Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 480/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-72

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2013

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza o sťažnosti JUDr. L. J., R., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., P.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. januára 2012, za

účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. L. J. podľa a jeho

právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a

jeho uznesením z 25. januára 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. januára 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý JUDr. L. J. uhradiť trovy

konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), na

účet jeho právnej zástupkyne JUDr. M. H., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2012

doručená sťažnosť JUDr. L. J., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

M. H., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 15. októbra 2010, postupom

Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3

a jeho uznesením z 1. júna 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 25. januára 2012.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 23. decembra 2008

okresnému súdu sa žalobkyňa I. P., B. (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala, aby okresný súd

rozhodol o neplatnosti notárskej zápisnice č. N 237/97 z 10. novembra 1997, ktorú

žalobkyňa spísala s obchodnou spoločnosťou I., spoločnosť s ručením obmedzeným, B.

(ďalej len „žalovaný v 2. rade“). Obdobne postupoval aj M. K., B. (ďalej len „žalovaný v 1.

rade“). Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Obsahom napadnutej notárskej zápisnice boli tri druhy právnych úkony, a to:

1. podľa označenia právne úkony o pristúpení k záväzku (konkrétne o pristúpení I. P.

a M. K. k záväzku dlžníka spoločnosti I., spoločnosť s ručením obmedzeným)

2. podľa označenia právne úkony o uznaní dlhu (uznanie dlhu dlžníkov I. P., M. K. a

spoločnosti I., spoločnosť s ručením obmedzeným)

3. právne úkony - vyhlásenie účastníkov notárskej zápisnice, že spísaná notárska

zápisnica je exekučným titulom (ide o formálnu náležitosť notárskej zápisnice)

Žalobkyňa napadla platnosť celej notárskej zápisnice a teda platnosť všetkých v nej

urobených právnych úkonov z dôvodu, že podľa jej názoru napadnuté právne úkony

nespĺňajú formálne náležitosti, ktoré takéto právne úkony v zmysle zákona majú spĺňať

a preto sú absolútne neplatné.

Podstatou vyššie uvedených právnych úkonov ako aj podstatou, o ktorú sťažovateľ

opieral svoj právny záujem v predmetom konaní bola tá skutočnosť, že vyššie uvedené práve

úkony boli urobené za účelom zabezpečenia pohľadávky vo výške 632.012,22 Eur, ktorú už

v tom čase vlastnil sťažovateľ.

Predmetná pohľadávka vznikla na základe zmluvy o poskytnutí finančných

prostriedkov zo dňa 27. 05. 1997 uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom M. S... a medzi

spoločnosťou I., spoločnosť s ručením obmedzeným ako dlžníkom.

Keďže predmetná pohľadávka pôvodného veriteľa M. S. bola zmluvou o postúpení

pohľadávky zo dňa 28. 08. 2008 postúpená na spoločnosť A., s. r. o. a následne bola

zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 20. 02. 2009 postúpená na sťažovateľa JUDr. L. J.,

v čase vedenia príslušného konania o určenie neplatnosti právnych úkonov

(zabezpečovacích inštitútov) bol JUDr. L. J. už oprávneným vlastníkom a veriteľom

pohľadávky, ktorej zabezpečenie zabezpečovacími právnymi úkonmi sa napádalo.

Nehovoriac o tom, že sťažovateľ si už na právnom podklade napádaných právnych úkonov

dokonca aj vymáhal svoju splatnú pohľadávku v exekučnom konaní. Aj z uvedeného preto

jednoznačne vyplýva, že akýkoľvek výsledok predmetného konania sa tak bezprostredne

dotýkal sťažovateľa a výraznou mierou ovplyvňoval jeho právne postavenie.“

Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 15. októbra 2010 tak, že

určil, že právne úkony, ktoré sú obsahom notárskej zápisnice z 10. novembra 1997 spísanej

v Notárskej kancelárii notárky JUDr. V. O. pod č. N 237/97, , sú od počiatku

neplatné a právne neúčinné.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že „sa o existencii predmetného

konania ako aj o existencii vyššie uvedeného rozsudku dozvedel až dňa 23. 12. 2010 (teda

ešte pred právoplatným skončením predmetného súdneho konania), pričom následne hneď

ako to bolo možné, t. j. dňa 27. 12. 2010 doručil na Okresný súd Bardejov svoje oznámenie

(návrh) na svoj vstup do uvedeného konania ako vedľajší účastník, ako aj prípadné

odvolanie proti vyššie uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa.

Z dôvodu, že konanie na prvom stupni sa nachádzalo už v štádiu po vyhlásení

rozsudku súdu prvého stupňa, Okresný súd Bardejov postúpil predmetný spis spolu

s podaniami sťažovateľa na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.

Následne Krajský súd v Prešove svojim uznesením zo dňa 01. 06. 2011 č. k.

rozhodol, že návrh JUDr. L. J. o jeho pripustení do konania ako účastníka

konania na strane odporcu, resp. aby mu bolo priznané procesné postavenie vedľajšieho

účastníka konania zamieta a to z dôvodu, že keďže JUDr. L. J. nebol účastníkom notárskej

zápisnice, ktorá sa v konaní napáda, nepreukázal svoj právny záujem na výsledku sporu.

Rovnakým uznesením rozhodol Krajský súd v Prešove aj o tom, že odvolanie JUDr. L. J.

proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. odmieta z dôvodu, že ho podala

neoprávnená osoba.“

Proti uzneseniu krajského súdu z 1. júna 2011 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. januára 2012 tak, že

dovolanie odmietol.

V súvislosti s postupom krajského súdu a najvyššieho súdu a s ich uzneseniami

sťažovateľ uviedol:

„Z vyššie popísaného skutkového stavu vyplýva, že v rámci súdneho konania

vedeného Okresným súdom Bardejov pod spis. zn. sa rozhodovalo o určení

neplatnosti právnych úkonov, ktoré významnou mierou zabezpečovali vymožiteľnosť

pohľadávky sťažovateľa.

Hoci sťažovateľ nebol hlavným účastníkom konania, na výsledku konania mal

predovšetkým on priamy a hlavný záujem, pretože akýkoľvek výsledok tohto konania sa

priamo dotýkal jeho právneho postavenia...

... konajúce súdy v rámci predmetného konania pochybili v tom, že s ním nekonali

ako s vedľajším účastníkom konania, ktorým sa stal na základe svojho úkonu ex lege,

následne pochybili v tom, že mu ako vedľajšiemu účastníkovi konania nepriznali procesné

práva a povinnosti a taktiež v tom, že konajúce súdy postupovali pri vydaní rozhodnutia

nezákonným spôsobom. Týmto konaním konajúce súdy podľa názoru sťažovateľa zabránili

sťažovateľovi k riadnemu prístupu k súdu a porušili jeho právo na spravodlivý súdny

proces v zmysle SR...“

S prihliadnutím na znenie (ďalej len „OSP“),

argumentujúc právnym názormi vyjadrenými v odbornej literatúre a v judikatúre

najvyššieho súdu, podal sťažovateľ v sťažnosti svoj právny výklad inštitútu vedľajšieho

účastníctva s tým, že následne namietal postup konajúcich súdov vo vzťahu k jeho podaniu,

ktorým prejavil vôľu vstúpiť do konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.

ako vedľajší účastník. V sťažnosti ďalej uviedol:

«Dňa 15. 10. 2010 bol v predmetnej veci vyhlásený prvostupňový rozsudok. Dňa

23. 12. 2010 sa sťažovateľ dozvedel o existencii predmetného konania a dňa 27. 12. 2010,

teda v čase keď predmetné súdne konanie ešte nebolo skončené právoplatnosťou

rozhodnutia vo veci samej, doručil sťažovateľ konajúcemu súdu svoj návrh (keďže každý

právny úkon sa však posudzuje podľa svojho obsahu, súd mal predmetný návrh vyhodnotiť

ako oznámenie) na svoj vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcov.

V kontexte vyššie rozoberaného okamihu vzniku vedľajšieho účastníctva, sťažovateľ sa na

základe svojho oznámenia stal dňa 27. 12. 2010 ex lege vedľajším účastníkom predmetného

konania. Týmto dňom sťažovateľ zároveň získal procesné práva a povinnosti vedľajšieho

účastníka konania.

Okresný súd Bardejov však so sťažovateľom ako s vedľajším účastníkom vôbec

nekonal, práve naopak neakceptoval jeho procesné postavenie vedľajšieho účastníka

a nepriznal mu žiadne procesné práva a povinnosti účastníka konania.

Prvostupňový súd bol však povinný dňom, kedy sa sťažovateľ stal vedľajším

účastníkom konania, t. j. dňom 27. 12. 2010 konať so sťažovateľom ako s vedľajším

účastníkom. Keďže v tom čase bolo prvostupňové konanie v štádiu po vyhlásení rozsudku,

t. j. v štádiu, keď sa účastníkom konania doručoval vyhotovený rozsudok, resp. keď

niektorým z nich už plynula riadna lehota na podanie odvolania, vedľajší účastník mal

v rámci takmer ukončeného prvostupňového konania už len obmedzený počet svojich

procesných práv a povinnosti.

Vedľajší účastník však aj v tomto štádiu mal určite právo byť oboznámený

s predmetom konania, mal právo nahliadať do spisu ale predovšetkým mal právo, aby aj

jemu prvostupňový súd doručil vyhotovený rozsudok, voči ktorému by vedľajší účastník mal

právo podať v zákonnej 15-dňovej lehote kompetentné odvolanie.

Všetky vyššie uvedeného procesné práva však boli sťažovateľovi konajúcim súdom

odoprené.

Vo vzťahu k ostaným účastníkom konania (hlavní, prípadne iní) mal prvostupňový

súd konať tak, že vstup tretej osoby do konania ako vedľajšieho účastníka mal týmto

účastníkom oznámiť, prípadne ak to súd neurobil ešte na začiatku konania, mal konajúci

súd týchto účastníkov zároveň poučiť aj o tom, že sú oprávnení podať voči vedľajšiemu

účastníkovi námietku jeho neprípustnosti ako vedľajšieho účastníka.

V žiadnom prípade však konajúci súd nebol oprávnený účastníkov konania nejako

vyzývať alebo nabádať k tomu, aby sa k predmetnému vstupu vedľajšieho účastníka do

konania nejako vyjadrovali.

Sťažovateľ sa však domnieva, že prvostupňový súd doručoval podanie sťažovateľa

účastníkom konania s tým, aby sa k predmetnému vstupu vedľajšieho účastníka do konania

vyjadrili (keďže sťažovateľ nemal prístup k spisu, tieto skutočnosti predpokladá len na

základe tých listín, ktoré má k dispozícii).

Takéto pochybenie prvostupňového súdu je na danom mieste potrebné rozobrať aj

z tohto hľadiska, že súčasťou návrhu sťažovateľa na svoj vstup do konania bolo zároveň aj

jeho odvolanie voči vyhlásenému rozsudku.

V tomto kontexte by prvostupňový súd mohol totižto svoje pochybenie (t. j. doručenie

oznámenia vedľajšieho účastníka o svojom vstupe do konania a vyzvanie účastníkov na

vyjadrenie k nemu) obhajovať tým, že on účastníkov konania nežiadal o vyjadrenie sa

k otázke vstupu vedľajšieho účastníka do konania, ale žiadal ich len o vyjadrenie sa

k odvolaniu sťažovateľa.

Ani s takouto argumentáciu sa však sťažovateľ nemôže stotožniť a naďalej považuje

doručenie svojho podania účastníkom konania za konanie súdu v rozpore so zákonom.

Ako už bolo spomenuté vyššie právne úkony sa posudzujú podľa svojho obsahu a nie

podľa svojho označenia. Prvostupňový súd mal na základe tohto pravidla vyhodnotiť návrh

sťažovateľa na svoj vstup do konania ako oznámenie o jeho vstupe do konania, pričom aj

odvolanie sťažovateľa mal taktiež vyhodnotiť len ako oznámenie sťažovateľa o svojom

vstupe do konania. Je predsa nelogické, aby vedľajší účastník mohol spolu so svojím

oznámením o vstupe do konania podať aj kompetentné odvolanie, a to navyše predtým ako

mu v zmysle zákona konajúci súd riadne doručil rozhodnutie, voči ktorému by sa vedľajší

účastník mohol riadne odvolať. Veď predsa vedľajší účastník by sa nemohol riadne

a zodpovedne brániť proti takému rozhodnutiu, ktorého obsah vôbec nepozná. Navyše je tu

aj ďalšia sporná otázka, a to od kedy by sa takémuto vedľajšiemu účastníkovi mohla počítať

zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania na to, aby ním podané odvolanie mohlo byť

posúdené ako odvolanie podané včas.

Na základe vyššie uvedeného má sťažovateľ za to, že ak by prvostupňový súd

vyhodnotil všetky tieto skutočnosti správne, nemohol by posúdiť podanie sťažovateľa

s označením návrh, odvolanie ako návrh sťažovateľa na svoj vstup do konania a ako

odvolanie sťažovateľa voči rozhodnutiu, ale len ako oznámenie sťažovateľa o svojom vstupe

do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcov.

