Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 625/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom

Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných práv

podľa a podľa Listiny základných

práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s porušením a Listiny

základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. decembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa (ďalej len „“)

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6

ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení s porušením a listiny postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 18. decembra 2019

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že rozsudkom Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. júla 2018 bol sťažovateľ

odsúdený pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných

látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1

písm. c), d), ods. 4 písm. c) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na skutkovom základe vymedzenom v skutkovej vete

rozsudku a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov so zaradením na výkon

trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Uznesením Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -475 z 13. novembra 2018 bolo odvolanie

sťažovateľa zamietnuté. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré

najvyšší súd napadnutým uznesením z 18. decembra 2019 odmietol.

3. Napadnutým uznesením došlo podľa sťažovateľa k porušeniu označených práv

a článkov , listiny a dohovoru. Sťažovateľ poukazuje na požiadavku primeranosti

trestu a na to nadväzujúce právne závery ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“). Extrémnym excesom z požiadavky primeranosti trestu

k spáchanému skutku a pomerom páchateľa môže uloženie a výkon trestu nadobudnúť

charakter krutého či neľudského trestu. Trest nemožno ukladať mechanicky bez zváženia

konkrétnych okolností prípadu a pomerov páchateľa (). Obdobne ESĽP

vyslovil, že rozhodovanie o vine a treste náleží národným súdom, vníma však povinnosť

zasiahnuť pri existencii zjavného nepomeru medzi závažnosťou činu a uloženým trestom

(napr. Nikolova a Velichkova proti Bulharsku z 20. 12. 2007, Ali a Ayse Duran proti

Turecku z 8. 4. 2008). Právna úprava má zodpovedať princípu proporcionality a má

umožniť súdu, aby uložil taký trest z hľadiska jeho druhu a výmery, ktorý bude so zreteľom

na individuálne zvláštnosti konkrétneho trestného činu, osobné vlastnosti a pomery

páchateľa nevyhnutný na dosiahnutie jeho účelu.

4. Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej súd nie je viazaný

doslovným znením zákonného ustanovenia, „sa sťažovateľ domnieva, že súd nie je v danej

veci viazaný ustanovením § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. Zák. a môže rozhodnúť aj inak, na základe

vlastného vyhodnotenia konkrétneho prípadu, aby nevznikol nepomer medzi primeranosťou

trestu, závažnosťou konania a osobnými pomermi páchateľa, a aby vplyv trestu

na páchateľa nebol neprimeraný.

Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby táto

neprekročila mieru nevyhnutnú na splnenie účelu trestu.

... ESĽP zdôraznil, že nie je nikdy prípustné uchýliť sa k trestom, ktoré sú v rozpore

s čl. 3 dohovoru, akýkoľvek by mal byť ich odstrašujúci účinok (rozsudok ESĽP

z 15. marca 1978 vo veci Tyrer proti Spojenému kráľovstvu, ods. 31).“.

5. Sťažovateľ poukazuje na svoj zdravotný stav, uvádza, že má ťažké bolesti

miernené opiátmi a liekmi ovplyvňujúcimi psychiku a je odkázaný na invalidný vozík. Jeho

stav sa postupne zhoršuje bez možnosti zlepšenia, odumiera mu nervový systém chrbtice

(miecha), čím postupne dochádza k ochrnutiu, nemôže dlho ležať, sedieť, nekontroluje

držanie moču a pod. Sťažovateľ sa pohybuje na invalidnom vozíku, je plne odkázaný

na pomoc iných osôb – odsúdených, pričom v podmienkach väzníc nie sú vytvorené

bezbariérové podmienky, čo len zvýrazňuje jeho utrpenie.

6. V danej veci poukazuje sťažovateľ na to, že za zásadnú otázku, či „je možné znížiť

trest odňatia slobody aj bez ohľadu na dolnú hranicu uvedenú v ustanovení § 39 ods. 3

písm. b/ Tr. zák., NS SR vo svojom rozhodnutí neriešil, vychádzal z toho, že pod dolnú

hranicu 8 rokov nie je možné sťažovateľovi trest odňatia slobody uložiť, čo odôvodnil

odkazom na zákonné ustanovenie § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. Teda základnú otázku, ktorú

sťažovateľ v dovolaní uviedol, Najvyšší súd SR právnou argumentáciou, či je niečo takéto

možné alebo nie, ak je to možné, prečo to v danom prípade nie je možné aplikovať,

nevyriešil.“.

7. Právny záver najvyššieho súdu, že túto námietku nemožno podradiť pod žiadny

dovolací dôvod, sťažovateľ považuje za formálny. V uvedenej veci ide o výklad

konkrétneho hmotnoprávneho ustanovenia [§ 39 ods. 3 písm. b) a § 34 ods. 1 Trestného

zákona] v rámci trestného konania pri obhajobe, čo predstavuje dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. c) a h) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“).

8. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie práv zaručených , listiny a a 3

dohovoru a porušenie a listiny postupom najvyššieho súdu

v napadnutom konaní a jeho uznesením z 18. decembra 2019, napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu zruší a sťažovateľovi prizná náhradu trov konania v sume 450,24 €.

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak.

12. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

14. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné

postavenie ( ), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade

alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak

by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam (napr. , ).

15. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať tiež na svoju judikatúru, v zmysle

ktorej rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade s platným a účinným

zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi),

nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných ľudských práv (m. m. napr. ,

, ).

16. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho

vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav

veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

17. Ústavný súd ďalej konštatuje, že úlohou všeobecných súdov rozhodujúcich o vine

a treste nie je plniť očakávania osôb braných na zodpovednosť za protiprávne konania.

Povinnosťou týchto súdov konkrétne pri ukladaní trestov je, aby vzhliadli na závažnosť

trestného činu a jeho následky, ktoré by mali byť priamo úmerné uloženému trestu. V tomto

ohľade musia mať všeobecné súdy na pamäti zásadu proporcionality, aby sa trest uložený

neminul účelu (m. m. , ).

18. Podľa nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,

neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

19. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

20. Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

21. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

23. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

24. Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na dovolacie námietky

sťažovateľa, na vyjadrenie prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trnave. Vychádzajúc

z obsahu dovolania, najvyšší súd konštatoval, že popri namietaní nezákonnosti domovej

prehliadky a nemožnosti vypočuť nezúčastnenú osobu sťažovateľ sekundárne ako ďalšie

porušenie práva na obhajobu namietal, že konajúce súdy sa nezaoberali jeho argumentáciou

týkajúcou sa možnosti znížiť trest odňatia slobody aj bez ohľadu na hranicu uvedenú v § 39

ods. 3 písm. b) . Sťažovateľ v tejto námietke videl naplnenie dovolacích

dôvodov podľa a .

25. Najvyšší súd poukázal na to, že dovolacia argumentácia sťažovateľa bola takmer

identická s jeho argumentáciou v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Konštatoval,

že z rozsudku okresného súdu a uznesenia krajského súdu ako odvolacieho súdu možno

vyvodiť, že tieto súdy interpretovali a aplikovali správne príslušné ustanovenia, ich právne

úvahy vychádzali z konkrétnych faktov, považoval ich za logické, legitímne a právne

akceptovateľné. Tieto rozhodnutia považoval za náležite, zrozumiteľne a presvedčivo

odôvodnené. Osobitne krajský súd vo svojom uznesení reflektoval na sťažovateľove

námietky a poskytol mu primeranú odpoveď – jasne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco

odôvodnenú. Z tohto hľadiska podľa najvyššieho súdu nemožno uvažovať o naplnení

dovolacieho dôvodu podľa .

26. Námietky sťažovateľa týkajúce sa výšky uloženého trestu analyzoval najvyšší

súd následne z toho hľadiska, či ich nemožno subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. h) , ktorého naplnenie predpokladá uloženie trestu mimo

zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo uloženie takého druhu trestu, ktorý zákon

za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Dovolací súd uviedol, že za dovolací dôvod podľa

nemožno považovať námietku, že «súdy pri

ukladaní trestu použili ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody

v obvineným subjektívne „nepostačujúcej“ miere... obvinený sa domáhal práve takéhoto

postupu, a to vzhľadom na jeho nepriaznivý zdravotný stav.».

27. Najvyšší súd zdôraznil, že hmotnoprávne ustanovenie

o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody má fakultatívnu povahu a je paralelou

so všeobecnými kritériami pre voľbu druhu trestu a jeho výmery podľa § 34 ods. 1, 3 a 4

a nasl. , preto nemožno sťažovateľom subjektívne vnímanú

„nepostačujúcu alebo nedostatočne priaznivú aplikáciu ustanovenia

podradiť dokonca ani pod nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia

zakladajúce dovolací dôvod podľa . Pokiaľ totiž

súd prvého stupňa využil niektoré z citovaných zákonných ustanovení zakladajúce jeho

moderačné oprávnenie tak, ako tomu je vo veci predstavujúcej predmet dovolacieho

prieskumu a uložený trest v konečnom dôsledku vymeral v rámci zákonom predpokladanej

zníženej sadzby, nemožno tvrdiť, že by trest bol uložený mimo sadzbu upravenú v Trestnom

zákone za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného.“. Dovolací dôvod podľa

nemôže byť podľa najvyššieho súdu naplnený

tým, že „mu síce bol uložený trest za použitia a nasl. , avšak napriek

označenému postupu obvinený subjektívne pociťuje uložený trest ako neprimerane prísny.“.

28. Na záver napadnutého uznesenia najvyšší súd podotkol, že za obzvlášť závažný

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov podľa

, zo spáchania ktorého bol sťažovateľ právoplatne uznaný

vinným, možno uložiť trest odňatia slobody vo výmere od 20 do 25 rokov alebo trest

odňatia slobody na doživotie. Sťažovateľovi bol za použitia

uložený trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov. V sťažovateľovej veci „bolo síce možné,

aby súd prvého stupňa postupom podľa uložil

obvinenému trest odňatia slobody aj v ním prezumovanej výmere 8 (osem) rokov (pozn.: čo

by zároveň bolo najpriaznivejšou možnou eventualitou s poukazom na dotknuté ustanovenie

v závere vety), avšak pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody vo výmere

jedenásť rokov za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, je z hľadiska jeho

výmery trestom plne súladným s rozpätím trestnej sadzby upravenej v osobitnej časti

.“.

29. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia, ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd sa s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa výmery uloženého trestu

a aplikácie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody, v ktorom videl

naplnenie dovolacích dôvodov podľa a , náležite

vysporiadal a riadne vysvetlil dôvody, pre ktoré nezistil danosť uplatnených dovolacích

dôvodov. Odpoveď najvyššieho súdu na dovolaciu námietku sťažovateľa týkajúcu sa

uloženia trestu odňatia slobody v uvedenom rozsahu ústavný súd považuje

za vyčerpávajúcu, bez zjavných logických protirečení, zodpovedajúcu kritériám pre riadne

odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu a zároveň súladnú

s podstatou a so zmyslom aplikovaných právnych noriem [predovšetkým § 371 ods. 1

písm. c) a h) ].

30. V kontexte s právnou argumentáciou najvyššieho súdu a jeho odkazom na právne

závery okresného súdu a krajského súdu sa ústavný súd v potrebnom rozsahu oboznámil

s rozsudkom okresného súdu a uznesením krajského súdu. Je zrejmé, že konajúce súdy

zohľadnili pri ukladaní trestu sťažovateľovi dve poľahčujúce okolnosti a taktiež rozsah

a závažnosť spáchaného trestného činu. Nepriaznivý zdravotný stav sťažovateľa považovali

za dôvod na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa ,

pričom vzhľadom na rozsah a povahu trestného činu okresný súd uložil sťažovateľovi trest

odňatia slobody pri dolnej hranici zákonom ustanovenej sadzby v zmysle § 39 ods. 3

písm. b) . Okresný súd tiež poukázal na inštitút prerušenia výkonu trestu

a upustenia od výkonu trestu, pri ktorých sa zohľadňuje zdravotný stav obžalovaných.

Aj na podklade týchto skutočností vyplývajúcich z rozhodnutí okresného súdu a krajského

súdu právne závery najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne

neodôvodnené, preto sú ústavne akceptovateľné. Na tomto základe nemožno uvažovať

o porušení základných práv podľa a listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

31. Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o porušení niektorých

práv v zmysle čl. 6 ods. 3 dohovoru. Porušenie týchto práv alebo niektorého z nich

sťažovateľ v ústavnej sťažnosti špecificky neodôvodňuje. Sťažovateľ tiež osobitne

neodôvodňuje porušenie čl. 8 ods. 2 listiny, pričom ústavný súd neidentifikoval také

okolnosti, ktoré by viedli k záveru o porušení tohto článku listiny.

32. Subjektívna nespokojnosť sťažovateľa s uloženým trestom odňatia slobody

a so spôsobom, akým konajúce súdy aplikovali inštitút mimoriadneho zníženia trestu

odňatia slobody, nemôže viesť k záveru o porušení zákazu inkorporovaného v čl. 16 ods. 2

. Najvyšší súd poukázal na pôvodnú trestnú sadzbu vo výmere od 20 do 25 rokov

alebo trest odňatia slobody na doživotie. Uviedol tiež, že vzhľadom na rozsah a povahu

spáchaného trestného činu považoval uloženie trestu odňatia slobody pri dolnej hranici

zákonom ustanovenej trestnej sadzby za skutočnosť, ktorá nenapĺňa špecifikovaný dovolací

dôvod. Spôsob, akým najvyšší súd a v nadväznosti na to aj okresný súd a krajský súd

aplikovali , zodpovedá zmyslu a účelu tohto zákonného ustanovenia.

Nemožno akceptovať námietku sťažovateľa, že všeobecné súdy nie sú vždy viazané

doslovným textom zákona, čo je právny názor, ktorý formuloval ústavný súd vo svojej

judikatúre. Uvedený právny názor ústavný súd formuloval vždy vo väzbe na konkrétny

prerokúvaný prípad a nemožno ho interpretovať tak, že konajúci súd sa od zákonného textu

môže odchýliť vždy, keď to požaduje adresát právneho predpisu. Ústavný súd v tomto

prípade nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali takýto výnimočný a mimoriadny

postup. V tomto smere je relevantné, že okresný súd poskytol sťažovateľovi nepriamu

odpoveď odkazom na alternatívne inštitúty aplikovateľné pri nepriaznivom zdravotnom

stave sťažovateľa, ktoré má sťažovateľ k dispozícii na zmiernenie dopadov uloženého

trestu.

33. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

34. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu