Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)II. ÚS 461/2013
PDF · 333.02 KB
No categories available
II. ÚS 461/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. F., T., zastúpeného U., s. r. o. (pôvodne len
U. s. r. o.), v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. Š., vo veci namietaného
porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
8 Co 7/2012-244 z 19. júna 2012 a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k.
17 C 203/2010-207 z 29. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť S. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a obsah sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta
2012 doručená sťažnosť S. F. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 7/2012-244 z 19. júna 2012
a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 203/2010-
207 z 29. septembra 2011.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z obsahu spisu okresného súdu sp. zn.
17 C 203/2010, do ktorého ústavný súd nahliadol, bol zistený tento skutkový stav:
2.1 Sťažovateľ uzavrel 1. októbra 2003 s U., a. s. (vystupujúcou od 18. decembra
2003 pod obchodným menom W., a. s.; ďalej len „poisťovňa“), zmluvu v nemeckom jazyku
označenú ako „Dienstvertrag“ (vzhľadom na to, že slovenské označenie tejto zmluvy je
medzi sťažovateľom a poisťovňou dodnes sporné, bude ju ústavný súd v ďalšom texte
označovať len ako „zmluva“ alebo bude používať jej originálne nemecké označenie
v úvodzovkách a citácie z tejto zmluvy bude ústavný súd uvádzať vo vlastnom preklade,
pozn.). Poisťovňa v nej bola označená ako „Dienstgeber“, sťažovateľ ako „Dienstnehmer“.
V úvodnej vete tejto zmluvy zmluvné strany skonštatovali, že sťažovateľ „wurde in der
a. o. Hauptversammlung vom 29. 9. 2003 zum Vorstandsmitglied gewählt und gleichzeitig
zum Vorstandvorsitzenden bestellt“ (preklad: „bol na mimoriadnom valnom zhromaždení
29. 9. 2003 zvolený za člena predstavenstva a súčasne vymenovaný za predsedu
predstavenstva“). V bode 1 bolo doslovne ustanovené, že sťažovateľ „– im Folgenden kurz
Vorstandsmitglied genannt – ist verpflichtet, seine ganze Arbeitskraft der U. zur Verfügung
zu stellen. Er darf nur mir ausdrücklicher Bewilligung des Vorsitzenden des Aufsichtsrates
eine Erwerbstätigkeit selbständiger oder unselbständiger Art neben seiner Tätigkeit für die
U. aufnehmen, insbesondere in eine Aufsichtsrat, Vorstand und dergleichen mehr einer
anderen Gesellschaft eintreten oder in einem solchen verbleiben oder beratend
(konsultativ) für eine andere Gesellschaft tätig sein“ [preklad: «– ďalej skrátene len „člen
predstavenstva“ – je povinný dať U. (t. j. poisťovni, pozn.) k dispozícii celú svoju pracovnú
silu. Len s výslovným súhlasom predsedu dozornej rady smie popri svojej činnosti pre U.
začať vykonávať zárobkovú činnosť samostatného alebo nesamostatného typu, najmä
vstúpiť do dozornej rady, predstavenstva a podobných orgánov inej spoločnosti alebo v
takom orgáne zotrvať alebo byť pre inú spoločnosť poradensky (konzultatívne) činný»]. V
ďalších ustanoveniach zmluvy, v ktorých je sťažovateľ dôsledne označovaný ako
„Vorstandsmitglied“ (t. j. „člen predstavenstva“),
- bol dohodnutý mesačný plat vyplácaný 14-krát ročne a k tomu tzv. „Bilanzgeld“
(„bilančné“) vo výške dvoch mesačných platov, pričom vyššiu bilančnú odmenu mohla
schváliť dozorná rada; strany vzali na vedomie, že týmito príjmami sú uspokojené všetky
nároky z titulu práce nadčas (bod 2),
- bola dohodnutá ročná dovolenka v rozsahu 25 pracovných dní (bod 3),
- boli dohodnuté náhrady výdavkov pracovných ciest platné v poisťovni, pokiaľ
nebudú preukázané vyššie výdavky a pokiaľ dozorná rada neurčí iné sadzby (bod 4),
- bolo dohodnuté poistenie sťažovateľa proti úrazu na presne určené poistné sumy,
pričom platbu poistného počas trvania pomeru medzi sťažovateľom a poisťovňou prevzala
na seba poisťovňa (bod 5),
- bolo dohodnuté, že sťažovateľovi bude od 1. októbra 2003 poskytnutá suma
50 000 Sk mesačne na dôchodkové zabezpečenie, ktoré sa mu buď vyplatia ako odmenu,
alebo, ak si to bude želať, sa poukážu priamo zákonom uznanej dôchodkovej poisťovni
alebo tzv. „Zukunftsvorsorge“, t. j. inštitúcii doplnkového poistenia (bod 6).
Podľa bodu 7 zmluvy: „Dieses Dienstverhältnis wird auf unbestimmte Dauer
abgeschlossen. Es kann von beiden Vertragspartnern unter Einhaltung einer
sechsmonatigen Kündigungsfrist auf das Ende eines jeden Kalendervierteljahres gekündigt
werden. Sollte die Hauptversammlung der U. das Vorstandsmitglied abberufen, so gilt dies
als Kündigung des Dienstverhältnisses.“ [Preklad: «Tento služobný pomer (preklad
použitého pojmu „Dienstverhältnis“ bol tiež sporný medzi sťažovateľom a poisťovňou,
preto ústavný súd volí neutrálny pojem „služobný pomer“, pozn.) sa uzatvára na neurčitý
čas. Každá zo zmluvných strán ho môže vypovedať ku koncu kalendárneho štvrťroka pri
zachovaní šesťmesačnej výpovednej lehoty. Ak valné zhromaždenie U. člena predstavenstva
odvolá, považuje sa to za výpoveď služobného pomeru.»].
Zmluva bola vlastnoručne podpísaná sťažovateľom a za poisťovňu predsedom
dozornej rady.
2.2 Listom z 26. marca 2010 označeným ako „Výpoveď zmluvy o výkone funkcie“
poisťovňa sťažovateľovi oznámila, že „na základe zmluvy o výkone funkcie uzatvorenej dňa
1. 10. 2003... vykonávate činnosť člena predstavenstva W., a. s.
V zmysle bodu 7. zmluvy o výkone funkcie Vám týmto W. dáva výpoveď tejto zmluvy.
Výpovedná lehota je 6 mesiacov a končí 30. 9. 2010“.
