Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 388/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., T., zastúpenej

advokátskou kanceláriou H., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom jej konateľa a advokáta

JUDr. R. H., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. decembra

2011, ako aj postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 25. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D. s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách

aj „sťažovateľ“ alebo „žalovaný“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“) a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. decembra 2011 (ďalej

aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. apríla

2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z predložených podkladov ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola

odporkyňou v konaní pred všeobecnými súdmi, v ktorom sa navrhovateľ od nej domáhal

zaplatenia sumy 968,43 € spolu so 14,75 % úrokom z omeškania ročne od 20. marca 2007

do zaplatenia z titulu neuhradenia odmeny za vykonanie diela, alternatívne z titulu

bezdôvodného obohatenia, na tom základe, že navrhovateľ na základe ústnej objednávky

sťažovateľky vykonal 9. marca 2007 opravu veľkokuchynských zariadení (umývačky riadu,

kávovaru, elektrického kotla, smažiacej panvy, trojrúrovej pece, výrobníka ľadu a sporáka)

v kuchyni Hotela P... vrátane dodania náhradných dielov a následne v ten istý deň

fakturoval sťažovateľke za uvedenú opravu sumu 968,43 € (29 175 Sk). Predložená faktúr

bola konateľom sťažovateľky podpísaná a pred podaním odporu sa nepreukázalo, že by

sťažovateľka mala voči nej výhrady. Predmetné priestory užívala sťažovateľka ako

podnájomníčka. Napriek tomu, že uplynula splatnosť faktúry, sťažovateľka ani

po upomienkach či pokuse o mimosúdny zmier fakturovanú sumu neuhradila.

Okresný súd rozhodol po prvýkrát vo veci rozsudkom č. k. -91

zo 7. februára 2011 tak, že žalobu zamietol s odôvodnením, že medzi účastníkmi konania

nebola uzavretá zmluva o dielo podľa až 3 , lebo

absentovala dohoda o cene, ktorá je podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo. Krajský súd

ako súd odvolací uznesením č. k. -108 z 31. mája 2011 uvedený rozsudok

okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že pokiaľ prvostupňový súd

na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania nedošlo

k uzavretiu zmluvy o dielo, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa z právneho hľadiska vec

posudzovať podľa a v tomto smere zisťovať, kto sa na úkor

navrhovateľa bezdôvodne obohatil a v akom rozsahu.

Po doplnení dokazovania okresný súd zistil, že sťažovateľka ako obchodná

spoločnosť (ešte pod pôvodným obchodným menom G., s. r. o.) mala dvoch spoločníkov,

pričom obaja spoločníci boli zároveň aj jej konateľmi. Bývalá spoločníčka a zároveň jedna

z vtedajších konateľov sťažovateľky bola zároveň aj manželkou konateľa navrhovateľa,

obchodnej spoločnosti G., s. r. o., pričom manžel tejto spoločníčky ako konateľ

navrhovateľa osobne vykonal opravy spomínaného kuchynského zariadenia a ďalšie práce.

Pre nezhody manželky konateľa navrhovateľa s druhým konateľom a spoločníkom

sťažovateľky táto ukončila k 19. marcu 2007 svoju účasť v obchodnej spoločnosti ako

spoločníčka sťažovateľky a zároveň prestala byť aj jej konateľkou. Sporným v konaní bolo

to, či práce vykonané navrhovateľom boli vykonané manželom vtedajšej konateľky

sťažovateľky ako fyzickou osobou v rámci výpomoci svojej manželke alebo ako

pracovníkom navrhovateľa.

Okresný súd v napadnutom rozsudku ustálil, že hoci nedošlo k uzatvoreniu zmluvy

medzi navrhovateľom a sťažovateľkou, sťažovateľka sa bezdôvodne obohatila na základe

plnenia bez právneho dôvodu. V danom prípade mal okresný súd nepochybne

za preukázané, že navrhovateľ poskytol plnenie sťažovateľke. Druhý konateľ sťažovateľky

(ktorý nebol manželom bývalej spoločníčky a konateľky) prevzal faktúru navrhovateľa, túto

podpísal a nič proti nej nenamietal. Okresný súd preto s poukazom na právny názor

odvolacieho súdu vyslovený v predchádzajúcom štádiu konania dospel k záveru, že

sťažovateľka sa bezdôvodne obohatila o sumu 458,59 €, pričom toto bezdôvodné

obohatenie pozostáva z vykonanej práce za opravu kuchynského zariadenia v rozsahu, ktorý

sťažovateľka nerozporovala. Keďže uplatnený nárok sa premlčiava v lehote štyroch rokov

podľa , k jeho premlčaniu do doby uplatnenia na súde nedošlo.

