Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (50)IV. ÚS 480/2012
PDF · 404.75 KB
No categories available
IV. ÚS 480/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. februára 2013
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho
a Ladislava Orosza o sťažnosti JUDr. L. J., R., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H., P.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/174/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012, za
účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. L. J. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho
právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/174/2011 a
jeho uznesením z 25. januára 2012 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo/174/2011
z 25. januára 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý JUDr. L. J. uhradiť trovy
konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), na
účet jeho právnej zástupkyne JUDr. M. H., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. apríla 2012
doručená sťažnosť JUDr. L. J., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
M. H., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 1 C/206/2008 a jeho rozsudkom z 15. októbra 2010, postupom
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3
Co/30/2011 a jeho uznesením z 1. júna 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/174/2011 a jeho
uznesením z 25. januára 2012.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 23. decembra 2008
okresnému súdu sa žalobkyňa I. P., B. (ďalej len „žalobkyňa“), domáhala, aby okresný súd
rozhodol o neplatnosti notárskej zápisnice č. N 237/97 z 10. novembra 1997, ktorú
žalobkyňa spísala s obchodnou spoločnosťou I., spoločnosť s ručením obmedzeným, B.
(ďalej len „žalovaný v 2. rade“). Obdobne postupoval aj M. K., B. (ďalej len „žalovaný v 1.
rade“). Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:
„Obsahom napadnutej notárskej zápisnice boli tri druhy právnych úkony, a to:
1. podľa označenia právne úkony o pristúpení k záväzku (konkrétne o pristúpení I. P.
a M. K. k záväzku dlžníka spoločnosti I., spoločnosť s ručením obmedzeným)
2. podľa označenia právne úkony o uznaní dlhu (uznanie dlhu dlžníkov I. P., M. K. a
spoločnosti I., spoločnosť s ručením obmedzeným)
3. právne úkony - vyhlásenie účastníkov notárskej zápisnice, že spísaná notárska
zápisnica je exekučným titulom (ide o formálnu náležitosť notárskej zápisnice)
Žalobkyňa napadla platnosť celej notárskej zápisnice a teda platnosť všetkých v nej
urobených právnych úkonov z dôvodu, že podľa jej názoru napadnuté právne úkony
nespĺňajú formálne náležitosti, ktoré takéto právne úkony v zmysle zákona majú spĺňať
a preto sú absolútne neplatné.
Podstatou vyššie uvedených právnych úkonov ako aj podstatou, o ktorú sťažovateľ
opieral svoj právny záujem v predmetom konaní bola tá skutočnosť, že vyššie uvedené práve
úkony boli urobené za účelom zabezpečenia pohľadávky vo výške 632.012,22 Eur, ktorú už
v tom čase vlastnil sťažovateľ.
Predmetná pohľadávka vznikla na základe zmluvy o poskytnutí finančných
prostriedkov zo dňa 27. 05. 1997 uzatvorenej medzi pôvodným veriteľom M. S... a medzi
spoločnosťou I., spoločnosť s ručením obmedzeným ako dlžníkom.
Keďže predmetná pohľadávka pôvodného veriteľa M. S. bola zmluvou o postúpení
pohľadávky zo dňa 28. 08. 2008 postúpená na spoločnosť A., s. r. o. a následne bola
zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 20. 02. 2009 postúpená na sťažovateľa JUDr. L. J.,
v čase vedenia príslušného konania o určenie neplatnosti právnych úkonov
(zabezpečovacích inštitútov) bol JUDr. L. J. už oprávneným vlastníkom a veriteľom
pohľadávky, ktorej zabezpečenie zabezpečovacími právnymi úkonmi sa napádalo.
Nehovoriac o tom, že sťažovateľ si už na právnom podklade napádaných právnych úkonov
dokonca aj vymáhal svoju splatnú pohľadávku v exekučnom konaní. Aj z uvedeného preto
jednoznačne vyplýva, že akýkoľvek výsledok predmetného konania sa tak bezprostredne
dotýkal sťažovateľa a výraznou mierou ovplyvňoval jeho právne postavenie.“
Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 1 C/206/2008 z 15. októbra 2010 tak, že
určil, že právne úkony, ktoré sú obsahom notárskej zápisnice z 10. novembra 1997 spísanej
v Notárskej kancelárii notárky JUDr. V. O. pod č. N 237/97, NZ 235/97, sú od počiatku
neplatné a právne neúčinné.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že „sa o existencii predmetného
konania ako aj o existencii vyššie uvedeného rozsudku dozvedel až dňa 23. 12. 2010 (teda
ešte pred právoplatným skončením predmetného súdneho konania), pričom následne hneď
ako to bolo možné, t. j. dňa 27. 12. 2010 doručil na Okresný súd Bardejov svoje oznámenie
(návrh) na svoj vstup do uvedeného konania ako vedľajší účastník, ako aj prípadné
odvolanie proti vyššie uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa.
Z dôvodu, že konanie na prvom stupni sa nachádzalo už v štádiu po vyhlásení
rozsudku súdu prvého stupňa, Okresný súd Bardejov postúpil predmetný spis spolu
s podaniami sťažovateľa na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove.
Následne Krajský súd v Prešove svojim uznesením zo dňa 01. 06. 2011 č. k.
3 Co 30/2011 rozhodol, že návrh JUDr. L. J. o jeho pripustení do konania ako účastníka
konania na strane odporcu, resp. aby mu bolo priznané procesné postavenie vedľajšieho
účastníka konania zamieta a to z dôvodu, že keďže JUDr. L. J. nebol účastníkom notárskej
zápisnice, ktorá sa v konaní napáda, nepreukázal svoj právny záujem na výsledku sporu.
Rovnakým uznesením rozhodol Krajský súd v Prešove aj o tom, že odvolanie JUDr. L. J.
proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 1C 206/2006 odmieta z dôvodu, že ho podala
neoprávnená osoba.“
Proti uzneseniu krajského súdu z 1. júna 2011 podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo/174/2011 z 25. januára 2012 tak, že
dovolanie odmietol.
V súvislosti s postupom krajského súdu a najvyššieho súdu a s ich uzneseniami
sťažovateľ uviedol:
„Z vyššie popísaného skutkového stavu vyplýva, že v rámci súdneho konania
vedeného Okresným súdom Bardejov pod spis. zn. 1C 206/2006 sa rozhodovalo o určení
neplatnosti právnych úkonov, ktoré významnou mierou zabezpečovali vymožiteľnosť
pohľadávky sťažovateľa.
Hoci sťažovateľ nebol hlavným účastníkom konania, na výsledku konania mal
predovšetkým on priamy a hlavný záujem, pretože akýkoľvek výsledok tohto konania sa
priamo dotýkal jeho právneho postavenia...
... konajúce súdy v rámci predmetného konania pochybili v tom, že s ním nekonali
ako s vedľajším účastníkom konania, ktorým sa stal na základe svojho úkonu ex lege,
následne pochybili v tom, že mu ako vedľajšiemu účastníkovi konania nepriznali procesné
práva a povinnosti a taktiež v tom, že konajúce súdy postupovali pri vydaní rozhodnutia
nezákonným spôsobom. Týmto konaním konajúce súdy podľa názoru sťažovateľa zabránili
sťažovateľovi k riadnemu prístupu k súdu a porušili jeho právo na spravodlivý súdny
proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...“
S prihliadnutím na znenie § 93 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),
argumentujúc právnym názormi vyjadrenými v odbornej literatúre a v judikatúre
najvyššieho súdu, podal sťažovateľ v sťažnosti svoj právny výklad inštitútu vedľajšieho
účastníctva s tým, že následne namietal postup konajúcich súdov vo vzťahu k jeho podaniu,
ktorým prejavil vôľu vstúpiť do konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
1 C/206/2008 ako vedľajší účastník. V sťažnosti ďalej uviedol:
«Dňa 15. 10. 2010 bol v predmetnej veci vyhlásený prvostupňový rozsudok. Dňa
23. 12. 2010 sa sťažovateľ dozvedel o existencii predmetného konania a dňa 27. 12. 2010,
teda v čase keď predmetné súdne konanie ešte nebolo skončené právoplatnosťou
rozhodnutia vo veci samej, doručil sťažovateľ konajúcemu súdu svoj návrh (keďže každý
právny úkon sa však posudzuje podľa svojho obsahu, súd mal predmetný návrh vyhodnotiť
ako oznámenie) na svoj vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcov.
V kontexte vyššie rozoberaného okamihu vzniku vedľajšieho účastníctva, sťažovateľ sa na
základe svojho oznámenia stal dňa 27. 12. 2010 ex lege vedľajším účastníkom predmetného
konania. Týmto dňom sťažovateľ zároveň získal procesné práva a povinnosti vedľajšieho
účastníka konania.
Okresný súd Bardejov však so sťažovateľom ako s vedľajším účastníkom vôbec
nekonal, práve naopak neakceptoval jeho procesné postavenie vedľajšieho účastníka
a nepriznal mu žiadne procesné práva a povinnosti účastníka konania.
Prvostupňový súd bol však povinný dňom, kedy sa sťažovateľ stal vedľajším
účastníkom konania, t. j. dňom 27. 12. 2010 konať so sťažovateľom ako s vedľajším
účastníkom. Keďže v tom čase bolo prvostupňové konanie v štádiu po vyhlásení rozsudku,
t. j. v štádiu, keď sa účastníkom konania doručoval vyhotovený rozsudok, resp. keď
niektorým z nich už plynula riadna lehota na podanie odvolania, vedľajší účastník mal
v rámci takmer ukončeného prvostupňového konania už len obmedzený počet svojich
procesných práv a povinnosti.
Vedľajší účastník však aj v tomto štádiu mal určite právo byť oboznámený
s predmetom konania, mal právo nahliadať do spisu ale predovšetkým mal právo, aby aj
jemu prvostupňový súd doručil vyhotovený rozsudok, voči ktorému by vedľajší účastník mal
právo podať v zákonnej 15-dňovej lehote kompetentné odvolanie.
Všetky vyššie uvedeného procesné práva však boli sťažovateľovi konajúcim súdom
odoprené.
Vo vzťahu k ostaným účastníkom konania (hlavní, prípadne iní) mal prvostupňový
súd konať tak, že vstup tretej osoby do konania ako vedľajšieho účastníka mal týmto
účastníkom oznámiť, prípadne ak to súd neurobil ešte na začiatku konania, mal konajúci
súd týchto účastníkov zároveň poučiť aj o tom, že sú oprávnení podať voči vedľajšiemu
účastníkovi námietku jeho neprípustnosti ako vedľajšieho účastníka.
V žiadnom prípade však konajúci súd nebol oprávnený účastníkov konania nejako
vyzývať alebo nabádať k tomu, aby sa k predmetnému vstupu vedľajšieho účastníka do
konania nejako vyjadrovali.
Sťažovateľ sa však domnieva, že prvostupňový súd doručoval podanie sťažovateľa
účastníkom konania s tým, aby sa k predmetnému vstupu vedľajšieho účastníka do konania
vyjadrili (keďže sťažovateľ nemal prístup k spisu, tieto skutočnosti predpokladá len na
základe tých listín, ktoré má k dispozícii).
Takéto pochybenie prvostupňového súdu je na danom mieste potrebné rozobrať aj
z tohto hľadiska, že súčasťou návrhu sťažovateľa na svoj vstup do konania bolo zároveň aj
jeho odvolanie voči vyhlásenému rozsudku.
V tomto kontexte by prvostupňový súd mohol totižto svoje pochybenie (t. j. doručenie
oznámenia vedľajšieho účastníka o svojom vstupe do konania a vyzvanie účastníkov na
vyjadrenie k nemu) obhajovať tým, že on účastníkov konania nežiadal o vyjadrenie sa
k otázke vstupu vedľajšieho účastníka do konania, ale žiadal ich len o vyjadrenie sa
k odvolaniu sťažovateľa.
Ani s takouto argumentáciu sa však sťažovateľ nemôže stotožniť a naďalej považuje
doručenie svojho podania účastníkom konania za konanie súdu v rozpore so zákonom.
Ako už bolo spomenuté vyššie právne úkony sa posudzujú podľa svojho obsahu a nie
podľa svojho označenia. Prvostupňový súd mal na základe tohto pravidla vyhodnotiť návrh
sťažovateľa na svoj vstup do konania ako oznámenie o jeho vstupe do konania, pričom aj
odvolanie sťažovateľa mal taktiež vyhodnotiť len ako oznámenie sťažovateľa o svojom
vstupe do konania. Je predsa nelogické, aby vedľajší účastník mohol spolu so svojím
oznámením o vstupe do konania podať aj kompetentné odvolanie, a to navyše predtým ako
mu v zmysle zákona konajúci súd riadne doručil rozhodnutie, voči ktorému by sa vedľajší
účastník mohol riadne odvolať. Veď predsa vedľajší účastník by sa nemohol riadne
a zodpovedne brániť proti takému rozhodnutiu, ktorého obsah vôbec nepozná. Navyše je tu
aj ďalšia sporná otázka, a to od kedy by sa takémuto vedľajšiemu účastníkovi mohla počítať
zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania na to, aby ním podané odvolanie mohlo byť
posúdené ako odvolanie podané včas.
Na základe vyššie uvedeného má sťažovateľ za to, že ak by prvostupňový súd
vyhodnotil všetky tieto skutočnosti správne, nemohol by posúdiť podanie sťažovateľa
s označením návrh, odvolanie ako návrh sťažovateľa na svoj vstup do konania a ako
odvolanie sťažovateľa voči rozhodnutiu, ale len ako oznámenie sťažovateľa o svojom vstupe
do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcov.
Prvostupňový súd však všetky tieto procesné práva vedľajšieho účastníka porušil,
čím odoprel sťažovateľovi právo byť účastníkom konania a teda odoprel mu právo na
spravodlivý súdny proces. ...
Prvostupňový súd porušil tieto procesné práva sťažovateľa:
• právo stať sa a byť vedľajším účastníkom konania z vlastného podnetu - dňom
ktorým tretia osoba oznámi konajúcemu súdu záujem stať sa vedľajším účastníkom
• právo na oboznámenie sa s predmetom konania, hlavne s rozsudkom vo veci samej
a právo na jeho doručenie
• právo na podanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
• právo nevyzývať účastníkov konania, aby sa vyjadrili k vstupu vedľajšieho
účastníka do konania
Podľa názoru sťažovateľa postup prvostupňového súdu v čase po vyhlásení
rozhodnutia vo veci samej bol nesprávny a v rozpore so zákonom, čím prvostupňový súd
jednoznačne poškodil sťažovateľa na jeho právo na spravodlivý súdny proces.
V prípade, že niektorý z účastníkov konania podal na konajúci súd námietku
neprípustnosti vedľajšieho účastníka do konania aj sám - teda bez nejakej intervencie súdu,
(sťažovateľ tieto skutočnosti nevie s určitosťou tvrdiť, keďže ako „neúčastníkovi konania“
mu nebol umožnený prístup do súdneho spisu) bol postup prvostupňového súdu v štádiu po
vyhlásení rozsudku správny len v tom, že postúpil vec na rozhodnutie o námietke
neprípustnosti vedľajšieho účastníka na rozhodnutie na krajský súd.»
V súvislosti s postupom krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa
a o prípustnosti vedľajšieho účastníctva sťažovateľ uviedol:
„Krajský súd rozhodol o podaní sťažovateľa označenom ako odvolanie tak, že
odmietol jeho odvolanie z dôvodu, že podľa názoru krajského súdu sťažovateľ nebol
účastníkom konania a tým teda nebol osobou oprávnenou podať odvolanie v zmysle ust.
Krajský súd však takýmto svojím postupom jednoznačne pochybil, konal v rozpore
so zákonnou úpravou vedľajšieho účastníctva a odoprel tak sťažovateľovi jeho prístup
k súdu.
Ako už bolo niekoľkokrát uvedené vyššie nepopierateľným faktom je, že sťažovateľ sa
dňa 27. 12. 2010 (dňom doručenia svojho oznámenie o vstupe) stal vedľajším účastníkom
a týmto dňom získal procesné práva a povinnosti vedľajšieho účastníka.
V zmysle týchto intencií sťažovateľ bol a s určitosťou aj je osobou oprávnenou podať
odvolanie v predmetnej veci. ...
Čo sa týka časti rozhodovania krajského súdu o návrhu sťažovateľa na jeho vstup do
konania ako vedľajšieho účastníka, možno konštatovať, že pochybenie krajského súdu
v rozhodovaní o tejto veci je najmarkantnejšie. ...
Keďže krajský súd mohol rozhodovať o neprípustností vedľajšieho účastníka len na
námietku podanú niektorým z účastníkov konania, na danom mieste vyvstáva ďalšia
podstatná otázka a to, či takáto námietka bola niektorým z účastníkov konania vôbec
podaná.
Sťažovateľ o tejto skutočnosti nie je s určitosťou presvedčený.
Sťažovateľ si je však vedomý, že žalobkyňa ako aj žalovaný v 1. rade nejaké podanie
na súd uskutočnili.
Tieto skutočnosti vyplývajú z rozhodnutia - uznesenia Krajského súdu v Prešove č. k.
3Co 30/2011 zo dňa 01. 06. 2011, ktorým disponuje aj sťažovateľ, v ktorom sa na strane 2
v poslednom odseku píše, že žalobkyňa podala vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 07. 03. 2011
a žalovaný v 1. rade podal vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 23. 02. 2011 (o tom, či súd mal
vôbec týchto účastníkov konania vyzývať k vyjadreniu sa na podanie sťažovateľa, sťažovateľ
svoj názor prezentoval vyššie).
Z toho istého rozhodnutia sa však sťažovateľ dozvedel, že tak žalobkyňa ako aj
žalovaný v 1., rade podali vyjadrenie k odvolaniu, nie však relevantnú námietku
neprípustnosti. Skutočnosť, či teda títo účastníci konania naozaj namietali aj neprípustnosť
vedľajšieho účastníka v konaní nie je sťažovateľovi dostatočne zrejmá.
Sťažovateľ mal možnosť posúdiť vyššie uvedené podania účastníkov konania len
v takom kontexte ako ich popísal sám krajský súd vo svojom uznesení.
Na str. 2 ods. 2 predmetného uznesenia je popísaný stručný obsah vyjadrenia sa
žalobkyne k odvolaniu. Sťažovateľ má však za to, že v rámci tohto odseku, žalobkyňa ani pri
explicitnom výklade nenamieta hmotnoprávnu neprípustnosť sťažovateľa ako vedľajšieho
účastníka v konaní. Podľa názoru sťažovateľa sa žalobkyňa v zmysle odseku tohto
uznesenia vyjadruje len ku skutočnosti, že sťažovateľ nie je osobou oprávnenou podať
odvolanie.
Obdobný obsah je možné nájsť aj v ods. 3 str. 2 predmetného uznesenia, kde krajský
súd zhrňuje obsah vyjadrenia žalovaného v 1. rade. Rovnako ani z tohto podania nie je
možné výslovne vyčítať návrh účastníka konania na nepripustenie sťažovateľa ako
vedľajšieho účastníka do konania.
V prípade však, že krajský súd si vyššie uvedené podania účastníkov konania (napr.
extenzívnym výkladom, podľa skutočného obsahu podaných vyjadrení) vyložil inak a to
v zmysle, že účastníci konania podali relevantnú námietku (návrh) neprípustnosti
sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka, mal krajský súd podľa názoru sťažovateľa
rozhodovať o týchto námietkach či návrhoch účastníkov konania a nie o návrhu (oznámení)
sťažovateľa, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník
Okrem toho Krajský súd si pri svojom posudzovaní tzv. námietok prípustnosti
hlavných účastníkov konania si neuvedomil ani ďalšiu významnú skutočnosť, a to, že
sťažovateľ chcel vystupovať ako vedľajší účastník predovšetkým na strane spoločnosti I.,
spoločnosť s ručením obmedzeným, pričom práve tento hlavný účastník konania žiadnu
námietku prípustnosti vedľajšieho účastníka nikdy nevzniesol.
Navyše ak by námietka prípustnosti účastníka konania bola skutočne aj oprávneným
účastníkom konania vznesená, krajský súd v takomto prípade porušil ďalšie procesné právo
sťažovateľa v predmetnom spore a to právo vedľajšieho účastníka preukázať svoj
hmotnoprávny záujem na výsledku sporu.
