Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 568/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. P., S., zastúpeného advokátkou JUDr. M. G., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 19. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra

2012 doručená sťažnosť V. P., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 19. júla 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„V exekučnej veci oprávneného: S., a. s... proti povinnému: V. P., bytom S., o

vymoženie 752,64 Eur (22.674,- Sk ) a trov exekúcie, Okresný súd Pezinok uznesením zo

dňa 1. 12. 2010 sp. zn. -72 zastavil exekúciu z dôvodu premlčania práva

vymáhať poistné podľa , na základe mojej námietky

premlčania.

Na odvolanie oprávneného S., a. s. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 9. 6.

2011 č. k. -105 zmenil uznesenie Okresného súdu Pezinok č. k. 15

-72 zo dňa 1. 12. 2010 tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie

zamietol, čo odôvodil tým, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie v zákonom

stanovenej trojročnej lehote.

Moje dovolanie ako povinného Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa

19. 7. 2012 sp. zn. dovolanie zamietol.“

Podľa sťažovateľa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neobsahuje jasné právne

závery majúce pre vec podstatný význam a právne závery uznesenia sú svojvoľné a zjavne

neodôvodnené. Dovolací súd podľa sťažovateľa mu neposkytol žiadne stanovisko

vyvracajúce jeho zásadné tvrdenia týkajúce sa premlčania práva vymáhať poistné na

zdravotné poistenie.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 odsek 1 Slovenskej

republiky a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 19. 7. 2012 sp. zn. porušené bolo.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 19. 7. 2012 sp. zn. a prikazuje mu vo veci znovu konať

a rozhodnúť.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania

v sume 323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. júla 2012, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave č. k. -105 z 9. júna 2011, ktorým tento zmenil

rozsudok Okresného súdu Pezinok č. k. -72 z 1. decembra 2010 tak, že

návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie zamietol.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívou

a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). V dôsledku toho v konaní o ústavných

sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie,

resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (, ). Akékoľvek skutkové alebo právne

závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , ). Ústavný súd takisto

pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je

aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.

, , , ).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podala včas osoba oprávnená na tento procesný úkon, proti

rozhodnutiu proti ktorému je tento mimoriadny opravný prostriedok prípustný (§ 239 ods. 1

písm. a/ ) a nejde o žiaden z prípadov na ktoré dopadá , preto

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) ho preskúmal a zistil, že

dovolanie nebolo podané dôvodne.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/

v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktoré mala za následok .nesprávne; rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona ( )

viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa

zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ

tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom

neposudzuje len podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale aj podľa ich obsahu.

1. Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ustanovenú v § 242 ods. 1, druhá

veta skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , dovolací súd

sa predovšetkým zaoberal otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v až g/ , majúcich za následok tzv. zmätočnosť konania

(t.j. či v danej veci nejde o prípadnedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byt' účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatné rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). V dovolacom konaní žiadna z týchto

vád nevyšla najavo.

Pokiaľ povinný prípadne (i keď to výslovne v dovolaní neuvádza) vyvodzuje dôvod

svojho dovolania tiež podľa v spojení s ,

v nadväznosti na ústavné právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1

a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd z toho, že právne závery odvolacieho súdu nezodpovedajú právnej argumentácii

dovolateľa, čo zakladá (podľa názoru dovolateľa) svojvôľu v rozhodovaní (arbitrárnosť),

treba zdôrazniť existenciu ustáleného právneho názoru, zhodne zastavaného všetkými

senátmi občianskoprávneho kolégia, v zmysle ktorého nesprávne právne posúdenie veci nie

je procesnou vadou v zmysle (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho

súdu sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ). Do

práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

a právnymi názormi (, , ).

Pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) sa v žiadnom prípade nechápe

právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd

hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva

podľa č). 46 ods. 1 a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru

nepatrí ani právo účastníka konania, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

). Majúc na zreteli uvedené a vychádzajúc z toho, že skutkové ale najmä

právne dôvody na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie sú dostatočné určité

(zrozumiteľné) a odôvodnené (zodpovedajúce ), dovolací súd preto

dospel k záveru, že konanie netrpí vadou konania v zmysle

2. K dovolaciemu dôvodu v zmysle dovolací súd uvádza,

že tzv. inou vadou konania je procesná vada, ktorá (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v ) nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná

nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu

v občianskom súdnom konaní. V súvislosti s námietkou o existencii tejto vady konania ju

dovolateľ nekonkretizoval ani bližšie nevymedzil. V dovolacom konaní vada uvedenej

povahy nevyšla najavo ( ), preto na ňu nemohol byť vzatý zreteľ

( ).

3. K tomu, čo dovolateľ uviedol v dovolaní za účelom preukázania opodstatnenosti

uplatnenia dovolacieho dôvodu v zmysle , treba uviesť, že

právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak

súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny

predpis, ale ho nesprávne interpretoval.:

Z hľadiska posúdenia opodstatnenosti tohto dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2

písm. c/ ) je nutné zodpovedať, či odvolací súd správne posúdil otázku premlčania

práva v zmysle ustanovenia o zdravotnom poistení

(účinného ku dňu vydania exekučného titulu - k 23. marcu 2000), pokiaľ vychádzal z toho,

že k premlčaniu práva vymáhať poistné nedôjde, ak oprávnený podá návrh na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi v trojročnej lehote od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým

bolo poistné predpísané.

