Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 636/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. V., B., predbežnej správkyne dlžníka R.,

s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. F. V., B., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a svojho

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 28. júna 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. D. V. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. októbra 2012

doručená sťažnosť JUDr. D. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. F. V., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a svojho práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 28. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľke ako predbežnej

správkyni bola v rámci konkurzného konania uznesením Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -44 zo 4. marca 2010 (ďalej aj „uznesenie

zo 4. marca 2010“) priznaná paušálna odmena v sume 663,88 € a úhrada preukázaných

výdavkov vzniknutých pri výkone predbežnej správy v sume 11,60 €. Uznesením

zo 4. marca 2010 okresný súd nepriznal sťažovateľke zvýšenie odmeny o daň z pridanej

hodnoty s poukázaním na uznesenie ústavného súdu sp. zn. PLz. z 9. septembra

2009, ktorým ústavný súd rozhodol tak, že „zamieta stanovisko IV. senátu ÚS SR napriek

tomu, že predbežný správca je platiteľom dane z pridanej hodnoty. IV. senát ÚS SR

v uznesení sp. zn. -33 dospel k záveru, že otázku DPH treba riešiť

v súlade so zmyslom a účelom inštitútu dane z pridanej hodnoty upraveným tak v zák.

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako aj Smernice

Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty

a s hierarchickým usporiadaním právnych noriem podľa stupňa ich právnej sily, teda

v súlade so zásadou prednostnej aplikácie právnej normy vyššieho stupňa právne sily pred

právnou normou nižšieho stupňa právnej sily, napriek tomu, že vyhláška

v ust. § 10 určuje nezvyšovanie odmeny predbežného správcu (platiteľa DPH) o daň

z pridanej hodnoty, tento názor plenárne rozhodnutie ÚS SR sp. zn. PLz.

z 9. septembra 2009 nezdieľa.“ (citované zo sťažnosti, pozn.).

Krajský súd uznesenie okresného súdu zo 4. marca 2010 uznesením

sp. zn. z 24. júna 2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie, pričom v odôvodnení uviedol, že „pokiaľ súd prvého stupňa svoje odôvodnenie

rozhodnutia oprel len o závery ústavného súdu riešiace sťažnosti odvolateľky nezaoberal

sa namietaným meritom veci, teda rozporom ust. vyhl. č. (platnej

do 30. 06. 2010) s ustanovením (menovite ust. )“ (citované

zo sťažnosti, pozn.). Okresný súd následne uznesením č. k. -59 z 11. apríla

2012 (ďalej len „uznesenie z 11. apríla 2012“) priznal sťažovateľke paušálnu odmenu

v sume 663,88 € a úhradu preukázaných výdavkov vzniknutých pri výkone predbežnej

správy v sume 11,60 €. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd napadnutým

uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu z 11. apríla 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že «... namieta porušenie práva

na spravodlivý proces podľa SR a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenie základného práva vlastniť

majetok a základného práva na ochranu majetku podľa SR. Porušenie

tohto práva sťažovateľka vidí v tom, že odvolací súd pri rozhodovaní o jej odvolaní

nevychádzal z relevantnej právnej normy, a to o dani z pridanej

hodnoty, ale z právnej normy, a to vykonávacieho predpisu vyhlášky č. , ktorá

vykonáva oblasť konkurznej úpravy a nie oblasť zákona o dani z pridanej hodnoty, pričom

nevykonal ani ústavne súladný výklad ním aplikovanej právnej normy. Závery novšieho

plenárneho nálezu ÚS SR sp. zn. sú však širšie, lebo nepovažujú za podstatné

konkrétnu úpravu vykonávacieho predpisu upravujúceho odmeňovanie správcu

ale za podstatné považuje zákonnú právnu úpravu dane z pridanej hodnoty, z ktorej vyplýva

povinnosť správcu konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty,

k vyúčtovanej cene každej poskytnutej služby uplatniť daň z pridanej hodnoty. V odôvodnení

zdôraznil str. 5 ods. 5 cit. „Zmyslom a cieľom právnej úpravy konkurzu nie je právna

regulácia zdaňovania činnosti správcu konkurznej podstaty. To je úlohou daňových

právnych predpisov, preto Krajský súd i Najvyšší súd mali... prioritne vychádzať zo zákona

