Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8c2/380940.9f7e35.pdf
PDF · 166.47 KB
No categories available
1Cdo/40/2011
Najvyšší súd 1Cdo 40/2011
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateliek: 1/ I. E., bytom M.,
2/ J. U., bytom M., v dovolacom konaní právne zastúpených JUDr. Š. H., advokátom, B.,
proti odporcovi: S., IČO: X, so sídlom M., v dovolacom konaní právne zastúpeného Mgr. P.
P., advokátom, M., o neplatnosť uznesenia , ktorá sa viedla na Okresnom súde Martin pod
sp. zn. 5C 139/2009, o dovolaní navrhovateliek proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo dňa
30. novembra 2010 sp.zn. 8Co/242/2010 takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Navrhovateľky 1/,2/ sú povinné zaplatiť spoločne a nerozdielne odporcovi náhradu
trov dovolacieho konania 35,91€ do rúk Mgr. P. P. do troch dní od právoplatnosti tohto
uznesenia.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovateľky návrhom podaným 8. júla 2009 domáhali určenia neplatnosti uznesenia
zo dňa 18.06.2009 v bode 4, v bode 10 om 5 a v bode 7, prijatom na zhromaţdení vlastníkov
bytov. Svoj návrh odôvodnili tým, ţe dňa 18. júna 2009 na zhromaţdení vlastníkov bytov
bolo prijaté uznesenie, ktoré nespĺňalo zákonom predpísané kvórum na odhlasovanie
jednotlivých bodov ( § 14 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z.z. ).
Okresný súd Martin rozsudkom zo dňa 15. apríla 2010 č.k. 5C 139/2009-131 návrh
navrhovateliek zamietol, a navrhovateľkám uloţil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania
v sume 0,00-€.
Krajský súd v Ţiline na odvolanie navrhovateliek rozsudkom zo dňa 30. novembra
2010 sp.zn. 8Co 242/2010 napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil
a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa stotoţnil s názorom
prvostupňového súdu v tom, ţe návrh navrhovateľky uplatnili po 15-dňovej lehote stanovenej
v § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z.z.. Navrhovateľky sa výsledok hlasovania z 18. júna 2009
dozvedeli dňa 22. júna 2009, čo samé v konaní potvrdili a od toho dňa im začala plynúť
15-dňová lehota na uplatnenie ich zákonného nároku na podanie návrhu na súd. Skonštatoval,
ţe navrhovateľkám lehota uplynula 7. júla 2009 a keďţe preukázateľne bol návrh podaný
8. júla 2009 ich nárok zanikol.
Proti tomuto rozsudku podali dovolanie navrhovateľky, ktoré odôvodnili vadou v
zmysle § 237 písm. f) O.s.p., trvali na tom, ţe svoj návrh podali včas, a preto zamietnutím
návrhu im ako účastníčkam konania bola odňatá reálna a efektívna moţnosť konať pred
súdom. Nebolo im umoţnené právne i skutkovo argumentovať k vecnej a procesnej otázke
rozhodovanej veci. Namietali, ţe neboli riadne vykonané nimi predloţené dôkazy, ktorými sa
súd ani nezaoberal. Odvolací súd bez toho, aby nariadil pojednávanie alebo akýmkoľvek
spôsobom vyhodnotil dôkazy, rozhodol a svoje rozhodnutie iba verejne vyhlásil. Mali tieţ za
to, ţe rozsudok Krajského súdu v Ţiline je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť
a nedostatok dôvodov.
Odporca vo vyjadrení k dovolaniu zviedol, ţe v plnom rozsahu súhlasí s rozsudkom
Okresného súdu Martin, ktorým bol návrh navrhovateliek zamietnutý, ako aj rozsudkom
Krajského súdu v Ţiline ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu. Zároveň si uplatnil si
náhradu trov dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl. O.s.p. moţno napadnúť dovolaním.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho
súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p., a proti rozsudku
odvolacieho súdu je prípustné ešte aj v prípadoch uvedených v ustanovení § 238 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania a nešlo ani
o prípad, ţe by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu.
Keďţe dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý
zo znakov uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., je zrejmé, ţe ide o prípad, v ktorom
Občiansky súdny poriadok dovolanie podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vţdy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či uţ to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu
rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej
alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska
ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je zaloţená uţ tým, ţe dovolateľ tvrdí, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva aţ
vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení
skutočne trpí.
Dovolací súd však nezistil existenciu ţiadnej podmienky prípustnosti dovolania
uvedenej v § 237 O.s.p. Nezistil, ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237
písm.f/ O.s.p..
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým účastníkovi
odňal moţnosť realizovať procesné práva, ktoré mu dáva Občiansky súdny poriadok.
V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd
je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti uplatnenia ich práv [napr. vykonávať procesné
úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho
výpisy (§ 44 O.s.p.), právo byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), vyjadriť sa
k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), na to, aby im
bol doručený rozsudok do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Z obsahu spisu nevyplýva, ţe
by oba niţšie súdy v prejedávanej veci v prípade ţalovanej nerešpektovali niektoré z týchto
práv.
