Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 4/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť E. P., L., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., Advokátska

kancelária, K., vo veci namietaného porušenia a Slovenskej

republiky, čl. 39 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, čl. 7 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 49 ods. 1 a 3 Charty základných práv

Európskej únie rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. z

19. marca 2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 30. septembra

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra

2010 (po doplnení 6. decembra 2010) doručená sťažnosť E. P., L. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, K., vo veci

namietaného porušenia a (ďalej len

„ústava“), čl. 39 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 7

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 49

ods. 1 a 3 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom

Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 19. marca 2010 a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. septembra 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«... prokurátor Okresnej prokuratúry Liptovský Mikuláš podal na sťažovateľku

obžalobu za trestný čin nezaplatenia dane podľa účinného

do 01.01.2006.

Následne, Okresný súd Liptovský Mikuláš na hlavnom pojednávaní konanom dňa

19.03.2010 uznal sťažovateľku za vinnú, že spáchala trestný čin nezaplatenia dane podľa

ustanovenia účinného od 01.01.2006.

Vtedajšia obhajkyňa sťažovateľky podala odvolanie proti tomuto rozsudku, na

prejednanie ktorého Krajský súd v Žiline nariadil verejné zasadnutie, ktoré sa konalo dňa

15.07.2010. Na tomto verejnom zasadnutí obhajca sťažovateľky poukázal, že súd

nepostupuje v súlade s , teda že podmienky vzniku

a zániku trestnej zodpovednosti nesprávne Okresný súd v Liptovskom Mikuláši posudzoval

podľa účinného od 01.01.2006, ktorý má síce pre tento skutok ukladá

nižšie tresty, ale podmienky zániku trestnej zodpovednosti sú podľa zákona účinného v čase

spáchania skutku priaznivejšie, keď podľa účinného v čase

spáchania skutku „Trestnosť činu, ktorý bol v čase spáchania pre spoločnosť nebezpečný,

zaniká, ak vzhľadom na zmenu situácie alebo vzhľadom na osobu páchateľa zanikla

nebezpečnosť trestného činu pre spoločnosť“.

Sťažovateľka podala na seba návrh na vyhlásenie konkurzu ešte podľa zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, ktorý Krajský súd

v Banskej Bystrici č. k. z 09.05.2010 zamietol. Toto uznesenie bolo

publikované dňa 15.05.2007 v Obchodnom vestníku.

V zmysle ustanovenia § 65a ods. 2 písm. c) v spojení s § 65a ods. 4 zákona

č. o správe daní a poplatkov platného v čase zamietnutia návrhu na

vyhlásenie konkurzu „Správca dane z vlastného podnetu odpíše daňovú pohľadávku voči

dlžníkovi alebo jej časť na základe právoplatného uznesenia súdu o zamietnutí návrhu na

vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku. Odpísaním daňovej pohľadávky daňový

nedoplatok zaniká.“

Tieto skutočnosti si zisťoval aj samotný Krajský súd v Žiline, keď na ten účel odročil

verejné zasadnutie na neurčito. Bol zisťovaný deň právoplatnosti uznesenia Krajského súdu

v Banskej Bystrici ako aj vyzvaný Daňový úrad Liptovský Mikuláš na uvedenie informácie,

aký je dlh sťažovateľky na dani z pridanej hodnoty.

Ďalšou argumentáciou prednesenou na Krajskom súde v Žiline na verejnom

zasadnutí konanom dňa 15.07.2010 bolo, že toto konanie sťažovateľky nemôže byť trestným

činom nezaplatenia dane, ale ak, tak trestným činom neodvedenia dane. ...

Takýto záver Okresného súdu Liptovský Mikuláš je nielen, že nesprávny, keďže ani

o správe daní a poplatkov a ani o dani

z pridanej hodnoty takúto povinnosť platcovi DPH neukladajú, ale ak by to tak podľa

legislatívy platnej v čase spáchania skutku bolo, mala byť sťažovateľka trestne stíhaná pre

trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa ustanovenia

účinného v čase spáchania skutku resp. podľa ustanovenia

účinného v čase rozhodovania.

