Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 461/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. F., T., zastúpeného U., s. r. o. (pôvodne len

U. s. r. o.), v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. Š., vo veci namietaného

porušenia a a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-244 z 19. júna 2012 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k.

-207 z 29. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a obsah sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta

2012 doručená sťažnosť S. F. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného v , základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

ods. 1 , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -244 z 19. júna 2012

a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 203/2010-

207 z 29. septembra 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z obsahu spisu okresného súdu sp. zn.

, do ktorého ústavný súd nahliadol, bol zistený tento skutkový stav:

2.1 Sťažovateľ uzavrel 1. októbra 2003 s U., a. s. (vystupujúcou od 18. decembra

2003 pod obchodným menom W., a. s.; ďalej len „poisťovňa“), zmluvu v nemeckom jazyku

označenú ako „Dienstvertrag“ (vzhľadom na to, že slovenské označenie tejto zmluvy je

medzi sťažovateľom a poisťovňou dodnes sporné, bude ju ústavný súd v ďalšom texte

označovať len ako „zmluva“ alebo bude používať jej originálne nemecké označenie

v úvodzovkách a citácie z tejto zmluvy bude ústavný súd uvádzať vo vlastnom preklade,

pozn.). Poisťovňa v nej bola označená ako „Dienstgeber“, sťažovateľ ako „Dienstnehmer“.

V úvodnej vete tejto zmluvy zmluvné strany skonštatovali, že sťažovateľ „wurde in der

a. o. Hauptversammlung vom 29. 9. 2003 zum Vorstandsmitglied gewählt und gleichzeitig

zum Vorstandvorsitzenden bestellt“ (preklad: „bol na mimoriadnom valnom zhromaždení

29. 9. 2003 zvolený za člena predstavenstva a súčasne vymenovaný za predsedu

predstavenstva“). V bode 1 bolo doslovne ustanovené, že sťažovateľ „– im Folgenden kurz

Vorstandsmitglied genannt – ist verpflichtet, seine ganze Arbeitskraft der U. zur Verfügung

zu stellen. Er darf nur mir ausdrücklicher Bewilligung des Vorsitzenden des Aufsichtsrates

eine Erwerbstätigkeit selbständiger oder unselbständiger Art neben seiner Tätigkeit für die

U. aufnehmen, insbesondere in eine Aufsichtsrat, Vorstand und dergleichen mehr einer

anderen Gesellschaft eintreten oder in einem solchen verbleiben oder beratend

(konsultativ) für eine andere Gesellschaft tätig sein“ [preklad: «– ďalej skrátene len „člen

predstavenstva“ – je povinný dať U. (t. j. poisťovni, pozn.) k dispozícii celú svoju pracovnú

silu. Len s výslovným súhlasom predsedu dozornej rady smie popri svojej činnosti pre U.

začať vykonávať zárobkovú činnosť samostatného alebo nesamostatného typu, najmä

vstúpiť do dozornej rady, predstavenstva a podobných orgánov inej spoločnosti alebo v

takom orgáne zotrvať alebo byť pre inú spoločnosť poradensky (konzultatívne) činný»]. V

ďalších ustanoveniach zmluvy, v ktorých je sťažovateľ dôsledne označovaný ako

„Vorstandsmitglied“ (t. j. „člen predstavenstva“),

- bol dohodnutý mesačný plat vyplácaný 14-krát ročne a k tomu tzv. „Bilanzgeld“

(„bilančné“) vo výške dvoch mesačných platov, pričom vyššiu bilančnú odmenu mohla

schváliť dozorná rada; strany vzali na vedomie, že týmito príjmami sú uspokojené všetky

nároky z titulu práce nadčas (bod 2),

- bola dohodnutá ročná dovolenka v rozsahu 25 pracovných dní (bod 3),

- boli dohodnuté náhrady výdavkov pracovných ciest platné v poisťovni, pokiaľ

nebudú preukázané vyššie výdavky a pokiaľ dozorná rada neurčí iné sadzby (bod 4),

- bolo dohodnuté poistenie sťažovateľa proti úrazu na presne určené poistné sumy,

pričom platbu poistného počas trvania pomeru medzi sťažovateľom a poisťovňou prevzala

na seba poisťovňa (bod 5),

- bolo dohodnuté, že sťažovateľovi bude od 1. októbra 2003 poskytnutá suma

50 000 Sk mesačne na dôchodkové zabezpečenie, ktoré sa mu buď vyplatia ako odmenu,

alebo, ak si to bude želať, sa poukážu priamo zákonom uznanej dôchodkovej poisťovni

alebo tzv. „Zukunftsvorsorge“, t. j. inštitúcii doplnkového poistenia (bod 6).

Podľa bodu 7 zmluvy: „Dieses Dienstverhältnis wird auf unbestimmte Dauer

abgeschlossen. Es kann von beiden Vertragspartnern unter Einhaltung einer

sechsmonatigen Kündigungsfrist auf das Ende eines jeden Kalendervierteljahres gekündigt

werden. Sollte die Hauptversammlung der U. das Vorstandsmitglied abberufen, so gilt dies

als Kündigung des Dienstverhältnisses.“ [Preklad: «Tento služobný pomer (preklad

použitého pojmu „Dienstverhältnis“ bol tiež sporný medzi sťažovateľom a poisťovňou,

preto ústavný súd volí neutrálny pojem „služobný pomer“, pozn.) sa uzatvára na neurčitý

čas. Každá zo zmluvných strán ho môže vypovedať ku koncu kalendárneho štvrťroka pri

zachovaní šesťmesačnej výpovednej lehoty. Ak valné zhromaždenie U. člena predstavenstva

odvolá, považuje sa to za výpoveď služobného pomeru.»].

Zmluva bola vlastnoručne podpísaná sťažovateľom a za poisťovňu predsedom

dozornej rady.

2.2 Listom z 26. marca 2010 označeným ako „Výpoveď zmluvy o výkone funkcie“

poisťovňa sťažovateľovi oznámila, že „na základe zmluvy o výkone funkcie uzatvorenej dňa

1. 10. 2003... vykonávate činnosť člena predstavenstva W., a. s.

