Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 74 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (85)IV. ÚS 446/2011
PDF · 294.01 KB
No categories available
IV. ÚS 446/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 2603/2011, sp. zn. Rvp 2605/2011, sp. zn. Rvp
2607/2011 a sp. zn. Rvp 2609/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a
práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2
CoE 46/2011-45 z 29. apríla 2011, č. k. 13 CoE 148/2011-65 z 28. júna 2011, č. k. 1 CoE
275/2011-61 zo 6. júna 2011 a č. k. 17 CoE 195/2011-76 z 21. júna 2011, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2603/2011, sp.
zn. Rvp 2605/2011, sp. zn. Rvp 2607/2011 a sp. zn. Rvp 2609/2011 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2603/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. októbra 2011
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 CoE
46/2011-45 z 29. apríla 2011, č. k. 13 CoE 148/2011-65 z 28. júna 2011, č. k. 1 CoE
275/2011-61 zo 6. júna 2011 a č. k. 17 CoE 195/2011-76 z 21. júna 2011 (ďalej aj
„napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 30. mája 2008 poskytla fyzickej osobe úver v sume
398,33 €, na základe zmluvy uzavretej 24. januára 2006 poskytla fyzickej osobe úver
v sume 464,71 €, na základe zmluvy uzavretej 23. októbra 2007 poskytla fyzickej osobe
úver v sume 165,97 € a na základe zmluvy uzavretej 5. novembra 2004 poskytla fyzickej
osobe úver v sume 464,71 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť
v 12 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2603/2011), v 7 mesačných
splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2605/2011) a v 10 mesačných splátkach (veci vedené
pod sp. zn. Rvp 2607/2011 a sp. zn. Rvp 2609/2011). Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci
neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania.
Vo veciach vedených pod sp. zn. Rvp 2603/2011, sp. zn. Rvp 2605/2011 a sp. zn.
Rvp 2607/2011 sťažovateľka „zahájila rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom
zriadeným zriaďovateľom S. a. s., so sídlom B. v súlade s rozhodcovskou dohodou
uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“.
1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2603/2011 sa 15. januára 2009 rozhodcovský
nález stal vykonateľným. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného
Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) 16. decembra 2009 začal nútený výkon
rozhodnutia. Okresný súd ex offo uznesením č. k. 8 Er 372/2009-31 z 30. septembra 2010
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 2 CoE 46/2011-45 z 29. apríla
2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2605/2011 sa rozhodcovský nález stal
vykonateľným 28. septembra 2006. Dňa 12. decembra 2006 bol podaný návrh oprávneného
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe
poverenia udeleného okresným súdom 11. januára 2007 začal nútený výkon rozhodnutia.
Okresný súd ex offo uznesením č. k. 12 Er 14/2007-45 z 25. januára 2011 exekúciu zastavil.
Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 13 CoE 148/2011-65 z 28. júna 2011 tak, že uznesenie okresného súdu
potvrdil.
3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2607/2011 sa rozhodcovský nález stal
vykonateľným 9. mája 2008. Dňa 24. augusta 2008 bola pred súdnym exekútorom spísaná
zápisnica oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe
poverenia udeleného okresným súdom 7. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia.
Okresný súd ex offo uznesením č. k. 21 Er 897/2008-41 zo 16. marca 2011 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu rozhodol
krajský súd uznesením č. k. 1 CoE 275/2011-61 zo 6. júna 2011 tak, že uznesenie okresného
súdu potvrdil.
4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2609/2011 bolo účastníkmi zmluvného vzťahu na
zabezpečenie úveru priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený
menovite v zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem
iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Dňa
2. júla 2005 bola notárom spísaná notárska zápisnica a následne 17. októbra 2005 bol
podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý 15. novembra 2005 začal
nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd 11. apríla 2011 uznesením
č. k. 13 Er 1003/2005-66 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O odvolaní
povinného proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 17 CoE 195/2001-76 z 21. júna 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom,
ktorý mu predchádzal, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... v príčinnej
súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj
základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“.