Dňa 30.09.2010 bolo vykonané verejné zasadnutie Krajského súdu v Žiline, ktorý

odvolanie zamietol. Krajský súd v Žiline vôbec neprihliadol na tú skutočnosť, že v dôsledku

zániku daňového dlhu nebezpečnosť činu pre spoločnosť zanikla. Krajský súd v Žiline prijal

záver uvedený na str. 3, 4 uznesenia, že trestnosť skutku nezanikla, pretože sťažovateľka

daň neuhradila. Krajský súd v Žiline však opomenul tú skutočnosť, že ak daňová povinnosť

zanikla, nie je možné daň zaplatiť, preto Krajský súd v Žiline neoprávnene prijal záver, že

trestnosť nezanikla, keďže sťažovateľka doposiaľ neuhradila dlh na dani z pridanej

hodnoty. Tento dlh na základe ustanovenia o správe

daní a poplatkov v znení platnom v čase právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Banskej

Bystrici zanikol. platný v čase spáchania skutku v ustanovení nijakým

spôsobom nerozlišoval, na základe akej skutočnosti zaniká nebezpečnosť činu pre

spoločnosť. Ak teda Krajský súd v Žiline prijal záver, že zánik daňového dlhu v dôsledku

zamietnutia návrhu na vyhlásenie konkurzu nespadá pod kategóriu „zmena situácie“ alebo

„osoba páchateľa“, odmietol aplikovať miernejší zákon.

Ak by, naopak, tento záver Okresný súd Liptovský Mikuláš a Krajský súd v Žiline

prijali, museli by aplikovať ustanovenie platného v čase spáchania

skutku a sťažovateľku oslobodiť spod obžaloby.

Právny zástupca sťažovateľky zároveň poukazuje na to, že v celom trestnom konaní

bolo preukázané, že vo všetkých veciach konal manžel sťažovateľky, teda súd nepreukázal

sťažovateľke priamy ani nepriamy úmysel spáchať trestný čin nezaplatenia dane.

Keďže trestný čin nezaplatenia dane možno spáchať iba úmyselne, osoba, ktorá

konala prostredníctvom svojho zástupcu, nemôže byť trestne zodpovedná za následky, ktoré

vyvolal jej zástupca. ...

Napádané rozhodnutia súdov sú však taktiež v rozpore s čl. 49 ods. 1 Chartou

základných práv Európskej únie, v zmysle ktorého „prísnosť trestov nesmie byť

neprimeraná trestnému činu“. ...

Pokiaľ sťažovateľka nevie zaplatiť dlžnú daň, škoda pre štát predstavuje 0,- Eur.

Preto ak súd rozhoduje o trestnosti skutku a o výške trestu zaň už v čase, keď sťažovateľke

zanikla daňová povinnosť, mal konajúci súd uložiť primeraný trest, ktorý by v takomto

prípade mal byť skôr ako omnoho kratší podmienečný trest odňatia slobody s omnoho

kratšou skúšobnou dobou, pretože právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Žiline

nastalo to, že sťažovateľka nemá žiaden spôsob, ako by napravila následky svojho konania,

a za ne bude pykať 1 rok podmienečne a po uplynutí tejto doby ešte 2 roky v rámci

skúšobnej doby.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„Okresný súd Liptovský Mikuláš a Krajský súd v Žiline porušili základné právo E. P.

na súdnu ochranu upraveného v , , v ,

čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, právo uložiť trest výlučne na základe zákona

podľa čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v zmysle čl. 49

ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, a právo na primeraný trest za trestný čin v

zmysle čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Okresného súdu

Liptovský Mikuláš, sp. zn. zo dňa 19.03.2010 a uznesením Krajského súdu v

Žiline zo dňa 30.09.2010, sp. zn. .

Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.09.2010, sp. zn.

a rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. zo dňa 19.03.2010 sa

zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Liptovský Mikuláš na ďalšie konanie.

Okresný súd Liptovský Mikuláš a Krajský súd v Žiline sú povinní zaplatiť spoločne

a nerozdielne E. P. trovy konania vo výške 261,82 Eur do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky boli tvrdenia o porušení označených článkov

, listiny, dohovoru a charty namietaným rozsudkom okresného súdu a uznesením

krajského súdu z týchto dôvodov:

1. Podľa jej názoru obidva súdy aplikovali v jej neprospech neskorší

účinný od 1. januára 2006 (ďalej len „“) a hoci tento zákon pre ňu znamenal

miernejší trest, pri aplikácii skoršieho účinného do 31. decembra 2005 by

v jej prípade išlo o zánik nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, pričom ak oba súdy

dospeli k záveru, že k zániku trestnosti činu nedošlo, podľa jej názoru to svedčí pre záver

o tom, že odmietli aplikovať zákon, ktorý by mal na ňu miernejší dopad.

2. Tvrdila, že trestný čin, za ktorý bola odsúdená, nemal byť kvalifikovaný ako

trestný čin nezaplatenia dane, ale ak už, tak mal byť kvalifikovaný ako trestný čin

neodvedenia dane a poistného podľa účinného do 31. decembra

2005 alebo ako trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa .

3. Namietala, že nemala byť trestne zodpovedná za spáchaný skutok, keďže v danej

veci sa vôbec neangažovala, pretože všetky úkony spojené s podnikaním vykonával na

základe splnomocnenia jej manžel.

4. Vyslovila názor, že jej mal byť uložený miernejší trest, a to vzhľadom na to, že

daň z pridanej hodnoty pre svoju nemajetnosť už nemohla zaplatiť.

Pri prerokovaní časti sťažnosti o namietanom porušení označených článkov ,

listiny, dohovoru a charty rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 19. marca 2010

ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa . Toto ustanovenie

limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich

v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného

práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy.

Je nepochybné, že proti rozsudku okresného súdu mala sťažovateľka právo podať

odvolanie. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka toto právo využila a proti prvostupňovému

rozsudku podala opravný prostriedok, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -320 z 30. septembra 2010. Z uvedeného teda vyplýva, že námietka

o porušení označených článkov , listiny, dohovoru a charty v podobe podaného

odvolania proti rozsudku okresného súdu, ako aj prednesu na verejnom zasadnutí

odvolacieho súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu, ktorý svoj právny názor

vyjadril v uvedenom uznesení tak, že odvolanie sťažovateľky zamietol.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozsudku okresného súdu bol v prvom rade

povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný

súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne

napr. , , , , ,

).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie čl. 49 a čl. 50 ods. 6

, a listiny, dohovoru a a 3 charty

uznesením krajského súdu sp. zn. z 30. septembra 2010.

Podľa a listiny len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným

činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho

spáchanie.

Podľa a listiny trestnosť činu sa posudzuje a trest sa

ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak

je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru a čl. 49 ods. 1 charty nikoho nemožno odsúdiť za

konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho

alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší,

než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Ak po spáchaní trestného činu

zákon ustanovuje miernejší trest, uloží sa tento trest.

Podľa čl. 49 ods. 3 charty prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu.

Tento text charty nie je možné priamo aplikovať v konkrétnom prípade. Ide

o záväzok zmluvnej strany zaistiť, aby princíp v ňom obsiahnutý bol súčasťou vnútroštátnej

úpravy trestného zákonodarstva. Princíp primeranosti trestov a trestných činov našiel

uplatnenie v , cez ktorý sa priamo aplikuje na konkrétne trestné veci.

Posúdením obsahu a podstaty označených článkov , listiny, dohovoru a charty

dospel ústavný súd k záveru, že tieto články zakotvujú isté princípy či zásady, ktoré jednak

umožňujú len zákonodarcovi, aby ustanovil, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie, ale ktoré zároveň

ustanovujú zákonnosť a primeranosť trestných činov a ukladaných trestov. Z týchto zásad

a princípov vyplývajú subjektívne práva osoby na to, aby mohla byť trestne postihnutá

spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba

zákonodarca, aby došlo k aplikácii neskoršieho zákona, pokiaľ by jeho použitie znamenalo

pre túto osobu priaznivejšie následky a aby medzi spáchaným skutkom, ktorý má znaky

trestného činu, a uloženým trestom existovala istá vyváženosť, ktorá by eliminovala

ukladanie nespravodlivých a neprimeraných trestov.

Vychádzajúc z obsahu námietok sťažovateľky ústavný súd zistil, že rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 19. marca 2010 bola sťažovateľka uznaná za vinnú za

spáchanie pokračovacieho prečinu nezaplatenia dane podľa .

Sťažovateľka bola v danom prípade súdená za skutky, ktorých sa mala dopustiť

v II. štvrťroku 2003 a v I. a II. štvrťroku 2004. Za to bola podľa § 278 ods. 1, § 38 ods. 3a

odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere jedného roka

s tým, že podľa jej bol výkon trestu podmienečne

odložený a podľa jej bola určená skúšobná doba vo výmere

dva roky.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný súd vychádzal

z výpovede sťažovateľky ako obžalovanej, z výpovede svedka – jej manžela, z listinných

dôkazov – jej živnostenského oprávnenia, daňových priznaní na daň z pridanej hodnoty,

vyjadrenia správcu dane, listín vydaných v rámci exekučného konania, účtovných dokladov

firmy, záverov znalkyne z odvetvia účtovníctva, ako aj iných dôkazov, ktoré viedli

náležitému zisteniu skutkového stavu.