List bol vlastnoručne podpísaný predsedom dozornej rady poisťovne a dvoma členmi
predstavenstva poisťovne. Sťažovateľovi bol doručený osobne v ten istý deň.
2.3 Žalobou podanou okresnému súdu 28. októbra 2010 sa sťažovateľ domáhal
určenia, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou z 26. marca 2010 je neplatné, že jeho
pracovný pomer k poisťovni trvá a poisťovňa je povinná zaplatiť mu náhradu mzdy. Svoju
žalobu založil na tom, že zmluva z 1. októbra 2003 je pracovnou zmluvou, ktorou bol
založený pracovný pomer na neurčitý čas. Výpoveď z 26. marca 2010 neuvádzala žiaden
dôvod skončenia pracovného pomeru, v dôsledku čoho bola podľa sťažovateľa neplatná
kvôli rozporu s ustanovením § 63 Zákonníka práce. K žalobe sťažovateľ priložil
„Dienstvertrag“ z 1. októbra 2003 s úradným prekladom zo 17. októbra 2010, v ktorom bol
tento názov preložený ako „Pracovná zmluva“.
Žalovaná poisťovňa vo svojom vyjadrení tvrdila, že „Dienstvertrag“ z 1. októbra
2003 je zmluvou o výkone funkcie uzavretou v zmysle § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka
medzi sťažovateľom ako predsedom predstavenstva poisťovne a poisťovňou. Na dôkaz toho
predložila iný úradný preklad uvedenej zmluvy, v ktorom je jej názov preložený ako
„Zmluva o výkone funkcie“. V prospech tejto kvalifikácie hovorilo podľa poisťovne to, že
úradný preklad s takýmto označením zmluvy bol vyhotovený už 9. decembra 2003
a sťažovateľ proti nemu nijako nenamietal (dokonca tento preklad z titulu svojej funkcie
zabezpečil u tlmočníčky), sťažovateľ mal osobitný pracovný pomer k materskej spoločnosti
v Rakúsku a v Slovenskej republike sa dobrovoľne prihlásil do systému sociálneho
poistenia (t. j. nebol doň prihlásený zo strany poisťovne ako zamestnávateľa).
V následnom vyjadrení sťažovateľ poukázal predovšetkým na jazykový význam
slova „Dienstvertrag“, ktorý podľa neho označuje „pracovnú zmluvu“, čo odvodzoval
jednak z dostupných prekladových slovníkov, internetových prekladačov, ale aj ustanovenia
§ 1154 rakúskeho Všeobecného občianskeho zákonníka, ktoré pod rubrikou „Dienstvertrag“
údajne upravujú pracovnú zmluvu. Zmluva takmer totožného znenia bola medzi
sťažovateľom a poisťovňou uzavretá už 2. januára 1999, pričom túto podľa neho zmluvné
strany považovali za pracovnú zmluvu. Sťažovateľ ďalej vykonával u poisťovne funkciu
generálneho riaditeľa, ktorá sa podľa neho mala vykonávať v pracovnom pomere a ktorá si
– na rozdiel od funkcie predsedu predstavenstva – skutočne vyžadovala nasadenie celej
pracovnej sily sťažovateľa.
2.4 Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 203/2010-207 z 29. septembra 2011 žalobu
sťažovateľa zamietol a v jeho odôvodnení uviedol:
«V konaní bolo teda sporné, či medzi účastníkmi vznikol pracovnoprávny vzťah, resp.
zmluvný vzťah založený podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Z uvedeného dôvodu súd
posudzoval právny úkon – zmluvu zo dňa 01. 10. 2003 nie podľa samotného označenia
zmluvy, ale podľa jej obsahu. Z obsahu zmluvy vyplýva, že... (nasleduje zhrnutie obsahu
zmluvy, ako je uvedený v bode 2.1 tohto odôvodnenia, pozn.).
... Žalobca (sťažovateľ, pozn.) poukázal, že už v minulosti uzavrel so žalovaným
(poisťovňa, pozn.) pracovnú zmluvu, a to zmluvu zo dňa 02. 01. 1999. Po posúdení zmluvy
súd konštatuje, že aj v tomto prípade sa v zmluve konštatuje, že žalobca bol zakladateľskou
zmluvou zo dňa 23. 04. 1998 vymenovaný za člena predstavenstva na zasadnutí
predstavenstva dňa 03. 07. 1998 za predsedu predstavenstva. Touto zmluvou bol založený
vzťah medzi obchodnou spoločnosťou a žalobcom ako členom jej štatutárneho orgánu. Aj
v tomto prípade súd posúdil tento právny úkon ako zmluvu o výkone funkcie...
Žalobca ďalej poukázal na to, že počas pôsobenia žalobcu u žalovaného pracoval
ako generálny riaditeľ, čo preukazuje pracovný a organizačný poriadok žalovaného,
sústavne vykonával pracovnú činnosť v prospech žalovaného ako zamestnávateľa.
K vyjadreniam žalobcu súd uvádza, že zmluva zo dňa 01. 10. 2003 bola spísaná v jazyku
nemeckom, označená bola ako „Dienstvertrag“... Súd však nemôže posudzovať právny úkon
iba podľa toho, ako je pomenovaný. Použitie pojmov pracovnoprávneho predpisu
nezakladajú samé o sebe vznik pracovnoprávneho vzťahu. Podstatný je obsah takéhoto
právneho úkonu.
Z obsahu zmluvy zo dňa 01. 10. 2003 je jednoznačné, že sa ňou založil vzťah medzi
žalovaným ako obchodnou spoločnosťou a žalobcom ako členom jej štatutárneho orgánu,
tak ako to upravuje ustanovenie § 261 Obchodného zákonníka. Z obsahu zmluvy nevyplýva,
že by žalobca mal na jej základe vykonávať pre žalovaného iné práce, ktoré by sa dali
subsumovať pod ustanovenia Zákonníka práce.
V zmysle... organizačného poriadku žalovaného, riadiacimi pracovníkmi poisťovne
sú generálny riaditeľ... Funkciu generálneho riaditeľa poisťovne vykonáva predseda
predstavenstva... Člena predstavenstva, ktorý na základe zmluvy o výkone funkcie...
vykonáva svoju funkciu v spoločnosti ako hlavné povolanie..., poveruje týmto poisťovňa
funkciou vrchný riaditeľ.
Podľa... organizačného poriadku generálny riaditeľ vedie poisťovňu ako celok
a koordinuje činnosť poisťovne na najvyššej úrovni.