V ďalších častiach sťažností sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho
súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na
spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné
konania... aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do
vykonávacieho konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušil právo
sťažovateľa vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý
proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté
uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako
aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 2 CoE 46/2011-45
z 29. apríla 2011, č. k. 13 CoE 148/2011-65 z 28. júna 2011, č. k. 1 CoE 275/2011-61
zo 6. júna 2011 a č. k. 17 CoE 195/2011-76 z 21. júna 2011, ktorými podľa jej názoru došlo
k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd
verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania (resp. vyhlásenie exekúcie za
neprípustnú s následným zastavením exekučného konania) bez tohto, aby sa sťažovateľka
mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej
práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia
exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie
majetku od povinných.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 2603/2011, sp. zn. Rvp 2605/2011, sp. zn. Rvp 2607/2011 a sp. zn. Rvp 2609/2011,
z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť
v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol
ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako
to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami
krajského súdu č. k. 2 CoE 46/2011-45 z 29. apríla 2011, č. k. 13 CoE 148/2011-65
z 28. júna 2011, č. k. 1 CoE 275/2011-61 zo 6. júna 2011 a č. k. 17 CoE 195/2011-76
z 21. júna 2011
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
Krajský súd svoje uznesenie č. k. 2 CoE 46/2011-45 z 29. apríla 2011, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er 372/2009-31 z 30. septembra 2010 o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn.
Rvp 2603/2011, pozn.), odôvodnil takto:
„Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK účinky ako právoplatný rozsudok.
Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK.
Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo
zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu
v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či exekučnému súdu bol alebo
nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol
rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme
osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou
neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto
právneho úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu
chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom
znení, ako vyplýva z bodu 17 zmluvy o úver exekučný súd správne právne posúdil ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou
skutočnosťou z hľadiska posúdenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť,
že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej
zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej zmluvy
a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej
zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše
zastáva názor, že už samotné forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané – a to
drobulinkým ťažko čitateľným, resp. takmer nečitateľným husto popísaným textom – už
sama o sebe podstatne sťažuje ďalšie oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní
v takomto texte obsiahnutými. Takto vnútená podmienka, ktorá sa týka priamo predmetu
zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom je neprijateľnou
podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 OZ, na základe ktorého prvostupňový súd túto
rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda je absolútne
neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že
rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka zapracovaná do
všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zadnej strane formulára zmluvy. Spotrebiteľ
tak ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal
inú možnosť, než túto podmienku prijať. Nemohol ovplyvniť výber rozhodcov
(rozhodcovského súdu) uvedených v predtlači zmluvy. Už táto skutočnosť zvyšuje
nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa.
Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne
dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak
dodávateľ vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, tak ako to
vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy, svojím spotrebiteľom, tým
spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym
spotrebiteľom. Nie je ani zanedbateľná skutočnosť, že takýmto spôsobom prenáša spory
z nezávislých súdov k určitému rozhodcovi, ktorému tým dlhodobo poskytuje zdroj príjmov
a to v konaniach, v ktorých nie je povinnosť ústneho prejednania. Z uvedeného vyplýva, že
exekučný súd vec správne právne posúdil, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a konanie
zastavil z dôvodu, že zistil, že exekučný titul predložený v konaní, nie je v súlade so zákonom
a považoval ho za materiálne nevykonateľný. Absenciu tejto vlastnosti exekučného titulu
správne vyhodnotil ako neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie a v zmysle
§ 57 ods. 1. písm. g/ exekúciu vyhlásil za neprípustnú a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
exekúciu aj bez návrhu zastavil.“
Krajský súd v uznesení sp. zn. 13 CoE 148/2011 z 28. júna 2011, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 12 Er 14/2007-45 z 25. januára 2011 o zastavení exekúcie
s tým, že exekúciu vyhlásil aj za neprípustnú (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn.
Rvp 2605/2011, pozn.), okrem iného uviedol:
«Na určenie, či ide o spotrebiteľskú zmluvu je nevyhnutné preskúmať, či sa zmluva
uzatvára medzi „dodávateľom, ktorý pri jej uzatváraní a plnení koná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti“ (§ 53 ods. 3 OZ) a „spotrebiteľom,
fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
premetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti“ (§ 53 ods. 4 OZ“).
Oprávnená konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Predmetom jej činnosti je aj
„poskytovanie úverov z vlastných zdrojov“ (č. l. 63-64 spisu). Oprávnená a dlžník uzavreli
formulárovú spotrebiteľskú zmluvu o úvere (č. k. 24-25 spisu) a pre prípad sporu „dohodli“
aj rozhodcovskú doložku (bod 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru; č. l. 25 spisu).
Vždy, keď formulárová úverová zmluva obsahuje nie individuálne dohodnutú alternatívu
(§ 53 ods. 2 OZ) riešenia sporu a to buď rozhodcom alebo všeobecným súdom, ale výber
ponecháva aj na veriteľovi, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda neplatnú (§ 53
ods. 5 OZ), lebo spotrebiteľovi sa nedáva žiadna možnosť dohodnúť si s veriteľom
osobu/orgán, ktorý rozhodne ich prípadný spor so spotrebiteľskej zmluvy. Neprijateľná
zmluvná podmienka (§ 53 ods. 1 OZ) je neplatná a preto rozhodcovský rozsudok (č. k. 4-5
spisu) nie je exekučným titulom (§ 41 ods. 2 písm. i/ zák. č. 233/1995 Z. z. v znení
neskorších predpisov). Potom správne mal exekučný súd vyhlásiť exekúciu za neprípustnú
a exekúciu zastaviť (§ 57 ods. 1 písm. g/ zák. č. 233/1995 Z . z. v znení neskorších
predpisov). Odvolací súd preto potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie
a doplnil ho aj o výrok o neprípustnosti exekúcie.»
Krajský súd v uznesení č. k. 1 CoE 275/2011-61 zo 6. júna 2011, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 21 Er 897/2008-41 zo 16. marca 2011 o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 2607/2011, pozn.),
okrem iného uviedol:
„Podľa názoru odvolacieho súdu je v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov
naplnenie cieľa vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských
vzťahoch v záujme vyššej kvality života ľudí, preto posúdenie rozhodcovskej doložky ako
neprijateľnej, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, obsiahnuté v napadnutom
uznesení exekučného súdu je vecne správne, spravodlivé a v súlade s právom. Z dôvodu, že
neprijateľná rozhodcovská doložka je neplatná, rozhodcovský rozsudok nemôže byť
zákonným exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Je materiálne nevykonateľný, čo je
neodstrániteľná prekážka brániaca exekúcii a dôvod na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú
podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a zároveň na zastavenie exekúcie.“
Krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 195/2011-76 z 21. júna 2011, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 13 Er 1003/2005-66 z 11. apríla 2011 o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 2609/2011, pozn.),
okrem iného uviedol:
«Samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci bolo udelené poverenie na vykonanie
exekúcie súdnemu exekútorovi nezakladá prekážku rei judicatae a neznamená tak vylúčenie
možnosti preskúmavania exekučného titulu súdom v každej fáze exekučného konania.
Poverenie je listina, ktorou súdny exekútor preukazuje oprávnenie vykonávať exekúciu.
Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je
vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak
povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Z citovanej formulácie sa
dá vyvodiť, že mala na mysli notárske zápisnice, ktoré obsahovali uznanie určitého
právneho záväzku. Takýmto právnym záväzkom mohlo byť uznanie peňažného dlhu, resp.
