Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 636/2012
PDF · 291.26 KB
No categories available
IV. ÚS 636/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. V., B., predbežnej správkyne dlžníka R.,
s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B., ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a svojho
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoKR 28/2012 z 28. júna 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. D. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2012
doručená sťažnosť JUDr. D. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. F. V., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
43 CoKR 28/2012 z 28. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľke ako predbežnej
správkyni bola v rámci konkurzného konania uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 K 50/2009-44 zo 4. marca 2010 (ďalej aj „uznesenie
zo 4. marca 2010“) priznaná paušálna odmena v sume 663,88 € a úhrada preukázaných
výdavkov vzniknutých pri výkone predbežnej správy v sume 11,60 €. Uznesením
zo 4. marca 2010 okresný súd nepriznal sťažovateľke zvýšenie odmeny o daň z pridanej
hodnoty s poukázaním na uznesenie ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/09 z 9. septembra
2009, ktorým ústavný súd rozhodol tak, že „zamieta stanovisko IV. senátu ÚS SR napriek
tomu, že predbežný správca je platiteľom dane z pridanej hodnoty. IV. senát ÚS SR
v uznesení sp. zn. IV. ÚS 265/2008-33 dospel k záveru, že otázku DPH treba riešiť
v súlade so zmyslom a účelom inštitútu dane z pridanej hodnoty upraveným tak v zák.
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako aj Smernice
Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
a s hierarchickým usporiadaním právnych noriem podľa stupňa ich právnej sily, teda
v súlade so zásadou prednostnej aplikácie právnej normy vyššieho stupňa právne sily pred
právnou normou nižšieho stupňa právnej sily, napriek tomu, že vyhláška 665/2005 Z. z.
v ust. § 10 určuje nezvyšovanie odmeny predbežného správcu (platiteľa DPH) o daň
z pridanej hodnoty, tento názor plenárne rozhodnutie ÚS SR sp. zn. PLz. ÚS 3/09
z 9. septembra 2009 nezdieľa.“ (citované zo sťažnosti, pozn.).
Krajský súd uznesenie okresného súdu zo 4. marca 2010 uznesením
sp. zn. 43 CoKR 19/2010 z 24. júna 2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie, pričom v odôvodnení uviedol, že „pokiaľ súd prvého stupňa svoje odôvodnenie
rozhodnutia oprel len o závery ústavného súdu riešiace sťažnosti odvolateľky nezaoberal
sa namietaným meritom veci, teda rozporom ust. § 10 vyhl. č. 665/2005 Z. z. (platnej
do 30. 06. 2010) s ustanovením zák. č. 222/2004 Z. z. (menovite ust. § 22 ods. 1)“ (citované
zo sťažnosti, pozn.). Okresný súd následne uznesením č. k. 2 K 50/2009-59 z 11. apríla
2012 (ďalej len „uznesenie z 11. apríla 2012“) priznal sťažovateľke paušálnu odmenu
v sume 663,88 € a úhradu preukázaných výdavkov vzniknutých pri výkone predbežnej
správy v sume 11,60 €. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým
uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu z 11. apríla 2012.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že «... namieta porušenie práva
na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie základného práva vlastniť
majetok a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Porušenie
tohto práva sťažovateľka vidí v tom, že odvolací súd pri rozhodovaní o jej odvolaní
nevychádzal z relevantnej právnej normy, a to zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty, ale z právnej normy, a to vykonávacieho predpisu vyhlášky č. 665/2005 Z. z., ktorá
vykonáva oblasť konkurznej úpravy a nie oblasť zákona o dani z pridanej hodnoty, pričom
nevykonal ani ústavne súladný výklad ním aplikovanej právnej normy. Závery novšieho
plenárneho nálezu ÚS SR sp. zn. Plz ÚS 1/2011 sú však širšie, lebo nepovažujú za podstatné
konkrétnu úpravu vykonávacieho predpisu upravujúceho odmeňovanie správcu
