Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 195/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. augusta 2012

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej B., s.

r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. B., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 16. decembra 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti S., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. decembra 2009 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 16. decembra 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej

spoločnosti S., a. s., trovy konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť

centov) na účet jej právneho zástupcu B., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej B., s. r. o., B., konajúcej prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. P. B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. decembra 2009 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Okresného úradu

v Michalovciach (ďalej len „okresný úrad“) z 25. februára 1997 bol sťažovateľke povolený

odber povrchovej vody z rieky L., a to najmä na účely chladenia zariadení v tepelnej

elektrárni V. Označené rozhodnutie ustanovuje maximálny ročný a denný odber, neobsahuje

však žiadne informácie o cene, ktorá mala byť zaplatená za vodu sťažovateľkou. Podľa

tohto rozhodnutia konkrétne množstvo odoberaných povrchových vôd má byť pravidelne

upresňované zmluvami medzi správcom toku – S., štátnym podnikom Ž., Ž. (ďalej len

„žalobca“), a sťažovateľkou.

Žalobca a sťažovateľka uzatvorili 15. júla 1999 kúpnu zmluvu na dodávku vratnej

3

povrchovej vody na prietokové chladenie v cene 0,746 Sk za ma nevratnej doplňujúcej

3

vody v cene 1,20 Sk za m. Uvedená kúpna zmluva mala pokrývať celý rok 1999. Pre roky

2000, 2001 a 2002 nebola podpísaná obdobná zmluva.

V roku 2002 odoberala sťažovateľka povrchovú vodu z rieky L., pričom medzi

žalobcom a sťažovateľkou existovala zhoda o množstve odobratej vody. Pokiaľ išlo

o rokovania medzi žalobcom a sťažovateľkou o zmluve týkajúcej sa odberu vody v roku

2002, sťažovateľka uviedla, že „podľa záznamu pre pamäť zo stretnutia strán konaného

dňa 25. januára 2002...

a) Sťažovateľ oznámil dodávateľovi predpokladaný objem odberu pre rok 2002;

3

b) Dodávateľ navrhol cenu za vodu vo výške 1,00 Sk za mpre využívanie

3

na prietokové chladenie... a 1,20 Sk za mpre ostatné využívanie;

c) obe strany vyjadrili vlastné stanoviská k navrhovaným cenám...

d) Sťažovateľ uviedol, že navrhované ceny bude musieť schváliť jeho vedenie;

e) až do doby uzatvorenia kúpnej zmluvy pokrývajúcej odber vody v roku 2002

bude odber vody fakturovaný v cenách uplatňovaných v roku 2001.

Počas celého roku 2002 platil Sťažovateľ Dodávateľovi za odbery vody vyššie

uvedené ceny uvedené v Zázname pre pamäť. Dodávateľ nemohol technicky Sťažovateľovi

zabrániť v odbere vody; v roku 2002 Dodávateľ nepodnikol žiadne právne kroky s cieľom

zamedziť alebo obmedziť odber vody Sťažovateľom.“.

Dňa 15. januára 2003 žalobca vystavil faktúru na sumu 176 141 433,60 Sk (vrátane

3

DPH) zodpovedajúcu doplatku v sume 0,60 Sk za mk cene, ktorú už sťažovateľka

za vratnú povrchovú vodu zaplatila v roku 2002. Sťažovateľka odmietla túto faktúru

zaplatiť. Podstatou sporu vo veci samej bola teda úhrada za vratnú povrchovú vodu

nazývanú aj povrchová voda na prietočné chladenie.

Žalobou podanou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

27. decembra 2004 sa žalobca domáhal proti sťažovateľke zaplatenia sumy

176 141 433,60 Sk s príslušenstvom. Svoj návrh odôvodnil „údajnou existenciou

zmluvného vzťahu medzi stranami alebo alternatívne, pre prípad, že súd bude názoru, že

medzi stranami nebol zmluvný vzťah, bezdôvodným obohatením Sťažovateľa“.

Sťažovateľka uviedla, že „v priebehu celého konania v spore vo veci samej mali

súdy za preukázané, že cenu za odber povrchových vôd upravuje Zákon o cenách a výmer

Ministerstva financií SR č. z 12. marca 1996..., ktorým sa určuje rozsah tovaru

s regulovanými cenami, a to v časti I. pod bodom 1, položka 41.00.12 – voda povrchová –

3

ako cena maximálna vo výške 1,90 Sk za m. Neskôr bola opatrením Ministerstva financií

3

SR č. R-7/1999 určená maximálna cena vo výške 2 Sk za m. Sťažovateľ v priebehu konania

namietal, že na vzťah Sťažovateľa a Dodávateľa sa Výmer nevzťahuje.“.

V konaní vo veci samej krajský súd rozhodol prvýkrát rozsudkom

sp. zn. z 30. apríla 2007 tak, že žalobu žalobcu zamietol, keď sa nestotožnil

s tvrdením žalobcu, že na rokovaní 25. januára 2002 boli dohodnuté zálohové platby, čo by

ho oprávňovalo dodatočne doúčtovať cenu odobratej vody zohľadňujúc svoje výrobné

náklady. Súčasne konštatoval neexistenciu bezdôvodného obohatenia sťažovateľky na úkor

žalobcu.

Na základe odvolania žalobcu bol rozsudok krajského súdu z 30. apríla 2007 zrušený

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. apríla 2008. Podľa sťažovateľky

odvolací súd odmietol závery prvostupňového súdu s odôvodnením, že „na rokovaní dňa

25. januára 2002 nedošlo k úkonu, ktorým by účastníci konania nadobudli práva, resp.

povinnosti... že záver súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého došlo medzi účastníkmi konania

k dohode o cene jej zaplatením vo výške požadovanej Dodávateľom je nesprávny

a z uvedeného dôvodu považoval prvostupňové rozhodnutie o nedôvodnosti práva

Dodávateľa z titulu bezdôvodného obohatenia (o ktorom nevykonal prvostupňový súd

žiadne dokazovanie) za predčasné.“.

Krajský súd vychádzajúc zo skutočnosti, že medzi žalobcom a sťažovateľkou

nedošlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy týkajúcej sa dodávky vody v roku 2002, v poradí

druhým rozsudkom sp. zn. z 26. novembra 2008 zaviazal sťažovateľku

z titulu bezdôvodného obohatenia zaplatiť žalobcovi sumu 176 141 433,60 Sk s úrokom

z omeškania vo výške 9,43 % p. a., ako aj náhradu trov konania spolu v sume 8 553 400 Sk.

