Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 594/2012
PDF · 203.72 KB
No categories available
II. ÚS 594/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., právne zastúpenej advokátom
Mgr. S. I., P., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3 Cob 19/2012-143
z 29. mája 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 19 Cb 55/2009-103
z 11. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012
doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“ v citáciách len
„sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 3 Cob 19/2012-143 z 29. mája 2012 v spojení s rozsudkom Okresného
súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 Cb 55/2009-103 z 11. novembra 2011.
1.2 Podľa obsahu sťažnosti sťažovateľka ako žalobkyňa žalobou uplatňovala voči
žalovanému P. K. (ďalej len „žalovaný“) pohľadávku vo výške 15 368,54 € z titulu náhrady
škody – ušlého zisku. Zisk mal sťažovateľke vzniknúť v dôsledku poklesu tržieb za rok
2006 potom, čo príves, ktorý sťažovateľka kúpila v máji 2005 od žalovaného, jej bol
koncom roka 2005 odňatý, pretože na ňom v čase prevodu viazol zákaz nakladania
v dôsledku exekúcie vedenej proti žalovanému (ktorej existenciu mal žalovaný sťažovateľke
pri uzatváraní kúpnej zmluvy zamlčať). Žalovaný bol za toto konanie už právoplatne uznaný
vinným z trestného činu podvodu. Pokles tržieb zapríčinila okolnosť, že bez prívesu
sťažovateľka nebola schopná prevádzkovať medzinárodnú nákladnú dopravu, keďže pri tej
objednávatelia vyžadujú väčší objem prepravnej kapacity, ale len dopravu vnútroštátnu,
ktorej objem a výnosnosť je nižšia. Výšku ušlého zisku preukazovala sťažovateľka
znaleckým posudkom, ktorý porovnal tržby za relevantné obdobia roka 2005 a roka 2006
a dospel k záveru o rozdiele v sume zodpovedajúcej približne žalovanej sume (rozdiel bol
tvorený pripočítanými úrokmi z omeškania z ušlého zisku).
1.3 Krajský súd a okresný súd žalobu sťažovateľky zamietli. Podľa sťažovateľky tým
porušili jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže neprihliadli na uvedený
znalecký posudok. Sťažovateľka k tomu doslovne uviedla (zvýraznenia už v origináli):
«Sudkyňa vypočula dokonca osobne znalca, ktorý v podrobnostiach vysvetlil jej
dotazy (neobvyklý postup v obchodno-súdnom konaní) a aj napriek vyčerpávajúcim
odpovediam a objasneniam, tento znalecký posudok bol súdom ignorovaný, pričom ale
nebolo nariadené vypracovanie iného (kontrolného) posudku, ale sudkyňa nahradila
svojou právnou rozhodovacou činnosťou názor (neexistujúci) iného znalca a bez osobnej
detailnej odbornej znalosti ekonomickej problematiky neuznala predmetný posudok ako
jediný relevantný dôkaz pre rozhodnutie. Znalecký posudok bol vypracovaný
porovnávacou metódou dosahovaného zisku v poctivom obchodnom styku (tržby z r. 2005
– 2006 – rozdiel), plne v súlade s § 381 Obch. zák., nakoľko iná metóda ani pri uvedenej
obchodno-špedičnej, dopravnej a prepravnej činnosti sťažovateľa nebola možná...
Prvostupňový súd nevyhodnotil znalecký posudok správne v súlade s § 132 OSP
a tiež nepresvedčivo odôvodnil hodnotenie výsledku konania od výsledku dôkazu znalcom
(R 4/89), pričo ale odborne súd nie je spôsobilý posudzovať samostatne odborné
(ekonomické) otázky, čo v tomto prípade neoprávnene, bez iného znaleckého posudku
vykonal. ...
Rozsudok Krajského súdu je povrchný, nedôvodil, prečo potvrdzuje prvostupňový
rozsudok, iba opakoval názor, že žalobca nepreukázal výšku ušlého zisku a poukázal na
nájomnú zmluvu (pozn. účelová, aby bol zabezpečený prejazd cez hranice s Ukrajinou
a ďalej na východ, nakoľko náves nebol evidenčne ešte „prepísaný“ na nového vlastníka),
naviac podpísaná v čase, keď nebol vykonaný prepis vlastníctva prívesu na Okresnom
dopravnom inšpektoráte, teda ešte v čase, keď bol žalovaný uvedený do omylu
žalovaným. ... Súvislosti a účel tejto nájomnej zmluvy vôbec nesúvisia s ušlým ziskom
sťažovateľa, nakoľko bolo potrebné sa zaoberať znížením tržieb za obdobie prepravných
výkonov s prívesom a po odňatí prívesu, tak, ako ich riadne a správne vyčíslil súdny
znalec. ...
Nie je možné tak jednoducho, nezákonne a aj protiústavne obísť, bez iného
posudku, jediný dôkaz o výške ušlého zisku, ktorým bol znalecký posudok... a jednoducho
konštatovať, že sťažovateľ nepreukázal výšku nároku.»