ale za podstatné považuje zákonnú právnu úpravu dane z pridanej hodnoty, z ktorej vyplýva
povinnosť správcu konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty,
k vyúčtovanej cene každej poskytnutej služby uplatniť daň z pridanej hodnoty. V odôvodnení
zdôraznil str. 5 ods. 5 cit. „Zmyslom a cieľom právnej úpravy konkurzu nie je právna
regulácia zdaňovania činnosti správcu konkurznej podstaty. To je úlohou daňových
právnych predpisov, preto Krajský súd i Najvyšší súd mali... prioritne vychádzať zo zákona
o dani z pridanej hodnoty. A ďalej v ods. 7 na tej istej strane uviedol cit.: „Na pozadí
uvedenej argumentácie potom aj právny názor Najvyššieho súdu vychádzajúci z textu
vyhlášky, podľa ktorého súčasťou odmeny správcu... nemôžu byť žiadne iné zložky alebo
plnenia... ani daň z pridanej hodnoty... je z hľadiska právnej úpravy zákona o dani
z pridanej hodnoty irelevantný. Vyplýva to z nadradenosti zákonného právneho predpisu
nad vykonávacím predpisom ale hlavne z... legálnej definície služby podľa § 9 ods. 1 zákona
o dani z pridanej hodnoty.“ Tu dávame do pozornosti skutočnosť, že podľa čl. 59 ods. 2
Ústavy dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Vykonávací
predpis č. 665/2005 Z. z. k zákonu o konkurze a reštrukturalizácií nemôže vo svojom
vykonávacom predpise upraviť v akomkoľvek rozsahu daň z pridanej hodnoty ale môže
sa tak stať len v zákone o dani z pridanej hodnoty alebo v jeho vykonávacom predpise.
Vykonávací predpis dane z pridanej hodnoty sa explicitne takouto otázkou nezaoberá
a takúto otázku neupravuje. Ak by ho upravoval ako v uvedených súvislostiach vykonávací
predpis k inému zákonu napr. k zákonu o konkurze a reštrukturalizácií išlo by evidentne
o postup v rozpore s ústavou. Potom by takýto záver nemohol mať kvalitu ústavne
konformného výkladu. Preto v uvedených súvislostiach treba posudzovať plenárny nález
ÚS SR sp. zn. Plz ÚS 1/2011 za ústavne konformný. Takýmto názorom musia byt vždy
viazané všeobecné súdy.
Odvolací súd v čase rozhodovania o tejto otázke nesprávne aplikoval aj judikatúru
Ústavného súdu SR, pretože vychádzal zo staršieho zjednocujúceho stanoviska pléna
Ústavného súdu SR v uznesení č. k. PLz. ÚS 3/2009-4 zo dňa 9. septembra 2009
a nie nového zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu SR v uznesení
č. k. PLz. ÚS 1/2011-13 zo dňa 19. januára 2011 lebo sa uspokojil s tým, že obidva tieto
rozhodnutia môžu ísť vedľa seba bez toho, aby sa s nimi vysporiadal v súlade s právnou
normou týkajúcou sa dani z pridanej hodnoty a právami garantovanými Ústavou SR. Toto
je nesprávny postup, lebo tu musíme porovnávať senátne rozhodnutie ústavného súdu
s plenárnym rozhodnutím ústavného súdu a v ich porovnaní je vyšší normatívny účinok
tohto novšieho plenárneho rozhodnutia, ktoré zdôraznilo podstatný aspekt, ktorým je čl. 59
ods. 2 Ústavy, ignorovanie ktorého pri výklade nie je možné.
Je potrebné poukázať na to, že v novom zjednocujúcom stanovisku pléna Ústavného
súdu SR v uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2011-13 z 19. januára 2011 sa plénum ústavného súdu
zaoberalo touto otázkou tak, že vychádzalo nielen z platných právnych noriem na území
Slovenskej republiky, ale aj v rámci Európskej únie ako aj z judikatúry v rámci únie.
Na základe komplexného vyhodnotenia rozhodlo, cit. „Ak z právneho poriadku v zákonnej
právnej úprave dane z pridanej hodnoty výslovne (explicitne) vyplýva povinnosť správcu
konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty k vyúčtovanej cene každej
poskytnutej služby uplatniť daň z pridanej hodnoty, potom súd... je povinný daň z pridanej
hodnoty v zodpovedajúcej sume priznať, v opačnom prípade je takéto rozhodnutie
z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.“. Zároveň sa tu plénum zaoberalo
aj časovými súvislosťami vykonávacieho predpisu vyhlášky č. 665/2005 Z. z. podľa
jednotlivých alternatív a došlo k záveru, že nie sú podstatné.
