Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 244/2013
PDF · 259.89 KB
No categories available
IV. ÚS 244/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť E. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. A. Ž.,
T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 2 To 14/2013-291 zo 14. februára 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára
2013 doručená sťažnosť E. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou JUDr. A. Ž., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 2 To 14/2013-291 zo 14. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 149/2012 z 28. novembra 2012 (ďalej aj „rozsudok
okresného súdu z 28. novembra 2012“) uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného
zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c)
Trestného zákona, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7
rokov. Proti označenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd
rozhodol napadnutým uznesením tak, že ho zamietol, t. j. potvrdil odvolaním napadnutý
rozsudok okresného súdu.
Sťažovateľ v úvodnej časti sťažnosti poukazuje na iný rozsudok okresného súdu
č. k. 1 T/160/2011-297 zo 14. decembra 2011, ktorým „bol iný obžalovaný N. R. uznaný
vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm.
b), c), d), ods. 2 písm. c), e) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zák., pretože
minimálne od apríla 2011 do 27. 06. 2011 po zadovážení metamfetamínu od doposiaľ
nezistených osôb tento v okrese Trenčín ďalej predával a dodával drogovo závislým
osobám... pričom dňa 27. 06. 2011 pri výkone domových prehliadok a prehliadok iných
priestorov a pozemkov bolo u neho zistené, že... prechovával:...
- v osobnom motorom vozidle... prechovával:....
Celková najmenšia hodnota týchto ním prechovávaných obvykle jednorazových
dávok drog predstavuje čiastku 5.138 €. Metamfetamín je zaradený v zmysle Zákona
č. 139/1998 Z. z. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení
neskorších predpisov do druhej skupiny psychotropných látok.
Bol za to odsúdený súdom I. stupňa podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. s prihliadnutím na
§ 38 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 36 písm. 1) Tr. zák. a § 37 písm. m) Tr. zák. na trest
odňatia slobody v trvaní 10 rokov nepodmienečne. ...
Obžalovaný N. R. na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa vydal
vyhlásenie o vine, na čo súd I. stupňa vôbec neprihliadal.
Obžalovaný N. R. sa na hlavnom pojednávaní odvolal, pričom svoje odvolanie
odôvodnil tým, že tak urobil z vlastného presvedčenia a na radu svojho právneho zástupcu,
pričom obaja predpokladali, že súd I. stupňa túto skutočnosť zohľadní pri ukladaní trestu za
použitia ust. § 39 ods. 1 Tr. zákona. Hlavné pojednávanie sa tým skrátilo a zjednodušilo čo
do dokazovania.“.
O odvolaní obžalovaného N. R. rozhodol odvolací súd tak, že mu vyhovel „a čo do
uloženého trestu sa nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že u obžalovaného, aj
napriek jeho vyhláseniu o vine na hlavnom pojednávaní, neprichádzalo pri ukladaní trestu
použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu, pretože obžalovaný
sa trestnej činnosti dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia pre takú istú
trestnú činnosť. Uvedená okolnosť podľa názoru odvolacieho súdu mala vplyv pri
rozhodovaní o treste, avšak až v rámci mimoriadne zníženej trestnej sadzby v zmysle
ustanovenia § 39 ods. 1 a § 39 ods. 3 Tr. zák. Obžalovaný tým, že pred súdom vydal
vyhlásenie o vine, podstatne uľahčil súdu dokazovanie jeho trestnej činnosti a podľa názoru
odvolacieho súdu, tak ako bol už vyslovený vo viacerých rozhodnutiach, je ho možné
postaviť na úroveň dohody o vine a treste s prokurátorom takýto postoj obžalovaného je
potrebné potom podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne po ukladaní trestu zohľadniť
práve použitím ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu.
Na základe uvedených pochybení zrušil preto odvolací súd podľa § 321 ods. 1
písm. d), e), ods. 2 Tr. por. v napadnutom rozsudku celý výrok o treste odňatia slobody...
