Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 491/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., R., zastúpenej advokátom JUDr. M. L.,

L., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

27/2012 z 31. januára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z

21. marca 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. mája

2013 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s. (ďalej len sťažovateľka, v citovanom texte aj

„sťažovateľ“, „žalovaný“, resp. „dovolateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva

podľa (ďalej len „“) a práv podľa ods.

1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 31. januára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 21. marca 2012.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v procesnom postavení žalovanej

v súdnom spore „o zaplatenie 16.043,80 eur s príslušenstvom“ vedenom Okresným súdom

Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Predmetom konania

je „nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty podľa... rámcovej zmluvy o dodávke dreva...

uzatvorenej medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim“. Okresný súd

rozsudkom z 29. júna 2011 uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť žalovanú sumu spolu

s úrokom z omeškania. O odvolaní sťažovateľky z 11. júla 2011 rozhodol krajský súd

rozsudkom z 21. marca 2012 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka podala proti odvolaciemu rozsudku 24. apríla 2012 dovolanie, ktoré najvyšší

súd namietaným uznesením z 31. januára 2013 odmietol.

3. Podľa názoru sťažovateľky postupom krajského súdu a najvyššieho súdu jej bola

„odňatá možnosť konať pred súdom a zároveň bolo porušené právo... na spravodlivý

proces, právo na prístup k súdu a právo na účinný opravný prostriedok.

Sťažovateľ vidí porušenie práva na spravodlivý proces v zásade v tom, že napadnuté

rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj dovolacieho súdu, sú nepreskúmateľné, zjavne

neodôvodnené a arbitrárne. To malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.“.

4. Sťažovateľka uviedla, že „Napadnuté rozhodnutia odvolacieho súdu a dovolacieho

súdu sú... nepreskúmateľné a arbitrárne...

Odvolací súd sa vôbec nevyporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami tak,

ako ich sťažovateľ uviedol v odvolaní zo dňa 11. 07. 2011 proti rozsudku súdu prvého

stupňa, ktoré bolo podané na súde prvého stupňa dňa 13. 07. 2011. Rovnako sa ani

dovolací súd nevyporiadal s jednotlivými námietkami tak, ako ich sťažovateľ uviedol

v dovolaní zo dňa 23. 04. 2012, ktoré bolo podané na súde prvého stupňa dňa 24. 04.

2012...

Porušovatelia 1) a 2) [t. j. krajský súd a najvyšší súd, pozn.] sa relevantným

spôsobom nevyporiadali s obranou sťažovateľa a niektoré sporné skutočnosti porušovateľ

2), ako odvolací súd, vyložil tak extrémne nezákonne, že de facto poskytol súdnu

ochranu protiprávnemu konaniu zo strany navrhovateľa. Tým, že porušovateľ 1), a ani

porušovateľ 2), nedali relevantnú odpoveď na jednotlivé námietky sťažovateľa, odňali

sťažovateľovi možnosť konať pred súdom o tých rozhodných skutočnostiach, ktoré

sú nevyhnutné pre riadne a zákonné rozhodnutie vo veci samej.“.

5. Sťažovateľka v sťažnosti obšírne popísala svoje chápanie zisteného skutkového

stavu a v nadväznosti na to prezentovala vlastnú právnu argumentáciu. Sťažovateľka

navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Uznesením Najvyššieho súdu... č. k. zo dňa 31. 01. 2013

a rozsudkom Krajského súdu... č. k. zo dňa 21. 03. 2012, boli porušené

základné práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 ..., článku 6 ods. 1 a článku 13

Dohovoru...

Ústavný súd... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. zo dňa

31. 01. 2013 a rozsudok Krajského súdu... č. k. zo dňa 21. 03. 2012 a vec

vracia Krajskému súdu... na nové konanie a rozhodnutie.“

6. Ako dôkazový materiál sťažovateľka predložila (mimo iného) rozsudok okresného

súdu č. k. -213 z 29. júna 2011, svoje odvolanie z 11. júla 2011, odvolací

rozsudok krajského súdu z 21. marca 2012, dovolanie z 23. apríla 2012 proti tomuto

rozsudku a dovolacie uznesenie najvyššieho súdu z 31. januára 2013 (body 1, 2 a 5).

II.

7. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

8. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

10. Predmetom posudzovanej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

postupom a rozhodnutiami menovaných všeobecných súdov (pozri body 1 a 5).

11. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti domáhala predovšetkým vyslovenia

porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2013, ktorým dovolanie

sťažovateľky „odmietol podľa v spojení s

“, a jemu predchádzajúcim (rozhodnutie okresného súdu z 29. júna 2011

potvrdzujúcim) rozhodnutím krajského súdu sp. zn. z 21. marca 2012

(pozri bod 5).

12. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“).

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti

ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, , ). Rovnako ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

14. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

15. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

16. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

17. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie)

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia výslovne

vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto

zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu

v prípadoch uvedených v .

18. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 a 17) preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. z 31. januára 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po uvedení

podstaty odôvodnenia prvostupňového súdu oboznámil rozhodnutie odvolacieho súdu,

dovolaciu argumentáciu sťažovateľky a stanovisko žalobcu k nej.

