Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 156/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. B. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo 6. septembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoE

46/2012 zo 6. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) v s

spojení postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. (ďalej aj „napadnutý postup okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Sťažovateľka poskytla na základe zmluvy úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento

povinný vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru

bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca

dlžníka, menovite určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem

iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu a ktorá

aj bola/mala byť relevantným exekučným titulom v exekučnom konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. . V priebehu vedeného exekučného konania okresný súd

ako súd exekučný rozhodol svojím uznesením sp. zn. zo 16. novembra 2011

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavil ju; uvedené rozhodnutie bolo krajským

súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne správne.

3. Sťažovateľka svoju argumentáciu v podanej sťažnosti koncentruje predovšetkým

do dvoch rovín.

3.1 V prvej rovine sťažovateľka poukazom na notársku zápisnicu, ktorá bola podľa

jej právneho názoru v predmetnej veci právne relevantným exekučným titulom, ako aj

v kontexte postupu okresného súdu, ktorý v priebehu vedeného exekučného konania

preskúmal formálne a materiálne podmienky tejto zápisnice z pohľadu noriem

spotrebiteľskej legislatívy vychádzajúc zo smernice Rady 93/13/EHS, zvýraznila potrebu

začatia konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“), k čomu dôvodila, že „Tvrdíme, že... udelenie plnomocenstva tretej osobe na

zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by

z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho

neprospech. Tvrdíme, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými

v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú

podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým

dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výške vzniknutej pohľadávky a jej

príslušenstva.“.

3.2 V druhej rovine nadväzujúc na svoje úvahy smerujúce k potrebe konania

o prejudiciálnej otázke sťažovateľka poukázala aj na to, že tak okresný súd, ako aj krajský

súd sa nijako nevysporiadali s jej návrhom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1

písm. c) v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“), teda z dôvodu začatia konania o prejudiciálnej otázke/otázkach ňou

formulovaných, k čomu dôvodila, že „Práve chýbajúca procesná činnosť porušovateľov

vecne vyjadrená vydaním rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania postupom podľa ust.

a Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj úplná ignorácia právnej

argumentácie a tvrdení sťažovateľa vo vzťahu k nutnosti súdu konať položením

prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, zásadným spôsobom porušila

základné práva sťažovateľa...

Tvrdíme, že návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)

a Zmluvy o fungovaní EÚ bol vzhľadom k jeho obsahu podaný legitímne a bolo

nutné o ňom rozhodnúť formou uznesenia.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie jej základného práva zaručeného v a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er

226/2004, ako aj napadnutým rozhodnutím krajského súdu, zruší napadnuté rozhodnutie

krajského súdu a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

postupom okresného súdu

7. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

8. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto postupu

okresného súdu, ako aj samotnému uzneseniu okresného súdu sp. zn.

zo 16. novembra 2011 bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo

sťažovateľka aj využila), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej časti bolo potrebné

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím krajského súdu

9. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu tejto sťažnosti a v kontexte aj svojich

zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky vo vzťahu k naplneniu

formálnych a materiálnych podmienok notárskej zápisnice ako právne relevantného

exekučného titulu v podanej sťažnosti je v podstate totožná s jej právnou argumentáciou,

ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal

v uplynulom období a v ktorých atakovala rovnaké/totožné právne závery všeobecných

súdov vo vzťahu k právnemu posúdeniu nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách

vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako

spotrebiteľských zmlúv v spojitosti s právnymi podmienkami, za akých bola v predmetnej

veci notárska zápisnica ako exekučný titul koncipovaná. Vzhľadom na totožnosť tak

v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových

okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch

predošlých, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe

dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného

súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí

všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné

uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade tejto sťažnosti. Vzhľadom

na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich

rozhodnutí (napr. sp. zn. z 27. apríla 2011, sp. zn.

z 22. augusta 2012, sp. zn. z 13. septembra 2012, sp. zn.

z 2. októbra 2012, sp. zn. z 19. októbra 2011...), ktoré skončili

odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam

uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už

ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie

rozhodnutia.

11. K sťažovateľkou namietanému konaniu o prejudiciálnej otázke ústavný súd

poukazuje na to, že účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa

stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym

dvorom pri výklade práva Európskej únie (ďalej aj „EÚ“). Konanie podľa čl. 234 Zmluvy

o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“) je založené na deľbe úloh

medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred

ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť so zreteľom na

konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie

rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.

V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky

týkajú výkladu práva Európskej únie (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas,

C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

12. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy

o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je

súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

13. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho

opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť

mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1

, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa v spojení s

písm. c) zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania (m. m. ).

14. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy,

ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo

viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez

zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

15. V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaných

prípadov ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí

aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu

prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť

s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

16. Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia

všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20

uznesenia Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája 2008)

a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

17. Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru, nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de

Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07

a č. 38353/07).

18. S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti

a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008).

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

20. Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ,

).

21. V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal

spor a ktorý nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom

na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej

otázke na vydanie rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru

položí (napr. , , ), ako aj to, či sú splnené

predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru (m. m. ).

22. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne

protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody

zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ).

23. Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd

postupoval v merite veci ústavne konformným spôsobom, keď v odvolacom konaní potvrdil

prvostupňové rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne. Svoje rozhodnutie oprel

o zistenia súvisiace s preskúmaním nielen formálnych, ale aj materiálnych podmienok

notárskej zápisnice spísanej na podklade vopred udeleného splnomocnenia povinným

vo formulárovo koncipovanej zmluve o úvere, keď zvolený splnomocnenec konal v rozpore

so záujmami dlžníka ako povinného pri uznaní jeho dlhu voči sťažovateľke a následných

ďalších právnych krokoch, ktoré vyložil v kontexte podmienok vnútroštátnej legislatívy

so zameraním na ochranu spotrebiteľských práv. Ústavný súd takýto postup všeobecného

súdu hodnotí ako ústavne konformný/súladný. Zároveň dodáva, že nie je jeho úlohou do

detailov preskúmať predmetný prípad z pozície v danom prípade aplikovaných právnych

noriem, ani opätovne podrobiť revízii napadnuté rozhodnutie krajského súdu so zámerom

vylepšiť jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu,

ak tieto by nemali takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú konformitu záverov

v nich prijatých s (, , ). Vzhľadom

na už uvedené bolo potrebné sťažovateľkou podanú sťažnosť v tejto jej časti odmietnuť

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

24. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v jej tvrdení, že „Práve chýbajúca

procesná činnosť porušovateľov vecne vyjadrená vydaním rozhodnutia o návrhu

na prerušenie konania postupom podľa ust. a Zmluvy

o fungovaní EÚ... zásadným spôsobom porušila základné práva sťažovateľa...“, vzťahujúcej

sa teda na postup všeobecných súdov, ktoré tak v prvostupňovom, ako aj v odvolacom

konaní nepristúpili k vydaniu rozhodnutia o výslovnej požiadavke sťažovateľky na

prerušenie konania podľa (bližšie pozri bod 3.2, pozn.), teda

nerozhodli formou predpokladanou , ústavný súd konštatuje, že je

pravdou, že z dikcie vyplýva, že práve uznesenie je forma rozhodnutia, ku

ktorej súd pristupuje vtedy, ak či už v súlade s návrhom účastníka konania, alebo v nesúlade

s ním rozhoduje o procesných otázkach týkajúcich sa vedenia konania, teda aj napr.

o prerušení konania z dôvodu konania o prejudiciálnej otázke. Táto zákonom nadefinovaná

možnosť postupu súdu v konaní je podporená legislatívne vymedzeným rámcom jeho

postupu v zmysle už citovanej právnej úpravy .

25. Ústavný súd je v tejto súvislosti nútený sťažovateľke pripomenúť, že v zmysle

svojej štandardnej judikatúry nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutí, proti

ktorým bola ústavná sťažnosť podaná. Jeho primárnou úlohou priamo definovanou v čl. 124

je ako nezávislého ochrancu ústavnosti skúmať a rozhodovať o porušeniach

ústavnosti v kontexte označených základných práv, a nie skúmať porušenia zákonnosti,

ktoré svojou intenzitou nedosahujú porušenia označených základných práv a slobôd. Inými

slovami, ústavný súd teda nepovažuje za potrebné zaoberať sa zákonnou právnou

argumentáciou, ktorou je/bola odôvodňovaná opodstatnenosť sťažovateľkou podanej

sťažnosti, ale iba z nej vyplývajúcimi ústavnoprávnymi aspektmi, ktorých mieru a intenzitu

zásahu do sťažovateľkou označených základných práv a slobôd posudzuje/resp. posudzoval,

a to v zmysle pevne zakotveného svojho poslania v právnom štáte.

26. Navyše, ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už judikoval svoj názor,

ktorým uprednostnil materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného

na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení

(rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie)

musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m.

, , , , ). Priorizovanie

formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie

právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach viesť k rozhodnutiam, ktoré

budú v rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy, resp. v okolnostiach veci

v kontexte podaných účelových návrhov na postup súdu návrhmi nadbytočnými, ktorých

cieľom je/bude úmyselne spomaliť/sťažiť postup súdu v konaní v rozpore so zásadou

hospodárnosti konania. Inými slovami, ústavný súd priorizuje zváženie konkrétnych

okolností posudzovaného prípadu/prípadov a jeho/ich materiálne dôsledky na právnu sféru

sťažovateľa. Vzhľadom na už uvedené bolo potrebné sťažovateľkou podanú sťažnosť aj

v tejto jej časti odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

27. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť

predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb

v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými

rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných

prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre

všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom

na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento

postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť

sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej

úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

28. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca

sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si

byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na ich

rovnaký spôsob vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcich

porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového

a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,

dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako

snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup

zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.

29. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásady

procesnej hospodárnosti konania, sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude

ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe

z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže ústavný súd využiť

možnosť vyplývajúcu z poslednej vety a odmietnutie

sťažností neodôvodniť.

30. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013