 Sk, ale na trhu sa predávala po 28 Sk. Namietol,

že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že s odbornou starostlivosťou

by nepostupoval ani v prípade, ak by akcie predal za ich nominálnu hodnotu, pretože znalec

hodnotu jednej akcie ocenil na sumu 2 814 000 korún.

V roku 1998 žiaden zákon ani iný právny predpis pri realizácii predaja alebo nákupe

verejne neobchodovateľných akcií postup makléra neupravoval, a preto svojím konaním

žiaden právny predpis porušiť nemohol. Každý obchodník pri obchodovaní s týmto druhom

akcií postupoval individuálne. Najčastejšie tak, že bol oslovený určitý počet potenciálnych

záujemcov o kúpu takýchto akcií, pričom počet ani forma oslovenia zákonom predpísaná

nebola.

Oslovených bolo asi päťdesiat záujemcov, z ktorých dvadsaťjeden prejavilo písomný

záujem o kúpu akcií a z nich vybral siedmich s najvyššími ponukami. S nimi uzavrel

komisionárske zmluvy o obstaraní nákupu akcií spoločnosti T., a. s., za nimi určené ceny. To

boli v októbri 1998 nadobúdacie ceny uvedených akcií, určené ponukou a dopytom.

Na výšku cenovej ponuky za predmetné akcie mali vplyv skutočnosti, že išlo o akcie

verejne neobchodovateľné, ich emitent žiadne dividendy nevyplácal, informácie

23

o hospodárení spoločnosti verejne dostupné neboli a investičné zámery spoločnosti neboli

známe. V tomto smere poukázal na nadobúdaciu cenu 39 % verejne obchodovateľných akcií

spoločnosti S., a. s., a 15 % verejne obchodovateľných akcií tej istej spoločnosti, ktoré

v rokoch 1995 a 1997 Fond národného majetku Slovenskej republiky pri nominálnej hodnote

jednej akcie 1000 Sk predal po 57 Sk za jednu akciu.

Zákon o cenných papieroch maklérovi nezakazoval nakúpiť akcie toho istého emitenta

pre personálne alebo majetkovo prepojených klientov, ani skúmať takéto prepojenie

pred realizáciou predaja cenných papierov a tiež ani to, či sa neskôr pri hlasovaní na valnom

zhromaždení vlastníci akcií nespoja. Ako maklér nákup 34 % akcií nesprostredkoval jednému

klientovi, ale siedmim individuálnym klientom.

Zdôraznil, že činnosť makléra vykonával od roku 1995 do roku 2005 a v priebehu jej

výkonu sa v žiadnom právnom predpise, ani na žiadnych odborných školeniach, či skúškach

nestretol s výkladom, že „vynaloženie odbornej starostlivosti“ pri obchodovaní s cennými

papiermi znamená stanovenie ich hodnoty znalcom. K takému záveru by nemohol dospieť

ani prvostupňový súd, ak by si ustanovenia § 31 ods. 2, ods. 3 zákona o cenných papieroch

vysvetlil správne a zvážil, že pre takýto postup nemal žiadne zákonné možnosti. Dokladmi

nevyhnutnými pre vyhotovenie znaleckého posudku disponoval len emitent cenných

papierov, ktorý nemal dôvod mu ich ako maklérovi poskytnúť. Časť dokladov ako napríklad

prospekt emitenta cenných papierov by si teoreticky mohol zadovážiť z verejne prístupných

zdrojov aj sám, ale prakticky ani tento postup do úvahy neprichádzal, pretože akcie emitenta

neboli verejne obchodovateľné, a preto prospekt emitenta neexistoval. Maklér nebol

v postavení vyšetrovateľa, ktorému emitent všetky podklady pre znalca poskytol.

V súvislosti „s odbornou starostlivosťou“ makléra poukázal na stanovisko

Ministerstva financií Slovenskej republiky, v ktorom sa uvádza, že maklér

a) pri jednotlivých predajoch, nákupoch a ostatných obchodoch porovnáva ponuky cien,

b) dokumentuje spôsob uskutočnenia obchodu,

c) uskutočňuje analýzu ekonomickej výhodnosti obchodov z dostupných informácií,

24

d) vypracuje obchodné a investičné zámery, ktoré sú podkladom na uskutočnenie

jednotlivých operácií.

Z uvedeného je zrejmé, že ako maklér pri predaji cenných papierov postupoval

v súlade so zákonom o cenných papieroch.

Namietol, že na hlavnom pojednávaní súd prvého stupňa neoboznámil listinné dôkazy

„osvedčenie o preskúmaní odbornej spôsobilosti makléra“ z 12. júna 1999 a „povolenie

na výkon činnosti makléra“ z 9. marca 2000, ktoré svedčia, že pre výkon tejto funkcie spĺňal

všetky predpoklady. Zákon o cenných papieroch ustanovuje, že dozor nad činnosťou makléra

vykonáva Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ktoré by ho nepochybne vykonalo,

ak by svojím postupom v kritickom čase zákon porušil a udelené povolenie by mu odňalo.

Navyše, ak by v jeho činnosti v rokoch 1995 – 2000 zistilo nedostatky, povolenie na výkon

makléra cenných papierov na ďalších päť rokov až do roku 2005 by mu neudelilo.

Na hlavnom pojednávaní prvostupňový súd neoboznámil ani ďalšie dôkazy ako sú list

Burzy cenných papierov v Bratislave z 31. mája 1999, v ktorom sa táto vyjadruje k cene

verejne neobchodovateľných akcií uvádzaného emitenta a poukázal na to, že v procesnom

spise sa nenachádzajú všetky ponuky, ktoré mu ako maklérovi pri predaji akcií boli zaslané

a ktoré z dôvodu nízkej cenovej ponuky vyradil.

Tiež vyslovil nesúhlas s pribratím auditora Ing. Š. K. do konania

na podanie znaleckého posudku k hodnote prevedených akcií, pretože v tom čase bolo

zapísaných v zozname znalcov minimálne päť znalcov z príslušného odboru. V tejto súvislosti

konštatoval, že na hlavnom pojednávaní nebol oboznámený v spise sa nachádzajúci znalecký

posudok Ing. J. T., ktorý je od skôr uvedeného znaleckého posudku diametrálne odlišný

a odborné vyjadrenie doc. Ing. J. L., uznávaného odborníka v oblasti cenných papierov.

Konštatoval, že vyjadrenie súdu prvého stupňa k nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. , z 11. decembra 2007 .... „aj krajský súd ako celkom

nesporné vidí, že exekučné konanie prebehlo a jeho rozhodnutie je právoplatné“... potvrdzuje,

že celé exekučné konanie bolo vykonané v súlade so zákonom. To znamená, že exekútorka

ani maklér žiaden zákon neporušili.

25

Ústavný súd v čase svojho rozhodovania disponoval dostatočným množstvom

listinných dôkazov potrebných pre posúdenie, či exekučný súd, exekútorka alebo maklér

v exekučnom konaní postupovali zákonným spôsobom a či akcie emitenta mohli byť

exekvované. Ústavný súd určite exekučný poriadok ako aj zákon o zabezpečení záujmov štátu

pri privatizácii strategických podnikov poznal a pretože ich porušenie nezistil, vo svojom

náleze vyslovil, že exekúcia sa stala právoplatnou a vykonateľnou.

Napokon poukázal na § 36 ods. 2 zákona o cenných papieroch, z ktorého vyplýva,

že správcom podľa odseku 1 môže byť len obchodník s cennými papiermi, ktorému takéto

oprávnenie vyplýva z povolenia pôsobiť ako obchodník s cennými papiermi. Zmluvu o správe

však maklér uzavrieť oprávnený nebol, pretože na to bol zo zákona vylúčený a obchodník

s cennými papiermi, spoločnosť C. S., o. c. p., takúto zmluvu s vlastníkom akcií uzavretú

nemal, a preto nemal dôvod jeho akcie spravovať.

Na podklade uvedených skutočností vyslovil názor, že vykonaným dokazovaním

nebola preukázaná subjektívna ani objektívna stránka trestného činu, z ktorého bol uznaný

za vinného, a preto jeho konanie ako trestný čin posúdiť nemožno.

Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý

rozsudok vo vzťahu k jeho osobe podľa , a

zrušil a podľa vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu

znovu prejednal a rozhodol.

Obžalovaný JUDr. M. K. napadnutý rozsudok označil za nesprávny predovšetkým

preto, že prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní nemal k dispozícii celý vyšetrovací spis,

z ktorého chýba vyše tisíc strán a ktorý je navyše chaoticky usporiadaný. Ešte pri oboznámení

s výsledkami vyšetrovania bol vyšetrovací spis úplný a obsahoval aj dôkazy svedčiace v jeho

prospech a taký ho pri podaní obžaloby mal k dispozícii aj prokurátor. Tieto dôkazy však boli

zo spisu odstránené, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, a preto mal súd

postupom podľa vec z hlavného pojednávania vrátiť prokurátorovi na

došetrenie.

Nikdy nepopieral, že vypracoval zmluvu o budúcej zmluve. Zmluva však antidatovaná

nebola, o čom svedčí aj jej dodatok č. 1, ktorý 10. decembra 1995 vyhotovila svedkyňa

26

JUDr. B. K. a jeho existenciu úradnou pečiatkou potvrdil Daňový úrad vo V. nad T.. Dodatok

č. 1 vylučuje vyhotovenie zmluvy o budúcej zmluve v neskoršom období, pretože

k neexistujúcej zmluve vyhotovený byť nemohol.

Aj svedok J. K. potvrdil, že na požiadanie bol na Mestskom úrade vo Vranove nad

Topľou, kde mu pracovníčka na kópiu listu vlastníctva napísala vyžiadané súpisné číslo.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že získať súpisné číslo bolo možné

aj neformálne, krátkou cestou a v tejto súvislosti poukázal na výpoveď obžalovaného

Ing. M. M., ktorému súpisné číslo pred vydaním rozhodnutia bolo oznámené telefonicky.

Svedkyne M. M. a I. J. uviedli, že nemôžu s určitosťou vylúčiť, či v auguste 1995 neprišiel

do kancelárie občan so žiadosťou o vydanie súpisného čísla. Krajskému súdu vyčítal, že

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nevyhodnotil dôkazy svedčiace v jeho

prospech. O neobjektívnosti trestného stíhania už v štádiu prípravného konania svedčí aj

uznesenie o vznesení obvinenia voči svedkovi J. K., ktoré bolo neskôr ako nezákonné

zrušené. Ďalej uviedol, že ako advokát nezastupoval žalobcu I., s. r.o., v spore proti

Slovenskej republike o náhradu škody a oprávneného v následnom exekučnom konaní a nebol

prítomný pri žiadnych rokovaniach, na ktorých by sa jednalo o predaji nezákonne získaných

akcií akciovej spoločnosti T..

Navrhol preto, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok zrušil a podľa § 226 písm. a/

ho spod obžaloby krajského prokurátora oslobodil. Alternatívne navrhol, aby bola vec

v zmysle vrátená krajskému prokurátorovi na došetrenie.

Aj obžalovaný Ing. M. M. rovnako ako obžalovaný JUDr. M. K. v podanom odvolaní

namietol, že pochybnosti o tom, že zmluva o budúcej zmluve bola antidatovaná boli

odstránené výsluchom svedkyne JUDr. B. K. a dodatkom č. 1 k tejto zmluve, ktorý mal

daňový úrad pri daňovej kontrole k dispozícii, o čom svedčí jeho pečiatka na dodatku. Že

trestný čin nespáchal je preukázané aj tým, že on ani spoluobžalovaní neboli účastníkmi

konania o náhradu škody v konaní vedenom pod spisovou značkou na Okresnom

súde Vranov nad Topľou, ktorého rozhodnutie bolo potvrdené odvolacím aj dovolacím

súdom, tak ako aj platnosť zmluvy o budúcej zmluve. Krajský súd nevzal do úvahy, že žiaden

z obžalovaných nebol účastníkom exekučného konania a nebol v žiadnej súčinnosti so

sudkyňou okresného súdu, s exekútorkou, s maklérom, ani s pracovníkom strediska cenných

papierov. Nebol ani vlastníkom akcií akciovej spoločnosti T. a ani exekúciu nenavrhol.

27

Prvostupňový súd tiež neprihliadol na jeho obhajobu, že nekonal ako fyzická osoba,

ale ako konateľ spoločnosti S. V., s. r. o., pričom on ani spoločnosť žiadne výhody nezískali.

Ako spoločnosť na strane kupujúceho, S. V., s. r. o., nebola účastníčkou konania proti

Slovenskej republike o náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia Daňového úradu vo

V. nad T..

Oproti podanej obžalobe súd prvého stupňa navyše podstatným (neprípustným

spôsobom) zmenil znenie skutkovej vety, čím došlo k zmene totožnosti skutku. Krajský súd

sa nielenže v rozsudku nevysporiadal s dôkazmi svedčiacimi v jeho prospech, ale zamietol

aj návrhy na doplnenie dokazovania. Neoboznámil zmluvy a listiny týkajúce sa spoločnosti I.

V., s. r. o., a S. V., s. r. o., ktoré boli políciou odňaté, z ktorých sa dalo zistiť používanie

súpisného čísla aj pred 18. augustom 1995. Tieto dôkazy v spise chýbajú a okrem nich v ňom

chýbajú aj iné listinné dôkazy svedčiace v jeho prospech. Skutkový stav veci nebol náležite

zistený, čo napokon konštatoval už Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení

z 25. mája 2006, sp. zn. , v ktorom nariadil zistiť, kedy bol dodatok k zmluve

o budúcej zmluve číslo 1 doručený na príslušný daňový úrad, zadovážiť príslušné rozhodnutia

súdov a doplniť znalecký posudok o hodnotu akcií akciovej spoločnosti T. na základe zistenia

aktuálnej hodnoty podľa zákona o cenných papieroch.

Rovnako ako obžalovaný JUDr. M. K.preto navrhol, aby ho najvyšší súd podľa § 226

písm. a/ oslobodil spod obžaloby alebo vec vrátil podľa prokurátorovi

na došetrenie.

Obžalovaný Ing. V. M. bez bližšieho písomného odôvodnenia odvolania navrhol

napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Krajský prokurátor podal odvolanie voči napadnutému rozsudku výlučne voči

výrokom o trestoch, ktoré boli obžalovaným uložené.

Označil ich za neprimerane mierne, pretože nezodpovedajú mimoriadne vysokému

stupňu spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaných a neplnia generálnopreventívnu

funkciu. Podľa jeho názoru, krajský súd pri úvahách o tejto otázke dostatočne nezohľadnil

stupeň organizovanosti, špecifické zahmlievanie pomocou zákonných postupov, prelievanie

28

kapitálu a rodinnú a priateľskú previazanosť konania obžalovaných a spôsobenú výšku škody.

Všetci obžalovaní úmyselnou trestnou činnosťou získali alebo sa snažili získať majetkový

prospech. Peňažné tresty, vzhľadom na osobné a majetkové pomery obžalovaných

sú neprimerane mierne a mali byť uložené vo vyššej výmere tak, aby zohľadňovali výšku

spôsobenej škody a mali byť uložené aj obžalovaným Ing. JUDr. M. K. a Ing. P. Š..

Prvostupňový súd pochybil tiež vo výroku o zaradení obžalovaných do nápravnovýchovnej

skupiny, pretože dostatočne neprihliadol na závažnosť ich konania, ktorá vylučuje ich

zaradenie do miernejšej nápravnovýchovnej skupiny. Prihliadnuc na ochranu spoločnosti pred

páchateľmi trestných činov, individuálnu a generálnu prevenciu, ako aj na represívnu stránku

trestu mal súd prvého stupňa uložiť obžalovaným tresty odňatia slobody a peňažné tresty na

hornej hranici zákonom ustanovenej trestnej sadzby a na výkon uložených trestov ich zaradiť

do tretej nápravnovýchovnej skupiny.

Navrhol preto napadnutý rozsudok podľa § 258 ods. 1 písm. d/, písm. e/, ods. 2

zrušiť vo výroku o treste a v zmysle podaného odvolania podľa

ho zmeniť v neprospech obžalovaných.

K odvolaniu krajského prokurátora sa vyjadrili obžalovaní Mgr. Ing. P. Š., Ing. M. M.

a Ing. JUDr. M. K..

Obžalovaný Mgr. Ing. P. Š. v písomnom vyjadrení uviedol, že krajský prokurátor

v obžalobe a v dôvodoch odvolania vychádzal z nepodložených a nedokázaných tvrdení

a dohadov. Trestný čin nespáchal, majetkový prospech nezískal, ani sa ho nesnažil získať

a v tomto smere poukázal na obsah svojho písomného odvolania. Z tohto dôvodu rozhodnutie

súdu prvého stupňa považuje za nezákonné a nesprávne a odvolanie krajského prokurátora

navrhol ako nedôvodné zamietnuť.

Obžalovaný Ing. M. M. a Ing. JUDr. M. K. v písomných vyjadreniach podaných

prostredníctvom obhajcu uviedli, že napadnutý rozsudok je nezákonný. Hoci v záverečnej reči

krajský prokurátor trval na obžalobe, v podanom odvolaní nenamietal, že prvostupňový súd u

obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. vypustil prevažnú časť skutkov a skutok v bode 1/ nanovo

upravil a tým pozmenil jeho totožnosť. Neudržateľnosť obžalobou opísaného skutku sa súd

snažil zachrániť očividne iba v ich neprospech. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané,

že obžalovaní v prípade skôr označeného skutku konali s úmyslom sa obohatiť alebo, že by sa

29

akokoľvek obohatili. Okrem špekulatívneho tvrdenia súdu, voči obžalovaným neexistuje

žiaden relevantný dôkaz. Konštatovanie prokurátora, že tresty uložené v hornej polovici

trestnej sadzby sú neprimerane mierne, nemá žiadne reálne opodstatnenie. Naopak

v neprospech obžaloby vyznieva dĺžka ich trestného stíhania, ktoré bolo začaté v roku 1999

a rozsudok bol vyhlásený až v roku 2009. Tým bol porušený článok 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, že každý má právo na to, aby jeho vec bola

verejne prejednaná nestranným súdom spravodlivo a v primeranej lehote. Poukázali na to, že

krajský prokurátor sa v odvolaní nezaoberal, že zo spisu chýba cca 1800 strán, že v ňom nie

sú originály listín alebo ich overené kópie a že súd neprihliadol k dôkazom svedčiacim v ich

prospech. Nenamietol ani to, že na hlavnom pojednávaní boli odmietnuté návrhy na výsluch

znalca a bolo upustené od vykonania ďalších dôkazov a u obžalovanej Ing. M. K. neboli

zohľadnené dôvody, ktoré viedli k zastaveniu trestného stíhania sudkyne JUDr. R. V. napriek

tomu, že išlo o súvisiace exekučné konanie. Snaha o spravodlivé posúdenie veci nemohla byť

nahradená snahou o prísne potrestanie, keď spáchanie trestného činu vykonaným

dokazovaním preukázané nebolo a nebola rešpektovaná zásada „v pochybnostiach v prospech

obžalovaného“.

Z týchto dôvodov odvolanie krajského prokurátora navrhli podľa

zamietnuť a vo veci ďalej postupovať v zmysle ich odvolacích návrhov.

Obžalovaná Ing. JUDr. M. K. sa k odvolaniu krajského prokurátora vyjadrila aj sama.

Poukázala na svoje odvolanie a navyše dodala, že povinnosťou prokurátora v trestnom konaní

je dozor nad zachovávaním zákonnosti postupu vyšetrovateľa a policajných orgánov, ktorú si

v posudzovanom prípade prokurátor nesplnil. Prokuratúra mala možnosť vykonať všetky

opatrenia pre to, aby nedošlo k prevodu vlastníctva do troch rokov

od zistenia, že akcie akciovej spoločnosti T. nemohli byť prevedené na iného vlastníka. Táto

možnosť jej vyplývala zo o podmienkach prevodu majetku štátu na iné

osoby. Napriek tomu prokurátor porušenie zákona neodstránil, čo len potvrdzuje, že exekúcia

bola vykonaná v súlade so zákonom. Neexistuje žiaden dôkaz o tom, že exekúciou získala

majetkový prospech a argumentácia krajského prokurátora na uloženie peňažného trestu je

nad rámec zákona. Názor prokurátora o jej priaznivých majetkových pomeroch bez

predloženia dôkazov je len hrubým zavádzaním súdu.

30

Podľa účinného od 1. januára 2006 v znení

neskorších predpisov, vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na krajský súd

na vykonanie konania v prvom stupni pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,

vykoná konanie v prvom stupni príslušný krajský súd podľa doterajších predpisov. Konanie

o riadnom opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu vykoná najvyšší súd podľa

doterajších predpisov.

Krajský prokurátor podal obžalobu na Mgr. Ing. Mgr. I. I. a spol. 30. novembra 2001,

neskôr delegáciou podľa na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo 17. januára 2002, sp. zn. , bola vec prikázaná na prejednanie

a rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline, ktorý obžalobu prijal 6. februára 2002.

V súlade s Najvyšší súd Slovenskej republiky vykonal konanie

o podaných riadnych opravných prostriedkoch podľa

v znení neskorších prepisov účinného do 31. decembra 2005.

Podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov

rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, i správnosť postupu konania, ktoré

predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané

a zistil, že

rozsudku predchádzali podstatné chyby konania spočívajúce v tom, že boli porušené

ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci a právo na obhajobu (§ 258 ods. 1

písm. a/ ),

napadnutý rozsudok je nejasný, jeho skutkové zistenia nie sú úplné a súd

sa nevyrovnal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie (§ 258 ods. 1 písm. b/

) a

existujú pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci je potrebné

niektoré dôkazy opakovať a vykonať aj ďalšie dôkazy a ich vykonanie pred odvolacím súdom

by znamenalo nahrádzať činnosť súdu prvého stupňa ( ).

31

Zistené vady nebolo možné odstrániť na verejnom zasadnutí, a preto najvyšší súd

po splnení prieskumnej povinnosti vo veci rozhodol na neverejnom zasadnutí (§ 263 ods. 1

písm. b/ ).

Podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len dohovor), každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach a záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého

je obvinený.

Podľa Čl. 6 ods. 3 Dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

c/ obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu,

d/ vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa Čl. 17 ods. 2 (ďalej len ) nikoho nemožno

stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa Čl. 48 ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa Čl. 50 ods. 3 , obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa § 16 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 trestnosť činu sa posudzuje

podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný; podľa neskoršieho zákona sa posudzuje

len vtedy, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa nikto nemôže byť stíhaný ako obvinený ináč, než

zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

32

Podľa ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány

činné v trestnom konaní z úradnej povinnosti, musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie

a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené .

Podľa orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol

náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. S rovnakou

starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti svedčiace

v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán.

Podľa orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy podľa

svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností

prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom

konaní, alebo niektorá zo strán.

Podľa orgány činné v trestnom konaní posudzujú predbežné otázky,

ktoré sa v konaní vyskytnú, samostatne; ak je tu však o takej otázke právoplatné rozhodnutie

súdu alebo iného štátneho orgánu, sú orgány činné v trestnom konaní takým rozhodnutím

viazané, pokiaľ nejde o posúdenie viny obvineného.

Podľa na urýchlenie konania alebo z iných dôležitých dôvodov,

možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených vylúčiť

na samostatné konanie.

Podľa pred prvým výsluchom treba zistiť totožnosť obvineného,

opýtať sa na jeho rodinné majetkové a zárobkové pomery a predchádzajúce tresty, objasniť

mu podstatu vzneseného obvinenia a poučiť o jeho právach. Obsah poučenia sa zaznačí

v zápisnici.

Podľa za dôkaz môže poslúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité

objasnenie veci a čo bolo získané zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

Podľa ak rozsudok obsahuje odôvodnenie, súd v ňom stručne vyloží,

ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými

33

úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.

Z odôvodnenia musí byť zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, prečo nevyhovel návrhom

na vykonanie ďalších dôkazov a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval

dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Ak boli

do rozsudku pojaté ďalšie výroky, treba odôvodniť aj tieto výroky.

Podľa (okrem iných zákonných podmienok) v neprítomnosti

obžalovaného môže sa hlavné pojednávanie vykonať, len ak súd má za to, že možno vec

spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť i bez prítomnosti obžalovaného.

Podľa namiesto výsluchu svedka na hlavnom pojednávaní možno

čítať zápisnicu o jeho výpovedi, ak súd nepokladá osobný výsluch za potrebný a prokurátor

aj obžalovaný s tým súhlasia. Súhlas obžalovaného nie je potrebný, ak obžalovaný sám

požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti. O tejto skutočnosti musí

byť obžalovaný v predvolaní poučený.

Podľa v znení neskorších zmien a doplnkov štátny orgán

môže ustanoviť za znalca osobu, ktorá nie je zapísaná do zoznamu a má potrebné odborné

predpoklady pre to, aby podala posudky a ktorá s ustanovením vyslovila súhlas,

a) ak pre niektorý odbor nie je znalec do zoznamu zapísaný,

b) ak znalec zapísaný do zoznamu nemôže úkon vykonať,

c) ak by vykonanie úkonu znalcom zapísaným do zoznamu bolo spojené

s neprimeranými ťažkosťami alebo nákladmi.

V konaní pred súdom prvého stupňa tieto ustanovenia dodržané neboli.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v konaní, ktoré predchádzalo

napadnutému rozsudku, došlo na viacerých hlavných pojednávaniach okrem iného,

k porušeniu zákona v ustanovení a , ktorého

podstatou je zabezpečenie práva na obhajobu a zistenie skutočného stavu veci v rozsahu

nevyhnutnom na rozhodnutie a spravodlivé rozhodnutie veci.

34

Pred rozhodnutím o tom, či sa má hlavné pojednávanie vykonať v neprítomnosti

obžalovaného alebo svedkov musí súd riešiť predovšetkým otázku, či dôkazná situácia

v konkrétnej veci dovoľuje takýto postup z hľadiska spoľahlivého rozhodovania, t. j., či aj bez

vypočutia obvineného alebo svedka a jeho súčinnosti pri dokazovaní na hlavnom pojednávaní

bude možné dodržať ustanovenie

Zákonné podmienky a por. súd prvého

stupňa na niektorých hlavných pojednávaniach objektívne nezhodnotil, pretože dostatočne

nezvážil dôkaznú situáciu existujúcu vo veci pri podaní obžaloby, povahu, rozsah a právnu

kvalifikáciu žalovaných skutkov, charakter a význam dôkazov vykonaných v prípravnom

konaní, stanovisko obžalovaných k veci, k vykonaným dôkazom a spôsob ich obhajoby.

Na hlavnom pojednávaní 28. januára 2008 boli prítomní všetci obžalovaní, ktorí

vyhlásili, že ak sa im nepodarí dostaviť na hlavné pojednávanie, budú súhlasiť s jeho

vykonaním v ich neprítomnosti. Z tohto dôvodu sa ich súhlas vzťahoval na celé hlavné

pojednávanie, ktoré z rôznych dôvodov muselo byť odročené.

Obžalovaní síce v súlade s požiadali o vykonanie hlavného

pojednávania v ich neprítomnosti, avšak napriek tomu bol súd povinný skúmať, či sú zákonné

podmienky pre jeho vykonanie uvedené v splnené, teda, či je splnená

materiálna podmienka, že vec je možné spoľahlivo rozhodnúť aj bez ich prítomnosti

na hlavnom pojednávaní. Uvedené platí o to viac, že všetci obžalovaní spáchanie skutkov

popreli a k dôkazom svedčiacim proti nim mali vážne výhrady.

Hlavné pojednávanie 13. júna 2008 bolo vykonané aj v neprítomnosti obžalovaného

Ing. V. M., ktorý spáchanie skutkov poprel napriek tomu, že bol na ňom vykonaný výsluch

svedkyne E. T., teda významný dôkaz pre posúdenie viny obžalovaného v bode 1/

napadnutého rozsudku.

V jeho neprítomnosti bolo vykonané aj hlavné pojednávanie 2. septembra 2008.

Na tomto hlavnom pojednávaní boli tiež vykonané dôkazy významné pre posúdenie viny

obžalovaného výsluchmi svedkov JUDr. B. K. ku skutku v bode 1/ napadnutého rozsudku a

svedkov MUDr. K. G. a Ing. P. G. ku skutku v bode 4/ napadnutého rozsudku, ktorých

výsluchy pre nedodržanie ustanovení , na ktoré bude poukázané v ďalšej

35

časti tohto rozhodnutia, navyše neboli vykonané v súlade so zákonom, a preto ich bude

potrebné na hlavnom pojednávaní vykonať znovu.

V neprítomnosti obžalovaných z bodu 1/ napadnutého rozsudku bolo na hlavnom

pojednávaní 3. septembra 2008 vykonané dokazovanie len prečítaním svedeckých výpovedí,

ktoré sú významné pre posúdenie ich viny (svedkov Ing. D. J., Ing. E. N. a Ing. J. K.)

a obžalovaní nemali možnosť sa na hlavnom pojednávaní k týmto dôkazom vyjadriť.

Hlavné pojednávanie 24. septembra 2008 bolo vykonané v neprítomnosti

obžalovaných JUDr. M. K. a Ing. JUDr. M. K. napriek tomu, že na ňom boli prečítané mnohé

svedecké výpovede, najmä ohľadne skutku v bode 1/ týkajúce sa obžalovaného JUDr. M. K.

(výpovede svedkýň Ing. E. N., Ing. D. J., A. R., M. K.), odborné vyjadrenia z č. l. 855-882,

882/214-882/216, rozsudok 882/255-882/262, ale aj viaceré dôkazy viažuce sa ku skutku

v bode 2/ napadnutého rozsudku, z ktorého bola uznaná za vinnú obžalovaná Ing. JUDr. M.

K., ku ktorým sa neprítomní obžalovaní nemali možnosť vyjadriť.

Aj hlavné pojednávanie 29. októbra 2008 bolo vykonané v neprítomnosti obžalovanej

Ing. JUDr. M. K., hoci boli na ňom oboznámené listinné dôkazy (č. l. 1549-1550)

o vykonanej exekúcii, teda o skutku, spáchanie ktorého sa obžalovanej kladie za vinu.

Napriek tomu, že aj obžalovaní z bodu 1/ napadnutého rozsudku namietli osobu znalca

a ním vyčíslenú hodnotu 647 ks akcií bol znalec na hlavnom pojednávaní 5. júna 2009

vypočutý v ich neprítomnosti. Vzhľadom na výšku trestu, ktorý v prípade uznania viny

obžalovaným hrozí, závažnosť tohto dôkazu a s prihliadnutím na už vyslovený názor

najvyššieho súdu v rozhodnutí z 25. mája 2006, sp. zn. , ktorým prikázal doplniť

znalecký posudok o aktuálnu hodnotu akcií T., a. s., podľa zákona o cenných papieroch,

nemožno konštatovať, že vykonanie tohto dôkazu pre jeho povahu a charakter, význam

a celkové objasnenie okolností významných pre rozhodnutie, bolo možné

aj bez prítomnosti obžalovaných.

Na hlavnom pojednávaní 23. júna 2009 po tom, čo krajský súd návrhy obžalovaných

na doplnenie dokazovania zamietol, vyhlásil dokazovanie za skončené a predseda senátu

obžalovaným udelil slovo na záverečné reči a posledné slovo.

36

Podľa ak niet ďalších dôkazných návrhov alebo ak súd rozhodol,

že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, vyhlási predseda senátu dokazovanie za skončené

a udelí slovo na záverečné reči.

Podľa po skončení záverečných rečí a pred odchodom na záverečnú

poradu udelí predseda senátu obžalovanému posledné slovo.

Obžalovaný nemusí predniesť záverečnú reč, avšak musí mu byť udelené slovo, aby

mohol toto právo využiť. Obžalovaný má právo na posledné slovo bezprostredne pred tým,

než sa senát odoberie na záverečnú poradu. Slovo sa mu udelí aj v prípade, že predtým

nevyužil právo na záverečnú reč, alebo zaňho záverečnú reč predniesol obhajca.

Účelom posledného slova je umožniť obžalovanému uplatnenie vlastnej obhajoby

v tých smeroch, ktoré považuje za dôležité a naposledy tak môže ovplyvniť vo svoj prospech

úvahy súdu bezprostredne pred jeho rozhodnutím.

V tomto ustanovení ide o ďalšie rozvinutie ústavného práva obvineného zaručeného

článkom 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Toto právo bolo obžalovanému Ing. V. M. odňaté, čím došlo k porušeniu jeho práva

na obhajobu a spravodlivý proces. Záverečnú reč za neprítomných obžalovaných JUDr. M. K.

a Ing. V. M. predniesol len ich obhajca (č. l. 1912 a písomne 29. júna 2009, č. l. 1992).

Na hlavnom pojednávaní 23. júna 2009 došlo k porušeniu ustanovení Trestného

poriadku aj vo vzťahu k obžalovanému Mgr. Ing. Mgr. I. I..

Po zamietnutí návrhov na doplnenie dokazovania zo strany obžalovaných, obžalovaný

Mgr. Ing. Mgr. I. požiadal o slovo. Z obsahu zápisnice (č. l. 1909-1911) vyplýva,

že obžalovaný sa rozhodol vypovedať a postupne sa vyjadroval k jednotlivým bodom

obžaloby. Je zrejmé, že mu bola daná možnosť sa k obvineniu vyjadriť.

Obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. po otvorení hlavného pojednávania 28. januára 2008

po zákonnom poučení v zmysle , , , uviedol,

že trvá na svojich vyjadreniach z prípravného konania a zatiaľ vypovedať nechce.

37

Výsluch obvineného je jedným z dôkazných prostriedkov podľa .

Dôkaz výsluchom obžalovaného na hlavnom pojednávaní musí byť vykonaný spôsobom,

ktorý určuje (, ).

K výpovedi a k priznaniu, nesmie byť obvinený žiadnym spôsobom donútený.

Obvinený nie je povinný vypovedať. Ide o zdôraznenie všeobecne platnej zásady (Čl. 40

ods. 4 Ľudských práv a slobôd) vyjadrenej i v ďalších ustanoveniach

(§ 33 ods. 1 veta prvá).

Obvinený má právo vždy sám rozhodnúť, či bude vypovedať alebo či vypovedať

odmietne. Taktiež má právo do skončenia dokazovania prihlásiť sa o slovo a vypovedať

v ktoromkoľvek štádiu trestného konania a aj pred odvolacím súdom.

