Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 526/2011
PDF · 257.64 KB
No categories available
III. ÚS 526/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej spoločnosťou
Advokátska kancelária JUDr. M. B., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr.
M. B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave z 27. apríla 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob 274/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011
doručená sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 274/2010-234 z 27. apríla 2011.
Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca
v konaní pred Okresným súdom Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn.
22 Cb 167/2007. Na okresný súd sa obrátil návrhom na vydanie platobného rozkazu S., a. s.,
B. (ďalej len „navrhovateľ“), ktorý sa domáhal od sťažovateľa zaplatenia sumy
551 008,29 € s príslušenstvom z titulu nezaplatenia faktúry za dodaný plyn. Odporom
podaným proti platobnému rozkazu sťažovateľ argumentoval, že „navrhovateľ nepreukázal
existenciu ním tvrdenej pohľadávky; odporca navrhovateľovi žalovanú istinu nedlhuje.
Odporcovi bola zo strany spoločnosti L., a. s., preukázaná existencia vykonateľného
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II, ktorým súd navrhovateľovi uložil povinnosť
dodávať zemný plyn na odberné miesto pre spoločnosť L., a. s.. Spoločnosť L., a. s.
odoberala v rozhodnom období (december 2005) zemný plyn dodávaný na odberné miesto
na základe uvedeného predbežného opatrenia. V decembri 2005 preto neprišlo k dodávke
zemného plynu na odberné miesto podľa zmluvy pre odporcu (tento teda ani plyn
neodoberal), ale k jeho dodávke pre spoločnosť L., a. s.“.
Okresný súd rozsudkom č. k. 22 Cb 167/2007-180 z 22. apríla 2010 uložil
sťažovateľovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 550 951,80 € a trovy konania v sume
33 060,35 €. Vo zvyšnej časti konanie zastavil.
Okresný súd vychádzal zo zistenia, že sťažovateľ s navrhovateľom „uzatvorili dňa
2.11.2005 zmluvu o dodávke plynu do regulačnej stanice v L., názov odberného miesta: L.,
a. s.. Navrhovateľ sa zaviazal s účinnosťou od 2.11.2005 na vyššie uvedené odberné miesto
dodávať odberateľovi (odporcovi) plyn a odporca sa zaviazal za odobratý plyn zaplatiť
kúpnu cenu. V mesiaci december 2005 navrhovateľ dodal na uvedené odberné miesto zemný
plyn v množstve 2.731.682 m3, čo odporca potvrdil v dennom odberovom diagrame zo dňa
2.1.2006. Za dodaný plyn vystavil navrhovateľ odporcovi faktúru č. 2511451245 na sumu
551.008,29 eur, splatnú dňa 26.1.2006. Spoločnosť L., a. s. zaslala navrhovateľovi list
datovaný dňom 28.12.2005, v ktorom ho upozorňuje, že i napriek právoplatnému
predbežnému opatreniu nezačali s dodávkou zemného plynu pre spoločnosť L., a. s..
Odporca v liste zo dňa 19.12.2005 adresovanom navrhovateľovi žiadal navrhovateľa
o zabezpečenie kontinuity dodávok tepla pre mesto Levice predĺžením účinnosti zmluvy.“.
Na základe uvedených skutkových zistení okresný súd dospel k záveru, že
„navrhovateľ dodával odporcovi plyn tak, ako to mali zmluvne dohodnuté. Tvrdenie
odporcu, že navrhovateľ dodával v decembri 2005 plyn spoločnosti L., a. s a nie odporcovi,
nebolo súdu náležite preukázané. List zo dňa 28.12.2005 od firmy L., a. s., ktorý bol
adresovaný navrhovateľovi, preukazuje, že napriek predbežnému opatreniu nebol tejto
spoločnosti plyn zo strany navrhovateľa dodávaný a spoločnosť L., a. s. mala na základe
ponuky navrhovateľa na dodávku plynu na december 2005 o dodávku plynu záujem. List
odporcu zo dňa 19.12.2005 jednoznačne preukazuje, že samotný odporca požiadal
v decembri 2005 navrhovateľa o kontinuitu dodávky plynu aj v roku 2006. Súd považuje
za potrebné poukázať na skutočnosť, že v zmluve o dodávke plynu je ako odberateľ uvedený
odporca, pričom spoločnosť L., a. s. je uvedená len ako názov odberného miesta. Je preto
internou záležitosťou medzi spoločnosťou odporcu a spoločnosťou L., a. s., ktorá
spoločnosť v tom – ktorom období odoberá z odberného miesta plyn dodaný
navrhovateľom... Dodanie plynu odporca potvrdil svojím podpisom na odberovom
diagrame.“.