Sťažovateľka sa proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolala a okrem

iného namietala, že uplatnený právny nárok sa nemal kvalifikovať ako nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia, ale ako nárok z nepomenovanej zmluvy v zmysle Občianskeho

zákonníka. Z toho dôvodu mala byť aj premlčacia doba na uplatnenie si tohto nároku

posúdená podľa , a nie podľa . Sťažovateľka

navyše tvrdí, že v konaní pred okresným súdom došlo k porušeniu procesných pravidiel

zabezpečujúcich rovnosť zbraní pred súdom, ako aj k nesprávnemu vyhodnoteniu dôkazov.

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

napadnutého prvostupňového rozsudku konštatujúc vecnú správnosť jeho dôvodov v zmysle

(ďalej len „OSP“) a navyše doplnil ďalšie

argumenty v prospech správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorými reagoval

aj na argumentáciu sťažovateľky v jej odvolaní.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému rozsudku krajského

súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa , ktorou navrhuje, aby ju

ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že jej základné právo na súdnu ochranu

podľa a listiny a tiež právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo uvedenými rozsudkami a postupmi predchádzajúcimi ich

vydaniu porušené. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok okresného súdu

a napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého

rozsudku okresného súdu a napadnutého rozsudku krajského súdu do právoplatnosti

rozhodnutia o jej sťažnosti.

II.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej základného práva napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich

práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto

rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie podľa prvej vety (obdobne napr.

, , , ).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu , listiny

a jemu porovnateľnému právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

niet odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne

(, , ).

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nedošlo k odstráneniu

štyroch zásadných nedostatkov napadnutého rozhodnutia okresného súdu a neodstránenie

týchto nedostatkov nebolo krajským súdom dostatočne odôvodnené. Podľa sťažovateľky

„... ani stručné doplnenie odôvodnenia Rozsudku odvolacieho súdu neodstránilo dôvody

nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti Rozsudku súdu prvého stupňa. Odvolací súd

zopakoval porušenie práva Sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

V prejednávanej veci sme toho názoru, že Sťažovateľ si zaslúžil presvedčivé a jasné

odpovede na námietky ku vadám konania a vadám rozhodnutia, ktoré uvádzal v odvolaní

proti Rozsudku súdu prvého stupňa, resp. k úvahám Súdu prvého stupňa viažucim sa

k vykonaným dôkazom, skutkovým zisteniam, ku ktorým dospel Súd prvého stupňa

a k právnemu posúdeniu veci. S ohľadom na rozsah napadnutých vád konania

a rozhodnutia Rozsudku súdu prvého stupňa bolo žiaduce poskytnúť presvedčivé a jasné

odpovede k relevantným skutkovým a právnym otázkam, odstrániť rozpory Rozsudku súdu

prvého stupňa namietané Sťažovateľom a poskytnúť tak ochranu práva Sťažovateľa

na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Z dôvodu, že Odvolací súd tak

nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým

priamo zasahujúci do základného práva Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý proces podľa Dohovoru...

Doplnenie dôvodov Rozsudku súdu prvého stupňa Odvolacím súdom... formálne, bez

splnenia podmienky preukázania logickej úvahy Odvolacieho súdu, na základe ktorej dospel

k uvedeným dôvodom, čo znemožňuje overiť ich správnosť. Nemožnosť overenia správnosti

je v tomto preukázaná aj opačným logickým výkladom príslušných skutočností. Dôvody

Rozsudku odvolacieho súdu sú preto nezrozumiteľné, nepreskúmateľné a nepresvedčivé.“.