Podľa sťažovateľky považoval krajský súd zo správy žalobcu o výsledku rozboru

hospodárskej činnosti za rok 2002 za preukázané, že «hospodársky výsledok Dodávateľa

v roku 2002 - zisk vo výške 16,9 mil. Sk bol vytvorený vrátane započítania spornej faktúry

č. ... vo výške 176.141.433,60 Sk, pričom v prípade jej neuznania by Dodávateľ vykázal

stratu cca. 140 mil. Sk. Pri stanovení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal Krajský

súd v Bratislave najmä zo skutočnosti, že audítor navrhol zakladateľovi štátneho podniku (t.

j. Dodávateľa) účtovnú závierku Dodávateľa schváliť bez výhrad.

Z uvedeného prvostupňový súd vyvodil, že „navrhovateľ pre účely tvorby svojich cien

účtoval iba o ekonomicky oprávnených nákladoch, predpokladaných vyššie citovaným

ustanovením § 3 ods. 2 písm. a) Zákona o cenách; neporušil teda ani podzákonné normy

[...]. Ak mu teda odporca nezaplatil sumu 176.141.443,60 Sk, doúčtovaných faktúrou č. ...

zo dňa 15. 1. 2003, získal na jeho úkor tovar vo vyššej hodnote ako zaplatil, teda sa

bezdôvodne obohatil.“.».

S uvedeným názorom prvostupňového súdu sťažovateľka nesúhlasila, a preto podala

odvolanie proti rozsudku krajského súdu z 26. novembra 2008, v ktorom okrem iného

namietala, že

„- súd prvého stupňa v konaní predchádzajúcom napadnutému rozsudku

dokazovanie v zmysle pokynu odvolacieho súdu nevykonal (nedoplnil) a preto dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím je daný odvolací

dôvod v zmysle ust. ...

- namiesto toho, aby sa súd prvého stupňa zaoberal cenou, ktorú Dodávateľ za svoje

plnenie považuje za opodstatnenú (teda situáciou u Dodávateľa), mal sa podľa názoru

Sťažovateľa zaoberať objektívnou, trhovou hodnotou tohto plnenia, ktoré nadobudol

Sťažovateľ (teda situáciou u Sťažovateľa)...

- súd namiesto toho, aby exaktne stanovil hodnotu plnenia (odobratej vody), ktoré

získal v priebehu roku 2002 Sťažovateľ, uspokojil sa s tým, že uložil Sťažovateľovi zaplatiť

Dodávateľovi sumu zodpovedajúcu nákladom, ktoré Dodávateľ údajne ekonomicky

oprávnene na odobratú vodu vynaložil...

- nemožno považovať Správu audítora za dôkaz skutočnosti, že auditovaná účtovná

jednotka zahrnula do cien len „ekonomicky oprávnené náklady“ a už vôbec nie za dôkaz

toho, že trhová hodnota plnení, ktoré Dodávateľ dodal Sťažovateľovi bola vyššia alebo

rovnaká ako náklady, ktoré na ne vynaložil...“.

Uvedené námietky sťažovateľka zhrnula v podaní z 11. decembra 2009, v ktorom

najmä uviedla, že:

„a) súd pri určení výšky bezdôvodného obohatenia nezohľadnil osobitné postavenie

Sťažovateľa ako odberateľa, ktoré spočíva v skutočnosti, že Sťažovateľ bol v roku 2002

zďaleka najväčším odberateľom povrchovej vody Dodávateľa a zároveň už niekoľko

desaťročí odoberá povrchovú vodu, so stabilným objemom odberov;

b) súd nezohľadnil skutočné dôvody straty Dodávateľa v roku 2002 a bez

akéhokoľvek opodstatnenia sa stotožnil s názorom, že strata vznikla iba z dôvodu

nezaplatenia žalovanej sumy Sťažovateľom;

c) súd nevzal do úvahy tvrdenie Sťažovateľa, že na základe správania Dodávateľa

nepristúpil Sťažovateľ k alternatívnym riešeniam odberu vody, ktoré boli k dispozícii;

d) aj pri stanovovaní primeranej náhrady za údajne získané bezdôvodné obohatenie

mal prvostupňový súd v zmysle ustanovenia

zohľadňovať prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli (v tomto prípade pokiaľ ide o určenie

ceny plnení v rokoch predchádzajúcich roku 2002 a po ňom nasledujúcich), ako aj následné

správanie strán v roku 2002;

e) odplata za odobratú vodu požadovaná Dodávateľom bola podstatne vyššia ako

boli odplaty platené Sťažovateľom v rokoch predchádzajúcich roku 2002 a v niekoľkých

rokoch nasledujúcich po roku 2002; túto skutočnosť Sťažovateľ názorne dokumentoval

prílohou k Zhrnutiu argumentácie.“

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 16. decembra 2009 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu

z 26. novembra 2008 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky „porušovateľ (obdobne ako ani prvostupňový súd)

nerozhodol a neodôvodnil... či treba zisťovať objektívnu trhovú hodnotu plnenia tak, ako ho

nadobudla osoba, od ktorej sa bezdôvodné obohatenie vymáha... alebo či a prečo treba

vychádzať zo sumy, ktorú osoba, ktorá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniesla

určila ako vlastné náklady na obstaranie predmetu bezdôvodného obohatenia...“.

Proti napadnutému rozsudku odvolacieho súdu zo 16. decembra 2009 sťažovateľka

podala dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. V 23/2010

zo 16. decembra 2010 (právoplatným 17. januára 2011) odmietol ako neprípustné.

Podnet sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania, ako aj

opakovaný podnet Generálna prokuratúra Slovenskej republiky odložila (podnet prípisom

č. k. VI/2 Pz 662/10-10 z 29. novembra 2010 a opakovaný podnet prípisom

z 24. januára 2011).

Sťažovateľka už v uvedenej právnej veci 15. marca 2010 podala sťažnosť ústavnému

súdu, v ktorej uplatnila argumentáciu v zásade zhodnú s argumentáciou použitou v jej veci

pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd uznesením sp. zn. z 22. apríla 2010

sťažnosť sťažovateľky odmietol pre neprípustnosť práve z dôvodu podania dovolania

najvyššiemu súdu, pričom vyslovil právny záver, podľa ktorého lehota na podanie sťažnosti

podľa (po rozhodnutí dovolacieho súdu, pozn.) bude považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu.