Ako už bolo taktiež rozoberané vyššie vedľajší účastník pri oznámení svojho vstupu
do konania nie je hneď povinný preukazovať svoj právny záujem na výsledku sporu. Právny
záujem na výsledku sporu je vedľajší účastník povinný preukazovať až na námietku (návrh)
jeho neprípustnosti podanú účastníkom konania.
Z tohto dôvodu, v prípade, že krajský súd vyhodnotil, že účastníci konania naozaj
podali v rámci predmetného konania kompetentné námietky prípustnosti sťažovateľa ako
vedľajšieho účastníka, krajský súd bol povinný tieto návrhy (námietky) zaslať na vyjadrenie
sa vedľajšiemu účastníkovi, a to, aby sa vedľajší účastník mohol takejto námietke brániť
a aby mohol súdu preukázať a presvedčiť ho o svojom hmotnoprávnom záujme na výsledku
sporu.
Takýto úkon však krajský súd neurobil, čím takisto zabránil sťažovateľovi k jeho
riadnemu prístupu k súdu.“
K otázke, ako krajský súd vyhodnotil existenciu, resp. neexistenciu právneho záujmu
sťažovateľa na výsledku konania podľa § 93 ods. 1 OSP, sťažovateľ uviedol:
«Čo sa týka samotného hmotnoprávneho záujmu na výsledku sporu a jeho podstaty,
je potrebné poznamenať, že touto podstatnou náležitosťou rozhodovania o námietke
neprístupnosti vedľajšieho účastníctva sa krajský súd v podstate ani nezaoberal. ...
Totižto o tejto najpodstatnejšej veci v rámci procesu rozhodovania o námietke
neprípustnosti sa konajúci súd zmienil až „jednou vetou“.
A to konkrétne - na str. 3 ods. 1 predmetného uznesenia príslušný súd uvádza „tým,
že JUD. L. J. nebol účastníkom notárskej zápisnice, ktorej neplatnosť a neúčinnosť je
predmetom konania, nepreukázal právny záujem na výsledku predmetného sporu“...
Touto svojou meritórnou vetou krajský súd vlastne potrel zmysel samotného
vedľajšieho účastníctva, a to z dôvodu, že vedľajším účastníkom by sa v zmysle výkladu
krajského súdu mohol stať len ten subjekt, ktorý je zároveň aj účastníkom právneho úkonu,
o ktorom sa samotný spor vedie.
Týmto absurdným výkladom si však krajský súd pravdepodobne neuvedomil jeden
logický fakt, a to že ak by niektorý z účastníkov konania bol priamo aj účastníkom právneho
úkonu, o ktorom sa vedie súdne konania, bol by zároveň predsa aj priamo aktívne alebo
pasívne legitimovaný v tomto spore a nemusel by domáhať vstupu do konania
prostredníctvom inštitútu vedľajšieho účastníctva.
Posudzovanie právneho či hmotnoprávneho záujmu však podľa názoru sťažovateľa
myslel zákonodarca niečo celkom iné, ako uskutočnil Krajský súd v Prešove. ...
V zmysle... definícií právneho záujmu má sťažovateľ za to, že on ako vedľajší
účastník mal jednoznačný právny záujem na výsledku v predmetnom spore, a to z dôvodu,
že v uvedenom spore sa rozhodovalo o neplatnosti právnych úkonov, a to takých právnych
úkonoch ktoré významných spôsobom zabezpečovali jeho splatnú pohľadávku. Vedľajší
účastník si dokonca na základe týchto právnych úkonov už aj vymáhal svoju splatnú
pohľadávku v exekučnom konaní proti žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade.
Sťažovateľ preto nerozumie uvedenému postoju a postupu odvolacieho súdu, že on ako
sťažovateľ nemá právny záujem na výsledku sporu. Veď práve naopak sťažovateľ mal snáď
najväčší právny záujem na výsledku predmetného sporu, pretože napádané zabezpečovacie
právne úkony zabezpečovali aj jeho pohľadávky a rozhodnutím súdu bolo práve jeho
postavenie najviac dotknuté. Vyhlásením týchto právnych úkonov za neplatné sa podstatným
spôsobom znížila ak nie úplne znemožnila vymožiteľnosť pohľadávky sťažovateľa.
Odvolací súd však sťažovateľa na preukázanie jeho právneho záujmu ani nevyzval
a teda sťažovateľ nemal ani reálnu procesnú možnosť preukazovať svoj právny záujem.
Odvolací súd preto vychádzal len zo strohé odôvodenia, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojom
oznámení o vstupe do konania.
Vyššie uvedeným konaním príslušného súdu tak bolo porušené nielen právo
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu ako vedľajšieho účastníka konania, Krajský súd
v Prešove pochybil v konaní aj v tom, svojím postupom a rozhodnutím významnou mierou
zasiahol aj do práva sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.»
Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu, ktorým rozhodol o neprípustnosti jeho
vedľajšieho účastníctva, podal dovolanie, ktorým namietal, že postupom konajúcich súdov
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]. Najvyšší súd dovolanie
ako nedôvodné odmietol. V súvislosti s postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením
sťažovateľ uviedol:
„Podľa názoru sťažovateľa... Najvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní
právneho záujmu vedľajšieho účastníka absolútne nesprávne aplikoval právnu normu
o právnom záujme vedľajšieho účastníka na výsledku sporu.
Najvyšší súd v rozpore s legálnou definíciou právneho záujmu uzavrel, že podľa jeho
názoru napádané právne úkony v notárskej zápisnici, ktoré sú predmetom dotknutých
súdnych konaní sú aj podľa jeho názoru absolútne neplatné a preto podľa názoru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky takýto výsledok sporu nemôže mať žiadny reálny
vplyv na práva a povinnosti sťažovateľa, čo následne znamená, že sťažovateľ nemôže
vlastne mať žiadny právny záujem na výsledku sporu.
Takýto výklad práva však považuje sťažovateľ za absolútne pomýlený. Sťažovateľ sa
predsa v súdnom konaní snažil byť vedľajší účastníkom konania a mať teda rovnaké práva
a povinnosti ako samotný účastník konania práve preto, aby svojím správaním mohol
výsledok sporu ovplyvniť. Právny záujem na výsledku sporu neznamená, že vedľajší
účastník je povinný preukázať, že svojím vstupom do konania ovplyvní pozitívne výsledok
sporu, ako si to mylne vysvetľuje Najvyšší súd Slovenskej republiky. Právny záujem na
výsledku sporu predsa znamená, že akýkoľvek výsledok sporu (či už pozitívny alebo
negatívny) ovplyvní právne postavenie toho vedľajšieho účastníka. Aj v prípade sťažovateľa
výsledok sporu (a to akýkoľvek) predsa významne ovplyvnil jeho právne postavenie (na
základe terajšieho výsledku sporu sťažovateľ predsa už nemôže vymáhať svoju pohľadávku
od vedľajších dlžníkov - od žalobkyne a žalovaného v 1. rade, výsledok sporu teda ovplyvnil
jeho postavenie negatívne).