Pred výsluchom, však obvinený musí byť poučený o svojich právach v zmysle

. Účelom poučenia obvineného o jeho právach je rovnako možnosť plného

uplatnenia obhajoby v priebehu celého trestného stíhania. Základnou zásadou trestného

konania ( ) je povinnosť orgánov činných v trestnom konaní poučiť

obvineného v každom štádiu trestného stíhania o jeho právach, umožňujúcich mu plné

uplatnenie obhajoby. Primerané poučenie je potrebné upraviť podľa štádia trestného stíhania,

v ktorom sa vec nachádza, podľa povahy vykonaného úkonu a podľa okolností prípadu.

Primerané poučenie je preto potrebné dať obvinenému pri každom jeho výsluchu nielen

pri prvom. Vzhľadom aj na odstup času do prvého poučenia obžalovaného o jeho právach

na hlavnom pojednávaní 28. januára 2008, teda s odstupom času jeden a pol roka, bolo

potrebné v súlade s obžalovaného poučiť, keď sa v záverečnej fáze

trestného stíhania rozhodol, že chce vo veci vypovedať.

Obsah poučenia sa musí vždy poznamenať do zápisnice o hlavnom pojednávaní.

Z jej obsahu z 23. júna 2009 (č. l. 1908) nevyplýva, či bol obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I.

pred výsluchom poučený, v akom rozsahu a nie je z nej ani zrejmé jeho vyjadrenie

k poučeniu, najmä či mu porozumel.

Zo zápisnice taktiež nemožno zistiť, ako sa prítomní obžalovaní na hlavnom

pojednávaní k jeho výpovedi vyjadrili ( ).

38

Vytýkané porušenia ustanovení bude musieť súd prvého stupňa

pri opätovnom prejednaní veci odstrániť a hlavné pojednávanie vykonať v súlade

so zákonom. Najmä dôsledne rešpektovať ustanovenie a

a dôsledne zvažovať, či vykonanie, respektíve opakovanie dôkazov významných

pre posúdenie viny, možno vykonať v neprítomnosti obžalovaných a len prečítaním výpovedí

svedkov.

Výrok o vine obžalovaných JUDr. M. K., Ing. M. M. a Ing. V. M. krajský súd založil

na tom, že zmluva o budúcej zmluve z 18. augusta 1995, ktorá bola podkladom pre neskorší

nárok spoločnosti I. V., s. r. o., na náhradu škody voči Slovenskej republike – Ministerstvu

financií Slovenskej republiky bola antidatovaná. Záver o antidatovaní zmluvy, ktorú

vyhotovil obžalovaný JUDr. M. K. a podpísali Ing. V. M. za spoločnosť I. V., s. r. o.,

a Ing. M. M. za spoločnosť S. V., s. r. o., podľa názoru súdu prvého stupňa možno oprieť

o výpovede viacerých svedkov a listinné dôkazy nachádzajúce sa v procesnom spise.

Z nich poukázal na výpovede svedkov Ing. D. J., Ing. E. N. a Ing. J. K., že v čase

rokovaní so zástupcami spoločnosti I. V. v roku 1995, ktorými boli obžalovaní Mgr. Ing. Mgr.

I.I., Ing. V. M. a svedok M. K., nebola žiadna zmienka o predaji nehnuteľnosti napriek tomu,

že dôvodom jej predaja mali byť nesplatené úvery spoločnosti I. S. s.. Svedkyne potvrdili, že

o predaji nehnuteľnosti rokovali až v apríli 1996. Svedok uviedol, že ani daňový úrad vo V.

nad T. v tom čase nemal vedomosť o zamýšľanom predaji nehnuteľnosti, ktorá bola

predmetom záložného práva daňového úradu a o tomto sa dozvedel až v októbri 1996.

Spoločnosť I. o súhlas s prevodom nehnuteľnosti správcu dane nikdy nepožiadala.

Svedkyne E. T. a A. K., pracovníčky Mestského úradu vo Vranove nad Topľou

potvrdili, že po obdržaní písomnej žiadosti z 19. januára 1996 o pridelenie súpisného čísla

sa vzhľadom na okolnosti prípadu o ďalšom postupe (možnosti pridelenia nového súpisného

čísla) informovali na obvodnom úrade. Bol to prvý takýto prípad, pretože súpisné čísla tak,

ako to bolo uvedené v písomnej žiadosti sa prideliť nedali. Svedkyne uviedli, že informácie o

súpisných číslach vopred dávali len pre plynárov. Náhodne vypočítať orientačné číslo, ktoré

bude pridelené nebolo možné, lebo orientačné čísla 70 a 72 mohli byť pridelené aj opačne.

Navyše žiadosť smerovala k prideleniu súpisného čísla a nebolo možné predvídať, že toto

pridelené nebude a že pridelené budú len dve nové orientačné čísla.

39

Svedkyňa I. M., pracovníčka Obvodného úradu životného prostredia vo Vranove nad

Topľou potvrdila, že vybavovala žiadosť o pridelenie súpisného čísla (nie orientačného) na

halu S.. Písomnú žiadosť dostala 26. januára 1996 a stanovisko napísala 29. januára 1996.

Na zmluve o budúcej zmluve z 18. augusta 1995 je okrem iného uvedené aj číslo

nehnuteľnosti na LV x, výrobná hala č. súp. x, ktoré v údajnom čase uzatvorenia tejto zmluvy

ešte nejestvovalo, pretože bolo pridelené až 30. januára 1996 na podklade žiadosti

o pridelenie súpisného čísla z januára 1996.

Obžalovaní Ing. V. M. a Mgr. Ing. Mgr. I. I. od novembra 1995 do 31. novembra 1996

disponovali s nehnuteľnosťou, ktorá mala byť údajne predmetom zmluvy o budúcej zmluve,

ale o tejto zmluve nikdy nehovorili a práve naopak, obžalovaný Ing. V. M. pri podpise

zmluvy č. 1 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a obmedzení prevodu

nehnuteľnosti so S. s., a. s., B., MsP P. z 31. januára 1996 vyhlásil, že na nehnuteľnosti

neviaznu žiadne iné záväzky okrem tiarch uvedených na LV č. X z 15. decembra 1995. Ani

v júni 1996 na rokovaní s Ústredným daňovým riaditeľstvom v Banskej Bystrici škodu

nedefinovali. Obžalovaný Ing. V. M. na hlavnom pojednávaní 24. októbra 1996 potvrdil,

že písomne zmluvu o budúcej zmluve uvádzali až v liste z 28. júna 1996. Riaditeľom S. bol

v kritickom čase svedok Ing. M. H., ale ani on o plánovanej kúpe nehnuteľnosti nebol

informovaný.

Krajský súd upriamil pozornosť aj na nasledovné skutočnosti.

Konateľom spoločnosti I. V., s. r. o., bol v čase od 29. novembra 1993

do 29. januára 1996, teda aj v čase údajného uzatvárania zmluvy o budúcej zmluve svedok M.

K.. Zmluvu však podpísal obžalovaný Ing. V.M., ktorý bol konateľom firmy až od 30. januára

1996 do 2. septembra 1997, a tak bolo potrebné jeho splnomocnenie na uzatvorenie spornej

zmluvy. Podľa obžaloby dátum na tomto splnomocnení s najväčšou pravdepodobnosťou

napísal obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I.. Dokazovanie sa preto do veľkej miery zaoberalo

práve týmto splnomocnením a podľa odborného vyjadrenia je pravdepodobné dokonca

menenie dátumu, nie je však istý autor tohto písma. Z tohto dôvodu bez ďalších dôkazov

nemohol súd prijať v celosti, najmä pokiaľ ide o obžalovaného Mgr. Ing. I., skutok opísaný

obžalobou. Napokon k zápisu dátumu sa dodatočne priznal svedok JUDr. J. S., ktorý

sa však nepamätal, kedy tak urobil.

40

Napriek tomu, že 30. októbra 1995 S. údajne vyzvala I. na uzavretie

kúpnopredajnej zmluvy, tento až 5. júna 1996 žaloval na súde S. o čiastočnú neplatnosť

zmluvy, pokiaľ išlo o zmluvnú pokutu. Žaloba došla súdu 7. júna 1996, dve súdne

pojednávania prebehli už 12. a 20. júna 1996, kedy bola žaloba zamietnutá. Bez ohľadu

na neobvykle rýchle súdne konanie, celý súdny spor sa javí ako rýdzo formálny. Navrhovateľ

nič osobitné netvrdil a nenavrhoval, ale naopak vypovedal, že každý bod uzavretej zmluvy

mu bol pri uzatváraní jasný. Možno vysloviť, že za takýchto okolností navrhovateľ

neočakával a ani nemohol očakávať, že by súd jeho návrhu vyhovel.

Hoci rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť až 16. júla 1996, po zrušení

rozhodnutia o predbežnom opatrení správcom dane dňa 24. júna 1996, kúpna zmluva medzi I.

a S. bola uzavretá dňa 25. júna 1996.

Zmluvná pokuta bola za 233 dní omeškania 116,5 % dohodnutej kúpnej ceny, teda

66 917 447 Sk. Pokutu, podľa zmluvy však najviac do výšky kúpnej ceny, podľa zmluvy

predávajúci zaplatil kupujúcemu formou započítania. Tak sa stalo, že nehnuteľnosti prešli

z jednej spoločnosti na druhú celkom bez pohybu peňazí, teda bezodplatne.

Ešte pred právoplatnosťou rozsudku okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba

o čiastočnú neplatnosť zmluvy o budúcej zmluve, 8. júla 1996 žaloval I. Slovenskú republiku

– Ministerstvo financií o náhradu škody 57 687 455 Sk + 17,6 %-tný úrok z omeškania, lebo

zmluvnú pokutu zavinil štát (daňový úrad).

Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. ,

z 13. januára 1997 bol žalovaný Slovenská republika – Ministerstvo financií, Štefanovičova 5,

Bratislava, zaviazaný zaplatiť žalobcovi I. V. sumu 57 687 455 Sk so 17,6 %-ným úrokom od

16. júla 1996 do zaplatenia od právoplatnosti rozsudku.

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. , z 25. septembra 1997 bol

tento výrok upravený tak, že žalovaný Slovenská republika –Ministerstvo financií má zaplatiť

žalobcovi sumu 43 265 591 Sk, ďalej 17,6 %-ný úrok od 1. januára 1997 a trovy konania

179 550 Sk.

41

Následné dovolanie Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol uznesením sp. zn.

zo 4. marca 1998, lebo nezistil jeho prípustnosť, a tak sa vecnou správnosťou

rozhodnutia krajského súdu nezaoberal. Nie je preto pravdivé tvrdenie obžalovaného

Mgr. Ing. Mgr. I. I., že Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil, že exekúcia prebehla

v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Zo skutkovej vety v bode 1/ napadnutého rozsudku (jej posledného odseku) vyplýva,

že obžalovaní Ing. V. M., Ing. M. M. a JUDr. M. K. získali nárok

na 43 265 591 Sk (1 436 154,50 eur) s príslušenstvom (17,6 % úrok od 1. januára 1997

a trovy konania 179 550 Sk), pričom sa pokúšali získať nárok na 57 687 455 Sk

( eur) s príslušenstvom.“

Uvedené nezodpovedá skutočnému stavu veci, pretože z rozhodnutí Okresného súdu

Vranov nad Topľou z 13. januára 1997, sp. zn. , a Krajského súdu v Prešove

z 25. septembra 1997, sp. zn. , vyplýva, že sumu 43 265 591 Sk s príslušenstvom

získala spoločnosť I. V., s. r. o.

Je teda zrejmé, že nie obžalovaní konaním v bode 1/ napadnutého rozsudku mali

získať nárok na 43 265 591 Sk (1 436 154,50 eur s príslušenstvom 17,6 %-ný úrok

od 1. januára 1997 a trovy konania 179 550 Sk), pričom sa mali pokúsiť získať nárok

na 57 687 455 Sk (1 914 873 eur) s príslušenstvom, ale žalobca, spoločnosť I. V.,

s. r. o., a to konaním, ktorého sa mali spôsobom opísaným v skutkovej vete v bode 1/

napadnutého rozsudku dopustiť obžalovaní.

Podľa názoru najvyššieho súdu pre náležité zistenie skutkového stavu veci v rozsahu

nevyhnutnom na rozhodnutie ( ) je potrebné vykonané dokazovanie doplniť

o ďalšie dôkazy.

Krajský prokurátor podal obžalobu v bode 1/ na Mgr. Ing. Mgr. I. I.

pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a jej podanie voči obžalovanému

založil v podstate na odbornom vyjadrení Kriminalistického a expertízneho ústavu

v Bratislave, že s najväčšou pravdepodobnosťou dátum na plnomocenstve pre Ing. V. M.

napísal tento obžalovaný. Poukázal tiež na postavenie obžalovaného v spoločnostiach, ktoré

uzavreli zmluvu o budúcej zmluve, vzťahy medzi obžalovanými a medzi dotknutými

42

spoločnosťami a aj medzi ďalšími vo veci zainteresovanými osobami. Krajský súd však

„z dôvodu, že nie je istý autor písma, nemohol prijať v celosti, najmä pokiaľ ide

o obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. skutok opísaný obžalobou, pretože k zápisu dátumu sa

dodatočne priznal svedok JUDr. J. S.“.

Výrok o vine obžalovaných v bodoch 1/, 2/, 3/, 4/ a 5/ prvostupňový súd okrem iného

odôvodnil aj tým, že obžalovaní buď antidatovali zmluvu o budúcej zmluve, že základom,

počiatkom všetkých právnych úkonov bol protiprávny úkon kvalifikovaný ako úmyselný

trestný čin podvodu tak, ako je uvedený v bode 1/ napadnutého rozsudku alebo, že vedeli,

že akcie boli získané trestným činom.

Z týchto dôvodov bude potrebné znovu na hlavnom pojednávaní po zákonnom

poučení vypočuť obžalovaných Mgr. Ing. Mgr. I. I., Ing. M. M.

a Ing. V. M. a JUDr. M. K.. Ich výsluch v prípade, ak nevyužijú svoje právo a neodmietnu

vypovedať, bude potrebné zamerať na dôsledné objasnenie dôvodov

a okolností uzavretia zmluvy o budúcej zmluve.

Vykonaným dokazovaním bolo totiž preukázané, že zmluva o budúcej zmluve medzi

spoločnosťami I. V., s. r. o., a S. V., s. r. o., obe so sídlom

H. X, V. n. T., mala byť uzavretá na žiadosť spoločnosti S.

a zmluvné strany nútila, aby ju brali vážne (výpoveď obžalovaného Ing. V. M. v prípravnom

konaní z 11. júla 2000). Obžalovaní Ing. V. M. a Ing. M. M. pritom vypovedali, že spoločnosť

I. chcela nehnuteľnosť predať z dôvodu uhradenia meškajúcich splátok S. s. a spoločnosť S.

na jej kúpu nemala dostatok finančných prostriedkov. V týchto spoločnostiach alebo

v spoločnostiach ich ovládajúcich mal mať rozhodujúce postavenie obžalovaný Mgr. Ing.

Mgr. I. I. Výsluchmi obžalovaných je preto potrebné objasniť, prečo za daných okolností

musela byť medzi týmito spoločnosťami uzavretá zmluva o budúcej zmluve, keď jej

nedodržanie bolo navyše sankcionované neobvykle vysokými úrokmi z omeškania. Ak je

pravdou, že rozhodujúce postavenie v nich mal obžalovaný I., tak dôvod pre jej uzavretie

neexistoval. Zmluva o budúcej zmluve mala byť uzavretá z dôvodu právnej istoty najmä S.

V., s. r. o., ale za skôr uvedených okolností jej právna istota ohrozená nebola.

V súlade s odvolacími námietkami obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I.

je však potrebné zadovážiť do spisu výpisy z obchodného registra všetkých spoločností

43

významných z hľadiska uzavretia zmluvy o budúcej zmluve (teda nielen spoločnosti I. a S.,

ale prípadne aj spoločností ich ovládajúcich) v čase jej uzavretia, ich obsah

na hlavnom pojednávaní oboznámiť a tak sa vyrovnať s obhajobou obžalovaného,

že spoločnosti, ktoré boli zmluvnými stranami uzavretej zmluvy v tom čase neovládal.

Doposiaľ vykonaným dokazovaním nebol objasnený ani dôvod, pre ktorý spoločnosť

I. V., s. r. o., súrila uzatvorenie kúpnopredajnej zmluvy, keď mala so S. s., a. s., P., uzavreté

dve úverové zmluvy v roku 1994, kde záložným bremenom bola predmetná nehnuteľnosť vo

vlastníctve uvedenej spoločnosti. O zamýšľanej kúpe – predaji nehnuteľnosti neboli

informované pracovníčky sporiteľne Ing. D. J. a Ing. E. N., riaditeľ kupujúceho, S. V., s. r. o.,

svedok Ing. M. H., správca dane a ani Ústredné daňové riaditeľstvo v B. B.. Nemali

vedomosť ani o škode, ktorá spoločnosti I. V., s. r. o., v prípade neuzatvorenia

kúpnopredajnej zmluvy hrozila. Prvé informácie, že nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom

záložného práva má byť predaná, boli z apríla 1996 (svedkyňa Ing. D. J. a Ing. E. N.)

a z októbra 1996 (svedok Ing. J. K. z Daňového úradu vo V. n. T.).