Keďže mu v tom nebránilo ustanovenie § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol vo veci rozsudkom
sám tak, že podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. 1) Tr. zák., § 37
písm. m) Tr. zák. a § 39 ods. 1 Tr. zák. uložil obžalovanému trest odňatia slobody na
7 rokov, ktorý trest je zo zákona nepodmienečný. Odvolací súd s prihliadnutím na
ustanovenie § 39 ods. 3 písm. c) Tr. zák., podľa ktorého pri ukladaní trestu pod zákonom
ustanovenú trestnú sadzbu nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako 5 rokov, ak je
v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň
10 rokov, dospel k záveru, že primeraným trestom pre obžalovaného bude trest odňatia
slobody vo výmere 7 rokov. V tomto treste je dostatočne zohľadnená okolnosť spočívajúca
vo vyhlásení o vine, ale na druhej strane aj okolnosť, že obžalovaný sa trestnej činnosti
dopustil v priebehu skúšobnej doby podmienečného odsúdenia.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na ďalší rozsudok okresného súdu
sp. zn. 8 T 40/2012 z 26. októbra 2012, ktorým bola obžalovaná R. T. uznaná za vinnú „zo
spáchania trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm. b/, c/, d/ ods. 2 písm. c/ Tr. zákona s
poukazom na ust. § 138 písm. i/, j// Tr. zákona, za čo jej bol uložený nepodmienečný trest
odňatia slobody v trvaní 5. rokov. Tento rozsudok čo do všetkých výrokoch ohľadne
obžalovanej R. T. je právoplatný a vykonateľný /ani prokurátor, a ani obžalovaná sa voči
tomuto rozhodnutiu neodvolali/.
Obžalovaná R. T. sa priznala k spáchaniu žalovaného trestného činu, trestný čin
úprimne oľutovala, pred jeho spáchaním viedla riadny život, súd prihliadol k poľahčujúcim
okolnostiam v zmysle § 36 písmeno j), l) Trestného zákona, na ktoré musí súd podľa § 38
odsek 2 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať. Pretože u
obžalovanej nebola zistená žiadna priťažujúca okolnosť, teda prevažuje pomer
poľahčujúcich okolnosti, znížila sa horná hranica trestnej sadzby za obzvlášť závažný zločin
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 2 Trestného zákona (10 rokov až 15
rokov) o jednu tretinu podľa § 38 odsek 3 v spojení s § 38 odsek 8 Trestného zákona, teda
horná hranica zákonom stanovenej výmery trestu odňatia slobody sa znížila na 13 rokov a 4
mesiace, čím prichádzalo do úvahy uloženie trestu odňatia slobody v rámci výmery 10
rokov až 13 rokov a 4 mesiace.
Po zvážení všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery
trestu... dospel súd I. stupňa k záveru, že účel trestu podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona
bude v danom prípade naplnený uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní
5 rokov so zaradením na výkon tohto trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia, keďže so zreteľom na mieru narušenia obžalovanej, ktorá
doposiaľ nebola súdom trestaná a tiež s poukazom na kladné hodnotenie obžalovanej
z výkonu väzby, bude náprava obžalovanej lepšie zaručená v ústave na výkon trestu odňatia
slobody tohto stupňa stráženia, ako v ústave v zmysle ustanovenia § 48 odsek 3 Trestného
poriadku. Takto uložený trest, svojim charakterom a so zohľadnením najmä osobných
pomerov obžalovanej, pre celkové dosiahnutie účelu trestu tak, ako je upravený účel trestu
v zmysle § 34 odsek 1 Trestného zákona, t. j. dosiahnutie individuálno-preventívneho
a s ním následne spojeného generálno-preventívneho účinku, je dostatočným trestom.“.