o dani z pridanej hodnoty. A ďalej v ods. 7 na tej istej strane uviedol cit.: „Na pozadí

uvedenej argumentácie potom aj právny názor Najvyššieho súdu vychádzajúci z textu

vyhlášky, podľa ktorého súčasťou odmeny správcu... nemôžu byť žiadne iné zložky alebo

plnenia... ani daň z pridanej hodnoty... je z hľadiska právnej úpravy zákona o dani

z pridanej hodnoty irelevantný. Vyplýva to z nadradenosti zákonného právneho predpisu

nad vykonávacím predpisom ale hlavne z... legálnej definície služby podľa § 9 ods. 1 zákona

o dani z pridanej hodnoty.“ Tu dávame do pozornosti skutočnosť, že podľa čl. 59 ods. 2

dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. Vykonávací

predpis č. k zákonu o konkurze a reštrukturalizácií nemôže vo svojom

vykonávacom predpise upraviť v akomkoľvek rozsahu daň z pridanej hodnoty ale môže

sa tak stať len v zákone o dani z pridanej hodnoty alebo v jeho vykonávacom predpise.

Vykonávací predpis dane z pridanej hodnoty sa explicitne takouto otázkou nezaoberá

a takúto otázku neupravuje. Ak by ho upravoval ako v uvedených súvislostiach vykonávací

predpis k inému zákonu napr. k zákonu o konkurze a reštrukturalizácií išlo by evidentne

o postup v rozpore s . Potom by takýto záver nemohol mať kvalitu ústavne

konformného výkladu. Preto v uvedených súvislostiach treba posudzovať plenárny nález

ÚS SR sp. zn. za ústavne konformný. Takýmto názorom musia byt vždy

viazané všeobecné súdy.

Odvolací súd v čase rozhodovania o tejto otázke nesprávne aplikoval aj judikatúru

Ústavného súdu SR, pretože vychádzal zo staršieho zjednocujúceho stanoviska pléna

Ústavného súdu SR v uznesení č. k. PLz. -4 zo dňa 9. septembra 2009

a nie nového zjednocujúceho stanoviska pléna Ústavného súdu SR v uznesení

č. k. PLz. -13 zo dňa 19. januára 2011 lebo sa uspokojil s tým, že obidva tieto

rozhodnutia môžu ísť vedľa seba bez toho, aby sa s nimi vysporiadal v súlade s právnou

normou týkajúcou sa dani z pridanej hodnoty a právami garantovanými SR. Toto

je nesprávny postup, lebo tu musíme porovnávať senátne rozhodnutie ústavného súdu

s plenárnym rozhodnutím ústavného súdu a v ich porovnaní je vyšší normatívny účinok

tohto novšieho plenárneho rozhodnutia, ktoré zdôraznilo podstatný aspekt, ktorým je čl. 59

ods. 2 , ignorovanie ktorého pri výklade nie je možné.

Je potrebné poukázať na to, že v novom zjednocujúcom stanovisku pléna Ústavného

súdu SR v uznesení č. k. PLz. -13 z 19. januára 2011 sa plénum ústavného súdu

zaoberalo touto otázkou tak, že vychádzalo nielen z platných právnych noriem na území

Slovenskej republiky, ale aj v rámci Európskej únie ako aj z judikatúry v rámci únie.

Na základe komplexného vyhodnotenia rozhodlo, cit. „Ak z právneho poriadku v zákonnej

právnej úprave dane z pridanej hodnoty výslovne (explicitne) vyplýva povinnosť správcu

konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty k vyúčtovanej cene každej

poskytnutej služby uplatniť daň z pridanej hodnoty, potom súd... je povinný daň z pridanej

hodnoty v zodpovedajúcej sume priznať, v opačnom prípade je takéto rozhodnutie

z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.“. Zároveň sa tu plénum zaoberalo

aj časovými súvislosťami vykonávacieho predpisu vyhlášky č. podľa

jednotlivých alternatív a došlo k záveru, že nie sú podstatné.

