Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 625/2020
PDF · 442.27 KB
No categories available
IV. ÚS 625/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom
Gavalcom, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v spojení s porušením čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 61/2019 a jeho uznesením z 18. decembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. augusta 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
v spojení s porušením čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Tdo 61/2019 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 18. decembra 2019
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že rozsudkom Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Tk 1/2018 z 26. júla 2018 bol sťažovateľ
odsúdený pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. c), d), ods. 4 písm. c) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na skutkovom základe vymedzenom v skutkovej vete
rozsudku a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 11 rokov so zaradením na výkon
trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Uznesením Krajského súdu v Trnave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 To 99/2018-475 z 13. novembra 2018 bolo odvolanie
sťažovateľa zamietnuté. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré
najvyšší súd napadnutým uznesením z 18. decembra 2019 odmietol.
3. Napadnutým uznesením došlo podľa sťažovateľa k porušeniu označených práv
a článkov ústavy, listiny a dohovoru. Sťažovateľ poukazuje na požiadavku primeranosti
trestu a na to nadväzujúce právne závery ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“). Extrémnym excesom z požiadavky primeranosti trestu
k spáchanému skutku a pomerom páchateľa môže uloženie a výkon trestu nadobudnúť
charakter krutého či neľudského trestu. Trest nemožno ukladať mechanicky bez zváženia
konkrétnych okolností prípadu a pomerov páchateľa (PL. ÚS 6/09). Obdobne ESĽP
vyslovil, že rozhodovanie o vine a treste náleží národným súdom, vníma však povinnosť
zasiahnuť pri existencii zjavného nepomeru medzi závažnosťou činu a uloženým trestom
(napr. Nikolova a Velichkova proti Bulharsku z 20. 12. 2007, Ali a Ayse Duran proti
Turecku z 8. 4. 2008). Právna úprava má zodpovedať princípu proporcionality a má
umožniť súdu, aby uložil taký trest z hľadiska jeho druhu a výmery, ktorý bude so zreteľom
na individuálne zvláštnosti konkrétneho trestného činu, osobné vlastnosti a pomery
páchateľa nevyhnutný na dosiahnutie jeho účelu.
4. Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej súd nie je viazaný
doslovným znením zákonného ustanovenia, „sa sťažovateľ domnieva, že súd nie je v danej
veci viazaný ustanovením § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. Zák. a môže rozhodnúť aj inak, na základe
vlastného vyhodnotenia konkrétneho prípadu, aby nevznikol nepomer medzi primeranosťou
trestu, závažnosťou konania a osobnými pomermi páchateľa, a aby vplyv trestu
na páchateľa nebol neprimeraný.
Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp úmernosti represie, aby táto
neprekročila mieru nevyhnutnú na splnenie účelu trestu.
... ESĽP zdôraznil, že nie je nikdy prípustné uchýliť sa k trestom, ktoré sú v rozpore
s čl. 3 dohovoru, akýkoľvek by mal byť ich odstrašujúci účinok (rozsudok ESĽP
z 15. marca 1978 vo veci Tyrer proti Spojenému kráľovstvu, ods. 31).“.
5. Sťažovateľ poukazuje na svoj zdravotný stav, uvádza, že má ťažké bolesti
miernené opiátmi a liekmi ovplyvňujúcimi psychiku a je odkázaný na invalidný vozík. Jeho
stav sa postupne zhoršuje bez možnosti zlepšenia, odumiera mu nervový systém chrbtice
(miecha), čím postupne dochádza k ochrnutiu, nemôže dlho ležať, sedieť, nekontroluje
držanie moču a pod. Sťažovateľ sa pohybuje na invalidnom vozíku, je plne odkázaný
na pomoc iných osôb – odsúdených, pričom v podmienkach väzníc nie sú vytvorené
bezbariérové podmienky, čo len zvýrazňuje jeho utrpenie.