V zmysle bodu 7. zmluvy o výkone funkcie Vám týmto W. dáva výpoveď tejto zmluvy.

Výpovedná lehota je 6 mesiacov a končí 30. 9. 2010“.

List bol vlastnoručne podpísaný predsedom dozornej rady poisťovne a dvoma členmi

predstavenstva poisťovne. Sťažovateľovi bol doručený osobne v ten istý deň.

2.3 Žalobou podanou okresnému súdu 28. októbra 2010 sa sťažovateľ domáhal

určenia, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou z 26. marca 2010 je neplatné, že jeho

pracovný pomer k poisťovni trvá a poisťovňa je povinná zaplatiť mu náhradu mzdy. Svoju

žalobu založil na tom, že zmluva z 1. októbra 2003 je pracovnou zmluvou, ktorou bol

založený pracovný pomer na neurčitý čas. Výpoveď z 26. marca 2010 neuvádzala žiaden

dôvod skončenia pracovného pomeru, v dôsledku čoho bola podľa sťažovateľa neplatná

kvôli rozporu s ustanovením . K žalobe sťažovateľ priložil

„Dienstvertrag“ z 1. októbra 2003 s úradným prekladom zo 17. októbra 2010, v ktorom bol

tento názov preložený ako „Pracovná zmluva“.

Žalovaná poisťovňa vo svojom vyjadrení tvrdila, že „Dienstvertrag“ z 1. októbra

2003 je zmluvou o výkone funkcie uzavretou v zmysle

medzi sťažovateľom ako predsedom predstavenstva poisťovne a poisťovňou. Na dôkaz toho

predložila iný úradný preklad uvedenej zmluvy, v ktorom je jej názov preložený ako

„Zmluva o výkone funkcie“. V prospech tejto kvalifikácie hovorilo podľa poisťovne to, že

úradný preklad s takýmto označením zmluvy bol vyhotovený už 9. decembra 2003

a sťažovateľ proti nemu nijako nenamietal (dokonca tento preklad z titulu svojej funkcie

zabezpečil u tlmočníčky), sťažovateľ mal osobitný pracovný pomer k materskej spoločnosti

v Rakúsku a v Slovenskej republike sa dobrovoľne prihlásil do systému sociálneho

poistenia (t. j. nebol doň prihlásený zo strany poisťovne ako zamestnávateľa).

V následnom vyjadrení sťažovateľ poukázal predovšetkým na jazykový význam

slova „Dienstvertrag“, ktorý podľa neho označuje „pracovnú zmluvu“, čo odvodzoval

jednak z dostupných prekladových slovníkov, internetových prekladačov, ale aj ustanovenia

rakúskeho Všeobecného , ktoré pod rubrikou „Dienstvertrag“

údajne upravujú pracovnú zmluvu. Zmluva takmer totožného znenia bola medzi

sťažovateľom a poisťovňou uzavretá už 2. januára 1999, pričom túto podľa neho zmluvné

strany považovali za pracovnú zmluvu. Sťažovateľ ďalej vykonával u poisťovne funkciu

generálneho riaditeľa, ktorá sa podľa neho mala vykonávať v pracovnom pomere a ktorá si

– na rozdiel od funkcie predsedu predstavenstva – skutočne vyžadovala nasadenie celej

pracovnej sily sťažovateľa.

2.4 Okresný súd rozsudkom č. k. -207 z 29. septembra 2011 žalobu

sťažovateľa zamietol a v jeho odôvodnení uviedol:

«V konaní bolo teda sporné, či medzi účastníkmi vznikol pracovnoprávny vzťah, resp.

zmluvný vzťah založený podľa ustanovení . Z uvedeného dôvodu súd

posudzoval právny úkon – zmluvu zo dňa 01. 10. 2003 nie podľa samotného označenia

zmluvy, ale podľa jej obsahu. Z obsahu zmluvy vyplýva, že... (nasleduje zhrnutie obsahu

zmluvy, ako je uvedený v bode 2.1 tohto odôvodnenia, pozn.).

... Žalobca (sťažovateľ, pozn.) poukázal, že už v minulosti uzavrel so žalovaným

(poisťovňa, pozn.) pracovnú zmluvu, a to zmluvu zo dňa 02. 01. 1999. Po posúdení zmluvy

súd konštatuje, že aj v tomto prípade sa v zmluve konštatuje, že žalobca bol zakladateľskou

zmluvou zo dňa 23. 04. 1998 vymenovaný za člena predstavenstva na zasadnutí

predstavenstva dňa 03. 07. 1998 za predsedu predstavenstva. Touto zmluvou bol založený

vzťah medzi obchodnou spoločnosťou a žalobcom ako členom jej štatutárneho orgánu. Aj

v tomto prípade súd posúdil tento právny úkon ako zmluvu o výkone funkcie...

Žalobca ďalej poukázal na to, že počas pôsobenia žalobcu u žalovaného pracoval

ako generálny riaditeľ, čo preukazuje pracovný a organizačný poriadok žalovaného,

sústavne vykonával pracovnú činnosť v prospech žalovaného ako zamestnávateľa.

K vyjadreniam žalobcu súd uvádza, že zmluva zo dňa 01. 10. 2003 bola spísaná v jazyku

nemeckom, označená bola ako „Dienstvertrag“... Súd však nemôže posudzovať právny úkon

iba podľa toho, ako je pomenovaný. Použitie pojmov pracovnoprávneho predpisu

nezakladajú samé o sebe vznik pracovnoprávneho vzťahu. Podstatný je obsah takéhoto

právneho úkonu.

Z obsahu zmluvy zo dňa 01. 10. 2003 je jednoznačné, že sa ňou založil vzťah medzi

žalovaným ako obchodnou spoločnosťou a žalobcom ako členom jej štatutárneho orgánu,

tak ako to upravuje ustanovenie . Z obsahu zmluvy nevyplýva,

že by žalobca mal na jej základe vykonávať pre žalovaného iné práce, ktoré by sa dali

subsumovať pod ustanovenia .