Odvolací súd napádaného rozhodnutia touto sťažnosťou vychádzal zo senátneho
rozhodnutia III. ÚS 36/2012-9 z 25. januára 2012, ktoré zdôrazňuje, že vyhláška
(ako vykonávací predpis), ktorá v rôznych časových úsekoch upravovala túto daň vo vzťahu
k správcovi rôzne je vo vzťahu k právnej úprave zákona o dani z pridanej hodnoty
relevantná a preto odmena správcu sa spravuje ust. § 10 vyhl. č. 665/2005 Z. z. v znení
platnom do 30. 06. 2010. Odvolací súd ignoroval nadradenosť zákona nad vykonávacím
predpisom a ďalej to, že vykonávací predpis nevykonáva zákon o dani z pridanej hodnoty,
ale oblasť konkurznej úpravy (porušenie čl. 59 ods. 2 Ústavy SR), ale aj nadradenosť
všeobecne formulovanej legálnej definície dodania služby podľa § 9 ods. 1 zákona o dani
z pridanej hodnoty ako aj nové plenárne zjednocujúce stanovisko ÚS SR nižšie uvádzané.
Napádané uznesenie odvolacieho súdu malo vychádzať z nového zjednocujúceho stanoviska
pléna Ústavného súdu SR z uznesenia č. k. PLz. ÚS 1/2011-13 z 19. januára 2011, ktoré
tak ako vyššie uvádzame sa problémom zaoberalo komplexne, a to aj časovými súvislosťami
vykonávacieho predpisu podľa jednotlivých alternatív a dospelo k záveru, že pri riešení
otázky priznania správcovi k odmene uplatnené DPH (keď správca je platiteľom dane
z pridanej hodnoty) nie sú podstatné.
Dôvodom tejto aplikácie je za predpokladu existencie dvoch plenárnych stanovísk
pravidlo času novší nález deroguje starší a pravidlo špeciality, keď nové stanovisko svojou
hĺbkou a konkrétnosťou je konzistentné. Nové stanovisko pléna Ústavného súdu SR
z uznesenia č. k. PLz. ÚS 1/2011-13 z 19. januára 2011 je podložené presvedčivejšou
racionálnou argumentáciou, fakticky funguje ako autoritatívny vzor a model pre ďalšie
nasledujúce rozhodovanie v tejto otázke a má pre judiciálnu prax relevantnú váhu. V rámci
práva na spravodlivý proces ide aj o princíp právnej istoty, ktorý je v tom, že recipient
očakáva (princíp primeraného očakávania), že v rámci tohto princípu bude rovnako
rozhodnuté v rovnakých prípadoch na strane jednej a ďalej, že uplatňovanie takéhoto
rozhodovania bude podložené racionálne obhájiteľnou argumentáciou, čo najviac
vyhovujúcou právnej úprave, na strane druhej. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací
súd porušil právo sťažovateľky, keď vychádzal v čase rozhodovania o jej odvolaní
so staršieho zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu, ktoré bolo prekonané novším
stanoviskom pléna ústavného súdu a dotýkalo sa priamo riešeného problému sťažovateľky.
Uvedeným postupom odvolacieho súdu bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré zaručuje, že každý sa môže
zákonom ustanoveným postupom dovolať svojho práva na nezávislom súde v prípadoch
ustanovených zákonom. Do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa o jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku SR a zároveň každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z tohto vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav použije ústavne súladne
interpretovaná, platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02) a platná judikatúra. Ďalej
uvedeným postupom bolo porušené právo sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, podľa
ktorého každý má právo vlastniť majetok, keď súčasne sa určuje, že vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnakú zákonnú ochranu.
Ak rozhodnutie všeobecného súdu pri jeho výklade malo za následok ako uvádzame
porušenie základných práv sťažovateľky bolo by dôvodné, aby takéto rozhodnutie bolo
zrušené, lebo rozhodnutie všeobecného súdu bolo takým závažným zásahom do jej práva
na spravodlivý proces a jej práva vlastniť majetok, ktoré možno podradiť pod ustanovenia
jej základných práv.».
