Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 82/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a tiež porušenie a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. júla 2011, ako aj porušenie svojich

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. júna 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a

dohovoru postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. júla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie

okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

postupom Krajského súdu Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 28. júna 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského

súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu

založeného zmluvou o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej

doložky, resp. rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského

súdu zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom

postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníka a návrhu

sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd „autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky

na úhradu peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkovi povinnosť plniť“, bola dlžníkovi

na základe rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke jej pohľadávky spoločne

s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka

nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na

podklade exekučného titulu (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd

poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne

ex offo exekúcie napadnutým uznesením okresného súdu zastavil; na základe odvolania

sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením

krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti v obšírnej argumentácii namieta, že napadnutým postupom

a uznesením okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej označené základné práva

podľa , práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj označené články

a dohovoru. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že okresný súd rozhodol nad rámec

svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, a zároveň jej mal odňať

možnosť konať pred súdom. Okresný súd i krajský súd podľa sťažovateľky tiež

nedostatočne zistili skutkový stav a nesprávne právne posúdili veci, keď chybne

interpretovali a aplikovali pre rozhodnutia relevantné právne normy. Sťažovateľka

v sťažnosti taktiež tvrdí, že tým, že v jej označenej veci nebolo nariadené ústne

pojednávanie, bolo jej odňaté právo konať pred súdom.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu

a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv

podľa a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým

uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu

zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka zároveň ústavnému súdu navrhla, aby v zmysle § 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) odložil vykonateľnosť napadnutého

uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených základných práv podľa , práv

podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj k porušovaniu označených článkov

a dohovoru

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu.

II.1 K napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia a postupy okresného súdu, ktoré predchádzali ich

vydaniu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto

bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila),

a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného

súdu podľa .

II.2 K napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom

a napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými potvrdil napadnuté rozhodnutia

okresného súdu o zastavení exekúcie, čo malo mať za následok porušenie jej označených

práv.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné zaujať právny názor

k zásadnej otázke nastolenej v sťažnosti, a to, či krajský súd rozhodujúci v rámci

exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia

zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného

titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred

rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi

sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade predošlých sťažností, o ktorých už

rozhodol ústavný súd tak, že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne

neopodstatnené. Sťažovateľka v danej veci označila len iné rozhodnutie krajského súdu,

ktorým malo dôjsť k porušeniu jej označených základných práv podľa a práv podľa

dohovoru a dodatkového protokolu. Z argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnosti,

identickej s jej predchádzajúcimi sťažnosťami, možno vyvodiť, že odôvodnenie

napadnutého rozhodnutia krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení

a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už

ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval

dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že exekučný

súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu

v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a to nielen v súvislosti s vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý

by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného

poriadku, a v tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú

judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri rozsudok sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997).

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti ústavný súd plne

stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. sp. zn.

z 31. mája 2011, sp. zn. z 24. augusta 2012, sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012,

z 18. septembra 2012), ako aj ďalších rozhodnutiach týkajúcich

sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktorými ústavný súd odmietol rovnaké a opakujúce sa

sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí

všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v celom rade

prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky z rôznych dôvodov neboli podľa názoru

exekučných súdov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie

v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(obdobne napr. , , , ), ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka aj napriek skutočnosti, že jej

musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj naďalej sťažnosti

vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil,

preto je zrejmé, že sťažovateľka nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného súdu, a teda ani

s jeho rozhodnutiami o predchádzajúcich typovo zhodných sťažnostiach sťažovateľky.

Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu

opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických

veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán

vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí

z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patria požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti

a praktickej účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech.

Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok

nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry

ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37),

táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku

nápravy nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že

takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom

na ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie

ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013