Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PLz. ÚS 1/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

PLz. -13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2011 v pléne

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Jána Auxta, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily

Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Marianny

Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika podľa § 6 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vo veci

zjednotenia odchylných právnych názorov I. a III. senátu Ústavného súdu Slovenskej

republiky k otázke priznania uplatnenej dane z pridanej hodnoty k odmene správcu

konkurznej podstaty vyslovených v uznesení I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. k. -9 z 29. apríla 2008 a v stanovisku III. senátu Ústavného súdu Slovenskej

republiky, ku ktorému dospel v súvislosti s prerokovaním veci sp. zn. ,

prijal toto

z j e d n o c u j ú c e s t a n o v i s k o :

„Ak z právneho poriadku v zákonnej právnej úprave dane z pridanej hodnoty

výslovne (explicitne) vyplýva povinnosť správcu konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom

dane z pridanej hodnoty, k vyúčtovanej cene každej poskytnutej služby uplatniť daň

z pridanej hodnoty, potom súd rozhodujúci o odmene správcu konkurznej podstaty je mu

povinný daň z pridanej hodnoty v zodpovedajúcej sume priznať; v opačnom prípade je

takéto rozhodnutie z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.“

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. novembra

2007, 21. júla 2008 a 15. februára 2010 doručené sťažnosti JUDr. D. V., B., správkyne

konkurznej podstaty (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorých namietala porušenie základných

práv zaručených a (ďalej len

„ústava“) a svojho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami všeobecných súdov vo veciach

dane z pridanej hodnoty uplatnenej k odmene správcu konkurznej podstaty.

1. Sťažnosť doručená ústavnému súdu 8. novembra 2007 smerovala proti uzneseniu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 28. júna 2007 v konaní

vedenom pod sp. zn. 1 M Obdo V 5/2006, ktorým bolo zamietnuté mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podané

proti uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho z 18. mája 2005 sp. zn.

. Najvyšší súd ako súd odvolací rozhodoval o odvolaní proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 25-24 K 463/99-427

z 23. marca 2005, ktorým krajský súd okrem iného nepriznal sťažovateľke nárok na daň

z pridanej hodnoty uplatnenej k vyúčtovanej odmene správcu konkurznej podstaty.

Krajský súd svoje rozhodnutie v spornej časti odôvodnil tým, že vyhláška

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonávajú

niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej

len „vyhláška“), neumožňuje zvýšenie odmeny správcu konkurznej podstaty o daň

z pridanej hodnoty, a poukázal na skutočnosť, že „v konkurznom konaní je možné

uspokojovať len oprávnené nároky veriteľov, ktoré majú proti úpadcovi. Z konkurznej

podstaty nie je možné uspokojiť pohľadávky iných osôb, ktorí nie sú veriteľmi, pohľadávka

na zaplatenie dane z pridanej hodnoty je pohľadávkou štátu v správe príslušného daňového

úradu voči správkyni ako fyzickej osoby z toho titulu, že získala určitý príjem vo forme

odmeny za výkon svojej funkcie. Pohľadávka na zaplatenie dane z pridanej hodnoty nie je

pohľadávka proti úpadcovi, a preto ju nemožno uspokojiť z konkurznej podstaty.“.

Najvyšší súd rozhodujúc v dovolacom konaní sa stotožnil „s doterajšou dlhoročnou

rozhodovacou praxou súdov prvého stupňa (t. j. krajských súdov), ... pri priznávaní odmeny

správcov konkurzných podstát v tom smere, že túto odmenu jednotne priznali bez navýšenia

o daň z pridanej hodnoty. Táto prax bola a je plne v súlade s ustanovením § 6 písm. a/ vyhl.

č. v znení jej noviel. Navýšenie odmeny správcu o DPH nemá oporu ani v zák.

č. o dani z pridanej hodnoty, pretože tento predpis predovšetkým definuje,

ktoré plnenia sú zdaniteľné, a ktoré subjekty a akým spôsobom daň z pridanej hodnoty

platia, určuje sadzby dane, atď., ale žiadnym spôsobom sa nedotýka výšky odmeny správcu

konkurznej podstaty. Skutočnosť, že správca konkurznej podstaty z priznanej odmeny zaplatí

daň z pridanej hodnoty, ešte neznamená, že táto odmena má byť zvýšená ešte aj o túto

čiastku (t. j. o daň z pridanej hodnoty). Pre takýto postup v právnom poriadku Slovenskej

republiky niet opory.“. Najvyšší súd tiež dôvodil, že výška odmeny správcu konkurznej

podstaty „je vymedzená v ust. vyhl. č. v znení jej noviel, pričom

len takto jasne a určito vymedzená výška odmeny predstavuje pohľadávku proti podstate.

Súčasťou takto vymedzenej odmeny nemôžu byť žiadne iné zložky alebo plnenia, teda

súčasťou tejto odmeny nemôže byť ani daň z pridanej hodnoty, ktorú je povinný z priznanej

odmeny zaplatiť správca podstaty. Táto daň jednoducho nie je podľa platného práva

pohľadávkou proti podstate, a preto z tejto podstaty nemôže byť uspokojená. Opačný výklad

by viedol k ukráteniu ostatných veriteľov pri ich uspokojovaní z podstaty, čím by došlo

k poškodeniu ich práv.“.

