Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 82/2013
PDF · 219.29 KB
No categories available
IV. ÚS 82/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom
pod sp. zn. 26 Er 9/2007 a jeho uznesením z 8. júla 2011, ako aj porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 82/2012 a jeho
uznesením z 28. júna 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 26 Er 9/2007 a jeho uznesením z 8. júla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie
okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom Krajského súdu Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 CoE 82/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského
súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu
založeného zmluvou o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej
doložky, resp. rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom
postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníka a návrhu
sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd „autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky
na úhradu peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkovi povinnosť plniť“, bola dlžníkovi
na základe rozsudku uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke jej pohľadávky spoločne
s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka
nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na
podklade exekučného titulu (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd
poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne
ex offo exekúcie napadnutým uznesením okresného súdu zastavil; na základe odvolania
sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením
krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti v obšírnej argumentácii namieta, že napadnutým postupom
a uznesením okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej označené základné práva
podľa ústavy, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj označené články
ústavy a dohovoru. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že okresný súd rozhodol nad rámec
svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, a zároveň jej mal odňať
možnosť konať pred súdom. Okresný súd i krajský súd podľa sťažovateľky tiež
nedostatočne zistili skutkový stav a nesprávne právne posúdili veci, keď chybne
interpretovali a aplikovali pre rozhodnutia relevantné právne normy. Sťažovateľka
v sťažnosti taktiež tvrdí, že tým, že v jej označenej veci nebolo nariadené ústne
pojednávanie, bolo jej odňaté právo konať pred súdom.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým
uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu
zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná finančné zadosťučinenie, ako
aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka zároveň ústavnému súdu navrhla, aby v zmysle § 52 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť napadnutého
uznesenia krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy, práv
podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj k porušovaniu označených článkov
ústavy a dohovoru
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu.
II.1 K napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia a postupy okresného súdu, ktoré predchádzali ich
vydaniu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto
bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila),
a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného
súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2 K napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými potvrdil napadnuté rozhodnutia
okresného súdu o zastavení exekúcie, čo malo mať za následok porušenie jej označených
práv.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné zaujať právny názor
k zásadnej otázke nastolenej v sťažnosti, a to, či krajský súd rozhodujúci v rámci
exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia
zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného
titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred
rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi
sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade predošlých sťažností, o ktorých už
rozhodol ústavný súd tak, že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne
neopodstatnené. Sťažovateľka v danej veci označila len iné rozhodnutie krajského súdu,
ktorým malo dôjsť k porušeniu jej označených základných práv podľa ústavy a práv podľa
dohovoru a dodatkového protokolu. Z argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnosti,
identickej s jej predchádzajúcimi sťažnosťami, možno vyvodiť, že odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení
a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už
ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval
dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že exekučný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a to nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý
by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku, a v tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri rozsudok sp. zn. 3 Cdo/164/1996
z 27. januára 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997).
V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. sp. zn.
III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn.
I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012,
IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012), ako aj ďalších rozhodnutiach týkajúcich
sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktorými ústavný súd odmietol rovnaké a opakujúce sa
sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí
všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v celom rade
prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky z rôznych dôvodov neboli podľa názoru
exekučných súdov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,
že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie
v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd
sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka aj napriek skutočnosti, že jej
musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj naďalej sťažnosti
vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil,
preto je zrejmé, že sťažovateľka nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného súdu, a teda ani
s jeho rozhodnutiami o predchádzajúcich typovo zhodných sťažnostiach sťažovateľky.
Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu
opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických
veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán
vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí
z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patria požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti
a praktickej účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech.
Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok
nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry
ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37),
táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku
nápravy nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že
takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom
na ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie
ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2013