V zmysle... organizačného poriadku žalovaného, riadiacimi pracovníkmi poisťovne

sú generálny riaditeľ... Funkciu generálneho riaditeľa poisťovne vykonáva predseda

predstavenstva... Člena predstavenstva, ktorý na základe zmluvy o výkone funkcie...

vykonáva svoju funkciu v spoločnosti ako hlavné povolanie..., poveruje týmto poisťovňa

funkciou vrchný riaditeľ.

Podľa... organizačného poriadku generálny riaditeľ vedie poisťovňu ako celok

a koordinuje činnosť poisťovne na najvyššej úrovni.

K tomu súd poznamenáva, že aj v zmysle citovaného organizačného poriadku člen

predstavenstva vykonáva svoju funkciu na základe „zmluvy o výkone funkcie“. Činnosť

generálneho riaditeľa je charakterizovaná ako riadiaca funkcia, ktorú môže vykonávať len

predseda predstavenstva. Teda generálny riaditeľ koná ako štatutárny orgán, preto túto

činnosť nemožno považovať za prácu podľa pracovnoprávnych predpisov. Ak dôjde k

zániku funkcie predsedu predstavenstva, dôjde zároveň k zániku funkcie generálneho

riaditeľa. ...

Pokiaľ ide o povahu a charakter právneho vzťahu, poukazujúc na obsah zmluvného

vzťahu, ktorý vznikol medzi účastníkmi konania a so zreteľom na odvetvie práva ho

upravujúce, súd konštatuje, že sa jednoznačne jedná o vzťah obchodno-právny... Činnosť

štatutárneho orgánu (prípadne jeho člena – pokiaľ ide o kolektívny orgán) obchodnej

spoločnosti nevykonáva fyzická osoba v pracovnom pomere, a to ani v prípade, že nie je

spoločníkom, pretože výkon funkcie štatutárneho orgánu spoločnosti nie je druhom práce

a vznik a zánik tohto právneho vzťahu nie je upravený pracovnoprávnymi predpismi.

Prípadné pracovné zmluvy, predmetom ktorých je výkon funkcie štatutárneho

orgánu, sa v ustálenej súdnej praxi považujú za neplatné, pričom tento názor platí bez

ohľadu na to, či je predmetom pracovnej zmluvy časť výkonu funkcie štatutárneho orgánu

spočívajúca v konaní v mene spoločnosti navonok alebo v obchodnom vedení spoločnosti,

nakoľko samotná okolnosť, že štatutárny orgán koná smerom dovnútra spoločnosti alebo

navonok, nič nemení na tom, že koná ako štatutárny orgán a že táto činnosť nie je druhom

práce. Pre úplnosť súd podotýka, že nemožnosť vykonávať funkciu štatutárneho

orgánu/konateľa obchodnej spoločnosti v pracovnom pomere sa vzťahuje aj na prípady,

keď vykonávaná práca na základe pracovnej zmluvy, v ktorej je formálne identifikovaný

druh práce inak, v skutočnosti zahŕňa aj výkon činnosti štatutárneho orgánu, čo sa však na

daný prípad nevzťahuje.

Zmluva zo dňa 02. 01. 1999 a rovnako a zmluva zo dňa 01. 10. 2003 sú jednoznačne

zmluvami o výkone činnosti, podľa (, pozn.).

Na základe zmluvy zo dňa 01. 10. 2003 pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi konania

nevznikol, preto ak sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru,

bola jeho žaloba nedôvodná. Výpoveď zo dňa 26. 03. 2010 nie je výpoveďou z pracovného

pomeru, ale výpoveďou zmluvy o výkone funkcie.»

2.5 Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie s návrhom zmeniť napadnutý

rozsudok a žalobe vyhovieť, eventuálne ho zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie

konanie. V odvolaní namietol najmä toto:

a) Sťažovateľ vykonával u poisťovne dve funkcie, a to funkciu predsedu

predstavenstva a funkciu generálneho riaditeľa, ktorých náplň je podrobne upravená

v pracovnom poriadku, ktorého obsah mal okresný súd dokazovať aj bez návrhu v zmysle

tretej vety (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľ mal

celú pracovnú silu venovať aj činnostiam, ktoré nie sú vyhradené členovi predstavenstva,

a takto široko koncipovaný rozsah pracovnej činnosti treba považovať za pracovnú náplň

zamestnanca v zmysle . Pracovný poriadok poisťovne ďalej pripúšťal, aby

členovia predstavenstva mali u poisťovne súčasne pracovný pomer.

b) Pracovnú zmluvu mal uzavretú aj sťažovateľov predchodca vo funkcii.

c) Poisťovňa bola profesionálne riadená spoločnosť s právnym oddelením, takže si

musela byť vedomá právnych dôsledkov použitia pracovnoprávnych pojmov (pracovná

zmluva, plat, dovolenka, zamestnanec, zamestnávateľ) v zmluve z 1. októbra 2003 a tieto

jednoznačne dokazujú jej vôľu uzavrieť pracovný pomer. To mal dokázať výsluch predsedu

dozornej rady, ktorý zmluvu z 1. októbra 2003 podpísal.

d) Zmluva z 2. januára 1999 nebola schválená valným zhromaždením, ako to

vyžaduje .

Ďalšími podaniami sťažovateľ navrhol výsluch ďalšieho svedka, ktorý mal podobné

postavenie ako sťažovateľ v inej spoločnosti v skupine W. a bol s ním založený i ukončený

pracovný pomer, čím mala byť dokázaná zhodná firemná kultúra v celej tejto skupine.

Podľa sťažovateľa išlo v tomto prípade o dôkazy, ktoré mal okresný súd vykonať aj bez

návrhu podľa ustanovenia tretej vety .

2.6 Krajský súd rozsudkom č. k. -244 z 19. júna 2012 napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil a v jeho dôvodoch uviedol okrem iného toto:

«Pretože členovia štatutárnych orgánov, (§ 7 ods. 3 Zák. práce) nevykazujú všetky

potrebné charakteristiky pracovného pomeru, ich vzťah napr. k príslušnej obchodnej

spoločnosti, resp. družstvu nemá byť pracovno-právnym vzťahom, ale vzťahom založeným

predovšetkým zmluvou o ustanovení do funkcie. Vykonávanie funkcie člena štatutárneho

orgánu nie je výkonom závislej práce v podriadenosti zamestnávateľovi, ako to vyplýva

nielen zo všeobecnej charakteristiky pracovného pomeru zakotveného v ,

ale aj z právnej charakteristiky pracovného záväzku zamestnanca podľa .