Sťažovateľka namieta, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené jej

základné práva podľa a a právo podľa

dohovoru, pretože najvyšší súd sa pri svojom rozhodovaní nevysporiadal s jej zásadnou

argumentáciou v súvislosti s určením výšky získaného bezdôvodného obohatenia

a neumožnil jej ani bezprostredne sa v tej veci vyjadriť pred súdom. Odvolací súd mal

podľa názoru sťažovateľky nariadiť pojednávanie, na ktorom jej mal dať príležitosť vyjadriť

sa k správnosti spôsobu určenia a výpočtu sumy bezdôvodného obohatenia, ktorý napokon

najvyšší súd v namietanom rozsudku uplatnil.

Podľa názoru sťažovateľky je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu

nepreskúmateľný, pretože odvolací súd sa v jeho odôvodnení nevysporiadal so zásadnou

právnou otázkou vyplývajúcou z jej argumentácie uvedenej v odvolaní, a to, «či rozsah

bezdôvodného obohatenia v prípade plnenia podliehajúceho cenovej regulácii (ak už

Porušovateľ dospel k záveru, že vzťah Dodávateľa a Sťažovateľa podliehal cenovej

regulácii) treba stanoviť v rozsahu sumy objektívnej trhovej hodnoty plnenia v čase a mieste

vzniku bezdôvodného obohatenia (ktorú je však nevyhnutné exaktne kvantifikovať), alebo či

v takomto prípade zodpovedá suma bezdôvodného obohatenia ekonomicky oprávneným

nákladom na poskytnuté plnenie (ktoré opätovne musia byť exaktne kvantifikované

vo vzťahu ku konkrétnemu plneniu)... Odôvodnenie založené na konštatovaní, že „námietku

žalovaného preto nemožno považovať za dôvodnú“ je nepreskúmateľné a ústavne

nekonformné.

Predmetné odôvodnenie sa navyše vôbec nevysporiadava so skutočnosťou, že

v období roku 1999 odoberal Sťažovateľ od Dodávateľa na základe písomnej Kúpnej

3

zmluvy Vratnú povrchovú vodu za cenu 0,746 Sk/ma Nevratnú povrchovú vodu za cenu

3

1,20 Sk/m. V období rokov 2000 a 2001 síce nedošlo k uzatvoreniu písomnej kúpnej

zmluvy, na základe konsenzu Dodávateľa a Sťažovateľa na predmete plnenia, rozsahu

plnenia, čase plnenia a cene dodávok došlo medzi Sťažovateľom a Dodávateľom

k uzatvoreniu kúpnej zmluvy konkludentne v zmysle ustanovenia § 275 ods. 4 Obchodného

zákonníka v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 druhá veta Zákona o cenách úhradou dodávok

3

v sumách fakturovaných Dodávateľom vo výške 0,746 Sk/mpre Vratnú povrchovú vodu

3

a v sume 1,20 Sk/mpre Nevratnú povrchovú vodu.

Z listinných dôkazov vyplýva, že v období roku 2003 Dodávateľ dodával a fakturoval

3

Sťažovateľovi Vratnú povrchovú vodu v sume 0,8268 Sk/ma Nevratnú povrchovú v sume

3 3

1,20 Sk/ma v období roku 2004 v sumách Vratnej povrchovej vody 0,90 Sk/ma Nevratnej

3

povrchovej vody v sume 1,20 Sk/m. Je zrejmé, že v období rokov 1999, 2000, 2001, 2003

a 2004 Dodávateľ poskytoval Sťažovateľovi dodávky Vratnej povrchovej vody a Nevratnej

povrchovej vody v sumách (vyššie uvedených) pokrývajúcich ekonomicky oprávnené

náklady Dodávateľa na poskytnuté plnenie vrátane primeraného zisku, a to pri výške

maximálnej ceny za odber povrchovej vody stanovenej Ministerstvom financií SR a neskôr

3

Úradom pre reguláciu sieťových odvetví v sume 1,90 Sk/mv prvej polovici roku 1999,

3 3

v sume 2,00 Sk/mod 1. júla 1999 do 31. decembra 2002, v sume 1,88 Sk/mv roku 2003,

3 3 3

v sume 1,88 Sk/mv roku 2004, v sume 1,64 Sk/mv roku 2005 a v sume 1,97 Sk/mv roku

2006.

3

V uvedenom kontexte je zrejmé, že výsledná suma ceny 1,346 Sk/mVratnej

povrchovej vody dodanej Sťažovateľovi v roku 2002 (vyplývajúca zo súčtu pôvodnej

3

fakturácie Dodávateľa v priebehu roku 2002 v sume 0,746 Sk/ma dofakturácie v sume

3

0,60 Sk/mvyplývajúcej z faktúry č. ... a priznanej Dodávateľovi Napadnutým rozsudkom)

výrazne presahuje sumu ekonomicky oprávnených nákladov Dodávateľa na plnenie

poskytnuté Sťažovateľovi v roku 2002.

Porušovateľ nemal preukázané, že by v roku 2002 došlo k zásadnému nárastu

nákladov Dodávateľa na predmetné dodávky Sťažovateľovi v porovnaní s rokmi 1999 až

2001, 2003 a 2004...».

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd nechal bez povšimnutia tiež ďalšiu závažnú

námietku, a to: „...maximálna cena za odber povrchovej vody stanovená cenovými

predpismi pre obdobie roku 2002 vôbec nezohľadňuje vnútornú diferenciáciu dodávok

povrchovej vody Dodávateľa Sťažovateľovi v členení Vratná povrchová voda a Nevratná

povrchová voda, ktoré boli dodávané Sťažovateľovi vždy v nižšej cene Vratnej povrchovej

vody a vyššej cene Nevratnej povrchovej vody.