Niet pochybnosti o tom, že 19. januára 1996 spoločnosť S. V., s. r. o., a I. V., s. r. o.,

požiadali Mestský úrad vo V. n. T. o pridelenie súpisného čísla na predmetnú nehnuteľnosť

(č. l. 177 zv. I, príloha B) hoci obžalovaný

Ing. M. M. namietol, že žiadosť nepodpísal.

Zistené skutočnosti, by vo svojom súhrne mohli nasvedčovať pre záver, že zmluva

o budúcej zmluve z 18. augusta 1995 nemohla byť v uvedený deň uzavretá. Obžalovaní však

antidatovanie zmluvy popierajú a na svoju obhajobu uvádzajú, že 10. decembra 1995 bol

JUDr. B. K. vyhotovený dodatok k zmluve o budúcej zmluve, ktorý správca dane mal pri

výkone daňovej kontroly k dispozícii. Tento dodatok nachádzajúci sa na č. l.

12 vo zväzku I – T. 1A, síce JUDr. B. K. podpísaný nie je, avšak

je opatrený pečiatkou správcu dane.

Napriek príkazu najvyššieho súdu v jeho ostatnom rozhodnutí z 25. mája 2006, sp. zn.

, z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní vo vzťahu k tomuto

skutku nevyplýva, kedy bol uvedený dodatok daňovému úradu doručený.

44

Na objasnenie tejto otázky je potrebné na hlavnom pojednávaní vypočuť pracovníčky

správcu dane, ktoré daňovú kontrolu vykonali. Podľa zistenia najvyššieho súdu by malo ísť

o V. J. a A. D.. Výsluchom týchto svedkýň bude potrebné zisťovať,

či pri výkone daňovej kontroly, ktorá začala 7. decembra 1995 mali dodatok

č. 1 k dispozícii a či naň dali na ňom sa nachádzajúcu pečiatku. Ich výsluch je potrebné

zamerať aj na skutočnosť, či mali k dispozícii samotnú zmluvu o budúcej zmluve a ak áno

prečo táto nie je tiež opečiatkovaná. Svedkyne nech sa vyjadria aj k tomu, či súčasťou

daňovej kontroly vo všeobecnosti sú alebo v danom prípade boli aj právnické listiny platiteľa

dane, ktorou dodatok č. 1 k zmluve o budúcej zmluve nepochybne je. Zároveň je potrebné

pokúsiť sa zistiť, či im bola pridelená pečiatka daňového úradu s číslom 1, ktorá

sa na dodatku nachádza, či táto podľa dokladov daňového úradu vôbec existovala, pretože

všetky doklady správcu dane nachádzajúce sa spise majú iné číselné označenie a či nebolo

povinnosťou alebo zvykom opečiatkované doklady opatriť aj podpisom kontrolného orgánu.

Aj keď prokurátor a obžalovaní s prečítaním viacerých svedeckých výpovedí

z prípravného konania, významných pre posúdenie otázky viny obžalovaných súhlasili, podľa

názoru najvyššieho súdu pre takýto postup neboli splnené zákonné podmienky.

Preto je na hlavnom pojednávaní potrebný aj výsluch svedkýň Ing. D. J., Ing. M. Š.

a Ing. E. N., pracovníčok S. s., a. s., pobočky P., najmä na okolnosť, či mali vedomosť

o existencii zmluvy o budúcej zmluve, kedy sa o nej dozvedeli a či so zástupcami (ktorými)

skôr uvedených spoločností o tejto pri rokovaní o splatení poskytnutých úverov a kedy

rokovali.

Pre náležité zistenie skutkového stavu je navyše potrebné vypočuť na hlavnom

pojednávaní aj svedka Ing. J. K. z Daňového úradu vo V. n. T.

ku skutočnostiam, ktoré boli predmetom jeho výsluchu v prípravnom konaní.

Krajský súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie aj výsluchom svedkýň A.

K. a E. T., o ktorých výpovede tiež oprel výrok o vine obžalovaných. Pri vykonaní týchto

dôkazov však nebol dôsledný. Je pochopiteľné,

že pre odstup času od skutku, ktorý mal byť spáchaný sa svedkyne na všetky okolnosti

prípadu pamätať nemôžu, a preto bolo potrebné prečítať ich výpovede z prípravného konania.

V tomto štádiu trestného stíhania boli svedkyne vypočuté viackrát. V zápisnici z hlavného

45

pojednávania z 5. mája 2008 (č. l. 1291) a z 13. júna 2008 (č. l. 1331) je uvedené, že sa číta

zápisnica o výsluchu svedkyne z prípravného konania. Nie je v nej však uvedené, ktoré

výpovede svedkýň boli prečítané. Výpovede svedkýň z prípravného konania

sú zaprotokolované na č. l. 164-167, ale aj na č. l. 455-456, 513-517 (svedkyne A. K.) a na č.

l. 159-163, 459-460, 533-538 (svedkyne E. T.). Zistenie tejto skutočnosti je významné o to

viac, že v prípravnom konaní boli svedkyne vypočuté

aj pred vznesením obvinení obžalovaným, ktorí tak nemohli uplatniť svoje právo na obhajobu

prostredníctvom obhajcov prítomných pri vykonaní týchto dôkazov po vznesení obvinia

obžalovaným. Preto je potrebné, aby krajský súd tieto dôkazy vykonal zákonným spôsobom

a v prípade ak svedkyne si na obsah dôležitých skutočností nebudú celkom pamätať, prečítať

tie výpovede svedkýň, ktoré boli vykonané po vznesení obvinenia obžalovaným, pri ktorých

boli obhajcovia obžalovaných prítomní alebo boli o týchto úkonoch trestného konania riadne

a včas upovedomení.

Na objasnenie spôsobu oznámenia orientačného čísla k nehnuteľnosti, ktorej odpredaj

mal byť predmetom zmluvy o budúcej zmluve je potrebné na hlavnom pojednávaní vypočuť

aj svedka A. R..

V neposlednom rade je potrebné oboznámiť aj obsah pripojeného spisového materiálu

KV-54/20-98 a tým preveriť obhajobné námietky obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. Najvyšší

súd pri oboznámení sa s jeho obsahom zistil, že napríklad námietka obžalovaného, že svedok

Ing. J. K. klame (jeho výpoveď z prípravného konania bola na hlavnom pojednávaní 3.

septembra 2008 len prečítaná), pretože v prípade obžalovaného J. K. vypovedal inak, je

neopodstatnená. Svedok Ing. J. K. v tejto veci nevypovedal (č. l. 19 z 12. októbra 1998, sp.

zn. -98).

Pre úplnosť k tomuto skutku najvyšší súd poznamenáva, že súd prvého stupňa

v napadnutom rozsudku nesprávne na č. l. 16 a 17 uviedol, že S. s., a. s., P. 31. januára 1996

podpísala v poradí už tretiu úverovú zmluvu v tomto prípade

na sumu 9,5 milióna korún so spoločnosťou S.. Správne malo byť uvedené, že zmluvu

uzavrela spoločnosť S. T. V., s. r. o., ktorá je inou spoločnosťou ako S. V., s. r. o.

K obsahu zmluvy č. 1 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a obmedzeniu

prevodu nehnuteľnosti zo skôr uvedeného dňa je potrebné obžalovaného Ing. V. M. požiadať

46

o vysvetlenie, z akého dôvodu v článku II bod 3 ako záložca vyhlásil,

že na nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom zmluvy o budúcej zmluve neviaznu žiadne

záväzky, keď už v tom čase mala byť podpísaná zmluva o budúcej zmluve, týkajúca sa tejto

nehnuteľnosti.

V tejto súvislosti a v súvislosti s obhajobnými námietkami obžalovaného

Mgr. Ing. Mgr. I. I. bude potrebné zaobstarať aj výpis z obchodného registra a spoločenskú

zmluvu z času podpísania tretej úverovej zmluvy a tak zistiť, kto bol oprávnený za spoločnosť

podpisovať.

Na preverenie obhajoby obžalovaného Ing. M. M., že ako konateľ tejto spoločnosti bol

oprávnený aj bez súhlasu valného zhromaždenia sám rozhodnúť o kúpe nehnuteľnosti

a spôsobe jej financovania, bude úlohou súdu zaobstarať a na hlavnom pojednávaní

oboznámiť aj spoločenskú zmluvu spoločnosti S. V., s. r. o., a posúdiť tak pravdivosť jeho

výpovede, pretože nie je obvyklé, aby o majetkových otázkach obchodných spoločností

rozhodoval len konateľ a nie valné zhromaždenie spoločnosti.

Na záver k tomuto skutku najvyšší súd poznamenáva, že prvostupňový súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nehodnotil výpovede svedkov J. K., JUDr. J.

S., JUDr. B. K., ktorí na hlavnom pojednávaní obhajobu obžalovaných potvrdili. Preto je

v tejto časti napadnutý rozsudok nejasný a nezodpovedá ustanoveniu

Výrok o vine obžalovanej Ing. JUDr. M. K. krajský súd založil na tom,

že základom všetkých právnych úkonov, ktoré predchádzali súčasnému stavu, bol protiprávny

úkon, kvalifikovaný ako úmyselný trestný čin podvodu tak, ako je uvedený v bode 1/

napadnutého rozsudku, ktorý vytvoril predpoklady pre ďalšie protiprávne úkony obžalovanej

ako súdnej exekútorky. Obžalovaná ako osoba znalá práva musela vedieť, že vykonala

exekúciu na majetok iného ako povinného a pri jej vedomosti prinajmenšom o „menovitej“

hodnote jednej akcie T. vo výške 1 milión korún (napr. z dokladu, ktorým

je „oznámenie zrealizovania predaja cenných papierov“) a predaji kontrolného balíka akcií

za cenu podstatne nižšiu cenu, ako je uvedená v záveroch podaného znaleckého posudku,

je preukázaný jej úmysel spáchať trestný čin, z ktorého bola v bode 2/ napadnutého rozsudku

uznaná vinnou.

47

Upriamil pozornosť na dátum vzniku spoločnosti C. S., a. s.

(5. septembra 1996), a jej štatutárnych zástupcov, ktorými boli obžalovaní

Mgr. Ing. I., Ing. V. M. a J. I., brat obžalovaného

Mgr. Ing. Mgr. I. I., na splnomocneného zástupcu tejto spoločnosti, ktorým bol

od 5. septembra 1998 obžalovaný Ing. P. Š., ktorý uzatváral komisionársku zmluvu

s exekútorkou ako i to, že výber subjektov, ktoré mali nadobudnúť akcie spoločnosti T., a. s.,

bol extrémne blízky obžalovanému Mgr. Ing. I. I..

Poukázal aj na právne normy, ktoré prevod akcií akciovej spoločnosti T. zakazovali

a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) týkajúce sa otázok nadobudnutia akcií

tejto spoločnosti.

Z článkov 4 a 20 ods. 2 vyplýva ochrana vlastníctva Slovenskej republiky,

fyzických a právnických osôb a z § 2 ods. 3 zákona o strategických podnikoch vyplýva,

že predmetom privatizácie nemôžu byť akcie T. akciovej spoločnosti Bratislava a S. E.

akciovej spoločnosti Bratislava, ktorých držiteľom alebo vlastníkom je štát.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej

len Exekučný poriadok) ustanovuje, že exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len , ústavnými zákonmi,

medzinárodnými zmluvami podľa Čl. 7 ods. 2 a 5 , zákonmi, inými všeobecne

záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom

v exekučnom konaní.

Exekučný poriadok v § 114 ustanovuje, že exekúciou nemožno postihnúť veci,

ktorých predaj je podľa osobitných predpisov zakázaný alebo ktoré podľa osobitných

predpisov exekúcii nepodliehajú.

Podľa § 117a Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie

upovedomí oprávneného a povinného o začatí exekúcie predajom hnuteľných vecí a podľa

písm. b/ Exekučného poriadku zakáže povinnému, aby nakladal s vecami.

48

Podľa § 122 Exekučného poriadku spísané veci sa odhadnú. Vykonanie odhadu

zabezpečí exekútor pribratím znalca.

Podľa v znení zmien a doplnkov o cenných

papieroch (ďalej len zákon o cenných papieroch) cenné papiere na meno, cenné papiere

na doručiteľa a cenné papiere na rad, ktoré možno previesť rubopisom, ako aj ďalšie cenné

papiere podľa osobitných predpisov 13) možno zexekvovať tak, že exekútor spíše tieto cenné

papiere podľa ustanovení o predaji hnuteľných vecí a odníme ich alebo dá príkaz

na pozastavenie práva nakladať s cennými papiermi povinného podľa osobitného predpisu

12b) alebo vykoná úkony, ktoré podľa osobitných predpisov nahrádzajú odňatie týchto

cenných papierov.

Podľa § 131a ods. 2 na exekúciu cenných papierov, ktoré nie sú prijaté na trh

kótovaných cenných papierov 13a) burzy cenných papierov, sa primerane použijú ustanovenia

o exekúcii predajom hnuteľných vecí, ak to povaha cenného papiera umožňuje. Najnižším

podaním je hodnota cenného papiera určená znaleckým posudkom.

(o správe majetku štátu) v , upravuje,

že ak osobitný predpis neustanoví inak, správu pohľadávky Slovenskej republiky je povinný

vykonávať správca, z činnosti ktorého pohľadávka štátu vznikla. Tieto ustanovenia sa použijú

primerane aj na záväzky Slovenskej republiky.

Podľa zákona o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (ďalej len zákon o sudcoch a prísediacich) za rozhodovanie nemožno

sudcu ani prísediacich stíhať, a to ani po zániku ich funkcií.

Podľa o zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení

neskorších predpisov o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené platí domnienka,

že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa týka. Domnienka o znalosti

vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

Zo zákona o strategických podnikoch (§ 2 ods. 3) je nepochybné, že tento

je osobitným predpisom, ktorý zakazuje akýkoľvek predaj akcií akciovej spoločnosti T. vo

vlastníctve štátu. Zo zákazu predaja akcií tejto spoločnosti vyplýva

49

aj vylúčenie veci z exekúcie v zmysle § 114 Exekučného poriadku, ktoré má ústavný základ

v Čl. 20 ods. 2 . To znamená, že v čase vykonania exekúcie, akcie tejto spoločnosti

nebolo možné postihnúť exekúciou, lebo osobitný zákon ich predaj zakazoval. Boli vylúčené

z exekúcie ex lege, t. j. bez toho, aby sa muselo urobiť v tomto smere konkrétne rozhodnutie.

Aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. novembra 2000, sp. zn.

, uverejneného pod č. 2/2000 v ZNaU) vyplýva, že obmedzenia súdnej

exekúcie sú prípustné aj vtedy, ak treba vylúčiť zo súdnej exekúcie také majetkové hodnoty,

ktoré slúžia všeobecne prospešným účelom alebo predstavujú hodnoty uvedené

v Čl. 4 .

Listinnými dôkazmi, obsah ktorých krajský súd na hlavnom pojednávaní oboznámil,

boli preukázané nasledovné skutočnosti.

Obžalovaná bola poverením Okresného súdu Vranov nad Topľou

z 28. novembra 1997, číslo 5713*003605, poverená v zmysle

Z. z. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Vranove

nad Topľou z 13. januára 1997, sp. zn. , a Krajského súdu v Prešove

z 25. septembra 1997, sp. zn. , voči povinnému Slovenskej republike –

Ministerstvo financií Slovenskej republiky, v prospech oprávneného I. V., spoločnosť

s ručením obmedzeným, na vymoženie uloženej povinnosti o 43 265 591 Sk s príslušenstvom.

Následne podľa § 47 Exekučného poriadku 1. decembra 1997, sp. zn. Ex 4575/97,

upovedomila Slovenskú republiku – Ministerstvo financií Slovenskej republiky o tom,

že 27. novembra 1997 začalo exekučné konanie v prospech oprávneného v neprospech

povinného na vymoženie pohľadávky vo výške 43 265 591 Sk a jej príslušenstva, ktoré

podrobne špecifikovala. Zároveň povinného vyzvala, aby v lehote 14 dní od doručenia

upovedomenia uspokojil pohľadávku oprávneného a jej príslušenstvo, ako aj trovy exekúcie,

inak vydá exekučný príkaz na vykonanie exekúcie a príkaz na úhradu trov exekúcie a vykoná

exekúciu. Súčasne zakázala povinnému odo dňa doručenia upovedomenia nakladať so svojím

majetkom, ktorý podľa exekučného poriadku podlieha exekúcii.

Nadväzne na to obžalovaná vykonala sériu právnych úkonov s odkazom

na ustanovenia exekučného poriadku voči povinnému, ktorými sa snažila v prospech

50

oprávneného prikázaním pohľadávky z účtu povinného alebo z iných peňažných pohľadávok

alebo predajom cenných papierov a napokon aj predajom nehnuteľností vymôcť pohľadávku

aj s príslušenstvom na svoj účet avšak bezúspešne.

Medzitým oprávnený, spoločnosť I. V., spol. s r. o., obžalovanej 16. júla 1998

oznámil, že 13. júla 1998 uzavrel so spoločnosťou C., a. s., zmluvu o postúpení pohľadávky

voči Slovenskej republike – Ministerstvu financií vo výške 43 265 591 Sk

so 17,6 % úrokom od 1. januára 1997.

Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 3. augusta 1998, sp. zn. Er 3134/97,

Ex 4575/97, rozhodol, že exekúcia vykonávaná v tejto právnej veci oprávneným I. V., spol. s

r. o., Ul. X. N. X., H., sa bude ďalej viesť s oprávneným

C., a. s., ul. H. X, V. n. T.

Obžalovaná 21. augusta 1998 požiadala Stredisko cenných papierov, a. s., B.,

pracovisko P., o poskytnutie súčinnosti pri vykonávaní exekúcie odvolajúc

sa na poverenie na vykonanie exekúcie č. 5713*003605 z 28. novembra 1997 vydaného

Okresným súdom Vranov nad Topľou s tým, aby jej bolo oznámené číslo majetkového účtu

v Stredisko cenných papierov Slovenskej republiky a druh a počet cenných papierov

povinného Slovenská republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Štefanovičova

5, Bratislava, pričom ale uviedla IČO 00686832 patriace Ministerstvu hospodárstva

Slovenskej republiky a nie Ministerstvu financií Slovenskej republiky. Podanú žiadosť

obžalovaná odôvodnila § 34 Exekučného poriadku, teda povinnosťou štátnych orgánov

fyzických a právnických osôb oznámiť exekútorovi na jeho žiadosť údaje o majetku

povinného.

Obžalovaný Mgr. Ing. P. Š., ktorý bol od 31. januára 1997 splnomocnený

až do odvolania obžalovanou na doručovanie Stredisko cenných papierov Slovenskej

republiky, a. s., B., pracovisko P., žiadostí súdneho exekútora o poskytnutie súčinnosti pri

vykonávaní exekúcií a preberal od neho výpisy zo strediska cenných papierov, 24. augusta

1998 požiadal toto stredisko o správu o stave akcií Ministerstva hospodárstva Slovenskej

republiky a v ten istý deň mu stredisko informáciu aj poskytlo.

51

Člen predstavenstva nového oprávneného M. Š., 3. septembra 1998 s poukazom na §

116 Exekučného poriadku (vykonanie exekúcie podľa návrhu oprávneného s výslovným

určením vecí, ktoré sa majú predať) súdnej exekútorke navrhol vykonanie exekúcie predajom

cenných papierov, ktorých majiteľom je povinný Slovenská republika s tým, že v prílohe

uviedol zoznam akcií desiatich emitentov cenných papierov, medzi nimi

aj spoločnosť T., a. s., s podrobným oznámením počtu a menovitej hodnoty akcií tohto

emitenta.

Obžalovaná 10. septembra 1998 podala na Okresný súd Vranov nad Topľou žiadosť

o poverenie na vykonanie exekúcie predajom cenných papierov a podľa § 132 Exekučného

poriadku (všetko čo je potrebné na zachovanie práv alebo na výkon práv k cenným papierom,

exekútor vykoná na základe osobitného poverenie, ktorým je uznesenie súdu, pričom písomné

poverenie na výkon exekúcie upravuje § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) požiadala súd

o udelenie poverenia na realizáciu všetkých úkonov potrebných na zachovanie a výkon práv

z cenných papierov povinného – akcionára spojených s akciami, ktoré sú v jeho vlastníctve

a sú predmetom exekúcie na základe poverenia č. 5713*003605 vydaného Okresným súdom

Vranov nad Topľou dňa 28. novembra 1997 a v žiadosti uviedla akcie desiatich emitentov,

medzi ktorými boli aj akcie spoločnosti T., a. s. Zároveň uviedla, že na základe tohto

poverenia môže exekútorka v zmysle

v spojení so o cenných papieroch a stanov spoločnosti podieľať

sa na riadení spoločnosti a uplatňovať všetky práva spojené s cennými papiermi. Navrhla, aby

súd vydal poverenie podľa § 132 exekučného poriadku, ktorým poveruje exekútorku

na vykonanie všetkého, čo je potrebné na zachovanie a výkon práva z cenných papierov

povinného v rámci výkonu exekúcie uskutočňovanej na základe poverenia súdu

č. 5713*003605 z 28. novembra 1997, a to podieľať sa na riadení spoločnosti, jej zisku

a na likvidačnom zostatku pri zániku spoločnosti (podľa a zákona

č. o cenných papieroch) a uplatňovať všetky práva spojené s cennými papiermi,

ktoré sú predmetom tejto exekúcie. V návrhu uviedla akcie rôznych emitentov a medzi nimi

aj akcie spoločnosti T., a. s.

Nadväzne na to Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením z 24. septembra 1998

podľa § 132 zákona o cenných papieroch žiadosti obžalovanej v celom rozsahu vyhovel

a udelil jej poverenie v takom rozsahu ako žiadala.

52

Obžalovaná ako súdna exekútorka 30. septembra 1998 podľa § 577 a nasl. zákona

č. o cenných papieroch

uzavrela ako komitent s obchodníkom s cennými papiermi C. S., o. c. p., a. s., K., zastúpeným

obžalovaným Ing. P. Š. ako komisionárom komisionársku zmluvu, predmetom ktorej o. i. bol

záväzok komisionára vo vlastnom mene za podmienok podľa tejto zmluvy zariadiť na účet

komitenta predaj zaknihovaných cenných papierov podľa exekučného príkazu na predaj

cenných papierov, ktorý tvorí súčasť tejto zmluvy. Povinnosťou komisionára bolo pri

zriaďovaní záležitostí konať s potrebnou odbornou starostlivosťou podľa pokynov komitenta.

Na podklade § 64, § 131a, § 132 (exekúcia predajom cenných papierov) Exekučného

poriadku obžalovaná vydala 7. októbra 1998 exekučný príkaz na vykonanie exekúcie

predajom cenných papierov deviatich emitentov (nie desiatich ako je nesprávne uvedené

vo výroku napadnutého rozsudku) vedených v stredisku cenných papierov na účte X

(patriacemu Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky) medzi nimi

aj emitenta – akciovej spoločnosti T. na základe poverenia na vykonanie exekúcie

č. 5713*003605 z 28. novembra 1997 a uznesenia Okresného súdu Vranov nad Topľou,

sp. zn. Er 3143/97, z 24. septembra 1998, ktorým súd poveril súdnu exekútorku na vykonanie

všetkého, čo je potrebné na zachovanie a výkon práv z cenných papierov povinného.

V príkaze uviedla, že exekúciu nariaďuje vykonať za najvyššiu cenu za akú je možné

pri vynaložení maximálnej odbornej starostlivosti predať cenné papiere, do výšky vymáhanej

pohľadávky a jej príslušenstva.

Ešte predtým v súlade s § 131 ods. 1 Exekučného poriadku vydala obžalovaná

6. októbra 1998 príkaz na pozastavenie výkonu práva nakladať s cennými papiermi emitentov

uvedených v neskôr vydanom exekučnom príkaze.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím z 28. februára 2001, sp. zn.

M Cdo 2/99, v exekučnej veci oprávneného C., a. s., proti povinnému Slovenská republika –

Ministerstvo financií Slovenskej republiky pre vymoženie 43 265 591 Sk s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. Er 3143/97,

Ex 4575/97 rozhodol tak, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej

republiky zamietol a zaviazal ho k náhrade trov dovolacieho konania. Rozhodol tak preto,

že neboli splnené zákonné podmienky na podanie dovolania. Z odôvodnenia tohto

rozhodnutia, ale o. i. vyplýva, že dovolaním napadnutým rozhodnutím okresného súdu bola

53

exekútorka poverená na vykonanie všetkého, čo je potrebné na zachovanie alebo výkon práv

z akcií vymenovaných v uznesení (č. l. 6). Za takú činnosť však podľa názoru dovolacieho

súdu nemožno považovať uskutočnenie exekúcie samotným predajom cenných papierov.

Na to bolo exekútorke súdom udelené poverenie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

28. novembra 1997 pod č. 5713*003605. Právna úprava Exekučného poriadku vychádza totiž

zo zásady, že je to exekútor (ktorému bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie podľa

§ 44 Exekučného poriadku), ktorý rozhoduje o tom, akým spôsobom exekúciu vykoná

(až na výnimky v zákone taxatívne uvedené). Osobitné poverenie v zmysle ustanovenia

§ 132 Exekučného poriadku sa vzťahovalo na ďalšiu činnosť exekútorky, na to, čo bolo

potrebné na zachovanie alebo výkon práv z akcií, napr. práva akcionára podieľať sa podľa

zákona (Obch. zák.) a stanov spoločnosti na jej riadení, jej zisku a na likvidačnom zostatku

pri zániku spoločnosti. Toto rozhodnutie bolo oboznámené na hlavných pojednávaniach

22. júna 2009 (č. l. 1834, zv. VIII) a 24. septembra 2008 (č. l. 1524, zv. VI).

Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. mája 2009, sp. zn.

2 M Obdo 1/2008, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky

v právnej veci navrhovateľa T., spol. s r. o., proti odporcovi T., a. s., o vydanie poverenia

zvolať mimoriadne valné zhromaždenie s prísl. vyplýva, že sa priamo posúdenia zákonnosti

vykonania exekúcie cenných papierov netýkalo.

Rovnako tak sa priamo posúdenia tejto otázky netýkalo ani ďalšie rozhodnutie

najvyššieho súdu zo 16. mája 2000, sp. zn. , v právnej veci žalobcu C. S., a. s.,

proti žalovanému Ministerstvu financií Slovenskej republiky o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného z 12. novembra 1999.

Prvostupňový súd však na hlavnom pojednávaní neoboznámil rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ktoré nariadil oboznámiť najvyšší súd

už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí). Nezadovážil a neoboznámil rozhodnutia

6 M Obdo 3/2009, , 1 M Obdo 5/2005 a Krajského súdu v Bratislave

, ktoré sú obsiahnuté v náleze ústavného súdu z 11. decembra 2007, sp. zn.

, ktorý taktiež nebol na hlavnom pojednávaní oboznámený. Potrebné

je na hlavnom pojednávaní oboznámiť aj rozhodnutia Krajského súdu v Žiline

zo 14. februára 2003, sp. zn. , a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 26. augusta 2003, sp. zn. , o ktoré obžalovaní opierajú svoju obhajobu,

54

že exekúcia cenných papierov bola vykonaná v súlade so zákonom. V tomto smere bude

potrebné zadovážiť a na hlavnom pojednávaní oboznámiť aj všetky ďalšie rozhodnutia

týkajúce sa otázky zákonnosti nadobudnutia akcií predmetného emitenta.

V rámci doplnenia dokazovania súdu prvého stupňa nič nebráni, aby na hlavnom

pojednávaní oboznámil aj obsah pripojeného exekučného spisu sp. zn. EX 4575/97 hlavne

jeho častí a uznesení, ktoré sa týkajú priebehu výkonu celej exekúcie, ktorý tvorí súčasť

dôkazového materiálu.

Uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru v Prešove zo 17. mája 2000, sp. zn.

ČVS: KVV-83/20, bol ako znalec pribratý do konania auditor Ing. Š. K., ktorý v zozname

znalcov zapísaný nebol. Po zložení sľubu v podanom znaleckom posudku ohodnotil jednu

akciu akciovej spoločnosti T. k 9. októbru 1998 na sumu

2 814 000 Sk a 647 akcií tejto spoločnosti na sumu 2 184 762 000 Sk.

Obžalovaná Ing. JUDr. K. v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní

po zákonnom poučení o právach obvineného využila svoje právo a vo veci ku skutku, ktorý

sa jej kladie za vinu vypovedať odmietla. Až v podanom odvolaní uviedla, že doposiaľ nebola

ministrom spravodlivosti zbavená mlčanlivosti a v dôsledku čoho sa k vznesenému obvineniu

nemohla vyjadriť, a tým došlo k porušeniu jej práva na obhajobu.

Na odstránenie tohto nedostatku je preto potrebné obžalovanú zákonným spôsobom

zbaviť mlčanlivosti, poučiť ju o jej právach a v prípade ak sa rozhodne vypovedať, jej výsluch

je potrebné zamerať na objasnenie otázok významných pre rozhodnutie o jej vine či nevine.

Výsluchom obžalovanej bude potrebné zistiť dôvod, pre ktorý vykonala exekúciu

akciami akciovej spoločnosti T. hoci vedela, že podľa § 114 Exekučného poriadku exekúciou

nemožno postihnúť veci, ktorých predaj je podľa osobitných predpisov zakázaný. Osobitným

predpisom, ktorý predaj týchto akcií zakazoval bol zákon o strategických podnikoch. Že išlo

o predaj akcií, vyplýva z ustanovení § 131 a nasledujúcich Exekučného poriadku, z ktorých je

zrejmé, že exekúcia cenných papierov sa uskutočňuje ich predajom.

Aj zákon o veľkej privatizácii ( v znení neskorších predpisov) v

ods. 1 hovorí o privatizácii ako o prevode majetku štátu a prevode majetkovej účasti štátu,

55

všeobecne čo znamená, že prevod v sebe zahŕňa v prípade exekúcie cenných papierov,

akýkoľvek prevod, teda aj prevod núteným výkonom práva prostredníctvom exekúcie.

Obžalovaná nech vysvetlí, prečo nepostupovala rovnako ako v prípade ministerstva financií

a o výkone exekúcie neupovedomila ministerstvo hospodárstva a v zmysle § 122 Exekučného

poriadku nezabezpečila odhad spísaných vecí (akcií) prostredníctvom znalca. Z akého dôvodu

už 21. augusta 1998 požiadala Stredisko cenných papierov, a. s., B., o súčinnosť a žiadala

oznámiť druh a počet cenných papierov síce ministerstva financií, ale v žiadosti uviedla IČO

ministerstva hospodárstva a navyše tak konala ešte pred písomným návrhom M. Š. z 3.

septembra 1998 a pred svojím návrhom z 10. septembra 1998 okresnému súdu na vykonanie

exekúcie predajom cenných papierov a prečo v tomto návrhu uviedla

aj akcie akciovej spoločnosti T., ktorých predaj bol osobitným predpisom zakázaný. Nech sa

vyjadrí aj k obsahu komisionárskej zmluvy uzavretej so spoločnosťou C. S., o. c. p., 30.

septembra 1998 v článku II, bod 1, v ktorej je uvedené... „predaj zaknihovaných cenných

papierov, ktorý tvorí súčasť tejto zmluvy...“. V čase jej uzavretia, ale exekučný príkaz na

predaj cenných papierov neexistoval, pretože bol vydaný

až 7. októbra 1998, a preto nech tento časový rozpor vysvetlí. Tiež nech zodpovie otázku,

či obžalovaný, ktorý nezariadil na jej účet prevod cenných papierov, ale cenné papiere boli

prevedené bezodplatne si vyžiadal v zmysle jej včasný

súhlas a či v zmysle § 579 ods. 1 citovaného zákona jej oznámil okolnosti, ktoré mali vplyv

na zmenu jej príkazov a prečo napriek tejto skutočnosti uznala konanie obžalovaného.

Či mala vedomosť o tom, že maklér postupoval v rozpore s komisionárskou zmluvou, alebo

sa to dozvedela až z jeho oznámenia z 15. októbra 1998. Napokon nech vysvetlí svoje

tvrdenia, že exekúciu vykonala na podklade uznesenia Okresného súdu Vranov nad Topľou

z 24. septembra 1998, sp. zn. Er 3143/97, ktoré vydala sudkyňa JUDr. Ružena Vašková.

Z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že exekútorka ním bola poverená na vykonanie všetkého,

čo je potrebné na zachovanie výkonu práv z cenných papierov povinného, ale nie samotnej

exekúcie, na výkon ktorej sa vzťahovalo už skoršie rozhodnutie súdu z 28. novembra 1997,

č. 5713*003605.

Na preverenie obhajobných prednesov obžalovanej je tiež potrebné na hlavné

pojednávanie predvolať a vypočuť svedkov Ing. Š. Š. a JUDr. P. P., zamestnancov Strediska

cenných papierov, ktorí podľa vyjadrení obžalovaných mali potvrdiť, že pri kontrole prevodu

akcií akciovej spoločnosti T. nezistili žiadne nedostatky. Podľa § 29 Exekučného poriadku

56

exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38)

a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak.

V súlade s obhajobou obžalovanej, že s obžalovanými nemala bližšie vzťahy bude potrebné

zadovážiť register Ex obžalovanej a oboznámením jeho obsahu zistiť, či v kritickom čase

alebo v čase pred vykonaním exekúcie pre oprávneného alebo pre spoločnosť I., ktorá svoju

pohľadávku postúpila alebo ich štatutárne orgány, neviedla aj iné exekúcie.

Podľa zistenia najvyššieho súdu, nezákonný bol postup vyšetrovateľa pri pribratí

auditora Ing. Š. K. do konania ako znalca.

Zo zoznamu znalcov, ktorý v čase pribratia znalca na vyhotovenie znaleckých

posudkov existoval, možno zistiť, že v ňom boli zapísaní viacerí znalci v príslušných

odboroch.

Z tohto dôvodu na pribratie osoby nezapísanej do zoznamu znalcov a tlmočníkov

zákonné podmienky uvedené v § 24 zákona o znalcoch a tlmočníkoch splnené neboli, pretože

pre daný odbor boli znalci do zoznamu zapísaní, nebolo preukázané, že nemohli úkon

vykonať a že vykonanie úkonu znalcami zapísanými do zoznamu, by bolo spojené

s neprimeranými ťažkosťami alebo nákladmi.

