Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 244/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť E. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. A. Ž.,

T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -291 zo 14. februára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára

2013 doručená sťažnosť E. M., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou JUDr. A. Ž., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -291 zo 14. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Trenčín (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 28. novembra 2012 (ďalej aj „rozsudok

okresného súdu z 28. novembra 2012“) uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného

zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c)

, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7

rokov. Proti označenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd

rozhodol napadnutým uznesením tak, že ho zamietol, t. j. potvrdil odvolaním napadnutý

rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľ v úvodnej časti sťažnosti poukazuje na iný rozsudok okresného súdu

č. k. -297 zo 14. decembra 2011, ktorým „bol iný obžalovaný N. R. uznaný

vinným z obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm.

b), c), d), ods. 2 písm. c), e) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j) Tr. zák., pretože

minimálne od apríla 2011 do 27. 06. 2011 po zadovážení metamfetamínu od doposiaľ

nezistených osôb tento v okrese Trenčín ďalej predával a dodával drogovo závislým

osobám... pričom dňa 27. 06. 2011 pri výkone domových prehliadok a prehliadok iných

priestorov a pozemkov bolo u neho zistené, že... prechovával:...

- v osobnom motorom vozidle... prechovával:....

Celková najmenšia hodnota týchto ním prechovávaných obvykle jednorazových

dávok drog predstavuje čiastku 5.138 €. Metamfetamín je zaradený v zmysle Zákona

č. o omamných látkach, psychotropných látkach a prípravkoch v znení

neskorších predpisov do druhej skupiny psychotropných látok.

Bol za to odsúdený súdom I. stupňa podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. s prihliadnutím na

§ 38 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 36 písm. 1) Tr. zák. a § 37 písm. m) Tr. zák. na trest

odňatia slobody v trvaní 10 rokov nepodmienečne. ...

Obžalovaný N. R. na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa vydal

vyhlásenie o vine, na čo súd I. stupňa vôbec neprihliadal.

Obžalovaný N. R. sa na hlavnom pojednávaní odvolal, pričom svoje odvolanie

odôvodnil tým, že tak urobil z vlastného presvedčenia a na radu svojho právneho zástupcu,

pričom obaja predpokladali, že súd I. stupňa túto skutočnosť zohľadní pri ukladaní trestu za

použitia ust. § 39 ods. 1 Tr. zákona. Hlavné pojednávanie sa tým skrátilo a zjednodušilo čo

do dokazovania.“.

O odvolaní obžalovaného N. R. rozhodol odvolací súd tak, že mu vyhovel „a čo do

uloženého trestu sa nestotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že u obžalovaného, aj

napriek jeho vyhláseniu o vine na hlavnom pojednávaní, neprichádzalo pri ukladaní trestu

použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu, pretože obžalovaný

sa trestnej činnosti dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia pre takú istú

trestnú činnosť. Uvedená okolnosť podľa názoru odvolacieho súdu mala vplyv pri

rozhodovaní o treste, avšak až v rámci mimoriadne zníženej trestnej sadzby v zmysle

ustanovenia § 39 ods. 1 a § 39 ods. 3 Tr. zák. Obžalovaný tým, že pred súdom vydal

vyhlásenie o vine, podstatne uľahčil súdu dokazovanie jeho trestnej činnosti a podľa názoru

odvolacieho súdu, tak ako bol už vyslovený vo viacerých rozhodnutiach, je ho možné

postaviť na úroveň dohody o vine a treste s prokurátorom takýto postoj obžalovaného je

potrebné potom podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne po ukladaní trestu zohľadniť

práve použitím ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu.

Na základe uvedených pochybení zrušil preto odvolací súd podľa § 321 ods. 1

písm. d), e), ods. 2 v napadnutom rozsudku celý výrok o treste odňatia slobody...

Keďže mu v tom nebránilo ustanovenie rozhodol vo veci rozsudkom

sám tak, že podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. 1) Tr. zák., § 37

písm. m) Tr. zák. a § 39 ods. 1 Tr. zák. uložil obžalovanému trest odňatia slobody na

7 rokov, ktorý trest je zo zákona nepodmienečný. Odvolací súd s prihliadnutím na

ustanovenie § 39 ods. 3 písm. c) Tr. zák., podľa ktorého pri ukladaní trestu pod zákonom

ustanovenú trestnú sadzbu nesmie uložiť trest odňatia slobody kratší ako 5 rokov, ak je

v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody aspoň

10 rokov, dospel k záveru, že primeraným trestom pre obžalovaného bude trest odňatia

slobody vo výmere 7 rokov. V tomto treste je dostatočne zohľadnená okolnosť spočívajúca

vo vyhlásení o vine, ale na druhej strane aj okolnosť, že obžalovaný sa trestnej činnosti

dopustil v priebehu skúšobnej doby podmienečného odsúdenia.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na ďalší rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 26. októbra 2012, ktorým bola obžalovaná R. T. uznaná za vinnú „zo

spáchania trestného činu podľa § 172 ods. 1 písm. b/, c/, d/ ods. 2 písm. c/ Tr. zákona s

poukazom na ust. § 138 písm. i/, j// Tr. zákona, za čo jej bol uložený nepodmienečný trest

odňatia slobody v trvaní 5. rokov. Tento rozsudok čo do všetkých výrokoch ohľadne

obžalovanej R. T. je právoplatný a vykonateľný /ani prokurátor, a ani obžalovaná sa voči

tomuto rozhodnutiu neodvolali/.

Obžalovaná R. T. sa priznala k spáchaniu žalovaného trestného činu, trestný čin

úprimne oľutovala, pred jeho spáchaním viedla riadny život, súd prihliadol k poľahčujúcim

okolnostiam v zmysle písmeno j), l) , na ktoré musí súd podľa

odsek 2 pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať. Pretože u

obžalovanej nebola zistená žiadna priťažujúca okolnosť, teda prevažuje pomer

poľahčujúcich okolnosti, znížila sa horná hranica trestnej sadzby za obzvlášť závažný zločin

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držanie a obchodovanie s nimi podľa (10 rokov až 15

rokov) o jednu tretinu podľa v spojení s , teda

horná hranica zákonom stanovenej výmery trestu odňatia slobody sa znížila na 13 rokov a 4

mesiace, čím prichádzalo do úvahy uloženie trestu odňatia slobody v rámci výmery 10

rokov až 13 rokov a 4 mesiace.

Po zvážení všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery

trestu... dospel súd I. stupňa k záveru, že účel trestu podľa

bude v danom prípade naplnený uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní

5 rokov so zaradením na výkon tohto trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s minimálnym stupňom stráženia, keďže so zreteľom na mieru narušenia obžalovanej, ktorá

doposiaľ nebola súdom trestaná a tiež s poukazom na kladné hodnotenie obžalovanej

z výkonu väzby, bude náprava obžalovanej lepšie zaručená v ústave na výkon trestu odňatia

slobody tohto stupňa stráženia, ako v ústave v zmysle ustanovenia § 48 odsek 3 Trestného

poriadku. Takto uložený trest, svojim charakterom a so zohľadnením najmä osobných

pomerov obžalovanej, pre celkové dosiahnutie účelu trestu tak, ako je upravený účel trestu

v zmysle , t. j. dosiahnutie individuálno-preventívneho

a s ním následne spojeného generálno-preventívneho účinku, je dostatočným trestom.“.

V nadväznosti na už uvedené sťažovateľ tvrdí, že sa dopustil „úplne rovnakej trestnej

činnosti /toho istého trestného činu – obzvlášť závažného zločinu/ ako hore uvedení

obžalovaní N. R. a R. T.“, pričom bol rozsudkom okresného súdu z 28. novembra 2012

uznaný za vinného „zo spáchania trestného činu – obzvlášť závažného zločinu nedovolenej

výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a

obchodovanie s nimi podľa , odsek 2 písm. c/ , za

čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 7. rokov.

