Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 446/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. Rvp

2607/2011 a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2

CoE 46/2011-45 z 29. apríla 2011, č. k. -65 z 28. júna 2011, č. k. 1 CoE

275/2011-61 zo 6. júna 2011 a č. k. -76 z 21. júna 2011, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. , sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. októbra 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 CoE

46/2011-45 z 29. apríla 2011, č. k. -65 z 28. júna 2011, č. k. 1 CoE

275/2011-61 zo 6. júna 2011 a č. k. -76 z 21. júna 2011 (ďalej aj

„napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 30. mája 2008 poskytla fyzickej osobe úver v sume

398,33 €, na základe zmluvy uzavretej 24. januára 2006 poskytla fyzickej osobe úver

v sume 464,71 €, na základe zmluvy uzavretej 23. októbra 2007 poskytla fyzickej osobe

úver v sume 165,97 € a na základe zmluvy uzavretej 5. novembra 2004 poskytla fyzickej

osobe úver v sume 464,71 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť

v 12 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ), v 7 mesačných

splátkach (vec vedená pod sp. zn. ) a v 10 mesačných splátkach (veci vedené

pod sp. zn. a sp. zn. ). Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci

neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania.

Vo veciach vedených pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

sťažovateľka „zahájila rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom

zriadeným zriaďovateľom S. a. s., so sídlom B. v súlade s rozhodcovskou dohodou

uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. sa 15. januára 2009 rozhodcovský

nález stal vykonateľným. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného

Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) 16. decembra 2009 začal nútený výkon

rozhodnutia. Okresný súd ex offo uznesením č. k. -31 z 30. septembra 2010

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -45 z 29. apríla

2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. sa rozhodcovský nález stal

vykonateľným 28. septembra 2006. Dňa 12. decembra 2006 bol podaný návrh oprávneného

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe

poverenia udeleného okresným súdom 11. januára 2007 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd ex offo uznesením č. k. -45 z 25. januára 2011 exekúciu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -65 z 28. júna 2011 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. sa rozhodcovský nález stal

vykonateľným 9. mája 2008. Dňa 24. augusta 2008 bola pred súdnym exekútorom spísaná

zápisnica oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe

poverenia udeleného okresným súdom 7. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd ex offo uznesením č. k. -41 zo 16. marca 2011 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -61 zo 6. júna 2011 tak, že uznesenie okresného

súdu potvrdil.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. bolo účastníkmi zmluvného vzťahu na

zabezpečenie úveru priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený

menovite v zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem

iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Dňa

2. júla 2005 bola notárom spísaná notárska zápisnica a následne 17. októbra 2005 bol

podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý 15. novembra 2005 začal

nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd 11. apríla 2011 uznesením

č. k. -66 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O odvolaní

povinného proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -76 z 21. júna 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom,

ktorý mu predchádzal, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... v príčinnej

súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj

základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“.

V ďalších častiach sťažností sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho

súdu pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1

dodatkového protokolu a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na

spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné

konania... aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do

vykonávacieho konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušil právo

sťažovateľa vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. -45

z 29. apríla 2011, č. k. -65 z 28. júna 2011, č. k. -61

zo 6. júna 2011 a č. k. -76 z 21. júna 2011, ktorými podľa jej názoru došlo

k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd

verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania (resp. vyhlásenie exekúcie za

neprípustnú s následným zastavením exekučného konania) bez tohto, aby sa sťažovateľka

mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia

exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie

majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

z ktorých vyplýva ich právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť

v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol

ústavný súd aplikujúc v spojení s tak, ako

to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami

krajského súdu č. k. -45 z 29. apríla 2011, č. k. -65

z 28. júna 2011, č. k. -61 zo 6. júna 2011 a č. k. -76

z 21. júna 2011

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Krajský súd svoje uznesenie č. k. -45 z 29. apríla 2011, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -31 z 30. septembra 2010 o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn.

, pozn.), odôvodnil takto:

„Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK účinky ako právoplatný rozsudok.

Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK.

Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo

zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu

v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či exekučnému súdu bol alebo

nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol

rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme

osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou

neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto

právneho úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu

chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom

znení, ako vyplýva z bodu 17 zmluvy o úver exekučný súd správne právne posúdil ako

neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou

skutočnosťou z hľadiska posúdenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť,

že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej

zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej zmluvy

a celkom zjavne tak nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej

zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše

zastáva názor, že už samotné forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané – a to

drobulinkým ťažko čitateľným, resp. takmer nečitateľným husto popísaným textom – už

sama o sebe podstatne sťažuje ďalšie oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní

v takomto texte obsiahnutými. Takto vnútená podmienka, ktorá sa týka priamo predmetu

zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom je neprijateľnou

podmienkou v zmysle , na základe ktorého prvostupňový súd túto

rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda je absolútne

neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že

rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka zapracovaná do

všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zadnej strane formulára zmluvy. Spotrebiteľ

tak ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal

inú možnosť, než túto podmienku prijať. Nemohol ovplyvniť výber rozhodcov

(rozhodcovského súdu) uvedených v predtlači zmluvy. Už táto skutočnosť zvyšuje

nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa.

Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne

dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak

dodávateľ vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, tak ako to

vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy, svojím spotrebiteľom, tým

spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym

spotrebiteľom. Nie je ani zanedbateľná skutočnosť, že takýmto spôsobom prenáša spory

z nezávislých súdov k určitému rozhodcovi, ktorému tým dlhodobo poskytuje zdroj príjmov

a to v konaniach, v ktorých nie je povinnosť ústneho prejednania. Z uvedeného vyplýva, že

exekučný súd vec správne právne posúdil, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a konanie

zastavil z dôvodu, že zistil, že exekučný titul predložený v konaní, nie je v súlade so zákonom

a považoval ho za materiálne nevykonateľný. Absenciu tejto vlastnosti exekučného titulu

správne vyhodnotil ako neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie a v zmysle

§ 57 ods. 1. písm. g/ exekúciu vyhlásil za neprípustnú a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku

exekúciu aj bez návrhu zastavil.“

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 28. júna 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -45 z 25. januára 2011 o zastavení exekúcie

s tým, že exekúciu vyhlásil aj za neprípustnú (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn.

, pozn.), okrem iného uviedol:

«Na určenie, či ide o spotrebiteľskú zmluvu je nevyhnutné preskúmať, či sa zmluva

uzatvára medzi „dodávateľom, ktorý pri jej uzatváraní a plnení koná v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti“ ( ) a „spotrebiteľom,

fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

premetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti“ ( “).

Oprávnená konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Predmetom jej činnosti je aj

„poskytovanie úverov z vlastných zdrojov“ (č. l. 63-64 spisu). Oprávnená a dlžník uzavreli

formulárovú spotrebiteľskú zmluvu o úvere (č. k. 24-25 spisu) a pre prípad sporu „dohodli“

aj rozhodcovskú doložku (bod 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru; č. l. 25 spisu).

Vždy, keď formulárová úverová zmluva obsahuje nie individuálne dohodnutú alternatívu

( ) riešenia sporu a to buď rozhodcom alebo všeobecným súdom, ale výber

ponecháva aj na veriteľovi, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda neplatnú (§ 53

ods. 5 ), lebo spotrebiteľovi sa nedáva žiadna možnosť dohodnúť si s veriteľom

osobu/orgán, ktorý rozhodne ich prípadný spor so spotrebiteľskej zmluvy. Neprijateľná

zmluvná podmienka ( ) je neplatná a preto rozhodcovský rozsudok (č. k. 4-5

spisu) nie je exekučným titulom ( v znení

neskorších predpisov). Potom správne mal exekučný súd vyhlásiť exekúciu za neprípustnú

a exekúciu zastaviť ( Z . z. v znení neskorších

predpisov). Odvolací súd preto potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie

a doplnil ho aj o výrok o neprípustnosti exekúcie.»

Krajský súd v uznesení č. k. -61 zo 6. júna 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -41 zo 16. marca 2011 o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. , pozn.),

okrem iného uviedol:

„Podľa názoru odvolacieho súdu je v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov

naplnenie cieľa vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských

vzťahoch v záujme vyššej kvality života ľudí, preto posúdenie rozhodcovskej doložky ako

neprijateľnej, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi

dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, obsiahnuté v napadnutom

uznesení exekučného súdu je vecne správne, spravodlivé a v súlade s právom. Z dôvodu, že

neprijateľná rozhodcovská doložka je neplatná, rozhodcovský rozsudok nemôže byť

zákonným exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Je materiálne nevykonateľný, čo je

neodstrániteľná prekážka brániaca exekúcii a dôvod na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú

podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a zároveň na zastavenie exekúcie.“

Krajský súd uznesením č. k. -76 z 21. júna 2011, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -66 z 11. apríla 2011 o vyhlásení exekúcie

za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. , pozn.),

okrem iného uviedol:

«Samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci bolo udelené poverenie na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi nezakladá prekážku rei judicatae a neznamená tak vylúčenie

možnosti preskúmavania exekučného titulu súdom v každej fáze exekučného konania.