6. V danej veci poukazuje sťažovateľ na to, že za zásadnú otázku, či „je možné znížiť
trest odňatia slobody aj bez ohľadu na dolnú hranicu uvedenú v ustanovení § 39 ods. 3
písm. b/ Tr. zák., NS SR vo svojom rozhodnutí neriešil, vychádzal z toho, že pod dolnú
hranicu 8 rokov nie je možné sťažovateľovi trest odňatia slobody uložiť, čo odôvodnil
odkazom na zákonné ustanovenie § 39 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. Teda základnú otázku, ktorú
sťažovateľ v dovolaní uviedol, Najvyšší súd SR právnou argumentáciou, či je niečo takéto
možné alebo nie, ak je to možné, prečo to v danom prípade nie je možné aplikovať,
nevyriešil.“.
7. Právny záver najvyššieho súdu, že túto námietku nemožno podradiť pod žiadny
dovolací dôvod, sťažovateľ považuje za formálny. V uvedenej veci ide o výklad
konkrétneho hmotnoprávneho ustanovenia [§ 39 ods. 3 písm. b) a § 34 ods. 1 Trestného
zákona] v rámci trestného konania pri obhajobe, čo predstavuje dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. c) a h) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný poriadok“).
8. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 a 3
dohovoru a porušenie čl. 16 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny postupom najvyššieho súdu
v napadnutom konaní a jeho uznesením z 18. decembra 2019, napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu zruší a sťažovateľovi prizná náhradu trov konania v sume 450,24 €.
II.
Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9
neustanovuje inak.
12. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07,
14. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné
postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade
alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak
by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
15. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať tiež na svoju judikatúru, v zmysle
ktorej rozhodnutie a postup všeobecného súdu, ktoré sú v súlade s platným a účinným
zákonom (na vec aplikovateľnými procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi),
nemožno kvalifikovať ako porušovanie základných ľudských práv (m. m. napr. I. ÚS 8/96,
16. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)
každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho
vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav
veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.
17. Ústavný súd ďalej konštatuje, že úlohou všeobecných súdov rozhodujúcich o vine
a treste nie je plniť očakávania osôb braných na zodpovednosť za protiprávne konania.
Povinnosťou týchto súdov konkrétne pri ukladaní trestov je, aby vzhliadli na závažnosť
trestného činu a jeho následky, ktoré by mali byť priamo úmerné uloženému trestu. V tomto
ohľade musia mať všeobecné súdy na pamäti zásadu proporcionality, aby sa trest uložený
neminul účelu (m. m. III. ÚS 4/2011, IV. ÚS 244/2013).
18. Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému,
neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
19. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
20. Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,
že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.
21. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
22. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
23. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom
alebo týmto jazykom nehovorí.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
24. Najvyšší súd v napadnutom uznesení poukázal na dovolacie námietky
sťažovateľa, na vyjadrenie prokurátorky Krajskej prokuratúry v Trnave. Vychádzajúc
z obsahu dovolania, najvyšší súd konštatoval, že popri namietaní nezákonnosti domovej
prehliadky a nemožnosti vypočuť nezúčastnenú osobu sťažovateľ sekundárne ako ďalšie
porušenie práva na obhajobu namietal, že konajúce súdy sa nezaoberali jeho argumentáciou
týkajúcou sa možnosti znížiť trest odňatia slobody aj bez ohľadu na hranicu uvedenú v § 39
ods. 3 písm. b) Trestného zákona. Sťažovateľ v tejto námietke videl naplnenie dovolacích
dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a h) Trestného poriadku.