Uznesením Krajského súdu v Trenčíne bolo podľa ust. § 319 odvolanie sťažovateľa

odmietnuté (správne má byť zamietnuté, pozn.) s odôvodnením, že rozhodnutie Okresného

súdu Trenčín zo dňa 28. 11. 2012, sp. zn.: je zákonné a správne. Teda potvrdil

rozhodnutie súdu I. stupňa.

Obžalovaný E. M. sa dobrovoľne priznal k spáchaniu žalovaného trestného činu,

trestný čin úprimne oľutoval, na rozdiel od hore uvedeného obžalovaného N. R., pred jeho

spáchaním viedol riadny život. U obžalovaného E. M. nebola zistená žiadna priťažujúca

okolnosť, teda prevažuje pomer poľahčujúcich okolností, znížila sa horná hranica trestnej

sadzby za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,

jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 2 Trestného

zákona (10 rokov až 15 rokov) o jednu tretinu podľa § 38 odsek 3 v spojení s § 38 odsek 8

, teda horná hranica zákonom stanovenej výmery trestu odňatia slobody

sa znížila na 13 rokov a 4 mesiace, čím prichádzalo do úvahy uloženie trestu odňatia

slobody v rámci výmery 10 rokov až 13 rokov a 4 mesiace.“.

Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho základné právo

podľa a právo podľa dohovoru tým, že „narušil zásadu

právnej istoty v neprospech sťažovateľa, keď rozhodol odlišne od hore citovaných súdnych

rozhodnutí /svojím rozhodnutím sa odchýlil od doterajšej rozhodovacej praxe/, pričom

takýto zásah je neospravedlniteľný a neudržateľný“.

Napadnutým uznesením krajského súdu bol podľa sťažovateľa porušený princíp

„predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i... zásada právnej istoty...

Obžalovaný N. R. za úplne rovnakú trestnú činnosť, pri úplne rovnakých

hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienkach, jednej poľahčujúcej okolnosti a jednej

priťažujúcej okolnosti a naviac trestnej činnosti, ktorej sa dopustil v skúšobnej dobe

podmienečného odsúdenia dostal 7. rokov nepodmienečne.

Obžalovaný E. M. za úplne rovnakú trestnú činnosť, pri úplne rovnakých

hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienkach, dvoch poľahčujúcich okolnostiach

a žiadnej priťažujúcej okolnosti, pričom pred spáchaním trestnej činnosti viedol riadny

život dostal 7. rokov nepodmienečne.

Obžalovaný E. M. preto úplne dôvodne a zákonne vychádzal z toho, že on dostane

nepodmienečný trest odňatia slobody v kratšom trvaní, resp. v trvaní minimálne 5. rokov.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa E. M. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To

14/2012 (správne má byť , pozn.) porušené bolo.

Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. (správne má byť

, pozn.) a vec vracia v rozsahu zrušenia Krajskému súdu Trenčín na ďalšie

konanie.

Sťažovateľovi E. M. priznáva úhradu trov konania, ktoré je Krajský súd v Trenčíne

povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o Ústavnom súde Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa

a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ňou napáda uznesenie krajského súdu

č. k. -291 zo 14. februára 2013, ktorým bolo podľa

zamietnuté jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 28. novembra 2012 v spojení s opravným uznesením okresného súdu sp. zn.

z 19. marca 2013. Podľa názoru sťažovateľa napadnuté uznesenie krajského súdu porušuje

princíp „predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým i... zásadu právnej istoty“, keďže

„obžalovaný N. R. za úplne rovnakú trestnú činnosť, pri úplne rovnakých hmotnoprávnych

a procesnoprávnych podmienkach, jednej poľahčujúcej okolnosti a jednej priťažujúcej

okolnosti a naviac trestnej činnosti, ktorej sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného

odsúdenia dostal 7. rokov nepodmienečne. Obžalovaný E. M. za úplne rovnakú trestnú

činnosť, pri úplne rovnakých hmotnoprávnych a procesnoprávnych podmienkach, dvoch

poľahčujúcich okolnostiach a žiadnej priťažujúcej okolnosti, pričom pred spáchaním

trestnej činnosti viedol riadny život dostal 7. rokov nepodmienečne.“.

Z citovaného vyplýva, že podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd napadnutým uznesením, ktorým zamietol jeho

odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 28. novembra 2012, konkrétne proti výroku

o uložení trestu odňatia slobody vo výmere 7 rokov, porušil princíp právnej istoty, keďže

rozhodol odlišne ako v druhovo rovnakej veci.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľa

považoval za potrebné poukázať na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, , , ). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na

preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej

spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie sa namieta,

a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudkom okresného súdu z 28. novembra

2012 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d) a ods. 2 písm. c) Trestného

zákona a odsúdený podľa v spojení s a písm.

j), l) s použitím na trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov

a zaradený podľa na výkon trestu odňatia slobody do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň bol

sťažovateľovi rozsudkom okresného súdu uložený trest prepadnutia veci, ochranný dohľad

podľa a a protitoxikomanické liečenie ústavnou

formou podľa . Napadnutým uznesením krajský súd

zamietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 28. novembra 2012.

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnuté

uznesenie krajského súdu nie je arbitrárne, či ho krajský súd ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom zdôvodnil, predovšetkým v súvislosti s námietkou sťažovateľa

týkajúcou sa porušenia právnej istoty a „predvídateľnosti súdneho rozhodnutia“.

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

(, ).

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal časť odôvodnenia rozsudku okresného

súdu z 28. novembra 2012 týkajúcu sa určenia druhu a výmery trestu, v ktorej sa uvádza:

«Po zvážení všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre určenie druhu a výmery

trestu s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu súd nemal s poukazom na § 34 ods. 6

Tr. zákona inú možnosť ako obžalovanému uložiť trest odňatia slobody spojený s jeho

výkonom. U obžalovaného súd zistil poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j), l) Tr.

zákona spočívajúce v tom, že viedol pred spáchaním trestného činu riadny život

a k spáchaniu trestného činu sa priznal a tento úprimne oľutoval, bez zistenia priťažujúcich

okolností. Súd taktiež dospel k záveru, že v prípade obžalovaného E. M. sú splnené zákonné

podmienky na mimoriadne zníženie trestu, a to vzhľadom na pomery obžalovaného, kedy

použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom by bolo pre neho neprimerane prísne

a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, pričom v súlade

s § 39 ods. 3 písm. c) Tr. zákona mu mohol uložiť trest odňatia slobody nie kratší ako

5 rokov.

Vzhľadom na uvedené súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere

7 (sedem) rokov, teda pri dolnej hranici „upravenej“ trestnej sadzby pri mimoriadnom

znížení trestu, nakoľko napriek pomerom obžalovaného išlo v jeho prípade o väčší rozsah

ním páchanej trestnej činnosti, páchanej taktiež po dlhší čas a na viacerých osobách, a teda

nebolo možné uložiť trest úplne na samej dolnej hranici takto „upravenej“ trestnej sadzby.

Na výkon uloženého trestu súd obžalovaného zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko doposiaľ obžalovaný

nikdy v minulosti nebol vo výkone trestu odňatia slobody a súd nedospel k názoru, že tohto

je potrebné zaradiť do prísnejšieho ústavu na výkon trestu. Súd tiež obžalovanému uložil

trest prepadnutia vecí, v prípravnom konaní zaistených, patriacich obžalovanému, ktoré

boli použité na spáchanie trestného činu a ktoré sú uvedené vo výroku tohto rozhodnutia,

a to podľa § 60 ods. 1 psím. a), b) Tr. zákona, nakoľko pre to boli splnené všetky zákonom

stanovené podmienky. Zároveň mu podľa § 76 ods. 1 Tr. zákona uložil ochranné opatrenie

– ochranný dohľad v rozsahu § 77 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, pričom mal za to, že

v prípade obžalovaného postačuje uloženie ochranného dohľadu na 1 rok. Taktiež

s poukazom na písomné závery znalcov uvedené v znaleckom posudku o duševnom stave

obžalovaného súd tomuto uložil ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou.»