Vedľajšie účastníctvo ako aj účastníctvo vôbec je o tom, že účastník má vôbec
možnosť svojimi úkonmi, dôkazmi, argumentmi a prejavmi ovplyvňovať tento výsledok
sporu (a to bez ohľadu na to, ako v konečnom rozhodnutí dopadne), ak samozrejme
preukáže, že akýkoľvek výsledok sporu, sa ho nejako dotkne, ovplyvní jeho právne
postavenie, a to či už negatívne alebo pozitívne.
Najvyšší súd však svojím rozhodnutím extrémne uzavrel, že keďže výsledok sporu je
jasný (právne úkony sú absolútne neplatné), takýto výsledok sporu nemôže mať žiadny vplyv
na práva a povinnosti sťažovateľa. Samotným procesným právom byť účastníkom konania
a minimálne mať, ak nie využiť procesné práva ovplyvňovať výsledok konania sa však
najvyšší súd absolútne nezaoberal.“
Následne sťažovateľ v sťažnosti predložil svoju právnu argumentáciu,
prostredníctvom ktorej poukazuje na svoj právny záujem na výsledku predmetného konania.
Poukázal na to, že tieto argumenty „v konaní pre všeobecnými súdmi mohol a chcel ako
vedľajší účastník využiť, ktoré však doposiaľ využiť nemohol a ktorými by teda v konečnom
dôsledku chcel ovplyvniť výsledok sporu, ak by mu všeobecné súdy neodňali možnosť konať
pred súdom ako účastníkovi konania“.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu sťažovateľ uviedol:
„Na základe vyššie uvedených skutočností má sťažovateľ tiež za to, že konajúce súdy
aplikovali a vykladali právne prepisy bez toho, aby sa vôbec zaoberali jeho majetkom
a vlastníckym právom, čím podľa názoru sťažovateľa porušili aj jeho základné právo
vlastniť majetok upravené v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1
Ústavy..., základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru... ako aj základné právo vlastniť majetok upravené v článku 20 ods. 1 Ústavy...
a právo na ochranu majetku upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu... JUDr. L. J...
postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 6Cdo 174/2011,
postupom a uznesením Krajského súdu v Prešove spis. zn. 3 Co 30/2011 zo dňa 01. 06.
2011 a postupom a rozsudkom Okresného súdu Bardejov spis. zn. 1C 206/2006 zo dňa 15.
10. 2010; boli porušené.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 6Cdo 174/2011 zo dňa
25. 01. 2012, Uznesenie Krajského súdu v Prešove spis. zn. 3 Co 30/2011 zo dňa 01. 06.
2011 a rozsudok Okresného súdu Bardejov spis. zn. 1C 206/2006 zo dňa 15. 10. 2010 sa
zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. JUDr. L. J... sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur,
ktoré je mu Krajský súd v Prešove povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. JUDr. L. J... sa priznáva náhradu trov konania vo výške 314,18 Eur, ktoré je
Krajský súd v Prešove povinný uhradiť na účet právneho zástupcu do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Návrh na primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľ odôvodnil takto:
„Ako vyplýva z doposiaľ uvedeného sťažovateľovi v predmetnej veci utrpel aj
nemajetkovú ujmu spočívajúcu najmä v raste presvedčenia, že v Slovenskej republike nie sú
vytvorené podmienky na spravodlivé súdne konanie, ktoré umožňuje reálnu ochranu
ústavou garantovaných práv fyzických a právnických osôb, ako aj s tým súvisiacim pocitom
nemožnosti ochrany svojho majetku (pohľadávky), keď ako veriteľovi mu je neoprávnene
bránené v jeho práve uspokojiť svoju riadne splatnú pohľadávku. Na základe uvedeného
sťažovateľ navrhuje, aby mu Ústavný súd SR priznal primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 5.000,- Eur, ktorá by mala vyjadriť skutočnosť, že podaním sťažnosti na Ústavný
súd SR nesledoval nič iné len úsilie domôcť sa spravodlivého ústavného a zákonného
rozhodnutia v jej súdnom spore a zabezpečiť si tak reálnu ochranu svojich ústavou
a zákonom zaručených práv a slobôd.“
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 18. septembra 2012 prijal
sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie
v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy
a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v namietanom
konaní a jeho uznesením z 25. januára 2012.
Po prijatí sťažnosti ústavný súd 16. októbra 2012 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril
k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Najvyšší súd v podaní zo 7. novembra 2012 (doručenom ústavnému súdu
13. novembra 2012 pod č. KP 4/2012-59) uplatnil námietku predpojatosti sudcov ústavného
súdu „JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej a JUDr. Jána Lubyho“.
O tejto námietke predpojatosti rozhodol ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 617/2012-14
z 12. decembra 2012 tak, že sudcovia ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková
a Ján Luby nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným
súdom pod sp. zn. IV. ÚS 480/2012.
Následne najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa zo 17. januára 2013
(doručenom ústavnému súdu 23. januára 2013 pod č. KP 4/2012-59) navrhol, aby sťažnosti
nevyhovel, pričom vo svojom vyjadrení uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosťou napadnutým uznesením odmietol
dovolanie sťažovateľa..., pretože smerovalo proti uzneseniu odvolacieho súdu, proti
ktorému podľa § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. prípustné nie je a neboli zistené ani dôvody
prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p. V odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne uviedol, že
dovolateľ JUDr. L. J. nedisponoval v predmetnom konaní postavením vedľajšieho
účastníka, a preto nebol ani oprávnený podať odvolanie (§ 218 ods. 1 písm. b) O. s. p.).
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol dostatočné a
zrozumiteľné dôvody, na základe ktorých odmietol dovolanie sťažovateľa. Tento postup
najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne
neodôvodnený alebo arbitrárny a najvyšší súd v danom prípade neporušil označené
základné práva sťažovateľa nesprávnou alebo svojvoľnou aplikáciou resp. výkladom práva.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže
sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
(pozri uznesenie ústavného súdu z 22. mája 2008 sp. zn. II. ÚS 221/08).
Otázka posúdenia pripustenia vedľajšieho účastníka (ktorú riešil odvolací súd) je
otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľa (IV. ÚS 17/07, mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že
jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý sa týka
otázky pripustenia vedľajšieho účastníka a právnym názorom najvyššieho súdu, ktorý v tejto
súvislosti riešil otázku procesného postavenia sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom
prístupe... Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení, týkajúcich sa prípustnosti dovolania
v súlade so zaužívanou praxou a sťažovateľ neuviedol žiadnu skutočnosť, na základe ktorej
by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými
nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej neodôvodneností alebo
arbitrárnosti.
So závermi sťažovateľa uvedenými v jeho ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto
navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel. Súčasne
súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.“
Na výzvu ústavného súdu z 23. januára 2013 doručila právna zástupkyňa sťažovateľa
5. februára 2013 ústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu, v ktorom len
oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom
návrhu.