25. Najvyšší súd poukázal na to, že dovolacia argumentácia sťažovateľa bola takmer
identická s jeho argumentáciou v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Konštatoval,
že z rozsudku okresného súdu a uznesenia krajského súdu ako odvolacieho súdu možno
vyvodiť, že tieto súdy interpretovali a aplikovali správne príslušné ustanovenia, ich právne
úvahy vychádzali z konkrétnych faktov, považoval ich za logické, legitímne a právne
akceptovateľné. Tieto rozhodnutia považoval za náležite, zrozumiteľne a presvedčivo
odôvodnené. Osobitne krajský súd vo svojom uznesení reflektoval na sťažovateľove
námietky a poskytol mu primeranú odpoveď – jasne, zrozumiteľne a vyčerpávajúco
odôvodnenú. Z tohto hľadiska podľa najvyššieho súdu nemožno uvažovať o naplnení
dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
26. Námietky sťažovateľa týkajúce sa výšky uloženého trestu analyzoval najvyšší
súd následne z toho hľadiska, či ich nemožno subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, ktorého naplnenie predpokladá uloženie trestu mimo
zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo uloženie takého druhu trestu, ktorý zákon
za prejednávaný trestný čin nepripúšťa. Dovolací súd uviedol, že za dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku nemožno považovať námietku, že «súdy pri
ukladaní trestu použili ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody
v obvineným subjektívne „nepostačujúcej“ miere... obvinený sa domáhal práve takéhoto
postupu, a to vzhľadom na jeho nepriaznivý zdravotný stav.».
27. Najvyšší súd zdôraznil, že hmotnoprávne ustanovenie § 39 Trestného zákona
o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody má fakultatívnu povahu a je paralelou
so všeobecnými kritériami pre voľbu druhu trestu a jeho výmery podľa § 34 ods. 1, 3 a 4
a nasl. Trestného zákona, preto nemožno sťažovateľom subjektívne vnímanú
„nepostačujúcu alebo nedostatočne priaznivú aplikáciu ustanovenia § 39 Trestného zákona
podradiť dokonca ani pod nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia
zakladajúce dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Pokiaľ totiž
súd prvého stupňa využil niektoré z citovaných zákonných ustanovení zakladajúce jeho
moderačné oprávnenie tak, ako tomu je vo veci predstavujúcej predmet dovolacieho
prieskumu a uložený trest v konečnom dôsledku vymeral v rámci zákonom predpokladanej
zníženej sadzby, nemožno tvrdiť, že by trest bol uložený mimo sadzbu upravenú v Trestnom
zákone za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného.“. Dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku nemôže byť podľa najvyššieho súdu naplnený
tým, že „mu síce bol uložený trest za použitia § 39 a nasl. Trestného zákona, avšak napriek
označenému postupu obvinený subjektívne pociťuje uložený trest ako neprimerane prísny.“.
28. Na záver napadnutého uznesenia najvyšší súd podotkol, že za obzvlášť závažný
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov podľa
§ 172 ods. 4 Trestného zákona, zo spáchania ktorého bol sťažovateľ právoplatne uznaný
vinným, možno uložiť trest odňatia slobody vo výmere od 20 do 25 rokov alebo trest
odňatia slobody na doživotie. Sťažovateľovi bol za použitia § 39 ods. 1 Trestného zákona
uložený trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov. V sťažovateľovej veci „bolo síce možné,
aby súd prvého stupňa postupom podľa § 39 ods. 3 písm. b) Trestného zákona uložil
obvinenému trest odňatia slobody aj v ním prezumovanej výmere 8 (osem) rokov (pozn.: čo
by zároveň bolo najpriaznivejšou možnou eventualitou s poukazom na dotknuté ustanovenie
Trestného zákona v závere vety), avšak pokiaľ ide o uložený trest odňatia slobody vo výmere
jedenásť rokov za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného, je z hľadiska jeho
výmery trestom plne súladným s rozpätím trestnej sadzby upravenej v osobitnej časti
29. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia, ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd sa s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa výmery uloženého trestu
a aplikácie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody, v ktorom videl
naplnenie dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a h) Trestného poriadku, náležite
vysporiadal a riadne vysvetlil dôvody, pre ktoré nezistil danosť uplatnených dovolacích
dôvodov. Odpoveď najvyššieho súdu na dovolaciu námietku sťažovateľa týkajúcu sa
uloženia trestu odňatia slobody v uvedenom rozsahu ústavný súd považuje
za vyčerpávajúcu, bez zjavných logických protirečení, zodpovedajúcu kritériám pre riadne
odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu a zároveň súladnú
s podstatou a so zmyslom aplikovaných právnych noriem [predovšetkým § 371 ods. 1
písm. c) a h) Trestného poriadku].