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k druhu a výmere trestu

uloženému sťažovateľovi predovšetkým uviedol:

„Krajský súd na podklade podaného odvolania preskúmal podľa § 317 ods. 1, ods. 2

zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku okresného súdu

o uloženom treste odňatia slobody obžalovanému Mikušaťovi a spôsobe jeho výkonu, ako aj

správnosť postupu konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo a zistil, že odvolanie

obžalovaného nie je dôvodné. S poukazom na vyhlásenie obžalovaného, ktoré urobil na

hlavnom pojednávaní k vine podľa a ktoré súd prvého stupňa podľa

, prijal, krajský súd v rámci podaného odvolania obžalovaným

nezistil chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané a na ktoré by bolo potrebné prihliadnuť len

vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa V tejto súvislosti

krajský súd poukazuje, že v písomnom vyhotovení rozsudku okresný súd v právnej vete

trestného činu správne uviedol, že obžalovaný

- neoprávnene kúpil, predal a prechovával omamnú látku a psychotropnú látku a čin

spáchal závažnejším spôsobom konania po dlhší čas a na viacerých osobách,

avšak chybne označil, resp. nie v celom rozsahu príslušné ustanovenie obzvlášť závažného

zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c), d), ods. 2 písm. c) Tr. zák.,

keď opomenul uviesť osobitný kvalifikačný pojem závažnejšieho spôsobu konania podľa

§ 138 písm. b), j) Tr. zák., ktoré pochybenie je prevzaté zo zápisnice o hlasovaní, v ktorej

tiež chýba označenie ustanovenia § 138 písm. b), j) Tr. zák., na ktoré pochybenie však nie je

možné použiť ustanovenie o oprave vyhotovenia rozsudku s poukazom

na vyhlásenie obžalovaného k vine, ktoré bolo súdom prijaté.

Pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody obžalovanému podľa § 172 odsek 2

Tr. zák. v spojení s § 38 odsek 3 a § 36 písm. j), l), s použitím § 39 odsek 1 Tr. zák. v trvaní

7 rokov, tento trest krajský súd považuje za vyvážený a zákonný s tým, že tento bol uložený

v súlade s ustanovením § 34 Tr. zák., kde sú obsiahnuté zásady ukladania trestov. Má za to,

že súd prvého stupňa dôsledne skúmal možnosti nápravy obžalovaného a tiež z písomných

dôvodov rozsudku je zrejmé, že súd prvého stupňa bral do úvahy spôsob spáchania

trestného činu, jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce – poľahčujúce okolnosti

a predovšetkým postoj obžalovaného k svojej spáchanej trestnej činnosti – priznanie sa

a urobenie vyhlásenia podľa , ktoré bolo súdom prijaté a ktoré

okolnosti posudzovania prípadu mali zásadný význam pre použitie ustanovenie § 39 ods. 1

Tr. zák. mimoriadne zníženie trestu.

Krajský súd poukazuje na to, že podľa § 172 ods. 2 Tr. zák. zákonodarca ustanovil

pre páchateľa takéhoto trestného činu trestnú sankciu v podobe trestu odňatia slobody

vo výmere 10 rokov až 15 rokov. V danej prejednávanej veci súd prvého stupňa už použitím

ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák., poľahčujúcej okolnosti § 36 písm. j), l) Tr. zák., vyhlásenia

obžalovaného k trestnej činnosti – jeho doznanie sa k vine a rozsahu spáchanej trestnej

činnosti pri ukladaní trestu odňatia slobody obžalovanému pod dolnú hranicu trestnej

sadzby ustanovenia § 172 ods. 2 Tr. zák. vo výmere 7 rokov v celom rozsahu plne naplnil

princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia pri rozhodovaní v rovnakých alebo

analogických prípadov tak, ako to vyjadril Ústavný súd SR vo svojom náleze

.

Súčasne potom okresný súd podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného

správne zaradil na výkon trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia,

nakoľko v posledných 10 rokoch tento nebol vo výkone trestu odňatia slobody za iný

úmyselný trestný čin. (V písomnom odôvodnení rozsudku chýba písmeno a) ustanovenia §

48 ods. 2 Tr. zák., ktoré pochybenie súd prvého stupňa musí odstrániť opravným uznesením

podľa ).“

K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp

právnej istoty ( , napr. ), ktorého neopomenuteľným

komponentom je predvídateľnosť práva.

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú

otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (m. m. ,

a ), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom

právne posudzované.

Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické

situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť

(m. m. a ).

Ústavný súd ďalej konštatuje, že úlohou všeobecných súdov rozhodujúcich o vine

a treste nie je plniť očakávania osôb braných na zodpovednosť za protiprávne konania.

Povinnosťou týchto súdov konkrétne pri ukladaní trestov je, aby vzhliadli na závažnosť

trestného činu a jeho následky, ktoré by mali byť priamo úmerné uloženému trestu. V tomto

ohľade musia mať všeobecné súdy na pamäti zásadu proporcionality, aby sa trest uložený

neminul účelu (m. m. ).

Ústavný súd, vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu z 28. novembra 2012,

dospel k záveru, že krajský súd v posudzovanej veci postupoval v súlade so zásadami

ukladania trestov, prihliadol na poľahčujúce okolnosti, vyhlásenie sťažovateľa k trestnej

činnosti a rozsah trestnej činnosti, pričom prihliadol tiež na samotnú osobu sťažovateľa

a jeho doterajší život, ako i bezúhonnú minulosť. Za týchto okolností ústavný súd považuje

záver krajského súdu, v zmysle ktorého tento trest uložený sťažovateľovi rozsudkom

okresného súdu z 28. novembra 2012 „považuje za vyvážený a zákonný“, za dostatočným

spôsobom odôvodnený, a teda z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný.

So zreteľom na odôvodnenie uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že

tento sa s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa princípu predvídateľnosti súdneho

rozhodnutia pri rozhodovaní v rovnakých alebo analogických prípadov vysporiadal ústavne

konformným spôsobom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na záver okresného súdu

vyjadrený v jeho rozsudku z 28. novembra 2012, podľa ktorého aj pri mimoriadnom znížení

trestu podľa nebolo možné uložiť sťažovateľovi trest odňatia

slobody pri dolnej hranici „upravenej“ trestnej sadzby (v okolnostiach prípadu 5 rokov,

pozn.), keďže „napriek pomerom obžalovaného išlo v jeho prípade o väčší rozsah ním

páchanej trestnej činnosti, páchanej taktiež po dlhší čas a na viacerých osobách... (citované

z rozsudku okresného súdu z 28. novembra 2012, pozn.)“. Krajský súd tento záver

okresného súdu v napadnutom uznesení ako vecne správny potvrdil.

Ústavný súd z napadnutého uznesenia krajského súdu nezistil, že by jeho závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a porušovali by princíp predvídateľnosti súdneho

rozhodnutia tvoriaceho súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o „ústavnej neakceptovateľnosti“ napadnutého uznesenia krajského súdu a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Podľa názoru

ústavného súdu interpretácia a aplikácia príslušných zákonných ustanovení týkajúcich sa

zásad ukladania trestu odňatia slobody uskutočnená krajským súdom vo veci sťažovateľa

nesignalizuje také nedostatky, na základe ktorých by po prípadnom prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o porušení jeho základného práva podľa

, príp. práva podľa dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom prerokovaní

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013