Svedeckú výpoveď svedka Mgr. G. H. okresný súd vyhodnotil tak, že z nej
„nevyplynuli skutočnosti pre toto konanie právne relevantné“.
Sťažovateľ podal proti prvostupňovému rozsudku okresného súdu odvolanie,
v ktorom uviedol, že svedecká výpoveď Mgr. G. H. spochybňuje hodnotenie listu
z 28. decembra 2005 okresným súdom. Podľa sťažovateľa zo zápisnice z pojednávania
okresného súdu z 12. mája 2008 „nepochybne vyplýva, že predvolaný svedok Mgr. G. H.
jednoznačne tvrdí, že listom zo dňa 28. decembra 2005 od firmy L., a. s., ktorý podpísal
netvrdila obchodná spoločnosť L., a. s., že Žalobca neplní predbežné opatrenie, ale naopak
chceli sa informovať o plnení, resp. neplnení predbežného opatrenia“.
K listu sťažovateľa navrhovateľovi z 19. decembra 2005 sťažovateľ v odvolaní
uviedol, že v odpovedi z 23. decembra 2005 navrhovateľ predĺženie platnosti zmluvy
o dodávke so sťažovateľom odmietol «s poukazom na skutočnosť, že: „S., a. s. je oprávnený
na dotknutom mieste dodávať plyn inému odberateľovi, len ako spoločnosť L., a. s.
neprejaví záujem o dodávku plynu, na ktoré má v zmysle rozhodnutia súdu nárok“». V tejto
súvislosti sťažovateľ v odvolaní zdôraznil, že navrhovateľ odmietol predĺžiť platnosť
zmluvy so sťažovateľom „z dôvodu plnenia predbežného opatrenia súdu, ktoré nadobudlo
vykonateľnosť 29. novembra 2005, teda predtým, než došlo k dodávke plynu v mesiaci
december. Žalobca teda v mesiaci december 2005 dodal zemný plyn v súlade
s vykonateľným predbežným opatrením obchodnej spoločnosti L., a. s., a nie Žalovanému.“.
Vo vzťahu k zisteniu okresného súdu, že zo zmluvy o dodávke plynu je ako
odberateľ zaviazaný sťažovateľ, tento v odvolaní uviedol, že „v mesiaci december 2005
došlo zo strany Žalobcu iba k jednej dodávke zemného plynu na odberné miesto
č. 03 10757, pričom podľa vyššie uvedených skutočností malo prísť k dvom dodávkam
zemného plynu – jedna mala byť realizovaná na základe zmluvy medzi Žalobcom
a Žalovaným a jedna na základe vykonateľného predbežného opatrenia zo dňa 21.
novembra 2005... žalobca dodnes nepreukázal, že v mesiaci december 2005 dodal zemný
plyn Žalovanému na základe Zmluvy o dodávke plynu zo dňa 2. decembra 2005.“. Napokon
sťažovateľ uviedol, že hoci relevantný odberový diagram podpísal, tento „vyhotovil v rámci
plnenia zmluvných povinností“.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 3 Cob 274/2010-234
z 27. apríla 2011 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. V plnom rozsahu sa
stotožnil so závermi okresného súdu, pričom „nepovažoval za dôvodnú námietku
žalovaného, že mal súd pri posudzovaní otázky komu bol dodaný plyn na odberné miesto
vychádzať z rozhodnutia súdu o predbežnom opatrení, pretože predbežné opatrenie má iba
dočasný charakter, je vo väčšine prípadov vydávané nie na základe preukázaných, ale len
osvedčených skutočností, a preto nemôže ako také zakladať v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p.
prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdeniami
žalovaného týkajúcimi sa listu z 28. decembra 2005, v ktorom spoločnosť L., a. s. Levice
vyslovene upozorňuje žalobcu, že napriek vydanému predbežnému opatreniu nezačal s
dodávkou plynu pre túto spoločnosť. Keby bol žalobca v mesiaci december 2005 tejto
spoločnosti plyn dodával, nepochybne by mu nebola list takéhoto obsahu zasielala.
Za nedôvodné považoval odvolací súd aj námietky týkajúce sa svedeckej výpovede svedka
Mgr. G. H., ktorú odvolací súd nepovažoval za spôsobilú preukázať už v decembri 2005, že
plyn nebol dodávaný žalovanému, nakoľko sa aj podľa názoru odvolacieho súdu svedok
nevedel jednoznačne vyjadriť ku skutočnostiam majúcim význam pre prejednávanú vec,
potvrdil, že prevádzkový denník je len jednostranný doklad firmy L. a že mali so žalovaným
uzatvorenú zmluvu o spoločnom užívaní ich stanice a že z regulačnej stanice môže plyn brať
aj iná spoločnosť.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ vidí porušenie svojich označených
práv vo viacerých pochybeniach všeobecných súdov konajúcich v jeho veci. V prvom rade
polemizuje s názorom krajského súdu o povahe predbežného opatrenia z pohľadu existencie
procesnej prekážky rei iudicatae, keď uvádza, že konajúce súdy mali „pri rozhodovaní
a posudzovaní otázky komu bol dodaný plyn na odberné miesto nevyhnutne brať do úvahy
a vychádzať z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o nariadení predbežného
opatrenia, sp. zn. 23 Cb 220/05 zo dňa 21. novembra 2005. Je nevyhnutné, aby konajúci súd
vždy vzal do úvahy skutočnosť, že ak už bolo právoplatne rozhodnuté o povinnosti plniť, či
už kladne alebo záporne, tvorí výrok takéhoto rozhodnutia prekážku právoplatne
rozhodnutej veci vi vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne kvalifikovaný
v rozhodnutí o plnení a v predmetnom prípade ide nepochybne o ten istý skutok. Právna
argumentácia Porušovateľa vo vzťahu k interpretácii ust. § 159 OSP odráža znaky
prílišného formalizmu.“.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že navrhovateľ v konaní „neuniesol dôkazné bremeno,
listinné dôkazy, ktoré predložil a právne argumenty, ktorými odôvodnil podaný návrh
od začiatku potvrdzuje, že jeho nárok na žalovanú sumu voči Sťažovateľovi neexistuje.
Neexistenciu Žalobcovho nároku voči Sťažovateľovi od začiatku preukázala jednak výpoveď
Mgr. G. H., prevádzkový denník Obchodnej spoločnosti L., a. s. a vyjadrenia tejto
obchodnej spoločnosti, kedy viackrát jasne uvedené, že dodávky zemného plynu v mesiaci
december 2005 na predmetné odberné miesto boli dodávkami na základe vydaného
Predbežného opatrenia, a tento zemný plyn spotrebovala Obchodná spoločnosť L., a. s.
Porušovateľ sa teda nesprávne stotožnil s tým ako prvostupňový súd posúdil povinnosť,
ktorú účastníkom konania ukladá ust. § 120 ods. 1 OSP, a to povinnosť tvrdenia a
povinnosť predložiť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Dôkazné bremeno
v tomto smere neodôvodnene preniesol na Sťažovateľa...“.
Krajský súd podľa názoru sťažovateľa porušil procesné zásady konania pri
preskúmavaní rozsudku okresného súdu, a to v dôsledku nerešpektovania § 118 ods. 2
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“), ktorý „ukladá povinnosť súdu oboznámiť účastníkov konania na pojednávaní
s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným
náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré vykonané nebudú.