Odvolací súd napádaného rozhodnutia touto sťažnosťou vychádzal zo senátneho

rozhodnutia -9 z 25. januára 2012, ktoré zdôrazňuje, že vyhláška

(ako vykonávací predpis), ktorá v rôznych časových úsekoch upravovala túto daň vo vzťahu

k správcovi rôzne je vo vzťahu k právnej úprave zákona o dani z pridanej hodnoty

relevantná a preto odmena správcu sa spravuje ust. vyhl. č. v znení

platnom do 30. 06. 2010. Odvolací súd ignoroval nadradenosť zákona nad vykonávacím

predpisom a ďalej to, že vykonávací predpis nevykonáva zákon o dani z pridanej hodnoty,

ale oblasť konkurznej úpravy (porušenie SR), ale aj nadradenosť

všeobecne formulovanej legálnej definície dodania služby podľa § 9 ods. 1 zákona o dani

z pridanej hodnoty ako aj nové plenárne zjednocujúce stanovisko ÚS SR nižšie uvádzané.

Napádané uznesenie odvolacieho súdu malo vychádzať z nového zjednocujúceho stanoviska

pléna Ústavného súdu SR z uznesenia č. k. PLz. -13 z 19. januára 2011, ktoré

tak ako vyššie uvádzame sa problémom zaoberalo komplexne, a to aj časovými súvislosťami

vykonávacieho predpisu podľa jednotlivých alternatív a dospelo k záveru, že pri riešení

otázky priznania správcovi k odmene uplatnené DPH (keď správca je platiteľom dane

z pridanej hodnoty) nie sú podstatné.

Dôvodom tejto aplikácie je za predpokladu existencie dvoch plenárnych stanovísk

pravidlo času novší nález deroguje starší a pravidlo špeciality, keď nové stanovisko svojou

hĺbkou a konkrétnosťou je konzistentné. Nové stanovisko pléna Ústavného súdu SR

z uznesenia č. k. PLz. -13 z 19. januára 2011 je podložené presvedčivejšou

racionálnou argumentáciou, fakticky funguje ako autoritatívny vzor a model pre ďalšie

nasledujúce rozhodovanie v tejto otázke a má pre judiciálnu prax relevantnú váhu. V rámci

práva na spravodlivý proces ide aj o princíp právnej istoty, ktorý je v tom, že recipient

očakáva (princíp primeraného očakávania), že v rámci tohto princípu bude rovnako

rozhodnuté v rovnakých prípadoch na strane jednej a ďalej, že uplatňovanie takéhoto

rozhodovania bude podložené racionálne obhájiteľnou argumentáciou, čo najviac

vyhovujúcou právnej úprave, na strane druhej. Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací

súd porušil právo sťažovateľky, keď vychádzal v čase rozhodovania o jej odvolaní

so staršieho zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu, ktoré bolo prekonané novším

stanoviskom pléna ústavného súdu a dotýkalo sa priamo riešeného problému sťažovateľky.

Uvedeným postupom odvolacieho súdu bolo porušené právo sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa , ktoré zaručuje, že každý sa môže

zákonom ustanoveným postupom dovolať svojho práva na nezávislom súde v prípadoch

ustanovených zákonom. Do obsahu práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa o jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku SR a zároveň každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z tohto vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav použije ústavne súladne

interpretovaná, platná a účinná právna norma () a platná judikatúra. Ďalej

uvedeným postupom bolo porušené právo sťažovateľky podľa SR, podľa

ktorého každý má právo vlastniť majetok, keď súčasne sa určuje, že vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnakú zákonnú ochranu.

Ak rozhodnutie všeobecného súdu pri jeho výklade malo za následok ako uvádzame

porušenie základných práv sťažovateľky bolo by dôvodné, aby takéto rozhodnutie bolo

zrušené, lebo rozhodnutie všeobecného súdu bolo takým závažným zásahom do jej práva

na spravodlivý proces a jej práva vlastniť majetok, ktoré možno podradiť pod ustanovenia

jej základných práv.».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením spis. zn.: zo dňa

28. 06. 2012 porušil základné právo sťažovateľky JUDr. D. V., so sídlom B., predbežnej

správkyne dlžníka R., s. r. o., so sídlom K., vlastniť majetok a základné právo na ochranu

majetku podľa SR.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením spis. zn.: zo dňa