Úlohou súdu prvého stupňa preto bude pribrať do konania znalcov zapísaných

v zozname znalcov a tlmočníkov pre dané odbory, aby zodpovedali otázky významné

pre určenie výšky škody v zmysle § 89 ods. 14 Tr. zák. a hodnoty akcií v súlade so zákonom

o cenných papieroch ako i spôsobu naloženia s poskytnutými finančnými prostriedkami

(body 1/ a 6/ napadnutého rozsudku) a v prípade splnenia zákonných podmienok vzhľadom

na zložitosť problematiky ohodnotenia cenných papierov pribrať do konania aj ústav.

Pri formulácií úloh znalcom bude tiež potrebné, aby sa znalec z odboru účtovníctvo

z odborného hľadiska vysvetlil obsah pojmu posilnenie „prevádzkového kapitálu“

a či z účtovnej závierky spoločnosti C., a. s., vyplýva, že spoločnosť vykonala prevod

15 531 000 Sk spoločnosti O. H., a. s., K..

V prípade uznania viny obžalovanej bude úlohou súdu prvého stupňa v súlade s § 125

v odôvodnení rozhodnutia vysvetliť, z ktorých dôkazov vyvodil úmysel obžalovanej

57

spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, nevyhnutný

pre spáchanie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa.

K obhajobným námietkam obžalovanej ako to už vyplýva zo skôr citovaného

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2001, sp. zn. M Cdo 2/99,

je potrebné znovu poukázať na to, že rozhodnutím okresného súdu z 24. septembra 1998,

sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97, bola exekútorka poverená na vykonanie všetkého,

čo je potrebné na zachovanie alebo výkon práv z akcií vymenovaných v uznesení. Nebola

preto oprávnená vykonať exekúciu na majetok, ktorý spravovalo Ministerstvo hospodárstva

Slovenskej republiky, pretože zo súdneho poverenia z 28. novembra 1997

pod č. 5713*003605 vyplýva, že povinným bola Slovenská republika – Ministerstvo financií

Slovenskej republiky a nie Slovenská republika – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej

republiky. Ak obžalovaná chcela vykonať exekúciu na majetok Slovenskej republiky v správe

ministerstva hospodárstva, mala požiadať súd o vydanie nového poverenia na vykonanie

exekúcie aj s určením príslušného správcu majetku štátu.

Treba dať za pravdu obžalovanej Ing. JUDr. M. K., že ukončenie trestnej veci po viac

ako deviatich rokoch od spáchania skutku, nemožno považovať za konanie

bez prieťahov a v primeranej lehote. Obžalovaná v rámci odvolania sa okrem iného domáhala

aj zastavenia trestného stíhania z dôvodu účinného

do 31. decembra 2006 s poukazom na článok 6 Dohovoru, ku ktorému Slovenská republika

pristúpila, a preto je ním viazaná. K tejto požiadavke je ale potrebné uviesť, že žiadna

medzinárodná zmluva k takémuto postupu Slovenskú republiku nezaväzuje. Neúmernú dĺžku

konania môže súd v zmysle spomenutého článku Dohovoru zohľadniť v prípade,

že obžalovaná bude uznaná za vinnú pri úvahách o výmere trestu a takto obžalovanej

poskytnúť spravodlivé zadosťučinenie.

Výrok o vine obžalovaného Mgr. Ing. P. Š. krajský súd založil na tom,

že základom všetkých právnych úkonov, ktoré predchádzali súčasnému stavu, bol protiprávny

úkon kvalifikovaný ako trestný čin podvodu uvedený v bode 1/ napadnutého rozsudku, ktorý

vytvoril predpoklady pre ďalšie protiprávne úkony makléra. Obžalovaný vedel prinajmenšom

o „menovitej“ hodnote jednej akcie T. vo výške 1 milión korún (napr. z dokladov, ktorými sú

„Oznámenie zrealizovania predaja cenných papierov“), a preto ako aj s ohľadom na zjavnú

58

lukratívnosť konkrétnych akcií nemožno pochybovať o naplnení subjektívnej stránky

v konaní obžalovaného.

Prvostupňový súd poukázal aj na obsah komisionárskej zmluvy uzavretej medzi

obžalovanou Ing. JUDr. M. K. (komitentom) a obžalovaným Mgr. P. Š. (komisionárom) a

ustanovenie § 31 ods. 2, ods. 3 zákona o cenných papieroch, z ktorých obžalovanému podľa

jeho názoru vyplývajú povinnosti, ktoré obžalovaný nesplnil čo malo za následok vznik

vyčíslenej škody.

S prihliadnutím na znalecký posudok podaný znalcom Ing. Š. K.

o hodnote jednej akcie a hodnote 647 kusov prevedených akcií krajský súd konštatoval,

že cena, za ktorú sa akcie T. mali predať, bola zhruba l0-krát nižšia ako nominálna hodnota

akcií a zhruba 35-krát nižšia ako ich reálna hodnota. Balík akcií v hodnote viac

ako 2 miliardy Sk bol predaný za 58 miliónov Sk, ale dôležitejšie je to, že išlo o kontrolný

balík 34 % akcií. Cena bola určená práve tak, aby pohľadávku oprávneného pokryl práve

kontrolný balík akcií, čo v žiadnom prípade nemohla byť náhoda, V tomto je celkom jasne

vyjadrená motivácia konania obžalovaných. Pritom napriek obrovskej hodnote a lukratívnosti

akcií T. vôbec nedošlo k pohybu peňazí, lebo nikto nič nezaplatil a akcie mali prejsť

bezodplatne.

Podľa komisionárskou zmluvou

sa komisionár zaväzuje, že zariadi vo vlastnom mene pre komitenta na jeho účet určitú

obchodnú záležitosť a komitent sa zaväzuje zaplatiť mu odplatu.

Trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 255

ods. 1 Tr. zák. sa dopustí ten, kto inému spôsobí škodu nie nepatrnú tým, že poruší zákonom

alebo na základe zákona ustanovenú povinnosť alebo povinnosť uloženú právoplatným

rozhodnutím súdu opatrovať alebo spravovať cudzí majetok.

Podľa § 255 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. sa tohto trestného činu dopustí ten, kto konaním

uvedeným v odseku 1 spôsobí značnú škodu.

Povinnosť spravovať alebo opatrovať cudzí majetok majú osoby, ktoré sú povinné

spravovať záležitosti iných osôb, ak je v nej zahrnutá aj povinnosť starostlivosti o ich majetok

59

alebo nakladanie s ním. Táto povinnosť môže byť uložená niektorým ustanovením zákona

alebo určitou zmluvou. Pritom nemusí byť vyslovene nazvaná ako povinnosť opatrovať alebo

spravovať cudzí majetok. Podstatné je, že jej obsahom je to, čo sa opatrovaním a správou

majetku rozumie. V povinnosti spravovať cudzí majetok možno vidieť nutnosť aktívnejšieho

postupu povinnej osoby k majetku, ktorý predpokladá širší okruh možností majetkových

dispozícií. Páchateľom tohto trestného činu môže byť len fyzická osoba, ktorá je nositeľom

zákonom uloženej alebo zmluvou prevzatej povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí

majetok. Pokiaľ by nositeľom tejto povinnosti bola právnická osoba (napríklad obchodná

spoločnosť), uplatnilo by sa ustanovenie § 90 ods. 2 Tr. zák. a trestná zodpovednosť osoby,

ktorá za právnickú osobu konala.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o cenných papieroch zmluvou o správe cenných papierov

sa zaväzuje správca, že bude robiť po dobu trvania zmluvy všetky právne úkony, ktoré

sú potrebné na výkon a zachovanie práv spojených s určitým cenným papierom, a majiteľ

cenného papiera sa zaväzuje zaplatiť za to odplatu.

Podľa odseku 2 tohto ustanovenia správcom podľa odseku 1 môže byť len obchodník

s cennými papiermi, ktorému takéto oprávnenie vyplýva z povolenia pôsobiť ako obchodník

s cennými papiermi.

Zo stanov akciovej spoločnosti T. (čl. VIII) vyplýva, že akcie emitentom, ktorých bola

uvedená spoločnosť, mali zaknihovanú podobu, boli na meno a neboli verejne

obchodovateľné.

Zákon o cenných papieroch v ustanoveniach § 6 a § 6a definuje menovitú hodnotu

a kurzy cenných papierov, emisný kurz cenného papiera a aktuálnu hodnotu cenných

papierov, ale skutočnú hodnotu cenných papierov nedefinuje.

Podľa § 255 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. sa tohto trestného činu dopustí ten, kto konaním

uvedeným v odseku 1 spôsobí značnú škodu.

Povinnosť spravovať alebo opatrovať cudzí majetok majú osoby, ktoré sú povinné

spravovať záležitosti iných osôb, ak je v nej zahrnutá aj povinnosť starostlivosti o ich majetok

alebo nakladanie s ním. Táto povinnosť môže byť uložená niektorým ustanovením zákona

60

alebo určitou zmluvou. Pritom nemusí byť vyslovene nazvaná ako povinnosť opatrovať alebo

spravovať cudzí majetok. Podstatné je, že jej obsahom je to, čo sa opatrovaním a správou

majetku rozumie. V povinnosti spravovať cudzí majetok možno vidieť nutnosť aktívnejšieho

postupu povinnej osoby k majetku, ktorý predpokladá širší okruh možností majetkových

dispozícií. Páchateľom tohto trestného činu môže byť len fyzická osoba, ktorá je nositeľom

zákonom uloženej alebo zmluvou prevzatej povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí

majetok. Pokiaľ by nositeľom tejto povinnosti bola právnická osoba (napríklad obchodná

spoločnosť), uplatnilo by sa ustanovenie § 90 ods. 2 Tr. zák. a trestná zodpovednosť osoby,

ktorá za právnickú osobu konala.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o cenných papieroch zmluvou o správe cenných papierov

sa zaväzuje správca, že bude robiť po dobu trvania zmluvy všetky právne úkony, ktoré

sú potrebné na výkon a zachovanie práv spojených s určitým cenným papierom, a majiteľ

cenného papiera sa zaväzuje zaplatiť za to odplatu.

Podľa odseku 2 tohto ustanovenia správcom podľa odseku 1 môže byť len obchodník

s cennými papiermi, ktorému takéto oprávnenie vyplýva z povolenia pôsobiť ako obchodník

s cennými papiermi.

Zo stanov akciovej spoločnosti T. (čl. VIII) vyplýva, že akcie emitentom, ktorých bola

uvedená spoločnosť, mali zaknihovanú podobu, boli na meno a neboli verejne

obchodovateľné.

Zákon o cenných papieroch v ustanoveniach § 6 a § 6a definuje menovitú hodnotu

a kurzy cenných papierov, emisný kurz cenného papiera a aktuálnu hodnotu cenných

papierov, ale skutočnú hodnotu cenných papierov nedefinuje.

Podľa § 6 ods. 1 ak má cenný papier svoju menovitú hodnotu, je ňou peňažná suma,

ktorá je na ňom uvedená.

Podľa § 6 ods. 2 kurzom cenného papiera je cena, za ktorú sa cenný papier kupuje

a predáva na verejnom trhu (§ 8 ods. 3) a v odseku 3 toho istého paragrafu ustanovuje,

že emisným kurzom cenného papiera sa rozumie peňažná suma, za ktorú emitent vydáva

cenný papier.

61

Z § 6a zákona o cenných papieroch vyplýva, že

1/ aktuálna hodnota cenných papierov je ich cena zistená podľa ustanovení tohto

zákona v deň, ku ktorému sa vykonáva ocenenie,

2/ aktuálna hodnota cenných papierov obchodovaných na tuzemskom verejnom trhu

sa určuje podľa kurzu uverejneného tuzemskou burzou cenných papierov v deň ocenenia,

3/ ak v tento deň nebol kurz zastupiteľných cenných papierov uverejnený podľa

odseku 2/, je aktuálna hodnota daná kurzom uverejneným touto burzou v najbližší

predchádzajúci deň, najdlhšie však v posledných 30 dňoch predchádzajúcich dňu ocenenia,

4/ ak nebol kurz zastupiteľného cenného papiera uverejnený ani podľa odseku 3/,

je aktuálna hodnota daná kurzom uverejneným ďalším tuzemským organizátorom verejného

trhu v deň, ku ktorému sa ocenenie vykonáva. Ak v tento deň nebol kurz uverejnený,

je aktuálna hodnota daná kurzom uverejneným v najbližší predchádzajúci deň, najdlhšie však

v posledných 30 dňoch predchádzajúcich dňu ocenenia,

5/ ak nie je možné určiť aktuálnu hodnotu cenných papierov, ktoré sú predmetom

verejného obchodovania podľa predchádzajúcich odsekov, určí sa rovnakým spôsobom

ako pri cenných papieroch, ktoré nie sú predmetom obchodovania na verejnom trhu,

6/ aktuálna hodnota akcií, ktoré nie sú predmetom verejného obchodovania, je ich

nadobúdacia cena.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o cenných papieroch ak z komisionárskej zmluvy nevyplýva

niečo iné, je komisionár povinný predať cenný papier za vyššiu cenu alebo kúpiť cenný papier

za nižšiu cenu, než ktorá bola uvedená v pokyne, pokiaľ má takú možnosť; túto povinnosť

má aj bez súhlasu komitenta.

Podľa § 31 ods. 3 tohto zákona, ak nie je určená výška kúpnej ceny alebo predajnej

ceny v pokyne komitenta, je komisionár povinný kúpiť cenný papier najviac za najnižší

a predať ho za najvyšší kurz, za ktorý sa v deň kúpy alebo predaja zastupiteľný cenný papier

62

kupoval a predával na verejnom trhu. Pokiaľ taký cenný papiere nie je v tento deň predmetom

verejného obchodovania, je komisionár povinný kúpiť cenný papier za najnižšiu cenu, za akú

ho bolo možné pri vynaložení odbornej starostlivosti kúpiť, a predať za najvyššiu cenu, za akú

ho bolo možné pri vynaložení odbornej starostlivosti predať.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o cenných papieroch obchodník s cennými papiermi

vykonáva odborné obchodné činnosti podľa tohto zákona vždy prostredníctvom fyzickej

osoby, ktorá má na to povolenie ministerstva (ďalej len „maklér“). Maklér koná podľa tohto

zákona v mene obchodníka s cenným papiermi, a to aj vtedy, ak je k nemu v inom

ako pracovnoprávnom vzťahu.

Listinnými dôkazmi boli spoľahlivo preukázané nasledovné skutočnosti.

Obžalovaný na podklade plnomocenstva z 5. januára 1998 obchodníka s cennými

papiermi spoločnosti C., s obžalovanou ako komitentom podľa § 577 a nasl. zákona

č. o cenných papieroch

ako komisionár 30. septembra 1998 uzavrel komisionársku zmluvu, predmetom ktorej o. i.

bol záväzok komisionára vo vlastnom mene za podmienok podľa tejto zmluvy zariadiť

na účet komitenta predaj zaknihovaných cenných papierov podľa exekučného príkazu

na predaj cenných papierov, ktorý tvorí súčasť tejto zmluvy. Povinnosťou komisionára bolo

pri zriaďovaní záležitostí konať s potrebnou odbornou starostlivosťou podľa pokynov

komitenta.

V písomných ponukách na nákup akcií z 28. septembra 1998, ktoré obžalovaný zaslal

subjektom, na ktoré bol neskôr vykonaný prevod akcií akciovej spoločnosti T., obžalovaný

deklaroval možnosť sprostredkovania nákupu zaknihovaných akcií piatich emitentov, medzi

nimi akciovej spoločnosti T. v menovitej hodnote jednej akcie 1 milión korún. V prílohách

k týmto ponukám oslovené subjekty vyslovili záujem výlučne o kúpu akcií menovanej

spoločnosti, uviedli počet kusov akcií, ktoré chceli kúpiť a cenu za jednu akciu, ktorú boli

ochotní zaplatiť.

Z komisionárskych zmlúv, ktoré s vybranými záujemcami o kúpu akcií obžalovaný

uzavrel 9. októbra 1998 možno zistiť, že sa ako komisionár zaviazal vo vlastnom mene

za podmienok uvedených v predmetných zmluvách zariadiť na ich účet ako komitentov nákup

63

zaknihovaných cenných papierov, akcií na meno emitenta T., v celkovom počte 647 kusov

akcií za celkovú cenu 58 157 000 Sk.

V ten istý deň kupujúci (ako záložcovia) a oprávnený C. (v šiestich prípadoch ako

záložný veriteľ), podľa § 39 a nasledujúcich zákona o cenných papieroch uzavreli zmluvy

o založení cenných papierov s tým, že záložcovia ako vlastníci príslušného počtu akcií

akciovej spoločnosti T., dali záložnému veriteľovi do zálohy cenné papiere. Zároveň podľa §

42 zákona o cenných papieroch podali príkaz na registráciu zmluvného záložného práva

v znení, že záložný veriteľ a záložca uzavreli 9. októbra 1998 zmluvu o založení cenných

papierov, ktorá je prílohou tohto príkazu. V jednom prípade bol uvedený postup zrealizovaný

medzi M. Š. ako záložcom a Ing. J. P. ako záložným veriteľom.