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:
„1. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením spis. zn.: 43 CoKR/28/2012 zo dňa
28. 06. 2012 porušil základné právo sťažovateľky JUDr. D. V., so sídlom B., predbežnej
správkyne dlžníka R., s. r. o., so sídlom K., vlastniť majetok a základné právo na ochranu
majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
2. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením spis. zn.: 43 CoKR/28/2012 zo dňa
28. 06. 2012 porušil základné právo sťažovateľky JUDr. D. V., so sídlom B., predbežnej
správkyne dlžníka R., s. r. o., so sídlom K., na spravodlivý proces (na spravodlivé súdne
konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
spis. zn.: 43 CoKR/28/2012 zo dňa 28. 06. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľke JUDr. D. V., so sídlom B.,
predbežnej správkyne dlžníka R., s. r. o., so sídlom... priznáva náhradu trov právneho
zastupovania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov), ktorú
je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu
JUDr. F. V... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 335/06, I. ÚS 382/06).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí
aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy),
ktoré upravujú podmienky konania.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 43 CoKR 28/2012 z 28. júna 2012, ktorým tento potvrdil uznesenie
okresného súdu z 11. apríla 2012, ktorým jej bola priznaná paušálna odmena v sume
663,88 € a úhrada preukázaných výdavkov vzniknutých pri výkone predbežnej
správy v sume 11,60 € bez uplatnenia dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľka argumentuje
tým, že krajský súd pri rozhodovaní o jej odvolaní nevychádzal z ustanovení zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v čase rozhodovania,
ale z vykonávacieho právneho predpisu „vyhlášky č. 665/2005 Z. z., ktorá vykonáva oblasť
konkurznej úpravy a nie oblasť zákona o dani z pridanej hodnoty“ a zároveň nevykonal
ústavne súladný výklad ním aplikovanej normy. Napadnuté uznesenie krajského
súdu je podľa jej tvrdenia v rozpore so závermi „plenárneho nálezu ÚS SR sp. zn.
Plz. ÚS 1/2011“, z ktorého mal krajský súd pri rozhodovaní vychádzať.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky ústavný súd uvádza, že sa k problému
priznania dane z pridanej hodnoty uplatnenej k vyúčtovanej odmene správcu konkurznej
podstaty práve v súvislosti so sťažnosťami podávanými sťažovateľkou v minulosti
už viackrát vyjadril, a to jednak prostredníctvom stanoviska k zjednoteniu odchylných
právnych názorov senátov (ďalej len „zjednocovacie stanovisko“) ústavného súdu
sp. zn. PLz. ÚS 1/2011 z 19. januára 2011, ako aj prostredníctvom rozhodnutí vydaných
ústavným súdom v rámci predbežného prerokovania sťažností sťažovateľky (napr. sp. zn.
I. ÚS 139/08 z 29. apríla 2008 alebo sp. zn. III. ÚS 36/2012 z 25. januára 2012).
Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje dvoma zjednocovacími stanoviskami
ústavného súdu; starším - vyjadreným v uznesení pod sp. zn. PLz. ÚS 3/09 z 9. septembra
2009 - a novším - vyjadreným v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 1/2011 z 19. januára 2011.
Túto argumentáciu sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné spresniť v tom smere,
že v skutočnosti existuje len jedno zjednocovacie stanovisko ústavného súdu vyjadrené
v uznesení sp. zn. PLz. ÚS 1/2011 z 19. januára 2011. Uznesenie ústavného súdu
sp. zn. PLz. ÚS 3/09 z 9. septembra 2009 totiž nemožno považovať (v pravom slova
zmysle) za zjednocovacie stanovisko, ale len za procesné rozhodnutie ústavného súdu
vychádzajúce z čl. 131 ods. 1 druhej a tretej vety ústavy („Plénum ústavného súdu sa uznáša
nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh
sa zamietne.“).