1.3 Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd v Prešove Rozsudkom č. k. 3Cob/19/2012-145 zo dňa 29. 5. 2012
v spojení s Rozsudkom Okresného súdu v Prešove č. k. 19Cb/55/2009-103 zo dňa
11. 11. 2011 porušil základné právo sťažovateľa... na spravodlivé súdne konanie podľa
Čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované
Ústavou SR Čl. 46 ods. 1.
Zrušuje Rozsudok Krajského súdu Prešov č. k. 3Cob/19/2012-145 zo dňa
29. 5. 2012.
Zrušuje Rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 19Cb/55/2009-103 zo dňa
11. 11. 2011.
Priznáva právnemu zástupcovi sťažovateľa náhradu trov právneho zastúpenia...“
2. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) uvedenú sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Z hľadiska predmetu prieskumu ústavného súdu
možno sťažnosť rozčleniť na dve časti:
a) časť, ktorá smeruje proti rozsudku okresného súdu č. k. 19 Cb 55/2009-101
z 11. novembra 2011,
b) časť, ktorá smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 Cob 19/2012-143
z 29. mája 2012.
Vzhľadom na rozdielne predmety prieskumu je nevyhnutné preskúmať sťažnosť
osobitne vo vzťahu ku každému z nich.
3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb,
ak namietajú porušenie tam označených práv, ak o nich nerozhoduje iný súd. Predpokladmi
prípustnosti sťažnosti podľa citovaného zákonného článku je jednak tvrdenie sťažovateľa,
že označeným aktom verejnej moci došlo k porušeniu jeho práva zaručeného ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou a jednak neexistencia iného orgánu, ktorý tomuto
právu môže pred uvedeným aktom verejnej moci poskytnúť (alebo už poskytol) ochranu.
V prerokúvanej veci rozhodovali okresný súd i krajský súd podľa ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Z ustanovenia § 201 ods. 1 OSP vyplýva,
že proti prvostupňovému rozsudku je v zásade prípustné odvolanie, ktoré v zmysle § 205
ods. 2 OSP možno okrem iného odôvodniť tým, že v konaní došlo k inej vade, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípadne že súd nevykonal navrhnuté
dôkazy alebo skutkový stav je zistený nesprávne. Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ
sťažovateľka namieta nezohľadnenie znaleckého posudku (teda v podstate to, že súd tento
znalecký posudok buď protizákonne nepoužil, alebo jeho dôkaznú hodnotu nesprávne
posúdil), resp. nevykonanie kontrolného znaleckého posudku v konaní pred okresným
súdom, mala možnosť domáhať sa nápravy týchto tvrdených nesprávností podaním
odvolania proti rozsudku okresného súdu. Podľa vlastných slov tak aj urobila. Vzhľadom
na efektívne možnosti odvolacieho súdu napraviť zistené nedostatky (§ 213 a § 220, resp.
§ 221 OSP), teda existoval iný orgán, ktorý mohol poskytnúť ochranu práva sťažovateľky
pred jeho tvrdeným porušením zo strany okresného súdu, ktorý jej túto ochranu aj poskytol.
Ustanovenie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde umožňuje ústavnému súdu
odmietnuť sťažnosť, na prerokovanie ktorej nie je daná právomoc ústavného súdu. Podľa
toho, čo už bolo uvedené, nemá ústavný súd právomoc na prerokovanie sťažnosti, ak
smeruje proti rozsudku okresného súdu, v dôsledku čoho ju bolo treba odmietnuť (pozri
napr. I. ÚS 428/2012, prípadne II. ÚS 420/2012 a tam citovaná prejudikatúra).
4. Právomoc ústavného súdu je však daná vo vzťahu k tej časti, ktorá smeruje proti
rozsudku krajského súdu. Sťažovateľka aj v tejto časti namieta porušenie označených práv
(čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru).
4.1 Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú právnu
ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu (resp.
k inému orgánu majúcemu právomoc na prejednanie danej veci). Tomu zodpovedá
povinnosť všeobecného súdu a iného orgánu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je i Občiansky súdny poriadok. Súčasťou základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred konajúcim
orgánom úspešný. Tento orgán nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené
procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom, a to aj pri rešpektovaní druhu
alebo štádia konania, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti
ich uplatneniu (porov. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, preto nie
je alternatívou a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha
ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (zhodne napríklad I. ÚS 225/03,