Obžalovaný ako maklér obchodníka s cennými papiermi v rovnaký deň na podklade

komisionárskej zmluvy požiadal S., aby vykonalo zmenu majiteľa cenných papierov v počte,

ktorý je uvedený v jednotlivých komisionárskych zmluvách uzavretých s komitentmi.

Komisionárskou zmluvou uzavretou medzi exekútorkou a maklérom výška predajnej

ceny komitentom určená nebola. Podľa nej bolo povinnosťou komisionára pri zriaďovaní

záležitostí konať s potrebnou odbornou starostlivosťou podľa pokynov komitenta a predaj

zaknihovaných cenných papierov mal vykonať podľa exekučného príkazu na predaj cenných

papierov, ktorý tvoril súčasť tejto zmluvy.

Z obsahu exekučného príkazu je zrejmé, že exekútorka ním nariadila vykonať

exekúciu za najvyššiu cenu, za akú je možné pri vynaložení maximálnej odbornej

starostlivosti predať cenné papiere, do výšky vymáhanej pohľadávky a jej príslušenstva.

Obžalovaný Ing. P. Š. 15. októbra 1998 obžalovanej ako súdnej exekútorke oznámil,

že v súlade s komisionárskou zmluvou a na základe exekučného príkazu na vykonanie

exekúcie predajom cenných papierov bol 9. októbra 1998 zrealizovaný predaj cenných

papierov emitenta spoločnosti T., v menovitej hodnote akcií 1 000 000 Sk v počte 647 akcií

za predajnú cenu 58 157 000 Sk tretím osobám podľa príloh 1 – 7.

Zákon o cenných papieroch v žiadnom zo svojich ustanovení pojem „konanie

s odbornou starostlivosťou“ nevysvetľuje a neupravuje ani postup a spôsob obchodovania

64

so zaknihovanými akciami na meno, ktoré nie sú verejne obchodovateľné. V ustanovení § 6a

ods. 6 len uvádza, že aktuálna hodnota akcií, ktoré nie sú predmetom verejného

obchodovania, je ich nadobúdacia cena.

Týmito skutočnosťami sa krajský súd v napadnutom rozsudku nezaoberal.

Nevysvetlil, odkiaľ obžalovaný, ktorý zo spáchania skutku v bode 1/ napadnutého

rozsudku za vinného uznaný nebol, mal získať vedomosť, že „základom, počiatkom všetkých

právnych úkonov, ktoré predchádzali súčasnému stavu bol protiprávny úkon, kvalifikovaný

ako úmyselný trestný čin podvodu tak, ako je uvedený v bode 1/ rozsudku.“ Hoci krajský súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku upriamil pozornosť aj na dátum vzniku spoločnosti C.

(5. septembra 1996), a jej štatutárnych zástupcov a na splnomocneného zástupcu tejto

spoločnosti, ktorým bol od 5. septembra 1998 obžalovaný Ing. P. Š. ako i výber subjektov,

ktoré mali nadobudnúť akcie spoločnosti T., ktorý bol extrémne blízky obžalovanému

Mgr. Ing. I. I., nezaoberal sa otázkou, z akého dôvodu a odkiaľ mal obžalovaný o týchto

personálnych prepojeniach vedieť a čím mal mať spoľahlivo preukázané, že cena, za ktorú

osoby, ktoré mali akcie získať, nebola najvyššia z ponúknutých cien.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, akými úvahami

sa spravoval, keď výrok o vine obžalovaného Mgr. Ing. P. Š. založil najmä

na ustanoveniach § 32 ods. 2, ods. 3 zákona o cenných papieroch, ktoré mal obžalovaný

pri predaji tohto druhu akcií porušiť a na podklade čoho dospel k záveru, že „konanie

s odbornou starostlivosťou“ je konanie na podklade znaleckého ocenenia akcií a ako mal

obžalovaný ako maklér znalecký posudok zadovážiť. Z ustanovení § 31 ods. 2 a ods. 3 zákona

o cenných papieroch je zrejmé, že sa týkajú akcií obchodovateľných na verejnom trhu,

ktorých výška kúpnej a predajnej ceny v pokyne komitenta nie je určená.

Aj v tomto prípade podľa názoru najvyššieho súdu nebol zistený skutkový stav

v rozsahu uvedenom v a pre jeho náležité zistenie je potrebné po zákonnom

poučení znovu vypočuť obžalovaného a zistiť, prečo už 24. augusta 1998 žiadal od Strediska

cenných papierov správu o stave účtu Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, keď

komisionársku zmluvu s exekútorkou uzavrel až 30. septembra 1998 a prečo pri kontrole

vykonanej od 16. novembra 1998 do 20. novembra 1998 nepostupoval v súlade so zákonom.

Obžalovaný odmietol predložiť pracovníkom Ministerstva financií Slovenskej republiky

65

denník obchodníka s cennými papiermi vedený spoločnosťou so zoznamom všetkých

subjektov, u ktorých došlo k osloveniu zo strany obchodníka, hoci tak bol povinný spraviť.

Podľa zákona o cenných papieroch (§ 84 ods. 2) je ministerstvo oprávnené vyžadovať

od osôb podliehajúcich štátnemu dozoru údaje, doklady a informácie potrebné pre výkon

štátneho dozoru. Pri preskúšaní odbornej spôsobilosti obžalovaného boli preverené aj jeho

znalosti najmä z právnych predpisov, upravujúcich nakladanie a obchodovanie s cennými

papiermi (§ 49 ods. 5, ods. 6 zákona o cenných papieroch). Ako maklér obchodníka

s cennými papiermi tieto predpisy ovládal, a preto nech vysvetlí dôvod, pre ktorý rešpektoval

príkaz na exekúciu cenných papierov spoločnosti T., napriek zákazu ich predaja.

Nech sa vyjadrí k tomu, že akcie, medzi ktorými boli aj akcie emitenta T., ponúkol

na predaj už 28. septembra 1998 napriek tomu, komisionársku zmluvu s exekútorkou uzavrel

30. septembra 1998 a príkaz na vykonanie exekúcie predajom cenných papierov bol vydaný

až 7. októbra 1998. Z obsahu predloženého procesného spisu nevyplýva, že obžalovaný

ponukové listy adresované subjektom, ktoré mali akcie získať predložil orgánom činným

v trestnom konaní. Ak sa však tieto nachádzali v procesnom spise a tvrdí, že boli z neho

odstránené, nech predloží súdu písomné potvrdenie o prevzatí veci alebo odpis zápisnice,

ktoré je vyšetrovateľ podľa povinný vydať osobe, ktorá vec vydala.

V procesnom spise sa v piatich prípadoch nachádza ponuka a príloha k ponuke

na nákup akcií aj iným spoločnostiam, ktorých názov a sídlo v nich uvedené nie sú, a preto

nemožno zistiť, o ktoré spoločnosti ide. Obžalovaný preto nech vysvetlí, akým spôsobom

postupoval pri výbere ostatných spoločností, ktorým mal akcie ponúknuť na predaj a prečo

nepostupoval v súlade s komisionárskou zmluvou uzavretou s exekútorkou podľa pokynov

komitenta a akcie previedol bezodplatne. Nech sa vyjadrí, či obžalovanej oznámil všetky

skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na zmenu jej príkazov a či pre svoj postup mal súhlas

obžalovanej a z akého dôvodu 24. augusta 1998 požiadal o správu o stave akcií ministerstvo

hospodárstva, ktorá mu bola poskytnutá, keď komisionársku zmluvu s obžalovanou uzavrel

až 30. septembra 1998.

Osoby a zástupcov spoločností, ktoré akcie mali získať (tých, ktorí vo veci doposiaľ

vypočutí neboli alebo nevypovedali k tejto otázke alebo neodmietli vypovedať, využijúc

tak svoje právo) je po zákonnom poučení potrebné požiadať o vysvetlenie, z akého dôvodu

prejavili záujem o kúpu konkrétneho počtu predmetných akcií a za nimi určenú presnú cenu,

66

keď ich hneď v ten istý deň založili v prospech spoločnosti C., a v jednom prípade v prospech

Ing. J. P.

Podľa zápisu na č. l. 67 zväzku II príloha A, najvyšší súd zistil, že v období

od 16. novembra 1998 do 20. novembra 1998 mali v spoločnosti C., vykonať kontrolu

pracovníci tohto úradu Ing. J. U., Ing. Ľ. M., Ing. M. I., Ing. P. P., Ing. C. K., z ktorých

poslední traja protokol nepodpísali. Týchto je potrebné na hlavnom pojednávaní vypočuť, či

predmetom kontroly bola aj činnosť makléra s cennými papiermi a ak áno, aké konkrétne

nedostatky

a pochybenia v jeho postupe boli zistené a prečo niektorí z nich protokol nepodpísali.

Na hlavnom pojednávaní bude potrebné vypočuť tiež svedkyňu Ľ. B., ktorá v čase, keď mal

byť skutok spáchaný pracovala v S. Svedkyňa v prípravnom konaní 28. marca 2001, č. l.

882/48 zv. II B T. (jej výpoveď bola na hlavnom pojednávaní 3. septembra 2008 len

prečítaná) vypovedala o skutočnostiach súvisiacich s podmienkami prevodu cenných papierov

v stredisku cenných papierov.

Bude potrebné, aby sa krajský súd pokúsil zadovážiť aj list B.. z 31. mája 1999,

v ktorom sa vyjadruje k cene verejne neobchodovateľných akcií a. s., T. a jeho obsah na

hlavnom pojednávaní oboznámiť.

Na základe žiadosti obžalovaných, hodnotu predmetných akcií oceňoval aj znalec

z odboru ekonómie a manažment, odvetvie účtovníctvo, daňovníctvo a financie. Vyhotovený

znalecký posudok nachádzajúci sa na č. l. 1705, zv. VII, obžalovaní žiadali na hlavnom

pojednávaní oboznámiť. Tento návrh na doplnenie dokazovania súd zamietol

a rovnako tak aj návrh obžalovaných na oboznámenie odborného vyjadrenia

doc. Ing. J. L., CSc., v ktorom sa vyjadroval k problematike kúpy a predaja verejne

neobchodovateľných akcií a tzv. repoobchodu s akciami. Najvyšší súd je toho názoru, že so

zreteľom na zistené okolnosti je potrebné na hlavnom pojednávaní vypočuť aj tieto osoby

a ich výsluchom pokúsiť sa objasniť otázku hodnoty uvedených akcií a s týmito dôkazmi sa v

rozhodnutí vysporiadať.

Najvyšší súd tiež zistil, že krajský súd na hlavnom pojednávaní nevykonal dôkazy

svedčiace v prospech obžalovaného, na ktoré poukázal v písomnom odôvodnení odvolania

(osvedčenie o preskúmaní odbornej spôsobilosti makléra z 12. júna 1999, povolenie na výkon

činnosti makléra z 9. marca 2000).

67

Súd je pritom podľa povinný s rovnakou starostlivosťou objasňovať

okolnosti svedčiace proti obvinenému ako aj dôkazy, ktoré v jeho prospech a v oboch

smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán.

Na podklade tohto ustanovenia bol preto prvostupňový súd povinný vykonať aj tieto

dôkazy.

Pokiaľ obžalovaný Mgr. Ing. Š. v písomnom odôvodnení odvolania namietal,

že krajský súd sa nevysporiadal s jeho obhajobou, že vo veci konal v mene obchodníka

s cennými papiermi, treba povedať, že právnická osoba ako subjekt práva nemá ako celok

svoju vlastnú vôľu, teda nemôže podľa nej konať a navonok ju prejavovať. Preto predpisy

občianskeho a obchodného práva stanovujú, kto koná v mene právnickej osoby respektíve

v ich zastúpení. Trestnoprávne dôsledky určitého konania však znáša pritom priamo fyzická

osoba, ktorá svojím konaním (hoci v rámci zastupovania právnickej osoby) naplnila všetky

znaky príslušnej skutkovej podstaty trestného činu.

Výrok o vine obžalovaných Mgr. Ing. Mgr. I. I., JUDr. M. K. a Ing. V. M. krajský súd

oprel o zistenie, že svedkovia MUDr. K. G. a Ing. P. G. sú príbuzní obžalovaného Ilčišina

a sprostredkovali stretnutie obžalovaných so zástupcami zahraničnej firmy, aby rokovali o T..

Na rokovaniach so svedkom P. P. T. obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. ponúkal 34 %-ný balík

akcií, ktoré mali byť vo vlastníctve viacerých spoločností, ktoré obžalovaný kontroloval,

a preto mal na rozhodovanie o týchto akciách jednoznačný vplyv. Rokovalo sa o predajnej

cene asi 20 miliónov USD. Obžalovaní pritom vedeli, že akcie pochádzajú z trestnej činnosti,

pretože JUDr. M. K. a Ing. V. M. sa na podvodnom získaní akcií sami podieľali fingovaním

zmluvy o budúcej zmluve a obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. I. bol znalý práva, zastupoval

všetkých akcionárov a bol spoločníkom vo všetkých zainteresovaných firmách – C., I.,

aj S. Bol tiež zástupcom pri postúpení pohľadávky do rúk ďalších svojich príbuzných

a naďalej ich zastupoval. Bez pochybností možno preto vysloviť, že spoločnosti I. v tom čase

ovládal. Konštatoval, že úmysel obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. spáchať trestný čin je

preukázaný aj tým, že akcie ponúkal na predaj za 20 miliónov USD, hoci hodnota pohľadávky

bola zhruba iba 58 miliónov Sk a na druhej strane nominálna hodnota jednej akcie bola 1

milión Sk. Ponuka nasvedčovala na snahu rýchlo predať akcie hoci pod cenu.

Ak o vlastníctve akcií mal pochybnosť svedok P. P. T. ako cudzinec, o to viac to bolo jasné

68

práva znalému človeku, ktorý s advokátom, ktorý falšoval zmluvu, suverénne vystupoval

ako zástupca všetkých v tejto veci zúčastnených akcionárov (a nie iných) a chcel získať

za akcie neprimeranú cenu, len aby sa urýchlene „horúcich“ akcií zbavil do cudziny.

O vedomosti obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. o pôvode akcií napokon svedčí aj ním

napísaný list zjavne adresovaný Ing. P. G., v ktorom predpokladá sumu za akcie 1,5 – 2

miliardy korún.

Napriek skôr uvedenému krajský súd nevyložil, odkiaľ mal obžalovaný

Mgr. Ing. Mgr. I. I. vedieť, že akcie pochádzajú z trestnej činnosti, aj keď je osobou znalou

práva, a z ktorých výpisov z obchodného registra zistil, že obžalovaný bol akcionárom alebo

spoločníkom v spoločnostiach C., I. a S., s rozhodujúcim postavením a tieto spoločnosti

v čase, kedy mal byť skutok v bode 4/ napadnutého rozsudku spáchaný ovládal.

Podľa § 252 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného v čase, kedy mal byť trestný čin

spáchaný, trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti spácha ten, kto vec značnej

hodnoty, ktorá je príjmom z trestného činu prevedie na seba alebo iného, prenajme, požičia,

vypožičia, dovezie, vyvezie, prevezie, premiestni, predisponuje na účte v banke alebo inak

sebe alebo inému zadováži. Podľa odseku 4 sa tohto trestného činu dopustí ten, kto činom

uvedeným v odseku 1 získa pre seba alebo pre iného prospech veľkého rozsahu.

Príjmom z trestného činu je aj vec získaná trestným činom alebo vec, ktorá bola

získaná za vec získanú trestným činom.

Objektom tohto trestného činu podľa zákona účinného v čase, keď mal byť spáchaný

je vec, ktorou okrem hnuteľnej a nehnuteľnej veci bola aj ovládateľná prírodná sila.

Až v účinnom neskôr zákonodarca ustanovil, že vecou sa rozumie aj cenný

papier bez ohľadu na jeho podobu. Touto skutočnosťou sa prvostupňový súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku bližšie nezaoberal napriek tomu, že v posudzovanom prípade

mali akcie zaknihovanú podobu navyše vo forme elektronického zápisu. Poukázal

len na konvenciu o praní, vyhľadávaní, zadržiavaní a konfiškácii výnosov zo zločinu (ktorá

pre Českú republiku vstúpila do platnosti 1. marca 1997 a v Slovenskej republike nadobudol

platnosť 1. septembra 2001 Dohovor o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zhabaní

a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti, ktorý bol prijatý v Štrasburgu 8. novembra 1990).