I. senát ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky uznesením č. k. -9

z 29. apríla 2008 odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Svoje rozhodnutie založil

na poukaze na stabilizovanú judikatúru ústavného súdu vymedzujúcu vzťah všeobecných

súdov a ústavného súdu v konaní podľa , pričom „nezistil taký výklad

ustanovení citovaných v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci

sťažovateľky, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s označenými článkami .

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli

najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným. Preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú podľa .“.

2. Sťažnosť doručenú ústavnému súdu 21. júla 2008 smerujúcu proti uzneseniu

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -110

z 20. mája 2008, ktorým okresný súd rozhodoval o paušálnej odmene za výkon funkcie

správcu do konania prvej schôdze veriteľov a sťažovateľke nepriznal k vyúčtovanej odmene

uplatnenú daň z pridanej hodnoty s poukazom na ustanovenie § 10 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonávajú niektoré

ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

prijal IV. senát ústavného súdu uznesením č. k. -13 z 3. septembra 2008

na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v prijatej sťažnosti dôvodila, že „v uznesení o priznaní paušálnej

odmeny súd len poukázal na ust. vyhl. č. a vôbec sa nevysporiadal

s otázkou dane z pridanej hodnoty v zmysle o dani z pridanej hodnoty

v platnom znení, hoci správkyňa konkurznej podstaty preukázala, že je platiteľom tejto dane

v zmysle zákona. Súd bez toho, aby sa bol zaoberal konkrétnou konštrukciou dane z

pridanej hodnoty ako takou, rozhodol len izolovane, vytrhnutím z kontextu o tomto nároku

len z hľadiska vykonávacieho predpisu upravujúceho odmenu správcu konkurznej podstaty

a zákona o konkurze a reštrukturalizácii.“. Podľa sťažovateľky „súd neskúmal ukrátenie

správkyne pri nepriznaní odmeny s DPH vo vzťahu k jednostrannému nepriznaniu takéhoto

práva, hoci podľa zákona o dani z pridanej hodnoty je s odmenou za výkon takejto

ekonomickej činnosti spojená povinnosť takúto daň odviesť“.

Keďže pri meritórnom prerokovaní sťažnosti IV. senát ústavného súdu dospel

k právnemu názoru odchylnému od skoršieho právneho názoru I. senátu ústavného súdu,

predložil vec plénu ústavného súdu podľa § 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) pre účely zjednotenia odchylných právnych názorov prijatím tohto stanoviska:

„Ak správca konkurznej podstaty bol v čase rozhodovania súdu podľa zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom v čase tohto

rozhodovania zdaniteľnou osobou, potom otázku, či sa k odmene správcu pripočítava daň

z pridanej hodnoty (napriek tomu, že vyhláška jednoznačne ustanovuje, že sa odmena o daň

z pridanej hodnoty nezvyšuje alebo túto otázku vôbec neupravuje), treba riešiť spôsobom,

ktorý je v súlade so zmyslom a účelom inštitútu dane z pridanej hodnoty upraveným tak

v o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov,

ako aj v Smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane

z pridanej hodnoty, a v súlade s hierarchickým usporiadaním právnych noriem podľa stupňa

ich právnej sily, teda v súlade so zásadou prednostnej aplikácie právnej normy vyššieho

stupňa právnej sily pred právnou normou nižšieho stupňa právnej sily. Ak konajúci súd

takto nepostupuje, dopustí sa tým porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , ako aj jeho práva na spravodlivé

prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a v spojitosti s nimi aj porušenia základného práva garantovaného

v .“

Plénum ústavného súdu uznesením č. k. PLz. -4 z 9. septembra 2009

predložený návrh zjednocujúceho stanoviska väčšinou hlasov zamietlo.

3. III. senát ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky doručenú ústavnému súdu

15. februára 2010 prijal uznesením č. k. -12 z 22. júna 2010 na ďalšie

konanie.

Proti uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vzniesla dve zásadné námietky.

Pre zjednotenie odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu je relevantná druhá

z nich. Vychádzala zo skutočnosti, že krajský súd na základe konečnej správy

o speňažovaní majetku z konkurznej podstaty úpadcu a na základe vyúčtovania odmeny

správcu konkurznej podstaty predložených mu 6. decembra 2004 uznesením č. k. 46-24

K 269/98-469 zo 7. apríla 2006 nepriznal sťažovateľke k odmene uplatnenú daň z pridanej

hodnoty. Krajský súd poukázal na ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky inkorporované do jej

obsahu s účinnosťou od 1. júla 2005, podľa ktorého ak je správca platiteľom dane z pridanej

hodnoty, konkurzná odmena sa nezvyšuje o daň z pridanej hodnoty. Podľa názoru krajského

súdu však „ani predchádzajúce znenie vykonávacieho predpisu nemalo ustanovenie o tom,

že by daň z pridanej hodnoty mala byť súčasťou tejto odmeny. Nešlo ani o pohľadávku proti

podstate, nakoľko ide o budúcu pohľadávku, ktorá vznikne štátu voči správcovi potom, ako

tomuto bude vyplatená odmena na základe právoplatného rozvrhového uznesenia.

To znamená, že ide o vzťah mimo konkurzného konania.“.

Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd uznesením z 23. mája 2006 v konaní

vedenom pod sp. zn. napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil

stotožniac sa pritom s právnymi závermi krajského súdu. K rovnakému záveru potom

dospel aj najvyšší súd ako súd dovolací v uznesení č. k. 1 M Obdo V 6/2007-583

z 26. októbra 2009, ktorým rozhodoval o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora.

Poukázal na svoje rozhodnutie z 28. júna 2007 v konaní sp. zn.

(preskúmavané I. senátom ústavného súdu v konaní sp. zn. ) plne sa stotožniac

s tam použitou právnou argumentáciou. Predovšetkým zdôraznil skutočnosť, že zákon

Národnej rady Slovenskej republiky č. o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov sa „žiadnym spôsobom sa nedotýka výšky odmeny správcu konkurznej

podstaty“, a poukázal i na ustanovenie § 6 písm. a) vyhlášky, z ktorého možno vyvodiť,

že súčasťou odmeny správcu konkurznej podstaty „nemôžu byť žiadne iné zložky

alebo plnenia, teda súčasťou tejto odmeny nemôže byť ani daň z pridanej hodnoty, ktorú je

povinný z priznanej odmeny zaplatiť správca podstaty“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu 15. februára 2010 sťažovateľka tvrdila,

že činnosť správcu konkurznej podstaty napĺňa znaky legálneho pojmu zdaniteľnej osoby

i ekonomickej činnosti podľa o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“), a preto „ak povinnosť

vyúčtovať DPH k odmene za ekonomickú činnosť podľa ust. § 3 ods. 1 zákona o DPH je

povinnosťou zákonnou, tak vykonávací predpis vyhl. č. , od ktorého sa

odvodzuje prax súdov nemôže mať relevantný význam. Je tomu tak preto, že podľa článku

59 odsek 2 Dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo

na základe zákona. Ak máme osobitným zákonom lex specialis právnu úpravu DPH riešenú

komplexne, potom z vyššie uvedeného ústavno-právneho pohľadu argumentovať

vykonávacím predpisom je neprimerané. Vyhláška ako norma nižšej právnej sily nemôže

riešiť dane a teda ani daň z pridanej hodnoty a súd nesmel prihliadať k zneniu vyhlášky,

lebo sa dostal týmto výkladom do kolízie s textom .“. Podľa názoru sťažovateľky „i z

hľadiska posudzovania veci podľa prirodzeného práva v tomto vzťahu absentuje hlboko

presvedčivé odôvodnenie, prečo správca konkurznej podstaty je v režime platenia DPH túto

daň povinný odviesť a v režime vyúčtovania a získania odmeny podľa cenového predpisu

k odmene si nemôže vyúčtovať aj DPH len preto, že konkrétny vykonávací predpis to

neupravuje. Takáto interpretácia je v extrémnom rozpore s princípom spravodlivosti a ide

o prejav hrubého formalizmu pri posudzovaní tohto vzťahu, čo by malo zakladať dotknutie

na základnom práve vlastniť majetok a právo na ochranu takéhoto majetku, ...“.

III. senát ústavného súdu dospel pri meritórnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky

k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru I. senátu ústavného súdu vo veci

sp. zn. , preto predložil vec plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia

odchylných právnych názorov.

4. Zamietnutie návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov z 9. septembra

2009 (PLz. ) nebráni plénu ústavného súdu podľa názoru III. senátu ústavného

súdu rozhodnúť o ním predloženom zjednocujúcom stanovisku.

Vo veci sp. zn. totiž senát ústavného súdu síce rozhodoval o skutkovo

rovnakej kauze sťažovateľky, časové relácie rozhodovania okresného súdu však orientovali

právne posúdenie jej veci na základe právnej úpravy, ktorá explicitne neumožňuje priznať

správcovi k odmene uplatnenú daň z pridanej hodnoty ( vyhlášky č. ).

Sťažnosť sťažovateľky v súčasnosti prerokúvaná III. senátom ústavného súdu však

vychádza (ako je to ustálené v bode 1 II. časti odôvodnenia tohto uznesenia) z právneho

stavu, ktorý otázku priznania dane z pridanej hodnoty uplatnenej k odmene správcu

konkurznej podstaty výslovne neriešil. V identických normatívnych súvislostiach

rozhodoval aj I. senát ústavného súdu vo veci sp. zn. .

II.

Pri meritórnom prerokovaní predloženej sťažnosti III. senát ústavného súdu dospel

k právnemu názoru, ktorý svedčí v prospech sťažovateľkou tvrdeného porušenia ňou

označených základných práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho.

1. Podľa názoru III. senátu ústavného súdu je v konkrétnych skutkových

súvislostiach v prvom rade potrebné ustáliť časové súvislosti, ktoré boli z pohľadu aplikácie

relevantných právnych predpisov na sťažovateľkin prípad rozhodujúce a ktoré v konečnom

dôsledku majú význam aj pre danosť dôvodu na zjednotenie odchylných právnych názorov.

Viackrát novelizovaná vyhláška do 30. júna 2005 neupravovala explicitne otázku

priznania dane z pridanej hodnoty uplatnenej k vyúčtovanej odmene správcu konkurznej

podstaty, ktorý je platiteľom dane. Až s účinnosťou od 1. júla 2005 došlo k zmene tejto

právnej úpravy.