Nemožno však vylúčiť, aby medzi členom štatutárneho orgánu a zamestnávateľom nebol

založený pracovný pomer, pri ktorom druhom práce by bola iná pracovná činnosť, než je

výkon funkcie štatutárneho orgánu. Týmto spôsobom môžu vzniknúť dva paralelné od seba

zásadne nezávislé právne vzťahy, z ktorých jeden sa bude spravovať napr. mandátnou

zmluvou podľa a druhý pracovnou zmluvou podľa .

Vždy je smerodajný charakter vykonávanej práce (Prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc.,

2007, komentár, piate prepracované a doplnené vydanie, Sprint, október

2007).

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti skončenia

pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa (odporcu) zo dňa 26. 03. 2010,

určenia že pracovný pomer medzi ním a odporcom naďalej trvá a náhrady mzdy. Z listu

odporcu zo dňa 26. 03. 2010, adresovaného navrhovateľovi, označeného ako výpoveď

zmluvy o výkone funkcie však nevyplýva, že by išlo o výpoveď z pracovného pomeru, táto

skutočnosť nevyplýva ani z obsahu predmetného listu, v ktorom je uvedený odkaz na bod 7

zmluvy o výkone funkcie zo dňa 01. 10. 2003, v ktorom si zmluvné strany dohodli možnosť

vypovedania pomeru založeného medzi nimi predmetnou zmluvou a to obidvoma zmluvnými

partnermi pri dodržaní šesťmesačnej výpovednej lehoty koncom každého kalendárneho

štvrťroku a zároveň si dohodli aj osobitný spôsob skončenia tohto pomeru a to odvolaním

člena predstavenstva valným zhromaždením spoločnosti, ktoré platí ako výpoveď

z uvedeného článku 7 zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 01. 10. 2003. Je teda zrejmé,

že pre výpoveď tejto zmluvy nie je potrebné špecifikovať výpovedný dôvod v zmysle

. Súd prvého stupňa správne posudzoval predložené preklady predmetnej

zmluvy zo dňa 01. 10. 2003, v ktorých je zmluva rozdielne označená ako zmluva o výkone

funkcie a pracovná zmluva, podľa jej obsahu a správne dospel k záveru, že touto zmluvou

nebol založený pracovnoprávny vzťah medzi zmluvnými stranami, keď predmetom tejto

zmluvy je výkon činnosti člena predstavenstva a predsedu predstavenstva, pričom

navrhovateľ je v zmysle zmluvy povinný poskytnúť svoju celú pracovnú silu v spoločnosti

odporcu, avšak iný druh práce, ktorý by mal navrhovateľ vykonávať pre odporcu ako

zamestnávateľa nie je v zmluve uvedený a z uvedeného je zrejmé, že na základe predmetnej

zmluvy mal navrhovateľ vykonávať činnosti, ktoré patria do okruhu najzákladnejších

činností vykonávaných štatutárnym orgánom a z obsahu tejto zmluvy nevyplýva základná

charakteristika závislej práce, ako podmienky pre vznik pracovného pomeru. Taktiež znenie

článku 6 predmetnej zmluvy nenasvedčuje existencii, pracovného pomeru medzi účastníkmi,

keď podľa tohto článku mala byť členovi predstavenstva daná k dispozícii 12x mesačne

suma vo výške 50.000,- Sk na dôchodkové zabezpečenie a táto suma mu mohla byť

vyplatená ako odmena alebo podľa jeho priania prevedená priamo na zákonne uznanú

dôchodkovú poisťovňu alebo budúce zabezpečenie. Vykonaným dokazovaním ďalej bolo

preukázané, že navrhovateľ sa sám prihlásil do sociálnej poisťovne, ako dobrovoľne

poistená osoba, odporca ho neprihlásil ani neplatil odvody za navrhovateľa ako za

zamestnanca.

Pokiaľ navrhovateľ poukázal vo svojom odvolaní na rozsiahle pracovné povinnosti

generálneho riaditeľa vyplývajúce z organizačného poriadku odporcu, ide o činnosti

vyplývajúce z riadiacej funkcie, pričom súd prvého stupňa správne poukázal na to, že

v danom prípade generálny riaditeľ koná ako štatutárny orgán, keď podľa organizačného

poriadku je práve výkon funkcie generálneho riaditeľa spojený s funkciou predsedu

predstavenstva a teda bez výkonu funkcie predsedu predstavenstva, nemôže navrhovateľ

vykonávať ani funkciu generálneho riaditeľa.

Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že zmluvou uzavretou

medzi účastníkmi dňa 01. 10. 2003 nevznikol medzi nimi pracovný pomer a taktiež nevznikol

ani na základe zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 02. 01. 1999 predmetom ktorej je

taktiež výkon funkcie člena predstavenstva a funkcie predsedu predstavenstva spoločnosti

odporcu. Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že navrhovateľ bol od 01. 01. 1999

v pracovnom pomere so zamestnávateľom W. (správne má byť zrejme „W.“, pozn.)

so sídlom S., na základe pracovnej zmluvy zo dňa 04. 01. 1999, ktorou bol prijatý ako adept

na manažérsku funkciu a ktorý bol ukončený listom odporcu zo dňa 31. 03. 2010 ku dňu

30. 09. 2010, pričom zmluvu o výkone činností s odporcom uzavrel dňa 01. 10. 2003

a vypovedaná bola ku dňu 30. 09. 2010, a teda počas trvania zmluvného vzťahu s odporcom

bol navrhovateľ v riadnom pracovnom pomere v materskej spoločnosti odporcu so sídlom

v Rakúsku.

