Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24CoE-32-2021.pdf
PDF · 109.51 KB
Case nature
Subarea
24CoE/32/2021
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Eva Behranová, v exekučnej veci v prospech oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO 35 724 803 zastúpeného splnomocnencom: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO 53 255 739, proti povinnému: V. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXXX/X, O. W., pre vymoženie 1.555,05 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 13313/17, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 6Er/758/2017-23 zo dňa 16.11.2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 4 písm. r), 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že za exekučný titul v tomto konaní označil oprávnený rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Asociácii pre arbitráž so sídlom v Bratislave sp. zn. SRSAspA 08756/15 zo dňa 30.06.2016. Primárny právny vzťah vznikol na základe Zmluvy o úvere č. 7609236503 zo dňa 27.09.2007 (ďalej len „zmluva“). Dňa 26.01.2013 uzavreli zmluvné strany Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach. Účelovosť úveru nebola preukázaná, pričom tu súd prvej inštancie poukázal na to, že ide o formulárovú zmluvu vyplnenú automaticky, keďže údaje sú formulárom vyžadované a nijako tu nie je preukázaná reálna viazanosť úveru s povolaním, resp. zamestnaním povinného. Z predmetu činnosti dodávateľa, z okolností uzatvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy, je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal súd prvej inštancie jednoznačne za preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a právny vzťah medzi účastníkmi sa musí riadiť zákonnými ustanoveniami najmä zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj Občianskeho zákonníka, všetkých v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Súd prvej inštancie sa vysporiadal s otázkou možnosti preskúmavania právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku. S poukázaním na ustálenú judikatúru k čl. 6 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd konštatoval, že zásada nezameniteľnosti súdneho rozhodnutia nie je absolútna a v prípade rozhodcovského rozsudku zákon o rozhodcovskom konaní naviac v § 45 upravuje prípady, kedy je možné rozhodcovský rozsudok preskúmať a to dokonca v exekučnom konaní. Exekučný súd má nielen
právo, ale aj povinnosť skúmať právoplatný rozhodcovský rozsudok po jeho hmotnoprávnej stránke. Súd prvej inštancie sa pritom musí vysporiadať so skutočnosťou, či exekučný titul, návrh oprávneného a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sú v súlade so zákonom ako mu to ukladá ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Ak exekučný titul nie je v súlade so zákonom, nemôže byť v súlade so zákonom ani návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, ani žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd zistí rozpor, exekučné konanie nezastaví, ale zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal v tejto súvislosti na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011, sp. zn. IV. ÚS 446/2011. Rozhodcovský súd svoju právomoc založil na základe Rozhodcovskej zmluvy zo dňa 26.01.2013, kedy dlžník súhlas s rozhodcovskou doložkou verifikoval svojím podpisom. Podľa tejto rozhodcovskej doložky, ak by sa začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej rozhodcovskej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť, či zmeniť. Povinný nemal na výber, mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam dodávateľa, jednoznačne silnejšieho účastníka v tomto zmluvnom vzťahu. Ide teda o značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu. Navyše doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Preto akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe neprijateľnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením neakceptovateľným. Na takúto neprijateľnú zmluvnú podmienku musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. Poukázal tu aj na na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodrigues Nogueira,. Ak neexistuje platná rozhodcovská doložka, rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní bez takejto doložky nemôže byť exekučným titulom; nemá žiadne účinky, pretože nebola založená právomoc rozhodcovského súdu platnou rozhodcovskou doložkou. V danom prípade je rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) v spojení s ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ako aj s poukazom na ostatné, vyššie citované zákonné ustanovenia absolútne neplatná z dôvodu jej neprijateľnosti. Ak vo veci rozhodcovský súd konal a rozhodoval a vydal rozhodcovský rozsudok, o ktorom oprávnený tvrdí, že je exekučným titulom, postupoval v rozpore so zákonom o rozhodcovskom konaní, pretože nemal na to danú právomoc. Nemal právo vo veci konať a rozhodovať, a v konečnom dôsledku nemal ani právo vydať rozhodcovský rozsudok (porovnaj judikát R 46/2012). Ak ho napriek tomu vydal, ide o rozhodnutie nulitné, ktoré nemá účinky exekučného titulu, ako to predpokladá Exekučný poriadok. V súlade s vyššie uvedeným, súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol.
4. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s odôvodnením, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Uviedol, že oprávnený sa podrobil všetkým legislatívnym zmenám v oblasti spotrebiteľského rozhodcovského konania a pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy postupoval prísne podľa právnymi predpismi vymedzených pravidiel, ako aj v súlade s rozhodovacou činnosťou exekučných súdov. Poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 5, ods. 6 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoSRK“). Rozhodcovská zmluva je uzatvorená na samostatnom dokumente a je obsahovo aj formálne oddelená od Dohody o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach. Poukazoval na to, že povinný podpísal rozhodcovskú doložku sám a dobrovoľne, jej podpisom nebolo podmienené poskytnutie plnenia. Povinný mal možnosť si rozhodcovskú zmluvu v pokoji prečítať, porozumieť jej obsahu a v prípade, ak mal záujem uzatvoriť zmluvu s takýmto obsahom, vysloviť s ňou súhlas svojím podpisom a odovzdať oprávnenému, čo aj urobil. Povinný mal však zároveň možnosť ju aj odmietnuť, nepodpísať a neodovzdať ju podpísanú veriteľovi, ak s jej obsahom nesúhlasil. Oprávnený zastáva názor, že závery o nedostatku vedomosti a vôle povinného urobiť vyhlásenia obsiahnuté v rozhodcovskej zmluve sú bez náležitého preskúmania vôle zmluvných strán a okolností uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy vylúčené a nepreskúmateľné. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2CoE/173/2017 zo dňa 21.12.2017, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9CoE/265/2015 zo dňa 28.01.2016, sp. zn. 6CoE/17/2017 zo dňa 13.06.2017, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8CoE/58/2017 zo dňa 28.12.2017, sp. zn. 8CoE/39/2017 zo dňa 25.08.2017. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa
26.09.2011, preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. (rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom). Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Oprávnený má v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu v rozsahu a spôsobom, aký ustanovuje zákon. Namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu. Oprávnený má za to, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá v súlade so zákonmi Slovenskej republiky a právom Európskej únie.
5. Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), postupujúc podľa § 470 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 44 ods. 3 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP á contrario) a dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne.
7. V danom prípade sa exekučné konanie začalo spísaním návrhu na vykonanie exekúcie do zápisnice pred súdnym exekútorom dňa 22.03.2017 (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017), preto sa dané exekučné konanie dokončí podľa Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017.
8. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 01.04.2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31.03.2017.
9. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.
10. Odvolací súd súhlasí s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvej inštancie predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo, len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (§ 387 ods. 2 CSP). K jednotlivým námietkam oprávneného možno doplniť toto:
11. Odvolateľ v podanom odvolaní namietal postup súdu prvej inštancie, ktorý viedol k posúdeniu rozhodcovskej zmluvy ako neplatného právneho úkonu.
12. Rozhodcovský rozsudok bol v prerokúvanej veci vydaný na základe zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní účinného od 01.01.2015. Rozhodcovská zmluva však bola uzavretá ešte 26.01.2013, teda pred nadobudnutím účinnosti uvedeného zákona. Podľa prechodného ustanovenia § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa rozhodcovská zmluva uzavretá pred 01.01.2015 spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia. Ak rozhodcovská zmluva bola v čase svojho uzavretia (z akéhokoľvek dôvodu) neplatná, zostáva neplatná aj za účinnosti nových predpisov a jej neplatnosť sa nekonvaliduje. V takom prípade ani nemôže dôjsť k zmene jej obsahu podľa ustanovenia § 73 ods. 8 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Zo systematickej súvislosti oboch ustanovení je totiž zrejmé,
že toto ustanovenie rieši len prípad, že existuje platná rozhodcovská zmluva, no rozhodcovský súd v nej uvedený zanikol a nie je založená právomoc nástupníckeho rozhodcovského súdu podľa ustanovenia § 73 ods. 5 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Jeho účelom je teda zabezpečiť možnosť zmeny obsahu existujúcej rozhodcovskej zmluvy, nie umožniť uzavrieť alebo konvalidovať neplatnú rozhodcovskú zmluvu mlčaním spotrebiteľa, teda nevyužitím práva odmietnuť rozhodcovské konanie. V dôsledku toho nemožno ani poslednú vetu ustanovenia § 73 ods. 8 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní vykladať tak, že ak spotrebiteľ neodmietne rozhodcovské konanie, môže dodávateľ voľbou rozhodcovského súdu privodiť vznik rozhodcovskej zmluvy; naopak, formuláciu „má účinky založenia právomoci“ treba vykladať len tak, ako je uvedená, teda len ako účinky zmeny dovtedy existujúcej rozhodcovskej zmluvy zakladajúcej právomoc určitého rozhodcovského súdu na rozhodcovskú zmluvu zakladajúcu právomoc nového súdu. Ide teda o riešenie jednej špecifickej otázky prechodu zo štandardného do spotrebiteľského rozhodcovského konania. Na uzatváranie samotnej rozhodcovskej zmluvy sa však aj naďalej vzťahujú ustanovenia § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého mlčanie alebo nečinnosť samy osebe neznamenajú prijatie návrhu. Preto aj nevyjadrenie sa spotrebiteľa na výzvu podľa ustanovenia § 73 ods. 8 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní samo osebe neznamená, že by tým bola uzavretá spotrebiteľská rozhodcovská zmluva tam, kde predtým neexistovala alebo kde bola predtým neplatná. Pri posudzovaní, či nastali účinky ustanovenia § 73 ods. 8 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní je teda potrebné posúdiť, či k 31.12.2014 medzi oprávneným a povinným existovala platná rozhodcovská zmluva. Vzhľadom na uvedené prechodné ustanovenie § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní je teda potrebné posúdiť platnosť dovtedajšej rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31.12.2014.
