Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 428/2012
PDF · 278.06 KB
No categories available
I. ÚS 428/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K., akciová spoločnosť, B.,
zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. Sch., B., vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 7/2012 z 30. apríla 2012, rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob/247/2009 z 24. novembra 2010, rozsudkom
Okresného súdu Bratislava II č. k. 19 C/128/2004-400 z 26. mája 2009 a uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob/173/2008 z 28. januára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti K., a. s., B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., a. s. (ďalej len sťažovateľka,
v citovanom texte aj „sťažovateľ“, „žalovaný“, resp. „dovolateľ“), ktorou namieta porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 7/2012 z 30. apríla 2012, rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob/247/2009 z 24.
novembra 2010, rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) z 26.
mája 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob/173/2008 z 28. januára
2009.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení odporcu
v súdnom spore „o zaplatenie istiny 407 086,20 Sk s príslušenstvom titulom nezaplatenia
odmeny za poskytovanie právnych služieb“ (navrhovateľovi advokátovi JUDr. L. K.)
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 19 C/128/2004, ktorý rozsudkom z 19. februára 2008
návrh (žalobu) zamietol. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie,
na prerokovanie ktorého nariadil krajský súd na 28. január 2009 pojednávanie, na ktorom po
doplnení dokazovania uznesením sp. zn. 3 Cob/173/2008 zrušil napadnutý rozsudok a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd („viazaný právnym názorom
krajského súdu“) rozsudkom č. k. 19 C/128/2004-400 z 26. mája 2009 „zaviazal
sťažovateľa na zaplatenie odmeny s príslušenstvom a trovami konania“. O odvolaní
sťažovateľky krajský súd „bez nariadenia pojednávania“ potvrdil napadnutý rozsudok
„ako vecne správny“ rozsudkom č. k. 3 PCob 247/2009-425 z 24. novembra 2010. Proti
tomuto rozsudku podala sťažovateľka dovolanie („... odôvodňovala prípustnosť dovolania
ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p..., že sa sťažovateľovi... odňala postupom súdu možnosť
konať pred súdom...“), ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obdo 7/2012 z 30. apríla
2012 odmietol.
Sťažovateľka tiež uviedla, že „Dňa 30. 01. 2011, t. j. po právoplatnom skončení veci
bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené uznesenie Okresného súdu... zo dňa 07. 04.
2009 spis. zn. 19 C 128/2004-378, ktorým súd na základe návrhu JUDr. L. D. zastavil
konanie v časti istiny 57.086,20 Sk, pripustil zmenu návrhu v časti úrokov z omeškania...
a tiež pripustil rozšírenie žaloby o sumu 12 913,80 Sk. Proti tomuto uzneseniu podal
sťažovateľ odvolanie... Vzhľadom na právoplatnosť skončenia celej veci nebolo na
odvolanie... prihliadané.“.
3. Podľa názoru sťažovateľky „Rozhodnutia Okresného súdu... a Krajského súdu...
boli zjavne zmätočné a nepreskúmateľné... Rozhodnutie (krajského súdu, pozn.) je zjavne
neodôvodnené, resp. jedná sa o vzájomne sa vylučujúce dôvody rozhodnutia a súd sa
nevysporiadal s protichodnými informáciami, ktoré uvádza v odôvodnení.
Najvyšší súd SR sa s týmto pochybeniami súdom nižšieho stupňa nevysporiadal vo
svojom uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, nezohľadnil argumenty
sťažovateľa o postupe súdov, ktorým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím podľa
jeho názoru došlo k porušeniu jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného
v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd...
Sťažovateľ je toho názoru, že postup Najvyššieho súdu... pri rozhodovaní nebol
objektívny, čím došlo k porušeniu práv sťažovateľa tak, ako to je uvedené vyššie.“.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu garantované
v článku 46 ods. 1 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené postupom
a rozhodnutím Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 04. 2012 spis. zn. 2 Obdo 7/2012...,
rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 24. 11. 2010 spis. zn. 3 Cob/247/2009-425, rozsudkom
Okresného súdu... zo dňa 26. 05. 2009, spis. zn. 19 C/128/2004-400 a uznesením Krajského
súdu... zo dňa 28. 01. 2009 spis. zn. 3 Cob/173/2008-359.
Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 30. 04 2012 spis. zn. 2 Obdo 7/2012
a rozhodnutia ktoré mu predchádzali sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
5. Ako dôkazový materiál sťažovateľka predložila rozsudok okresného súdu č. k.
19 C/128/2004-333 z 28. januára 2009, uznesenie krajského súdu č. k. 3 Cob/173/2008-359
z 28. januára 2009, rozsudok okresného súdu č. k. 19 C/128/2004-400 z 26. mája 2009,
rozsudok krajského súdu sp. zn. 3 Cob/247/2009 z 24. novembra 2010, uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 7/2012 z 30. apríla 2012 a uznesenie okresného súdu
sp. zn. 19 C/128/2004 zo 7. apríla 2009.
II.
6. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
7. Sťažovateľka sa domáhala toho, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej
„základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovaného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“ v bode 1 a 4 označenými rozhodnutiami okresného
súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05).
10. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania (koncentrovane vyjadreným v jeho petite, pozn.) okrem prípadov
výslovne uvedených v tomto zákone.
11. Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie ňou označených práv rozsudkom
okresného súdu č. k. 19 C/128/2004-400 z 26. mája 2009 a konaním mu predchádzajúcim.
12. Z obsahu sťažnosti (a z k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľka
proti predmetnému rozsudku okresného súdu podala riadny opravný prostriedok –
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 3 Cob/247/2009-
425 z 24. novembra 2010. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti
sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným rozhodnutím
okresného súdu.
13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,
pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z uvedeného
dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
14. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala predovšetkým vyslovenia
porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 7/2012 z 30. apríla 2012, ktorým dovolanie sťažovateľky
odmietol „podľa ustanovenia § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/
O. s. p.“ a jemu predchádzajúcim (rozhodnutie okresného súdu z 26. mája 2009
potvrdzujúcim) rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 3 Cob/247/2009 z 24. novembra 2010
(pozri bod 4).
15. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej aj „OSP“).
16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným
súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07). Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
17. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
18. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného
prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich
„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného
základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné
dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli
naplnené.
19. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
20. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia
§ 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti
dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne
vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto
zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu
v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
21. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 19 a 20) preskúmal rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Obdo 7/2012 z 30. apríla 2012, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.
Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu
nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení
podstaty odôvodnenia prvostupňového súdu oboznámil rozhodnutie odvolacieho súdu
a dovolaciu argumentáciu sťažovateľky:
„Na odvolanie žalovaného odvolací súd napadnutým rozhodnutím potvrdil
rozhodnutie súdu prvého stupňa a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť na náhradu trov
odvolacieho konania žalobcu sumu 349,95 Eur. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia
odvolací súd s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. konštatoval vecnú správnosť rozsudku
súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na jeho odôvodnenie. K odvolaniu
žalovaného odvolací súd doplnil, že súd prvého stupňa sa presne riadil právnym názorom
odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, vykonal dokazovanie a vec
posúdil tak, ako mu to uložil odvolací súd v zrušujúcom uznesení pôvodného rozsudku.
Odvolací súd zdôraznil, že v konaní bolo preukázané, že žalobca vykonával činnosť
mandatára, a preto mu prislúcha za túto činnosť i riadne dohodnutá odmena. Ak
v konaniach, v ktorých žalovaného zastupoval žalobca, vznikla žalovanému škoda, túto si
môže žalovaný uplatniť samostatným nárokom, čo i v niektorých prípadoch už urobil.
Nemožno však odoprieť zaplatenie odmeny v dohodnutej mandátnej zmluve, nakoľko v tejto
bolo dojednané, že táto bude žalobcovi vyplatená i v prípade neúspechov v súdnych
sporoch. Krajský súd v Bratislave preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil
podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. a o trovách konania rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote dovolanie, v ktorom napadol
rozsudok krajského súdu s poukazom na to, že v konaní došlo k vadám podľa ust. § 237
písm. f/ O. s. p., nakoľko žalovanému ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Dovolateľ poukázal na uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 07. 04. 2009 č. k.
19 C/128/2004-378, v ktorom uznesení sa nesprávne uvádza, že k zmene návrhu žalobcu
došlo podaním zo dňa 18. 05. 2007. Dovolateľ má za to, že k zmene návrhu došlo až dňa 06.