Uznesením sp. zn. PLz. ÚS 3/09 z 9. septembra 2009 plénum ústavného súdu
zamietlo návrh zjednocovacieho stanoviska, ktorý predložil IV. senát ústavného súdu
v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou vo veci sp. zn. IV. ÚS 265/08 v tomto
znení: „Ak správca konkurznej podstaty bol v čase rozhodovania súdu podľa zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom v čase tohto
rozhodovania zdaniteľnou osobou, potom otázku, či sa k odmene správcu pripočítava daň
z pridanej hodnoty (napriek tomu, že vyhláška jednoznačne ustanovuje, že sa odmena o daň
z pridanej hodnoty nezvyšuje alebo túto otázku vôbec neupravuje), treba riešiť spôsobom,
ktorý je v súlade so zmyslom a účelom inštitútu dane z pridanej hodnoty upraveným
tak v zákone č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,
ako aj v Smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane
z pridanej hodnoty, a v súlade s hierarchickým usporiadaním právnych noriem podľa stupňa
ich právnej sily, teda v súlade so zásadou prednostnej aplikácie právnej normy vyššieho
stupňa právnej sily pred právnou normou nižšieho stupňa právnej sily. Ak konajúci súd
takto nepostupuje, dopustí sa tým porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva na spravodlivé
prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a v spojitosti s nimi aj porušenia základného práva garantovaného
v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
Nepriamym právnym dôsledkom skutočnosti, že väčšina pléna si v danom prípade
neosvojila právny názor IV. senátu ústavného súdu, bola aj akceptácia právnych názorov
I. senátu ústavného súdu vyjadrených v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 139/08 z 29. apríla 2008,
ktoré vychádzali z porovnateľného skutkového stavu, aký existuje aj v aktuálnej sťažnosti
sťažovateľky. Uvedené procesné rozhodnutie pléna ústavného súdu z 9. septembra 2009
napokon viedlo aj IV. senát ústavného súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 265/08 k vysloveniu,
že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu ani jej právo na spravodlivé súdne
konanie porušené neboli (pozri nález č. k. IV. ÚS 265/08-33 z 25. septembra 2009).
Neskôr III. senát ústavného súdu v súvislosti s rozhodovaním vo veci vedenej
pod sp. zn. III. ÚS 243/2010 opätovne navrhol plénu ústavného súdu zjednotenie
odchylných právnych názorov v predmetnej veci. Plénum ústavného súdu uznesením
č. k. PLz. ÚS 1/2011-5 z 19. Januára 2011 prijalo toto zjednocovacie stanovisko:
„Ak z právneho poriadku v zákonnej právnej úprave dane z pridanej hodnoty výslovne
(explicitne) vyplýva povinnosť správcu konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane
z pridanej hodnoty, k vyúčtovanej cene každej poskytnutej služby uplatniť daň z pridanej
hodnoty, potom súd rozhodujúci o odmene správcu konkurznej podstaty je mu povinný daň
z pridanej hodnoty v zodpovedajúcej sume priznať; v opačnom prípade je takéto
rozhodnutie z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.“
Toto zjednocovacie stanovisko bolo možné podľa názoru pléna ústavného súdu prijať
(nešlo teda o prekážku rei iudicatae), pretože vo veci sp. zn. IV. ÚS 265/08, ktorá viedla
IV. senát k návrhu prvého citovaného zjednocovacieho stanoviska (PLz. ÚS 3/09), tento
senát ústavného súdu síce rozhodoval o skutkovo rovnakom prípade, časové relácie
rozhodovania žalovaného všeobecného súdu však orientovali právne posúdenie veci
do prostredia právnej úpravy, ktorá explicitne neumožňovala priznať správcovi k odmene
uplatnenú daň z pridanej hodnoty [§ 10 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona
č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „vyhláška č. 665/2005 Z. z.“) v znení platnom a účinnom do 30. júna 2010].
Na druhej strane III. senát ústavného súdu pri navrhovaní svojho zjednocovacieho
stanoviska vychádzal pri formulácii právneho názoru z právneho stavu, ktorý explicitne
otázku vzťahu odmeny správcu konkurznej podstaty a dane z pridanej hodnoty neriešil.
Zamietnutie návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov z 9. septembra 2009
(PLz. ÚS 3/09) tak nebránilo plénu ústavného súdu rozhodnúť o zjednocujúcom stanovisku
predloženom III. senátom ústavného súdu (PLz. ÚS 1/2011).
Obe rozhodnutia pléna ústavného súdu prijaté v konaní podľa § 6 zákona o ústavnom
súde formálno-právne aj materiálno-právne popri sebe obstoja. Zatiaľ čo vo veci vedenej
pod sp. zn. PLz. ÚS 3/09 bola rozhodujúcou právna úprava výslovne neumožňujúca priznať
správcovi konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane, k vyúčtovanej odmene uplatnenú
daň z pridanej hodnoty tak, ako to je v okolnostiach namietaného prípadu, vo veci vedenej
pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2011 mala pre rozhodnutie pléna ústavného súdu rozhodujúci význam
právna úprava, ktorá explicitne neupravovala otázku priznania dane z pridanej hodnoty
k vyúčtovanej odmene správcu konkurznej podstaty, a len z rozhodovacej praxi
všeobecných súdov vyplýval názor o nemožnosti takého postupu.