K tomu súd poznamenáva, že aj v zmysle citovaného organizačného poriadku člen
predstavenstva vykonáva svoju funkciu na základe „zmluvy o výkone funkcie“. Činnosť
generálneho riaditeľa je charakterizovaná ako riadiaca funkcia, ktorú môže vykonávať len
predseda predstavenstva. Teda generálny riaditeľ koná ako štatutárny orgán, preto túto
činnosť nemožno považovať za prácu podľa pracovnoprávnych predpisov. Ak dôjde k
zániku funkcie predsedu predstavenstva, dôjde zároveň k zániku funkcie generálneho
riaditeľa. ...
Pokiaľ ide o povahu a charakter právneho vzťahu, poukazujúc na obsah zmluvného
vzťahu, ktorý vznikol medzi účastníkmi konania a so zreteľom na odvetvie práva ho
upravujúce, súd konštatuje, že sa jednoznačne jedná o vzťah obchodno-právny... Činnosť
štatutárneho orgánu (prípadne jeho člena – pokiaľ ide o kolektívny orgán) obchodnej
spoločnosti nevykonáva fyzická osoba v pracovnom pomere, a to ani v prípade, že nie je
spoločníkom, pretože výkon funkcie štatutárneho orgánu spoločnosti nie je druhom práce
a vznik a zánik tohto právneho vzťahu nie je upravený pracovnoprávnymi predpismi.
Prípadné pracovné zmluvy, predmetom ktorých je výkon funkcie štatutárneho
orgánu, sa v ustálenej súdnej praxi považujú za neplatné, pričom tento názor platí bez
ohľadu na to, či je predmetom pracovnej zmluvy časť výkonu funkcie štatutárneho orgánu
spočívajúca v konaní v mene spoločnosti navonok alebo v obchodnom vedení spoločnosti,
nakoľko samotná okolnosť, že štatutárny orgán koná smerom dovnútra spoločnosti alebo
navonok, nič nemení na tom, že koná ako štatutárny orgán a že táto činnosť nie je druhom
práce. Pre úplnosť súd podotýka, že nemožnosť vykonávať funkciu štatutárneho
orgánu/konateľa obchodnej spoločnosti v pracovnom pomere sa vzťahuje aj na prípady,
keď vykonávaná práca na základe pracovnej zmluvy, v ktorej je formálne identifikovaný
druh práce inak, v skutočnosti zahŕňa aj výkon činnosti štatutárneho orgánu, čo sa však na
daný prípad nevzťahuje.
Zmluva zo dňa 02. 01. 1999 a rovnako a zmluva zo dňa 01. 10. 2003 sú jednoznačne
zmluvami o výkone činnosti, podľa § 66 ods. 3 OZ (Obchodného zákonníka, pozn.).
Na základe zmluvy zo dňa 01. 10. 2003 pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi konania
nevznikol, preto ak sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru,
bola jeho žaloba nedôvodná. Výpoveď zo dňa 26. 03. 2010 nie je výpoveďou z pracovného
pomeru, ale výpoveďou zmluvy o výkone funkcie.»
2.5 Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie s návrhom zmeniť napadnutý
rozsudok a žalobe vyhovieť, eventuálne ho zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie
konanie. V odvolaní namietol najmä toto:
a) Sťažovateľ vykonával u poisťovne dve funkcie, a to funkciu predsedu
predstavenstva a funkciu generálneho riaditeľa, ktorých náplň je podrobne upravená
v pracovnom poriadku, ktorého obsah mal okresný súd dokazovať aj bez návrhu v zmysle
§ 120 ods. 1 tretej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Sťažovateľ mal
celú pracovnú silu venovať aj činnostiam, ktoré nie sú vyhradené členovi predstavenstva,
a takto široko koncipovaný rozsah pracovnej činnosti treba považovať za pracovnú náplň
zamestnanca v zmysle Zákonníka práce. Pracovný poriadok poisťovne ďalej pripúšťal, aby
členovia predstavenstva mali u poisťovne súčasne pracovný pomer.
b) Pracovnú zmluvu mal uzavretú aj sťažovateľov predchodca vo funkcii.
c) Poisťovňa bola profesionálne riadená spoločnosť s právnym oddelením, takže si
musela byť vedomá právnych dôsledkov použitia pracovnoprávnych pojmov (pracovná
zmluva, plat, dovolenka, zamestnanec, zamestnávateľ) v zmluve z 1. októbra 2003 a tieto
jednoznačne dokazujú jej vôľu uzavrieť pracovný pomer. To mal dokázať výsluch predsedu
dozornej rady, ktorý zmluvu z 1. októbra 2003 podpísal.
d) Zmluva z 2. januára 1999 nebola schválená valným zhromaždením, ako to
vyžaduje § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka.
Ďalšími podaniami sťažovateľ navrhol výsluch ďalšieho svedka, ktorý mal podobné
postavenie ako sťažovateľ v inej spoločnosti v skupine W. a bol s ním založený i ukončený
pracovný pomer, čím mala byť dokázaná zhodná firemná kultúra v celej tejto skupine.
Podľa sťažovateľa išlo v tomto prípade o dôkazy, ktoré mal okresný súd vykonať aj bez
návrhu podľa ustanovenia § 120 ods. 1 tretej vety OSP.
2.6 Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 7/2012-244 z 19. júna 2012 napadnutý
rozsudok okresného súdu potvrdil a v jeho dôvodoch uviedol okrem iného toto:
«Pretože členovia štatutárnych orgánov, (§ 7 ods. 3 Zák. práce) nevykazujú všetky
potrebné charakteristiky pracovného pomeru, ich vzťah napr. k príslušnej obchodnej
spoločnosti, resp. družstvu nemá byť pracovno-právnym vzťahom, ale vzťahom založeným
predovšetkým zmluvou o ustanovení do funkcie. Vykonávanie funkcie člena štatutárneho
orgánu nie je výkonom závislej práce v podriadenosti zamestnávateľovi, ako to vyplýva
nielen zo všeobecnej charakteristiky pracovného pomeru zakotveného v Zákonníku práce,
ale aj z právnej charakteristiky pracovného záväzku zamestnanca podľa zákonníka práce.
Nemožno však vylúčiť, aby medzi členom štatutárneho orgánu a zamestnávateľom nebol
založený pracovný pomer, pri ktorom druhom práce by bola iná pracovná činnosť, než je
výkon funkcie štatutárneho orgánu. Týmto spôsobom môžu vzniknúť dva paralelné od seba
zásadne nezávislé právne vzťahy, z ktorých jeden sa bude spravovať napr. mandátnou
zmluvou podľa Obchodného zákonníka a druhý pracovnou zmluvou podľa Zákonníka práce.
Vždy je smerodajný charakter vykonávanej práce (Prof. JUDr. Helena Barancová, DrSc.,
2007, Zákonník práce komentár, piate prepracované a doplnené vydanie, Sprint, október
2007).
V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa (odporcu) zo dňa 26. 03. 2010,
určenia že pracovný pomer medzi ním a odporcom naďalej trvá a náhrady mzdy. Z listu
odporcu zo dňa 26. 03. 2010, adresovaného navrhovateľovi, označeného ako výpoveď
zmluvy o výkone funkcie však nevyplýva, že by išlo o výpoveď z pracovného pomeru, táto
skutočnosť nevyplýva ani z obsahu predmetného listu, v ktorom je uvedený odkaz na bod 7
zmluvy o výkone funkcie zo dňa 01. 10. 2003, v ktorom si zmluvné strany dohodli možnosť
vypovedania pomeru založeného medzi nimi predmetnou zmluvou a to obidvoma zmluvnými
partnermi pri dodržaní šesťmesačnej výpovednej lehoty koncom každého kalendárneho
štvrťroku a zároveň si dohodli aj osobitný spôsob skončenia tohto pomeru a to odvolaním
člena predstavenstva valným zhromaždením spoločnosti, ktoré platí ako výpoveď
z uvedeného článku 7 zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 01. 10. 2003. Je teda zrejmé,
že pre výpoveď tejto zmluvy nie je potrebné špecifikovať výpovedný dôvod v zmysle
Zákonníka práce. Súd prvého stupňa správne posudzoval predložené preklady predmetnej
zmluvy zo dňa 01. 10. 2003, v ktorých je zmluva rozdielne označená ako zmluva o výkone
funkcie a pracovná zmluva, podľa jej obsahu a správne dospel k záveru, že touto zmluvou
nebol založený pracovnoprávny vzťah medzi zmluvnými stranami, keď predmetom tejto
zmluvy je výkon činnosti člena predstavenstva a predsedu predstavenstva, pričom
navrhovateľ je v zmysle zmluvy povinný poskytnúť svoju celú pracovnú silu v spoločnosti
odporcu, avšak iný druh práce, ktorý by mal navrhovateľ vykonávať pre odporcu ako
zamestnávateľa nie je v zmluve uvedený a z uvedeného je zrejmé, že na základe predmetnej
zmluvy mal navrhovateľ vykonávať činnosti, ktoré patria do okruhu najzákladnejších
činností vykonávaných štatutárnym orgánom a z obsahu tejto zmluvy nevyplýva základná
charakteristika závislej práce, ako podmienky pre vznik pracovného pomeru. Taktiež znenie
článku 6 predmetnej zmluvy nenasvedčuje existencii, pracovného pomeru medzi účastníkmi,
keď podľa tohto článku mala byť členovi predstavenstva daná k dispozícii 12x mesačne
suma vo výške 50.000,- Sk na dôchodkové zabezpečenie a táto suma mu mohla byť
vyplatená ako odmena alebo podľa jeho priania prevedená priamo na zákonne uznanú
dôchodkovú poisťovňu alebo budúce zabezpečenie. Vykonaným dokazovaním ďalej bolo
preukázané, že navrhovateľ sa sám prihlásil do sociálnej poisťovne, ako dobrovoľne
poistená osoba, odporca ho neprihlásil ani neplatil odvody za navrhovateľa ako za
zamestnanca.
Pokiaľ navrhovateľ poukázal vo svojom odvolaní na rozsiahle pracovné povinnosti
generálneho riaditeľa vyplývajúce z organizačného poriadku odporcu, ide o činnosti
vyplývajúce z riadiacej funkcie, pričom súd prvého stupňa správne poukázal na to, že
v danom prípade generálny riaditeľ koná ako štatutárny orgán, keď podľa organizačného
poriadku je práve výkon funkcie generálneho riaditeľa spojený s funkciou predsedu
predstavenstva a teda bez výkonu funkcie predsedu predstavenstva, nemôže navrhovateľ
vykonávať ani funkciu generálneho riaditeľa.
Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že zmluvou uzavretou
medzi účastníkmi dňa 01. 10. 2003 nevznikol medzi nimi pracovný pomer a taktiež nevznikol
ani na základe zmluvy uzavretej medzi účastníkmi dňa 02. 01. 1999 predmetom ktorej je
taktiež výkon funkcie člena predstavenstva a funkcie predsedu predstavenstva spoločnosti
odporcu. Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že navrhovateľ bol od 01. 01. 1999
v pracovnom pomere so zamestnávateľom W. (správne má byť zrejme „W.“, pozn.)
so sídlom S., na základe pracovnej zmluvy zo dňa 04. 01. 1999, ktorou bol prijatý ako adept
na manažérsku funkciu a ktorý bol ukončený listom odporcu zo dňa 31. 03. 2010 ku dňu
30. 09. 2010, pričom zmluvu o výkone činností s odporcom uzavrel dňa 01. 10. 2003
a vypovedaná bola ku dňu 30. 09. 2010, a teda počas trvania zmluvného vzťahu s odporcom
bol navrhovateľ v riadnom pracovnom pomere v materskej spoločnosti odporcu so sídlom
v Rakúsku.
Navrhovateľ k odvolaniu predložil aj ďalšie listinné dôkazy, a to rokovací poriadok
predstavenstva U. a. s. a pracovný poriadok U. a. s., avšak neuviedol žiaden dôvod, pre
ktorý by tieto doklady bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu
prvého stupňa a preto odvolací súd na tieto listinné dôkazy nemôže prihliadať, keď neboli
uplatnené pred súdom prvého stupňa a v danom prípade nie sú splnené podmienky pre tento
odvolací dôvod v zmysle § 205a ods. 1 písm. a) až d) O. s. p. Pokiaľ navrhovateľ navrhol
vykonať dôkaz výsluchom pána Dir. Mag. P. G., ktorý bol predsedom predstavenstva
a generálnym riaditeľom spoločnosti W. a. s. a pri ukončení jeho činnosti k 31. 12. 2011
bolo podľa tvrdenia navrhovateľa výslovne žiadané ukončiť pracovný pomer, odvolací súd
tento dôkaz posúdil ako nadbytočný, keď výpoveď uvedeného svedka nemôže byť relevantná
pre posúdenie existencie pracovného pomeru medzi účastníkmi, a to najmä vzhľadom na
obsah zmlúv uzavretých medzi navrhovateľom a odporcom – a to dňa 01. 10. 2003, ako aj
02. 01. 1999, z ktorého vyplýva absencia základnej charakteristiky závislej práce, ako
podstatného znaku pracovného pomeru vykonávaného na základe ustanovení Zákonníka
práce a na základe pracovnej zmluvy.
Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v nich
uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce
skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by
spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie.»
3. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu smeruje sťažnosť sťažovateľa.
3.1 Sťažovateľ v nej vyčíta rozsudkom okresného súdu i krajského súdu nesprávne
právne posúdenie veci. Oba súdy podľa neho nevzali do úvahy, že podľa § 7 ods. 3
Zákonníka práce môže byť zamestnancom aj štatutárny orgán, čo potvrdzuje i komentár
prof. Barancovej citovaný v rozsudku krajského súdu. Slovné spojenie „celá pracovná sila“
použité v bode 1 zmluvy z 1. októbra 2003 pokrýva aj činnosti, ktoré nie sú vyhradené
predsedovi predstavenstva poisťovne. V dôsledku toho sa na sťažovateľa vzťahovali
ustanovenia pracovného poriadku poisťovne, ako aj povinnosti zamestnanca ustanovené
v § 81 Zákonníka práce. Časť jeho práce sa prekrýva s povinnosťami vedúceho
zamestnanca ustanovenými v § 82 Zákonníka práce. Zároveň sťažovateľ vykonával pre
poisťovňu napríklad aj vývoj produktov a školenia pre zamestnancov a poistných poradcov
poisťovne, čo je podľa sťažovateľa závislou prácou vykonávanou v pracovnom pomere.
Zmluva z 1. októbra 2003 je podľa sťažovateľa zmluvou pracovnou, čo podľa neho
vyplýva z výkladu
- gramatického (pojmy „Dienstvertrag“, pracovný pomer, plat namiesto odplaty,
dovolenka),
- vôľového (pričom vôľu mal preukázať výsluch predsedu dozornej rady),
- z hľadiska účelu zmluvy (účel mal byť preukázaný výsluchom Dir. Mag. P. G.).
Podľa sťažovateľa súdy zanedbali aplikáciu ustanovenia § 120 ods. 1 OSP, keď
z úradnej povinnosti nevykonali dôkazy organizačným, pracovným a rokovacím poriadkom
poisťovne, ako aj výsluchom jej zamestnancov a poistných poradcov.
Z toho sťažovateľ uzavrel, že „pomer skutočností jednoznačne svedčiacich
v prospech pracovného pomeru založeného zmluvou medzi sťažovateľom a žalovaným
jednoznačne svedčí v prospech sťažovateľa a potvrdzuje nesprávne právne posúdenie veci
súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom, ktoré už vôbec neriešili neplatnosť
skončenia pracovného pomeru pre absenciu zákonných náležitostí výpovede.
Ani pri najmenej priaznivom výklade v prospech sťažovateľa sa nedajú vylúčiť
pochybnosti, že by sa v danej veci jednalo iba o obchodno-právny vzťah.“.
3.2 Uvedenými nedostatkami rozsudkov oboch súdov došlo podľa sťažovateľa
k porušeniu práva na „domáhanie sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom podľa
čl. 46 ods. 1“ ústavy v spojení s Občianskym súdnym poriadkom a zákonom Slovenskej
národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), ďalej práva na
„vlastnenie majetku podľa čl. 20 ods. 1“ ústavy, pričom „(za majetok sa má v tomto
prípade považovať mzda, ktorá by bola vyplatená sťažovateľovi, ak by nedošlo
k neplatnému skončeniu pracovného pomeru)“, ako aj práva na „spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1“ dohovoru.
Uvedené práva boli podľa sťažovateľa porušené tým, že ani krajský súd si nesplnil
svoju „základnú povinnosť rozhodnúť spravodlivo... účinky uvedeného nesprávneho
právneho posúdenia v právnej interpretácii a aplikácii sú nezlučiteľné s Ústavou SR
a Dohovorom vo vyššie uvedených právach. Právne závery všeobecných súdov boli zjavne
neodôvodnené a arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň mali za následok porušenie vyššie uvedených základných práv
podľa Ústavy SR ako aj podľa Dohovoru“.
Sťažovateľ pripomenul ustálenú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa obsahu
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad III. ÚS 271/05) a doplnil, že
„rozsudok OS BA II (t. j. okresného súdu) a KS BA (t. j. krajského súdu) boli vecne
nesprávne a nepreskúmateľné pre ich arbitrárnosť (odôvodnenie týchto uznesení
nevychádzalo zo zásad formálnej logiky, čím bolo porušené právo sťažovateľov na náležité
odôvodnenie súdneho rozhodnutia).
Došlo k vydaniu nezákonných rozhodnutí – rozsudok OS BA II a KS BA, Krajský súd
Bratislava mal právomoc už rozsudok OS BA II zrušiť alebo zmeniť, a aj keď bola
nezákonnosť zjavne preukázaná a odôvodnená, Krajský súd Bratislava (ani Okresný súd
Bratislava II) nezohľadňoval argumenty sťažovateľa, nezákonný rozsudok OS BA II
potvrdil, nepripustil dovolanie (napriek tomu, že išlo o vec zásadného právneho významu)
a porušil tak právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.
V zmysle ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. je súd vo svojom
odôvodnení povinný stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzať a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd
musí dbať na to, aby bolo primerane odôvodnenie uznesenia presvedčivé. Ak súd pri
odôvodňovaní uznesenia nepostupuje spôsobom, ktorý určuje ust. § 157 ods. 2 v spojení
s § 167 ods. 2 O. s. p., dochádza nielen k tomu, že uznesenie je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na
súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu má
súd povinnosť svoje rozhodnutie odôvodniť, pričom odôvodnenie musí dovoľovať
účastníkom konania posúdenie, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné
predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej.“. Podľa
sťažovateľa konajúce súdy tieto požiadavky nenaplnili.