28. 06. 2012 porušil základné právo sťažovateľky JUDr. D. V., so sídlom B., predbežnej

správkyne dlžníka R., s. r. o., so sídlom K., na spravodlivý proces (na spravodlivé súdne

konanie) podľa SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici

spis. zn.: zo dňa 28. 06. 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľke JUDr. D. V., so sídlom B.,

predbežnej správkyne dlžníka R., s. r. o., so sídlom... priznáva náhradu trov právneho

zastupovania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov), ktorú

je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu

JUDr. F. V... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (m. m. , , , ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí

aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov ( a ),

ktoré upravujú podmienky konania.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 28. júna 2012, ktorým tento potvrdil uznesenie

okresného súdu z 11. apríla 2012, ktorým jej bola priznaná paušálna odmena v sume

663,88 € a úhrada preukázaných výdavkov vzniknutých pri výkone predbežnej

správy v sume 11,60 € bez uplatnenia dane z pridanej hodnoty. Sťažovateľka argumentuje

tým, že krajský súd pri rozhodovaní o jej odvolaní nevychádzal z ustanovení zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v čase rozhodovania,

ale z vykonávacieho právneho predpisu „vyhlášky č. , ktorá vykonáva oblasť

konkurznej úpravy a nie oblasť zákona o dani z pridanej hodnoty“ a zároveň nevykonal

ústavne súladný výklad ním aplikovanej normy. Napadnuté uznesenie krajského

súdu je podľa jej tvrdenia v rozpore so závermi „plenárneho nálezu ÚS SR sp. zn.

“, z ktorého mal krajský súd pri rozhodovaní vychádzať.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky ústavný súd uvádza, že sa k problému

priznania dane z pridanej hodnoty uplatnenej k vyúčtovanej odmene správcu konkurznej

podstaty práve v súvislosti so sťažnosťami podávanými sťažovateľkou v minulosti

už viackrát vyjadril, a to jednak prostredníctvom stanoviska k zjednoteniu odchylných

právnych názorov senátov (ďalej len „zjednocovacie stanovisko“) ústavného súdu

sp. zn. PLz. z 19. januára 2011, ako aj prostredníctvom rozhodnutí vydaných

ústavným súdom v rámci predbežného prerokovania sťažností sťažovateľky (napr. sp. zn.

z 29. apríla 2008 alebo sp. zn. z 25. januára 2012).

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje dvoma zjednocovacími stanoviskami

ústavného súdu; starším - vyjadreným v uznesení pod sp. zn. PLz. z 9. septembra

2009 - a novším - vyjadreným v uznesení sp. zn. PLz. z 19. januára 2011.

Túto argumentáciu sťažovateľky ústavný súd považuje za potrebné spresniť v tom smere,

že v skutočnosti existuje len jedno zjednocovacie stanovisko ústavného súdu vyjadrené

v uznesení sp. zn. PLz. z 19. januára 2011. Uznesenie ústavného súdu

sp. zn. PLz. z 9. septembra 2009 totiž nemožno považovať (v pravom slova

zmysle) za zjednocovacie stanovisko, ale len za procesné rozhodnutie ústavného súdu

vychádzajúce z druhej a tretej vety („Plénum ústavného súdu sa uznáša

nadpolovičnou väčšinou všetkých sudcov. Ak sa táto väčšina nedosiahne, návrh

sa zamietne.“).

Uznesením sp. zn. PLz. z 9. septembra 2009 plénum ústavného súdu

zamietlo návrh zjednocovacieho stanoviska, ktorý predložil IV. senát ústavného súdu

v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou vo veci sp. zn. v tomto

znení: „Ak správca konkurznej podstaty bol v čase rozhodovania súdu podľa zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom v čase tohto

rozhodovania zdaniteľnou osobou, potom otázku, či sa k odmene správcu pripočítava daň

z pridanej hodnoty (napriek tomu, že vyhláška jednoznačne ustanovuje, že sa odmena o daň

z pridanej hodnoty nezvyšuje alebo túto otázku vôbec neupravuje), treba riešiť spôsobom,

ktorý je v súlade so zmyslom a účelom inštitútu dane z pridanej hodnoty upraveným

tak v o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,

ako aj v Smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane

z pridanej hodnoty, a v súlade s hierarchickým usporiadaním právnych noriem podľa stupňa

ich právnej sily, teda v súlade so zásadou prednostnej aplikácie právnej normy vyššieho

stupňa právnej sily pred právnou normou nižšieho stupňa právnej sily. Ak konajúci súd

takto nepostupuje, dopustí sa tým porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , ako aj jeho práva na spravodlivé

prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a v spojitosti s nimi aj porušenia základného práva garantovaného

v .“

Nepriamym právnym dôsledkom skutočnosti, že väčšina pléna si v danom prípade

neosvojila právny názor IV. senátu ústavného súdu, bola aj akceptácia právnych názorov