Na základe skutočnosti, že Dodávateľ vo vzťahu k Nevratnej povrchovej vode, pokiaľ

ide o plnenia uskutočnené počas roku 2002 v prospech Sťažovateľa, akceptoval konečnú

3

cenu 1,20 Sk/m(pokrývajúcu ekonomicky oprávnené náklady Dodávateľa vrátane

primeraného zisku), bol Porušovateľ povinný zisťovať a v odôvodnení Napadnutého

rozsudku exaktne uviesť sumu Dodávateľom vynaložených ekonomicky oprávnených

nákladov vrátane uvedenia ich jednotlivých položiek a posúdenia ich oprávnenosti (pokiaľ

Porušovateľ dospel k záveru o nutnosti stanovenia rozsahu bezdôvodného obohatenia

v nadväznosti na ekonomicky oprávnené náklady vynaložené Dodávateľom na poskytnuté

plnenie) - vzťahujúcich sa výlučne na dodávky Vratnej povrchovej vody Sťažovateľovi,

s odôvodnením preukázania vyšších nákladov na dodávky Vratnej povrchovej vody

(zodpovedajúcich uplatnenému nároku) v porovnaní s nákladmi dodávok Nevratnej

povrchovej vody Sťažovateľovi v roku 2002. Porušovateľ však v odôvodnení vôbec

neuviedol, ktoré konkrétne náklady a v akých sumách zahrnul do celkového súčtu nákladov

Dodávateľom údajne skutočne vynaložených.“

Arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podľa sťažovateľky spočíva

v extrémnom nesúlade „medzi právnymi závermi konštatovanými Porušovateľom

v Napadnutom rozsudku a skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania,

z ktorých nevyplýva preukázanie vynaložených nákladov Dodávateľa na dodávke vratnej

povrchovej vody Sťažovateľovi v roku 2002 v rozsahu sumy 176.141.433,60 Sk“.

Tým, že „na základe nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti Napadnutého

rozsudku došlo k vzniku povinnosti Sťažovateľa uspokojiť peňažný nárok Dodávateľa a tým

k dovŕšeniu zásahu do majetkovej sféry Sťažovateľa“, došlo podľa sťažovateľky aj

k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa dodatkového

protokolu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa S., a. s. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis.

zn. , zo dňa 16. decembra 2009 porušené bolo.

Základné právo sťažovateľa S., a. s. podľa

a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.

, zo dňa 16. decembra 2009, porušené bolo.

Zrušuje sa v celom rozsahu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn.

, zo dňa 16. decembra 2009, a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi S., a. s. do 15 dní

od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet advokátskej kancelárie B., s. r. o., B.“

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažovateľka tiež

navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. decembra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 26. novembra 2008 a uložil žalobcovi, aby sa dočasne zdržal

oprávnenia priznaného mu napadnutým právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal

prípisom z 19. októbra 2011 o vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu, ktorý na túto žiadosť

reagoval prípisom z 2. novembra 2011, v ktorom vzniesol námietku predpojatosti proti

všetkým sudcom IV. senátu ústavného súdu. O námietke predpojatosti rozhodol v súlade

s platným rozvrhom práce ústavného súdu I. senát ústavného súdu uznesením

sp. zn. tak, že sudcov IV. senátu ústavného súdu z výkonu sudcovskej

funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil. Spis bol vrátený sudcovi spravodajcovi

7. marca 2012. Z uvedeného dôvodu ústavný súd od vznesenia námietky predpojatosti

predsedom najvyššieho súdu do 7. marca 2012 vo veci nemohol konať.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením sp. zn.

z 12. apríla 2012 ju prijal na ďalšie konanie. Návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. decembra 2009 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2008 ústavný súd nevyhovel.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení

k sťažnosti zo 7. mája 2012 [č. k. -80 (Nobs 60/2012) doručenom ústavnému

súdu 17. mája 2012] okrem iného uviedol:

„Predmetom odvolacieho konania na najvyššom súde bolo rozhodovanie o odvolaní

sťažovateľky v procesnom postavení žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 26. novembra 2008, č. k. -281, ktorým súd prvého stupňa uložil žalovanej

(sťažovateľke) povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 176.141.433,60 Sk s 9,43 %-ným ročným

úrokom z omeškania od 30. januára 2003 do zaplatenia, ako aj trovy konania v celkovej

výške 8.553.400 Sk.

Najvyšší súd, ako súd odvolací, sťažnosťou napadnutým rozsudkom

zo 16. decembra 2009, sp. zn. , odvolaním žalovanej napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Bratislave súdu v Bratislave z 26. novembra 2008,

č. k. -281, potvrdil podľa ako vecne správny. Žalobcovi náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal.

V súvislosti s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sťažovateľka namietla jeho

nepreskúmateľnosť a arbitrárny charakter z dôvodu, že sa nedostatočne, resp. vôbec

nevysporiadal so všetkými podstatnými námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní.

... Jedným z princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje citovaný

a dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v . Jeho obsahom je

právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré preskúmateľným

spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Nemožno však považovať za porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces stav, ak súd nerozhodne

podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu

v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov.

Podľa znenia ustanovenia , súd v odôvodnení rozsudku uvedie

podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané

a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa

príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkom konania. Predmetné

ustanovenie sa v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní s tým, že úlohou odvolacieho

súdu nie je v odôvodnení svojho rozhodnutia odpovedať na každú námietku alebo argument

vznesený v opravnom prostriedku, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní, čo sa v danom prípade aj stalo.

Najvyšší súd má za to, že odvolací súd sa v sťažnosťou napadnutom rozsudku

adekvátne zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa

s nimi vysporiadal, tak, ako to vyplýva z odôvodnenia vytýkaného rozhodnutia.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu spĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti

zodpovedajúce ustanoveniu , a tohto sa súd naďalej pridržiava majúc

na zreteli, že inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk

výkonu súdnej moci, súčasne, že výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho

uplatnenie musí byt' v súlade s ( ). Odôvodnenie sťažnosťou

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok, čím

spĺňa požiadavky vyplývajúce z dohovoru, ako aj . Podľa

názoru najvyššieho súdu, sťažovateľka svojimi tvrdeniami sleduje len dosiahnutie zmeny

súdneho konania v časti, v ktorej skončilo nepriaznivým rezultátom pre ňu. Táto okolnosť

však sama osebe nemôže byť právnym základom pre namietnutie porušenia základného

práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

Sťažovateľka vzhliadla porušenie práva na súdnu ochranu aj v nesprávnom

procesnom postupe odvolacieho súdu spočívajúceho v tom, že o odvolaní rozhodol bez

nariadenia pojednávania, čím jej nedal príležitosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom

v rozpore s citovaným .