Poverenie je listina, ktorou súdny exekútor preukazuje oprávnenie vykonávať exekúciu.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať

exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je

vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak

povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Z citovanej formulácie sa

dá vyvodiť, že mala na mysli notárske zápisnice, ktoré obsahovali uznanie určitého

právneho záväzku. Takýmto právnym záväzkom mohlo byť uznanie peňažného dlhu, resp.

peňažného záväzku, ale aj dlhu alebo záväzku nepeňažného, teda inej povahy. V praxi nie

sú pochybnosti o tom, že v prípade peňažných dlhov, resp. záväzkov, ide o uznanie dlhu,

resp. o uznanie záväzku zo strany dlžníka. Preto hoci notárska zápisnica podľa § 41 ods. 2

Exekučného poriadku je rýdzo procesnoprávnym inštitútom nadväzuje tento inštitút na

hmotnoprávny základ, teda na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu,

resp. záväzku. Zmluvné strany si v zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť

. ... pre záväzok, ktorý je predmetom uznania, je charakteristická

jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že jeho nevyhnutnými zložkami sú jednak

dôvod a jednak výška záväzku. Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čim

vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť v čase uznania. Zákon na účinnosť takéhoto

uznania predpisuje obligatórnu písomnú formu. Podľa § 574 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je

neplatná. Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať

môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle

citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal

práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39

. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom ktoré v čase

uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy

o splnomocení nebola známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh

uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je

splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere neplatným právnym úkonom. Odvolací súd

dospel rovnako ako súd prvého stupňa k rovnakému záveru o neplatnosti udeleného

plnomocenstva, čoho nezvratným následkom je i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice.

Neprávo totiž nemožno zhojiť právom. Keďže v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie

je daným, pričom na podmienku existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada

v každej fáze exekučného konania, súd prvého stupňa postupoval správne, keď exekúciu

zastavil.»

Ústavný súd v nadväznosti na citované právne názory krajského súdu zdôrazňuje, že

jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže

bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu

z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že

ak neexistuje notárska zápisnica, príp. rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, ktoré sú

spôsobilé byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska

materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. -45 z 29. apríla 2011,

č. k. -65 z 28. júna 2011, č. k. -61 zo 6. júna 2011

a č. k. -76 z 21. júna 2011 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu

príslušných ustanovení

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorý by

mohol mať za následok porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky

exekučného konania.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez

návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú,

pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd konal ústavne súladným spôsobom, keď

uznesením č. k. -45 z 29. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. -31 z 30. septembra 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej

zastavení (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. , pozn.) a uznesením

č. k. -65 z 28. júna 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu

č. k. -45 z 25. januára 2011 o zastavení exekúcie s tým, že exekúciu vyhlásil

aj za neprípustnú (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. , pozn.), ako aj

uznesením krajského súdu č. k. -61 zo 6. júna 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -41 zo 16. marca 2011 o vyhlásení exekúcie za

neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. , pozn.)

v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku z dôvodu chýbajúceho

vykonateľného exekučného titulu v podobe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu.

Rovnako podľa ústavného súdu krajský súd postupoval ústavne súladným spôsobom,

keď uznesením č. k. -76 z 21. júna 2011 potvrdil uznesenie okresného

súdu č. k. -66 z 11. apríla 2011, ktorým bola exekúcia vyhlásená za

neprípustnú a zastavená (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. , pozn.)

v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku z dôvodu nespôsobilého

exekučného titulu vo forme notárskej zápisnice.

V okolnostiach prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje právne

názory vyjadrené v uzneseniach krajského súdu č. k. -45 z 29. apríla 2011,

č. k. -65 z 28. júna 2011, č. k. -61 zo 6. júna 2011

a č. k. -76 z 21. júna 2011 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie

v exekučných veciach, resp. možnosti vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne konanie

v exekučnej veci zastaviť, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky,

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom

odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ),

ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uzneseniami krajského súdu č. k. -45 z 29. apríla 2011,

č. k. -65 z 28. júna 2011, č. k. -61 zo 6. júna 2011

a č. k. -76 z 21. júna 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku

ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol

v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto sťažnosti pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnené podľa .

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011