13. Podľa ustanovenia § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní zmluvné strany sa môžu dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu. Formulácia uvedeného ustanovenia je jednoznačná v tom zmysle, že vyžaduje podrobenie sa určitému, teda jednému konkrétnemu stálemu rozhodcovskému súdu (porov. v tomto smere rozdielnu formuláciu cit. ustanovenia v znení účinnom od 01.01.2015). Naopak v rozpore s citovaným ustanovením je taká rozhodcovská zmluva, ktorá podriaďuje strany dvom či viacerým rozhodcovským súdom, pričom voľba konkrétneho je prenechaná na vôľu jednej strany. V takom prípade tak totiž v skutočnosti medzi stranami nejde o rozhodcovskú zmluvu v zmysle citovaných ustanovení, ale len o akúsi „predbežnú dohodu“ na možnom rozhodcovskom konaní, ktorej konkretizácia patrí jednej zmluvnej strane. Rozhodcovské konanie je totiž založené na principiálnej rovnosti oboch jeho strán (§ 17 zákona č. 244/2002 Z. z.), ktorá sa prejavuje okrem iného v ich (principiálne) rovnakom vplyve na zloženie rozhodovacieho telesa (porov. § 8 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.). Pripustením takej rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorej by si jeden z účastníkov mohol vybrať spomedzi viacerých v nej uvedených stálych rozhodcovských súdov (teda pripustenie akejsi „opcie na stály rozhodcovský súd“), by sa dával tomuto účastníkovi nadmerný vplyv na priebeh rozhodcovského konania a staval by druhú stranu do podstatne nevýhodnejšej pozície.
14. Podľa názoru odvolacieho súdu vyššie uvedený výklad ustanovenia § 12 ods. 6 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vyplýva aj z toho, že citovaný zákon pomerne striktne rozlišuje medzi rozhodcovským konaním mimo stáleho rozhodcovského súdu a rozhodcovským konaním pred stálym rozhodcovským súdom. Najviditeľnejšie je to v prípade postupu konania pred rozhodcovským súdom. Kým podľa ustanovenia § 26 ods. 2 citovaného zákona je postup v konaní predovšetkým vecou dohody strán, v prípade konania pred stálym rozhodcovským súdom tento postupuje podľa svojho rokovacieho poriadku. Nestrannosť a férovosť rozhodcovského konania pred stálym rozhodcovským súdom je zabezpečená okrem iného aj tým, že rokovací poriadok vydáva zriaďovateľ ako tretia osoba odlišná (a v princípe nezávislá) od strán rozhodcovského konania. Takýto rokovací poriadok potom upravuje aj otázky, na ktorých sa v rozhodcovskom konaní mimo stáleho rozhodcovského súdu musia účastníci dohodnúť. Inak povedané, principiálnu nevyhnutnosť dohody oboch strán na jednotlivých procesných aspektoch rozhodcovského konania nahrádza v prípade stáleho rozhodcovského súdu činnosť tretej osoby - zriaďovateľa, ktorý vydáva rokovací poriadok. Ak by bolo prípustné, aby sa rozhodcovskou zmluvou umožnila jednej strane voľne si zvoliť jeden spomedzi viacerých stálych rozhodcovských súdov, znamenalo by to, že tejto strane by bolo dané aj právo vybrať resp. určiť úpravu procesného postupu rozhodcovského konania (a mnohých iných otázok, ktoré upravuje rokovací poriadok). To by však bolo v rozpore s už uvedenou principiálnou črtou rozhodcovského konania, podľa ktorej sa na tejto úprave
musia strany dohodnúť, alebo musí byť určená treťou (nezávislou resp. nestrannou) osobou vo forme rokovacieho poriadku.