69

Okrem výsluchu obžalovaných (ktorí ak nevyužili svoje právo a vypovedali, spáchanie

skutkov popreli) krajský súd vo vzťahu k týmto bodom napadnutého rozsudku zisťoval

skutkový stav, aj výsluchom svedkov Mgr. J. Ž., MUDr. K. G., Ing. P. G., prečítaním

svedeckej výpovede Ing. Ľudovíta Šimeka a oboznámením listinných dôkazov majúcim vzťah

k týmto skutkom. Aj keď mal prvostupňový súd snahu skutok objasniť, ani v tomto prípade

nepostupoval celkom dôsledne. V podstate z rovnakého dôvodu, aký je uvedený pri

nedostatočnom objasnení skutku v bode 1/ pochybil aj tu a neobjasnil náležite skutkový stav

v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie a rovnako opomenul vyhodnotiť dôkazy, ktoré

ohľadom tohto skutku vykonal. Na hlavnom pojednávaní súd vypočul dôležitých svedkov

MUDr. K. G. a Ing. P. G.. Svedok MUDr. K. G. na hlavnom pojednávaní vypovedal zhodne

ako v prípravnom konaní (č. l. 1767) a svedok Ing. P. G. si už na predmet výsluchu

z prípravného konania nepamätal, a preto bola prečítaná jeho výpoveď z prípravného konania.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní nie je, ale možné zistiť, ktorá z jeho výpovedí

z prípravného konania bola na hlavnom pojednávaní prečítaná. Svedok bol v prípravnom

konaní vypočutý 19. apríla 2000 (č. l. 769), teda pred vznesením obvinenia. Vo vyšetrovacom

zväzku II. T. sa však nachádza výpoveď svedka aj po vznesení obvinenia, teda v čase, kedy

obvinení už prostredníctvom obhajcov právo na obhajobu mohli reálne uplatniť, a preto mal

krajský súd na hlavnom pojednávaní v rámci dokazovania postupom podľa § 211 ods. 2 písm.

b/ prečítať túto výpoveď svedka. Najvyšší súd považuje navyše za potrebné vypočuť

svedkov aj k otázke prítomnosti obžalovaného JUDr. M. K. na skutku v bode 4/ napadnutého

rozsudku, teda, či aj on bol s obžalovaným Mgr. Ing. Mgr. I. I. prítomný na rokovaniach

so zástupcami spoločnosti Transcanada. Na objasnenie tejto otázky je potrebné na hlavnom

pojednávaní vypočuť aj svedka Ing. Ľ. Š., ktorého výpoveď z prípravného konania bola

na hlavnom pojednávaní len prečítaná. V posudzovanom prípade, aj keď bol daný súhlas

obžalovaných na prečítanie výpovede tohto svedka, tak ako aj v prípade skôr uvedeného

skutku v bode 1/, kde najvyšší súd poukázal na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov

uvedených v rozhodnutí, neboli ani tu splnené zákonné podmienky pre čítanie výsluchu

svedkov v zmysle Výsluch svedkov je potrebný pre náležité zistenie

skutkového stavu, pretože obžalovaný JUDr. M. K. svoju prítomnosť na rokovaniach poprel

a svedkovia G. o prítomnosti obžalovaného JUDr. M. K. na rokovaniach so spoločnosťou T.

nevypovedali. Svedok Ing. Ľ. Š. v prípravnom konaní po začatí trestného stíhania a vznesení

obvinenia vypovedal, že obžalovaný JUDr. M. K. na rokovaniach bol na 99 %. Vykonaným

dokazovaním nebol preukázaný ani spôsob získania listu, na ktorý odôvodnenie napadnutého

70

rozsudku poukazuje napriek tomu, že objasnenie tejto otázky je významné pre použitie tohto

dôkazu.

Hoci krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatuje, že obžalovaní

vedeli, že akcie pochádzajú z trestnej činnosti a že obžalovaný Mgr. Ing. Mgr. I. je osobou

znalou práva nevysvetlil, na podklade čoho mal mať vedomosť, že akcie pochádzajú z trestnej

činnosti a z ktorých výpisov z obchodného registra zistil, že obžalovaný bol akcionárom alebo

spoločníkom v spoločnostiach C., I. a S., s rozhodujúcim postavením a tieto spoločnosti

v čase, kedy mal byť skutok v bode 4/ napadnutého rozsudku spáchaný ovládal.

Obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. v bode 6/ napadnutého rozsudku krajský súd uznal

za vinného najmä na podklade výpovedí svedkyne Ing. E. Š., zmlúv o tichom spoločenstve,

ktoré podpísal obžalovaný a podaného znaleckého posudku. Z obsahu predloženého

procesného spisu najvyšší súd však zistil, že na hlavnom pojednávaní boli vypočutí aj

svedkovia Ing. P. G., Ing. J. Š., Ing. D. T., ktorí v spoločnosti L., v čase spáchania skutku

zastávali rozhodujúce funkcie. Svedkovia vypovedali, že s obžalovaným alebo spoločnosťou

C., o odpredaji strojov nerokovali a svedok T. navyše dodal, že s obžalovaným sa osobne

poznal, tento im poskytol v inej oblasti významné služby, ale o odpredaji strojov s ním

nerokoval. S týmito svedeckými výpoveďami sa krajský súd nezaoberal nevyhodnotil ich.

Podľa skutkovej vety mal obžalovaný ako člen predstavenstva akciovej spoločnosti

C., vylákať v roku 1996 od P., sumu vo výške 49 470 000 Sk po predchádzajúcich

rokovaniach s predstavenstvom P.

Znenie skutkovej vety je nesprávne, pretože z výpisu z obchodného registra vyplýva,

že uvedená spoločnosť bola založená až 29. mája 1997 a pod týmto názvom existovala

do 18. júla 1999.

Správne mala byť preto v skutkovej vete uvedená spoločnosť C., ktorá podľa výpisu

z obchodného registra existovala dňom zápisu od 1. januára 1996 a tento názov mala

do 28. mája 1997.

Vykonaným dokazovaním bolo tiež preukázané, že obžalovaný pred dohodnutím

zmluvných podmienok emisie dlhopisov spoločnosti C., rokoval so svedkyňou Ing. E. Š.,

71

vedúcou analytického oddelenia a so svedkom Ing. Š. H., pracovníkom investičného odboru,

teda nie s predstavenstvom P., ako je to uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku.

Podľa výpisu z obchodného registra predstavenstvo spoločnosti C. (IČO X), ktorá

neskôr zmenila meno na C., s tým istým sídlom, mala v predstavenstve

Mgr. Ing. Mgr. I. I. od 29. decembra 1995 do 28. mája 1997 so sídlom vo V., a od 29. mája

1997 do 18. júla 1999 so sídlom S..

Členmi predstavenstva od 29. decembra 1995 do 25. mája 1997 boli aj Ing. V. M.,

bytom H. a od 29. decembra 1995 do 29. júna 1998 aj Ing. M. M., bytom V..

Neskôr od 29. mája 1997 do 29. júna 1998 členom predstavenstva bol aj Ing. S. C.

a od 11. augusta 1997 do 29. júna 1998 Ing. Š. Č. a od 11. augusta 1997 do 29. júna 1998

aj J. I.. Vtedy však už spoločnosť mala nový názov C..

S prihliadnutím na zistené okolnosti (zmeny v názve spoločnosti, zmeny

v predstavenstve) podľa názoru najvyššieho súdu je nevyhnutné v U., so sídlom B., ktorá je

nástupníckou organizáciou P., zistiť číslo účtu spoločnosti C., so sídlom P., v čase

od 1. januára 1996 do 28. mája 1997 a na preverenie obhajoby obžalovaného zadovážiť

zmluvu o otvorení a vedení bežného účtu, súčasťou ktorej sú obchodné podmienky vedenia

účtu č. 205431146 a jej oboznámením zistiť podmienky čerpania peňazí. Svedkovia Ing. E. Š.

a Ing. Š. H. na rozdiel od obžalovaného vypovedali, že finančné prostriedky neboli poskytnuté

formou úveru, a preto banka nemala dôvod ich čerpania z účtu kontrolovať alebo schvaľovať,

ako tvrdí obžalovaný. Tiež je potrebné zistiť, či účet číslo X. patril spoločnosti C., alebo C. s.,

ako i to, či výpisy z účtov bolo možné získať v ktorejkoľvek pobočke P. Potrebné je zistiť aj

štatutárny orgán spoločnosti, ktorý a kto zo štatutárnych orgánov spoločnosti v uvedenom

čase (od jej zápisu v obchodnom registri, t. j. od 1. januára 1996

do 28. mája 1997) mal k pridelenému účtu podpisový vzor a aká adresa bola oznámená

na doručovanie výpisov podľa zmluvy o zriadení účtu a kedy bola zmluva uzavretá. Súčasne

bude potrebné vyžiadať od peňažného ústavu aj zmluvu obsahujúcu tieto skutočnosti alebo jej

overenú kópiu.

K obsahu listu na č. l. 254 zväzku P. je potrebné vypočuť svedkyňu Ing. D. T. z D.,

ktorá v písomnom podaní z 27. augusta 1998 okrem iného uviedla, že cca 50 % z peňažných

72

prostriedkov bolo presunutých formou vkladu tichého spoločníka C., do iných spoločností.

Svedkyňa nech sa vyjadrí na základe akých podkladov dospela k takémuto záveru a jej

zistenia konfrontovať so závermi vyhotoveného znaleckého posudku.

K odvolacej námietke obžalovaného najvyšší súd poznamenáva, že z výpisu

z obchodného registra spoločnosti C., vyplýva, že existovala dňom zápisu od 1. januára 1996

a tento názov mala do 28. mája 1997 a jej štatutárnym orgánom bol aj on, ako člen a predseda

predstavenstva, ktorý bol oprávnený konať v mene spoločnosti. Slovenské trestné právo je

napriek niektorým snahám o zmenu ponímania trestnej zodpovednosti z hľadiska subjektu

naďalej postavené na trestnej zodpovednosti fyzickej osoby spĺňajúcej náležitosti veku

a príčetnosti. Nie je preto priliehavá obhajoba obžalovaného, že pri svojej činnosti len plnil

vôľu valného zhromaždenia spoločnosti.

Nad rámec uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť

aj nasledovné.

V prípravnom konaní bol znalcami psychiatrami MUDr. J. Č. a MUDr. K. M.

skúmaný duševný stav obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I.. Následne bola k podaniu

znaleckého posudku pribratá aj Lekárska fakulta Univerzity P., za ktorú znalecký posudok

vyhotovili prof. MUDr. J. K., DrSc., MUDr. I. D. a PhDr. M. K..

K obsahu znaleckých posudkov súd prvého stupňa nevypočul žiadneho z uvedených

znalcov a keďže obžalovaný súhlas s prečítaním znaleckého posudku nedal, prvostupňový súd

od vykonania tohto dôkazu upustil. Podľa názoru najvyššieho súdu, je však potrebné

dokazovanie doplniť aj o tento dôkaz znalcov na hlavné pojednávanie predvolať a k obsahu

podaného znaleckého posudku vypočuť.

Odvolacím námietkam obžalovaných zodpovedá, že predložený procesný spis

je nesprávne očíslovaný, chýbajú v ňom strany a obsahuje listinné dôkazy, ktoré

sú len neoverenými kópiami. Tieto vytýkané nedostatky však nie sú dôvodom na vrátenie veci

do štádia prípravného konania.

Nič nebráni obžalovaným presne označiť chýbajúce dôkazy a bude úlohou súdu, aby

ich zadovážil (v prípade listinných dôkazov ich originály alebo overené kópie) a na hlavnom

73

pojednávaní ich oboznámil. Ak však tieto dôkazy zadovážiť nebude možné, nemožno súdu

ich neoboznámenie vytknúť.

K odvolacím námietkam obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I. najvyšší súd poznamenáva,

že už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí vydanom na podklade sťažnosti krajského

prokurátora uviedol, že zákonné podmienky pre vrátenie veci prokurátorovi na došetrenie

neboli splnené, pretože ich existenciu v posudzovanom prípade nezistil.

Pokiaľ ide o obžalovanými namietanú totožnosť skutku v bode 1/ napadnutého

rozsudku, najvyšší súd poznamenáva, že táto je zachovaná, pretože aj po úprave skutku

súdom totožnosť konania a následku aspoň sčasti zostala zachovaná.

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd konanie obžalovaného Mgr. Ing. Mgr. I. I.

v bode 1/ napadnutého rozsudku vypustil aj keď to tak výslovne vo svojom rozhodnutí

neuviedol a bod 8/ obžaloby vypustil s tým, že sa jedná o obchodnoprávny vzťah.

V odôvodnení napadnutého rozsudku však nevysvetlil, ktoré skutočnosti svedčia pre záver, že

skutky v bodoch 1/ a 8/ napadnutého rozsudku tvoria jeden pokračovací trestný čin podvodu.

Na základe podanej obžaloby je spoločne s obžalovanými Mgr. Ing. Mgr. I. I.,

JUDr. M. K. a Ing. M. M., Ing. Mgr. P. Š. a Ing. JUDr. M. K. trestne stíhaný aj obžalovaný

Viliam Ochotnícky pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa

§ 255 ods. 1 ods. 2 písm. b/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na skutkovom základe v bode 6/

obžaloby. Obžalovaný V. O. sa viacerých hlavných pojednávaní nezúčastnil. Súd prvého

stupňa, napriek jeho neprítomnosti vykonal na hlavných pojednávaniach dôkazy, súvisiace

aj s jeho trestnou činnosťou. Obžalovaný písomným podaním (č. l. 1798) svoju neprítomnosť

na hlavných pojednávaniach 22. júna 2009, 23. júna 2009 a 30. júna 2009

pre práceneschopnosť ospravedlnil a zároveň uviedol, že nesúhlasí s vykonaním hlavného

pojednávania v jeho neprítomnosti.

Súd prvého stupňa obžalovaného V. O. z uvedeného dôvodu vylúčil na samostatné

konanie.

Najvyšší súd zastáva názor, že zásada rýchlosti konania, nemôže byť nahradená

zásadou náležitého zistenia skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.

74

Podľa názoru najvyššieho súdu v posudzovanom prípade neboli splnené materiálne

podmienky pre procesný postup v zmysle V prípade obžalovaného V. O.

práceneschopnosť podľa vyjadrenia lekára netrvala dlhšiu dobu. Išlo len o stav prechodný,

ktorý obžalovanému nebránil v účasti na hlavnom pojednávaní dlhšiu dobu

(č. l. 1799).

Vec ohľadne obžalovaného V. O. nebola doposiaľ ukončená (podľa zistenia

najvyššieho súdu do dňa neverejného zasadnutia), a preto bude potrebné v zmysle

už aj z hľadiska hospodárnosti konania, jeho trestnú vec opätovne spojiť s touto

skupinou obžalovaných, vec aj ohľadne jeho osoby znovu prejednať a dokazovanie doplniť

o dôkazy nevyhnutne potrebné pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu. Najmä dôsledne

dodržať vo vzťahu k jeho osobe tie dôkazy, ktoré nariadil zaobstarať a dokazovanie objasniť

Najvyšší súd Slovenskej republiky z 25. mája 2006, ako aj ďalšie dôkazy, na ktoré poukázal

najvyšší súd v tomto rozhodnutí, pokiaľ majú k obžalovanému významný vzťah.

Pretože v posudzovanej trestnej veci neboli doposiaľ vykonané všetky dostupné

a potrebné dôkazy nevyhnutné pre náležité zistenie skutkového stavu veci a niektoré

z už vykonaných dôkazov je potrebné zopakovať, najvyšší súd sa v tomto štádiu trestného

stíhania nemôže vyjadrovať k hodnoteniu, či právnej kvalifikácii doposiaľ zisteného

skutkového stavu, najmä k posúdeniu subjektívnej stránky daných trestných činov. Prípadné

skúmanie inej právnej kvalifikácie musí tiež vykonať súd prvého stupňa, pričom je potrebné

dodať, že právnym posúdením skutku v obžalobe nie je viazaný ( ).

V tomto štádiu trestného stíhania by bolo tiež predčasné zaujímať stanovisko

k uloženým trestom, ktoré krajský prokurátor v podanom odvolaní označil za neprimerane

mierne. V tomto smere, ale najvyšší súd poukazuje na dĺžku trestného stíhania vedeného proti

obžalovaným a ustanovenie Čl. 6 ods. 1 Dohovoru (právo na prejednanie veci v primeranej

lehote), ktoré bude súd prvého stupňa v prípade uznania viny obžalovaných povinný pri úvahe

o výške trestu zohľadniť. Zatiaľ o zistenom skutkovom stave pretrvávajú dôvodné

pochybnosti, ktoré sú dôsledkom nenáležitého zistenia skutkového stavu, ako základného

predpokladu pre spravodlivé rozhodnutie súdu.

75

Spravodlivé rozhodnutie bude také, ktoré predpísaným procesným spôsobom

dokazovania bude viesť k náležitému zisteniu skutkového stavu veci a z toho na základe

zákona vyvodené také rozhodnutie, ktoré bude zákonné, objektívne, oprávnené a správne.

Nateraz je rozhodnutie súdu prvého stupňa predčasné, založené na vytýkaných

procesných pochybeniach a nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, pre ktoré musel

najvyšší súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na nové

prejednanie a rozhodnutie.

V zmysle bude povinnosťou súdu prvého stupňa vytýkané

nedostatky odstrániť a doplniť dokazovanie v naznačenom smere, prípadne vykonať i ďalšie

dôkazy, potreba ktorých v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní vyvstane.

Najvyšší súd v tomto smere obžalovaných a ich obhajcov upozorňuje, aby priebeh

hlavného pojednávania nemarili účelovými obštrukciami, pretože takéto konanie môže súd

posúdiť ako nerešpektovanie príkazu súdu, čo môže viesť k aplikácii poriadkových opatrení

súdom na zabezpečenie riadneho priebehu hlavného pojednávania, ktorých podmienky

upravuje .

Na strane obžalovaných si je potrebné uvedomiť, že trestné stíhanie sa vedie proti nim,

a preto súd režim konania a jeho priebeh nebude prispôsobovať ich predstavám

a požiadavkám, respektíve predstavám a požiadavkám ich obhajcov.

Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako

je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok

nie je prípustný.

V Bratislave 4. augusta 2010

JUDr. Martin P i o v a r t s y, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Monika Ivančíková

76