... V nedodržaní postupu v zmysle ust. § 118 ods. 2 OSP, ku ktorému došlo v danej veci,
treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti
preskúmavanej veci viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto ustanovením a neprispela
k predvídateľnosti postupu a rozhodovania súdu. Postup, ktorým všeobecný súd znemožní
uplatnenie procesných práv, ktoré by inak mohol účastník konania pred súdom uplatniť,
je procesnou vadou konania, pričom odvolací súd na ňu musí vždy prihliadať.“.
Odňatie možnosti konať pred súdom sťažovateľ odôvodňuje aj tvrdením, že
„zo zápisníc zo súdnych pojednávaní v predmetnej právnej veci nevyplýva, že by súd
na pojednávaní riadne vykonal dokazovanie listinami a po vykonaní dokazovania listinami
vytvoril účastníkom konania procesnú možnosť vyjadriť sa k riadne vykonaným
dôkazom...“.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv aj v nedostatočnosti odôvodnenia
rozsudku krajského súdu, ktorý sa „obmedzil len na strohé konštatovanie správnosti
niekoľkých dôvodov napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľ uznáva, že tento postup
umožňuje ust. § 219 ods. 2 OSP, zdôrazňuje však, že materiálny, ako aj formálny základ
práva konať pred súdom je zakotvený v článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, v článku 14
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj v článku 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd... Súčasťou tohto práva je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s nárokmi uplatňovanými na súde
a obranou proti takémuto uplatneniu. ... Porušovateľ... túto svoju povinnosť
pri odôvodňovaní Rozsudku Krajského súdu náležite nerešpektoval.“.
Napokon sťažovateľ konštatuje, že okresný súd „dôsledne nepostupoval v
intenciách základných zásad konania, a teda nezistil dostatočne skutkový stav a nevykonal
dôkazy nevyhnutné na dostatočné posúdenie predmetnej právnej veci, následne Porušovateľ
v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia nevykonal dokazovanie, neodstránil vady
prvostupňového konania a ani nezrušil napadnuté rozhodnutie súdu konajúceho v prvom
stupni..., ktoré má tie isté právne vady, čím došlo zo strany Porušovateľa k porušeniu
základných práv Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú právnu
ochranu.“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
„vyslovil, že:
- rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 3 Cob/274/2010 zo dňa 27. apríla
2011 boli porušené základné ústavné práva Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie
a súdnu a inú právnu ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; a
- zrušuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 3 Cob/274/2010 zo dňa
27. apríla 2011 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie;
- priznáva Sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“.
Sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu i odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku
krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú. V danom prípade je týmto zákonom Občiansky súdny poriadok.
1. Vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa nerešpektovania ustanovenia § 118 ods. 2
OSP (po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa
doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov
je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné
a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich
účastníci navrhli) a vadného vykonania dôkazov listinami ústavný súd uvádza, že v oboch
prípadoch ide o pochybenia, ktoré v zmysle štandardnej judikatúry všeobecných súdov
možno označiť ako odňatie možnosti konať pred súdom účastníkovi konania. Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) už viackrát judikoval, že odňatím možnosti
konať pred súdom je taký nesprávny, procesné ustanovenia porušujúci postup súdu
v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať
a v konaní uplatňovať procesné práva priznané mu na účely zabezpečenia účinnej ochrany
jeho práv (napr. rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Cdo 13/2004, uznesenie
najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 5 Cdo 294/2008). Tomu zodpovedá aj stabilná
rozhodovacia prax ústavného súdu (II. ÚS 102/04, II. ÚS 1/08).