30. V kontexte s právnou argumentáciou najvyššieho súdu a jeho odkazom na právne
závery okresného súdu a krajského súdu sa ústavný súd v potrebnom rozsahu oboznámil
s rozsudkom okresného súdu a uznesením krajského súdu. Je zrejmé, že konajúce súdy
zohľadnili pri ukladaní trestu sťažovateľovi dve poľahčujúce okolnosti a taktiež rozsah
a závažnosť spáchaného trestného činu. Nepriaznivý zdravotný stav sťažovateľa považovali
za dôvod na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody podľa § 39 Trestného zákona,
pričom vzhľadom na rozsah a povahu trestného činu okresný súd uložil sťažovateľovi trest
odňatia slobody pri dolnej hranici zákonom ustanovenej sadzby v zmysle § 39 ods. 3
písm. b) Trestného zákona. Okresný súd tiež poukázal na inštitút prerušenia výkonu trestu
a upustenia od výkonu trestu, pri ktorých sa zohľadňuje zdravotný stav obžalovaných.
Aj na podklade týchto skutočností vyplývajúcich z rozhodnutí okresného súdu a krajského
súdu právne závery najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne
neodôvodnené, preto sú ústavne akceptovateľné. Na tomto základe nemožno uvažovať
o porušení základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
31. Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o porušení niektorých
práv v zmysle čl. 6 ods. 3 dohovoru. Porušenie týchto práv alebo niektorého z nich
sťažovateľ v ústavnej sťažnosti špecificky neodôvodňuje. Sťažovateľ tiež osobitne
neodôvodňuje porušenie čl. 8 ods. 2 listiny, pričom ústavný súd neidentifikoval také
okolnosti, ktoré by viedli k záveru o porušení tohto článku listiny.
32. Subjektívna nespokojnosť sťažovateľa s uloženým trestom odňatia slobody
a so spôsobom, akým konajúce súdy aplikovali inštitút mimoriadneho zníženia trestu
odňatia slobody, nemôže viesť k záveru o porušení zákazu inkorporovaného v čl. 16 ods. 2
ústavy. Najvyšší súd poukázal na pôvodnú trestnú sadzbu vo výmere od 20 do 25 rokov
alebo trest odňatia slobody na doživotie. Uviedol tiež, že vzhľadom na rozsah a povahu
spáchaného trestného činu považoval uloženie trestu odňatia slobody pri dolnej hranici
zákonom ustanovenej trestnej sadzby za skutočnosť, ktorá nenapĺňa špecifikovaný dovolací
dôvod. Spôsob, akým najvyšší súd a v nadväznosti na to aj okresný súd a krajský súd
aplikovali § 39 Trestného zákona, zodpovedá zmyslu a účelu tohto zákonného ustanovenia.
Nemožno akceptovať námietku sťažovateľa, že všeobecné súdy nie sú vždy viazané
doslovným textom zákona, čo je právny názor, ktorý formuloval ústavný súd vo svojej
judikatúre. Uvedený právny názor ústavný súd formuloval vždy vo väzbe na konkrétny
prerokúvaný prípad a nemožno ho interpretovať tak, že konajúci súd sa od zákonného textu
môže odchýliť vždy, keď to požaduje adresát právneho predpisu. Ústavný súd v tomto
prípade nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali takýto výnimočný a mimoriadny
postup. V tomto smere je relevantné, že okresný súd poskytol sťažovateľovi nepriamu
odpoveď odkazom na alternatívne inštitúty aplikovateľné pri nepriaznivom zdravotnom
stave sťažovateľa, ktoré má sťažovateľ k dispozícii na zmiernenie dopadov uloženého
trestu.
33. Na tomto základe ústavný súd ústavnú sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
34. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu