Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 526/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej spoločnosťou

Advokátska kancelária JUDr. M. B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr.

M. B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave z 27. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011

doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -234 z 27. apríla 2011.

Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca

v konaní pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn.

. Na okresný súd sa obrátil návrhom na vydanie platobného rozkazu S., a. s.,

B. (ďalej len „navrhovateľ“), ktorý sa domáhal od sťažovateľa zaplatenia sumy

551 008,29 € s príslušenstvom z titulu nezaplatenia faktúry za dodaný plyn. Odporom

podaným proti platobnému rozkazu sťažovateľ argumentoval, že „navrhovateľ nepreukázal

existenciu ním tvrdenej pohľadávky; odporca navrhovateľovi žalovanú istinu nedlhuje.

Odporcovi bola zo strany spoločnosti L., a. s., preukázaná existencia vykonateľného

rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II, ktorým súd navrhovateľovi uložil povinnosť

dodávať zemný plyn na odberné miesto pre spoločnosť L., a. s.. Spoločnosť L., a. s.

odoberala v rozhodnom období (december 2005) zemný plyn dodávaný na odberné miesto

na základe uvedeného predbežného opatrenia. V decembri 2005 preto neprišlo k dodávke

zemného plynu na odberné miesto podľa zmluvy pre odporcu (tento teda ani plyn

neodoberal), ale k jeho dodávke pre spoločnosť L., a. s.“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -180 z 22. apríla 2010 uložil

sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 550 951,80 € a trovy konania v sume

33 060,35 €. Vo zvyšnej časti konanie zastavil.

Okresný súd vychádzal zo zistenia, že sťažovateľ s navrhovateľom „uzatvorili dňa

2.11.2005 zmluvu o dodávke plynu do regulačnej stanice v L., názov odberného miesta: L.,

a. s.. Navrhovateľ sa zaviazal s účinnosťou od 2.11.2005 na vyššie uvedené odberné miesto

dodávať odberateľovi (odporcovi) plyn a odporca sa zaviazal za odobratý plyn zaplatiť

kúpnu cenu. V mesiaci december 2005 navrhovateľ dodal na uvedené odberné miesto zemný

plyn v množstve 2.731.682 m3, čo odporca potvrdil v dennom odberovom diagrame zo dňa

2.1.2006. Za dodaný plyn vystavil navrhovateľ odporcovi faktúru č. 2511451245 na sumu

551.008,29 eur, splatnú dňa 26.1.2006. Spoločnosť L., a. s. zaslala navrhovateľovi list

datovaný dňom 28.12.2005, v ktorom ho upozorňuje, že i napriek právoplatnému

predbežnému opatreniu nezačali s dodávkou zemného plynu pre spoločnosť L., a. s..

Odporca v liste zo dňa 19.12.2005 adresovanom navrhovateľovi žiadal navrhovateľa

o zabezpečenie kontinuity dodávok tepla pre mesto Levice predĺžením účinnosti zmluvy.“.

Na základe uvedených skutkových zistení okresný súd dospel k záveru, že

„navrhovateľ dodával odporcovi plyn tak, ako to mali zmluvne dohodnuté. Tvrdenie

odporcu, že navrhovateľ dodával v decembri 2005 plyn spoločnosti L., a. s a nie odporcovi,

nebolo súdu náležite preukázané. List zo dňa 28.12.2005 od firmy L., a. s., ktorý bol

adresovaný navrhovateľovi, preukazuje, že napriek predbežnému opatreniu nebol tejto

spoločnosti plyn zo strany navrhovateľa dodávaný a spoločnosť L., a. s. mala na základe

ponuky navrhovateľa na dodávku plynu na december 2005 o dodávku plynu záujem. List

odporcu zo dňa 19.12.2005 jednoznačne preukazuje, že samotný odporca požiadal

v decembri 2005 navrhovateľa o kontinuitu dodávky plynu aj v roku 2006. Súd považuje

za potrebné poukázať na skutočnosť, že v zmluve o dodávke plynu je ako odberateľ uvedený

odporca, pričom spoločnosť L., a. s. je uvedená len ako názov odberného miesta. Je preto

internou záležitosťou medzi spoločnosťou odporcu a spoločnosťou L., a. s., ktorá

spoločnosť v tom – ktorom období odoberá z odberného miesta plyn dodaný

navrhovateľom... Dodanie plynu odporca potvrdil svojím podpisom na odberovom

diagrame.“.

Svedeckú výpoveď svedka Mgr. G. H. okresný súd vyhodnotil tak, že z nej

„nevyplynuli skutočnosti pre toto konanie právne relevantné“.

Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu odvolanie,

v ktorom uviedol, že svedecká výpoveď Mgr. G. H. spochybňuje hodnotenie listu

z 28. decembra 2005 okresným súdom. Podľa sťažovateľa zo zápisnice z pojednávania

okresného súdu z 12. mája 2008 „nepochybne vyplýva, že predvolaný svedok Mgr. G. H.

jednoznačne tvrdí, že listom zo dňa 28. decembra 2005 od firmy L., a. s., ktorý podpísal

netvrdila obchodná spoločnosť L., a. s., že Žalobca neplní predbežné opatrenie, ale naopak

chceli sa informovať o plnení, resp. neplnení predbežného opatrenia“.

K listu sťažovateľa navrhovateľovi z 19. decembra 2005 sťažovateľ v odvolaní

uviedol, že v odpovedi z 23. decembra 2005 navrhovateľ predĺženie platnosti zmluvy

o dodávke so sťažovateľom odmietol «s poukazom na skutočnosť, že: „S., a. s. je oprávnený

na dotknutom mieste dodávať plyn inému odberateľovi, len ako spoločnosť L., a. s.

neprejaví záujem o dodávku plynu, na ktoré má v zmysle rozhodnutia súdu nárok“». V tejto

súvislosti sťažovateľ v odvolaní zdôraznil, že navrhovateľ odmietol predĺžiť platnosť

zmluvy so sťažovateľom „z dôvodu plnenia predbežného opatrenia súdu, ktoré nadobudlo

vykonateľnosť 29. novembra 2005, teda predtým, než došlo k dodávke plynu v mesiaci

december. Žalobca teda v mesiaci december 2005 dodal zemný plyn v súlade

s vykonateľným predbežným opatrením obchodnej spoločnosti L., a. s., a nie Žalovanému.“.

Vo vzťahu k zisteniu okresného súdu, že zo zmluvy o dodávke plynu je ako

odberateľ zaviazaný sťažovateľ, tento v odvolaní uviedol, že „v mesiaci december 2005

došlo zo strany Žalobcu iba k jednej dodávke zemného plynu na odberné miesto

č. 03 10757, pričom podľa vyššie uvedených skutočností malo prísť k dvom dodávkam

zemného plynu – jedna mala byť realizovaná na základe zmluvy medzi Žalobcom

a Žalovaným a jedna na základe vykonateľného predbežného opatrenia zo dňa 21.

novembra 2005... žalobca dodnes nepreukázal, že v mesiaci december 2005 dodal zemný

plyn Žalovanému na základe Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 2. decembra 2005.“. Napokon

sťažovateľ uviedol, že hoci relevantný odberový diagram podpísal, tento „vyhotovil v rámci

plnenia zmluvných povinností“.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -234

z 27. apríla 2011 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. V plnom rozsahu sa

stotožnil so závermi okresného súdu, pričom „nepovažoval za dôvodnú námietku

žalovaného, že mal súd pri posudzovaní otázky komu bol dodaný plyn na odberné miesto

vychádzať z rozhodnutia súdu o predbežnom opatrení, pretože predbežné opatrenie má iba

dočasný charakter, je vo väčšine prípadov vydávané nie na základe preukázaných, ale len

osvedčených skutočností, a preto nemôže ako také zakladať v zmysle

prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdeniami

žalovaného týkajúcimi sa listu z 28. decembra 2005, v ktorom spoločnosť L., a. s. Levice

vyslovene upozorňuje žalobcu, že napriek vydanému predbežnému opatreniu nezačal s

dodávkou plynu pre túto spoločnosť. Keby bol žalobca v mesiaci december 2005 tejto

spoločnosti plyn dodával, nepochybne by mu nebola list takéhoto obsahu zasielala.

Za nedôvodné považoval odvolací súd aj námietky týkajúce sa svedeckej výpovede svedka

Mgr. G. H., ktorú odvolací súd nepovažoval za spôsobilú preukázať už v decembri 2005, že

plyn nebol dodávaný žalovanému, nakoľko sa aj podľa názoru odvolacieho súdu svedok

nevedel jednoznačne vyjadriť ku skutočnostiam majúcim význam pre prejednávanú vec,

potvrdil, že prevádzkový denník je len jednostranný doklad firmy L. a že mali so žalovaným

uzatvorenú zmluvu o spoločnom užívaní ich stanice a že z regulačnej stanice môže plyn brať

aj iná spoločnosť.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vidí porušenie svojich označených

práv vo viacerých pochybeniach všeobecných súdov konajúcich v jeho veci. V prvom rade

polemizuje s názorom krajského súdu o povahe predbežného opatrenia z pohľadu existencie

procesnej prekážky rei iudicatae, keď uvádza, že konajúce súdy mali „pri rozhodovaní

a posudzovaní otázky komu bol dodaný plyn na odberné miesto nevyhnutne brať do úvahy

a vychádzať z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o nariadení predbežného

opatrenia, sp. zn. zo dňa 21. novembra 2005. Je nevyhnutné, aby konajúci súd

vždy vzal do úvahy skutočnosť, že ak už bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, či

už kladne alebo záporne, tvorí výrok takéhoto rozhodnutia prekážku právoplatne

rozhodnutej veci vi vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne kvalifikovaný

v rozhodnutí o plnení a v predmetnom prípade ide nepochybne o ten istý skutok. Právna

argumentácia Porušovateľa vo vzťahu k interpretácii ust. odráža znaky

prílišného formalizmu.“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že navrhovateľ v konaní „neuniesol dôkazné bremeno,

listinné dôkazy, ktoré predložil a právne argumenty, ktorými odôvodnil podaný návrh

od začiatku potvrdzuje, že jeho nárok na žalovanú sumu voči Sťažovateľovi neexistuje.

Neexistenciu Žalobcovho nároku voči Sťažovateľovi od začiatku preukázala jednak výpoveď

Mgr. G. H., prevádzkový denník Obchodnej spoločnosti L., a. s. a vyjadrenia tejto

obchodnej spoločnosti, kedy viackrát jasne uvedené, že dodávky zemného plynu v mesiaci

december 2005 na predmetné odberné miesto boli dodávkami na základe vydaného

Predbežného opatrenia, a tento zemný plyn spotrebovala Obchodná spoločnosť L., a. s.

Porušovateľ sa teda nesprávne stotožnil s tým ako prvostupňový súd posúdil povinnosť,

ktorú účastníkom konania ukladá ust. , a to povinnosť tvrdenia a

povinnosť predložiť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Dôkazné bremeno

v tomto smere neodôvodnene preniesol na Sťažovateľa...“.

Krajský súd podľa názoru sťažovateľa porušil procesné zásady konania pri

preskúmavaní rozsudku okresného súdu, a to v dôsledku nerešpektovania § 118 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“), ktorý „ukladá povinnosť súdu oboznámiť účastníkov konania na pojednávaní

s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným

náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré vykonané nebudú.

... V nedodržaní postupu v zmysle ust. , ku ktorému došlo v danej veci,

treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti

preskúmavanej veci viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto ustanovením a neprispela

k predvídateľnosti postupu a rozhodovania súdu. Postup, ktorým všeobecný súd znemožní

uplatnenie procesných práv, ktoré by inak mohol účastník konania pred súdom uplatniť,

je procesnou vadou konania, pričom odvolací súd na ňu musí vždy prihliadať.“.

Odňatie možnosti konať pred súdom sťažovateľ odôvodňuje aj tvrdením, že

„zo zápisníc zo súdnych pojednávaní v predmetnej právnej veci nevyplýva, že by súd

na pojednávaní riadne vykonal dokazovanie listinami a po vykonaní dokazovania listinami

vytvoril účastníkom konania procesnú možnosť vyjadriť sa k riadne vykonaným

dôkazom...“.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv aj v nedostatočnosti odôvodnenia

rozsudku krajského súdu, ktorý sa „obmedzil len na strohé konštatovanie správnosti

niekoľkých dôvodov napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľ uznáva, že tento postup

umožňuje ust. , zdôrazňuje však, že materiálny, ako aj formálny základ

práva konať pred súdom je zakotvený v článku 46 , v článku 14

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj v článku 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd... Súčasťou tohto práva je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s nárokmi uplatňovanými na súde

a obranou proti takémuto uplatneniu. ... Porušovateľ... túto svoju povinnosť

pri odôvodňovaní Rozsudku Krajského súdu náležite nerešpektoval.“.

Napokon sťažovateľ konštatuje, že okresný súd „dôsledne nepostupoval v

intenciách základných zásad konania, a teda nezistil dostatočne skutkový stav a nevykonal

dôkazy nevyhnutné na dostatočné posúdenie predmetnej právnej veci, následne Porušovateľ

v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia nevykonal dokazovanie, neodstránil vady

prvostupňového konania a ani nezrušil napadnuté rozhodnutie súdu konajúceho v prvom

stupni..., ktoré má tie isté právne vady, čím došlo zo strany Porušovateľa k porušeniu

základných práv Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú právnu

ochranu.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

„vyslovil, že:

- rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: zo dňa 27. apríla

2011 boli porušené základné ústavné práva Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie

a súdnu a inú právnu ochranu, vyplývajúce z

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; a

- zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: zo dňa

27. apríla 2011 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie;

- priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“.

Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu i odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až a až sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú. V danom prípade je týmto zákonom .

1. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa nerešpektovania ustanovenia § 118 ods. 2

(po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa

doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov

je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné

a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich

účastníci navrhli) a vadného vykonania dôkazov listinami ústavný súd uvádza, že v oboch

prípadoch ide o pochybenia, ktoré v zmysle štandardnej judikatúry všeobecných súdov

možno označiť ako odňatie možnosti konať pred súdom účastníkovi konania. Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) už viackrát judikoval, že odňatím možnosti

konať pred súdom je taký nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu

v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a v konaní uplatňovať procesné práva priznané mu na účely zabezpečenia účinnej ochrany

jeho práv (napr. rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. , uznesenie

najvyššieho súdu vo veci sp. zn. ). Tomu zodpovedá aj stabilná

rozhodovacia prax ústavného súdu (, ).

Preto ak sťažovateľ bol toho názoru, že okresný súd porušil ustanovenie § 118 ods. 2

a že listinné dôkazy vykonával spôsobom zabraňujúcim sťažovateľovi vyjadriť sa

k nim procesne relevantným spôsobom, a krajský súd tieto pochybenia neodstránil, prípadne

sa ich sám dopustil, potom mal využiť mimoriadny opravný prostriedok v občianskom

súdnom konaní – dovolanie, ktoré je podľa prípustné v prípade odňatia

možnosti konať pred súdom.

V relácii k obom analyzovaným námietkam teda existoval „iný súd“ oprávnený

poskytnúť ochranu právam a slobodám sťažovateľa uvedeným v .

Ústavný súd tak nemá dostatok právomoci preskúmať meritórne predmetné námietky,

pretože by tak nahrádzal právomoc všeobecného súdu, ktorému v prvom rade náleží

povinnosť chrániť základné práva a slobody účastníkov konania.

2. V súvislosti s ďalšími námietkami sťažovateľa sa ústavný súd obracia na svoju

stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný

súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu

nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí

existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len

v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto

porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý

sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

2.1 Pokiaľ ide o námietku súvisiacu s významom predbežného opatrenia nariadeného

v inom konaní okresného súdu pre rozhodnutie v sťažovateľovej kauze, ústavný súd nezistil

v úvahách krajského súdu ústiacich do záverov o procesnom význame predbežného

opatrenia žiadne signály ústavnej diskonformity. Právoplatné a vykonateľné predbežné

opatrenie ukladajúce povinnosť navrhovateľovi dodávať plyn odberateľovi, ktorý má zjavne

spoločné odberné miesto so sťažovateľom, nemôže byť samo osebe dôkazom, že

navrhovateľ nedodal plyn sťažovateľovi. Predbežné opatrenie predsa znamená formálne

uloženie určitej povinnosti (ktorá napokon povinným subjektom, hoci protiprávne, ani

nemusí byť splnená), kým pre súdy konajúce v sťažovateľovej veci bolo rozhodujúce, či

navrhovateľom dodaný plyn reálne (materiálne) odobral sťažovateľ. Navyše, predbežné

opatrenie bolo vydané v konaní, ktorého predmetom bolo posúdenie platnosti výpovede

navrhovateľa zo zmluvy o dodávkach plynu uzavretej so spoločnosťou L., a. s. Preto aj

v prípade, že by meritórne rozhodnutie súdu označilo túto výpoveď za neplatnú, nemožno

z toho v sťažovateľovej veci automaticky vyvodiť skutkový záver, že dodávku plynu

na spoločné odberné miesto odobrala spoločnosť L., a. s., a nie sťažovateľ. To všetko

v situácii, keď sťažovateľ mal v tom čase uzavretú s navrhovateľom zmluvu o dodávke

plynu na rovnaké odberné miesto. Z uvedených dôvodov krajský súd správne vyhodnotil

predmetnú odvolaciu námietku sťažovateľa ako nedôvodnú.