Navrhovateľ k odvolaniu predložil aj ďalšie listinné dôkazy, a to rokovací poriadok

predstavenstva U. a. s. a pracovný poriadok U. a. s., avšak neuviedol žiaden dôvod, pre

ktorý by tieto doklady bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu

prvého stupňa a preto odvolací súd na tieto listinné dôkazy nemôže prihliadať, keď neboli

uplatnené pred súdom prvého stupňa a v danom prípade nie sú splnené podmienky pre tento

odvolací dôvod v zmysle až d) Pokiaľ navrhovateľ navrhol

vykonať dôkaz výsluchom pána Dir. Mag. P. G., ktorý bol predsedom predstavenstva

a generálnym riaditeľom spoločnosti W. a. s. a pri ukončení jeho činnosti k 31. 12. 2011

bolo podľa tvrdenia navrhovateľa výslovne žiadané ukončiť pracovný pomer, odvolací súd

tento dôkaz posúdil ako nadbytočný, keď výpoveď uvedeného svedka nemôže byť relevantná

pre posúdenie existencie pracovného pomeru medzi účastníkmi, a to najmä vzhľadom na

obsah zmlúv uzavretých medzi navrhovateľom a odporcom – a to dňa 01. 10. 2003, ako aj

02. 01. 1999, z ktorého vyplýva absencia základnej charakteristiky závislej práce, ako

podstatného znaku pracovného pomeru vykonávaného na základe ustanovení Zákonníka

práce a na základe pracovnej zmluvy.

Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov

napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v nich

uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce

skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by

spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje

rozhodnutie.»

3. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu smeruje sťažnosť sťažovateľa.

3.1 Sťažovateľ v nej vyčíta rozsudkom okresného súdu i krajského súdu nesprávne

právne posúdenie veci. Oba súdy podľa neho nevzali do úvahy, že podľa § 7 ods. 3

môže byť zamestnancom aj štatutárny orgán, čo potvrdzuje i komentár

prof. Barancovej citovaný v rozsudku krajského súdu. Slovné spojenie „celá pracovná sila“

použité v bode 1 zmluvy z 1. októbra 2003 pokrýva aj činnosti, ktoré nie sú vyhradené

predsedovi predstavenstva poisťovne. V dôsledku toho sa na sťažovateľa vzťahovali

ustanovenia pracovného poriadku poisťovne, ako aj povinnosti zamestnanca ustanovené

v . Časť jeho práce sa prekrýva s povinnosťami vedúceho

zamestnanca ustanovenými v . Zároveň sťažovateľ vykonával pre

poisťovňu napríklad aj vývoj produktov a školenia pre zamestnancov a poistných poradcov

poisťovne, čo je podľa sťažovateľa závislou prácou vykonávanou v pracovnom pomere.

Zmluva z 1. októbra 2003 je podľa sťažovateľa zmluvou pracovnou, čo podľa neho

vyplýva z výkladu

- gramatického (pojmy „Dienstvertrag“, pracovný pomer, plat namiesto odplaty,

dovolenka),

- vôľového (pričom vôľu mal preukázať výsluch predsedu dozornej rady),

- z hľadiska účelu zmluvy (účel mal byť preukázaný výsluchom Dir. Mag. P. G.).

Podľa sťažovateľa súdy zanedbali aplikáciu ustanovenia , keď

z úradnej povinnosti nevykonali dôkazy organizačným, pracovným a rokovacím poriadkom

poisťovne, ako aj výsluchom jej zamestnancov a poistných poradcov.

Z toho sťažovateľ uzavrel, že „pomer skutočností jednoznačne svedčiacich

v prospech pracovného pomeru založeného zmluvou medzi sťažovateľom a žalovaným

jednoznačne svedčí v prospech sťažovateľa a potvrdzuje nesprávne právne posúdenie veci

súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom, ktoré už vôbec neriešili neplatnosť

skončenia pracovného pomeru pre absenciu zákonných náležitostí výpovede.

Ani pri najmenej priaznivom výklade v prospech sťažovateľa sa nedajú vylúčiť

pochybnosti, že by sa v danej veci jednalo iba o obchodno-právny vzťah.“.

3.2 Uvedenými nedostatkami rozsudkov oboch súdov došlo podľa sťažovateľa

k porušeniu práva na „domáhanie sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom podľa

“ v spojení s a zákonom Slovenskej

národnej rady č. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ďalej práva na

„vlastnenie majetku podľa “ , pričom „(za majetok sa má v tomto

prípade považovať mzda, ktorá by bola vyplatená sťažovateľovi, ak by nedošlo

k neplatnému skončeniu pracovného pomeru)“, ako aj práva na „spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1“ dohovoru.

Uvedené práva boli podľa sťažovateľa porušené tým, že ani krajský súd si nesplnil

svoju „základnú povinnosť rozhodnúť spravodlivo... účinky uvedeného nesprávneho

právneho posúdenia v právnej interpretácii a aplikácii sú nezlučiteľné s SR

a Dohovorom vo vyššie uvedených právach. Právne závery všeobecných súdov boli zjavne

neodôvodnené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň mali za následok porušenie vyššie uvedených základných práv

podľa SR ako aj podľa Dohovoru“.

Sťažovateľ pripomenul ustálenú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa obsahu

základného práva zaručeného v (napríklad ) a doplnil, že

„rozsudok OS BA II (t. j. okresného súdu) a KS BA (t. j. krajského súdu) boli vecne

nesprávne a nepreskúmateľné pre ich arbitrárnosť (odôvodnenie týchto uznesení

nevychádzalo zo zásad formálnej logiky, čím bolo porušené právo sťažovateľov na náležité

odôvodnenie súdneho rozhodnutia).

Došlo k vydaniu nezákonných rozhodnutí – rozsudok OS BA II a KS BA, Krajský súd

Bratislava mal právomoc už rozsudok OS BA II zrušiť alebo zmeniť, a aj keď bola

nezákonnosť zjavne preukázaná a odôvodnená, Krajský súd Bratislava (ani Okresný súd

Bratislava II) nezohľadňoval argumenty sťažovateľa, nezákonný rozsudok OS BA II

potvrdil, nepripustil dovolanie (napriek tomu, že išlo o vec zásadného právneho významu)

a porušil tak právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.