Preto ak sťažovateľ bol toho názoru, že okresný súd porušil ustanovenie § 118 ods. 2
OSP a že listinné dôkazy vykonával spôsobom zabraňujúcim sťažovateľovi vyjadriť sa
k nim procesne relevantným spôsobom, a krajský súd tieto pochybenia neodstránil, prípadne
sa ich sám dopustil, potom mal využiť mimoriadny opravný prostriedok v občianskom
súdnom konaní – dovolanie, ktoré je podľa § 237 písm. f) OSP prípustné v prípade odňatia
možnosti konať pred súdom.
V relácii k obom analyzovaným námietkam teda existoval „iný súd“ oprávnený
poskytnúť ochranu právam a slobodám sťažovateľa uvedeným v čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd tak nemá dostatok právomoci preskúmať meritórne predmetné námietky,
pretože by tak nahrádzal právomoc všeobecného súdu, ktorému v prvom rade náleží
povinnosť chrániť základné práva a slobody účastníkov konania.
2. V súvislosti s ďalšími námietkami sťažovateľa sa ústavný súd obracia na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný
súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu
nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí
existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len
v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto
porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý
sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
2.1 Pokiaľ ide o námietku súvisiacu s významom predbežného opatrenia nariadeného
v inom konaní okresného súdu pre rozhodnutie v sťažovateľovej kauze, ústavný súd nezistil
v úvahách krajského súdu ústiacich do záverov o procesnom význame predbežného
opatrenia žiadne signály ústavnej diskonformity. Právoplatné a vykonateľné predbežné
opatrenie ukladajúce povinnosť navrhovateľovi dodávať plyn odberateľovi, ktorý má zjavne
spoločné odberné miesto so sťažovateľom, nemôže byť samo osebe dôkazom, že
navrhovateľ nedodal plyn sťažovateľovi. Predbežné opatrenie predsa znamená formálne
uloženie určitej povinnosti (ktorá napokon povinným subjektom, hoci protiprávne, ani
nemusí byť splnená), kým pre súdy konajúce v sťažovateľovej veci bolo rozhodujúce, či
navrhovateľom dodaný plyn reálne (materiálne) odobral sťažovateľ. Navyše, predbežné
opatrenie bolo vydané v konaní, ktorého predmetom bolo posúdenie platnosti výpovede
navrhovateľa zo zmluvy o dodávkach plynu uzavretej so spoločnosťou L., a. s. Preto aj
v prípade, že by meritórne rozhodnutie súdu označilo túto výpoveď za neplatnú, nemožno
z toho v sťažovateľovej veci automaticky vyvodiť skutkový záver, že dodávku plynu
na spoločné odberné miesto odobrala spoločnosť L., a. s., a nie sťažovateľ. To všetko
v situácii, keď sťažovateľ mal v tom čase uzavretú s navrhovateľom zmluvu o dodávke
plynu na rovnaké odberné miesto. Z uvedených dôvodov krajský súd správne vyhodnotil
predmetnú odvolaciu námietku sťažovateľa ako nedôvodnú.
2.2 Ďalšia námietka sťažovateľa smeruje k rozloženiu dôkazného bremena medzi
navrhovateľa a sťažovateľa v ich spore.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by
mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Podľa názoru ústavného súdu skutkové a právne závery okresného súdu a krajského
súdu týkajúce sa unesenia dôkazného bremena oboma sporovými stranami nemožno
hodnotiť ako arbitrárne alebo inak ústavne neudržateľné.
Z podkladov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že navrhovateľ svoj
uplatnený nárok podložil zmluvou o dodávke plynu uzavretou so sťažovateľom 2. novembra
2005, denným odberovým diagramom za mesiac december 2005, ktorého obsah zahŕňajúci
aj množstvo odobratého plynu potvrdil sťažovateľ svojím podpisom. Tieto dva dôkazy
zásadného významu doplnil navrhovateľ listom spoločnosti L., a. s., adresovaným
navrhovateľovi a listom sťažovateľa adresovaným navrhovateľovi (oba sú z decembra
2005).
Svoju obranu sťažovateľ dôkazne založil na predbežnom opatrení nariadenom
v súvisiacom konaní, na výpovedi svedka Mgr. G. H. a na prevádzkovom denníku
spoločnosti L., a. s.
K procesnému významu predbežného opatrenia sa už ústavný súd vyjadril v bode 2.1
odôvodnenia tohto uznesenia. Svedeckú výpoveď hodnotil krajský súd ako nespôsobilú
preukázať dodávky plynu spoločnosti L., a. s., pričom tento záver nie je arbitrárny, keďže
samotný sťažovateľ vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku citoval výpoveď
svedka takto: „Neviem odpovedať na otázku akým konkrétnym spôsobom v praxi sme
odoberali plyn za mesiac december 2005, či to boli ľudia z firmy L., a. s. alebo to boli ľudia
z firmy T.“ Zjavné pochybnosti plynúce z výpovede svedka potom významne spochybnili aj
obsah prevádzkového denníka spoločnosti L., a. s., ktorý krajský súd správne vyhodnotil
ako „jednostranný doklad firmy L.“.
V občianskom súdnom konaní sa v súčasnosti v procese dokazovania uplatňuje
zásada formálnej pravdy, čo znamená, že odporca v spore musí uniesť dôkazné bremeno,
čo sa týka účinného spochybnenia dôkazov produkovaných navrhovateľom. V prípade, že
toto dôkazné bremeno neunesie, súd prizná ochranu uplatnenému nároku navrhovateľa, aj
keď mu možno reálne tento nárok neprináleží. Ústavný súd preto bez ambície uzavrieť, kto
v skutočnosti plyn dodaný navrhovateľom odobral, konštatuje, že v popísanej dôkaznej
situácii okresný súd ani krajský súd neposúdili otázku unesenia, resp. neunesenia dôkazného
bremena sporovými stranami ústavne neudržateľným spôsobom.
2.3 Sťažovateľ napokon napadnutému rozsudku krajského súdu vytýka aj ústavne
nedostatočné odôvodnenie.
Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne
vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený
skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí
obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd pritom
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad [porovnaj napríklad rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III./1997].
Ústavný súd konštatuje, že na prvý pohľad je odôvodnenie rozhodnutia krajského
súdu skutočne značne úsporné (sústredí sa do jedného obsiahlejšieho odseku). Pre ústavné
posúdenie jeho kvality však ústavný súd okrem citovaných stabilizovaných právnych
názorov musel brať do úvahy aj ďalšie judikované postoje, a to predovšetkým záver,
že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (napríklad II. ÚS 78/05), ako aj záver, že pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd
môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok ESĽP z 19. decembra
1997 vo veci Helle v. Fínsko, sťažnosť č. 20772/92, ods. 59 - 60).
Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sformuloval štyri odvolacie
námietky (tomu zodpovedá aj štruktúra odôvodnenia odvolania rozdelená do štyroch
bodov).
Prvá námietka sa zamerala na spochybnenie hodnotenia listu spoločnosti L., a. s.,
navrhovateľovi okresným súdom. Sťažovateľ hodnotenie spochybňoval výpoveďou svedka
Mgr. G. H. Svedeckou výpoveďou sa krajský súd zaoberal a vyhodnotil ju ako nespôsobilú
preukázať, „že plyn nebol dodávaný žalovanému, nakoľko sa aj podľa názoru odvolacieho
súdu svedok nevedel jednoznačne vyjadriť ku skutočnostiam majúcim význam pre
prejednávanú vec“.
Druhá odvolacia námietka smerovala k spochybneniu hodnotenia listu sťažovateľa
navrhovateľovi okresným súdom. Tento list bol okresným súdom vyhodnotený ako
jednoznačne preukazujúci, „že samotný odporca požiadal v decembri 2005 navrhovateľa
o kontinuitu dodávky plynu aj v roku 2006“. V tej súvislosti okresný súd podotkol, že
v zmluve z 2. novembra 2005 je ako odberateľ uvedený sťažovateľ a list spoločnosti L., a.