04. 2009, kedy boli prekvalifikované úroky z omeškania z pôvodne občianskoprávneho
záväzku na obchodnoprávny záväzok, čím došlo k premlčaniu príslušenstva pohľadávky.
Dotknuté uznesenie o zmene žalobného návrhu bolo žalovanému doručené až po tom, ako
súdy o žalobnom návrhu konali a rozhodli, čím žalovaný nemal možnosť vyjadriť sa k zmene
právnej kvalifikácie nároku žalobcu. Dovolateľ je toho názoru, že týmto bola žalovanému
odňatá možnosť konať pred súdom, a to z toho dôvodu, že mu bola zmarená možnosť
vzniesť námietku premlčania.
Dovolateľ namietol odňatie možnosti konať pred súdom aj spôsobom konania
a rozhodovania odvolacieho súdu. Dovolateľ poukázal na skutočnosť, že odvolací súd
v prvom odvolacom konaní nariadil pojednávanie za účelom doplnenia dokazovania, avšak
v druhom konaní o odvolaní žalovaného už dokazovanie nedopĺňal a ani nenariaďoval
pojednávanie. Podľa dovolateľa, ak by odvolací súd po vykonanom dokazovaní, ktoré
nasledovalo po odvolaní žalobcu, rozhodol tak, že by napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa zo dňa 19. 02. 2008 zmenil, žalovaný by mal v zmysle ust. § 238 O. s. p. možnosť
napadnúť rozsudok odvolacieho súdu. Dovolateľ podotkol, že v konaní v podstate
rozhodoval iba jeden zo súdov, a to Krajský súd v Bratislave, ktorý súd prvého stupňa
zaviazal svojím právnym názorom a následne takto vydané rozhodnutie potvrdil. Týmto
spôsobom bola podľa dovolateľa porušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania. Preto
navrhuje rozhodnutia oboch súdov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie súdu prvého
stupňa, pričom dovolateľ navrhol vydať aj rozhodnutie o odklade vykonateľnosti dotknutých
rozhodnutí.“
Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po
zistení, že dovolanie bolo podané účastníkom konania včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.), bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O. s. p.), najskôr skúmal, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok
prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu
z dôvodov taxatívne menovaných v ust. § 237 písm. a/ až g/ a v prípadoch uvedených v ust.
§ 238.
Dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. je možné napadnúť všetky
rozhodnutia odvolacieho súdu bez ohľadu na formu rozhodnutia, na jeho obsah alebo na
povahu predmetu konania. Prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nie je daná tým, že
dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených
v tomto ustanovení. Dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je v tomto prípade
prípustné iba vtedy, ak touto vadou rozhodnutie skutočne trpí, t. j. ak sa stali skutočnosti,
v dôsledku ktorých vada vznikla a prejavila sa v rozhodnutí (postupe) odvolacieho súdu.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v § 237 O. s. p.,
prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale z úradnej povinnosti (§ 242
O. s. p.).
Ďalej prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre
prípad rozsudkov odvolacích súdov, ktorými bol rozsudok súdu prvého stupňa zmenený
podľa odseku 1, resp., v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho
súdu vysloveného v tejto veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo
výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu podľa odseku 3.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol rozsudok prvostupňového súdu potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie,
pričom odvolací súd nevyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, z ktorého dôvodu dovolanie nie je prípustné.
Dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa ust. § 238
O. s. p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v ust. § 237 O. s. p.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto ich
opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či
postupom odvolacieho súdu nebola žalovanému odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237
písm. f/ O. s. p.).