I. senátu ústavného súdu vyjadrených v jeho uznesení sp. zn. z 29. apríla 2008,

ktoré vychádzali z porovnateľného skutkového stavu, aký existuje aj v aktuálnej sťažnosti

sťažovateľky. Uvedené procesné rozhodnutie pléna ústavného súdu z 9. septembra 2009

napokon viedlo aj IV. senát ústavného súdu vo veci sp. zn. k vysloveniu,

že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu ani jej právo na spravodlivé súdne

konanie porušené neboli (pozri nález č. k. -33 z 25. septembra 2009).

Neskôr III. senát ústavného súdu v súvislosti s rozhodovaním vo veci vedenej

pod sp. zn. opätovne navrhol plénu ústavného súdu zjednotenie

odchylných právnych názorov v predmetnej veci. Plénum ústavného súdu uznesením

č. k. PLz. -5 z 19. Januára 2011 prijalo toto zjednocovacie stanovisko:

„Ak z právneho poriadku v zákonnej právnej úprave dane z pridanej hodnoty výslovne

(explicitne) vyplýva povinnosť správcu konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane

z pridanej hodnoty, k vyúčtovanej cene každej poskytnutej služby uplatniť daň z pridanej

hodnoty, potom súd rozhodujúci o odmene správcu konkurznej podstaty je mu povinný daň

z pridanej hodnoty v zodpovedajúcej sume priznať; v opačnom prípade je takéto

rozhodnutie z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.“

Toto zjednocovacie stanovisko bolo možné podľa názoru pléna ústavného súdu prijať

(nešlo teda o prekážku rei iudicatae), pretože vo veci sp. zn. , ktorá viedla

IV. senát k návrhu prvého citovaného zjednocovacieho stanoviska (PLz. ), tento

senát ústavného súdu síce rozhodoval o skutkovo rovnakom prípade, časové relácie

rozhodovania žalovaného všeobecného súdu však orientovali právne posúdenie veci

do prostredia právnej úpravy, ktorá explicitne neumožňovala priznať správcovi k odmene

uplatnenú daň z pridanej hodnoty [ vyhlášky č. Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona

č. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „“) v znení platnom a účinnom do 30. júna 2010].

Na druhej strane III. senát ústavného súdu pri navrhovaní svojho zjednocovacieho

stanoviska vychádzal pri formulácii právneho názoru z právneho stavu, ktorý explicitne

otázku vzťahu odmeny správcu konkurznej podstaty a dane z pridanej hodnoty neriešil.

Zamietnutie návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov z 9. septembra 2009

(PLz. ) tak nebránilo plénu ústavného súdu rozhodnúť o zjednocujúcom stanovisku

predloženom III. senátom ústavného súdu (PLz. ).

Obe rozhodnutia pléna ústavného súdu prijaté v konaní podľa § 6 zákona o ústavnom

súde formálno-právne aj materiálno-právne popri sebe obstoja. Zatiaľ čo vo veci vedenej

pod sp. zn. PLz. bola rozhodujúcou právna úprava výslovne neumožňujúca priznať

správcovi konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane, k vyúčtovanej odmene uplatnenú

daň z pridanej hodnoty tak, ako to je v okolnostiach namietaného prípadu, vo veci vedenej

pod sp. zn. PLz. mala pre rozhodnutie pléna ústavného súdu rozhodujúci význam

právna úprava, ktorá explicitne neupravovala otázku priznania dane z pridanej hodnoty

k vyúčtovanej odmene správcu konkurznej podstaty, a len z rozhodovacej praxi

všeobecných súdov vyplýval názor o nemožnosti takého postupu.