2.2 Ďalšia námietka sťažovateľa smeruje k rozloženiu dôkazného bremena medzi

navrhovateľa a sťažovateľa v ich spore.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. ,

, ).

Podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne závery okresného súdu a krajského

súdu týkajúce sa unesenia dôkazného bremena oboma sporovými stranami nemožno

hodnotiť ako arbitrárne alebo inak ústavne neudržateľné.

Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že navrhovateľ svoj

uplatnený nárok podložil zmluvou o dodávke plynu uzavretou so sťažovateľom 2. novembra

2005, denným odberovým diagramom za mesiac december 2005, ktorého obsah zahŕňajúci

aj množstvo odobratého plynu potvrdil sťažovateľ svojím podpisom. Tieto dva dôkazy

zásadného významu doplnil navrhovateľ listom spoločnosti L., a. s., adresovaným

navrhovateľovi a listom sťažovateľa adresovaným navrhovateľovi (oba sú z decembra

2005).

Svoju obranu sťažovateľ dôkazne založil na predbežnom opatrení nariadenom

v súvisiacom konaní, na výpovedi svedka Mgr. G. H. a na prevádzkovom denníku

spoločnosti L., a. s.

K procesnému významu predbežného opatrenia sa už ústavný súd vyjadril v bode 2.1

odôvodnenia tohto uznesenia. Svedeckú výpoveď hodnotil krajský súd ako nespôsobilú

preukázať dodávky plynu spoločnosti L., a. s., pričom tento záver nie je arbitrárny, keďže

samotný sťažovateľ vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku citoval výpoveď

svedka takto: „Neviem odpovedať na otázku akým konkrétnym spôsobom v praxi sme

odoberali plyn za mesiac december 2005, či to boli ľudia z firmy L., a. s. alebo to boli ľudia

z firmy T.“ Zjavné pochybnosti plynúce z výpovede svedka potom významne spochybnili aj

obsah prevádzkového denníka spoločnosti L., a. s., ktorý krajský súd správne vyhodnotil

ako „jednostranný doklad firmy L.“.

V občianskom súdnom konaní sa v súčasnosti v procese dokazovania uplatňuje

zásada formálnej pravdy, čo znamená, že odporca v spore musí uniesť dôkazné bremeno,

čo sa týka účinného spochybnenia dôkazov produkovaných navrhovateľom. V prípade, že

toto dôkazné bremeno neunesie, súd prizná ochranu uplatnenému nároku navrhovateľa, aj

keď mu možno reálne tento nárok neprináleží. Ústavný súd preto bez ambície uzavrieť, kto

v skutočnosti plyn dodaný navrhovateľom odobral, konštatuje, že v popísanej dôkaznej

situácii okresný súd ani krajský súd neposúdili otázku unesenia, resp. neunesenia dôkazného

bremena sporovými stranami ústavne neudržateľným spôsobom.

2.3 Sťažovateľ napokon napadnutému rozsudku krajského súdu vytýka aj ústavne

nedostatočné odôvodnenie.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie , podľa

ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne

vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený

skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí

obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu ( ). Všeobecný súd pritom

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad [porovnaj napríklad rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III./1997].

Ústavný súd konštatuje, že na prvý pohľad je odôvodnenie rozhodnutia krajského

súdu skutočne značne úsporné (sústredí sa do jedného obsiahlejšieho odseku). Pre ústavné

posúdenie jeho kvality však ústavný súd okrem citovaných stabilizovaných právnych

názorov musel brať do úvahy aj ďalšie judikované postoje, a to predovšetkým záver,

že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (napríklad ), ako aj záver, že pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd

môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP z 19. decembra

1997 vo veci Helle v. Fínsko, sťažnosť č. 20772/92, ods. 59 - 60).

Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sformuloval štyri odvolacie

námietky (tomu zodpovedá aj štruktúra odôvodnenia odvolania rozdelená do štyroch

bodov).

Prvá námietka sa zamerala na spochybnenie hodnotenia listu spoločnosti L., a. s.,

navrhovateľovi okresným súdom. Sťažovateľ hodnotenie spochybňoval výpoveďou svedka

Mgr. G. H. Svedeckou výpoveďou sa krajský súd zaoberal a vyhodnotil ju ako nespôsobilú

preukázať, „že plyn nebol dodávaný žalovanému, nakoľko sa aj podľa názoru odvolacieho

súdu svedok nevedel jednoznačne vyjadriť ku skutočnostiam majúcim význam pre

prejednávanú vec“.

