Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 36/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. V., B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu

Ing. V. C. – S., R., zastúpenej advokátom JUDr. F. V., Advokátska kancelária, B., vo veci

namietaného porušenia základných práv zaručených a

Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2011

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. D. V., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Ing. V. C. – S.,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2011

doručená sťažnosť JUDr. D. V., B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Ing. V. C. – S.,

R. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného (ďalej len „“), základného

práva na súdnu ochranu zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) z 31. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako správkyňa konkurznej

podstaty úpadcu Ing. V. C. – S., R. (ďalej len „úpadca“), v konkurznom konaní vedenom

pred Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

predložila 7. októbra 2010 konečnú správu o speňažení majetku z podstaty, vyúčtovanie

odmeny a výdavkov, v ktorej si okrem iného vyúčtovala odmenu v sume 2 706 € vrátane

dane z pridanej hodnoty.

Krajský súd uznesením č. k. -399 z 22. novembra 2010 predloženú

správu schválil s tým, že celkový príjem konkurznej podstaty je 10 443,94 €, uspokojené

pohľadávky proti podstate predstavujú 216,79 €, na rozdelenie veriteľom zostáva suma

10 227,15 €, odmena sťažovateľky predstavuje 1 900,35 € a jej výdavky ako správkyne

činia 250 €. K otázke sťažovateľkou uplatnenej dane z pridanej hodnoty krajský súd

uviedol, že „ v znení neskorších predpisov, ktorá upravuje výšku

odmeny správcu podstaty, neumožňuje jej navýšenie o daň z pridanej hodnoty. Konkurzný

súd poukazuje však najmä na tú skutočnosť, že v konkurznom konaní je možné uspokojovať

len oprávnené pohľadávky veriteľov, ktoré majú proti úpadcovi. Z konkurznej podstaty nie

je možné uspokojiť pohľadávky iných osôb, ktorí nie sú veriteľmi. Pohľadávka na zaplatenie

dane z pridanej hodnoty je pohľadávkou štátu v správe príslušného daňového orgánu voči

správkyni ako fyzickej osobe z titulu toho, že získala určitý príjem vo forme odmeny

za výkon svojej funkcie. Pohľadávka na zaplatenie dane z pridanej hodnoty nie je

pohľadávkou proti úpadcovi, a preto ju nie je možné uspokojiť z prostriedkov konkurznej

podstaty.“.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu vo výroku o odmene odvolanie.

Poukázala v ňom na relevantné ustanovenia o dani z pridanej

hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“),

z ktorých podľa jej názoru vyplýva, že „činnosť správcu konkurznej podstaty je nepochybne

činnosťou, ktorá spadá pod režim zdaniteľnej osoby. Ak takýto subjekt dosahuje z činnosti

správcu konkurznej podstaty, musí platiť daň z pridanej hodnoty, lebo vykonáva činnosť,

ktorá je predmetovo vymedzená v ust. § 2 ods. 1 písm. b/ zákona preto, lebo ide o službu

za protihodnotu. Preto ako správca konkurznej podstaty musí odvádzať z tejto činnosti

podľa cit. zákona daň. ...

v platnom znení () negatívne zasahuje a dostáva

sa do rozporu so zákonom o DPH. Ak zákon pri stanovení základu dane a následne pri

výpočte dani predpokladá, že cena bude obsahovať aj daň z pridanej hodnoty, tak právny

predpis nižšej právnej sily ako vyhláška je, nemôže izolovane a nesystémovo stanoviť iné

podmienky určenia protihodnoty za dodanú službu. Jedná sa o neudržateľný právny stav

pre uvedený zásadný rozpor. Nastáva hrubá diskriminácia správcu konkurznej podstaty

pred zákonom, keď podľa ust. vykonávacej vyhlášky č. k zákonu

o konkurze a vyrovnaní odmena sa nezvyšuje o DPH, ale v zmysle zákona o DPH správca

DPH platiť štátu musí. Týmto je diskriminovaný správca konkurznej podstaty dodatočne

zdaňovaný a toto považuje za nezákonné a protiústavné. Odvolateľ je toho názoru, že

neexistuje akceptovaný dôvod na nepriznanie DPH len preto, že vykonávací predpis to

ku konkurznej odmene neumožňuje.“.

S poukazom na a sťažovateľka formulovala názor,

že „súd v predmetnom konaní je pri riešení otázky DPH viazaný platným zákonom o DPH

a princípom proporcionality a nie vyhláškou č. ...“.

Najvyšší súd ako súd odvolací uznesením z 31. marca 2011 v konaní vedenom pod

sp. zn. napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s právnym

názorom krajského súdu a uviedol, že „spôsob určenia a výpočtu odmeny striktne stanovuje

v znení neskorších predpisov (novely č.

písm. a/, ods. 3, § 7 ods. 1, 3), ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona

o konkurze a vyrovnaní. Len odmena, vypočítaná v súlade so všeobecno – záväzným

právnym predpisom, sa stáva pohľadávkou proti podstate a bude uspokojená v zmysle § 31

ods. 6 písm. a/ ZKV, t. zn., že súčasťou tejto odmeny nemôže byť daň z pridanej hodnoty,

a preto nie je DPH pohľadávkou proti podstate a konkurzný súd ju nemôže vyplatiť

z dlžníkovho majetku – konkurznej podstaty. Opačný výklad by viedol k ukráteniu ostatných

veriteľov pri ich uspokojovaní z podstaty, čím by došlo k poškodeniu ich práv a takýmto

postupom by došlo k porušeniu základných práv účastníka konania na súdnu ochranu

a spravodlivé prejednanie jeho veci ( ).“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka cituje relevantné ustanovenia

zákona o dani z pridanej hodnoty (§ 3 ods. 1, 2 a 3) a vyvodzuje z nich, že „činnosť správcu

konkurznej podstaty je nepochybne činnosťou, ktorá spadá pod režim zdaniteľnej osoby“.

Zákonná „konštrukcia dane z pridanej hodnoty obsahuje v sebe nielen povinnosť platiť

DPH, ale aj povinnosť DPH vyúčtovať pre všetky tie činnosti a subjekty, ktoré sú uvedené

v ust. § 3 zákona o DPH. Správca konkurznej podstaty ako daňovník je v tomto prípade

prijímateľom takejto dane a pretože ide o nepriamu daň zároveň distribútorom, lebo takto

vyúčtovanú daň musí distribuovať (odviesť – zaplatiť) priamo správcovi dane. Takto

vyúčtovaná daň nepatrí daňovníkovi, patrí správcovi dane (štátu) a daňovník ju len musí

odviesť na príslušný účet.“.

Citujúc a poukazujúc aj na sťažovateľka

dôvodí, že „ak máme osobitným zákonom lex specialis právnu úpravu DPH riešenú

komplexne, potom... argumentovať vykonávacím predpisom je neprimerané. Vyhláška ako

norma nižšej právnej sily nemôže riešiť dane a teda ani daň z pridanej hodnoty a súd

nesmel prihliadať k zneniu vyhlášky, lebo sa dostal týmto výkladom do kolízie s textom

.“. Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že „ani osobitný zákon a ani SR

nedáva podklad na úpravu a ukladanie daní inak, ako zákonom a na základe zákona. Zákon

o DPH nemá žiadnu špeciálnu úpravu, ktorá by zmocňovala podrobnejšiu úpravu DPH

vo vzťahu k vyhláške č. Potom neexistuje žiadna súvislosť úpravy DPH

osobitne pre správcov konkurznej podstaty inak, ako podľa špeciálneho zákona o DPH.“.

K názoru najvyššieho súdu, že priznanie uplatnenej dane z pridanej hodnoty

k odmene správcu konkurznej podstaty by viedlo k ukráteniu veriteľov pri uspokojovaní ich

pohľadávok, sťažovateľka protiargumentuje, že výkladom a aplikáciou v jej veci konajúcich

všeobecných súdov došlo k jej ukráteniu „vo vzťahu k jednostrannému nepriznaniu

takéhoto práva, hoci s odmenou za výkon takejto ekonomickej činnosti je spojená povinnosť

takúto daň odviesť. I z hľadiska posudzovania veci podľa prirodzeného práva v tomto

vzťahu absentuje hlboko presvedčivé odôvodnenie, prečo správca konkurznej podstaty je v

režime platenia DPH túto daň povinný odviesť a v režime vyúčtovania a získania odmeny

podľa cenového predpisu k odmene si nemôže vyúčtovať DPH len preto, že konkrétny

vykonávací predpis to neupravuje. Takáto interpretácia je v extrémnom rozpore s

princípom spravodlivosti a ide o prejav hrubého formalizmu pri posudzovaní tohto vzťahu,

čo by malo zakladať dotknutie na základnom práve vlastniť majetok a právo na ochranu

takéhoto majetku...“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol vo veci týmto nálezom:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením spis. zn.: zo dňa

31. marca 2011 porušil základné právo sťažovateľky JUDr. D. V. – advokátky, B.,

správkyne konkurznej podstaty úpadcu Ing. V. C. – S., R., vlastniť majetok a základné právo

na ochranu majetku podľa SR.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením spis. zn.: zo dňa

31. marca 2011 porušil základné právo sťažovateľky JUDr. D. V. – advokátky, B.,

správkyne konkurznej podstaty úpadcu Ing. V. C. – S., R., na spravodlivý proces

(na spravodlivé súdne konanie) podľa SR a podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky spis. zn.: zo dňa 31. marca 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie

konanie.

5. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľke JUDr. D. V. – advokátke, B.,

správkyne konkurznej podstaty úpadcu Ing. V. C. – S., R., priznáva náhradu trov právneho

zastupovania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov),

ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu

JUDr. F. V., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a jej

práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť

v dôsledku potvrdenia právneho názoru krajského súdu ako súdu prvého stupňa, podľa

ktorého k odmene správcu konkurznej podstaty nemožno priznať aj uplatnenú daň

z pridanej hodnoty. Sťažovateľka argumentuje postavením správcu konkurznej podstaty

v režime právnej úpravy dane z pridanej hodnoty, ako aj viazanosťou sudcu všeobecného

súdu iba , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). V jej veci konajúce všeobecné súdy preto nemali

rešpektovať ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. , ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze

a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého ak je

správca platiteľom dane z pridanej hodnoty, konkurzná odmena sa nezvyšuje o daň

z pridanej hodnoty.

Hoci ústavný súd už judikoval, že neupravuje základné práva

a slobody, ktoré sú predmetom konania o sťažnosti podľa , ale princípy

fungovania nezávislého súdnictva (), k obsahu základného práva na súdnu

ochranu celkom jednoznačne uviedol, že v situácii, keď ustanovenie právneho predpisu

dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom),

má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva

celkom jednoznačne z v spojení s ... Táto povinnosť súdu

zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa

().

1.1 Ústavný súd sa k problému priznania dane z pridanej hodnoty uplatnenej

k vyúčtovanej odmene správcu konkurznej podstaty práve v súvislosti so sťažnosťami

podávanými sťažovateľkou už viackrát vyjadril, a to predovšetkým prostredníctvom

zjednocovania odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu.

Uznesením č. k. PLz. -4 z 9. septembra 2009 plénum ústavného súdu

zamietlo návrh zjednocovacieho stanoviska, ktorý predložil IV. senát ústavného súdu

v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou vo veci sp. zn. v tomto znení:

„Ak správca konkurznej podstaty bol v čase rozhodovania súdu podľa

Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom v čase tohto rozhodovania

zdaniteľnou osobou, potom otázku, či sa k odmene správcu pripočítava daň z pridanej

hodnoty (napriek tomu, že vyhláška jednoznačne ustanovuje, že sa odmena o daň z pridanej

hodnoty nezvyšuje alebo túto otázku vôbec neupravuje), treba riešiť spôsobom, ktorý je

v súlade so zmyslom a účelom inštitútu dane z pridanej hodnoty upraveným tak v zákone

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako aj v Smernici

Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty,

a v súlade s hierarchickým usporiadaním právnych noriem podľa stupňa ich právnej sily,

teda v súlade so zásadou prednostnej aplikácie právnej normy vyššieho stupňa právnej sily

pred právnou normou nižšieho stupňa právnej sily. Ak konajúci súd takto nepostupuje,

dopustí sa tým porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj jeho práva na spravodlivé prejednanie jeho

záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a v spojitosti s nimi aj porušenia základného práva garantovaného v

Slovenskej republiky.“

Uvedené rozhodnutie pléna ústavného súdu napokon viedlo aj IV. senát ústavného

súdu vo veci sp. zn. k vysloveniu, že základné právo sťažovateľky na súdnu

ochranu ani jej právo na spravodlivé súdne konanie porušené neboli (pozri nález č. k. IV.

ÚS 265/08-33 z 25. septembra 2009).

Neskôr III. senát ústavného súdu v súvislosti s rozhodovaním vo veci vedenej pod

sp. zn. opätovne navrhol plénu ústavného súdu zjednotenie odchylných

právnych názorov v predmetnej veci. Plénum ústavného súdu uznesením č. k.

PLz. -5 z 19. januára 2011 prijalo toto zjednocovacie stanovisko: „Ak z právneho

poriadku v zákonnej právnej úprave dane z pridanej hodnoty výslovne (explicitne) vyplýva

povinnosť správcu konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty,

k vyúčtovanej cene každej poskytnutej služby uplatniť daň z pridanej hodnoty, potom súd

rozhodujúci o odmene správcu konkurznej podstaty je mu povinný daň z pridanej hodnoty

v zodpovedajúcej sume priznať; v opačnom prípade je takéto rozhodnutie

z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.“

V poradí druhé citované a plénom ústavného súdu schválené zjednocovacie

stanovisko bolo možné podľa názoru pléna ústavného súdu prijať (nešlo teda o prekážku

rei iudicatae), pretože vo veci sp. zn. , ktorá viedla IV. senát k návrhu prvého

citovaného zjednocovacieho stanoviska (PLz. ), tento senát ústavného súdu síce

rozhodoval o skutkovo rovnakej kauze, časové relácie rozhodovania žalovaného

všeobecného súdu však orientovali právne posúdenie veci do prostredia právnej úpravy,

ktorá explicitne neumožňovala priznať správcovi k odmene uplatnenú daň z pridanej

hodnoty [ vyhlášky č. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,

ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „vyhláška

č. “) v znení platnom a účinnom do 30. júna 2010]. Na druhej strane,

III. senát ústavného súdu pri navrhovaní druhého citovaného zjednocovacieho stanoviska

vychádzal pri formulácii právneho názoru z právneho stavu, ktorý explicitne otázku vzťahu

odmeny správcu konkurznej podstaty a dane z pridanej hodnoty neriešil. Zamietnutie

návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov z 9. septembra 2009 (PLz. )

tak nebránilo plénu ústavného súdu rozhodnúť o zjednocujúcom stanovisku predloženom

III. senátom ústavného súdu (PLz. ).

1.2 Obe rozhodnutia pléna ústavného súdu realizované podľa § 6 zákona o ústavnom

súde formálno-právne aj materiálno-právne popri sebe obstoja. Kým totiž vo veci sp. zn.

PLz. bola rozhodujúcou právna úprava výslovne neumožňujúca priznať správcovi

konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane, k vyúčtovanej odmene uplatnenú daň

z pridanej hodnoty, vo veci sp. zn. PLz. mala pre rozhodnutie pléna ústavného

súdu rozhodujúci význam právna úprava, ktorá explicitne neupravovala otázku priznania

dane z pridanej hodnoty k vyúčtovanej odmene správcu konkurznej podstaty, a len

rozhodovacia prax všeobecných súdov zastávala názor o nemožnosti takého postupu.

1.3 Pre rozhodnutie o tu predbežne prerokúvanej sťažnosti sťažovateľky preto bolo

rozhodujúce ustáliť časové relácie jej kauzy tak, aby bolo možné dospieť k jednoznačnému

záveru, ktorým z citovaných dvoch rozhodnutí pléna ústavného súdu prijatých podľa § 6

bude senát ústavného súdu viazaný. Ústavný súd k uplatňovaniu

v rozhodovacej praxi senátov ústavného súdu totiž už vo veci

sp. zn. uviedol, že podľa ústavný súd rozhoduje

v pléne okrem iného aj o zjednocovaní právnych názorov senátov, preto ho možno

považovať za najširší kolektívny orgán ochrany ústavnosti. Ak teda plénum ústavného súdu

prijme zjednocovacie stanovisko v určitej veci, nie je rozumné predpokladať, že by sa

ktorýkoľvek senát ústavného súdu v podobnej alebo dokonca rovnakej veci v budúcnosti

od právneho názoru pléna ústavného súdu odchýlil. Tento záver nie je výsledkom výkladu

, ale výrazom dôsledného rešpektovania jedného zo základných

hodnotových princípov právneho štátu, a to princípu právnej istoty [( ),

napr. ], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku

pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom

právne posudzované. Za diskriminačný potom možno považovať taký postup, ktorý rovnaké

alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne

a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis a ). Uvedené požiadavky

formulované v rozhodnutiach ústavného súdu nepochybne musí rešpektovať i samotný ich

tvorca už len s ohľadom na to, že je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

1.4 Z príloh, ktoré sťažovateľka doručila spolu so sťažnosťou ústavnému súdu,

vyplýva, že konečnú správu o speňažení majetku z podstaty, vyúčtovanie odmeny a

výdavkov predložila krajskému súdu 7. októbra 2010. Pritom práve predloženie predmetnej

správy považuje ústavný súd za rozhodujúci okamih pre jednoznačnú identifikáciu

aplikovateľných účinných a platných právnych predpisov (,

PLz. ).

Ústavný súd však nemôže opomenúť, že rozhodovanie o sťažovateľkou vyúčtovanej

odmene i k nej uplatnenej dani z pridanej hodnoty síce časovo spadalo do obdobia platnosti

a účinnosti novej právnej úpravy konkurzu [ o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) a naň nadväzujúca

Z. z.], avšak podľa intertemporálneho ustanovenia § 206 ods. 1 zákona o konkurze

a reštrukturalizácii konkurzy a vyrovnania vyhlásené alebo povolené pred účinnosťou tohto

zákona, ako aj právne vzťahy s nimi súvisiace sa spravujú podľa doterajších právnych

predpisov. Súčasne podľa § 206 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd vyhlási

konkurz alebo povolí vyrovnanie na základe návrhu podaného pred účinnosťou tohto

zákona podľa doterajších právnych predpisov. Tieto konkurzy a vyrovnania, ako aj právne

vzťahy s nimi súvisiace sa spravujú podľa doterajších právnych predpisov.

Z citovaných ustanovení a berúc zároveň do úvahy spisovú značku konania, v ktorom

sa rozhodovalo o sťažovateľkou vyúčtovanej odmene (), je zrejmé, že krajský

súd i najvyšší súd správne aplikovali na sťažovateľkin prípad právnu úpravu účinnú pred

1. januárom 2006, keď nadobudla účinnosť nová právna úprava konkurzu. To malo

za následok, že k odmene uplatnenú daň z pridanej hodnoty bolo potrebné právne posúdiť

podľa § 7 ods. 3 vyhlášky v znení platnom a účinnom od 1. júla 2005. Podľa tohto

ustanovenia ak je správca platiteľom dane z pridanej hodnoty, konkurzná odmena sa

nezvyšuje o daň z pridanej hodnoty.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozhodovanie

o sťažovateľkinej odmene i k nej uplatnenej dani z pridanej hodnoty sa riadilo právnou

úpravou, ktorá výslovne zakazovala konkurznému súdu priznať správcovi konkurznej

podstaty k odmene uplatnenú daň z pridanej hodnoty. Pre výsledok predbežného

prerokovania predloženej sťažnosti sťažovateľky tak bolo rozhodujúce právoplatné

uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. -4 z 9. septembra 2009, ktorým bol

zamietnutý návrh zjednocovacieho stanoviska svedčiaceho v prospech aktuálnej

sťažovateľkinej argumentácie.

Aj III. senát ústavného súdu je tak viazaný (bod 1.3) názorom pléna ústavného súdu

vyjadreným v relevantnom právoplatnom zjednocovacom uznesení (PLz. ), a preto,

keďže prijatie sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu

i práva na spravodlivé súdne konanie by nemohlo viesť ku konštatovaniu porušenia týchto

práv sťažovateľky pri meritórnom prerokovaní jej sťažnosti, odmietol ústavný súd sťažnosť

v predmetnej časti ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

Ustálená rozhodovacia prax ústavného súdu týkajúca sa možného vyslovenia

porušenia základného práva vlastniť majetok v konaní podľa vychádza

z názoru, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom

prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym

orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný

súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach

všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným

predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím

najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti

sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1

, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi

právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich

možného porušenia.

Podľa sa k odôvodneniu tohto rozhodnutia

pripája odlišné stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012