s., „preukazuje, že napriek predbežnému opatreniu nebol tejto spoločnosti plyn zo strany
navrhovateľa dodávaný“. Hodnotenie okresného súdu sa sťažovateľ pokúsil spochybniť
vyjadrením navrhovateľa k listu požadujúcemu predĺženie platnosti zmluvy o dodávke
plynu, ktorá aj podľa názoru ústavného súdu nepreukazuje, že v decembri 2005
sťažovateľovi plyn nebol dodaný, ako aj tvrdením, že v sťažovateľovom liste
navrhovateľovi sa „na žiadnom mieste neuvádza, že Žalovaný prevzal dodaný plyn“. Podľa
názoru ústavného súdu uvedené tvrdenia sťažovateľa nespochybňujú konštrukciu, ktorú
ako skutkový záver slúžiaci rozhodnutiu vytvoril okresný súd, preto ak krajský súd iba
odkázal na závery okresného súdu v otázke hodnotenia listu sťažovateľa navrhovateľovi,
postupoval ústavne akceptovateľným spôsobom.
Treťou námietkou sťažovateľ v odvolaní brojil proti argumentu okresného súdu,
podľa ktorého v zmluve o dodávke plynu z 2. novembra 2005 je uvedený ako odberateľ
práve sťažovateľ. Sťažovateľ sa opätovne bránil poukazom na nariadené predbežné
opatrenie. Krajský súd sa s touto námietkou vysporiadal tým, že vymedzil procesný význam
predbežného opatrenia pre prerokúvanú kauzu. Ústavný súd už v bode 2.1 uviedol dôvody,
pre ktoré sa s takýmto názorom krajského súdu stotožňuje.
Štvrtá odvolacia námietka sťažovateľa sa týkala hodnotenia odberového diagramu
okresným súdom. V ňom sťažovateľ svojím podpisom potvrdil množstvo plynu, ktoré
od navrhovateľa v rozhodnom období odobral. V odvolaní k tomu sťažovateľ uvádza, že
„predmetný diagram vyhotovil v rámci plnenia zmluvných povinností“. Ústavný súd k tomu
uvádza, že plnenie zmluvných povinností nezbavuje sťažovateľa povinnosti potvrdiť svojím
podpisom pravdivosť údajov uvedených v odberovom diagrame. Preto ak krajský súd
na uvedenú námietku explicitne nereagoval, ale sa iba stotožnil so záverom okresného súdu,
ktorý zdôraznil, že „dodanie plynu odporca potvrdil svojím podpisom na odberovom
diagrame“, nemožno v takom postupe podľa názoru ústavného súdu identifikovať signály
možnej ústavnej neakceptovateľnosti.
Ústavný súd dospel k záveru, že ani posledná sťažnostná námietka nie je dôvodná,
a tak nie je spôsobilá preukázať ústavne relevantný príčinný vzťah medzi označenými
právami sťažovateľa a napadnutým rozsudkom krajského súdu. Ten totiž na niektoré
odvolacie námietky sťažovateľa uspokojivým spôsobom reagoval, s inými sa zas
vysporiadal len odkazom na závery okresného súdu, čo však samo osebe neznamená
ústavnú neudržateľnosť, a to s ohľadom na charakter týchto odvolacích námietok, ktorý
vylúčil ich schopnosť účinne spochybniť závery okresného súdu.
2.4 Ústavný súd uzatvára, že sťažnosť v časti námietok týkajúcich sa významu
súvisiaceho predbežného opatrenia (bod 2.1), posúdenia unesenia dôkazného bremena (bod
2.2) a dostatočnosti odôvodnenia odvolacieho rozsudku krajského súdu (bod 2.3) na prvý
pohľad vylučuje akékoľvek signály možnej ústavnej vadnosti. Sťažnosť je tak v tejto časti
zjavne neopodstatnená.
3. Keďže ústavný súd odmietol predbežne prerokúvanú sťažnosť ako celok, bolo bez
právneho významu zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa (zrušenie
napadnutého rozsudku krajského súdu a návrh na odklad jeho vykonateľnosti, priznanie
náhrady trov právneho zastúpenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2011