Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 83/2013
PDF · 250.39 KB
No categories available
IV. ÚS 83/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 13383/2012, Rvp 13384/2012, Rvp 13385/2012, Rvp 13386/2012
a Rvp 13387/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaniach vedených pod spisovými značkami:
5 Er 1665/2007 a uznesením z 18. novembra 2011, 5 Er 2683/2008 a uznesením
z 5. decembra 2011, 5 Er 2167/2007 a uznesením z 22. novembra 2011, 5 Er 2667/2006
a uznesením z 3. novembra 2011 a 5 Er 2938/2009 a uznesením zo 7. decembra 2011, ako
aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod spisovými
značkami: 16 CoE 177/2012 a uznesením z 28. júna 2012, 13 CoE 124/2012 a uznesením
z 18. júla 2012, 17 CoE 144/2012 a uznesením z 29. júna 2012, 17 CoE 143/2012
a uznesením z 29. júna 2012 a 43 CoE 112/2012 a uznesením z 28. júna 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 13383/2012, Rvp 13384/2012, Rvp 13385/2012, Rvp 13386/2012 a Rvp 13387/2012
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13383/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. októbra
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), vedené pod spisovými značkami: Rvp 13383/2012,
Rvp 13384/2012, Rvp 13385/2012, Rvp 13386/2012 a Rvp 13387/2012, ktorými namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Veľký
Krtíš (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod spisovými značkami:
5 Er 1665/2007 a uznesením z 18. novembra 2011, 5 Er 2683/2008 a uznesením
z 5. decembra 2011, 5 Er 2167/2007 a uznesením z 22. novembra 2011, 5 Er 2667/2006
a uznesením z 3. novembra 2011 a 5 Er 2938/2009 a uznesením zo 7. decembra 2011 (ďalej
spolu aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) v konaniach vedených pod spisovými značkami: 16 CoE 177/2012 a uznesením
z 28. júna 2012, 13 CoE 124/2012 a uznesením z 18. júla 2012, 17 CoE 144/2012
a uznesením z 29. júna 2012, 17 CoE 143/2012 a uznesením z 29. júna 2012
a 43 CoE 112/2012 a uznesením z 28. júna 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia
krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu
založeného zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu
rozhodcovských doložiek, resp. rozhodcovských zmlúv, ktoré založili právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“),
rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom
na omeškanie dlžníkov a návrhy sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd „autoritatívne
deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažn[ých] pohľadáv[ok] a uložil dlžníko[m]
povinnosť plniť“, bola dlžníkom na základe rozsudkov uložená povinnosť zaplatiť
sťažovateľke jej pohľadávky spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností
zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávky
aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov (rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúcie napadnutými
uzneseniami zastavil; na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia
okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnostiach v obšírnej argumentácii namieta, že napadnutými
postupmi a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej označené
základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako
aj označené články ústavy a dohovoru. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že okresný súd
rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o neprípustnosti exekúcií
a o ich zastavení a zároveň jej mal odňať možnosť konať pred súdom. Okresný súd i krajský
súd podľa sťažovateľky tiež nedostatočne zistili skutkový stav a nesprávne právne posúdili
veci, keď chybne interpretovali a aplikovali pre rozhodnutia relevantné právne normy.
Sťažovateľka taktiež v sťažnostiach tvrdí, že tým, že v jej označených veciach neboli
nariadené ústne pojednávania, bolo jej odňaté právo konať pred súdom.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa
čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho
napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia
krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka zároveň ústavnému súdu navrhla, aby v zmysle § 52 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť napadnutých
uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 13383/2012, Rvp 13384/2012, Rvp 13385/2012, Rvp 13386/2012
a Rvp 13387/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených
sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského
súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné
konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ústavy,
práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj k porušeniu označených
článkov ústavy a dohovoru
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu.
II.2.1 K napadnutým postupom a uzneseniam okresného súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia a postupy okresného súdu, ktoré predchádzali ich
vydaniu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto
bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila),
a preto sťažnosti v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného
súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.2.2 K napadnutým postupom a uzneseniam krajského súdu
O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými potvrdil napadnuté rozhodnutia
okresného súdu o zastavení exekúcií, čo malo mať za následok porušenie jej označených
práv.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadnú otázku
vyplývajúcu zo sťažností, a to, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučných konaní
o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorými boli exekúcie zastavené, mal
právomoc skúmať prípustnosť exekúcií z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým
bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským
súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi
v zmluve.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade predchádzajúcich sťažností, ktoré už
riešil ústavný súd tak, že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne
neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné rozhodnutia krajského súdu, ktorými malo
dôjsť k porušeniu jej označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru
a dodatkového protokolu. Z argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnosti, identickej
s jej predchádzajúcimi sťažnosťami, možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých
rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia
veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už ústavným súdom boli
preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval
dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že exekučný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a to nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý
by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku, a v tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri rozsudok sp. zn. 3 Cdo/164/1996
z 27. januára 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997).
V nadväznosti na to sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. sp. zn.
III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn.
I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012,
IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, ako aj ďalších rozhodnutiach týkajúcich
sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktorými boli rovnaké a opakujúce sa sťažnosti
sťažovateľky z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov
rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v celom
rade prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky neboli podľa názoru exekučných súdov
spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,
že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
Nad rámec ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka aj napriek skutočnosti, že jej
musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj naďalej sťažnosti
vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil,
preto je zrejmé, že sťažovateľka nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného súdu, a teda ani
s jeho rozhodnutiami o predchádzajúcich typovo zhodných sťažnostiach sťažovateľky.
Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu
opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických
veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán
vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí
z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patria požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti
a praktickej účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech.
Velké Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok
nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry
ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37),
táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku
nápravy nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že
takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom
na ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie
ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2013