Vzhľadom na uvádzané skutočnosti bolo v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti sťažovateľky rozhodujúce ustáliť časové relácie právnej úpravy, na základe

ktorej krajský súd v napadnutom konaní rozhodol; bolo totiž potrebné ustáliť,

či pri rozhodovaní o nej možno aplikovať právne názory vyjadrené v zjednocovacom

stanovisku sp. zn. PLz. z 19. januára 2011. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na svoj právny názor vyjadrený vo veci vedenej pod sp. zn. ,

v ktorej uviedol, že podľa ústavný súd rozhoduje v pléne okrem iného

aj o zjednocovaní právnych názorov senátov, keďže plénum ústavného súdu treba

považovať za najširší kolektívny orgán ochrany ústavnosti. Ak plénum ústavného súdu

prijme zjednocovacie stanovisko v určitej veci, nie je rozumné predpokladať,

že by sa ktorýkoľvek senát ústavného súdu v podobnej alebo dokonca rovnakej

veci v budúcnosti od právneho názoru pléna ústavného súdu odchýlil. Tento záver

nie je výsledkom výkladu , ale výrazom dôsledného

rešpektovania jedného zo základných hodnotových princípov právneho štátu, a to princípu

právnej istoty [( ), napr. ], ktorého neopomenuteľným

komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka,

aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala

rovnaká odpoveď (napr. , a ), teda to, že obdobné

situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Za diskriminačný potom

možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným

spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (m. m.

a ). Uvedené požiadavky formulované v rozhodnutiach ústavného súdu

nepochybne musí rešpektovať i samotný ich tvorca už len s ohľadom na to, že je súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Z príloh, ktoré sťažovateľka doručila spolu so sťažnosťou ústavnému súdu, vyplýva,

že správu o stave majetku dlžníka, vyúčtovanie odmeny a výdavkov sťažovateľka predložila

okresnému súdu 17. februára 2010. Pritom práve predloženie takejto správy považuje

ústavný súd za rozhodujúci okamih na jednoznačnú identifikáciu na vec aplikovateľných

právnych predpisov (m. m. , PLz. ).

V napadnutom uznesení krajský súd k nepriznaniu zvýšenia odmeny o daň z pridanej

hodnoty predovšetkým uviedol:

„... odmena správkyne sa v prejednávanej veci spravuje vyhl. č.

v znení platnom do 30. 06. 2010, ktorá v § 10 výslovne a jednoznačne stanovila, že zvýšenie

odmeny o DPH predbežnému správcovi nepriznáva.

Keďže pri rozhodovaní okresného súdu bola rozhodujúcou právna úprava, ktorá

výslovne neumožňuje priznať správcovi konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane

k vyúčtovanej odmene uplatnenú DPH, nemohol konkurzný súd, a to aj s prihliadnutím

na rozhodnutie pléna Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. -4 zo dňa 09. 09. 2009,

správcovi ním uplatnenú DPH priznať.“

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vo veci sťažovateľky správne vychádzal

z právnej úpravy obsiahnutej vo vyhláške č. účinnej v čase rozhodovania

o odmene predbežnej správkyni konkurznej podstaty (účinnej do 30. júna 2010, pozn.),

ktorá v § 10 výslovne neumožňovala zvýšiť správcovi alebo predbežnému správcovi, ktorí

sú platiteľmi dane z pridanej hodnoty, odmenu o daň z pridanej hodnoty, čo súčasne

znamená, že v rámci predbežného prerokovania sťažnosti nie sú pre rozhodnutie vo veci

aplikovateľné právne názory vyjadrené v zjednocovacom stanovisku sp. zn. PLz.

z 19. januára 2011, resp. presnejšie z ich obsahu a contrario vyplýva, že krajský súd

v predmetnej veci rozhodol o odmene sťažovateľky ako predbežnej správkyne ústavne

konformným spôsobom.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom sťažovateľkou označeného

základného práva podľa a jej práva podľa dohovoru

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie v konaní vo veci samej. Na tomto základe

ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre konštantne uvádza, že všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení

základného práva podľa by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením (napr. , alebo ). V opačnom prípade by ústavný

súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril

skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne

normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti,

odmietnutie tej časti sťažnosti, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 20

ods. 1 , bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu

medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy

ich možného porušenia.

Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu,

aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012