V závere sťažnosti sťažovateľ odôvodňuje svoju požiadavku na primerané finančné
zadosťučinenie v sume 33 000 € jednak tým, že nemohol v dôsledku straty zamestnania
uspokojiť potreby rodiny, ďalej tým, že jeho manželka potrebuje bezodkladnú liečbu, ako aj
tým, že mu hrozí bezprostredná ujma v podobe dražby, resp. exekúcie bytu zaťaženého
záložným právom.
3.3 Na základe uvedených námietok sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„I. Práva sťažovateľa na
- domáhanie sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR,
- vlastnenie majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR,
- a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku čl. 6 ods. 1 Dohovoru boli
rozsudkom Okresného súdu Bratislava II č. k. 17C/203/2010-207 zo dňa 29. 09. 2011, a
rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. k. 8Co/7/2012-244 zo dňa 19. 06. 2012
porušené.
II. Rozsudok Krajského súdu Bratislava č. k. 8Co/7/2012-244 zo dňa 19. 06. 2012 sa
zrušuje.
III. Vec sa vracia späť Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.
IV. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie...
V. Okresný súd Bratislava II a Krajský súd Bratislava sú povinní spoločne
a nerozdielne uhradiť trovy právneho zastúpenia...“
II.
Posúdenie veci ústavným súdom
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb,
ak namietajú porušenie tam označených práv, ak o nich nerozhoduje iný súd. Predpokladmi
prípustnosti sťažnosti podľa citovaného zákonného článku je tak jednak tvrdenie
sťažovateľa, že označeným aktom verejnej moci došlo k porušeniu jeho práva zaručeného
ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, jednak neexistencia iného orgánu,
ktorý tomuto právu môže pred uvedeným aktom verejnej moci poskytnúť (alebo už
poskytol) ochranu.
V prerokovávanej veci rozhodovali okresný súd i krajský súd podľa ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku. Z ustanovenia § 201 ods. 1 OSP vyplýva, že proti
prvostupňovému rozsudku je v zásade prípustné odvolanie, ktoré sťažovateľ aj podal
a krajský súd ho prerokoval. Vzhľadom na efektívne možnosti odvolacieho súdu napraviť
zistené nedostatky (§ 213 a § 220, resp. § 221 OSP) preto v tomto rozsahu existoval iný
orgán, ktorý mohol poskytnúť ochranu právu sťažovateľa pred jeho tvrdeným porušením
zo strany okresného súdu, ktorý mu túto ochranu aj poskytol.
Ustanovenie § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ukladá ústavnému súdu odmietnuť
sťažnosť, na ktorej prerokovanie nie je daná právomoc ústavného súdu. Podľa toho, čo už
bolo uvedené, nemá ústavný súd právomoc na prerokovanie sťažnosti, pokiaľ smeruje proti
rozsudku okresného súdu, v dôsledku čoho ju bolo treba odmietnuť (zhodne napríklad
I. ÚS 428/2012, prípadne II. ÚS 420/2012 a tam citovaná prejudikatúra).
Ústavný súd sa tak jednotlivými námietkami sťažovateľa môže zaoberať len
vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 7/2012-244 z 19. júna 2012.
6. Prvá námietka sťažovateľa sa týka porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy.
6.1 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu zaručiť
každému prístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené
procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157
ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku. Ustanovenie § 167
ods. 2 OSP, ktoré ustanovuje primerané použitie ustanovení o rozsudku aj na uznesenia, sa
pritom (napriek sťažovateľovmu odkazu naň) v prerokúvanej veci nepoužije, keďže
napadnuté rozhodnutia majú formu rozsudkov.
Ústavný súd, ktorého úlohou je v zmysle čl. 124 ústavy ochrana ústavnosti, nie je
alternatívnou a ani ďalšou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov (podobne už II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho sa úloha
ústavného súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi (vrátane ich procesného postupu) s ústavou alebo medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (zhodne napríklad I. ÚS 225/03,
IV. ÚS 158/09). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu zásadne len vtedy, ak by boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04).
6.2 Ústavný súd nevidí v skutkových a právnych záveroch uvedených v rozsudkoch
okresného súdu i krajského súdu nič ústavne dramatické, čo by nasvedčovalo ich
arbitrárnosti alebo ústavnej akceptovateľnosti. Zistenie, že „Dienstvertrag“ z 1. októbra
2003 upravuje vzťah medzi sťažovateľom a poisťovňou pri výkone funkcie člena, resp.
predsedu predstavenstva, má oporu vo vykonanom dokazovaní a v obsahu tejto zmluvy – už
jej úvodná veta sa odvoláva na vymenovanie sťažovateľa do tejto funkcie, sťažovateľ sa
v celej zmluve (okrem záhlavia) dôsledne označuje ako „Vorstandsmitglied“, teda „člen
predstavenstva“, a v bode 7 sa trvanie zmluvy zreteľne viaže okrem iného na výkon tejto
funkcie. Za týchto okolností v spojení s ďalšími dôkazmi (neprihlásenie sťažovateľa na
povinné sociálne poistenie a vymedzenie postavenia generálneho riaditeľa v organizačnom
poriadku) považuje ústavný súd za logický postup okresného súdu, ktorý posudzoval
zmluvu podľa jej obsahu a ustálil, že ide o zmluvu, ktorej predmetom je výkon funkcie
člena predstavenstva.
Názor, že výkon funkcie štatutárneho orgánu alebo jeho člena nemožno vykonávať
v pracovnom pomere, resp. že výkon takejto funkcie nemôže byť druhom práce
dohodnutým v pracovnej zmluve, prevzali okresný súd aj krajský súd z názorov doktríny
(prof. Helena Barancová) a ústavný súd tieto názory nepovažuje za ústavne
neakceptovateľné. Sťažovateľ taktiež neuviedol žiadne ustanovenie ústavy alebo dohovoru,
resp. žiadne základné právo alebo slobodu, s ktorými by bol tento výklad v rozpore.
Ústavný súd však pripomína, že povinnosť takého tvrdenia zaťažuje sťažovateľa a ústavný
súd je viazaný podaným návrhom (sťažnosťou), čo vyplýva z ustanovenia § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde (porov. napríklad IV. ÚS 106/2013 a IV. ÚS 74/04).
Okresný súd aj krajský súd tak mali v podstate dve možnosti: buď kvalifikovať
„Dienstvertrag“ z 1. októbra 2003 ako neplatnú pracovnú zmluvu, pretože dohodnutým
druhom práce je výkon funkcie člena štatutárneho orgánu (predstavenstva), alebo ju
považovať za platnú zmluvu o výkone funkcie člena orgánu poisťovne v zmysle § 66 ods. 3
Obchodného zákonníka. Pokiaľ oba súdy zvolili taký výklad zmluvy, ktorý ju zachováva
v platnosti, nemožno ich postupu z ústavného hľadiska nič vytknúť (porov. k preferencii
platnosti zmlúv už I. ÚS 242/07).