V nadväznosti na už uvedené sťažovateľ tvrdí, že sa dopustil „úplne rovnakej trestnej
činnosti /toho istého trestného činu – obzvlášť závažného zločinu/ ako hore uvedení
obžalovaní N. R. a R. T.“, pričom bol rozsudkom okresného súdu z 28. novembra 2012
uznaný za vinného „zo spáchania trestného činu – obzvlášť závažného zločinu nedovolenej
výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a
obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/ odsek 2 písm. c/ Trestného zákona, za
čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7. rokov.
Uznesením Krajského súdu v Trenčíne bolo podľa ust. § 319 odvolanie sťažovateľa
odmietnuté (správne má byť zamietnuté, pozn.) s odôvodnením, že rozhodnutie Okresného
súdu Trenčín zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn.: 1 T 149/2012 je zákonné a správne. Teda potvrdil
rozhodnutie súdu I. stupňa.
Obžalovaný E. M. sa dobrovoľne priznal k spáchaniu žalovaného trestného činu,
trestný čin úprimne oľutoval, na rozdiel od hore uvedeného obžalovaného N. R., pred jeho
spáchaním viedol riadny život. U obžalovaného E. M. nebola zistená žiadna priťažujúca
okolnosť, teda prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znížila sa horná hranica trestnej
sadzby za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,
jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 2 Trestného
zákona (10 rokov až 15 rokov) o jednu tretinu podľa § 38 odsek 3 v spojení s § 38 odsek 8
Trestného zákona, teda horná hranica zákonom stanovenej výmery trestu odňatia slobody
sa znížila na 13 rokov a 4 mesiace, čím prichádzalo do úvahy uloženie trestu odňatia
slobody v rámci výmery 10 rokov až 13 rokov a 4 mesiace.“.
Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho základné právo
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „narušil zásadu
právnej istoty v neprospech sťažovateľa, keď rozhodol odlišne od hore citovaných súdnych
rozhodnutí /svojím rozhodnutím sa odchýlil od doterajšej rozhodovacej praxe/, pričom
takýto zásah je neospravedlniteľný a neudržateľný“.
Napadnutým uznesením krajského súdu bol podľa sťažovateľa porušený princíp
„predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i... zásada právnej istoty...
Obžalovaný N. R. za úplne rovnakú trestnú činnosť, pri úplne rovnakých
hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienkach, jednej poľahčujúcej okolnosti a jednej
priťažujúcej okolnosti a naviac trestnej činnosti, ktorej sa dopustil v skúšobnej dobe
podmienečného odsúdenia dostal 7. rokov nepodmienečne.
Obžalovaný E. M. za úplne rovnakú trestnú činnosť, pri úplne rovnakých
hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienkach, dvoch poľahčujúcich okolnostiach
a žiadnej priťažujúcej okolnosti, pričom pred spáchaním trestnej činnosti viedol riadny
život dostal 7. rokov nepodmienečne.
Obžalovaný E. M. preto úplne dôvodne a zákonne vychádzal z toho, že on dostane
nepodmienečný trest odňatia slobody v kratšom trvaní, resp. v trvaní minimálne 5. rokov.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa E. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To
14/2012 (správne má byť 2 To 14/2013, pozn.) porušené bolo.
Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 14/2012 (správne má byť
2 To 14/2013, pozn.) a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu Trenčín na ďalšie
konanie.
Sťažovateľovi E. M. priznáva úhradu trov konania, ktoré je Krajský súd v Trenčíne
povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa
a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak
ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ňou napáda uznesenie krajského súdu
č. k. 2 To 14/2013-291 zo 14. februára 2013, ktorým bolo podľa § 319 Trestného poriadku
zamietnuté jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 149/2012
z 28. novembra 2012 v spojení s opravným uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 149/2012
z 19. marca 2013. Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie krajského súdu porušuje
princíp „predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i... zásadu právnej istoty“, keďže
„obžalovaný N. R. za úplne rovnakú trestnú činnosť, pri úplne rovnakých hmotnoprávnych
a procesnoprávnych podmienkach, jednej poľahčujúcej okolnosti a jednej priťažujúcej
okolnosti a naviac trestnej činnosti, ktorej sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného
odsúdenia dostal 7. rokov nepodmienečne. Obžalovaný E. M. za úplne rovnakú trestnú
činnosť, pri úplne rovnakých hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienkach, dvoch
poľahčujúcich okolnostiach a žiadnej priťažujúcej okolnosti, pričom pred spáchaním
trestnej činnosti viedol riadny život dostal 7. rokov nepodmienečne.“.
Z citovaného vyplýva, že podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd napadnutým uznesením, ktorým zamietol jeho
odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 28. novembra 2012, konkrétne proti výroku
o uložení trestu odňatia slobody vo výmere 7 rokov, porušil princíp právnej istoty, keďže
rozhodol odlišne ako v druhovo rovnakej veci.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa
považoval za potrebné poukázať na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo
k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu
môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na
preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej
spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,
a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudkom okresného súdu z 28. novembra
2012 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. c) Trestného
zákona a odsúdený podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 38 ods. 3 a § 36 písm.
j), l) s použitím § 39 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov
a zaradený podľa § 48 ods. 2 Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň bol
sťažovateľovi rozsudkom okresného súdu uložený trest prepadnutia veci, ochranný dohľad
podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákona a protitoxikomanické liečenie ústavnou
formou podľa § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona. Napadnutým uznesením krajský súd
zamietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 28. novembra 2012.
Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnuté
uznesenie krajského súdu nie je arbitrárne, či ho krajský súd ústavne akceptovateľným
a udržateľným spôsobom zdôvodnil, predovšetkým v súvislosti s námietkou sťažovateľa
týkajúcou sa porušenia právnej istoty a „predvídateľnosti súdneho rozhodnutia“.
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
(IV. ÚS 350/09, IV. ÚS 55/2012).
Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal časť odôvodnenia rozsudku okresného
súdu z 28. novembra 2012 týkajúcu sa určenia druhu a výmery trestu, v ktorej sa uvádza:
«Po zvážení všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery
trestu s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu súd nemal s poukazom na § 34 ods. 6
Tr. zákona inú možnosť ako obžalovanému uložiť trest odňatia slobody spojený s jeho
výkonom. U obžalovaného súd zistil poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j), l) Tr.
zákona spočívajúce v tom, že viedol pred spáchaním trestného činu riadny život
a k spáchaniu trestného činu sa priznal a tento úprimne oľutoval, bez zistenia priťažujúcich
okolností. Súd taktiež dospel k záveru, že v prípade obžalovaného E. M. sú splnené zákonné
podmienky na mimoriadne zníženie trestu, a to vzhľadom na pomery obžalovaného, kedy
použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom by bolo pre neho neprimerane prísne
a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, pričom v súlade
s § 39 ods. 3 písm. c) Tr. zákona mu mohol uložiť trest odňatia slobody nie kratší ako
5 rokov.
Vzhľadom na uvedené súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere
7 (sedem) rokov, teda pri dolnej hranici „upravenej“ trestnej sadzby pri mimoriadnom
znížení trestu, nakoľko napriek pomerom obžalovaného išlo v jeho prípade o väčší rozsah
ním páchanej trestnej činnosti, páchanej taktiež po dlhší čas a na viacerých osobách, a teda
nebolo možné uložiť trest úplne na samej dolnej hranici takto „upravenej“ trestnej sadzby.