Druhá odvolacia námietka smerovala k spochybneniu hodnotenia listu sťažovateľa

navrhovateľovi okresným súdom. Tento list bol okresným súdom vyhodnotený ako

jednoznačne preukazujúci, „že samotný odporca požiadal v decembri 2005 navrhovateľa

o kontinuitu dodávky plynu aj v roku 2006“. V tej súvislosti okresný súd podotkol, že

v zmluve z 2. novembra 2005 je ako odberateľ uvedený sťažovateľ a list spoločnosti L., a.

s., „preukazuje, že napriek predbežnému opatreniu nebol tejto spoločnosti plyn zo strany

navrhovateľa dodávaný“. Hodnotenie okresného súdu sa sťažovateľ pokúsil spochybniť

vyjadrením navrhovateľa k listu požadujúcemu predĺženie platnosti zmluvy o dodávke

plynu, ktorá aj podľa názoru ústavného súdu nepreukazuje, že v decembri 2005

sťažovateľovi plyn nebol dodaný, ako aj tvrdením, že v sťažovateľovom liste

navrhovateľovi sa „na žiadnom mieste neuvádza, že Žalovaný prevzal dodaný plyn“. Podľa

názoru ústavného súdu uvedené tvrdenia sťažovateľa nespochybňujú konštrukciu, ktorú

ako skutkový záver slúžiaci rozhodnutiu vytvoril okresný súd, preto ak krajský súd iba

odkázal na závery okresného súdu v otázke hodnotenia listu sťažovateľa navrhovateľovi,

postupoval ústavne akceptovateľným spôsobom.

Treťou námietkou sťažovateľ v odvolaní brojil proti argumentu okresného súdu,

podľa ktorého v zmluve o dodávke plynu z 2. novembra 2005 je uvedený ako odberateľ

práve sťažovateľ. Sťažovateľ sa opätovne bránil poukazom na nariadené predbežné

opatrenie. Krajský súd sa s touto námietkou vysporiadal tým, že vymedzil procesný význam

predbežného opatrenia pre prerokúvanú kauzu. Ústavný súd už v bode 2.1 uviedol dôvody,

pre ktoré sa s takýmto názorom krajského súdu stotožňuje.

Štvrtá odvolacia námietka sťažovateľa sa týkala hodnotenia odberového diagramu

okresným súdom. V ňom sťažovateľ svojím podpisom potvrdil množstvo plynu, ktoré

od navrhovateľa v rozhodnom období odobral. V odvolaní k tomu sťažovateľ uvádza, že

„predmetný diagram vyhotovil v rámci plnenia zmluvných povinností“. Ústavný súd k tomu

uvádza, že plnenie zmluvných povinností nezbavuje sťažovateľa povinnosti potvrdiť svojím

podpisom pravdivosť údajov uvedených v odberovom diagrame. Preto ak krajský súd

na uvedenú námietku explicitne nereagoval, ale sa iba stotožnil so záverom okresného súdu,

ktorý zdôraznil, že „dodanie plynu odporca potvrdil svojím podpisom na odberovom

diagrame“, nemožno v takom postupe podľa názoru ústavného súdu identifikovať signály

možnej ústavnej neakceptovateľnosti.

Ústavný súd dospel k záveru, že ani posledná sťažnostná námietka nie je dôvodná,

a tak nie je spôsobilá preukázať ústavne relevantný príčinný vzťah medzi označenými

právami sťažovateľa a napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ten totiž na niektoré

odvolacie námietky sťažovateľa uspokojivým spôsobom reagoval, s inými sa zas

vysporiadal len odkazom na závery okresného súdu, čo však samo osebe neznamená

ústavnú neudržateľnosť, a to s ohľadom na charakter týchto odvolacích námietok, ktorý

vylúčil ich schopnosť účinne spochybniť závery okresného súdu.

2.4 Ústavný súd uzatvára, že sťažnosť v časti námietok týkajúcich sa významu

súvisiaceho predbežného opatrenia (bod 2.1), posúdenia unesenia dôkazného bremena (bod

2.2) a dostatočnosti odôvodnenia odvolacieho rozsudku krajského súdu (bod 2.3) na prvý

pohľad vylučuje akékoľvek signály možnej ústavnej vadnosti. Sťažnosť je tak v tejto časti

zjavne neopodstatnená.

3. Keďže ústavný súd odmietol predbežne prerokúvanú sťažnosť ako celok, bolo bez

právneho významu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa (zrušenie

napadnutého rozsudku krajského súdu a návrh na odklad jeho vykonateľnosti, priznanie

náhrady trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011