6.3 Ústavný súd taktiež zastáva názor, že pojem „celá pracovná sila“ v bode 1
zmluvy z 1. októbra 2003 nevymedzuje druh práce, ktorý mal sťažovateľ pre poisťovňu
vykonávať, ale skôr intenzitu jeho povinností z tejto zmluvy, teda mieru, s akou sa má
venovať plneniu úloh člena, resp. predsedu predstavenstva, ktoré mu zo zmluvy z 1. októbra
2003 vyplývali.
Ďalej, i keď sa krajský súd ani okresný súd touto otázkou nezaoberali, považuje
ústavný súd za potrebné doplniť, že nie je úplne pravdivé tvrdenie sťažovateľa, že pojem
„Dienstvertrag“ v nemeckom jazyku označuje vždy ekvivalent slovenského pojmu
„pracovná zmluva“ v zmysle slovenských pracovnoprávnych predpisov (t. j. § 42 a nasl.
Zákonníka práce). Predovšetkým treba uviesť, že tento pojem má rozdielny význam
v právnej terminológii Spolkovej republiky Nemecko na jednej strane a Rakúskej republiky
na strane druhej (porov. Strasser, R. Abhängiger Arbeitsvertrag oder freier Dienstvertrag.
Eine Analyse des Kriteriums der persönlichen Abhängigkeit. In: Das Recht der Arbeit,
ročník 1992, s. 93 a nasl.). V Spolkovej republike Nemecko sa zmluva, ktorou sa povinný
zaväzuje vykonávať práce (služby) v osobnej závislosti a ktorá teda zodpovedá pojmu
„závislej práce“ podľa § 1 ods. 2 slovenského Zákonníka práce (v znení účinnom od
1. septembra 2007), označuje zásadne ako „Arbeitsvertrag“, kým pojmom „Dienstvertrag“
sa zásadne označuje taká zmluva, v ktorej sa povinný zaväzuje vykonávať práce (služby)
v osobnej samostatnosti a nezávislosti. Naopak, rakúska právna terminológia nie je natoľko
ostrá – prv uvedený typ zmluvy sa označuje ako „Dienstvertrag“ alebo „Arbeitsvertrag“,
druhý typ sa označuje ako „freier Dienstvertrag“, teda „voľná služobná zmluva“. Vzhľadom
na to, že skupina W., do ktorej patrí aj poisťovňa, má svoje sídlo v S. v Rakúsku, ústavný
súd vychádza z toho, že sťažovateľ sa zrejme dovoláva skôr rakúskeho než
(spolkovo)nemeckého významu tohto pojmu. Aj rakúska doktrína však uvádza, že na
posúdenie právnej povahy zmluvy nie je podstatné jej označenie, ale spôsob, akým sa
v konkrétnom prípade plní záväzok z nej (porov. z posledného obdobia napr. Risak, M.
Arbeitsrechtliche Folgen des falschen Status eines Mitarbeiters bzw. einer Mitarbeiterin.
Dienstvertrag – freier Dienstvertrag – Werkvertrag. Zeitschrift für Arbeits und Sozialrecht.
Sonderheft ZAS-Seminar 2012, s. 131). Preto samo označenie „Dienstvertrag“ nemá bez
ďalšieho za následok kvalifikáciu zmluvy medzi sťažovateľom a poisťovňou z 1. októbra
2003 ako pracovnej zmluvy podľa Zákonníka práce, ale je potrebné posudzovať jej obsah,
ako to napokon urobili okresný súd i krajský súd vo svojich rozsudkoch.
Len na dôvažok ústavný súd dopĺňa, že zmluvy o výkone práce s členom
predstavenstva akciovej spoločnosti v zmysle § 75 rakúskeho Akciového zákona
(Aktiengesetz) sa podľa rakúskej judikatúry [porov. uznesenie rakúskeho Najvyššieho súdu
(OGH) z 24. apríla 1996, sp. zn. 9 ObA 2003/96s] považujú štandardne za „freie
Dienstverträge“, „voľné služobné zmluvy“, pri ktorých poskytovateľ prác nie je v osobnej
závislosti voči tomu, komu práce poskytuje, čo vyplýva z toho, že podľa ustanovenia § 70
ods. 1 Akciového zákona predstavenstvo riadi akciovú spoločnosť na vlastnú
zodpovednosť, teda nie je viazané príkazmi iných orgánov spoločnosti (porov. Jabornegg,
P., Resch, R., Strasser, R. Arbeitsrecht. 3. vydanie. Viedeň : MANZ, 2008, s. 13). Aj to
podľa názoru ústavného súdu spochybňuje tvrdenia sťažovateľa o tom, že zmluva medzi
ním a poisťovňou z 1. októbra 2003 uzavretá v nemeckom jazyku a označená ako
„Dienstvertrag“ sa s ohľadom na ukotvenie celej skupiny W. v rakúskom právnom prostredí
má úplne jednoznačne považovať za pracovnú zmluvu na výkon závislej práce v zmysle
6.4 Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdeniami sťažovateľa o tom, že k porušeniu jeho
práv malo dôjsť tým, že okresný súd nevykonal ďalšie dokazovanie z úradnej povinnosti.
Predovšetkým ustanovenie § 120 ods. 1 tretej vety OSP, ktorého sa sťažovateľ (zrejme)
dovoláva, neukladá súdu vykonať ďalšie dôkazy i nad rámec dôkazných návrhov účastníkov
konania, ale mu len dáva možnosť takéto dokazovanie vykonať. Povinnosť riadne a úplne
zistiť skutočný stav veci bola z Občianskeho súdneho poriadku už dávnejšie vypustená
(porov. § 6 a § 153 ods. 1 OSP v znení účinnom pred 1. januárom 1992). Podľa dnešného
ustanovenia § 153 ods. 1 OSP rozhoduje súd na základe skutkového stavu zisteného
z vykonaných dôkazov a na základe nesporných skutočností. Pravidlom preto zostáva
dispozičná maxima a prerokovacia zásada, teda povinnosť účastníkov konania navrhnúť
dôkazy na dokázanie svojich tvrdení, pričom súd vyberie, ktoré z navrhnutých dôkazov
vykoná (§ 120 ods. 1 prvá a druhá veta OSP). Možnosť súdu doplniť dokazovanie ďalšími
dôkazmi ex offo má byť len poistkou v prípadoch, v ktorých dôkazy vykonané na návrh
účastníkov neumožňujú súdu dospieť k žiadnym skutkovým zisteniam. Účastník sa preto
nemôže oprávnene spoliehať na povinnosť súdu nahradiť jeho nedostatočnú dôkaznú
aktivitu vlastnou činnosťou.
Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že súd spravidla neporuší základné
právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ak vo veci koná v súlade
s príslušnými procesnými predpismi, najmä s Občianskym súdnym poriadkom (porov. napr.
I. ÚS 64/2012 – bod 22, II. ÚS 193/2013, časť II.1). V prerokúvanej veci dospeli súdy na
základe obsahu zmluvy z 1. októbra 2003, neprihlásenia sťažovateľa zo strany poisťovne na
povinné sociálne poistenie a obsahu organizačného poriadku k záveru, že pomer
sťažovateľa k poisťovni nie je pracovným pomerom, ale výkonom funkcie člena (predsedu)
predstavenstva v zmysle § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka, a tieto skutkové zistenia
ústavný súd nepovažuje za nijako arbitrárne (pozri bod 6.2 tohto uznesenia). Preto
z ústavného hľadiska nemožno okresnému súdu ani krajskému súdu vytknúť, že nevykonali
z úradnej povinnosti ďalšie dokazovanie pracovným poriadkom alebo rokovacím
poriadkom, ako im to umožňuje (ale neukladá) ustanovenie § 120 ods. 1 OSP.
Pokiaľ ide o námietku nepripustenia dovolania podľa § 238 ods. 3 OSP, treba uviesť,
že sťažovateľ žiaden návrh v tomto zmysle nepredniesol. Beztak však podľa názoru
ústavného súdu možno mať pochybnosti o tom, či výklad určitej konkrétnej (a v zásade
neopakovateľnej) zmluvy možno považovať za vec po právnej stránke zásadného významu,
ako to predpokladá ustanovenie § 238 ods. 3 OSP.
6.5 Ústavný súd preto dospel k záveru, že k zásahu do základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy nemohlo dôjsť.
7. Ďalšia námietka sťažovateľa smeruje k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd však v tejto súvislosti považuje za
potrebné pripomenúť judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej jeho
úlohou nie je pri aplikácii uvedeného ustanovenia preskúmavať a naprávať skutkové či
právne chyby národných súdov, pokiaľ nemali za následok porušenie práv alebo slobôd
zaručených dohovorom. Ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru neurčuje pravidlá prípustnosti
alebo hodnotenia dôkazov, čo je predovšetkým úlohou národných súdov. Z pohľadu tohto
ustanovenia je podstatné, či konanie ako celok vrátane vykonávania dokazovania bolo
spravodlivé (porov. napríklad Popivčák proti Slovensku, sťažnosť č. 13665/07, rozsudok
zo 6. decembra 2011, ods. 56).
Vzhľadom na to, že uvedené princípy sa zhodujú s judikatúrou ústavného súdu
k čl. 46 ods. 1 ústavy, odkazuje ústavný na odôvodnenie v bodoch 6.2 až 6.4 s rovnakým
záverom, teda že k tvrdenému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo dôjsť.
8. Ustanovenie čl. 20 ods. 1 ústavy zaručuje okrem iného právo vlastniť majetok.
Ústavný súd už vo svojej skoršej judikatúre (I. ÚS 59/94, I. ÚS 43/97) uviedol, že porušenie
tohto práva predpokladá existujúce vlastnícke právo sťažovateľa a jeho obsahom nie je
právo „na vlastníctvo“, teda právo nadobudnúť vec do vlastníctva (napr. I. ÚS 128/95).
V následnej judikatúre ústavný súd podľa vzoru judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru rozšíril ochranu poskytovanú ustanovením
čl. 20 ods. 1 ústavy aj na pohľadávky, pokiaľ predstavujú „legitímne očakávanie“, teda
dostatočne určité právo na získanie majetku (porov. napríklad III. ÚS 60/04).
V prerokúvanej veci sťažovateľ považuje za svoju pohľadávku chránenú ustanovením čl. 20
ods. 1 ústavy nárok na mzdu, na ktorú by bol mal nárok, keby nebolo došlo ku skončeniu
(podľa neho neplatnému) jeho údajného pracovného pomeru k poisťovni. Podľa názoru
ústavného súdu je však takýto nárok príliš hypotetický na to, aby mohol požívať ochranu
čl. 20 ods. 1 ústavy. V prerokúvanej veci bolo totiž sporné už to, či vôbec pomer
sťažovateľa k poisťovni bol pracovný alebo obchodný, pričom krajský súd i okresný súd
túto otázku vyriešili tak, že ide o pomer pracovný a výpoveď z neho je platná. Ústavný súd
už odôvodnil, že tento záver nepovažuje za ústavne neakceptovateľný. Potom ale treba
vychádzať z toho, že sťažovateľ nenaplnil podmienky na vznik nároku na mzdu (odmenu)
v súlade s právnym poriadkom, keďže zmluva, z ktorej svoj (údajný) nárok odvodzuje, už
platne zanikla.
Tým je vylúčené, aby bolo možné uvažovať o tom, že rozsudkom krajského súdu
bolo zasiahnuté do práva sťažovateľa vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy.
9. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je zjavne
neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu
považuje najmä taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva označeného sťažovateľom, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým
postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06). Z uvedených dôvodov je zrejmé, že napadnutý rozsudok
krajského súdu už na prvý pohľad (prima facie) netrpí nedostatkami tvrdenými
sťažovateľom. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že
ju treba v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
III.
Záver
10. Z už uvedeného tak vyplýva, že v časti, v ktorej sťažnosť smeruje proti rozsudku
okresného súdu č. k. 17 C 203/2010-207 z 29. septembra 2011, nemá ústavný súd právomoc
na jej prerokovanie, a v časti, v ktorej smeruje proti rozsudku krajského súdu č. k.
8 Co 7/2012-244 z 19. júna 2012, je zjavne neopodstatnená. Vzhľadom na to senát
ústavného súdu sťažnosť ako celok na neverejnom zasadnutí odmietol v súlade s § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku. Tým je sťažnosť vybavená
v celom rozsahu vrátane požiadavky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2013