V zmysle ust. v spojení s je súd vo svojom

odôvodnení povinný stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzať a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd

musí dbať na to, aby bolo primerane odôvodnenie uznesenia presvedčivé. Ak súd pri

odôvodňovaní uznesenia nepostupuje spôsobom, ktorý určuje ust. § 157 ods. 2 v spojení

s , dochádza nielen k tomu, že uznesenie je nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na

súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu má

súd povinnosť svoje rozhodnutie odôvodniť, pričom odôvodnenie musí dovoľovať

účastníkom konania posúdenie, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné

predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.“. Podľa

sťažovateľa konajúce súdy tieto požiadavky nenaplnili.

V závere sťažnosti sťažovateľ odôvodňuje svoju požiadavku na primerané finančné

zadosťučinenie v sume 33 000 € jednak tým, že nemohol v dôsledku straty zamestnania

uspokojiť potreby rodiny, ďalej tým, že jeho manželka potrebuje bezodkladnú liečbu, ako aj

tým, že mu hrozí bezprostredná ujma v podobe dražby, resp. exekúcie bytu zaťaženého

záložným právom.

3.3 Na základe uvedených námietok sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„I. Práva sťažovateľa na

- domáhanie sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1

SR,

- vlastnenie majetku podľa SR,

- a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku čl. 6 ods. 1 Dohovoru boli

rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. -207 zo dňa 29. 09. 2011, a

rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. k. -244 zo dňa 19. 06. 2012

porušené.

II. Rozsudok Krajského súdu Bratislava č. k. -244 zo dňa 19. 06. 2012 sa

zrušuje.

III. Vec sa vracia späť Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.

IV. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie...

V. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia...“

II.

Posúdenie veci ústavným súdom

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených

v .

5. Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb,

ak namietajú porušenie tam označených práv, ak o nich nerozhoduje iný súd. Predpokladmi

prípustnosti sťažnosti podľa citovaného zákonného článku je tak jednak tvrdenie

sťažovateľa, že označeným aktom verejnej moci došlo k porušeniu jeho práva zaručeného

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, jednak neexistencia iného orgánu,

ktorý tomuto právu môže pred uvedeným aktom verejnej moci poskytnúť (alebo už

poskytol) ochranu.

V prerokovávanej veci rozhodovali okresný súd i krajský súd podľa ustanovení

. Z ustanovenia vyplýva, že proti

prvostupňovému rozsudku je v zásade prípustné odvolanie, ktoré sťažovateľ aj podal

a krajský súd ho prerokoval. Vzhľadom na efektívne možnosti odvolacieho súdu napraviť

zistené nedostatky ( a , resp. ) preto v tomto rozsahu existoval iný

orgán, ktorý mohol poskytnúť ochranu právu sťažovateľa pred jeho tvrdeným porušením

zo strany okresného súdu, ktorý mu túto ochranu aj poskytol.

Ustanovenie ukladá ústavnému súdu odmietnuť

sťažnosť, na ktorej prerokovanie nie je daná právomoc ústavného súdu. Podľa toho, čo už

bolo uvedené, nemá ústavný súd právomoc na prerokovanie sťažnosti, pokiaľ smeruje proti

rozsudku okresného súdu, v dôsledku čoho ju bolo treba odmietnuť (zhodne napríklad

, prípadne a tam citovaná prejudikatúra).

Ústavný súd sa tak jednotlivými námietkami sťažovateľa môže zaoberať len

vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. -244 z 19. júna 2012.

6. Prvá námietka sťažovateľa sa týka porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v .

6.1 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu zaručiť

každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať

a rozhodnúť (). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené

procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným

spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle

, , , ), najmä s ustanovením § 157

ods. 2 , v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku. Ustanovenie

ods. 2 , ktoré ustanovuje primerané použitie ustanovení o rozsudku aj na uznesenia, sa

pritom (napriek sťažovateľovmu odkazu naň) v prerokúvanej veci nepoužije, keďže

napadnuté rozhodnutia majú formu rozsudkov.

Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle ochrana ústavnosti, nie je

alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov (podobne už , ). V dôsledku toho sa úloha

ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s alebo medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (zhodne napríklad ,

). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , ).

6.2 Ústavný súd nevidí v skutkových a právnych záveroch uvedených v rozsudkoch

okresného súdu i krajského súdu nič ústavne dramatické, čo by nasvedčovalo ich

arbitrárnosti alebo ústavnej akceptovateľnosti. Zistenie, že „Dienstvertrag“ z 1. októbra

2003 upravuje vzťah medzi sťažovateľom a poisťovňou pri výkone funkcie člena, resp.

predsedu predstavenstva, má oporu vo vykonanom dokazovaní a v obsahu tejto zmluvy – už

jej úvodná veta sa odvoláva na vymenovanie sťažovateľa do tejto funkcie, sťažovateľ sa

v celej zmluve (okrem záhlavia) dôsledne označuje ako „Vorstandsmitglied“, teda „člen

predstavenstva“, a v bode 7 sa trvanie zmluvy zreteľne viaže okrem iného na výkon tejto

funkcie. Za týchto okolností v spojení s ďalšími dôkazmi (neprihlásenie sťažovateľa na

povinné sociálne poistenie a vymedzenie postavenia generálneho riaditeľa v organizačnom

poriadku) považuje ústavný súd za logický postup okresného súdu, ktorý posudzoval

zmluvu podľa jej obsahu a ustálil, že ide o zmluvu, ktorej predmetom je výkon funkcie

člena predstavenstva.

Názor, že výkon funkcie štatutárneho orgánu alebo jeho člena nemožno vykonávať

v pracovnom pomere, resp. že výkon takejto funkcie nemôže byť druhom práce

dohodnutým v pracovnej zmluve, prevzali okresný súd aj krajský súd z názorov doktríny

(prof. Helena Barancová) a ústavný súd tieto názory nepovažuje za ústavne

neakceptovateľné. Sťažovateľ taktiež neuviedol žiadne ustanovenie alebo dohovoru,

resp. žiadne základné právo alebo slobodu, s ktorými by bol tento výklad v rozpore.

Ústavný súd však pripomína, že povinnosť takého tvrdenia zaťažuje sťažovateľa a ústavný

súd je viazaný podaným návrhom (sťažnosťou), čo vyplýva z ustanovenia § 20 ods. 3

(porov. napríklad a ).