2.1 Sťažovateľka predovšetkým namieta, že jej bolo upreté právo vyjadriť sa

k písomnostiam, ktoré boli navrhovateľom predložené na pojednávaní pred okresným

súdom 13. októbra 2011 a ktorými navrhovateľ preukazoval nákup materiálu použitého

v prospech sťažovateľky. Tieto písomnosti boli následne založené do spisu. Navrhovateľovi

síce okresný súd uložil zaslať kópie predmetných dokumentov sťažovateľke, ale podľa jej

tvrdenia sa tak nikdy nestalo. Zároveň sťažovateľka namieta rozdielny prístup okresného

súdu oproti písomnostiam, ktoré na pojednávaní predložila ona, pričom jej bol vrátený

originál predloženej písomnosti s tým, že má jeho kópiu do spisu následne zaslať. Potom,

ako sťažovateľka neposlala okresnému súdu potrebný počet kópií, bola okresným súdom

vyzvaná na dodanie požadovaného počtu kópií pod hrozbou vyhotovenia dodatočných kópií

na jej náklady. Podľa sťažovateľky tak okresný súd rozdielne pristupoval k povinnostiam

sporových strán predložiť vyžadovaný počet fotokópií písomností, a tým porušil zásadu

rovnosti zbraní (zásadu rovnosti účastníkov konania). Zároveň nemal byť podľa

sťažovateľky uvedený dôkaz riadne vykonaný, keďže nedošlo k jeho prečítaniu

samosudkyňou.

Vo vzťahu k uvedenej námietke proti neodstráneniu nedostatkov napadnutého

rozsudku okresného súdu v otázke nemožnosti vyjadriť sa k písomnostiam založeným

navrhovateľom do súdneho spisu okresného súdu sťažovateľka osobitne voči napadnutému

rozsudku krajského súdu uviedla, že „... rozsah a vážnosť predmetného listinného dôkazu,

s tým spojená nemožnosť podrobného oboznámenia sa s jeho obsahom na pojednávaní

v priebehu niekoľkých minút a možnosť náležitého vyjadrenia sa k nemu a uloženie

povinnosti právnemu zástupcovi Navrhovateľa doručiť rovnopis tohto listinného dôkazu

právnemu zástupcovi Sťažovateľa, ku splneniu ktorej nedošlo, nemôžu mať za následok

zánik práva Sťažovateľa na rešpektovanie jeho práva vyjadriť sa k dôkazu, práva na riadne

vykonanie dôkazu a práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu.“.

Krajský súd v súvislosti so sťažovateľkou namietanou nemožnosťou vyjadriť sa

k písomnostiam predloženým na pojednávaní okresného súdu 13. októbra 2011 uviedol:

„Listinné dôkazy, ktoré žalobca predložil na pojednávaní dňa 13. 10. 2011 a ktorými

špecifikoval a zdokladoval žalovanú sumu, boli vykonané v súlade s ustanovením § 122

ods. 1 a na pojednávaní dňa 29. 11. 2011. Na tomto pojednávaní bol

prítomný i právny zástupca žalovaného, ktorý k prečítaným a oboznámeným listinným

dôkazom nemal pripomienky. Rovnako po poučení súdom podľa nemal

ani návrhy na doplnenie dokazovania, a preto prvostupňový súd vyhlásil dokazovanie

za skončené.“

Ústavný súd považuje predmetnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu vo vzťahu k uvedenej námietke sťažovateľky za ústavne akceptovateľnú. Sťažovateľka

sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu mala možnosť vyjadriť k vykonaným

dôkazom minimálne na ústnom pojednávaní, ako aj nahliadnutím do spisu a ani jej tvrdenie,

že písomný dôkaz nemal byť v skutočnosti vykonaný jeho plným prečítaním

samosudkyňou, nemôže spochybniť ústavnú udržateľnosť postupu krajského súdu ani

skutkových zistení a právnych záverov vyvodených krajským súdom, najmä s ohľadom

na to, že podľa zápisnice z daného pojednávania nevzniesol právny zástupca sťažovateľky

prítomný na pojednávaní proti predloženým dôkazom námietky.

2.2 Okresný súd mal podľa sťažovateľky na pojednávaní 13. októbra 2011

opomenúť aplikovať , a tým mal porušiť základné právo na súdnu ochranu,

čo nebolo odstránené ani napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo

samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové

tvrdenia účastníkov možno považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia

zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná,

aj keď ich účastníci navrhli.