Na margo tejto námietky najvyšší súd ozrejmuje ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku pojednávajúce o povinnosti ( ) a možnosti ( )

odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej na pojednávaní,

resp. bez nariadenia pojednávania. Podľa znenia účinného v čase

rozhodovania odvolacieho súdu (16. decembra 2009), na prejednanie odvolania proti

rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa

§ 115a bez nariadenia pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Ustanovenie

hovorí o tom, že v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj

bez nariadenia pojednávania. Zo znenia vyplýva, že základnou formou konania

o odvolaní je konanie bez pojednávania. V danom prípade rozhodol odvolací súd v súlade

s citovaným ustanovením , nakoľko nešlo o žiaden z troch prípadov

vymedzených v citovanom ustanovení , kedy je povinnosťou predsedu

senátu odvolacieho súdu nariadiť pojednávanie na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu

vo veci samej vždy.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má najvyšší súd za to, že rozsudkom NS SR

zo 16. decembra 2009, sp. zn. , k porušeniu sťažovateľkou namietaných práv

nedošlo.“

Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení z 29. mája 2012 doručenom ústavnému

súdu 30. mája 2012 uviedol, že k vyjadreniu najvyššieho súdu zo 7. mája 2012

„nepovažujeme za potrebné zaujímať stanovisko“.

II.

Všeobecné východiská rozhodovania ústavného súdu

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, m. m.

, , , ). Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, m. m. , , ,

).

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho

opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov,

ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady

ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto

ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie

súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však prirodzene

nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé

také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným

spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom ( ).

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon vyjadrený v , zaväzuje všetky orgány verejnej moci

vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich

akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu

základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom

princípy právneho štátu ( prvá veta ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý

je v súlade s , čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (m. m. , ). Len objektívnym

postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva

v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez

akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného

garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale

aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj najvyšší súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv podľa

a , ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. decembra 2009, ktorým bol potvrdený

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. novembra 2008 ukladajúci

sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalobcovi 176 141 433,60 Sk s 9,43 % ročným úrokom

z omeškania od 30. januára 2003 do zaplatenia, ako aj trovy konania v celkovej výške 8 553

400 Sk. Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky vzal predovšetkým do úvahy,

že namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej

spoločnosti do tej miery favorizované, že pri jeho uplatňovaní neprichádza do úvahy

(zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad, ani také formálne interpretačné postupy,

následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca

jeho popretie ().

Z odôvodnenia každého súdneho rozhodnutia musí vyplývať organický, a pritom

vnútorne harmonický vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V posudzovanej veci to tak však

podľa názoru ústavného súdu nie je. Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. decembra 2009, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 26. novembra 2008, je totiž z hľadiska uvedených kritérií podľa

názoru ústavného súdu nedostatočné a nepresvedčivé.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„Predmetom konania je zaplatenie sumy 176 141 433,60 Sk s príslušenstvom,

vyúčtovanej faktúrou č. ... zo dňa 15. januára 2003, ktorou žalobca žalovanému doúčtoval

rozdiel medzi už zaplatenou cenou odberu povrchovej vody a cenou, ktorú žalobca

považoval pre rok 2002 za zodpovedajúcu jeho ekonomicky oprávneným nákladom. Žalobca

požaduje zaplatenie vymáhanej sumy z titulu bezdôvodného obohatenia podľa § 451

.

Žalovaný odoberá povrchovú vodu od žalobou na základe povolenia

vodohospodárskeho orgánu - Okresného úradu v Michalovciach, odbor tvorby a ochrany

životného prostredia č. 97/28-a/ŽP-Ka zo dňa 25. februára 1997, ktoré bolo vydané na jeho

žiadosť. Podľa (od 1. júna 2002 )

3

tí, ktorí odoberajú vodu z vodných tokov v množstve, presahujúcom 15 000 mročne alebo

3

1250 mmesačne, alebo používajú jej silu na výrobu elektrickej energie, sú povinní platiť

správcovi vodného toku za túto činnosť platby a poplatky. Obdobným spôsobom je systém

platieb a poplatkov upravený aj Odplaty slúžia na úhradu

nákladov, spojených so správou vodných tokov.

Súd prvého stupňa, v súlade s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí

Najvyššieho súdu SR č. k. správne konštatoval, že medzi účastníkmi

konania nebola uzavretá zmluva o odbere povrchových vôd pre rok 2002, pretože v rámci

rokovaní o uzavretie zmluvy nedošlo medzí účastníkmi konania k dohode o cene, pričom

neboli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia , podľa

ktorého dohoda o cene vznikne aj tým, že kupujúci zaplatí cenu tovaru vo výške,

požadovanej predávajúcim. Na potrebu navýšenia ceny odberu povrchových vôd oproti

predchádzajúcemu obdobiu poukazoval žalobca pri rokovaniach so žalovaným v priebehu

roka 2002, čo vyplýva zo záznamov pre pamäť z prejednania podmienok kúpnej zmluvy pre

rok 2002.

Pri určení výšky platieb za odber povrchových vôd v roku 2002 žalobca postupoval

podľa v zmysle , ktorého sa ekonomicky

oprávnenými nákladmi rozumejú náklady na obstaranie zodpovedajúceho množstva

priameho materiálu, mzdové a ostatné osobné náklady a v prípade platného systému

regulácie miezd len tie, ktoré tomuto systému zodpovedajú, technologicky nevyhnutné

ostatné priame a nepriame náklady a náklady obehu, pri posudzovaní ekonomicky

oprávnených nákladov sa vychádza z vývoja obvyklej úrovne týchto nákladov

v porovnateľných ekonomických podmienkach s prihliadnutím na osobitosti daného tovaru.

Regulácia ceny odberu povrchovej vody sa do 31. decembra 2002 vykonávala podľa

Výmeru ministerstva financií SR č. R - 1/1996 z 12. marca 1996, ktorým sa určuje rozsah

tovaru s regulovanými cenami, pričom v časti A - Maximálne ceny sa pod číselným kódom

3

41.00.12 stanovila cena povrchovej vody vrátane DPH vo výške 1.90 Sk/mako maximálna

cena s tým, podmienky regulácie cien povrchovej vody sa uskutočňujú na základe dohody

o odplatnom odbere povrchovej vody, ktorú uzatvára dodávateľ povrchovej vody s jej

odberateľom.