Prvostupňový súd však všetky tieto procesné práva vedľajšieho účastníka porušil,

čím odoprel sťažovateľovi právo byť účastníkom konania a teda odoprel mu právo na

spravodlivý súdny proces. ...

Prvostupňový súd porušil tieto procesné práva sťažovateľa:

• právo stať sa a byť vedľajším účastníkom konania z vlastného podnetu - dňom

ktorým tretia osoba oznámi konajúcemu súdu záujem stať sa vedľajším účastníkom

• právo na oboznámenie sa s predmetom konania, hlavne s rozsudkom vo veci samej

a právo na jeho doručenie

• právo na podanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej

• právo nevyzývať účastníkov konania, aby sa vyjadrili k vstupu vedľajšieho

účastníka do konania

Podľa názoru sťažovateľa postup prvostupňového súdu v čase po vyhlásení

rozhodnutia vo veci samej bol nesprávny a v rozpore so zákonom, čím prvostupňový súd

jednoznačne poškodil sťažovateľa na jeho právo na spravodlivý súdny proces.

V prípade, že niektorý z účastníkov konania podal na konajúci súd námietku

neprípustnosti vedľajšieho účastníka do konania aj sám - teda bez nejakej intervencie súdu,

(sťažovateľ tieto skutočnosti nevie s určitosťou tvrdiť, keďže ako „neúčastníkovi konania“

mu nebol umožnený prístup do súdneho spisu) bol postup prvostupňového súdu v štádiu po

vyhlásení rozsudku správny len v tom, že postúpil vec na rozhodnutie o námietke

neprípustnosti vedľajšieho účastníka na rozhodnutie na krajský súd.»

V súvislosti s postupom krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa

a o prípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľ uviedol:

„Krajský súd rozhodol o podaní sťažovateľa označenom ako odvolanie tak, že

odmietol jeho odvolanie z dôvodu, že podľa názoru krajského súdu sťažovateľ nebol

účastníkom konania a tým teda nebol osobou oprávnenou podať odvolanie v zmysle ust.

...

Krajský súd však takýmto svojím postupom jednoznačne pochybil, konal v rozpore

so zákonnou úpravou vedľajšieho účastníctva a odoprel tak sťažovateľovi jeho prístup

k súdu.

Ako už bolo niekoľkokrát uvedené vyššie nepopierateľným faktom je, že sťažovateľ sa

dňa 27. 12. 2010 (dňom doručenia svojho oznámenie o vstupe) stal vedľajším účastníkom

a týmto dňom získal procesné práva a povinnosti vedľajšieho účastníka.

V zmysle týchto intencií sťažovateľ bol a s určitosťou aj je osobou oprávnenou podať

odvolanie v predmetnej veci. ...

Čo sa týka časti rozhodovania krajského súdu o návrhu sťažovateľa na jeho vstup do

konania ako vedľajšieho účastníka, možno konštatovať, že pochybenie krajského súdu

v rozhodovaní o tejto veci je najmarkantnejšie. ...

Keďže krajský súd mohol rozhodovať o neprípustností vedľajšieho účastníka len na

námietku podanú niektorým z účastníkov konania, na danom mieste vyvstáva ďalšia

podstatná otázka a to, či takáto námietka bola niektorým z účastníkov konania vôbec

podaná.

Sťažovateľ o tejto skutočnosti nie je s určitosťou presvedčený.

Sťažovateľ si je však vedomý, že žalobkyňa ako aj žalovaný v 1. rade nejaké podanie

na súd uskutočnili.

Tieto skutočnosti vyplývajú z rozhodnutia - uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k.

zo dňa 01. 06. 2011, ktorým disponuje aj sťažovateľ, v ktorom sa na strane 2

v poslednom odseku píše, že žalobkyňa podala vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 07. 03. 2011

a žalovaný v 1. rade podal vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 23. 02. 2011 (o tom, či súd mal

vôbec týchto účastníkov konania vyzývať k vyjadreniu sa na podanie sťažovateľa, sťažovateľ

svoj názor prezentoval vyššie).

Z toho istého rozhodnutia sa však sťažovateľ dozvedel, že tak žalobkyňa ako aj

žalovaný v 1., rade podali vyjadrenie k odvolaniu, nie však relevantnú námietku

neprípustnosti. Skutočnosť, či teda títo účastníci konania naozaj namietali aj neprípustnosť

vedľajšieho účastníka v konaní nie je sťažovateľovi dostatočne zrejmá.

Sťažovateľ mal možnosť posúdiť vyššie uvedené podania účastníkov konania len

v takom kontexte ako ich popísal sám krajský súd vo svojom uznesení.

Na str. 2 ods. 2 predmetného uznesenia je popísaný stručný obsah vyjadrenia sa

žalobkyne k odvolaniu. Sťažovateľ má však za to, že v rámci tohto odseku, žalobkyňa ani pri

explicitnom výklade nenamieta hmotnoprávnu neprípustnosť sťažovateľa ako vedľajšieho

účastníka v konaní. Podľa názoru sťažovateľa sa žalobkyňa v zmysle odseku tohto

uznesenia vyjadruje len ku skutočnosti, že sťažovateľ nie je osobou oprávnenou podať

odvolanie.

Obdobný obsah je možné nájsť aj v ods. 3 str. 2 predmetného uznesenia, kde krajský

súd zhrňuje obsah vyjadrenia žalovaného v 1. rade. Rovnako ani z tohto podania nie je

možné výslovne vyčítať návrh účastníka konania na nepripustenie sťažovateľa ako

vedľajšieho účastníka do konania.

V prípade však, že krajský súd si vyššie uvedené podania účastníkov konania (napr.

extenzívnym výkladom, podľa skutočného obsahu podaných vyjadrení) vyložil inak a to

v zmysle, že účastníci konania podali relevantnú námietku (návrh) neprípustnosti

sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka, mal krajský súd podľa názoru sťažovateľa

rozhodovať o týchto námietkach či návrhoch účastníkov konania a nie o návrhu (oznámení)

sťažovateľa, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník

Okrem toho Krajský súd si pri svojom posudzovaní tzv. námietok prípustnosti

hlavných účastníkov konania si neuvedomil ani ďalšiu významnú skutočnosť, a to, že

sťažovateľ chcel vystupovať ako vedľajší účastník predovšetkým na strane spoločnosti I.,

spoločnosť s ručením obmedzeným, pričom práve tento hlavný účastník konania žiadnu

námietku prípustnosti vedľajšieho účastníka nikdy nevzniesol.

Navyše ak by námietka prípustnosti účastníka konania bola skutočne aj oprávneným

účastníkom konania vznesená, krajský súd v takomto prípade porušil ďalšie procesné právo

sťažovateľa v predmetnom spore a to právo vedľajšieho účastníka preukázať svoj

hmotnoprávny záujem na výsledku sporu.