Ústavný súd na rozdiel od názoru sťažovateľky konštatuje, že

neukladá povinnosť súdu naznačiť svoj predbežný právny názor na vec, ale upravuje iba

povinnosti pri vedení pojednávania. Zo samotnej skutočnosti, že súd určitú okolnosť

neuvedie výslovne ako spornú, nevyplýva, že by táto okolnosť bola považovaná

za nespornú. Namietané nepoužitie rýdzo procesného v okolnostiach

daného prípadu nemohlo predstavovať opísaný protiprávny zásah do v sťažnosti

označených práv sťažovateľky (). Ústavný súd nad rámec uvedeného

dodáva, že ak bola sťažovateľka toho názoru, že okresný súd porušil a že

listinné dôkazy vykonával spôsobom zabraňujúcim jej vyjadriť sa k nim procesne

relevantným spôsobom, a krajský súd tieto pochybenia neodstránil, potom mala využiť

mimoriadny opravný prostriedok v občianskom súdnom konaní – dovolanie, ktoré je podľa

prípustné v prípade odňatia možnosti konať pred súdom

().

2.3 Sťažovateľka namieta nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku

okresného súdu, ktoré malo obsahovať nesprávne označenie účastníkov právneho vzťahu,

keďže podľa nej vstupovali títo do zmluvných vzťahov ako fyzické osoby, nie ako

podnikatelia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu mali navyše vyplývať

nejasnosti a rozporuplné skutkové zistenia najmä o čase vykonania prác, o tom, kto sa

vlastne na vykonaní prác dohodol, ako aj v otázke určenia osôb, ktoré mali práce vykonať.

Napadnutým rozsudkom krajského súdu neboli podľa sťažovateľky uvedené porušenia

práva odstránené.

Ústavný súd uvádza, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bol potvrdený názor

okresného súdu, ktorým bol nárok navrhovateľa voči sťažovateľke považovaný za nárok

z bezdôvodného obohatenia, a to najmä s ohľadom na to, že skorší zrušujúci rozsudok

krajského súdu uložil okresnému súdu preskúmať podmienky nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia. Preto je pochopiteľné, že krajský súd v napadnutom rozsudku

(a ani okresný súd v napadnutom rozsudku) neprikladal veľký význam okolnostiam,

za akých podmienok mohla byť zmluva medzi účastníkmi uzatvorená, keďže vychádzal

z toho, že zmluva vôbec nebola platne uzatvorená. Naopak, za relevantné považoval krajský

súd, stotožniac sa s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu, to, či došlo k splneniu

podmienok vzniku bezdôvodného obohatenia na strane sťažovateľky voči navrhovateľovi.

Sťažovateľka v sťažnosti na rozdiel od odvolania proti napadnutému rozsudku okresného

súdu, nenamietala proti právnemu posúdeniu veci ako nároku na vydanie bezdôvodného

obohatenia. Ústavný súd preto nemal dôvod ani možnosť spochybňovať tento právny záver

okresného súdu, ktorý si v napadnutom rozsudku osvojil aj krajský súd, a prislúcha mu iba

preskúmať, či napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa nároky kladené povinnosťou

garantovať základné právo na súdnu ochranu podľa a

listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo svetle

vznesených námietok sťažovateľky.

Krajský súd v napadnutom rozsudku posudzoval otázku identifikácie strán v kontexte

právneho režimu bezdôvodného obohatenia. Podľa napadnutého rozsudku krajského súdu

«Z obsahu odporu žalovaného zo dňa 07. 06. 2010 voči platobnému rozkazu, ako

i z výsluchu konateľa žalovaného na pojednávaní dňa 07. 12. 2010 vyplýva, že medzi

účastníkmi konania ide o právny vzťah medzi podnikateľmi („dohodol som sa s konateľom

žalobcu...“), a preto správne prvostupňový súd vec právne nekvalifikoval podľa § 51