Sťažovateľka podané dovolanie odôvodnila „... poukázaním na existenciu

dovolacích dôvodov podľa a , že

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ďalej podľa §

241 ods. 2 písm. b) , že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci a podľa , že rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolateľ uviedol, že oba súdy sa absolútne

nedostatočne vysporiadali so všetkými relevantnými skutočnosťami, potrebnými na zákonné

a spravodlivé rozhodnutie. Ich rozhodnutia sú nedostatočné a arbitrárne. Má za to,

že odvolací súd nedal odpoveď na viacero rozhodujúcich odvolacích námietok a niektoré

sporné skutočnosti vyložil tak extrémne nezákonne, že de facto poskytol súdnu ochranu

protiprávnemu konaniu zo strany žalobcu...“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací podľa

po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený

advokátom podľa , preskúmal rozsudok odvolacieho súdu

bez nariadenia dovolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru,

že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V zmysle § 238 O, s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému

v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ),

alebo i rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p,), alebo rozsudok

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu ( ).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených

rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa,

pričom však vo výrokovej časti prípustnosť dovolania nevyslovil. Vzhľadom na uvedené

je nepochybné, že dovolanie žalovaného v zmysle ustanovenia až 3

nie je prípustné.

Dovolaním z dôvodov uvedených v je možno napadnúť každé

rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na jeho formu, obsah alebo povahu predmetu

konania. Žalovaný procesné vady konania v zmysle , , , , ,

netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania

z dôvodov uvedených v týchto ustanoveniach preto nie je daná.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

dovolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Žalovaný v dovolaní namietal, že odvolací súd v rozhodnutí nedal relevantnú

odpoveď na jednotlivé odvolacie námietky, čím odňal žalovanému možnosť konať pred

súdom o tých rozhodných skutočnostiach, ktoré sú nevyhnutné pre riadne a zákonné

rozhodnutie vo veci samej. Podľa názoru dovolateľa sa odvolací súd vôbec nevysporiadal

s odvolacími námietkami, týkajúcimi sa omeškania žalobcu s riadnym plnením záväzku

žalobcu, čo predstavuje podstatné porušenie zmluvnej povinnosti a umožňuje odstúpenie

od zmluvy z úplne iných dôvodov, než je odstúpenie pre vady tovaru, Súd nedal ani odpoveď

na relevantnú otázku preukázanej manipulácie s dokladmi vo vzťahu k podstatnému

porušovaniu zmluvy. Súdy sa nedostatočne zaoberali účinkami odstúpenia od zmluvy,

absolútne sa nezaoberali s otázkou, či vôbec došlo k porušeniu povinnosti kupujúceho

odobrať predmet zmluvy .a odvolací súd sa nedôvodne vysporiadal aj s obranou žalovaného

v tom smere, že výkon práva žalobcu je v rozpore s poctivým obchodným stykom. Uvedené

dôvody dovolania možno považovať za dôvody týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia

rozhodnutia odvolacieho súdu.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných

za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť

o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred

súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený. O vadu,

ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok

priznáva.

Podľa názoru dovolacieho súdu námietka dovolateľa, týkajúca sa nedostatočného

odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je opodstatnená.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí., ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd

dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Je nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď

na všetky právne a skutkové, relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať

sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom

ustanovení Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (

ods. 2 ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá

odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní ().

Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú

vyššie uvedeným požiadavkám, kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré dôkazy vykonal, aké skutočnosti

z vykonaných dôkazov zistil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, citoval právne

predpisy ktoré aplikoval na prejednávanú vec. Prijatý záver o dôvodnosti uplatneného

nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty vysvetlil logicky, zrozumiteľne a v dostatočnom

rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, sám

na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty a tiež

vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami žalovaného, uvedenými v odvolaní.

Odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku dalo tak odpoveď na relevantné otázky,

súvisiace s predmetom konania, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo bolo žalobe

vyhovené. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešného žalovaného neuspokojuje, neznamená,

že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle

Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to,

že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek žalovaného.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť,

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu odôvodnenie

dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona

na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

Ďalšia námietka dovolateľa, že konanie súdov nižšieho stupňa je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich rozhodnutia

spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci [, ], sú síce

prípustnými dovolacími dôvodmi, samotné ale prípustnosť dovolania nezakladajú.

Dovolanie je v ustanoveniach upravené ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté

rozhodnutie vecne preskúmať, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti

rozhodnutia.

Keďže prípustnosť dovolania žalovaného nemožno vyvodiť z ustanovení § 238

a neboli zistené ani vady konania v zmysle , Najvyšší súd Slovenskej

republiky jeho dovolanie odmietol podľa v spojení s

ods. 5 ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok neprípustný.“

19. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak odmietol

dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa sťažovateľke

neodňala možnosť konať pred súdom [ ]. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane

v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2013 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

20. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

21. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. marca 2012, ktorým

na odvolanie žalovanej (t. j. sťažovateľky) rozsudok okresného súdu č. k. -213

z 29. júna 2011 potvrdil (pozri bod 2). Ústavný súd sa preto v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením sťažovateľky o porušení označených práv

predmetným rozhodnutím krajského súdu.

22. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

23. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

24. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

25. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , , ) a v tejto situácii nemá dôvod

zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

26. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

27. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

28. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie práva na účinné odvolanie podľa čl. 13

dohovoru („každý... musí mať účinné opravné prostriedky pred národným orgánom...“)

postupom a rozhodnutiami v predmetnej veci konajúcimi všeobecnými súdmi (body 1, 3

a 5). K uvedeným námietkam ústavný súd poznamenáva, že konanie všeobecných súdov

súladné so základnými právami podľa a dohovoru (body 20

až 27) nebolo spôsobilé porušiť toto sťažovateľkou označené právo. Sťažovateľka riadne

využila právo podať odvolanie a aj dovolanie (bod 2). Skutočnosť, že súdy nerozhodli

podľa jej predstáv, nezakladá dôvod na konštatovanie porušenia označeného práva.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažovateľkinu sťažnosť aj v tejto jej časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

29. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa ostatnými návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti (bod 5).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2013