Ako už bolo taktiež rozoberané vyššie vedľajší účastník pri oznámení svojho vstupu

do konania nie je hneď povinný preukazovať svoj právny záujem na výsledku sporu. Právny

záujem na výsledku sporu je vedľajší účastník povinný preukazovať až na námietku (návrh)

jeho neprípustnosti podanú účastníkom konania.

Z tohto dôvodu, v prípade, že krajský súd vyhodnotil, že účastníci konania naozaj

podali v rámci predmetného konania kompetentné námietky prípustnosti sťažovateľa ako

vedľajšieho účastníka, krajský súd bol povinný tieto návrhy (námietky) zaslať na vyjadrenie

sa vedľajšiemu účastníkovi, a to, aby sa vedľajší účastník mohol takejto námietke brániť

a aby mohol súdu preukázať a presvedčiť ho o svojom hmotnoprávnom záujme na výsledku

sporu.

Takýto úkon však krajský súd neurobil, čím takisto zabránil sťažovateľovi k jeho

riadnemu prístupu k súdu.“

K otázke, ako krajský súd vyhodnotil existenciu, resp. neexistenciu právneho záujmu

sťažovateľa na výsledku konania podľa , sťažovateľ uviedol:

«Čo sa týka samotného hmotnoprávneho záujmu na výsledku sporu a jeho podstaty,

je potrebné poznamenať, že touto podstatnou náležitosťou rozhodovania o námietke

neprístupnosti vedľajšieho účastníctva sa krajský súd v podstate ani nezaoberal. ...

Totižto o tejto najpodstatnejšej veci v rámci procesu rozhodovania o námietke

neprípustnosti sa konajúci súd zmienil až „jednou vetou“.

A to konkrétne - na str. 3 ods. 1 predmetného uznesenia príslušný súd uvádza „tým,

že JUD. L. J. nebol účastníkom notárskej zápisnice, ktorej neplatnosť a neúčinnosť je

predmetom konania, nepreukázal právny záujem na výsledku predmetného sporu“...

Touto svojou meritórnou vetou krajský súd vlastne potrel zmysel samotného

vedľajšieho účastníctva, a to z dôvodu, že vedľajším účastníkom by sa v zmysle výkladu

krajského súdu mohol stať len ten subjekt, ktorý je zároveň aj účastníkom právneho úkonu,

o ktorom sa samotný spor vedie.

Týmto absurdným výkladom si však krajský súd pravdepodobne neuvedomil jeden

logický fakt, a to že ak by niektorý z účastníkov konania bol priamo aj účastníkom právneho

úkonu, o ktorom sa vedie súdne konania, bol by zároveň predsa aj priamo aktívne alebo

pasívne legitimovaný v tomto spore a nemusel by domáhať vstupu do konania

prostredníctvom inštitútu vedľajšieho účastníctva.

Posudzovanie právneho či hmotnoprávneho záujmu však podľa názoru sťažovateľa

myslel zákonodarca niečo celkom iné, ako uskutočnil Krajský súd v Prešove. ...

V zmysle... definícií právneho záujmu má sťažovateľ za to, že on ako vedľajší

účastník mal jednoznačný právny záujem na výsledku v predmetnom spore, a to z dôvodu,

že v uvedenom spore sa rozhodovalo o neplatnosti právnych úkonov, a to takých právnych

úkonoch ktoré významných spôsobom zabezpečovali jeho splatnú pohľadávku. Vedľajší

účastník si dokonca na základe týchto právnych úkonov už aj vymáhal svoju splatnú

pohľadávku v exekučnom konaní proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade.

Sťažovateľ preto nerozumie uvedenému postoju a postupu odvolacieho súdu, že on ako

sťažovateľ nemá právny záujem na výsledku sporu. Veď práve naopak sťažovateľ mal snáď

najväčší právny záujem na výsledku predmetného sporu, pretože napádané zabezpečovacie

právne úkony zabezpečovali aj jeho pohľadávky a rozhodnutím súdu bolo práve jeho

postavenie najviac dotknuté. Vyhlásením týchto právnych úkonov za neplatné sa podstatným

spôsobom znížila ak nie úplne znemožnila vymožiteľnosť pohľadávky sťažovateľa.

Odvolací súd však sťažovateľa na preukázanie jeho právneho záujmu ani nevyzval

a teda sťažovateľ nemal ani reálnu procesnú možnosť preukazovať svoj právny záujem.

Odvolací súd preto vychádzal len zo strohé odôvodenia, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojom

oznámení o vstupe do konania.

Vyššie uvedeným konaním príslušného súdu tak bolo porušené nielen právo

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu ako vedľajšieho účastníka konania, Krajský súd

v Prešove pochybil v konaní aj v tom, svojím postupom a rozhodnutím významnou mierou

zasiahol aj do práva sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle SR.»

Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu, ktorým rozhodol o neprípustnosti jeho

vedľajšieho účastníctva, podal dovolanie, ktorým namietal, že postupom konajúcich súdov

mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [ ]. Najvyšší súd dovolanie

ako nedôvodné odmietol. V súvislosti s postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením

sťažovateľ uviedol:

„Podľa názoru sťažovateľa... Najvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní

právneho záujmu vedľajšieho účastníka absolútne nesprávne aplikoval právnu normu

o právnom záujme vedľajšieho účastníka na výsledku sporu.

Najvyšší súd v rozpore s legálnou definíciou právneho záujmu uzavrel, že podľa jeho

názoru napádané právne úkony v notárskej zápisnici, ktoré sú predmetom dotknutých

súdnych konaní sú aj podľa jeho názoru absolútne neplatné a preto podľa názoru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky takýto výsledok sporu nemôže mať žiadny reálny

vplyv na práva a povinnosti sťažovateľa, čo následne znamená, že sťažovateľ nemôže

vlastne mať žiadny právny záujem na výsledku sporu.

Takýto výklad práva však považuje sťažovateľ za absolútne pomýlený. Sťažovateľ sa

predsa v súdnom konaní snažil byť vedľajší účastníkom konania a mať teda rovnaké práva

a povinnosti ako samotný účastník konania práve preto, aby svojím správaním mohol

výsledok sporu ovplyvniť. Právny záujem na výsledku sporu neznamená, že vedľajší

účastník je povinný preukázať, že svojím vstupom do konania ovplyvní pozitívne výsledok

sporu, ako si to mylne vysvetľuje Najvyšší súd Slovenskej republiky. Právny záujem na

výsledku sporu predsa znamená, že akýkoľvek výsledok sporu (či už pozitívny alebo

negatívny) ovplyvní právne postavenie toho vedľajšieho účastníka. Aj v prípade sťažovateľa

výsledok sporu (a to akýkoľvek) predsa významne ovplyvnil jeho právne postavenie (na

základe terajšieho výsledku sporu sťažovateľ predsa už nemôže vymáhať svoju pohľadávku

od vedľajších dlžníkov - od žalobkyne a žalovaného v 1. rade, výsledok sporu teda ovplyvnil

jeho postavenie negatívne).

Vedľajšie účastníctvo ako aj účastníctvo vôbec je o tom, že účastník má vôbec

možnosť svojimi úkonmi, dôkazmi, argumentmi a prejavmi ovplyvňovať tento výsledok

sporu (a to bez ohľadu na to, ako v konečnom rozhodnutí dopadne), ak samozrejme

preukáže, že akýkoľvek výsledok sporu, sa ho nejako dotkne, ovplyvní jeho právne

postavenie, a to či už negatívne alebo pozitívne.

Najvyšší súd však svojím rozhodnutím extrémne uzavrel, že keďže výsledok sporu je

jasný (právne úkony sú absolútne neplatné), takýto výsledok sporu nemôže mať žiadny vplyv

na práva a povinnosti sťažovateľa. Samotným procesným právom byť účastníkom konania

a minimálne mať, ak nie využiť procesné práva ovplyvňovať výsledok konania sa však

najvyšší súd absolútne nezaoberal.“

Následne sťažovateľ v sťažnosti predložil svoju právnu argumentáciu,

prostredníctvom ktorej poukazuje na svoj právny záujem na výsledku predmetného konania.

Poukázal na to, že tieto argumenty „v konaní pre všeobecnými súdmi mohol a chcel ako

vedľajší účastník využiť, ktoré však doposiaľ využiť nemohol a ktorými by teda v konečnom

dôsledku chcel ovplyvniť výsledok sporu, ak by mu všeobecné súdy neodňali možnosť konať

pred súdom ako účastníkovi konania“.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uviedol:

„Na základe vyššie uvedených skutočností má sťažovateľ tiež za to, že konajúce súdy

aplikovali a vykladali právne prepisy bez toho, aby sa vôbec zaoberali jeho majetkom

a vlastníckym právom, čím podľa názoru sťažovateľa porušili aj jeho základné právo

vlastniť majetok upravené v článku 20 ods. 1 .“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1

..., základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v

Dohovoru... ako aj základné právo vlastniť majetok upravené v článku 20 ods. 1 ...

a právo na ochranu majetku upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu... JUDr. L. J...

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. ,

postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove spis. zn. zo dňa 01. 06.

2011 a postupom a rozsudkom Okresného súdu Bardejov spis. zn. zo dňa 15.

10. 2010; boli porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. zo dňa

25. 01. 2012, Uznesenie Krajského súdu v Prešove spis. zn. zo dňa 01. 06.

2011 a rozsudok Okresného súdu Bardejov spis. zn. zo dňa 15. 10. 2010 sa

zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. JUDr. L. J... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur,

ktoré je mu Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. JUDr. L. J... sa priznáva náhradu trov konania vo výške 314,18 Eur, ktoré je

Krajský súd v Prešove povinný uhradiť na účet právneho zástupcu do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil takto:

„Ako vyplýva z doposiaľ uvedeného sťažovateľovi v predmetnej veci utrpel aj

nemajetkovú ujmu spočívajúcu najmä v raste presvedčenia, že v Slovenskej republike nie sú

vytvorené podmienky na spravodlivé súdne konanie, ktoré umožňuje reálnu ochranu

garantovaných práv fyzických a právnických osôb, ako aj s tým súvisiacim pocitom

nemožnosti ochrany svojho majetku (pohľadávky), keď ako veriteľovi mu je neoprávnene

bránené v jeho práve uspokojiť svoju riadne splatnú pohľadávku. Na základe uvedeného

sťažovateľ navrhuje, aby mu Ústavný súd SR priznal primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 5.000,- Eur, ktorá by mala vyjadriť skutočnosť, že podaním sťažnosti na Ústavný

súd SR nesledoval nič iné len úsilie domôcť sa spravodlivého ústavného a zákonného

rozhodnutia v jej súdnom spore a zabezpečiť si tak reálnu ochranu svojich

a zákonom zaručených práv a slobôd.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 18. septembra 2012 prijal

sťažnosť podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie

v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv podľa

a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v namietanom

konaní a jeho uznesením z 25. januára 2012.

Po prijatí sťažnosti ústavný súd 16. októbra 2012 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril

k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Najvyšší súd v podaní zo 7. novembra 2012 (doručenom ústavnému súdu

13. novembra 2012 pod č. KP 4/2012-59) uplatnil námietku predpojatosti sudcov ústavného

súdu „JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej a JUDr. Jána Lubyho“.

O tejto námietke predpojatosti rozhodol ústavný súd uznesením č. k. -14

z 12. decembra 2012 tak, že sudcovia ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková

a Ján Luby nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným

súdom pod sp. zn. .

Následne najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa zo 17. januára 2013

(doručenom ústavnému súdu 23. januára 2013 pod č. KP 4/2012-59) navrhol, aby sťažnosti

nevyhovel, pričom vo svojom vyjadrení uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosťou napadnutým uznesením odmietol

dovolanie sťažovateľa..., pretože smerovalo proti uzneseniu odvolacieho súdu, proti

ktorému podľa a prípustné nie je a neboli zistené ani dôvody

prípustnosti uvedené v V odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne uviedol, že

dovolateľ JUDr. L. J. nedisponoval v predmetnom konaní postavením vedľajšieho

účastníka, a preto nebol ani oprávnený podať odvolanie ( ).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol dostatočné a

zrozumiteľné dôvody, na základe ktorých odmietol dovolanie sťažovateľa. Tento postup

najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne

neodôvodnený alebo arbitrárny a najvyšší súd v danom prípade neporušil označené

základné práva sťažovateľa nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou resp. výkladom práva.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže

sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

(pozri uznesenie ústavného súdu z 22. mája 2008 sp. zn. ).

Otázka posúdenia pripustenia vedľajšieho účastníka (ktorú riešil odvolací súd) je

otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa (, mutatis mutandis ). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že

jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý sa týka

otázky pripustenia vedľajšieho účastníka a právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý v tejto

súvislosti riešil otázku procesného postavenia sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom

prístupe... Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení, týkajúcich sa prípustnosti dovolania

v súlade so zaužívanou praxou a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej

by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými

nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodneností alebo

arbitrárnosti.

So závermi sťažovateľa uvedenými v jeho ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto

navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel. Súčasne

súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.“

Na výzvu ústavného súdu z 23. januára 2013 doručila právna zástupkyňa sťažovateľa

5. februára 2013 ústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu, v ktorom len

oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom

návrhu.

V nadväznosti na vyjadrenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2

upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od

neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za

nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili

platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ) (, , , ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v (,

, , ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a )

(, , , ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ).

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už pri svojej rozhodovacej činnosti odvolal na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje,

aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť

odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov

Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu

(rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288).

Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku,

pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre

dané rozhodnutie.

Štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2

a táto norma sa uplatňuje aj v dovolacom konaní v rozsahu, v akom tento zákon

neustanovuje inak ( ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom krajského súdu a okresného súdu mu

bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa s tým, že ani najvyšší súd

toto pochybenie konajúcich súdov nenapravil. Sťažovateľ uvedenú námietku odvodzuje od

výkladu upravujúceho inštitút vedľajšieho účastníctva, pričom v tejto súvislosti

uvádza, že „o skutočnosti, kedy sa tretia osoba stane vedľajším účastníkom konania

konajúci súd nerozhoduje... vedľajšie účastníctvo... vzniká v každom prípade dňom, keď

osoba, ktorá chce byť vedľajším účastníkom oznámi súdu svoj záujem stať sa vedľajším

účastníkom... konajúci súd... je... oprávnený rozhodovať iba o PRÍPUSTNOSTI vedľajšieho

účastníctva (teda nie o vzniku vedľajšieho účastníctva, nie o vstupe...) aj to len NA NÁVRH.

Hlavní účastníci konania... sú... oprávnení v zmysle ust. vzniesť

námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníka. O tejto možnosti musia byť účastníci

konania poučení... podľa ust. ...

... až vznesením námietky... je vedľajší účastník prvýkrát v konaní povinný preukázať

svoj právny záujem na výsledku konania... príslušný súd zašle podané námietky vedľajšiemu

účastníkovi s výzvou, aby preukázal svoj právny záujem.“.

Na základe tohto právneho názoru sa sťažovateľ domnieva, že 27. decembra 2010,

t. j. dňom doručenia oznámenia okresnému súdu sa ex lege stal vedľajším účastníkom

konania, pričom okresný súd porušil jeho „právo na oboznámenie sa s predmetom konania,

hlavne s rozsudkom vo veci samej a právo na jeho doručenie... právo na podanie odvolania

proti rozhodnutiu vo veci samej... právo nevyzývať účastníkov konania, aby sa vyjadrili

k vstupu vedľajšieho účastníka do konania“.

Vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovateľ nesúhlasí s postupom, akým prerokoval

námietky účastníkov, a tvrdí, že jeho procesné práva boli porušené tým, že krajský súd

- odmietol jeho odvolanie, ktoré podal proti rozsudku okresného súdu vo veci samej,

- zamietol jeho návrh na vstup do konania, pretože krajský súd mal rozhodnúť o tom,

či námietkam vyhovuje alebo ich zamieta,

- mu odňal možnosť preukázať hmotnoprávny záujem na výsledku konania, pretože

krajský súd nedoručil námietky účastníkov konania sťažovateľovi a nedal mu možnosť

vyjadriť sa k týmto námietkam, v tomto kontexte spochybnil, či podania účastníkov boli

správne vyhodnotené ako námietky proti vstupu sťažovateľa do konania,

- nesprávne ho poučil v namietanom uznesení o tom, že proti jeho uzneseniu nie je

prípustné odvolanie, hoci krajský súd rozhodoval ako súd prvého stupňa.

Sťažovateľ tiež namieta to, ako krajský súd vyhodnotil otázku jeho právneho záujmu

na výsledku konania, a spôsob, akým svoje závery v namietanom uznesení odôvodnil.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd v dovolacom konaní nenapravil

uvedené pochybenia konajúcich súdov. Rovnako tak namieta to, ako najvyšší súd

vyhodnotil a odôvodnil otázku jeho hmotnoprávneho záujmu na výsledku konania.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. januára

2012 vyplýva, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa. Najvyšší súd v namietanom

uznesení konštatoval, že dovolanie nie je prípustné podľa . Vzhľadom na

dovolaciu argumentáciu sa následne zameral na to, či dovolanie nie je prípustné na základe

dovolacieho dôvodu podľa . V odôvodnení ďalej uviedol, že odňatie

možnosti konať je na jednej strane „taký vadný procesný postup súdu, ktorým sa

účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom

konaní (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.)

za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov“, prípadne k nemu

môže dôjsť tiež samotným rozhodnutím súdu. Ďalej najvyšší súd konštatoval, že

v predmetnej veci sa „o takýto prípad nejedná...“, pričom v tomto kontexte uviedol, že

sťažovateľ tvrdil, že k odňatiu možnosti konať došlo tým, že „odvolací súd nesprávne

zamietol jeho návrh na pristúpenie do konania, že nesprávne zamietol jeho vstup do

konania ako vedľajšieho účastníka a následne v rozpore so zákonom jeho odvolanie

odmietol... Vytýkal mu tiež nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a porušenie zásady

dvojinštančnosti, keď... o jeho procesných návrhoch mal rozhodnúť okresný súd.“.

Následne najvyšší súd poukázal na svoj predchádzajúci rozsudok vo veci sp. zn.

, podľa ktorého ak tretia osoba podá oznámenie o vstupe podľa

v čase po vydaní rozsudku súdu prvého stupňa (počas plynutia lehoty na podanie

odvolania), rozhoduje o prípustnosti vedľajšieho účastníctva odvolací súd. V tomto smere

ďalej uviedol:

„V posudzovanej veci je z obsahu spisu nepochybné, že dovolateľ podal podnet na

vstup do konania podľa po vyhlásení rozsudku prvostupňového súdu a že

žalobkyňa a žalovaný 1/ namietali neprípustnosť jeho vstupu do konania ako vedľajšieho

účastníka. Súd preto správne pristúpil k rozhodnutiu o prípustnosti vedľajšieho účastníctva

dovolateľa, pričom správne o prípustnosti rozhodol odvolací súd a nie súd prvého stupňa.

Uvedený postup odvolacieho súdu bol teda v súlade so zákonom a ním odvolací súd

neporušil žiadne procesné práva dovolateľa, t. j. ani zásadu dvojinštančnosti konania.“

Najvyšší súd tiež hodnotil to, ako krajský súd posúdil otázku právneho záujmu

sťažovateľa na výsledku konania.

K odmietnutiu odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu najvyšší súd

uviedol:

„Keďže právo podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa zákon priznáva

účastníkovi konania a vedľajšiemu účastníkovi a dovolateľ takéto procesné postavenie

v konaní nemal, bol osobou, ktorá na odvolanie nie je oprávnená. Odvolací súd rozhodol

preto v súlade s ustanovením , keď jeho odvolanie odmietol.

Týmto postupom neznemožnil dovolateľovi realizáciu žiadneho jeho procesného práva

a teda neodňal mu možnosť pred súdom konať v zmysle “

Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu a krajského súdu zistil, že podanie

sťažovateľa označené ako „Návrh, odvolanie“ z 23. decembra 2010 bolo okresnému súdu

doručené 27. decembra 2010. Z obsahu tohto podania vyplýva, že týmto podaním podal

sťažovateľ odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 15. októbra 2010, ktoré podal

„preventívne a z opatrnosti“ napriek tomu, že predmetný rozsudok mu nebol doručený.

V tomto podaní tiež poukázal na zmluvu o postúpení pohľadávky z 20. februára 2009, ktorú

sťažovateľ uzavrel so spoločnosťou A., s. r. o., ktorou bola na sťažovateľa prevedená

pohľadávka vo výške 632 012,22 € s príslušenstvom. V podaní ďalej sťažovateľ uviedol:

„Notárskou zápisnicou sp. zn. N 237/97 Nz 235/97 dňa 10. 11. 1997 vyhotovenou

JUDr. V. O., notárom so sídlom v K., došlo k uznaniu uvedeného dlhu čo do dôvodu aj

výšky a tiež k pristúpeniu k uvedenému záväzku zo strany M. K. a I. P.

O tejto okolnosti bol každý z dlžníkov mnou písomne upovedomený. ...

V nadväznosti na vyššie uvedené okolnosti považujem za potrebné uviesť, že vyššie

citované súdne rozhodnutie, ak skutočne bolo vydané, považujem za nulitné nakoľko bolo

vydané bez toho, aby som bol účastníkom konania v rámci ktorého bolo vydané hoci

v uvedenom konaní sa má rozhodovať o mojich veriteľských právach. ...

Súčasne navrhujem, aby som bol do vyššie uvedeného konania pripustený ako

účastník konania na strane odporcu, resp. aby mi bolo minimálne priznané procesné

postavenie vedľajšieho účastníka konania. V danom konaní sa jednoznačne rozhoduje

o mojich právach.“

Podanie sťažovateľa obsahuje jeho ďalšiu argumentáciu týkajúcu sa samotného

predmetu konania.

Okresný súd prípisom zo 17. februára 2011 doručil predmetné podanie sťažovateľa

spolu s prílohami právnemu zástupcovi žalobkyne – JUDr. F. K., právnej zástupkyni

žalovaného v 1. rade – JUDr. E. H. a žalovanému v 2. rade s výzvou, aby sa k tomuto

podaniu písomne vyjadrili v lehote 10 dní, ak to považujú za potrebné. Vyjadrenie právneho

zástupcu žalobkyne bolo okresnému súdu doručené 8. marca 2011, vyjadrenie právnej

zástupkyne žalovaného v 1. rade bolo doručené 23. februára 2011, resp. 25. mája 2011.

Právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade v podaní okrem iného uviedla:

„Podávateľ nemôže byť ani na postavení vedľajšieho účastníka, keďže sa ho ani

v tomto postavení prípad netýka. Je jeho vecou odkiaľ, a prečo a za akých skutočností mu

bola pohľadávky postúpená. Podľa našich vedomosti neplatnosť tohto postúpenia,

eventuálne spochybnenie nadobudnutej pohľadávky podávateľovi rieši Mesto B. v súdnom

konaní.

Na veci nič nemenia ani prílohy, ktoré sú súčasťou podania podávateľa.“

Predmetný spis s predkladacou správou bol krajskému súdu doručený 10. marca

2011.

Krajský súd následne rozhodol uznesením č. k. -119 z 1. júna 2011 tak,

že návrh sťažovateľa na pripustenie jeho vstupu do konania ako účastníka konania na strane

odporcu, resp. aby mu bolo priznané procesné postavenie vedľajšieho účastníka konania,

zamietol a odvolanie sťažovateľa odmietol.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

skúmal, či postupom konajúcich súdov nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred

súdom v zmysle . Najvyšší súd konštatoval, že k odňatiu možnosti

účastníka konať pred súdom môže dôjsť postupom alebo rozhodnutím súdu. Z uvedeného je

zrejmé, že najvyšší súd v dovolacom konaní skúmal, či

- procesným postupom konajúcich súdov nižšieho stupňa pri prerokúvaní podania

sťažovateľa z 23. decembra 2010 doručeného okresnému súdu 27. decembra 2010 alebo

- rozhodnutím krajského súdu o tomto podaní nebola sťažovateľovi odňatá možnosť

konať pred súdom.

Úlohou ústavného súdu bolo vyhodnotiť, či najvyšší súd preskúmal uvedené otázky

ústavne udržateľným spôsobom, teda vyhodnotiť, či svoj právny názor v tomto smere

najvyšší súd dostatočne odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny.

Sťažovateľ v podaní z 23. decembra 2010 doručenom okresnému súdu 27. decembra

2010 okrem iného navrhol, aby mu „bolo minimálne priznané procesné postavenie

vedľajšieho účastníka konania“, pretože v „danom konaní sa jednoznačne rozhoduje

o... [jeho] právach“.

Podľa ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo

odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde

o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu

niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho

účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Ustanovenie upravuje inštitút vedľajšieho účastníka konania. Vedľajší

účastník vystupuje popri účastníkovi konania, na stranu ktorého sa pripojil. Predpokladom

účasti vedľajšieho účastníka je to, že má právny záujem na výsledku konania, teda že jeho

právne postavenie bude ovplyvnené výsledkom predmetného konania. Ku vstupu tretej

osoby do konania ako vedľajšieho účastníka môže dôjsť z vlastného podnetu alebo na výzvu

niektorého z hlavných účastníkov konania urobenú prostredníctvom súdu. Prípustnosťou

vedľajšieho účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom, čo niektorý z hlavných

účastníkov namietne neprípustnosť takého postupu. Z uvedeného vyplýva, že konanie

o prípustnosti vedľajšieho účastníctva začína na návrh. Za návrh je v zásade potrebné

považovať relevantnou formou vykonaný prejav vôle hlavných účastníkov konania alebo

niektorého z nich, ktorým je vyjadrený nesúhlas so vstupom tretej osoby ako vedľajšieho

účastníka konania. Predmetom tejto časti konania je rozhodovanie o prípustnosti

vedľajšieho účastníctva, teda posúdenie existencie právneho záujmu tretej osoby na

výsledku konania. Zo znenia a vyplýva, že tretia osoba v podaní, ktorým

oznámi svoj vstup do konania ako vedľajšieho účastníka, nie je povinná preukazovať svoj

právny záujem na výsledku konania. Z toho dôvodu je potrebné, aby súd rozhodujúci

o prípustnosti vedľajšieho účastníctva poskytol dostatočnú možnosť účastníkovi, ktorý

namieta vstup tretej osoby do konania, uviesť svoje námietky proti takému procesnému

postupu. Rovnako tak je potrebné tretej osobe poskytnúť dostatočný priestor na preukázanie

svojho právneho záujmu na výsledku konania a tiež na to, aby mal možnosť sa vyjadriť

k námietkam účastníka, ktorý nesúhlasí s jeho vstupom do konania.