V nadväznosti na vyjadrenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2
zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od
neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za
nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili
platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť
preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie
materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení
nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy)
(IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
Podľa názoru ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sa už pri svojej rozhodovacej činnosti odvolal na judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje,
aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov
Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu
(rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288).
Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku,
pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre
dané rozhodnutie.
Štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2
OSP a táto norma sa uplatňuje aj v dovolacom konaní v rozsahu, v akom tento zákon
neustanovuje inak (§ 243c OSP).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že postupom krajského súdu a okresného súdu mu
bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP s tým, že ani najvyšší súd
toto pochybenie konajúcich súdov nenapravil. Sťažovateľ uvedenú námietku odvodzuje od
výkladu § 93 OSP upravujúceho inštitút vedľajšieho účastníctva, pričom v tejto súvislosti
uvádza, že „o skutočnosti, kedy sa tretia osoba stane vedľajším účastníkom konania
konajúci súd nerozhoduje... vedľajšie účastníctvo... vzniká v každom prípade dňom, keď
osoba, ktorá chce byť vedľajším účastníkom oznámi súdu svoj záujem stať sa vedľajším
účastníkom... konajúci súd... je... oprávnený rozhodovať iba o PRÍPUSTNOSTI vedľajšieho
účastníctva (teda nie o vzniku vedľajšieho účastníctva, nie o vstupe...) aj to len NA NÁVRH.
Hlavní účastníci konania... sú... oprávnení v zmysle ust. § 93 ods. 3 OSP vzniesť
námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníka. O tejto možnosti musia byť účastníci
konania poučení... podľa ust. § 5 OSP...
... až vznesením námietky... je vedľajší účastník prvýkrát v konaní povinný preukázať
svoj právny záujem na výsledku konania... príslušný súd zašle podané námietky vedľajšiemu
účastníkovi s výzvou, aby preukázal svoj právny záujem.“.
Na základe tohto právneho názoru sa sťažovateľ domnieva, že 27. decembra 2010,
t. j. dňom doručenia oznámenia okresnému súdu sa ex lege stal vedľajším účastníkom
konania, pričom okresný súd porušil jeho „právo na oboznámenie sa s predmetom konania,
hlavne s rozsudkom vo veci samej a právo na jeho doručenie... právo na podanie odvolania
proti rozhodnutiu vo veci samej... právo nevyzývať účastníkov konania, aby sa vyjadrili
k vstupu vedľajšieho účastníka do konania“.
Vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovateľ nesúhlasí s postupom, akým prerokoval
námietky účastníkov, a tvrdí, že jeho procesné práva boli porušené tým, že krajský súd
- odmietol jeho odvolanie, ktoré podal proti rozsudku okresného súdu vo veci samej,
- zamietol jeho návrh na vstup do konania, pretože krajský súd mal rozhodnúť o tom,
či námietkam vyhovuje alebo ich zamieta,
- mu odňal možnosť preukázať hmotnoprávny záujem na výsledku konania, pretože
krajský súd nedoručil námietky účastníkov konania sťažovateľovi a nedal mu možnosť
vyjadriť sa k týmto námietkam, v tomto kontexte spochybnil, či podania účastníkov boli
správne vyhodnotené ako námietky proti vstupu sťažovateľa do konania,
- nesprávne ho poučil v namietanom uznesení o tom, že proti jeho uzneseniu nie je
prípustné odvolanie, hoci krajský súd rozhodoval ako súd prvého stupňa.
Sťažovateľ tiež namieta to, ako krajský súd vyhodnotil otázku jeho právneho záujmu
na výsledku konania, a spôsob, akým svoje závery v namietanom uznesení odôvodnil.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd v dovolacom konaní nenapravil
uvedené pochybenia konajúcich súdov. Rovnako tak namieta to, ako najvyšší súd
vyhodnotil a odôvodnil otázku jeho hmotnoprávneho záujmu na výsledku konania.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo/174/2011 z 25. januára
2012 vyplýva, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa. Najvyšší súd v namietanom
uznesení konštatoval, že dovolanie nie je prípustné podľa § 239 OSP. Vzhľadom na
dovolaciu argumentáciu sa následne zameral na to, či dovolanie nie je prípustné na základe
dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP. V odôvodnení ďalej uviedol, že odňatie
možnosti konať je na jednej strane „taký vadný procesný postup súdu, ktorým sa
účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom
konaní (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.)
za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov“, prípadne k nemu
môže dôjsť tiež samotným rozhodnutím súdu. Ďalej najvyšší súd konštatoval, že
v predmetnej veci sa „o takýto prípad nejedná...“, pričom v tomto kontexte uviedol, že
sťažovateľ tvrdil, že k odňatiu možnosti konať došlo tým, že „odvolací súd nesprávne
zamietol jeho návrh na pristúpenie do konania, že nesprávne zamietol jeho vstup do
konania ako vedľajšieho účastníka a následne v rozpore so zákonom jeho odvolanie
odmietol... Vytýkal mu tiež nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a porušenie zásady
dvojinštančnosti, keď... o jeho procesných návrhoch mal rozhodnúť okresný súd.“.
Následne najvyšší súd poukázal na svoj predchádzajúci rozsudok vo veci sp. zn.
1 Cdo/234/2004, podľa ktorého ak tretia osoba podá oznámenie o vstupe podľa § 93 OSP
v čase po vydaní rozsudku súdu prvého stupňa (počas plynutia lehoty na podanie
odvolania), rozhoduje o prípustnosti vedľajšieho účastníctva odvolací súd. V tomto smere
ďalej uviedol:
„V posudzovanej veci je z obsahu spisu nepochybné, že dovolateľ podal podnet na
vstup do konania podľa § 93 ods. 3 O. s. p. po vyhlásení rozsudku prvostupňového súdu a že
žalobkyňa a žalovaný 1/ namietali neprípustnosť jeho vstupu do konania ako vedľajšieho
účastníka. Súd preto správne pristúpil k rozhodnutiu o prípustnosti vedľajšieho účastníctva
dovolateľa, pričom správne o prípustnosti rozhodol odvolací súd a nie súd prvého stupňa.
Uvedený postup odvolacieho súdu bol teda v súlade so zákonom a ním odvolací súd
neporušil žiadne procesné práva dovolateľa, t. j. ani zásadu dvojinštančnosti konania.“
Najvyšší súd tiež hodnotil to, ako krajský súd posúdil otázku právneho záujmu
sťažovateľa na výsledku konania.
K odmietnutiu odvolania sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu najvyšší súd
uviedol:
„Keďže právo podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa zákon priznáva
účastníkovi konania a vedľajšiemu účastníkovi a dovolateľ takéto procesné postavenie
v konaní nemal, bol osobou, ktorá na odvolanie nie je oprávnená. Odvolací súd rozhodol
preto v súlade s ustanovením § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p., keď jeho odvolanie odmietol.
Týmto postupom neznemožnil dovolateľovi realizáciu žiadneho jeho procesného práva
a teda neodňal mu možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.“
Ústavný súd zo súdneho spisu okresného súdu a krajského súdu zistil, že podanie
sťažovateľa označené ako „Návrh, odvolanie“ z 23. decembra 2010 bolo okresnému súdu
doručené 27. decembra 2010. Z obsahu tohto podania vyplýva, že týmto podaním podal
sťažovateľ odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 15. októbra 2010, ktoré podal
„preventívne a z opatrnosti“ napriek tomu, že predmetný rozsudok mu nebol doručený.
V tomto podaní tiež poukázal na zmluvu o postúpení pohľadávky z 20. februára 2009, ktorú
sťažovateľ uzavrel so spoločnosťou A., s. r. o., ktorou bola na sťažovateľa prevedená
pohľadávka vo výške 632 012,22 € s príslušenstvom. V podaní ďalej sťažovateľ uviedol:
„Notárskou zápisnicou sp. zn. N 237/97 Nz 235/97 dňa 10. 11. 1997 vyhotovenou
JUDr. V. O., notárom so sídlom v K., došlo k uznaniu uvedeného dlhu čo do dôvodu aj
výšky a tiež k pristúpeniu k uvedenému záväzku zo strany M. K. a I. P.
O tejto okolnosti bol každý z dlžníkov mnou písomne upovedomený. ...
V nadväznosti na vyššie uvedené okolnosti považujem za potrebné uviesť, že vyššie
citované súdne rozhodnutie, ak skutočne bolo vydané, považujem za nulitné nakoľko bolo
vydané bez toho, aby som bol účastníkom konania v rámci ktorého bolo vydané hoci
v uvedenom konaní sa má rozhodovať o mojich veriteľských právach. ...
Súčasne navrhujem, aby som bol do vyššie uvedeného konania pripustený ako
účastník konania na strane odporcu, resp. aby mi bolo minimálne priznané procesné
postavenie vedľajšieho účastníka konania. V danom konaní sa jednoznačne rozhoduje
o mojich právach.“
Podanie sťažovateľa obsahuje jeho ďalšiu argumentáciu týkajúcu sa samotného
predmetu konania.
Okresný súd prípisom zo 17. februára 2011 doručil predmetné podanie sťažovateľa
spolu s prílohami právnemu zástupcovi žalobkyne – JUDr. F. K., právnej zástupkyni
žalovaného v 1. rade – JUDr. E. H. a žalovanému v 2. rade s výzvou, aby sa k tomuto
podaniu písomne vyjadrili v lehote 10 dní, ak to považujú za potrebné. Vyjadrenie právneho
zástupcu žalobkyne bolo okresnému súdu doručené 8. marca 2011, vyjadrenie právnej
zástupkyne žalovaného v 1. rade bolo doručené 23. februára 2011, resp. 25. mája 2011.
Právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade v podaní okrem iného uviedla:
„Podávateľ nemôže byť ani na postavení vedľajšieho účastníka, keďže sa ho ani
v tomto postavení prípad netýka. Je jeho vecou odkiaľ, a prečo a za akých skutočností mu
bola pohľadávky postúpená. Podľa našich vedomosti neplatnosť tohto postúpenia,
eventuálne spochybnenie nadobudnutej pohľadávky podávateľovi rieši Mesto B. v súdnom
konaní.
Na veci nič nemenia ani prílohy, ktoré sú súčasťou podania podávateľa.“
Predmetný spis s predkladacou správou bol krajskému súdu doručený 10. marca
2011.
Krajský súd následne rozhodol uznesením č. k. 3 Co/30/2011-119 z 1. júna 2011 tak,
že návrh sťažovateľa na pripustenie jeho vstupu do konania ako účastníka konania na strane
odporcu, resp. aby mu bolo priznané procesné postavenie vedľajšieho účastníka konania,
zamietol a odvolanie sťažovateľa odmietol.
Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
skúmal, či postupom konajúcich súdov nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd konštatoval, že k odňatiu možnosti
účastníka konať pred súdom môže dôjsť postupom alebo rozhodnutím súdu. Z uvedeného je
zrejmé, že najvyšší súd v dovolacom konaní skúmal, či
- procesným postupom konajúcich súdov nižšieho stupňa pri prerokúvaní podania
sťažovateľa z 23. decembra 2010 doručeného okresnému súdu 27. decembra 2010 alebo
- rozhodnutím krajského súdu o tomto podaní nebola sťažovateľovi odňatá možnosť
konať pred súdom.
Úlohou ústavného súdu bolo vyhodnotiť, či najvyšší súd preskúmal uvedené otázky
ústavne udržateľným spôsobom, teda vyhodnotiť, či svoj právny názor v tomto smere
najvyšší súd dostatočne odôvodnil a či ho nemožno považovať za arbitrárny.
Sťažovateľ v podaní z 23. decembra 2010 doručenom okresnému súdu 27. decembra
2010 okrem iného navrhol, aby mu „bolo minimálne priznané procesné postavenie
vedľajšieho účastníka konania“, pretože v „danom konaní sa jednoznačne rozhoduje
o... [jeho] právach“.
Podľa § 93 ods. 1 OSP ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo
odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde
o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Podľa § 93 ods. 3 OSP do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu
niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho
účastníctva súd rozhodne len na návrh.
Ustanovenie § 93 OSP upravuje inštitút vedľajšieho účastníka konania. Vedľajší
účastník vystupuje popri účastníkovi konania, na stranu ktorého sa pripojil. Predpokladom
účasti vedľajšieho účastníka je to, že má právny záujem na výsledku konania, teda že jeho
právne postavenie bude ovplyvnené výsledkom predmetného konania. Ku vstupu tretej
osoby do konania ako vedľajšieho účastníka môže dôjsť z vlastného podnetu alebo na výzvu
niektorého z hlavných účastníkov konania urobenú prostredníctvom súdu. Prípustnosťou
vedľajšieho účastníctva v konaní sa súd zaoberá až po tom, čo niektorý z hlavných
účastníkov namietne neprípustnosť takého postupu. Z uvedeného vyplýva, že konanie
o prípustnosti vedľajšieho účastníctva začína na návrh. Za návrh je v zásade potrebné
považovať relevantnou formou vykonaný prejav vôle hlavných účastníkov konania alebo
niektorého z nich, ktorým je vyjadrený nesúhlas so vstupom tretej osoby ako vedľajšieho
účastníka konania. Predmetom tejto časti konania je rozhodovanie o prípustnosti
vedľajšieho účastníctva, teda posúdenie existencie právneho záujmu tretej osoby na
výsledku konania. Zo znenia § 93 ods. 1 a 3 OSP vyplýva, že tretia osoba v podaní, ktorým
oznámi svoj vstup do konania ako vedľajšieho účastníka, nie je povinná preukazovať svoj
právny záujem na výsledku konania. Z toho dôvodu je potrebné, aby súd rozhodujúci
o prípustnosti vedľajšieho účastníctva poskytol dostatočnú možnosť účastníkovi, ktorý
namieta vstup tretej osoby do konania, uviesť svoje námietky proti takému procesnému
postupu. Rovnako tak je potrebné tretej osobe poskytnúť dostatočný priestor na preukázanie
svojho právneho záujmu na výsledku konania a tiež na to, aby mal možnosť sa vyjadriť
k námietkam účastníka, ktorý nesúhlasí s jeho vstupom do konania.