Okresný súd v rozsudku rozobral obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného

činu nezaplatenia dane podľa . Súd prvého stupňa konštatoval

trestnoprávnu zodpovednosť sťažovateľky za protiprávne konanie. V prípade sťažovateľky

išlo o podnikanie na základe živnostenského oprávnenia, pričom okresný súd uviedol, že aj

napriek tomu, že takmer všetky záležitosti firmy obstarával jej manžel na základe plnej

moci, minimálne už od roku 2002 musela sťažovateľka vedieť o nepriaznivej finančnej

situácii, a to z dôvodu, že proti firme bolo vedené exekučné konanie. Okresný súd

konštatoval, že aj napriek vzniknutej situácii sťažovateľka nepodnikla žiadne kroky na

zjednanie nápravy a na splnenie záväzkov. Okresný súd vo vzťahu k subjektu tohto

trestného činu uviedol, že bola to práve sťažovateľka, ktorá sa dopustila protiprávneho

konania, keď aj napriek tomu, že daňové priznania na daň z pridanej hodnoty za jednotlivé

zdaňovacie obdobia boli riadne a včas podané, k zaplateniu dane z pridanej hodnoty

nedošlo. Podľa názoru okresného súdu sa sťažovateľka svojej zodpovednosti nemohla

zbaviť, a to aj napriek tomu, že v takmer všetkých veciach ju zastupoval manžel. V tejto

súvislosti okresný súd odkázal na o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, z ktorého vyplýva, že podnikateľ sa

nemôže zbaviť svojej zodpovednosti ani vtedy, ak živnosť prevádzkuje prostredníctvom

zodpovedného zástupcu. K zavineniu sťažovateľky okresný súd uviedol, že v jej prípade

išlo minimálne o nepriamy úmysel, keď vedela, že firma má isté povinnosti, ktoré jej

vyplývajú z rôznych všeobecne záväzných právnych predpisov, ale nespravila žiadne

opatrenia na zamedzenie vzniku negatívnych následkov. Tým okresný súd premostil aj na

objektívnu stránku trestného činu, keď konštatoval, že sťažovateľka sa ho dopustila

opomenutím povinností, čím došlo k následku na objekte trestného činu – ku vzniku

„škody“ rovnajúcej sa nesplnenej daňovej povinnosti.

Okresný súd súčasne ozrejmil, z akého dôvodu kvalifikoval protiprávne konanie

sťažovateľky, ku ktorému došlo v rokoch 2003 a 2004 podľa neskoršieho zákona účinného

od 1. januára 2006. V tejto súvislosti súd prvého stupňa poukázal na rozsah spôsobenej

škody počítanej podľa účinného do 31. decembra 2005,

z čoho vyplýva, že sťažovateľka mala byť súdená a odsúdená za trestný čin nezaplatenia

dane podľa a účinného do 31. decembra 2005, pretože

spôsobila škodu v značnom rozsahu, za čo by jej hrozil trest odňatia slobody od 1 do 5

rokov, ale keďže neskorší bol pre ňu v otázkach uloženého trestu

priaznivejší, okresný súd kvalifikoval jej konanie ako prečin nezaplatenia dane podľa § 278

ods. 1 , za čo jej hrozil trest odňatia slobody do 3 rokov. Okrem toho

okresný súd prihliadol na poľahčujúcu okolnosť podľa ,

a teda že sťažovateľka dosiaľ viedla riadny život, a preto jej uložil trest odňatia slobody na 1

rok s podmienečným odkladom a skúšobnou dobou v trvaní 2 rokov. Okresný súd zároveň

konštatoval, že okrem iného prihliadol aj na to, že sťažovateľka ani po začatí trestného

stíhania neprejavila záujem nezaplatenú daň z pridanej hodnoty zaplatiť.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -320 z 30. septembra 2010 tak, že ho zamietol.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že v písomnom odôvodnení

odvolania sťažovateľka odmietala svoju trestnoprávnu zodpovednosť, tvrdila, že všetky

úkony v rámci podnikania vykonával jej manžel a že o daňových povinnostiach nemala

žiadnu vedomosť. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že úmyslom nebolo nezaplatiť daň

z pridanej hodnoty štátu, ale že táto bola použitá na prevádzkové účely firmy. Z uznesenia

ďalej vyplýva, že na verejnom zasadnutí pred krajským súdom obhajca sťažovateľky

navrhol, aby bol skutok kvalifikovaný podľa účinného do 31. decembra

2005, pretože v zmysle § 65 tohto zákona trestnosť činu zanikla, a to vzhľadom na to, že

správca dane už neeviduje voči sťažovateľke žiadnu pohľadávku. Na základe toho obhajca

sťažovateľky navrhol, aby krajský súd zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a aby

sťažovateľku oslobodil spod obžaloby.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej konštatoval, že okresný súd

dostatočne ozrejmil, ktoré skutočnosti mal za preukázané, o aké dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia, a zároveň vysvetlil, čo bolo dôvodom vyhlásenia odsudzujúceho

rozsudku.