V prerokúvanom prípade sťažovateľ podaním z 23. decembra 2010 doručeným

okresnému súdu 27. decembra 2010 vstúpil do konania vedeného okresným súdom pod

sp. zn. . Predmetným podaním sťažovateľ zároveň podal odvolanie proti

rozsudku okresného súdu vo veci samej z 15. októbra 2010 napriek tomu, že tento rozsudok

mu nebol doručený. Okresný súd doručil predmetné podanie účastníkom konania –

žalobkyni a žalovaným s výzvou, aby sa k predmetnému podaniu a odvolaniu vyjadrili.

Vyjadrenia žalobkyne a žalovaného v 1. rade obsahovali argumentáciu o odvolaní podanom

sťažovateľom, podanie žalovaného v 1. rade obsahovalo aj argumentáciu týkajúcu sa

vedľajšieho účastníctva sťažovateľa, z ktorej je zrejmé, že žalovaný v 1. rade vyslovil

nesúhlas so vstupom sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka do konania („Podávateľ

nemôže byť ani na postavení vedľajšieho účastníka, keďže sa ho ani v tomto postavení

prípad netýka.“). Zo súdneho spisu okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že konajúce

súdy predmetné vyjadrenia nedoručovali sťažovateľovi, aby mal možnosť sa k nim vyjadriť,

a ani ho osobitne neupovedomili o tom, že niektorý z účastníkov vyslovil nesúhlas s jeho

vstupom do konania, čím inicioval konanie o prípustnosti vedľajšieho účastníctva

sťažovateľa, ktorého predmetom je preukázanie právneho záujmu sťažovateľa na výsledku

konania. Okresný súd a ani krajský súd nevyzvali sťažovateľa na to, aby preukázal, že spĺňa

zákonnú podmienku podľa na vstup do konania, t. j. právny záujem na výsledku

konania. Krajský súd napriek absencii uvedených procesných úkonov rozhodol o podaní

sťažovateľa – o jeho vedľajšom účastníctva tak, že ho nepripustil.

Najvyšší súd sa v namietanom uznesení osobitne nevysporiadal s uvedeným

procesným postupom krajského súdu. V odôvodnení svojho uznesenia sa nevyjadril k tomu,

že sťažovateľovi neboli doručené vyjadrenia účastníkov konania, ktorým bol vyslovený

nesúhlas s jeho vedľajším účastníctvom, nebol upovedomený o tom, že podaním účastníkov

konania bolo začaté konanie o prípustnosti vedľajšieho účastníctva, a nevyzval sťažovateľa,

aby preukázal svoj právny záujem podľa .

Ústavný súd zastáva názor, že uvedeným postupom krajského súdu mohlo dôjsť

k znemožneniu realizácie procesných práv sťažovateľa v konaní o prípustnosti vedľajšieho

účastníctva (práva na poskytnutie dostatočnej príležitosti preukázať svoj právny záujem

v zmysle a tiež práva vyjadriť sa k nesúhlasnému stanovisku účastníkov konania

k jeho vedľajšiemu účastníctvu). Uvedeným postupom krajského súdu mohlo dôjsť

k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, a tým relevantným spôsobom zasiahnuť

do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z týchto dôvodov bolo podľa

ústavného súdu potrebné, aby sa s uvedeným procesným postupom krajského súdu

vysporiadal najvyšší súd v dovolacom konaní a svoje právne závery vo svojom rozhodnutí

náležite odôvodnil. Z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva záver najvyššieho súdu,

že v „posudzovanej veci sa však o takýto prípad [odňatia možnosti konať pred súdom]

nejedná“, resp. tiež záver, že „postup odvolacieho súdu bol... v súlade so zákonom a ním

odvolací súd neporušil žiadne procesné práva dovolateľa...“ s tým, že najvyšší súd sa

nevysporiadal s procesným postupom krajského súdu v rámci konania o prípustnosti

vedľajšieho účastníctva sťažovateľa. V tomto smere odôvodnenie namietaného uznesenia

najvyššieho súdu neposkytuje dostatočný podklad pre jeho záver, že postupom konajúcich

súdov nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Z uvedeného hľadiska je

preto potrebné považovať jeho záver za zjavne neodôvodnený a tiež zjavne neopodstatnený

a rozporný so sťažovateľom označenými článkami a dohovoru.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd svojím postupom v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. januára 2012 porušil základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na toto rozhodnutie a zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu nepovažoval ústavný súd už za potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami sťažovateľa.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že

v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru a zrušenie uznesenia najvyššieho súdu sa

v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (, ) otvára

priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou označeného základného práva

hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc

právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníka konania

pred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj

na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže

nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného

porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr.

, , , ).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. januára 2012 porušil

označené základné právo sťažovateľa podľa a právo podľa dohovoru, ústavný súd

zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu). Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu

a znova posúdiť dovolacie námietky sťažovateľa v intenciách tohto nálezu ústavného súdu

a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodniť.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

5 000 €, ktoré si sťažovateľ uplatnil z dôvodu, že zrušenie namietaného uznesenia

najvyššieho súdu a nové prerokovanie dovolania sťažovateľa predstavuje podľa jeho názoru

dostatočnú ochranu porušenému základnému právu sťažovateľa podľa a právu podľa

dohovoru.

Ústavný súd rozhodol podľa aj o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkou

(bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ si uplatnil nárok na úhradu trov konania v sume 314,18 €. Právna

zástupkyňa sťažovateľa uplatnenú úhradu trov konania nešpecifikovala.

Ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa úhradu trov konania v sume

269,58 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za dva úkony právnej služby

podľa § 14 ods. 1 písm. a) a písm. b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej

porady s klientom, sťažnosť podľa ). Ústavný súd vychádzal

zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2012 v sume

127,16 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových

výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby vo výške 7,63 € (1/100

výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľa ( v spojení s ) podľa výroku

rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. februára 2013