Krajský súd v uznesení č. k. 46-24 K 269/98-469 zo 7. apríla 2006 uviedol,

že „prieskumné pojednávanie v tejto veci skončilo dňa 5.12.2000. Súd preto na rozhodnutie

o odmene aplikoval Vyhl. č. v znení pred účinnosťou Vyhl. č. 389 a 398/2001

Z. z. ... V tomto prípade správkyňa konečnú správu predložila pred účinnosťou Vyhl.

č. “.

Naproti tomu k právnej úprave relevantnej vo vzťahu k uplatnenej dani z pridanej

hodnoty krajský súd uviedol, že „aj keď v súčasnosti platné znenie vykonávacieho predpisu

po novelizácii Vyhl. č. v ustanovení nedáva pochybnosť o tom,

že o daň z pridanej hodnoty nemožno odmenu správcu konkurznej podstaty zvýšiť,

pre úplnosť je potrebné uviesť, že tak nebolo možné urobiť ani pred účinnosťou tejto

novelizácie“.

Z kontextu uznesenia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, v ktorom viackrát

používa odkaz na ustanovenie § 6 písm. a) vyhlášky [nie ustanovenie § 6 ods. 1 písm. a)

vyhlášky], možno len nepriamo vyvodiť, že za rozhodujúci považoval právny stav účinný

pred nadobudnutím účinnosti novelizácie vyhlášky vykonanej vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. , ktorou sa vykonávajú

niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov.

Odpoveď v sťažovateľkinej veci konajúcich všeobecných súdov na otázku,

ktorá právna úprava bola pre rozhodnutie o uplatnenej dani z pridanej hodnoty rozhodujúca,

je vnútorne rozporná, a tak nejednoznačná.

Pre rozhodnutie o uplatnenej dani z pridanej hodnoty bolo podľa názoru III. senátu

ústavného súdu rozhodujúce predloženie konečnej správy o speňažení majetku tvoriaceho

konkurznú podstatu. V tejto správe, ktorej obsah musí zodpovedať právnemu stavu

platnému a účinnému v čase jej predloženia, správca konkurznej podstaty vyúčtuje svoju

odmenu tvoriacu zároveň základ pre určenie dane z pridanej hodnoty.

Ak teda konajúce všeobecné súdy brali vyhlášku za právny základ pre svoje

rozhodovanie o sťažovateľkou uplatnenej dani z pridanej hodnoty (hoci zjavne nejde

o právny predpis vykonávajúci zákon o dani z pridanej hodnoty), mali podľa názoru

III. senátu ústavného súdu vychádzať z jej stavu účinného do 30. júna 2005. Predovšetkým

však ako právny základ pre rozhodovanie o uvedenej otázke mal slúžiť zákon o dani

z pridanej hodnoty v stave účinnom v čase predkladania konečnej správy krajskému súdu

(6. decembra 2004). Preto ak sa najvyšší súd ako súd dovolací v odôvodnení svojho

rozhodnutia odvolával na právnu úpravu dane z pridanej hodnoty účinnú do 30. apríla 2004

[„zvýšenie odmeny správcu o DPH nemá oporu ani v o dani

z pridanej hodnoty, ...“], treba konštatovať, že neaplikoval na posudzovaný skutkový stav

relevantnú právnu úpravu.

2. Jadrom právneho názoru III. senátu ústavného súdu, ktorý vedie k prijatiu tohto

uznesenia, je posúdenie nároku správcu konkurznej podstaty majúceho postavenie platiteľa

dane na priznanie dane z pridanej hodnoty uplatnenej k vyúčtovanej odmene.

Podľa názoru III. senátu ústavného súdu napriek tomu, že dane sú podľa čl. 59 ods. 2

ukladané zákonom alebo na základe zákona, majú aj materiálny ústavno-právny

základ. Ten vyplýva z povahy dane ako verejnoprávneho zásahu do individuálnej sféry

daňovo povinného subjektu tvorenej prioritne katalógom základných práv a slobôd

zakotveným v ústave. Daň teda musí byť uložená ústavne súladným spôsobom, čo znamená,

že aj právne zakotvenie jej konštrukčných prvkov (subjekt, predmet, základ, sadzba a ďalšie

prvky) musí byť ústavne súladné. Inými slovami, aj systém uplatňovania dane (nielen

samotné normatívne rozhodnutie o jej vyberaní) musí disponovať oporou v ústave.

Nadväzne potom orgány aplikujúce daňové zákony (orgány daňovej správy, ale aj súdy) sú

povinné pri ich individuálnej rozhodovacej činnosti dôsledne vychádzať z podstaty

konkrétneho daňového nástroja a jednotlivé právne normy vykladať práve so zreteľom

na podstatu dane, pričom táto povinnosť je zároveň podľa názoru III. senátu ústavného súdu

identifikovateľná s povinnosťou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Daň z pridanej hodnoty ako súčasť daňových sústav väčšiny štátov je

charakterizovaná ako všeobecná, nepriama a spotrebná daň. Tieto základné črty dane

z pridanej hodnoty vyjadrujúce systém jej uplatňovania a nachádzajúce svoje zakotvenie

i v právnej úprave musí do praktickej roviny preniesť aplikačná prax. Inak by daň z pridanej

hodnoty nebola spôsobilá postihnúť daňovým bremenom predmet, ktorý sa štát

(zákonodarca) jej uložením zdaniť rozhodol. Ústavná konformita interpretácie právnych

noriem regulujúcich uplatňovanie dane z pridanej hodnoty je tak daná dôsledným

rešpektovaním vymedzených charakteristických znakov tejto dane orgánmi aplikácie práva.

III. senát ústavného súdu v kontexte tohto rozhodnutia upriamuje pozornosť

na charakteristiku dane z pridanej hodnoty ako dane všeobecnej a spotrebnej.

Všeobecnosť (univerzalita) dane z pridanej hodnoty znamená, že jej podlieha

zásadne spotreba všetkých dodávaných tovarov a poskytovaných služieb. Touto črtou sa daň

z pridanej hodnoty líši od iných (tzv. selektívnych) spotrebných daní, ktoré postihujú len

spotrebu vybraných druhov tovarov (lieh, víno, tabakové výrobky a podobne). Prirodzene,

právna úprava dane z pridanej hodnoty pozná individuálne výnimky z jej uvalenia,

ktoré však zákon o dani z pridanej hodnoty explicitne formuluje (napríklad prípady

oslobodenia od dane).

Všeobecnosť dane z pridanej hodnoty v zákonnej podobe vyplýva zo vzájomného

vzťahu ustanovenia § 2 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty a ustanovení legálne

a účelovo definujúcich pojmy tovar a služba.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v čase

predloženia sťažovateľkinho návrhu na schválenie konečnej správy (ďalej len

„v rozhodnom období“) predmetom dane je

...

b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku

uskutočnené zdaniteľnou osobou,

...

Podľa § 9 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty účinného v rozhodnom období

dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane

a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému

vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu,

b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok,

c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav,

d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym

orgánom alebo na základe zákona.

Citované ustanovenia zakotvujú univerzalitu dane z pridanej hodnoty šírkou svojej

formulácie [„... hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn,

voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ...“; „dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je

dodaním tovaru ...“]. Zákonodarca uvedené formulácie použil práve na dosiahnutie cieľa,

ktorým je zdanenie spotreby zásadne všetkých dodávaných tovarov a poskytovaných

služieb. Vzhľadom na veľmi široké spektrum dodávok tovarov a služieb realizovaných

v ekonomickom prostredí nemožno rozumne od zákonodarcu očakávať, že v daňovom

zákone explicitne vymenuje jednotlivo všetky dodávky tovarov a služieb, ktoré budú

podliehať dani z pridanej hodnoty. Už v tomto svetle sa III. senát ústavného súdu nemôže

stotožniť s celkom opačnou interpretáciou najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho,

podľa ktorej právna úprava dane z pridanej hodnoty účinná do 30. apríla 2004 (tá sa

v otázke všeobecnosti dane z pridanej hodnoty nijak nelíšila od súčasnej právnej úpravy) sa

„žiadnym spôsobom ... nedotýka výšky odmeny správcu konkurznej podstaty“. Takýto

právny názor je v priamom rozpore so širokou legálnou definíciou dodania služby

podľa zákona o dani z pridanej hodnoty, a tým i so všeobecnosťou (univerzalitou) tejto

dane. Najvyšší súd sa ním odchýlil od vôle zákonodarcu ústavne súladným spôsobom

normovanej v zákone o dani z pridanej hodnoty. Tak sa dostal do rozporu i s požiadavkou

ústavne konformného výkladu ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty. Pritom žiadna

z právnych noriem obsiahnutých v zákone o dani z pridanej hodnoty nevyníma explicitne

činnosť správcu konkurznej podstaty spod režimu tejto dane.

Ďalšiu vlastnosťou dane z pridanej hodnoty, ktorá v relevantných súvislostiach

zohráva významnú úlohu, je jej spotrebný charakter. Znamená, že daň z pridanej hodnoty

svojím bremenom zaťažuje spotrebu tovarov a služieb. Materiálnym predmetom dane

z pridanej hodnoty je tak spotreba. Platí to, aj keď formálne zákon o dani z pridanej hodnoty

vymedzuje jej predmet ako zdaniteľné obchody taxatívne uvedené § 2 ods. 1. Vysvetlením

tejto zdanlivej disproporcie je skutočnosť, že daň z pridanej hodnoty ako daň nepriama sa

len z dôvodov techniky zdaňovania viaže na právne vymedzené aktivity podnikateľských

subjektov (dodanie tovaru, poskytnutie služby). Pod technikou zdaňovania tu treba

rozumieť jav, keď spotrebiteľ neodvádza daň z pridanej hodnoty zaplatenú s cenou tovaru

alebo služby do štátneho rozpočtu priamo, ale cenu i daň zaplatí predávajúcemu,

ktorému potom ako platiteľovi dane zákon o dani z pridanej hodnoty ukladá povinnosť daň

vybranú od spotrebiteľa odviesť do štátneho rozpočtu (§ 69 zákona o dani z pridanej

hodnoty).

Spotrebný charakter dane z pridanej hodnoty presúva bremeno tejto dane

na spotrebiteľa tovarov a služieb, a nie na ich dodávateľa. Vyplýva to z dvoch faktorov

majúcich oporu v právnej úprave. Prvým je skutočnosť, že platiteľ dane (subjekt dodávajúci

tovar alebo poskytujúci službu) je pri realizácii zdaniteľného obchodu povinný vystaviť

faktúru (§ 71 ods. zákona o dani z pridanej hodnoty), ktorej povinnou obsahovou

náležitosťou je osobitné uvedenie ceny bez dane [§ 71 ods. 2 písm. g) zákona o dani

z pridanej hodnoty] a výšky dane, ktorá sa má zaplatiť [§ 71 ods. 2 písm. i) zákona o dani

z pridanej hodnoty]. Platiteľ dane je tak podľa zákona o dani z pridanej hodnoty povinný

uplatniť k cene ním dodávaných tovarov a služieb daň. Druhým faktorom je právo platiteľa

dane odpočítať od dane uplatnenej a vybratej od svojho odberateľa daň, ktorú platiteľ dane

musel zaplatiť spolu s cenami dodávok tovarov a služieb svojim dodávateľom na základe

nimi vystavených faktúr (§ 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty). Skutočná suma

dane, ktorú je potom platiteľ dane povinný odviesť do štátneho rozpočtu (vlastná daňová

povinnosť), tvorí podľa § 78 ods. 1 a 2 zákona o dani z pridanej hodnoty len rozdiel

medzi daňou vyfaktúrovanou a inkasovanou platiteľom dane (tzv. daň na výstupe) a daňou

uplatnenou voči platiteľovi dane jeho dodávateľmi (tzv. daň na vstupe).

Keďže daň z pridanej hodnoty sa vyberá na každom stupni výrobného procesu (je to

daň viacstupňová), u každého platiteľa dane, ktorý predstavuje článok výrobného reťazca,

sa systémom odpočítania dane zabezpečí presun daňového bremena na ďalší článok

výrobného procesu. Takto sa potom daňové bremeno presunie až na konečného

spotrebiteľa, ktorý s cenou nadobudnutého tovaru alebo prijatej služby musí na základe

vystavenej faktúry zaplatiť predávajúcemu aj daň z pridanej hodnoty. Konečný spotrebiteľ,

keďže tovar ani službu ďalej podnikateľsky nerealizuje (a teda voči žiadnemu subjektu daň

z pridanej hodnoty neuplatní), už nemá od čoho odpočítať daň zaplatenú s cenami

nadobudnutých tovarov a služieb, a tak sa stáva definitívnym nositeľom daňového bremena,

hoci odvod dane do štátneho rozpočtu postupne v priebehu celého výrobného procesu

technicky zabezpečovali platitelia dane.

Analyzovaný spotrebný charakter dane z pridanej hodnoty všeobecné súdy konajúce

vo veci prerokúvanej III. senátom ústavného súdu svojimi právnymi závermi

nerešpektovali. Ak totiž krajský súd nepriznal sťažovateľke ako správcovi konkurznej

podstaty nárok na daň z pridanej hodnoty docielil stav, keď vďaka následnej realizácii

povinnosti sťažovateľky ako platiteľa dane zaplatiť daň z pridanej hodnoty do štátneho

rozpočtu bolo daňové bremeno uvalené práve na ňu. Sťažovateľka totiž na základe

rozhodnutia krajského súdu nemohla vystaviť faktúru za realizované poskytovanie služieb

tak, aby jej obsahom bola priznaná odmena a zároveň aj k nej uplatnená daň z pridanej

hodnoty. Faktúrou si sťažovateľka mohla uplatniť protihodnotu tvorenú výlučne odmenou

v priznanej sume. Ak potom príslušný správca dane od nej očakával splnenie povinnosti

zaplatiť daň z pridanej hodnoty, musela tak sťažovateľka urobiť zo svojho majetku.

Právny názor všeobecných súdov konajúcich v sťažovateľkinej veci jednoznačne

vychádza z uprednostnenia myšlienky maximalizácie uspokojenia konkurzných veriteľov,

čo je pri výklade právnych predpisov regulujúcich konkurz plne akceptovateľné. Konajúci

súd je však pri svojej rozhodovacej činnosti povinný predmetný skutkový stav posúdiť

komplexne podľa všetkých do úvahy prichádzajúcich právnych noriem, a to bez ohľadu

na to, v akom právnom predpise sa tieto právne normy nachádzajú.

Zdanlivý konflikt právnej úpravy konkurzu a právnej úpravy dane z pridanej hodnoty

konajúce súdy vyriešili v prospech konkurzných právnych predpisov. Obe právne úpravy

však nestoja vo vzájomnom konflikte. Zmyslom a cieľom právnej úpravy konkurzu nie je

právna regulácia zdaňovania činnosti správcu konkurznej podstaty. To je úlohou daňových

právnych predpisov. Preto krajský súd i najvyšší súd mali pri posudzovaní uplatnenej dane

z pridanej hodnoty prioritne vychádzať zo zákona o dani z pridanej hodnoty

pri rešpektovaní výkladových praktík plynúcich z už popísaných charakteristických čŕt tejto

dane. Právny názor, podľa ktorého daň z pridanej hodnoty netvorí pohľadávku

proti podstate, je v tomto svetle opäť výrazom jednostranného uprednostnenia konkurzných

predpisov bez vnímania súvislostí plynúcich z iných (daňových) právnych predpisov.

Dokazuje to aj skutočnosť, že veritelia, ktorým vznikne (iná) pohľadávka proti podstate,

zahŕňajú pravidelne do týchto pohľadávok i fakturovanú daň z pridanej hodnoty a v tomto

rozsahu sú tieto pohľadávky aj uspokojované.

Z hľadiska terminológie zákona o dani z pridanej hodnoty je tiež zrejmé, že činnosť

správcu konkurznej podstaty, ktorá je regulovaná konkurznými predpismi, má charakter

poskytovania služby. Správca konkurznej podstaty nie je spotrebiteľom služieb, ktoré sám

poskytuje plnením úloh vyplývajúcich mu z konkurzných predpisov. Spotrebiteľmi sú tie

subjekty, v prospech ktorých tieto svoje úlohy správca konkurznej podstaty plní (konkurzní

veritelia a úpadca). Preto je v rozpore so zákonne zakotveným systémom uplatňovania dane

z pridanej hodnoty (jej spotrebný charakter) právny názor, na základe ktorého sa bez opory

v zákonnom texte neprizná nárok na daň z pridanej hodnoty subjektu realizujúcemu

zdaniteľné obchody, ktorý nie je spotrebiteľom.

Na pozadí uvedenej argumentácie potom aj právny názor najvyššieho súdu

vychádzajúci z textu vyhlášky, podľa ktorého súčasťou odmeny správcu konkurznej

podstaty „nemôžu byť žiadne iné zložky alebo plnenia, teda súčasťou tejto odmeny nemôže

byť ani daň z pridanej hodnoty, ktorú je povinný z priznanej odmeny zaplatiť správca

podstaty“, je z hľadiska právnej úpravy zákona o dani z pridanej hodnoty irelevantný.

Vyplýva to z nadradenosti zákonného právneho predpisu nad vykonávacím právnym

predpisom, ale hlavne zo všeobecne formulovanej legálnej definície dodania služby

podľa § 9 ods. 1 uvádzajúcej vety zákona o dani z pridanej hodnoty.

Odmena správcu konkurznej podstaty predstavuje protihodnotu za služby ním

poskytnuté, preto tvorí podľa § 22 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty základ dane.

A vzhľadom na to, že po získaní tejto odmeny bol správca konkurznej podstaty ako platiteľ

dane povinný daň z tejto odmeny odviesť na účet príslušného správcu dane, bol konkurzný

súd povinný správcovi konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty,

priznať k vyúčtovanej odmene aj uplatnenú daň z pridanej hodnoty. V prípade opačného

postupu konajúci súd postavil správcu konkurznej podstaty do pozície spotrebiteľa

vlastných služieb, čo je v rozpore s realitou, ale hlavne v rozpore so spotrebným

charakterom dane z pridanej hodnoty. Rovnako tak nepriznaním uplatnenej dane z pridanej

hodnoty k odmene správcu konkurznej podstaty konkurzný súd znevýhodnil správcu

konkurznej podstaty ako platiteľa dane voči iným platiteľom dane, ktorí voči končenému

spotrebiteľovi vyfakturujú cenu a daň z pridanej hodnoty a tieto sumy reálne do svojej

dispozičnej sféry aj príjmu. Na základe toho potom nie sú zaťažení daňovým bremenom tak,

ako správca konkurznej podstaty.

V záujme dosiahnutia presvedčivosti právneho názoru III. senátu ústavného súdu

tento považuje za potrebné naznačiť aj širší záber problematiky postavenia správcu

konkurznej podstaty v právnej úprave dane z pridanej hodnoty. V právnej teórii

i v aplikačnej praxi nie sú jednoznačne vyprofilované názory na otázku, či správca

konkurznej podstaty je zdaniteľnou osobou, ako ju legálne definuje v § 3 zákon o dani

z pridanej hodnoty. Poukazuje sa predovšetkým na problém sústavnosti činnosti správcu

konkurznej podstaty (napr. Jakubčo, J.: Správca konkurznej podstaty a jeho odmena

v konkurznom konaní. In: Obchodné právo, č. 11/2005, s. 61), ale aj na vzťah správcu

konkurznej podstaty ku konkurznému súdu a v tej súvislosti na problém nezávislosti

činnosti správcu konkurznej podstaty, resp. jeho postavenie osobitného verejnoprávneho

orgánu (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júna 2002 vo veci vedenej

pod sp. zn. , N 80/26 SbNU 317).

V naznačených širších súvislostiach však hodno poukázať aj na stav právnej úpravy

vo viacerých štátoch.

Insolvenčný poriadok v Rakúsku (Bundesgesetz über das Insolvenzverfahren

RGBl. Nr. 337/1914) v znení poslednej novelizácie vykonanej zákonom o zmene

insolvenčného práva (Insolvenzrechtsänderungsgesetz 2010, BGBl. I Nr. 29/2010) v § 82

ods. 1 výslovne zakotvuje, že insolvenčný správca má nárok na odmenu s pripočítaním dane

z pridanej hodnoty, ako aj na náhradu hotových výdavkov. Pritom podľa § 84 ods. 1 tohto

zákona insolvenčný súd má dohliadať na činnosť insolvenčného správcu. Môže mu dávať

písomné i ústne pokyny, vyžadovať od neho správy a vysvetlenia. Môže nahliadať

do účtovnej a inej písomnej dokumentácie.

V Spolkovej republike Nemecko Insolvenčný poriadok [Insolvenzordnung

vom 5. Oktober 1994 (BGBl. I S. 2866)] naposledy novelizovaný zákonom z 29. júla 2009

(BGBl. I S. 2355) zakotvuje v § 63 ods. 1 nárok insolvenčného správcu na odmenu

za správu a na náhradu primeraných výdavkov. Zároveň § 65 Insolvenčného poriadku

splnomocňuje Spolkové ministerstvo spravodlivosti na podrobnejšiu úpravu odmeny

a náhrady výdavkov insolvenčného správcu.

Na základe splnomocnenia Spolkové ministerstvo spravodlivosti vydalo

insolvenčno-právne nariadenie o odmeňovaní [Insolvenzrechtliche Vergütungsverordnung

vom 19. August 1998 (BGBl. I S. 2205)], ktoré v § 7 zakotvuje, že k odmene a k náhrade

výdavkov sa určí suma vo výške dane z pridanej hodnoty, ktorú je insolvenčný správca

povinný zaplatiť.

K uvedenému je potrebné dodať, že insolvenčný správca v Spolkovej republike

Nemecko podlieha podľa § 58 Insolvenčného poriadku dozoru insolvenčného súdu, ktorý je

od neho oprávnený kedykoľvek vyžadovať jednotlivé informácie alebo správu o vecnom

stave a o správe.

Rovnako tak v Českej republike ustanovenie § 38 ods. 1 zákona č. 182/2006 Sb.

o úpadku a ůsobech jeho řešení (insolvenční zákon) naposledy novelizovaného zákonom

č. 285/2009 Sb. ustanovuje, že insolvenčný správca má právo na odmenu a náhradu

hotových výdavkov. V prípade konkurzu sa výška odmeny určí z výťažku speňaženia

určeného na rozdelenie medzi veriteľov. Ak je insolvenčný správca platiteľom dane

z pridanej hodnoty, patrí mu k odmene a k náhrade hotových výdavkov čiastka

zodpovedajúca tejto dani, ktorú je insolvenčný správca povinný z odmeny a z náhrady

hotových výdavkov odviesť podľa osobitného predpisu. Zároveň z ustanovenia § 32

insolvenčného zákona regulujúceho zbavenie funkcie insolvenčného správcu vyplýva,

že povinnosti môže insolvenčnému správcovi ukladať aj súd.

V podmienkach Slovenskej republiky vývoj právnej úpravy smeroval doteraz práve

opačným smerom, keď novelizáciou vyhlášky vykonanou s účinnosťou od 1. júla 2005 bola

v § 7 ods. 3 explicitne zakotvená nemožnosť „zvýšiť“ konkurznú odmenu o daň z pridanej

hodnoty, ak je správca konkurznej podstaty platiteľom dane z pridanej hodnoty. Rovnaké

ustanovenie obsahoval aj vykonávací právny predpis k v súčasnosti účinnej zákonnej úprave

konkurzu, a to v vyhlášky č. v znení účinnom od 1. januára 2006.

Z hľadiska prerokúvanej veci III. senátom ústavného súdu a právnej argumentácie

v tomto návrhu však došlo medzičasom v tomto smere k významnému obratu, pretože

s účinnosťou od 1. júla 2010 bola v novelizovaná tak, že sa

slovo "nezvyšuje" nahradilo slovom "zvyšuje", čiže v súčasnosti platná právna úprava

ústrednej otázky v tejto časti rozhodnutia je presne v intenciách názoru III. senátu ústavného

súdu, ktorú v tomto návrhu prezentuje.

Pre formulovaný právny názor III. senátu ústavného súdu však vzhľadom

na skutkové a hlavne časové pozadie ním prerokúvanej kauzy naznačené vývojové trendy

majú len podporný, nie rozhodujúci význam. Jeho povinnosťou bolo vo svetle sťažnostných

námietok posúdiť ústavnú konformitu interpretácie relevantných ustanovení právnych

predpisov, ktoré v časových reláciách sťažovateľkinho prípadu boli alebo mali byť

aplikované. Pritom však ústavný súd nemohol opomenúť aj aplikačnú prax slovenskej

daňovej správy, ktorá správcu konkurznej podstaty bez akýchkoľvek pochybností považuje

za zdaniteľnú osobu na účely dane z pridanej hodnoty a jeho činnosť posudzuje ako

ekonomickú činnosť podľa § 3 zákona o dani z pridanej hodnoty.

III.

Podľa senát, ktorý v súvislosti so svojou rozhodovacou

činnosťou dospeje k právnemu názoru odchylnému od právneho názoru vyjadreného už

v rozhodnutí niektorého zo senátov, predloží plénu ústavného súdu návrh na zjednotenie

odchylných právnych názorov. Plénum ústavného súdu rozhodne o zjednotení odchylných

právnych názorov uznesením. Senát je v ďalšom konaní viazaný uznesením pléna ústavného

súdu.

Plénum ústavného súdu preskúmalo právne názory I., III. a IV. senátu ústavného

súdu v označených veciach a opierajúc sa o argumenty III. senátu vyjadrené v II. časti tohto

uznesenia prijalo zjednocujúce stanovisko uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Senáty ústavného súdu budú podľa poslednej vety

pri rozhodovaní v ďalších obdobných veciach viazané týmto uznesením ústavného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2011