Na výkon uloženého trestu súd obžalovaného zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko doposiaľ obžalovaný
nikdy v minulosti nebol vo výkone trestu odňatia slobody a súd nedospel k názoru, že tohto
je potrebné zaradiť do prísnejšieho ústavu na výkon trestu. Súd tiež obžalovanému uložil
trest prepadnutia vecí, v prípravnom konaní zaistených, patriacich obžalovanému, ktoré
boli použité na spáchanie trestného činu a ktoré sú uvedené vo výroku tohto rozhodnutia,
a to podľa § 60 ods. 1 psím. a), b) Tr. zákona, nakoľko pre to boli splnené všetky zákonom
stanovené podmienky. Zároveň mu podľa § 76 ods. 1 Tr. zákona uložil ochranné opatrenie
– ochranný dohľad v rozsahu § 77 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, pričom mal za to, že
v prípade obžalovaného postačuje uloženie ochranného dohľadu na 1 rok. Taktiež
s poukazom na písomné závery znalcov uvedené v znaleckom posudku o duševnom stave
obžalovaného súd tomuto uložil ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou.»
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k druhu a výmere trestu
uloženému sťažovateľovi predovšetkým uviedol:
„Krajský súd na podklade podaného odvolania preskúmal podľa § 317 ods. 1, ods. 2
Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku okresného súdu
o uloženom treste odňatia slobody obžalovanému Mikušaťovi a spôsobe jeho výkonu, ako aj
správnosť postupu konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo a zistil, že odvolanie
obžalovaného nie je dôvodné. S poukazom na vyhlásenie obžalovaného, ktoré urobil na
hlavnom pojednávaní k vine podľa § 257 ods. 1 Tr. por. a ktoré súd prvého stupňa podľa
§ 257 ods. 7, 8 Tr. por. prijal, krajský súd v rámci podaného odvolania obžalovaným
nezistil chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. V tejto súvislosti
krajský súd poukazuje, že v písomnom vyhotovení rozsudku okresný súd v právnej vete
trestného činu správne uviedol, že obžalovaný
- neoprávnene kúpil, predal a prechovával omamnú látku a psychotropnú látku a čin
spáchal závažnejším spôsobom konania po dlhší čas a na viacerých osobách,
avšak chybne označil, resp. nie v celom rozsahu príslušné ustanovenie obzvlášť závažného
zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák.,
keď opomenul uviesť osobitný kvalifikačný pojem závažnejšieho spôsobu konania podľa
§ 138 písm. b), j) Tr. zák., ktoré pochybenie je prevzaté zo zápisnice o hlasovaní, v ktorej
tiež chýba označenie ustanovenia § 138 písm. b), j) Tr. zák., na ktoré pochybenie však nie je
možné použiť ustanovenie § 174 ods. 1 Tr. por. o oprave vyhotovenia rozsudku s poukazom
na vyhlásenie obžalovaného k vine, ktoré bolo súdom prijaté.
Pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody obžalovanému podľa § 172 odsek 2
Tr. zák. v spojení s § 38 odsek 3 a § 36 písm. j), l), s použitím § 39 odsek 1 Tr. zák. v trvaní
7 rokov, tento trest krajský súd považuje za vyvážený a zákonný s tým, že tento bol uložený
v súlade s ustanovením § 34 Tr. zák., kde sú obsiahnuté zásady ukladania trestov. Má za to,
že súd prvého stupňa dôsledne skúmal možnosti nápravy obžalovaného a tiež z písomných
dôvodov rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa bral do úvahy spôsob spáchania
trestného činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce – poľahčujúce okolnosti
a predovšetkým postoj obžalovaného k svojej spáchanej trestnej činnosti – priznanie sa
a urobenie vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 Tr. por., ktoré bolo súdom prijaté a ktoré
okolnosti posudzovania prípadu mali zásadný význam pre použitie ustanovenie § 39 ods. 1
Tr. zák. mimoriadne zníženie trestu.