Žalovaný v odvolaní namieta, že v prípade posúdenia uplatneného nároku žalobou

z titulu bezdôvodného obohatenia bolo potrebné presne určiť trhovú hodnotu prevzatého

plnenia.

3

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že cena, účtovaná žalobcom za odber 1 m

povrchových vôd nedosahovala ani po jej doúčtovaní sumu stanovenú cenovými predpismi

ako maximálnu pre sporné obdobie. Z rozboru hospodárskej činnosti žalobcu pre rok 2002,

ako aj správy auditora z overenia účtovnej závierky k 31. decembru 2002 možno vyvodiť

záver, že pri určení výšky ceny odberu povrchových vôd pre rok 2002 žalobca vychádzal

z ekonomicky oprávnených nákladov tak, ako ich obsah definuje ustanovenie § 2 ods. 3

písm. a/ zákona o cenách. Uvedenú námietku žalovaného preto nemožno považovať

za dôvodnú.

Podľa žalovaného, výkon práv žalobcu z bezdôvodného obohatenia by zasahoval do

práva oprávnených záujmov iných a bol by v rozpore s dobrými mravmi, keďže žalovaný si

bol počas celého roka 2002 vedomý dobromyseľného správania žalobou, ktorý ho ponechal

v omyle, že platí konečnú, nespochybniteľná cenu za poskytnuté plnenie.

Uvedenú skutočnosť žalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa nenamietal

( ). Takúto námietku by však bolo možné považovať za dôvodnú iba

v prípade, ak by sa jednalo o zneužitie práva, t. j., ak by účelom výkonu práva nebola

realizácia vlastných oprávnených hospodárskych záujmov, ale snaha výkonom práva

znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu. Šikanózny výkon práva sa musí vždy

preukázať a dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto je takýmto výkonom práva poškodený.

Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dôvodne dospel k záveru, že na strane

žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle

v rozsahu uplatnenom v žalobe, pričom, vzhľadom na charakter daného prípadu prichádza

do úvahy poskytnutie peňažnej náhrady v rozsahu zodpovedajúcom ekonomicky

oprávneným nákladom na poskytnuté plnenie.

Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že súd prvého stupňa správne

zistil skutkový stav, na ktorý aplikoval správne právne predpisy. V konaní pred súdom

prvého stupňa tiež neboli zistené vady, uvedené v ods. l , v dôsledku čoho

neobstojí ani odvolací dôvod uvedený v Najvyšší súd SR preto

napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil.

Návrhu žalovaného na pripustenie dovolania odvolací súd nevyhovel, keďže sa

nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.“

Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľky o porušení jej

základného práva podľa a , ako aj práva podľa

dohovoru je tvrdenie, že najvyšší súd ako odvolací súd sa v napadnutom rozsudku

nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej podstatnými námietkami, resp. ich

ignoroval. Podľa sťažovateľky spočívajú kľúčové pochybenia najvyššieho súdu najmä

v tom, že:

a) najvyšší súd sa žiadnym spôsobom v napadnutom rozsudku nevysporiadal s jej

odvolacími dôvodmi smerujúcimi k určeniu výšky bezdôvodného obohatenia.

Predovšetkým so zásadnou právnou otázkou, či rozsah bezdôvodného obohatenia v prípade

plnenia podliehajúceho cenovej regulácii (ak už najvyšší súd dospel k záveru, že vzťah

žalobcu a sťažovateľky podliehal cenovej regulácii) treba stanoviť v rozsahu sumy

objektívnej trhovej hodnoty plnenia v čase a mieste vzniku bezdôvodného obohatenia (ktorú

je však nevyhnutné exaktne kvantifikovať) alebo či v takomto prípade zodpovedá suma

bezdôvodného obohatenia ekonomicky oprávneným nákladom na poskytnuté plnenie (ktoré

opätovne musia byť exaktne kvantifikované vo vzťahu ku konkrétnemu plneniu), sa

nevyporiadal spôsobom, z ktorého by vyplývali preskúmateľné právne úvahy odvolacieho

súdu a odôvodnenie nesprávnosti argumentácie sťažovateľky (v zmysle ktorej je potrebné

stanoviť trhovú hodnotu plnenia v čase a mieste vzniku bezdôvodného obohatenia).

Odôvodnenie založené na konštatovaní, že „námietku žalovaného preto nemožno považovať

za dôvodnú“, je nepreskúmateľné a ústavne nekonformné;

b) v tejto súvislosti sa najvyšší súd vôbec nevysporiadal s námietkou nevykonania

dokazovania v zmysle pokynu odvolacieho súdu (jeho v poradí prvého rozhodnutia

sp. zn. z 23. apríla 2008); v tomto kontexte sťažovateľka poukázala

na (ďalej len „OSP“) stanovujúci povinnosť

ustanoviť znalca vždy v prípade, ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré

treba odborné znalosti, v danom prípade na účely stanovenia objektívnej trhovej hodnoty

plnenia, ktoré nadobudla sťažovateľka od žalobcu v roku 2002, resp. stanovenie rozsahu

ekonomicky oprávnených nákladov žalobcu na poskytnuté plnenie;

c) odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu tak nedáva jasné a zrozumiteľné

odpovede na všetky zásadné skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany;

d) odvolací súd nenariadil vo veci pojednávanie, čím jej neumožnil ani bezprostredne

sa v tej veci vyjadriť pred súdom;

e) nevyhovej jej návrhu na pripustenie dovolania.

Podľa v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah

prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,

z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo

nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,

ktoré použil.

Ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu

podľa a , ktorého imanentnou súčasťou je aj právo

na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz

v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné

dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda

nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj

povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie

dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko

z 29. apríla 1993).

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd pri rozhodovaní v predmetnej veci

nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z a relevantnej

judikatúry ESĽP, (ktorú si vo svojej judikatúre osvojil aj ústavný súd, pozn.) ktorou je pri

svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento svoj názor opiera ústavný súd

o tieto skutočnosti:

V posudzovanej veci odvolací súd potvrdil ako vecne správny právny záver

prvostupňového súdu, že nárok žalobcu voči sťažovateľke ako žalovanej z titulu

bezdôvodného obohatenia (za odoberanie povrchovej vody počas roka 2002 bez riadne

uzavretej zmluvy) je dôvodný.

V priebehu konania medzi účastníkmi nebola sporná existencia platného povolenia

vodohospodárskeho orgánu – okresného úradu číslo 97/28-a/ŽP-Ka z 25. februára 1997,

vydaného sťažovateľke na jej žiadosť, ktorým je určený predmet plnenia — povrchová

voda, a súčasne je určený maximálny rozsah plnenia na obdobie jedného roka, rozsah

skutočného plnenia v roku 2002, zaplatená suma jednotlivých mesačných faktúr

a neexistencia technickej možnosti zo strany žalobcu zamedziť dodávke vody

pre sťažovateľku. Nespornou bola aj existencia zákonnej povinnosti sťažovateľky platiť

za odber vody [ o vodách v znení neskorších predpisov;

od 1. júna 2002 o vodách a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(vodný zákon) v znení neskorších predpisov].

Vzhľadom na žalobcom tvrdenú neexistenciu dohody o cene na rok 2002 zostala

výška a právny dôvod doplatenia žalobcom požadovanej sumy spornou. Predmetom sporu

v okolnostiach prípadu je teda bezdôvodné obohatenie, ktoré mala získať sťažovateľka

v priebehu roka 2002 odobratím a využívaním povrchových vôd vo vyššej hodnote, ako

uhradila žalobcovi.

Rozsah bezdôvodného obohatenia vzhľadom na charakter daného prípadu najvyšší

súd posúdil ako peňažnú náhradu v rozsahu zodpovedajúcom ekonomicky oprávneným

nákladom žalobcu za poskytnuté plnenie. Vecnú obranu sťažovateľky týkajúcu sa potreby

presne určiť objektívnu trhovú hodnotu prevzatého plnenia (odberu povrchovej vody)

a na ten účel ustanoviť znalca odvolací súd považoval za nedôvodnú a svoj záver o určení

výšky ceny odberu povrchových vôd na rok 2002 v závislosti od ekonomicky oprávnených

nákladov žalobcu vyvodil len z rozboru hospodárskej činnosti žalobcu za rok 2002, ako aj

správy audítora z overenia účtovnej závierky k 31. decembru 2002. V odôvodnení

napadnutého rozsudku sa pritom vôbec nezaoberal tým, ktoré konkrétne náklady a v akých

sumách zahrnul žalobca do celkového súčtu nákladov skutočne vynaložených ako

ekonomicky oprávnené náklady na sťažovateľkou odobratú povrchovú vodu (vzťahujúce sa

výlučne na dodávky vratnej povrchovej vody sťažovateľke, pretože tá bola predmetom

dofakturácie).

Podľa názoru ústavného súdu v konkrétnych okolnostiach posudzovanej právnej veci

námietky sťažovateľky uplatnené v odvolaní signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu

na právne posúdenie veci z hľadiska dôvodnosti, a najmä rozsahu voči nej uplatneného

nároku zo strany žalobcu.

Podľa sťažovateľky zo správy o výsledku rozboru hospodárskej činnosti žalobcu

za rok 2002 ani zo správy audítora z overenia účtovnej závierky k 31. decembru 2002

nemožno vyvodiť výšku bezdôvodného obohatenia. Súd sa podľa nej mal zaoberať

objektívnou trhovou hodnotou plnenia, ktoré nadobudla. V danom prípade namiesto toho,

aby vo veci konajúce súdy (prvostupňový aj odvolací) preskúmali hodnotu plnenia

(odobratej vody), ktoré sťažovateľka získala v priebehu roku 2002, uspokojili sa s tým, že

sťažovateľke uložili povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu zodpovedajúcu nákladom, ktoré

žalobca mal údajne ekonomicky oprávnene na odobratú vodu vynaložiť. V prípade

uplatnenia takéhoto prístupu by v zmysle argumentácie sťažovateľky osoba povinná vrátiť

bezdôvodné obohatenie bola povinná zaplatiť oprávnenej osobe akúkoľvek sumu náhrady

bez ohľadu na nehospodárnosť jej konania. V tejto súvislosti sťažovateľka zdôraznila, že

výkon práv oprávneného z bezdôvodného obohatenia nesmie zasahovať do práv

a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

S uvedenou argumentáciou sťažovateľky sa ústavný súd stotožňuje a zastáva názor,

že z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku bolo povinnosťou

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sa s touto podstatnou námietkou sťažovateľky

v odôvodnení napadnutého rozsudku primeraným spôsobom zaoberať a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadať.

Posúdenie, či medzi účastníkmi išlo o vzťah z bezdôvodného obohatenia, závisí

od naplnenia znakov skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy — § 451 ods. 1 a 2

. Bezdôvodné obohatenie je v konštruované

ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil, a tým, na úkor koho

došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech

získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo

plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný

z nepoctivých zdrojov ( ). Kto sa na úkor iného

bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať ( ) tomu,

na úkor koho sa získal ( ). Musí sa vydať všetko, čo sa

nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie

spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu občianskeho práva,

že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný

takto získaný prospech vrátiť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. ).

Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru

a predpokladom jeho vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie,

podstatné je iba to, že stav obohatenia vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej

republiky sp. zn. z 24. júna 2008).

Podľa

o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenách“) ekonomicky

oprávnenými nákladmi sa rozumejú náklady na obstaranie zodpovedajúceho množstva

priameho materiálu, mzdové a ostatné osobné náklady a v prípade platného systému

regulácie miezd len tie, ktoré tomuto systému zodpovedajú, technologicky nevyhnutné

ostatné priame a nepriame náklady a náklady obehu; pri posudzovaní ekonomicky

oprávnených nákladov sa vychádza z vývoja obvyklej úrovne týchto nákladov

v porovnateľných ekonomických podmienkach s prihliadnutím na osobitosti daného tovaru.

Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku obmedzil v súvislosti s vecným

posúdením nároku žalobcu voči sťažovateľke (zaplatenie peňažnej sumy z titulu

bezdôvodného obohatenia)

- len na záver, že pri určení výšky ceny odberu povrchových vôd na rok 2002 žalobca

vychádzal z ekonomicky oprávnených nákladov tak, ako ich obsah definuje § 2 ods. 3

písm. a) zákona o cenách bez toho, aby ich exaktne vyčíslil a vyhodnotil z hľadiska

hospodárnosti,

3

- len na konštatovanie, že cena účtovaná žalobcom za odber 1 mpovrchových vôd

nedosahovala ani po jej doúčtovaní sumu stanovenú cenovými predpismi ako maximálnu

pre sporné obdobie (výmer Ministerstva financií Slovenskej republiky č.

z 12. marca 1996, ktorým sa určuje rozsah tovaru s regulovanými cenami, pričom v časti

A − Maximálne ceny sa pod číselným kódom 41.00.12 stanovila cena povrchovej vody

3

vrátane DPH vo výške 1,90 Sk/mako maximálna cena),

- v súlade s právnym názorom súdu prvého stupňa z ekonomických dokladov žalobcu

považoval najvyšší súd za preukázané, že hospodársky výsledok žalobcu (zisk vo výške

16,9 mil. Sk) bol tvorený vrátane započítania spornej faktúry č. ... z 15. januára 2003 na

sumu 176 141 433,60 Sk, inak by zaznamenal stratu vo výške cca 140 mil. Sk,

- a na základe toho sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že na strane

sťažovateľky došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle

v rozsahu uplatnenom v žalobe, t. j. v sume 176 141 433,60 Sk bez toho, aby náležite

odôvodnil, ako k uvedenej peňažnej náhrade dospel, pričom nepreskúmal komplexne vecné

námietky sťažovateľky a nezaujal k nim právne závery. Kľúčové vecné námietky

sťažovateľky spočívali pritom v tvrdeniach, že súdy (prvostupňový súd aj odvolací sú)

na základe uvedeného nesprávne vyložili pojem „peňažná náhrada“ uvedený v § 458 ods. 1

.

Arbitrárnosť namietaného rozsudku najvyššieho súdu podľa sťažovateľky spočíva

v extrémnom nesúlade „medzi právnymi závermi konštatovanými Porušovateľom

v Napadnutom rozsudku a skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania,

z ktorých nevyplýva preukázanie vynaložených nákladov Dodávateľa na dodávke vratnej

povrchovej vody Sťažovateľovi v roku 2002 v rozsahu sumy 176.141.433,60 Sk“.

Uvedené námietky majú v okolnostiach posudzovanej veci podľa názoru ústavného

súdu podstatný charakter, a preto bolo z hľadiska požiadaviek tvoriacich integrálnu súčasť

základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhnutné, aby sa najvyšší súd s nimi

v odôvodnení namietaného rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal, t. j.

zaujal k nim jednoznačný a nespochybniteľný právny záver. Podľa názoru ústavného súdu

by v danom prípade k tomu výrazne prispelo aj to, ak by sa závery najvyššieho súdu

zdôvodňujúce rozsah bezdôvodného obohatenia opierali o výsledky znaleckého

dokazovania.

Na základe uvedených skutočností hodnotí ústavný súd napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu ako nepreskúmateľný a nezodpovedajúci požiadavkám vyplývajúcim

z obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž

nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným

spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj

s kľúčovými právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa

názoru ústavného súdu však napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a postup, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, uvedené požiadavky nespĺňa.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

nálezu.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namieta porušenie svojho

základného práva podľa predovšetkým z dôvodu, že najvyšší súd ako

odvolací súd nenariadil v jej veci pojednávanie, a tým jej odňal možnosť konať pred

súdom. Táto námietka tvorila podstatnú súčasť dovolania, ktoré sťažovateľka podala proti

napadnutému rozsudku odvolacieho súdu, o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol

uznesením sp. zn. zo 16. decembra 2010 tak, že dovolanie sťažovateľky

odmietol. Je však zjavné, že označené uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom (vzhľadom na petit sťažnosti) nenamieta.

Ústavný súd by dôvodnosť námietky sťažovateľky o nenariadení ústneho pojednávania

odvolacím súdom mohol vzhľadom na svoje ústavné postavenie meritórne posudzovať len

v spojení s namietaným porušením základného práva sťažovateľky označeným uznesením

najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktoré však sťažovateľka podľa petitu svojej

sťažnosti nenamieta.

Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto

nálezu).

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného jej

a práva zaručeného jej dodatkového protokolu sa ústavný súd riadil

princípom minimalizácie svojich zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia

ktorých sú v konaní o sťažnosti podľa preskúmavané (,

), ktorý vyplýva z jeho subsidiárneho postavenia pri ochrane základných

práv a slobôd. Vychádzal pritom v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr.

, ) z toho, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného

práva sťažovateľky podľa , ako aj práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a jeho zrušenie (pozri ďalej odôvodnenie k bodu

2 výroku tohto nálezu v časti IV tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na to, aby sa najvyšší

súd v ďalšom konaní sám vysporiadal s ochranou uvedených práv hmotného charakteru.

Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel uprednostňujúc

právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania

pred ich ochranou v konaní pred ústavným súdom (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd

môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd

môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. decembra 2009 bolo porušené základné právo sťažovateľky

podľa , ako aj jej právo podľa dohovoru, bolo potrebné zrušiť

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu podľa a vrátiť mu vec na ďalšie

konanie pre účely jej opätovného prerokovania a rozhodnutia o nej (bod 2 výroku tohto

nálezu).

V ďalšom postupe bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu ( ), pričom

bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho

doručením ( ). Úlohou najvyššieho súdu v ďalšom

konaní bude predovšetkým zaujať právne závery k vecným námietkam sťažovateľky, ktoré

ústavný súd v III. časti tohto nálezu označil ako kľúčové (podstatné). Ústavný súd v tejto

súvislosti zdôrazňuje, že opätovné prerokovanie veci najvyšším súdom nemusí nevyhnutne

vyústiť do záveru o vyhovení odvolaniu sťažovateľky, pôjde ale o to, aby najvyšší súd

k námietkam sťažovateľky, ktoré formulovala tak v odvolaní, ako aj sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu, zaujal ústavne akceptovateľné a udržateľné právne závery.

Ústavný súd rozhodol napokon podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. B., v

konaní pred ústavným súdom. V zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a

náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za

jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 patrí odmena 123,50 €, čo spolu s

režijným paušálom 7,41 € predstavuje odmenu za jeden úkon právnej služby 130,91 €.

Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie

veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhradu v sume 261,82 € (dvakrát po 130,91

€) zvýšil o 20 % DPH (52,36 €) vzhľadom na skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľky

je platiteľom DPH. Celková suma trov konania tak predstavuje sumu 314,18 €, ktorú je

najvyšší súd povinný uhradiť sťažovateľke na účet jej právneho zástupcu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012