Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 428/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., akciová spoločnosť, B.,

zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. Sch., B., vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. apríla 2012, rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 24. novembra 2010, rozsudkom

Okresného súdu Bratislava II č. k. -400 z 26. mája 2009 a uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., a. s., B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., a. s. (ďalej len sťažovateľka,

v citovanom texte aj „sťažovateľ“, „žalovaný“, resp. „dovolateľ“), ktorou namieta porušenie

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. apríla 2012, rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24.

novembra 2010, rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) z 26.

mája 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 28. januára

2009.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení odporcu

v súdnom spore „o zaplatenie istiny 407 086,20 Sk s príslušenstvom titulom nezaplatenia

odmeny za poskytovanie právnych služieb“ (navrhovateľovi advokátovi JUDr. L. K.)

vedenom okresným súdom pod sp. zn. , ktorý rozsudkom z 19. februára 2008

návrh (žalobu) zamietol. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie,

na prerokovanie ktorého nariadil krajský súd na 28. január 2009 pojednávanie, na ktorom po

doplnení dokazovania uznesením sp. zn. zrušil napadnutý rozsudok a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd („viazaný právnym názorom

krajského súdu“) rozsudkom č. k. -400 z 26. mája 2009 „zaviazal

sťažovateľa na zaplatenie odmeny s príslušenstvom a trovami konania“. O odvolaní

sťažovateľky krajský súd „bez nariadenia pojednávania“ potvrdil napadnutý rozsudok

„ako vecne správny“ rozsudkom č. k. -425 z 24. novembra 2010. Proti

tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie („... odôvodňovala prípustnosť dovolania

ustanovením .., že sa sťažovateľovi... odňala postupom súdu možnosť

konať pred súdom...“), ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. apríla

2012 odmietol.

Sťažovateľka tiež uviedla, že „Dňa 30. 01. 2011, t. j. po právoplatnom skončení veci

bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené uznesenie Okresného súdu... zo dňa 07. 04.

2009 spis. zn. -378, ktorým súd na základe návrhu JUDr. L. D. zastavil

konanie v časti istiny 57.086,20 Sk, pripustil zmenu návrhu v časti úrokov z omeškania...

a tiež pripustil rozšírenie žaloby o sumu 12 913,80 Sk. Proti tomuto uzneseniu podal

sťažovateľ odvolanie... Vzhľadom na právoplatnosť skončenia celej veci nebolo na

odvolanie... prihliadané.“.

3. Podľa názoru sťažovateľky „Rozhodnutia Okresného súdu... a Krajského súdu...

boli zjavne zmätočné a nepreskúmateľné... Rozhodnutie (krajského súdu, pozn.) je zjavne

neodôvodnené, resp. jedná sa o vzájomne sa vylučujúce dôvody rozhodnutia a súd sa

nevysporiadal s protichodnými informáciami, ktoré uvádza v odôvodnení.

Najvyšší súd SR sa s týmto pochybeniami súdom nižšieho stupňa nevysporiadal vo

svojom uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, nezohľadnil argumenty

sťažovateľa o postupe súdov, ktorým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím podľa

jeho názoru došlo k porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného

v a SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a slobôd...

Sťažovateľ je toho názoru, že postup Najvyššieho súdu... pri rozhodovaní nebol

objektívny, čím došlo k porušeniu práv sťažovateľa tak, ako to je uvedené vyššie.“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu garantované

v článku 46 ods. 1 ... a Dohovoru... bolo porušené postupom

a rozhodnutím Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 04. 2012 spis. zn. ...,

rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 24. 11. 2010 spis. zn. -425, rozsudkom

Okresného súdu... zo dňa 26. 05. 2009, spis. zn. -400 a uznesením Krajského

súdu... zo dňa 28. 01. 2009 spis. zn. -359.

Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 04 2012 spis. zn.

a rozhodnutia ktoré mu predchádzali sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka predložila rozsudok okresného súdu č. k.

-333 z 28. januára 2009, uznesenie krajského súdu č. k. -359

z 28. januára 2009, rozsudok okresného súdu č. k. -400 z 26. mája 2009,

rozsudok krajského súdu sp. zn. z 24. novembra 2010, uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2012 a uznesenie okresného súdu

sp. zn. zo 7. apríla 2009.

II.

6. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

7. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej

„základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného v

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ v bode 1 a 4 označenými rozhodnutiami okresného

súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

10. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania (koncentrovane vyjadreným v jeho petite, pozn.) okrem prípadov

výslovne uvedených v tomto zákone.

11. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie ňou označených práv rozsudkom

okresného súdu č. k. -400 z 26. mája 2009 a konaním mu predchádzajúcim.

12. Z obsahu sťažnosti (a z k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka

proti predmetnému rozsudku okresného súdu podala riadny opravný prostriedok –

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.

425 z 24. novembra 2010. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti

sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozhodnutím

okresného súdu.

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,

pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného

dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

14. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala predovšetkým vyslovenia

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. apríla 2012, ktorým dovolanie sťažovateľky

odmietol „podľa ustanovenia v spojení s ust.

“ a jemu predchádzajúcim (rozhodnutie okresného súdu z 26. mája 2009

potvrdzujúcim) rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 24. novembra 2010

(pozri bod 4).

15. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“).

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

17. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

18. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

19. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

20. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v .

21. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 19 a 20) preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. apríla 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení

podstaty odôvodnenia prvostupňového súdu oboznámil rozhodnutie odvolacieho súdu

a dovolaciu argumentáciu sťažovateľky:

„Na odvolanie žalovaného odvolací súd napadnutým rozhodnutím potvrdil

rozhodnutie súdu prvého stupňa a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na náhradu trov

odvolacieho konania žalobcu sumu 349,95 Eur. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia

odvolací súd s poukazom na ust. konštatoval vecnú správnosť rozsudku

súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na jeho odôvodnenie. K odvolaniu

žalovaného odvolací súd doplnil, že súd prvého stupňa sa presne riadil právnym názorom

odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, vykonal dokazovanie a vec

posúdil tak, ako mu to uložil odvolací súd v zrušujúcom uznesení pôvodného rozsudku.

Odvolací súd zdôraznil, že v konaní bolo preukázané, že žalobca vykonával činnosť

mandatára, a preto mu prislúcha za túto činnosť i riadne dohodnutá odmena. Ak

v konaniach, v ktorých žalovaného zastupoval žalobca, vznikla žalovanému škoda, túto si

môže žalovaný uplatniť samostatným nárokom, čo i v niektorých prípadoch už urobil.

Nemožno však odoprieť zaplatenie odmeny v dohodnutej mandátnej zmluve, nakoľko v tejto

bolo dojednané, že táto bude žalobcovi vyplatená i v prípade neúspechov v súdnych

sporoch. Krajský súd v Bratislave preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil

podľa ust. a o trovách konania rozhodol podľa ust.

v spojení s ust.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote dovolanie, v ktorom napadol

rozsudok krajského súdu s poukazom na to, že v konaní došlo k vadám podľa ust. § 237

písm. f/ , nakoľko žalovanému ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať

pred súdom. Dovolateľ poukázal na uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 07. 04. 2009 č. k.

-378, v ktorom uznesení sa nesprávne uvádza, že k zmene návrhu žalobcu

došlo podaním zo dňa 18. 05. 2007. Dovolateľ má za to, že k zmene návrhu došlo až dňa 06.

04. 2009, kedy boli prekvalifikované úroky z omeškania z pôvodne občianskoprávneho

záväzku na obchodnoprávny záväzok, čím došlo k premlčaniu príslušenstva pohľadávky.

Dotknuté uznesenie o zmene žalobného návrhu bolo žalovanému doručené až po tom, ako

súdy o žalobnom návrhu konali a rozhodli, čím žalovaný nemal možnosť vyjadriť sa k zmene

právnej kvalifikácie nároku žalobcu. Dovolateľ je toho názoru, že týmto bola žalovanému

odňatá možnosť konať pred súdom, a to z toho dôvodu, že mu bola zmarená možnosť

vzniesť námietku premlčania.

Dovolateľ namietol odňatie možnosti konať pred súdom aj spôsobom konania

a rozhodovania odvolacieho súdu. Dovolateľ poukázal na skutočnosť, že odvolací súd

v prvom odvolacom konaní nariadil pojednávanie za účelom doplnenia dokazovania, avšak

v druhom konaní o odvolaní žalovaného už dokazovanie nedopĺňal a ani nenariaďoval

pojednávanie. Podľa dovolateľa, ak by odvolací súd po vykonanom dokazovaní, ktoré

nasledovalo po odvolaní žalobcu, rozhodol tak, že by napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa zo dňa 19. 02. 2008 zmenil, žalovaný by mal v zmysle ust. možnosť

napadnúť rozsudok odvolacieho súdu. Dovolateľ podotkol, že v konaní v podstate

rozhodoval iba jeden zo súdov, a to Krajský súd v Bratislave, ktorý súd prvého stupňa

zaviazal svojím právnym názorom a následne takto vydané rozhodnutie potvrdil. Týmto

spôsobom bola podľa dovolateľa porušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania. Preto

navrhuje rozhodnutia oboch súdov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého

stupňa, pričom dovolateľ navrhol vydať aj rozhodnutie o odklade vykonateľnosti dotknutých

rozhodnutí.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po

zistení, že dovolanie bolo podané účastníkom konania včas ( ), bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), najskôr skúmal, či dovolanie

smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu

z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust.