Krajský súd poukazuje na to, že podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. zákonodarca ustanovil
pre páchateľa takéhoto trestného činu trestnú sankciu v podobe trestu odňatia slobody
vo výmere 10 rokov až 15 rokov. V danej prejednávanej veci súd prvého stupňa už použitím
ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák., poľahčujúcej okolnosti § 36 písm. j), l) Tr. zák., vyhlásenia
obžalovaného k trestnej činnosti – jeho doznanie sa k vine a rozsahu spáchanej trestnej
činnosti pri ukladaní trestu odňatia slobody obžalovanému pod dolnú hranicu trestnej
sadzby ustanovenia § 172 ods. 2 Tr. zák. vo výmere 7 rokov v celom rozsahu plne naplnil
princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia pri rozhodovaní v rovnakých alebo
analogických prípadov tak, ako to vyjadril Ústavný súd SR vo svojom náleze
Súčasne potom okresný súd podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného
správne zaradil na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia,
nakoľko v posledných 10 rokoch tento nebol vo výkone trestu odňatia slobody za iný
úmyselný trestný čin. (V písomnom odôvodnení rozsudku chýba písmeno a) ustanovenia §
48 ods. 2 Tr. zák., ktoré pochybenie súd prvého stupňa musí odstrániť opravným uznesením
podľa § 174 ods. 1 Tr. por.).“
K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp
právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy, napr. PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným
komponentom je predvídateľnosť práva.
Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú
otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (m. m. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom
právne posudzované.
Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické
situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť
(m. m. PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).
Ústavný súd ďalej konštatuje, že úlohou všeobecných súdov rozhodujúcich o vine
a treste nie je plniť očakávania osôb braných na zodpovednosť za protiprávne konania.
Povinnosťou týchto súdov konkrétne pri ukladaní trestov je, aby vzhliadli na závažnosť
trestného činu a jeho následky, ktoré by mali byť priamo úmerné uloženému trestu. V tomto
ohľade musia mať všeobecné súdy na pamäti zásadu proporcionality, aby sa trest uložený
neminul účelu (m. m. III. ÚS 4/2011).
Ústavný súd, vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 28. novembra 2012,
dospel k záveru, že krajský súd v posudzovanej veci postupoval v súlade so zásadami
ukladania trestov, prihliadol na poľahčujúce okolnosti, vyhlásenie sťažovateľa k trestnej
činnosti a rozsah trestnej činnosti, pričom prihliadol tiež na samotnú osobu sťažovateľa
a jeho doterajší život, ako i bezúhonnú minulosť. Za týchto okolností ústavný súd považuje
záver krajského súdu, v zmysle ktorého tento trest uložený sťažovateľovi rozsudkom
okresného súdu z 28. novembra 2012 „považuje za vyvážený a zákonný“, za dostatočným
spôsobom odôvodnený, a teda z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.
So zreteľom na odôvodnenie uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že
tento sa s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa princípu predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia pri rozhodovaní v rovnakých alebo analogických prípadov vysporiadal ústavne
konformným spôsobom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na záver okresného súdu
vyjadrený v jeho rozsudku z 28. novembra 2012, podľa ktorého aj pri mimoriadnom znížení
trestu podľa § 39 Trestného zákona nebolo možné uložiť sťažovateľovi trest odňatia
slobody pri dolnej hranici „upravenej“ trestnej sadzby (v okolnostiach prípadu 5 rokov,
pozn.), keďže „napriek pomerom obžalovaného išlo v jeho prípade o väčší rozsah ním
páchanej trestnej činnosti, páchanej taktiež po dlhší čas a na viacerých osobách... (citované
z rozsudku okresného súdu z 28. novembra 2012, pozn.)“. Krajský súd tento záver
okresného súdu v napadnutom uznesení ako vecne správny potvrdil.
Ústavný súd z napadnutého uznesenia krajského súdu nezistil, že by jeho závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a porušovali by princíp predvídateľnosti súdneho
rozhodnutia tvoriaceho súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o „ústavnej neakceptovateľnosti“ napadnutého uznesenia krajského súdu a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Podľa názoru
ústavného súdu interpretácia a aplikácia príslušných zákonných ustanovení týkajúcich sa
zásad ukladania trestu odňatia slobody uskutočnená krajským súdom vo veci sťažovateľa
nesignalizuje také nedostatky, na základe ktorých by po prípadnom prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o porušení jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, príp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2013