.». Z uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského

súdu zjavne vyplýva, že rozhodnutie bolo založené na úvahe o preukázaní existencie vzťahu

medzi právnickými osobami – podnikateľmi konajúcimi prostredníctvom svojich

štatutárnych orgánov. Takéto odôvodnenie je aj napriek jeho stručnosti dostatočné na záver

z neho vyplývajúci. Krajský súd taktiež vychádzal z toho, že právny vzťah medzi subjektmi

je vzťahom obchodnoprávnym. V súlade so svojím záverom o obchodnoprávnom režime

záväzkového vzťahu medzi účastníkmi všeobecné súdy posúdili aj otázku premlčacej doby

pre nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia v tom zmysle, že „Podanie žalobcu...,

v ktorom žalobca žiadal vec alternatívne posúdiť podľa § 451 a nasl. Občianskeho

zákonníka ako bezdôvodné obohatenie, bolo teda urobené ešte v čase 4-ročnej premlčacej

lehoty podľa (ide o spor medzi podnikateľmi), a preto uplatnené

právo žalobcu nie je premlčané.“. Ústavný súd už pre prípady premlčania nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy uzatvorenej medzi dvoma

podnikateľmi uviedol, že obsahuje úpravu odlišnú od Občianskeho

zákonníka (špeciálnu úpravu) práve v otázke premlčania, pretože premlčacia doba plynie

od okamihu, keď došlo k plneniu. Jej dĺžka je však v obchodných vzťahoch zásadne odlišná

– do úvahy prichádza iba (všeobecná) štvorročná premlčacia doba (). Ani

v okolnostiach daného prípadu ústavný súd nepovažuje záver krajského súdu

o obchodnoprávnom režime premlčania za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Bez toho, aby ústavný súd skúmal, či je použitý výklad a aplikácia § 451

v okolnostiach danej veci jediným možným, nemožno vo vzťahu

k uvedeným námietkam sťažovateľky úvahy krajského súdu a z nich vyplývajúce závery

označiť za ústavne neudržateľné. Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky

o nejasnom určení času, kedy mali byť práce uskutočnené, keďže tento údaj sám osebe nie

je rozhodujúcim na priznanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a ani na výpočet

jeho výšky, ale prípadne iba na jeho premlčanie, posúdenie ktorého považuje ústavný súd

za ústavne konformné.

2.4 Sťažovateľka namieta nedostatočné vysporiadanie sa s jej námietkou týkajúcou

sa výpovede svedka: „Vyjadrenie Sťažovateľa ku svedeckej výpovedi svedka B. označil

Odvolací súd za subjektívny názor Sťažovateľa bez toho, aby uviedol svoju úvahu,

na základe ktorej dospel k tomuto záveru... (pričom svedok) svoje tvrdenia uvádzal bez

existencie podpory objektívnych skutočností preukazujúcich dôvodnosť jeho domnienok

a teda výlučne na základe svojho subjektívneho názoru.“

Vo vzťahu k tejto námietke krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol:

„Hodnotenie svedeckej výpovede p. B. žalovaným považuje odvolací súd len za jeho

subjektívny názor. Odvolací súd nemá dôvod pochybovať o objektívnosti jeho svedeckej

výpovede, keďže tento svedok nemá k účastníkom sporu taký vzťah, ktorý by dôveryhodnosť

jeho výpovede spochybňoval.“

Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nemôže zasahovať do právomoci

všeobecných súdov, vyhodnocovať dôkazy a vyvodzovať z nich skutkové zistenia

a následne aj právne závery. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne

vysporiadal s námietkou sťažovateľky, keď uviedol, prečo dospel k záveru, že nie je dôvod

nezohľadniť predmetnú svedeckú výpoveď.

Žiadnu z námietok sťažovateľky nepovažuje ústavný súd za takú, že by mala mať

zásadný vplyv na ústavnú regulárnosť celého procesu, resp. napadnutého rozsudku

krajského súdu, a navyše, ústavný súd v tomto smere vychádzal aj z princípu minimalizácie

zásahov do právoplatných rozhodnutí iných orgánov verejnej moci (napr. ,

), ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi.

Ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je svojvoľný

ani zjavne neodôvodnený. V danej veci nemohlo podľa názoru ústavného súdu napadnutým

rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a

listiny ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani

právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie,

nie je právo na prijatie takého rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovať názorom

a požiadavkám sťažovateľa. Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnych sporov

vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania nie je

procesne úspešný ().

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd nezistil možnosť porušenia

základného práva podľa a listiny a práva podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a sťažnosť v časti smerujúcej proti

napadnutému rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti rozhodol ústavný súd tak, ako to

je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už

bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky

uplatnenými v petite jej sťažnosti a taktiež už neprichádzalo do úvahy zaoberať sa jej

návrhom na odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu č. k. -171 z 19.

decembra 2011 a rozsudku krajského súdu sp. zn. z 25. apríla 2012.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012