peňažného záväzku, ale aj dlhu alebo záväzku nepeňažného, teda inej povahy. V praxi nie
sú pochybnosti o tom, že v prípade peňažných dlhov, resp. záväzkov, ide o uznanie dlhu,
resp. o uznanie záväzku zo strany dlžníka. Preto hoci notárska zápisnica podľa § 41 ods. 2
Exekučného poriadku je rýdzo procesnoprávnym inštitútom nadväzuje tento inštitút na
hmotnoprávny základ, teda na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu,
resp. záväzku. Zmluvné strany si v zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť
Obchodným zákonníkom. ... pre záväzok, ktorý je predmetom uznania, je charakteristická
jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že jeho nevyhnutnými zložkami sú jednak
dôvod a jednak výška záväzku. Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čim
vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť v čase uznania. Zákon na účinnosť takéhoto
uznania predpisuje obligatórnu písomnú formu. Podľa § 574 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je
neplatná. Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať
môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle
citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal
práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39
Občianskeho zákonníka. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom ktoré v čase
uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy
o splnomocení nebola známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh
uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je
splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom. Odvolací súd
dospel rovnako ako súd prvého stupňa k rovnakému záveru o neplatnosti udeleného
plnomocenstva, čoho nezvratným následkom je i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice.
Neprávo totiž nemožno zhojiť právom. Keďže v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie
je daným, pričom na podmienku existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada
v každej fáze exekučného konania, súd prvého stupňa postupoval správne, keď exekúciu
zastavil.»
Ústavný súd v nadväznosti na citované právne názory krajského súdu zdôrazňuje, že
jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže
bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu
z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že
ak neexistuje notárska zápisnica, príp. rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, ktoré sú
spôsobilé byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska
materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. 2 CoE 46/2011-45 z 29. apríla 2011,
č. k. 13 CoE 148/2011-65 z 28. júna 2011, č. k. 1 CoE 275/2011-61 zo 6. júna 2011
a č. k. 17 CoE 195/2011-76 z 21. júna 2011 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu
príslušných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorý by
mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky
exekučného konania.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez
návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade
s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996
z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd konal ústavne súladným spôsobom, keď
uznesením č. k. 2 CoE 46/2011-45 z 29. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu
č. k. 8 Er 372/2009-31 z 30. septembra 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej
zastavení (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 2603/2011, pozn.) a uznesením
č. k. 13 CoE 148/2011-65 z 28. júna 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu
č. k. 12 Er 14/2007-45 z 25. januára 2011 o zastavení exekúcie s tým, že exekúciu vyhlásil
aj za neprípustnú (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 2605/2001, pozn.), ako aj
uznesením krajského súdu č. k. 1 CoE 275/2011-61 zo 6. júna 2011 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 21 Er 897/2008-41 zo 16. marca 2011 o vyhlásení exekúcie za
neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 2607/2011, pozn.)
v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku z dôvodu chýbajúceho
vykonateľného exekučného titulu v podobe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu.
Rovnako podľa ústavného súdu krajský súd postupoval ústavne súladným spôsobom,
keď uznesením č. k. 17 CoE 195/2011-76 z 21. júna 2011 potvrdil uznesenie okresného
súdu č. k. 13 Er 1003/2005-66 z 11. apríla 2011, ktorým bola exekúcia vyhlásená za
neprípustnú a zastavená (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 2609/2011, pozn.)
v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku z dôvodu nespôsobilého
exekučného titulu vo forme notárskej zápisnice.
V okolnostiach prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje právne
názory vyjadrené v uzneseniach krajského súdu č. k. 2 CoE 46/2011-45 z 29. apríla 2011,
č. k. 13 CoE 148/2011-65 z 28. júna 2011, č. k. 1 CoE 275/2011-61 zo 6. júna 2011
a č. k. 17 CoE 195/2011-76 z 21. júna 2011 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie
v exekučných veciach, resp. možnosti vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne konanie
v exekučnej veci zastaviť, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky,
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom
odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07),
ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uzneseniami krajského súdu č. k. 2 CoE 46/2011-45 z 29. apríla 2011,
č. k. 13 CoE 148/2011-65 z 28. júna 2011, č. k. 1 CoE 275/2011-61 zo 6. júna 2011
a č. k. 17 CoE 195/2011-76 z 21. júna 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku
ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne
konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol
v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto sťažnosti pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. októbra 2011