Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 83/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,

B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod spisovými

značkami: , , ,

a , ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaniach vedených pod spisovými značkami:

a uznesením z 18. novembra 2011, a uznesením

z 5. decembra 2011, a uznesením z 22. novembra 2011,

a uznesením z 3. novembra 2011 a a uznesením zo 7. decembra 2011, ako

aj porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod spisovými

značkami: a uznesením z 28. júna 2012, a uznesením

z 18. júla 2012, a uznesením z 29. júna 2012,

a uznesením z 29. júna 2012 a a uznesením z 28. júna 2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami:

Rvp 13383/2012, , , a

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. októbra

2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), vedené pod spisovými značkami: ,

Rvp 13384/2012, , a , ktorými namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

a tiež porušenie a dohovoru postupom Okresného súdu Veľký

Krtíš (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod spisovými značkami:

a uznesením z 18. novembra 2011, a uznesením

z 5. decembra 2011, a uznesením z 22. novembra 2011,

a uznesením z 3. novembra 2011 a a uznesením zo 7. decembra 2011 (ďalej

spolu aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv

podľa a a práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský

súd“) v konaniach vedených pod spisovými značkami: a uznesením

z 28. júna 2012, a uznesením z 18. júla 2012,

a uznesením z 29. júna 2012, a uznesením z 29. júna 2012

a a uznesením z 28. júna 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia

krajského súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu

založeného zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu

rozhodcovských doložiek, resp. rozhodcovských zmlúv, ktoré založili právomoc Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“),

rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom

na omeškanie dlžníkov a návrhy sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd „autoritatívne

deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažn[ých] pohľadáv[ok] a uložil dlžníko[m]

povinnosť plniť“, bola dlžníkom na základe rozsudkov uložená povinnosť zaplatiť

sťažovateľke jej pohľadávky spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností

zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávky

aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov (rozsudok

Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúcie napadnutými

uzneseniami zastavil; na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia

okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnostiach v obšírnej argumentácii namieta, že napadnutými

postupmi a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej označené

základné práva podľa , práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj označené články a dohovoru. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že okresný súd

rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o neprípustnosti exekúcií

a o ich zastavení a zároveň jej mal odňať možnosť konať pred súdom. Okresný súd i krajský

súd podľa sťažovateľky tiež nedostatočne zistili skutkový stav a nesprávne právne posúdili

veci, keď chybne interpretovali a aplikovali pre rozhodnutia relevantné právne normy.

Sťažovateľka taktiež v sťažnostiach tvrdí, že tým, že v jej označených veciach neboli

nariadené ústne pojednávania, bolo jej odňaté právo konať pred súdom.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práv podľa dohovoru a podľa dodatkového

protokolu a tiež porušenie a dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných

práv podľa a , práv podľa dohovoru a podľa

čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia

krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka zároveň ústavnému súdu navrhla, aby v zmysle § 52 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) odložil vykonateľnosť napadnutých

uznesení krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými

značkami: , , ,

a a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených

sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského

súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné

konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ,

práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj k porušeniu označených

článkov a dohovoru

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu.

II.2.1 K napadnutým postupom a uzneseniam okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia a postupy okresného súdu, ktoré predchádzali ich

vydaniu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto

bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila),

a preto sťažnosti v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného

súdu podľa .

II.2.2 K napadnutým postupom a uzneseniam krajského súdu

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom

a napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými potvrdil napadnuté rozhodnutia

okresného súdu o zastavení exekúcií, čo malo mať za následok porušenie jej označených

práv.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadnú otázku

vyplývajúcu zo sťažností, a to, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučných konaní

o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorými boli exekúcie zastavené, mal

právomoc skúmať prípustnosť exekúcií z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým

bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským

súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi

v zmluve.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade predchádzajúcich sťažností, ktoré už

riešil ústavný súd tak, že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne

neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné rozhodnutia krajského súdu, ktorými malo

dôjsť k porušeniu jej označených základných práv podľa a práv podľa dohovoru

a dodatkového protokolu. Z argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnosti, identickej

s jej predchádzajúcimi sťažnosťami, možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých

rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia

veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už ústavným súdom boli

preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval

dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že exekučný

súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu

v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a to nielen v súvislosti s vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý

by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného

poriadku, a v tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú

judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri rozsudok sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997).

V nadväznosti na to sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne

stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. sp. zn.

z 31. mája 2011, sp. zn. z 24. augusta 2012, sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012,

z 18. septembra 2012, ako aj ďalších rozhodnutiach týkajúcich

sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktorými boli rovnaké a opakujúce sa sťažnosti

sťažovateľky z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov

rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v celom

rade prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky neboli podľa názoru exekučných súdov

spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,

že obsahom práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosti v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

Nad rámec ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka aj napriek skutočnosti, že jej

musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj naďalej sťažnosti

vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil,

preto je zrejmé, že sťažovateľka nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného súdu, a teda ani

s jeho rozhodnutiami o predchádzajúcich typovo zhodných sťažnostiach sťažovateľky.

Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu

opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických

veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán

vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí

z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patria požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti

a praktickej účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech.

Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok

nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry

ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37),

táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku

nápravy nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že

takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom

na ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie

ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013