§ 238.

Dovolaním z dôvodov uvedených v je možné napadnúť všetky

rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo na

povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa nie je daná tým, že

dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených

v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade

prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti,

v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.

K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ,

prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242

).

Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. , a to pre

prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený

podľa odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho

súdu vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo

výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým

bol rozsudok prvostupňového súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie,

pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie nie je prípustné.

Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238

, ale sa zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v ust.

Dovolateľ vady konania v zmysle ust. až e/ a v dovolaní

nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto ich

opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či

postupom odvolacieho súdu nebola žalovanému odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237

písm. f/ ).

Podľa dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa

účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za

účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom

a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok

priznáva. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť

navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným

dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu

i k právnej stránke veci. Dovolateľ predovšetkým namietal, že uznesenie o zmene žalobného

návrhu bolo žalovanému doručené až po tom, ako súdy o žalobnom návrhu konali

a rozhodli, čím žalovaný nemal možnosť vyjadriť sa k zmene právnej kvalifikácie nároku

žalobcu, z ktorého dôvodu bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo najmä o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo

z porušenia práva. Takýto návrh sa nazýva aj žalobou o plnenie. Podstatnou náležitosťou

návrhu, okrem identifikačných údajov účastníkov konania a súdu, opisu skutočností

významných pre rozhodnutie vo veci a označenia dôkazov, je najmä vymedzenie povinnosti,

splnenia ktorej sa žalobca domáha. Žalobcova právna kvalifikácia nároku nemusí byť

v žalobe uvedená, a ak žalobca žalované plnenie právne kvalifikuje, súd nie je takýmto

právnym posúdením veci viazaný. Z obsahovej stránky žaloby je podstatné, aký druh

plnenia, prípadne v akom rozsahu žalobca požaduje (petit). Súd je viazaný navrhovaným

petitom, nie však tým, ako účastník sám svoj nárok právne posúdil.

V posudzovanej veci žalobca pôvodne v žalobe žiadal priznať peňažné plnenie

s úrokom omeškania vo výške 0,025 % denne, o ktorom žalobnom návrhu súd prvého stupňa

rozhodol rozsudkom zo dňa 19. 02. 2008 č. k. -333, ktorý rozsudok Krajský

súd v Bratislave uznesením zo dňa 28. 01. 2009 č. k. -359 zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne žalobca upravil svoj návrh okrem iného

tak, že požiadal o pripustenie zmeny pôvodného návrhu v časti úrokov z omeškania

z 0,025 % denne na 9,91 % ročne. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 07. 04. 2009

č. k. -378 túto zmenu pripustil.

Z ust. vyplýva procesné oprávnenie žalobcu meniť za konania so

súhlasom súdu žalobu; zmenenú žalobu treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných

rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Podľa ust. veta prvá súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky

doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

Zo spisu sa zisťuje, že žalobca podaním zo dňa 06. 04. 2009 žiadal, aby súd prvého

stupňa upravil petit jeho návrhu tak, že vzal svoj návrh v časti o zaplatenie 57 086,- Sk späť

a zároveň svoj návrh rozšíril o sumu 12 913,80 Sk. Taktiež požiadal o pripustenie zmeny

návrhu v časti úrokov z omeškania z 0,025 % denne na 9,91 % ročne. O čiastočnom

späťvzatí návrhu, ako aj o zmene žalobného návrhu bolo rozhodnuté súdom prvého stupňa

na pojednávaní dňa 07. 04. 2009 za prítomnosti právnych zástupcov oboch účastníkov

konania, ktoré rozhodnutie bolo vyhlásené a odôvodnené s daním poučenia o opravnom

prostriedku. Dovolací súd má za to, že súd prvého stupňa len nedopatrením v uznesení

zo dňa 07. 04. 2009 č. k. -378 uviedol, že zmena žaloby bola uplatnená

písomným podaním zo dňa 18. 05. 2007 vzhľadom na skutočnosť, že obsah tohto podania

žalobcu nie je totožný s obsahom jeho podania zo dňa 06. 04. 2009, resp. s pripustenou

zmenou žalobného návrhu.