Vzhľadom na uvádzané skutočnosti bolo v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti sťažovateľky rozhodujúce ustáliť časové relácie právnej úpravy, na základe
ktorej krajský súd v napadnutom konaní rozhodol; bolo totiž potrebné ustáliť,
či pri rozhodovaní o nej možno aplikovať právne názory vyjadrené v zjednocovacom
stanovisku sp. zn. PLz. ÚS 1/2011 z 19. januára 2011. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na svoj právny názor vyjadrený vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 21/2010,
v ktorej uviedol, že podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje v pléne okrem iného
aj o zjednocovaní právnych názorov senátov, keďže plénum ústavného súdu treba
považovať za najširší kolektívny orgán ochrany ústavnosti. Ak plénum ústavného súdu
prijme zjednocovacie stanovisko v určitej veci, nie je rozumné predpokladať,
že by sa ktorýkoľvek senát ústavného súdu v podobnej alebo dokonca rovnakej
veci v budúcnosti od právneho názoru pléna ústavného súdu odchýlil. Tento záver
nie je výsledkom výkladu § 6 zákona o ústavnom súde, ale výrazom dôsledného
rešpektovania jedného zo základných hodnotových princípov právneho štátu, a to princípu
právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným
komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka,
aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné
situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný potom
možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným
spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (m. m. PL. ÚS 21/00
a PL. ÚS 6/04). Uvedené požiadavky formulované v rozhodnutiach ústavného súdu
nepochybne musí rešpektovať i samotný ich tvorca už len s ohľadom na to, že je súdnym
orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Z príloh, ktoré sťažovateľka doručila spolu so sťažnosťou ústavnému súdu, vyplýva,
že správu o stave majetku dlžníka, vyúčtovanie odmeny a výdavkov sťažovateľka predložila
okresnému súdu 17. februára 2010. Pritom práve predloženie takejto správy považuje
ústavný súd za rozhodujúci okamih na jednoznačnú identifikáciu na vec aplikovateľných
právnych predpisov (m. m. III. ÚS 243/2010, PLz. ÚS 1/2011).
V napadnutom uznesení krajský súd k nepriznaniu zvýšenia odmeny o daň z pridanej
hodnoty predovšetkým uviedol:
„... odmena správkyne sa v prejednávanej veci spravuje vyhl. č. 665/2005 Z. z.
v znení platnom do 30. 06. 2010, ktorá v § 10 výslovne a jednoznačne stanovila, že zvýšenie
odmeny o DPH predbežnému správcovi nepriznáva.
Keďže pri rozhodovaní okresného súdu bola rozhodujúcou právna úprava, ktorá
výslovne neumožňuje priznať správcovi konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane
k vyúčtovanej odmene uplatnenú DPH, nemohol konkurzný súd, a to aj s prihliadnutím
na rozhodnutie pléna Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. PLz ÚS 3/09-4 zo dňa 09. 09. 2009,
správcovi ním uplatnenú DPH priznať.“
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vo veci sťažovateľky správne vychádzal
z právnej úpravy obsiahnutej vo vyhláške č. 665/2005 Z. z. účinnej v čase rozhodovania
o odmene predbežnej správkyni konkurznej podstaty (účinnej do 30. júna 2010, pozn.),
ktorá v § 10 výslovne neumožňovala zvýšiť správcovi alebo predbežnému správcovi, ktorí
sú platiteľmi dane z pridanej hodnoty, odmenu o daň z pridanej hodnoty, čo súčasne
znamená, že v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nie sú pre rozhodnutie vo veci
aplikovateľné právne názory vyjadrené v zjednocovacom stanovisku sp. zn. PLz. ÚS 1/2011
z 19. januára 2011, resp. presnejšie z ich obsahu a contrario vyplýva, že krajský súd
v predmetnej veci rozhodol o odmene sťažovateľky ako predbežnej správkyne ústavne
konformným spôsobom.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označeného
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie v konaní vo veci samej. Na tomto základe
ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre konštantne uvádza, že všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by
zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05, alebo IV. ÚS 326/07). V opačnom prípade by ústavný
súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril
skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne
normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,
odmietnutie tej časti sťažnosti, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu
medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy
ich možného porušenia.
Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu,
aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2012