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia je taký vadný postup súdu v občianskom súdom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatniť procesné práva priznané mu za
účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/
O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom
a týmto postupom odňal účastníkovi konania procesné práva, ktoré mu právny poriadok
priznáva. Napríklad môže ísť o právo predniesť (doplniť) svoje návrhy, právo označiť
navrhované dôkazné prostriedky, právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k vykonaným
dôkazom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu
i k právnej stránke veci. Dovolateľ predovšetkým namietal, že uznesenie o zmene žalobného
návrhu bolo žalovanému doručené až po tom, ako súdy o žalobnom návrhu konali
a rozhodli, čím žalovaný nemal možnosť vyjadriť sa k zmene právnej kvalifikácie nároku
žalobcu, z ktorého dôvodu bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa § 80 písm. b/ O. s. p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo najmä o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo
z porušenia práva. Takýto návrh sa nazýva aj žalobou o plnenie. Podstatnou náležitosťou
návrhu, okrem identifikačných údajov účastníkov konania a súdu, opisu skutočností
významných pre rozhodnutie vo veci a označenia dôkazov, je najmä vymedzenie povinnosti,
splnenia ktorej sa žalobca domáha. Žalobcova právna kvalifikácia nároku nemusí byť
v žalobe uvedená, a ak žalobca žalované plnenie právne kvalifikuje, súd nie je takýmto
právnym posúdením veci viazaný. Z obsahovej stránky žaloby je podstatné, aký druh
plnenia, prípadne v akom rozsahu žalobca požaduje (petit). Súd je viazaný navrhovaným
petitom, nie však tým, ako účastník sám svoj nárok právne posúdil.
V posudzovanej veci žalobca pôvodne v žalobe žiadal priznať peňažné plnenie
s úrokom omeškania vo výške 0,025 % denne, o ktorom žalobnom návrhu súd prvého stupňa
rozhodol rozsudkom zo dňa 19. 02. 2008 č. k. 19 C 128/2004-333, ktorý rozsudok Krajský
súd v Bratislave uznesením zo dňa 28. 01. 2009 č. k. 3 Cob 173/2008-359 zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Následne žalobca upravil svoj návrh okrem iného
tak, že požiadal o pripustenie zmeny pôvodného návrhu v časti úrokov z omeškania
z 0,025 % denne na 9,91 % ročne. Súd prvého stupňa uznesením zo dňa 07. 04. 2009
č. k. 19 C 128/2004-378 túto zmenu pripustil.
Z ust. § 95 ods. 1 O. s. p. vyplýva procesné oprávnenie žalobcu meniť za konania so
súhlasom súdu žalobu; zmenenú žalobu treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných
rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.
Podľa ust. § 95 ods. 2 veta prvá O. s. p. súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky
doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.
Zo spisu sa zisťuje, že žalobca podaním zo dňa 06. 04. 2009 žiadal, aby súd prvého
stupňa upravil petit jeho návrhu tak, že vzal svoj návrh v časti o zaplatenie 57 086,- Sk späť
a zároveň svoj návrh rozšíril o sumu 12 913,80 Sk. Taktiež požiadal o pripustenie zmeny
návrhu v časti úrokov z omeškania z 0,025 % denne na 9,91 % ročne. O čiastočnom
späťvzatí návrhu, ako aj o zmene žalobného návrhu bolo rozhodnuté súdom prvého stupňa
na pojednávaní dňa 07. 04. 2009 za prítomnosti právnych zástupcov oboch účastníkov
konania, ktoré rozhodnutie bolo vyhlásené a odôvodnené s daním poučenia o opravnom
prostriedku. Dovolací súd má za to, že súd prvého stupňa len nedopatrením v uznesení
zo dňa 07. 04. 2009 č. k. 19 C/128/2004-378 uviedol, že zmena žaloby bola uplatnená
písomným podaním zo dňa 18. 05. 2007 vzhľadom na skutočnosť, že obsah tohto podania
žalobcu nie je totožný s obsahom jeho podania zo dňa 06. 04. 2009, resp. s pripustenou
zmenou žalobného návrhu.
Dovolací súd s poukazom na dovolanie žalovaného konštatuje, že procesný postup
súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o zmene žaloby na pojednávaní konanom dňa 07. 04.
2009, na ktorom boli prítomní účastníci konania, resp. ich právni zástupcovia, bol v súlade
s § 95 ods. 1 O. s. p. Je potrebné zdôrazniť, že uznesenie o pripustení zmeny a rozšírení
žaloby nebolo potrebné doručiť účastníkom konania do vlastných rúk, keďže na
pojednávaní, konanom dňa 07. 04. 2009 boli prítomní ich právni zástupcovia (druhá veta
ust. § 95 ods. 1 O. s. p.). Preto odňatie možnosti pred súdom konať nemožno vidieť ani
v námietke dovolateľa ohľadom nedoručenia predmetného uznesenia a následného
„zmarenia podania námietky premlčania“.
Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že rozhodnutím súdu prvého stupňa o pripustení
zmeny (a rozšírenia) žaloby nešlo o postup, ktorým by súd účastníkovi znemožnil realizáciu
tých procesných práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok. Ak má byť splnený
predpoklad prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., musí zo strany súdu dôjsť
k porušeniu konkrétneho procesného práva účastníka, ktorého bezprostredným následkom
je odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Teda o vadu podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
ide len vtedy, ak z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími
záväznými právnymi predpismi, išlo o nesprávny postup súdu, ktorý sa prejavil v priebehu
konania; o takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.
V danej veci súd prvého stupňa v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku (§ 95) rozhodol o žalobcom navrhovanej zmene (a rozšírení) žaloby
uznesením (§ 167 O. s. p.) tak, že ju pripustil a po takomto rozhodnutí ďalej konal o žalobe
a o nej rozhodol.
Námietku žalovaného, že odvolací súd pochybil, keď v konaní o odvolaní žalobcu
nenariadil pojednávanie dovolací súd nemohol považovať za dôvodnú. V zmysle ust. § 214
v danej veci súd neopakoval ani nedoplňoval dokazovanie a neboli splnené ani ustanovenia
písm. b/ a c/, preto nebolo potrebné nariadiť vo veci pojednávanie.
Za zjavne nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa ohľadom
porušenia zásady dvojinštančnosti súdneho konania, keďže o žalobnom návrhu rozhodoval
v prvom stupni vecne príslušný Okresný súd Bratislava II. a následne odvolací súd, Krajský
súd v Bratislave.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepreukázala existencia žalovaným
tvrdenej procesnej vady v zmysle ust. § 237 písm. f/ O. s. p. a že najavo nevyšla ani žiadna
iná vada uvedená v ust. § 237 O. s. p., dovolací súd v ďalšom vychádzal z toho, že
prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ust. § 237 O. s. p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalovaného odmietol podľa ust.
§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie
dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.»
22. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní
nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože
najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol
dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke
neodňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob
v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní
o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
2 Obdo 7/2012 z 30. apríla 2012 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok
skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné
s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
23. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
24. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom
konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/247/2009 a jeho rozsudkom z 24. novembra 2011,
ktorým na odvolanie žalovanej (t. j. sťažovateľky) rozsudok okresného súdu z 26. mája
2009 potvrdil (pozri bod 2). Ústavný súd sa preto v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľky o porušení označených práv predmetným
rozhodnutím krajského súdu.
25. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
26. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že
všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania vrátane ich dôvodov a námietok.
27. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
28. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04, I. ÚS 200/2012) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu.
29. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
30. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
31. Sťažovateľka namietala porušenie označených práv aj uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 Cob/173/08 z 28. januára 2009, ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu
č. k. 19 C 128/2004-333 z 19. februára 2008 o zamietnutí žaloby (body 4 a 2).
32. Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možné podať
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Vo vzťahu k tejto námietke je evidentne zrejmé, že
predmetné procesné uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dávno pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu [10. augusta 2012; celá predmetná vec (sp. zn.
19 C/128/2004) právoplatne skončila 14. januára 2011, pozn.].
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.
33. V odôvodnení sťažnosti sťažovateľka (kvalifikovane právne zastúpená
advokátom) namietala v rámci porušenia „jej práva na súdnu a inú právnu ochranu
garantovanú čl. 46 ods. 1... Ústavy SR“ aj porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy (bod 3). Ústavný
súd viazaný návrhom na začatie konania (body 10 a 4) sa posudzovaním tohto základného
práva („všetci účastníci sú si v konaní rovní...“) samostatne nezaoberal a jeho namietanie
kvalifikoval ako súčasť argumentácie sťažovateľky súvisiacej s namietaným porušením
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd k uvedenému ešte v závere
poznamenáva, že konanie všeobecného súdu súladné so základnými právami podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (body 23 a 30) nebolo spôsobilé porušiť ďalšie
sťažovateľkou označené právo.
34. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať
sa ostatnými návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti (bod 4).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2012