IV. ÚS 158/09). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).
4.2 V prerokúvanej veci krajský súd odôvodil zamietnutie žaloby sťažovateľky takto:
„Odvolací súd doplnil dokazovanie... oboznámením sa so zmluvou o nájme
dopravného prostriedku uzavretou dňa 25. 4. 2005 medzi prenajímateľom (sťažovateľkou,
pozn.)... a nájomcom (žalovaným, pozn.)..., podľa ktorej prenajímateľ je vlastníkom
nákladného automobilu LIAZ 110.054, výrobné číslo karosérie – CL..., výrobné číslo
motora..., evidenčné číslo... a uvedené vozidlo prenecháva do nájmu nájomcovi. Zmluva je
uzatvorená na dobu neurčitú s účinnosťou od 25. 4. 2005. V tejto súvislosti bolo zistené, že
v danom prípade išlo o prenájom ťahača a konateľ žalobcu (sťažovateľky, pozn.) potvrdil,
že ťahač a príves používal na prepravu žalovaný a on si u neho objednával prepravu
tovaru. Z tohto pohľadu nie žalobca (sťažovateľka, pozn.) uskutočňoval medzinárodnú
kamiónovú dopravu ťahačom, ktorý bol predmetom nájmu a prívesom, ktorý bol predmetom
kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom (sťažovateľkou, pozn.) a žalovaným, ale žalovaný,
a preto žalobcovi nemohla vzniknúť škoda z dôvodu neprevádzkovania a neuskutočňovania
medzinárodnej kamiónovej dopravy spočívajúca v ušlom zisku. Žalobca ťahačom
a prívesom nedisponoval. Týmito vecami nepodnikal, a preto z nevykonávania tejto činnosti
mu nemohla vzniknúť škoda.“
Z uvedeného podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že krajský súd za hlavný dôvod
nevyhovenia žaloby o náhradu škody, ktorá mala vzniknúť tým, že sťažovateľka nemohla
vykonávať medzinárodnú nákladnú dopravu, považoval v zásade to, že sťažovateľka
v dôsledku prenechania ťahača do nájmu žalovanému nemohla na ňom vykonávať tvrdenú
podnikateľskú činnosť. Sťažovateľka by teda (zjednodušene povedané) tak či onak nebola
dosiahla žiadny zisk z prevádzkovania tejto dopravy, pretože ťahač nemala k dispozícii,
lebo s ním disponoval žalovaný. Podľa záveru krajského súdu jej preto žiadny zisk ani
nemohol ujsť. V podstate tak krajský súd preniesol ťažisko dôvodov zamietnutia žaloby
z úrovne nepreukázania výšky škody na úroveň príčinnej súvislosti medzi protiprávnym
konaním a vznikom škody, keď vyslovil, že veci by sa neboli vyvíjali podľa tvrdení
sťažovateľky ani vtedy, ak by k protiprávnemu skutku žalovaného nebolo došlo. Tento
skutkový záver podľa ústavného súdu – vzhľadom na zmienenú existenciu nájomnej
zmluvy medzi sťažovateľkou a žalovaným – nejaví znaky arbitrárnosti, rovnako ako
vyslovený právny záver, ktorý – napriek tomu, že je formulovaný pomerne úsporne – je
výstižný a zrozumiteľný a tiež v zhode s judikatúrou všeobecných súdov (porov. napríklad
II/1967 a R 55/1971).
Uvedené však vo svojom dôsledku znamená, že krajský súd sa otázkou konkrétnej
výšky ušlého zisku, a teda ani otázkou použiteľnosti a správnosti znaleckého posudku vôbec
nezaoberal (na rozdiel od okresného súdu). Sťažovateľkou predložený znalecký posudok tak
nezohral pri uvažovaní krajského súdu o zamietnutí žaloby žiadnu rolu. Tým sa ale
vo vzťahu ku krajskému súdu míňa účinkom podstatná časť sťažovateľkiných tvrdení
o údajnom nahradení činnosti znalca vlastnou úvahou súdu. Je preto zrejmé, že krajský súd
nemohol porušiť práva sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
takým spôsobom, ako uviedla sťažovateľka.
Pokiaľ sťažovateľka ďalej tvrdí, že nájomná zmluva, ktorú vzal krajský súd za základ
svojho záveru, je simulovaná, a polemizuje o jej dôležitosti pre skutkové právne posúdenie
veci (pozri odsek 1.2), ide v tejto časti o polemiku so skutkovými a právnymi závermi, ktoré
už ústavný súd označil za nearbitrárne a ústavne udržateľné, a preto nejde o spôsobilé
argumenty v konaní pred ústavným súdom. Tieto argumenty mala sťažovateľka uplatniť
v konaní pred krajským súdom, čo sa aj stalo (vyplýva to zo zápisnice o pojednávaní pred
odvolacím súdom na č. l. 134 a 135), pričom z už citovaného odseku odôvodnenia rozsudku
krajského súdu je zrejmé, že krajský súd ich aj vyhodnotil. Nesúhlas sťažovateľky
so skutkovými alebo právnymi závermi všeobecného súdu, ktoré sú inak nearbitrárne,
nepredstavuje ešte porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(porov. napríklad II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).
5. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je zjavne
neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä
taký návrh (taká sťažnosť), ktorými nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
označeného sťažovateľom, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým
postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06). Z už uvedených dôvodov je zrejmé, že rozsudok krajského
súdu už na prvý pohľad (prima facie) netrpí vadami tvrdenými sťažovateľkou, resp. že ňou
tvrdené vady nezasahujú do sféry ústavnosti, na ochranu ktorej je ústavný súd povolaný.
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že sťažnosť
treba odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, na neverejnom zasadnutí senátu rozhodol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2012