Dovolací súd s poukazom na dovolanie žalovaného konštatuje, že procesný postup

súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o zmene žaloby na pojednávaní konanom dňa 07. 04.

2009, na ktorom boli prítomní účastníci konania, resp. ich právni zástupcovia, bol v súlade

s Je potrebné zdôrazniť, že uznesenie o pripustení zmeny a rozšírení

žaloby nebolo potrebné doručiť účastníkom konania do vlastných rúk, keďže na

pojednávaní, konanom dňa 07. 04. 2009 boli prítomní ich právni zástupcovia (druhá veta

ust. ). Preto odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť ani

v námietke dovolateľa ohľadom nedoručenia predmetného uznesenia a následného

„zmarenia podania námietky premlčania“.

Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že rozhodnutím súdu prvého stupňa o pripustení

zmeny (a rozšírenia) žaloby nešlo o postup, ktorým by súd účastníkovi znemožnil realizáciu

tých procesných práv, ktoré mu priznáva . Ak má byť splnený

predpoklad prípustnosti dovolania podľa , musí zo strany súdu dôjsť

k porušeniu konkrétneho procesného práva účastníka, ktorého bezprostredným následkom

je odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Teda o vadu podľa

ide len vtedy, ak z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími

záväznými právnymi predpismi, išlo o nesprávny postup súdu, ktorý sa prejavil v priebehu

konania; o takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

V danej veci súd prvého stupňa v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku (§ 95) rozhodol o žalobcom navrhovanej zmene (a rozšírení) žaloby

uznesením ( ) tak, že ju pripustil a po takomto rozhodnutí ďalej konal o žalobe

a o nej rozhodol.

Námietku žalovaného, že odvolací súd pochybil, keď v konaní o odvolaní žalobcu

nenariadil pojednávanie dovolací súd nemohol považovať za dôvodnú. V zmysle ust. § 214

v danej veci súd neopakoval ani nedoplňoval dokazovanie a neboli splnené ani ustanovenia

písm. b/ a c/, preto nebolo potrebné nariadiť vo veci pojednávanie.

Za zjavne nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa ohľadom

porušenia zásady dvojinštančnosti súdneho konania, keďže o žalobnom návrhu rozhodoval

v prvom stupni vecne príslušný Okresný súd Bratislava II. a následne odvolací súd, Krajský

súd v Bratislave.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepreukázala existencia žalovaným

tvrdenej procesnej vady v zmysle ust. a že najavo nevyšla ani žiadna

iná vada uvedená v ust. , dovolací súd v ďalšom vychádzal z toho, že

prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ust.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného odmietol podľa ust.

v spojení s ust. ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie

dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.»

22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol

dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke

neodňala možnosť konať pred súdom [ ]. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní

o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. apríla 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

23. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

24. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 24. novembra 2011,

ktorým na odvolanie žalovanej (t. j. sťažovateľky) rozsudok okresného súdu z 26. mája

2009 potvrdil (pozri bod 2). Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľky o porušení označených práv predmetným

rozhodnutím krajského súdu.

25. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

26. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania vrátane ich dôvodov a námietok.

27. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

28. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť

do právneho názoru krajského súdu.

29. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

30. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

31. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv aj uznesením krajského súdu

sp. zn. z 28. januára 2009, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu

č. k. -333 z 19. februára 2008 o zamietnutí žaloby (body 4 a 2).

32. Podľa ustanovenia sťažnosť možné podať

v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo

upovedomenia o inom zásahu. Vo vzťahu k tejto námietke je evidentne zrejmé, že

predmetné procesné uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dávno pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu [10. augusta 2012; celá predmetná vec (sp. zn.

) právoplatne skončila 14. januára 2011, pozn.].

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako oneskorene podanú.

33. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľka (kvalifikovane právne zastúpená

advokátom) namietala v rámci porušenia „jej práva na súdnu a inú právnu ochranu

garantovanú ... SR“ aj porušenie (bod 3). Ústavný

súd viazaný návrhom na začatie konania (body 10 a 4) sa posudzovaním tohto základného

práva („všetci účastníci sú si v konaní rovní...“) samostatne nezaoberal a jeho namietanie

kvalifikoval ako súčasť argumentácie sťažovateľky súvisiacej s namietaným porušením

základného práva podľa . Ústavný súd k uvedenému ešte v závere

poznamenáva, že konanie všeobecného súdu súladné so základnými právami podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru (body 23 a 30) nebolo spôsobilé porušiť ďalšie

sťažovateľkou označené právo.

34. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa ostatnými návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti (bod 4).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012