15. Odvolateľ nespochybnil, že nárok, ktorý uplatňuje voči povinnému, vyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v danom znení spotrebiteľské zmluvy nesmeli obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). To neplatilo okrem iného vtedy, ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané, čo musel dokázať dodávateľ (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka považovalo za neprijateľnú podmienku okrem iného také ustanovenie - rozhodcovskú doložku, ktorá vyžadovala od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Neprijateľné podmienky boli podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatné. Takáto rozhodcovská zmluva okrem rozporu s ustanovením § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. aj neprimerane znevýhodňuje spotrebiteľa tým, že veriteľovi (u ktorého hlavne prichádza do úvahy iniciovanie rozhodcovského konania) umožňuje voliť si taký rozhodcovský súd, aký najviac zodpovedá jeho potrebám. Takáto voľba a tým aj znevýhodnenie spotrebiteľa, je pritom práve cieľom takto formulovanej rozhodcovskej zmluvy, ktorú oprávnený používa opakovane, čo by z ustanovenia 2.1 a 3.1 rozhodcovskej zmluvy v podstate bez ďalšieho robilo neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka (porov. uznesenie SD EÚ vo veci C-342/13 Sebestyén proti Kővári, OTP Bank, OTP Faktoring a Raiffeisen Bank) a spôsobovalo by jeho neplatnosť aj podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
16. Rozhodcovská zmluva dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského súdu objektívne.
17. Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
18. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia, a to na vybraný rozhodcovský súd.
19. Odvolací súd len dopĺňa, že na veci nič nemení ani možnosť dlžníka od tejto zmluvy odstúpiť. Podľa konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ totiž existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že dlžník nepoukáže na neprijateľnosť zmluvnej podmienky, čo odôvodňuje ich skúmanie súdom ex offo (spojené veci C-240-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero a ďalší, ods. 26). Z toho potom ale logicky plynie, že existuje rovnaké nebezpečenstvo, že si spotrebiteľ neprijateľnosť neuvedomí ani počas lehoty na odstúpenie od zmluvy a v dôsledku toho svoje právo na odstúpenie nevyužije. Logika spočívajúca v ochrane spotrebiteľa je v oboch prípadoch tá istá - tak ako spotrebiteľ nemusí vedieť uplatniť svoje práva v súdnom konaní, nemusí ich vedieť uplatniť ani mimosúdne. To ale samo osebe nemôže hojiť neprijateľnosť zmluvnej podmienky, resp. nemôže mať za následok, že sa na jej neprijateľnosť prestane prihliadať.
20. Rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd musí uviesť, že neplatnosť rozhodcovskej zmluvy tak znamená, že rozhodcovský rozsudok v prerokúvanej veci bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie. To podľa dnes už ustálenej judikatúry znamená, že takýto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (porov. judikát R 46/2012) a na jeho základe nemožno vykonať exekúciu. Tohto záveru sa nijako nedotklo ani zavedenie spotrebiteľského rozhodcovského konania zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Naopak novozavedené
ustanovenie § 44 ods. 3 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2015 výslovne ukladá exekučnému súdu na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore preskúmať, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa podmienky ustanovené právnymi predpismi. Z logiky uvedenej úpravy nepochybne vyplýva, že pri spotrebiteľských rozhodcovských rozsudkoch vydaných na základe rozhodcovských zmlúv spred 01.01.2015 to vzhľadom na prechodné ustanovenie § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní znamená preskúmať súlad rozhodcovskej zmluvy s predpismi účinnými v čase jej uzavretia. Nesplnenie tejto podmienky má za následok zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, čo súd prvej inštancie správne urobil.
21. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ex offo - z úradnej povinnosti skúmať platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky resp. zmluvy, a ak túto otázku nevyrieši kladne, je s použitím § 44 ods. 2, 3 Exekučného poriadku povinný žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietnuť.
22. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania nebolo rozhodované, keďže zamietnutie žiadosti exekútora o udelenie poverenia nepredstavuje konečné rozhodnutie, ale je zákonným dôvodom pre následné zastavenie exekučného konania podľa § 44 ods. 4 Exekučného poriadku.
24. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).