Dovolateľky v tejto súvislosti namietali nesprávne posúdenie plynutia zákonnej lehoty
na podanie návrhu na začatie konania. Posúdenie zachovania hmotnoprávnej pätnásť dňovej
lehoty na podanie návrhu na súd je právnym posúdením veci. Skutočnosť, ţe by rozhodnutie
prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môţe byť len dôvodom
dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a to v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie
dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O.s.p.
V dôsledku tohto posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil správny právny predpis a či ho
(ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne
právne závery, by prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné
(o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Právnym posúdením je totiţ činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd
nepouţil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Nesprávne právne posúdenie veci nemá základ vo vade konania v zmysle § 237
O.s.p. a nespôsobuje ani zmätočnosť rozhodnutia.
K odňatiu moţnosti dovolateliek pred súdom konať malo podľa ich názoru dôjsť tým,
ţe odvolací súd konal a rozhodol bez vytýčenia pojednávania .
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vţdy, ak a/ je potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia
pojednávania, c/ to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch moţno o odvolaní rozhodnúť aj bez
nariadenia pojednávania.
Dohovor o ľudských právach a základných slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych
inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa
na pojednávaní, odvolací súd v zásade nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd môţe
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, len ak je rozhodnutie nesprávne výlučne po právnej
stránke. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje za potrebné. Bez
pojednávania nemôţe odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak :
- zistí, ţe je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať
(zopakovať) dôkazy,
- ak súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,
- ak to vyţaduje dôleţitý verejný záujem.
Je na úvahe odvolacieho senátu, v ktorých prípadoch ďalej bude povaţovať za
potrebné nariadiť pojednávanie. V zákone nie je moţné kauzisticky vypočítať všetky moţné
situácie, ktoré môţu v súdnej praxi nastať a práve naopak tým, ţe sa ponechá otázka
nariadenia pojednávania na rozhodnutí súdu v porovnaní so striktnou normatívnou úpravou,
takáto úprava bude v súlade s materiálnou stránkou právneho štátu.
Ako je zrejmé z obsahu spisu, z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací
senát nevykonával ani neopakoval dokazovanie, na súde prvého stupňa sa uskutočnilo
pojednávanie, a nie je tu ani dôleţitý verejný záujem, aby bolo vo veci nariadené
pojednávanie. Tým, ţe odvolací senát v predmetnej veci nenariadil pojednávanie a vo veci
verejne vyhlásil rozsudok dňa 30. novembra 2010 neodňal navrhovateľkám moţnosť konať
pred súdom, tak ako to má na mysli ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p.
K námietke dovolateliek, ţe súd nevykonal všetky potrebné dôkazy, dovolací súd
uvádza, ţe nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv účastníka alebo vykonanie
iných dôkazov ako účastníkmi navrhnutých nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi
moţnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí
výlučne súdu, a nie účastníkovi konania, a súd môţe vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú
účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak
súd niektorý dôkaz nevykoná alebo vykoná aj iné dôkazy, neţ sú účastníkmi navrhované,
môţe to viesť nanajvýš k jeho nesprávnym skutkovým záverom a teda v konečnom dôsledku
aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k vade konania v zmysle § 237 O.s.p. Ani prípadné
nesprávnosti pri hodnotení dôkazov nevedú k odňatiu moţnosti účastníka pred súdom konať
a nezakladajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ navrhovateľky tvrdia, ţe rozsudok odvolacieho súdu nevyhovuje
poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí z hľadiska princípov spravodlivého
procesu, a to najmä pokiaľ ide o jeho úplnosť, zrozumiteľnosť a presvedčivosť a vyvodzujú z
toho, ţe absenciou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia im bola odňatá moţnosť konať
pred súdom, dovolací súd poukazuje na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to
uznesenie sp.zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003 v zmysle ktorého: „Všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, ţe z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“, ako aj na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, podľa
ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je
rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať
na kaţdú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.“
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj
čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, ţe rozhodnutia súdov niţších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej
veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa
parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno
povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv navrhovateliek.
Keďţe prípustnosť dovolania v danom prípade nemoţno z ustanovení § 239 ods. 1 a 2
O.s.p. vyvodiť a v dovolacom konaní nevyšlo najavo, ţe by konanie na súdoch niţšieho
stupňa bolo postihnuté vadami uvedenými v § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie navrhovateliek odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti navrhovateľkám, ktoré úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal odporcovi náhradu trov dovolacieho
konania, ktorá spočíva v odmene advokáta za jeden úkon poskytnutej právnej sluţby
( vypracovanie vyjadrenia k dovolaniu navrhovateliek podľa § 14 ods. 3 písm. b) vyhlášky č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb) vo
výške 1 x 28,50 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j.
1 x 7,41 €)] predstavuje spolu 35,91-€.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerov hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 31. mája 2011
JUDr. Jana B a j á n k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta