Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 36/2012
PDF · 222.89 KB
No categories available
III. ÚS 36/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. V., B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu
Ing. V. C. – S., R., zastúpenej advokátom JUDr. F. V., Advokátska kancelária, B., vo veci
namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2011
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 85/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. D. V., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Ing. V. C. – S.,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2011
doručená sťažnosť JUDr. D. V., B., správkyne konkurznej podstaty úpadcu Ing. V. C. – S.,
R. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie základného práva vlastniť majetok
zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) z 31. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 85/2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako správkyňa konkurznej
podstaty úpadcu Ing. V. C. – S., R. (ďalej len „úpadca“), v konkurznom konaní vedenom
pred Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 25 K 31/2005
predložila 7. októbra 2010 konečnú správu o speňažení majetku z podstaty, vyúčtovanie
odmeny a výdavkov, v ktorej si okrem iného vyúčtovala odmenu v sume 2 706 € vrátane
dane z pridanej hodnoty.
Krajský súd uznesením č. k. 25 K 31/2005-399 z 22. novembra 2010 predloženú
správu schválil s tým, že celkový príjem konkurznej podstaty je 10 443,94 €, uspokojené
pohľadávky proti podstate predstavujú 216,79 €, na rozdelenie veriteľom zostáva suma
10 227,15 €, odmena sťažovateľky predstavuje 1 900,35 € a jej výdavky ako správkyne
činia 250 €. K otázke sťažovateľkou uplatnenej dane z pridanej hodnoty krajský súd
uviedol, že „vyhláška č. 493/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorá upravuje výšku
odmeny správcu podstaty, neumožňuje jej navýšenie o daň z pridanej hodnoty. Konkurzný
súd poukazuje však najmä na tú skutočnosť, že v konkurznom konaní je možné uspokojovať
len oprávnené pohľadávky veriteľov, ktoré majú proti úpadcovi. Z konkurznej podstaty nie
je možné uspokojiť pohľadávky iných osôb, ktorí nie sú veriteľmi. Pohľadávka na zaplatenie
dane z pridanej hodnoty je pohľadávkou štátu v správe príslušného daňového orgánu voči
správkyni ako fyzickej osobe z titulu toho, že získala určitý príjem vo forme odmeny
za výkon svojej funkcie. Pohľadávka na zaplatenie dane z pridanej hodnoty nie je
pohľadávkou proti úpadcovi, a preto ju nie je možné uspokojiť z prostriedkov konkurznej
podstaty.“.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu vo výroku o odmene odvolanie.
Poukázala v ňom na relevantné ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej hodnoty“),
z ktorých podľa jej názoru vyplýva, že „činnosť správcu konkurznej podstaty je nepochybne
činnosťou, ktorá spadá pod režim zdaniteľnej osoby. Ak takýto subjekt dosahuje z činnosti
správcu konkurznej podstaty, musí platiť daň z pridanej hodnoty, lebo vykonáva činnosť,
ktorá je predmetovo vymedzená v ust. § 2 ods. 1 písm. b/ zákona preto, lebo ide o službu
za protihodnotu. Preto ako správca konkurznej podstaty musí odvádzať z tejto činnosti
podľa cit. zákona daň. ...
Vyhláška č. 493/1991 Zb. v platnom znení (§ 7 ods. 3) negatívne zasahuje a dostáva
sa do rozporu so zákonom o DPH. Ak zákon pri stanovení základu dane a následne pri
výpočte dani predpokladá, že cena bude obsahovať aj daň z pridanej hodnoty, tak právny
predpis nižšej právnej sily ako vyhláška je, nemôže izolovane a nesystémovo stanoviť iné
podmienky určenia protihodnoty za dodanú službu. Jedná sa o neudržateľný právny stav
pre uvedený zásadný rozpor. Nastáva hrubá diskriminácia správcu konkurznej podstaty
pred zákonom, keď podľa ust. § 7 ods. 3 vykonávacej vyhlášky č. 493/1991 Zb. k zákonu
o konkurze a vyrovnaní odmena sa nezvyšuje o DPH, ale v zmysle zákona o DPH správca
DPH platiť štátu musí. Týmto je diskriminovaný správca konkurznej podstaty dodatočne
zdaňovaný a toto považuje za nezákonné a protiústavné. Odvolateľ je toho názoru, že
neexistuje akceptovaný dôvod na nepriznanie DPH len preto, že vykonávací predpis to
ku konkurznej odmene neumožňuje.“.
S poukazom na čl. 59 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy sťažovateľka formulovala názor,
že „súd v predmetnom konaní je pri riešení otázky DPH viazaný platným zákonom o DPH
a princípom proporcionality a nie vyhláškou č. 493/1991 Zb. ...“.
Najvyšší súd ako súd odvolací uznesením z 31. marca 2011 v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Obo 85/2010 napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil. Stotožnil sa s právnym
názorom krajského súdu a uviedol, že „spôsob určenia a výpočtu odmeny striktne stanovuje
vyhláška č. 493/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (novely č. 292/2005 Z. z. § 6 ods. 1
písm. a/, ods. 3, § 7 ods. 1, 3), ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona
o konkurze a vyrovnaní. Len odmena, vypočítaná v súlade so všeobecno – záväzným
právnym predpisom, sa stáva pohľadávkou proti podstate a bude uspokojená v zmysle § 31
ods. 6 písm. a/ ZKV, t. zn., že súčasťou tejto odmeny nemôže byť daň z pridanej hodnoty,
a preto nie je DPH pohľadávkou proti podstate a konkurzný súd ju nemôže vyplatiť
z dlžníkovho majetku – konkurznej podstaty. Opačný výklad by viedol k ukráteniu ostatných
veriteľov pri ich uspokojovaní z podstaty, čím by došlo k poškodeniu ich práv a takýmto
postupom by došlo k porušeniu základných práv účastníka konania na súdnu ochranu
a spravodlivé prejednanie jeho veci (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľka cituje relevantné ustanovenia
zákona o dani z pridanej hodnoty (§ 3 ods. 1, 2 a 3) a vyvodzuje z nich, že „činnosť správcu
konkurznej podstaty je nepochybne činnosťou, ktorá spadá pod režim zdaniteľnej osoby“.
Zákonná „konštrukcia dane z pridanej hodnoty obsahuje v sebe nielen povinnosť platiť
DPH, ale aj povinnosť DPH vyúčtovať pre všetky tie činnosti a subjekty, ktoré sú uvedené
v ust. § 3 zákona o DPH. Správca konkurznej podstaty ako daňovník je v tomto prípade
prijímateľom takejto dane a pretože ide o nepriamu daň zároveň distribútorom, lebo takto
vyúčtovanú daň musí distribuovať (odviesť – zaplatiť) priamo správcovi dane. Takto
vyúčtovaná daň nepatrí daňovníkovi, patrí správcovi dane (štátu) a daňovník ju len musí
odviesť na príslušný účet.“.
Citujúc čl. 59 ods. 2 ústavy a poukazujúc aj na čl. 144 ods. 1 ústavy sťažovateľka
dôvodí, že „ak máme osobitným zákonom lex specialis právnu úpravu DPH riešenú
komplexne, potom... argumentovať vykonávacím predpisom je neprimerané. Vyhláška ako
norma nižšej právnej sily nemôže riešiť dane a teda ani daň z pridanej hodnoty a súd
nesmel prihliadať k zneniu vyhlášky, lebo sa dostal týmto výkladom do kolízie s textom
Ústavy.“. Sťažovateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že „ani osobitný zákon a ani Ústavy SR
nedáva podklad na úpravu a ukladanie daní inak, ako zákonom a na základe zákona. Zákon
o DPH nemá žiadnu špeciálnu úpravu, ktorá by zmocňovala podrobnejšiu úpravu DPH
vo vzťahu k vyhláške č. 493/1991 Zb. Potom neexistuje žiadna súvislosť úpravy DPH
osobitne pre správcov konkurznej podstaty inak, ako podľa špeciálneho zákona o DPH.“.
K názoru najvyššieho súdu, že priznanie uplatnenej dane z pridanej hodnoty
k odmene správcu konkurznej podstaty by viedlo k ukráteniu veriteľov pri uspokojovaní ich
pohľadávok, sťažovateľka protiargumentuje, že výkladom a aplikáciou v jej veci konajúcich
všeobecných súdov došlo k jej ukráteniu „vo vzťahu k jednostrannému nepriznaniu
takéhoto práva, hoci s odmenou za výkon takejto ekonomickej činnosti je spojená povinnosť
takúto daň odviesť. I z hľadiska posudzovania veci podľa prirodzeného práva v tomto
vzťahu absentuje hlboko presvedčivé odôvodnenie, prečo správca konkurznej podstaty je v
režime platenia DPH túto daň povinný odviesť a v režime vyúčtovania a získania odmeny
podľa cenového predpisu k odmene si nemôže vyúčtovať DPH len preto, že konkrétny
vykonávací predpis to neupravuje. Takáto interpretácia je v extrémnom rozpore s
princípom spravodlivosti a ide o prejav hrubého formalizmu pri posudzovaní tohto vzťahu,
čo by malo zakladať dotknutie na základnom práve vlastniť majetok a právo na ochranu
takéhoto majetku...“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol vo veci týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením spis. zn.: 4 Obo 85/2010 zo dňa
31. marca 2011 porušil základné právo sťažovateľky JUDr. D. V. – advokátky, B.,
správkyne konkurznej podstaty úpadcu Ing. V. C. – S., R., vlastniť majetok a základné právo
na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením spis. zn.: 4 Obo 85/2010 zo dňa
31. marca 2011 porušil základné právo sťažovateľky JUDr. D. V. – advokátky, B.,
správkyne konkurznej podstaty úpadcu Ing. V. C. – S., R., na spravodlivý proces
(na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky spis. zn.: 4 Obo 85/2010 zo dňa 31. marca 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie
konanie.
5. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľke JUDr. D. V. – advokátke, B.,
správkyne konkurznej podstaty úpadcu Ing. V. C. – S., R., priznáva náhradu trov právneho
zastupovania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov),
ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu
JUDr. F. V., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a jej
práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť
v dôsledku potvrdenia právneho názoru krajského súdu ako súdu prvého stupňa, podľa
ktorého k odmene správcu konkurznej podstaty nemožno priznať aj uplatnenú daň
z pridanej hodnoty. Sťažovateľka argumentuje postavením správcu konkurznej podstaty
v režime právnej úpravy dane z pridanej hodnoty, ako aj viazanosťou sudcu všeobecného
súdu iba ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V jej veci konajúce všeobecné súdy preto nemali
rešpektovať ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze
a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého ak je
správca platiteľom dane z pridanej hodnoty, konkurzná odmena sa nezvyšuje o daň
z pridanej hodnoty.
Hoci ústavný súd už judikoval, že čl. 144 ods. 1 ústavy neupravuje základné práva
a slobody, ktoré sú predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ale princípy
fungovania nezávislého súdnictva (II. ÚS 81/02), k obsahu základného práva na súdnu
ochranu celkom jednoznačne uviedol, že v situácii, keď ustanovenie právneho predpisu
dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom),
má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva
celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy... Táto povinnosť súdu
zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy
(II. ÚS 50/01).
1.1 Ústavný súd sa k problému priznania dane z pridanej hodnoty uplatnenej
k vyúčtovanej odmene správcu konkurznej podstaty práve v súvislosti so sťažnosťami
podávanými sťažovateľkou už viackrát vyjadril, a to predovšetkým prostredníctvom
zjednocovania odchylných právnych názorov senátov ústavného súdu.
Uznesením č. k. PLz. ÚS 3/09-4 z 9. septembra 2009 plénum ústavného súdu
zamietlo návrh zjednocovacieho stanoviska, ktorý predložil IV. senát ústavného súdu
v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou vo veci sp. zn. IV. ÚS 265/08 v tomto znení:
„Ak správca konkurznej podstaty bol v čase rozhodovania súdu podľa zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom v čase tohto rozhodovania
zdaniteľnou osobou, potom otázku, či sa k odmene správcu pripočítava daň z pridanej
hodnoty (napriek tomu, že vyhláška jednoznačne ustanovuje, že sa odmena o daň z pridanej
hodnoty nezvyšuje alebo túto otázku vôbec neupravuje), treba riešiť spôsobom, ktorý je
v súlade so zmyslom a účelom inštitútu dane z pridanej hodnoty upraveným tak v zákone
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ako aj v Smernici
Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty,
a v súlade s hierarchickým usporiadaním právnych noriem podľa stupňa ich právnej sily,
teda v súlade so zásadou prednostnej aplikácie právnej normy vyššieho stupňa právnej sily
pred právnou normou nižšieho stupňa právnej sily. Ak konajúci súd takto nepostupuje,
dopustí sa tým porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva na spravodlivé prejednanie jeho
záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a v spojitosti s nimi aj porušenia základného práva garantovaného v čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.“
Uvedené rozhodnutie pléna ústavného súdu napokon viedlo aj IV. senát ústavného
súdu vo veci sp. zn. IV. ÚS 265/08 k vysloveniu, že základné právo sťažovateľky na súdnu
ochranu ani jej právo na spravodlivé súdne konanie porušené neboli (pozri nález č. k. IV.
ÚS 265/08-33 z 25. septembra 2009).
Neskôr III. senát ústavného súdu v súvislosti s rozhodovaním vo veci vedenej pod
sp. zn. III. ÚS 243/2010 opätovne navrhol plénu ústavného súdu zjednotenie odchylných
právnych názorov v predmetnej veci. Plénum ústavného súdu uznesením č. k.
PLz. ÚS 1/2011-5 z 19. januára 2011 prijalo toto zjednocovacie stanovisko: „Ak z právneho
poriadku v zákonnej právnej úprave dane z pridanej hodnoty výslovne (explicitne) vyplýva
povinnosť správcu konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty,
k vyúčtovanej cene každej poskytnutej služby uplatniť daň z pridanej hodnoty, potom súd
rozhodujúci o odmene správcu konkurznej podstaty je mu povinný daň z pridanej hodnoty
v zodpovedajúcej sume priznať; v opačnom prípade je takéto rozhodnutie
z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné.“
V poradí druhé citované a plénom ústavného súdu schválené zjednocovacie
stanovisko bolo možné podľa názoru pléna ústavného súdu prijať (nešlo teda o prekážku
rei iudicatae), pretože vo veci sp. zn. IV. ÚS 265/08, ktorá viedla IV. senát k návrhu prvého
citovaného zjednocovacieho stanoviska (PLz. ÚS 3/09), tento senát ústavného súdu síce
rozhodoval o skutkovo rovnakej kauze, časové relácie rozhodovania žalovaného
všeobecného súdu však orientovali právne posúdenie veci do prostredia právnej úpravy,
ktorá explicitne neumožňovala priznať správcovi k odmene uplatnenú daň z pridanej
hodnoty [§ 10 vyhlášky č. 665/2005 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,
ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „vyhláška
č. 665/2005 Z. z.“) v znení platnom a účinnom do 30. júna 2010]. Na druhej strane,
III. senát ústavného súdu pri navrhovaní druhého citovaného zjednocovacieho stanoviska
vychádzal pri formulácii právneho názoru z právneho stavu, ktorý explicitne otázku vzťahu
odmeny správcu konkurznej podstaty a dane z pridanej hodnoty neriešil. Zamietnutie
návrhu na zjednotenie odchylných právnych názorov z 9. septembra 2009 (PLz. ÚS 3/09)
tak nebránilo plénu ústavného súdu rozhodnúť o zjednocujúcom stanovisku predloženom
III. senátom ústavného súdu (PLz. ÚS 1/2011).
1.2 Obe rozhodnutia pléna ústavného súdu realizované podľa § 6 zákona o ústavnom
súde formálno-právne aj materiálno-právne popri sebe obstoja. Kým totiž vo veci sp. zn.
PLz. ÚS 3/09 bola rozhodujúcou právna úprava výslovne neumožňujúca priznať správcovi
konkurznej podstaty, ktorý je platiteľom dane, k vyúčtovanej odmene uplatnenú daň
z pridanej hodnoty, vo veci sp. zn. PLz. ÚS 1/2011 mala pre rozhodnutie pléna ústavného
súdu rozhodujúci význam právna úprava, ktorá explicitne neupravovala otázku priznania
dane z pridanej hodnoty k vyúčtovanej odmene správcu konkurznej podstaty, a len
rozhodovacia prax všeobecných súdov zastávala názor o nemožnosti takého postupu.
1.3 Pre rozhodnutie o tu predbežne prerokúvanej sťažnosti sťažovateľky preto bolo
rozhodujúce ustáliť časové relácie jej kauzy tak, aby bolo možné dospieť k jednoznačnému
záveru, ktorým z citovaných dvoch rozhodnutí pléna ústavného súdu prijatých podľa § 6
zákona o ústavnom súde bude senát ústavného súdu viazaný. Ústavný súd k uplatňovaniu
§ 6 zákona o ústavnom súde v rozhodovacej praxi senátov ústavného súdu totiž už vo veci
sp. zn. III. ÚS 21/2010 uviedol, že podľa čl. 131 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje
v pléne okrem iného aj o zjednocovaní právnych názorov senátov, preto ho možno
považovať za najširší kolektívny orgán ochrany ústavnosti. Ak teda plénum ústavného súdu
prijme zjednocovacie stanovisko v určitej veci, nie je rozumné predpokladať, že by sa
ktorýkoľvek senát ústavného súdu v podobnej alebo dokonca rovnakej veci v budúcnosti
od právneho názoru pléna ústavného súdu odchýlil. Tento záver nie je výsledkom výkladu
§ 6 zákona o ústavnom súde, ale výrazom dôsledného rešpektovania jedného zo základných
hodnotových princípov právneho štátu, a to princípu právnej istoty [(čl. 1 ods. 1 ústavy),
napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva.
Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku
pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom
právne posudzované. Za diskriminačný potom možno považovať taký postup, ktorý rovnaké
alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04). Uvedené požiadavky
formulované v rozhodnutiach ústavného súdu nepochybne musí rešpektovať i samotný ich
tvorca už len s ohľadom na to, že je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
1.4 Z príloh, ktoré sťažovateľka doručila spolu so sťažnosťou ústavnému súdu,
vyplýva, že konečnú správu o speňažení majetku z podstaty, vyúčtovanie odmeny a
výdavkov predložila krajskému súdu 7. októbra 2010. Pritom práve predloženie predmetnej
správy považuje ústavný súd za rozhodujúci okamih pre jednoznačnú identifikáciu
aplikovateľných účinných a platných právnych predpisov (III. ÚS 243/2010,
PLz. ÚS 1/2011).
Ústavný súd však nemôže opomenúť, že rozhodovanie o sťažovateľkou vyúčtovanej
odmene i k nej uplatnenej dani z pridanej hodnoty síce časovo spadalo do obdobia platnosti
a účinnosti novej právnej úpravy konkurzu [zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) a naň nadväzujúca vyhláška č. 665/2005
Z. z.], avšak podľa intertemporálneho ustanovenia § 206 ods. 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii konkurzy a vyrovnania vyhlásené alebo povolené pred účinnosťou tohto
zákona, ako aj právne vzťahy s nimi súvisiace sa spravujú podľa doterajších právnych
predpisov. Súčasne podľa § 206 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii súd vyhlási
konkurz alebo povolí vyrovnanie na základe návrhu podaného pred účinnosťou tohto
zákona podľa doterajších právnych predpisov. Tieto konkurzy a vyrovnania, ako aj právne
vzťahy s nimi súvisiace sa spravujú podľa doterajších právnych predpisov.
Z citovaných ustanovení a berúc zároveň do úvahy spisovú značku konania, v ktorom
sa rozhodovalo o sťažovateľkou vyúčtovanej odmene (25 K 31/2005), je zrejmé, že krajský
súd i najvyšší súd správne aplikovali na sťažovateľkin prípad právnu úpravu účinnú pred
1. januárom 2006, keď nadobudla účinnosť nová právna úprava konkurzu. To malo
za následok, že k odmene uplatnenú daň z pridanej hodnoty bolo potrebné právne posúdiť
podľa § 7 ods. 3 vyhlášky v znení platnom a účinnom od 1. júla 2005. Podľa tohto
ustanovenia ak je správca platiteľom dane z pridanej hodnoty, konkurzná odmena sa
nezvyšuje o daň z pridanej hodnoty.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozhodovanie
o sťažovateľkinej odmene i k nej uplatnenej dani z pridanej hodnoty sa riadilo právnou
úpravou, ktorá výslovne zakazovala konkurznému súdu priznať správcovi konkurznej
podstaty k odmene uplatnenú daň z pridanej hodnoty. Pre výsledok predbežného
prerokovania predloženej sťažnosti sťažovateľky tak bolo rozhodujúce právoplatné
uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 3/09-4 z 9. septembra 2009, ktorým bol
zamietnutý návrh zjednocovacieho stanoviska svedčiaceho v prospech aktuálnej
sťažovateľkinej argumentácie.
Aj III. senát ústavného súdu je tak viazaný (bod 1.3) názorom pléna ústavného súdu
vyjadreným v relevantnom právoplatnom zjednocovacom uznesení (PLz. ÚS 3/09), a preto,
keďže prijatie sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu
i práva na spravodlivé súdne konanie by nemohlo viesť ku konštatovaniu porušenia týchto
práv sťažovateľky pri meritórnom prerokovaní jej sťažnosti, odmietol ústavný súd sťažnosť
v predmetnej časti ako zjavne neopodstatnenú.
2. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy
Ustálená rozhodovacia prax ústavného súdu týkajúca sa možného vyslovenia
porušenia základného práva vlastniť majetok v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vychádza
z názoru, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných
práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom
prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym
orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný
súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach
všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným
predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím
najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti
sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi
právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich
možného porušenia.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k odôvodneniu tohto rozhodnutia
pripája odlišné stanovisko sudcu Rudolfa Tkáčika.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. januára 2012