V prerokúvanom prípade sťažovateľ podaním z 23. decembra 2010 doručeným
okresnému súdu 27. decembra 2010 vstúpil do konania vedeného okresným súdom pod
sp. zn. 1 C/206/2008. Predmetným podaním sťažovateľ zároveň podal odvolanie proti
rozsudku okresného súdu vo veci samej z 15. októbra 2010 napriek tomu, že tento rozsudok
mu nebol doručený. Okresný súd doručil predmetné podanie účastníkom konania –
žalobkyni a žalovaným s výzvou, aby sa k predmetnému podaniu a odvolaniu vyjadrili.
Vyjadrenia žalobkyne a žalovaného v 1. rade obsahovali argumentáciu o odvolaní podanom
sťažovateľom, podanie žalovaného v 1. rade obsahovalo aj argumentáciu týkajúcu sa
vedľajšieho účastníctva sťažovateľa, z ktorej je zrejmé, že žalovaný v 1. rade vyslovil
nesúhlas so vstupom sťažovateľa ako vedľajšieho účastníka do konania („Podávateľ
nemôže byť ani na postavení vedľajšieho účastníka, keďže sa ho ani v tomto postavení
prípad netýka.“). Zo súdneho spisu okresného súdu a krajského súdu vyplýva, že konajúce
súdy predmetné vyjadrenia nedoručovali sťažovateľovi, aby mal možnosť sa k nim vyjadriť,
a ani ho osobitne neupovedomili o tom, že niektorý z účastníkov vyslovil nesúhlas s jeho
vstupom do konania, čím inicioval konanie o prípustnosti vedľajšieho účastníctva
sťažovateľa, ktorého predmetom je preukázanie právneho záujmu sťažovateľa na výsledku
konania. Okresný súd a ani krajský súd nevyzvali sťažovateľa na to, aby preukázal, že spĺňa
zákonnú podmienku podľa § 93 OSP na vstup do konania, t. j. právny záujem na výsledku
konania. Krajský súd napriek absencii uvedených procesných úkonov rozhodol o podaní
sťažovateľa – o jeho vedľajšom účastníctva tak, že ho nepripustil.
Najvyšší súd sa v namietanom uznesení osobitne nevysporiadal s uvedeným
procesným postupom krajského súdu. V odôvodnení svojho uznesenia sa nevyjadril k tomu,
že sťažovateľovi neboli doručené vyjadrenia účastníkov konania, ktorým bol vyslovený
nesúhlas s jeho vedľajším účastníctvom, nebol upovedomený o tom, že podaním účastníkov
konania bolo začaté konanie o prípustnosti vedľajšieho účastníctva, a nevyzval sťažovateľa,
aby preukázal svoj právny záujem podľa § 93 OSP.
Ústavný súd zastáva názor, že uvedeným postupom krajského súdu mohlo dôjsť
k znemožneniu realizácie procesných práv sťažovateľa v konaní o prípustnosti vedľajšieho
účastníctva (práva na poskytnutie dostatočnej príležitosti preukázať svoj právny záujem
v zmysle § 93 OSP a tiež práva vyjadriť sa k nesúhlasnému stanovisku účastníkov konania
k jeho vedľajšiemu účastníctvu). Uvedeným postupom krajského súdu mohlo dôjsť
k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, a tým relevantným spôsobom zasiahnuť
do jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z týchto dôvodov bolo podľa
ústavného súdu potrebné, aby sa s uvedeným procesným postupom krajského súdu
vysporiadal najvyšší súd v dovolacom konaní a svoje právne závery vo svojom rozhodnutí
náležite odôvodnil. Z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva záver najvyššieho súdu,
že v „posudzovanej veci sa však o takýto prípad [odňatia možnosti konať pred súdom]
nejedná“, resp. tiež záver, že „postup odvolacieho súdu bol... v súlade so zákonom a ním
odvolací súd neporušil žiadne procesné práva dovolateľa...“ s tým, že najvyšší súd sa
nevysporiadal s procesným postupom krajského súdu v rámci konania o prípustnosti
vedľajšieho účastníctva sťažovateľa. V tomto smere odôvodnenie namietaného uznesenia
najvyššieho súdu neposkytuje dostatočný podklad pre jeho záver, že postupom konajúcich
súdov nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom. Z uvedeného hľadiska je
preto potrebné považovať jeho záver za zjavne neodôvodnený a tiež zjavne neopodstatnený
a rozporný so sťažovateľom označenými článkami ústavy a dohovoru.
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd svojím postupom v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/174/2011 a jeho uznesením z 25. januára 2012 porušil základné
právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V nadväznosti na toto rozhodnutie a zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu nepovažoval ústavný súd už za potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami sťažovateľa.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd uvádza, že
v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušenie uznesenia najvyššieho súdu sa
v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (II. ÚS 182/06, IV. ÚS 311/08) otvára
priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal s ochranou označeného základného práva
hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc
právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníka konania
pred ochranou v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj
na zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže
nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon
sťažovateľovi na ochranu jeho práv poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného
porušenia týchto práv v rámci sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr.
IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 24/2010, I. ÚS 244/2011, IV. ÚS 495/2011).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec
vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Keďže najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo/174/2011 z 25. januára 2012 porušil
označené základné právo sťažovateľa podľa ústavy a právo podľa dohovoru, ústavný súd
zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu). Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu
a znova posúdiť dovolacie námietky sťažovateľa v intenciách tohto nálezu ústavného súdu
a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodniť.
Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume
5 000 €, ktoré si sťažovateľ uplatnil z dôvodu, že zrušenie namietaného uznesenia
najvyššieho súdu a nové prerokovanie dovolania sťažovateľa predstavuje podľa jeho názoru
dostatočnú ochranu porušenému základnému právu sťažovateľa podľa ústavy a právu podľa
dohovoru.
Ústavný súd rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátkou
(bod 3 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľ si uplatnil nárok na úhradu trov konania v sume 314,18 €. Právna
zástupkyňa sťažovateľa uplatnenú úhradu trov konania nešpecifikovala.
Ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľa úhradu trov konania v sume
269,58 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za dva úkony právnej služby
podľa § 14 ods. 1 písm. a) a písm. b) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej
porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd vychádzal
zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2012 v sume
127,16 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady hotových
výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby vo výške 7,63 € (1/100
výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).
Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku
rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. februára 2013