Dovolací súd predovšetkým zdôrazňuje, že Stanovisko občianskoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. októbra 2001, sp. zn. nerieši

priamo otázku premlčaniu práva vymáhať poistné v zmysle

Z. z. o zdravotnom poistení. Jeho význam spočíva v rozlíšení právnych inštitútov premlčania

od preklúzie práva. Podľa ustanovenia právo vymáhať

poistné sa premlčí za tri roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

toto poistné predpísalo, z čoho expresiss verbis vyplýva, že tieto nároky sa neprekludujú,

ako tomu je v prípade prekluzívnej lehoty uvedenej v ustanovení § 71 ods. 3 Správneho

poriadku. K ich premlčaniu možno v súdnom výkone rozhodnutia (exekúcii) prihliadnuť len

vtedy, ak to dlžník namietne a len v rozsahu uplatnenej námietky. Pokiaľ však nedôjde

k vzneseniu námietky premlčania, rozhodnutie, ktorým bolo poistné predpísané podľa

druhej časti zákona o zdravotnom poistení, možno súdnym výkonom rozhodnutia

(exekúciou) vykonať i po uplynutí troch rokov odo dňa nadobudnutia jeho právoplatnosti

rozhodnutia. Ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho poriadku nie je aplikovateľné (použiteľné)

na výkon (exekúciu) tých rozhodnutí na ktoré dopadá

Podľa ustanovenia ak povinný dobrovoľne nesplní, Čo mu

ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia

alebo návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona [

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“)].

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku (platného v čase začatia tohto

exekučného konania, t.j. k 15. decembru 2000) bolo možné vykonať exekúciu aj na podklade

iných vykonateľných rozhodnutí, schválených zmierov, platobných výmerov, výkazov

nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Podľa tohto zákona možno

vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok

a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas

plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Podľa a (v znení platnom do 9. októbra 2002)

právo vymáhať poistné- sa premlčí za tri roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa toto poistné predpísalo. Pre právo vymáhať prirážku k poistnému,

poplatok z omeškania, pokuty a poplatok za nesplnenie oznamovacej povinnosti platia

obdobne ustanovenia odsekov 1 až 3.

dovolací súd dospel k záveru, že odvolací súd opodstatnene zastáva právny názor

podľa ktorého, „právo vymáhať poistné“ v zmysle ustanovenia § 21 ods. 3 zákona

č. nie je premlčané, pokiaľ oprávnený subjekt podal návrh na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi (§ 36 ods. 1, 2, § 38 ods. 1, 2 Exekučného poriadku) v lehote

troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa predpísalo poistné. Právo vymáhať

poistné v zmysle § 21 ods. 3 zákona o zdravotnom poistení (účinného ku dňu vydania

exekučného titulu) sa spája výlučne s právnou možnosťou oprávneného domáhať sa

núteného výkonu rozhodnutia proti povinnému, ktorý dobrovoľne nesplnil uloženú

povinnosť. Predpokladom naplnenia tohto práva oprávneným je súhrn takých postupov

(krokov), ktoré smerujú k uskutočneniu právneho úkonu s ktorým právny poriadok spája

účinné začatie konania, v ktorom možno povinného donútiť k splneniu uloženej povinnosti.

Jedná sa o návrhové konanie, ktoré je ovládané dispozičným princípom. Predmet

premlčania - „právo vymáhať poistenie“ uvádzaná právna norma spája s možnosťou

oprávneného iniciovať nútený výkon rozhodnutia, nespája s ním faktické uspokojenie

oprávneného, ktoré nastáva až úspešnou realizáciou (výkonom) v závislosti od zákonom

upraveného postupu vymáhajúceho orgánu.

Aplikujúc uvedené východiská možno konštatovať, že odvolací súd správne posúdil

význam slov „právo vymáhať poistné“ obsiahnuté v

v porovnaní so znením ustanovenia Správneho poriadku

(platným do 31. decembra 2003) obsahujúcim slovné spojenie „rozhodnutie možno

vykonať“. Zásadný právny rozdiel spočíva v tom, že „právo vymáhať poistné“ sa spája

s aktívnou činnosťou na uplatnenie práva oprávneného v lehote, ktorú mu predpisuje zákon.

Tento legislatívny pojem neznamená, že vyberanie priznaného plnenia (dlžného poistného)

je samotné vymáhanie poistného, pretože poistné už vymožené (predpísané) bolo, len nebolo

uspokojené (vykonané). Uvádzané, ustanovenie § 71 ods. 3 Správneho poriadku odlišne

upravovalo správnu exekúciu a to tak, že rozhodnutie bolo potrebné vykonať (porovnaj

, ).

Z uvedených dôvodov je zrejmé, že povinný neopodstatnene napadol uznesenie

odvolacieho súdu, ktoré nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ), v konaní neboli zistené vady konania v zmysle (

písm. a/ ) ani iné vady konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci ( ), Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie

povinného zamietol (, ).

V dovolacom konaní úspešnej oprávnenej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti povinnému, ktorý úspech nemal ( v spojení s ods.

1 a ). Dovolací súd nepriznal oprávnenej náhradu trov

dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodala návrh na uloženie povinnosti

nahradiť trovy dovolacieho konania ( ).»

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, avšak nezistil, že by

účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého

procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov

a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či

spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými

slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení,

ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je

svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly

v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym

názorom sťažovateľa, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného

súdu posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu na výklad príslušných

zákonných ustanovení nestotožnil (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím vo veci samej),

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012