Okresný súd aj krajský súd tak mali v podstate dve možnosti: buď kvalifikovať

„Dienstvertrag“ z 1. októbra 2003 ako neplatnú pracovnú zmluvu, pretože dohodnutým

druhom práce je výkon funkcie člena štatutárneho orgánu (predstavenstva), alebo ju

považovať za platnú zmluvu o výkone funkcie člena orgánu poisťovne v zmysle § 66 ods. 3

. Pokiaľ oba súdy zvolili taký výklad zmluvy, ktorý ju zachováva

v platnosti, nemožno ich postupu z ústavného hľadiska nič vytknúť (porov. k preferencii

platnosti zmlúv už ).

6.3 Ústavný súd taktiež zastáva názor, že pojem „celá pracovná sila“ v bode 1

zmluvy z 1. októbra 2003 nevymedzuje druh práce, ktorý mal sťažovateľ pre poisťovňu

vykonávať, ale skôr intenzitu jeho povinností z tejto zmluvy, teda mieru, s akou sa má

venovať plneniu úloh člena, resp. predsedu predstavenstva, ktoré mu zo zmluvy z 1. októbra

2003 vyplývali.

Ďalej, i keď sa krajský súd ani okresný súd touto otázkou nezaoberali, považuje

ústavný súd za potrebné doplniť, že nie je úplne pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že pojem

„Dienstvertrag“ v nemeckom jazyku označuje vždy ekvivalent slovenského pojmu

„pracovná zmluva“ v zmysle slovenských pracovnoprávnych predpisov (t. j. § 42 a nasl.

). Predovšetkým treba uviesť, že tento pojem má rozdielny význam

v právnej terminológii Spolkovej republiky Nemecko na jednej strane a Rakúskej republiky

na strane druhej (porov. Strasser, R. Abhängiger Arbeitsvertrag oder freier Dienstvertrag.

Eine Analyse des Kriteriums der persönlichen Abhängigkeit. In: Das Recht der Arbeit,

ročník 1992, s. 93 a nasl.). V Spolkovej republike Nemecko sa zmluva, ktorou sa povinný

zaväzuje vykonávať práce (služby) v osobnej závislosti a ktorá teda zodpovedá pojmu

„závislej práce“ podľa slovenského (v znení účinnom od

1. septembra 2007), označuje zásadne ako „Arbeitsvertrag“, kým pojmom „Dienstvertrag“

sa zásadne označuje taká zmluva, v ktorej sa povinný zaväzuje vykonávať práce (služby)

v osobnej samostatnosti a nezávislosti. Naopak, rakúska právna terminológia nie je natoľko

ostrá – prv uvedený typ zmluvy sa označuje ako „Dienstvertrag“ alebo „Arbeitsvertrag“,

druhý typ sa označuje ako „freier Dienstvertrag“, teda „voľná služobná zmluva“. Vzhľadom

na to, že skupina W., do ktorej patrí aj poisťovňa, má svoje sídlo v S. v Rakúsku, ústavný

súd vychádza z toho, že sťažovateľ sa zrejme dovoláva skôr rakúskeho než

(spolkovo)nemeckého významu tohto pojmu. Aj rakúska doktrína však uvádza, že na

posúdenie právnej povahy zmluvy nie je podstatné jej označenie, ale spôsob, akým sa

v konkrétnom prípade plní záväzok z nej (porov. z posledného obdobia napr. Risak, M.

Arbeitsrechtliche Folgen des falschen Status eines Mitarbeiters bzw. einer Mitarbeiterin.

Dienstvertrag – freier Dienstvertrag – Werkvertrag. Zeitschrift für Arbeits und Sozialrecht.

Sonderheft ZAS-Seminar 2012, s. 131). Preto samo označenie „Dienstvertrag“ nemá bez

ďalšieho za následok kvalifikáciu zmluvy medzi sťažovateľom a poisťovňou z 1. októbra

2003 ako pracovnej zmluvy podľa , ale je potrebné posudzovať jej obsah,

ako to napokon urobili okresný súd i krajský súd vo svojich rozsudkoch.

Len na dôvažok ústavný súd dopĺňa, že zmluvy o výkone práce s členom

predstavenstva akciovej spoločnosti v zmysle § 75 rakúskeho Akciového zákona

(Aktiengesetz) sa podľa rakúskej judikatúry [porov. uznesenie rakúskeho Najvyššieho súdu

(OGH) z 24. apríla 1996, sp. zn. ] považujú štandardne za „freie

Dienstverträge“, „voľné služobné zmluvy“, pri ktorých poskytovateľ prác nie je v osobnej

závislosti voči tomu, komu práce poskytuje, čo vyplýva z toho, že podľa ustanovenia § 70

ods. 1 Akciového zákona predstavenstvo riadi akciovú spoločnosť na vlastnú

zodpovednosť, teda nie je viazané príkazmi iných orgánov spoločnosti (porov. Jabornegg,

P., Resch, R., Strasser, R. Arbeitsrecht. 3. vydanie. Viedeň : MANZ, 2008, s. 13). Aj to

podľa názoru ústavného súdu spochybňuje tvrdenia sťažovateľa o tom, že zmluva medzi

ním a poisťovňou z 1. októbra 2003 uzavretá v nemeckom jazyku a označená ako

„Dienstvertrag“ sa s ohľadom na ukotvenie celej skupiny W. v rakúskom právnom prostredí

má úplne jednoznačne považovať za pracovnú zmluvu na výkon závislej práce v zmysle

.

6.4 Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdeniami sťažovateľa o tom, že k porušeniu jeho

práv malo dôjsť tým, že okresný súd nevykonal ďalšie dokazovanie z úradnej povinnosti.

Predovšetkým ustanovenie tretej vety , ktorého sa sťažovateľ (zrejme)

dovoláva, neukladá súdu vykonať ďalšie dôkazy i nad rámec dôkazných návrhov účastníkov

konania, ale mu len dáva možnosť takéto dokazovanie vykonať. Povinnosť riadne a úplne

zistiť skutočný stav veci bola z už dávnejšie vypustená

(porov. a v znení účinnom pred 1. januárom 1992). Podľa dnešného

ustanovenia rozhoduje súd na základe skutkového stavu zisteného

z vykonaných dôkazov a na základe nesporných skutočností. Pravidlom preto zostáva

dispozičná maxima a prerokovacia zásada, teda povinnosť účastníkov konania navrhnúť

dôkazy na dokázanie svojich tvrdení, pričom súd vyberie, ktoré z navrhnutých dôkazov

vykoná ( prvá a druhá veta ). Možnosť súdu doplniť dokazovanie ďalšími

dôkazmi ex offo má byť len poistkou v prípadoch, v ktorých dôkazy vykonané na návrh

účastníkov neumožňujú súdu dospieť k žiadnym skutkovým zisteniam. Účastník sa preto

nemôže oprávnene spoliehať na povinnosť súdu nahradiť jeho nedostatočnú dôkaznú

aktivitu vlastnou činnosťou.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že súd spravidla neporuší základné

právo na súdnu ochranu zaručené v , ak vo veci koná v súlade

s príslušnými procesnými predpismi, najmä s (porov. napr.

– bod 22, , časť II.1). V prerokúvanej veci dospeli súdy na

základe obsahu zmluvy z 1. októbra 2003, neprihlásenia sťažovateľa zo strany poisťovne na

povinné sociálne poistenie a obsahu organizačného poriadku k záveru, že pomer

sťažovateľa k poisťovni nie je pracovným pomerom, ale výkonom funkcie člena (predsedu)

predstavenstva v zmysle , a tieto skutkové zistenia

ústavný súd nepovažuje za nijako arbitrárne (pozri bod 6.2 tohto uznesenia). Preto

z ústavného hľadiska nemožno okresnému súdu ani krajskému súdu vytknúť, že nevykonali

z úradnej povinnosti ďalšie dokazovanie pracovným poriadkom alebo rokovacím

poriadkom, ako im to umožňuje (ale neukladá) ustanovenie .

Pokiaľ ide o námietku nepripustenia dovolania podľa , treba uviesť,

že sťažovateľ žiaden návrh v tomto zmysle nepredniesol. Beztak však podľa názoru

ústavného súdu možno mať pochybnosti o tom, či výklad určitej konkrétnej (a v zásade

neopakovateľnej) zmluvy možno považovať za vec po právnej stránke zásadného významu,

ako to predpokladá ustanovenie .

6.5 Ústavný súd preto dospel k záveru, že k zásahu do základného práva zaručeného

v nemohlo dôjsť.

7. Ďalšia námietka sťažovateľa smeruje k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd však v tejto súvislosti považuje za

potrebné pripomenúť judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej jeho

úlohou nie je pri aplikácii uvedeného ustanovenia preskúmavať a naprávať skutkové či

právne chyby národných súdov, pokiaľ nemali za následok porušenie práv alebo slobôd

zaručených dohovorom. Ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru neurčuje pravidlá prípustnosti

alebo hodnotenia dôkazov, čo je predovšetkým úlohou národných súdov. Z pohľadu tohto

ustanovenia je podstatné, či konanie ako celok vrátane vykonávania dokazovania bolo

spravodlivé (porov. napríklad Popivčák proti Slovensku, sťažnosť č. 13665/07, rozsudok

zo 6. decembra 2011, ods. 56).

Vzhľadom na to, že uvedené princípy sa zhodujú s judikatúrou ústavného súdu

k , odkazuje ústavný na odôvodnenie v bodoch 6.2 až 6.4 s rovnakým

záverom, teda že k tvrdenému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo dôjsť.

8. Ustanovenie zaručuje okrem iného právo vlastniť majetok.

Ústavný súd už vo svojej skoršej judikatúre (, ) uviedol, že porušenie

tohto práva predpokladá existujúce vlastnícke právo sťažovateľa a jeho obsahom nie je

právo „na vlastníctvo“, teda právo nadobudnúť vec do vlastníctva (napr. ).

V následnej judikatúre ústavný súd podľa vzoru judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru rozšíril ochranu poskytovanú ustanovením

aj na pohľadávky, pokiaľ predstavujú „legitímne očakávanie“, teda

dostatočne určité právo na získanie majetku (porov. napríklad ).

V prerokúvanej veci sťažovateľ považuje za svoju pohľadávku chránenú ustanovením čl. 20

ods. 1 nárok na mzdu, na ktorú by bol mal nárok, keby nebolo došlo ku skončeniu

(podľa neho neplatnému) jeho údajného pracovného pomeru k poisťovni. Podľa názoru

ústavného súdu je však takýto nárok príliš hypotetický na to, aby mohol požívať ochranu

. V prerokúvanej veci bolo totiž sporné už to, či vôbec pomer

sťažovateľa k poisťovni bol pracovný alebo obchodný, pričom krajský súd i okresný súd

túto otázku vyriešili tak, že ide o pomer pracovný a výpoveď z neho je platná. Ústavný súd

už odôvodnil, že tento záver nepovažuje za ústavne neakceptovateľný. Potom ale treba

vychádzať z toho, že sťažovateľ nenaplnil podmienky na vznik nároku na mzdu (odmenu)

v súlade s právnym poriadkom, keďže zmluva, z ktorej svoj (údajný) nárok odvodzuje, už

platne zanikla.

Tým je vylúčené, aby bolo možné uvažovať o tom, že rozsudkom krajského súdu

bolo zasiahnuté do práva sťažovateľa vlastniť majetok zaručeného v .

9. Podľa ustanovenia môže ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je zjavne

neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu

považuje najmä taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva označeného sťažovateľom, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. , ,

, ). Z uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnutý rozsudok

krajského súdu už na prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami tvrdenými

sťažovateľom. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že

ju treba v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

III.

Záver

10. Z už uvedeného tak vyplýva, že v časti, v ktorej sťažnosť smeruje proti rozsudku

okresného súdu č. k. -207 z 29. septembra 2011, nemá ústavný súd právomoc

na jej prerokovanie, a v časti, v ktorej smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k.

-244 z 19. júna 2012, je zjavne neopodstatnená. Vzhľadom na to senát

ústavného súdu sťažnosť ako celok na neverejnom zasadnutí odmietol v súlade s § 25 ods. 2

, tak ako to je uvedené vo výroku. Tým je sťažnosť vybavená

v celom rozsahu vrátane požiadavky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013