K trestnoprávnej zodpovednosti sťažovateľky odvolací súd uviedol:

„Podľa názoru krajského súdu trestná zodpovednosť podnikateľa je zachovaná aj

vtedy, keď podnikateľ splnomocní inú osobu na úkony podnikateľskej činnosti v rámci

živnostenského podnikania. Za právne dôsledky, teda povinnosti napríklad vyplývajúce zo

zákona o dani z pridanej hodnoty, vždy zodpovedá podnikateľ a nie splnomocnená osoba.

Splnomocnená osoba môže vykonávať priame podnikateľské aktivity alebo poskytovať

služby a spracovávať pre podnikateľa podklady pre daňové priznania. Povinnosť zaplatiť

daň z pridanej hodnoty však stále zostáva na podnikateľovi a tejto povinnosti sa nemôže

zbaviť ani uzatvorením mandátnej zmluvy napr. s účtovnou kanceláriou, ktorá vypracováva

podklady pre daňové priznania. Z uvedených dôvodov je zachovaná trestná zodpovednosť

podnikateľa za neodvedenie daní, resp. iných poplatkov.“

K prípadnému zániku trestnosti činu krajský súd uviedol:

„Trestnosť trestného činu nezaplatenia dane podľa § 278 Tr. zák. u obžalovanej E.

P. nezanikla v zmysle § 86 písm. d) Tr. zák., pretože obžalovaná ani dodatočne nezaplatila,

najneskôr nasledujúci deň po dni, keď sa po skončení vyšetrovania mohla oboznámiť s jeho

výsledkami, predmetnú daň. Daňový úrad Liptovský Mikuláš prípisom totiž krajskému súdu

oznámil, že eviduje na dani z pridanej hodnoty 0,-Eur, a to z dôvodu, že uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. -86 z 9.5.2007 bol zamietnutý návrh

na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku. Z uvedeného teda vyplýva, že E. P. dlh na

dani z pridanej hodnoty doposiaľ neuhradila a Krajský súd v Banskej Bystrici zamietol

návrh na exekúciu pre nedostatok majetku.

Trestnosť trestného činu u obžalovanej teda nezanikla ani v zmysle ustanovenia § 86

písm. d) Tr. zák., účinného od 1.1.2006, ale ani podľa § 65 Tr. zák., účinného do 1.1.2006.

Aj podľa názoru krajského súdu bolo preukázané, že obžalovaná neodviedla

Daňovému úradu Liptovský Mikuláš daň z pridanej hodnoty tak, ako to je vyššie uvedené,

túto daň použila pre vlastné účely, pričom nie je rozhodujúce, či na uspokojenie svojich

osobných potrieb alebo na ďalšie podnikanie jej firmy. Okresný súd preto správne

postupoval, keď jej konanie posúdil ako pokračovací prečin nezaplatenia dane podľa § 278

ods. 1 Tr. zák., účinného od 1.1.2006.“

Vo vzťahu k zákonnosti a primeranosti uloženého trestu krajský súd vyslovil tento

názor:

„Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byt' úmerný

k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov

na dosiahnutie účelu . Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch,

v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa

a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom

donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom

treste.

Účelom trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. je chrániť spoločnosť pred páchateľmi

trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovávať ho

k tomu, aby viedol riadny život a tým výchovne pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti.

Trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

O osobe obžalovanej bolo zistené, že v registri trestov nemá žiadny záznam, pričom

aj v mieste bydliska vedie riadny život. Aj od posledného zamestnávateľa je obžalovaná

hodnotená kladne. Na podklade uvedených skutočností aj krajský súd sa stotožnil s názorom

okresného súdu, že trest, tak ako bol obžalovanej uložený rozsudkom okresného súdu, bude

dostatočný na nápravu a prevýchovu obžalovanej a splní účel predpokladaný Trestným

zákonom.“

II. 1

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa toho, že v jej prípade došlo k zániku

nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť v zmysle účinného do

31. decembra 2005 a že oba súdy pochybili, ak neaplikovali tento zákon, ale súčasný

, hoci ten bol z hľadiska trestnej sadzby pre ňu priaznivejší, ústavný súd

uvádza, že krajský súd dostatočným a vierohodným spôsobom vysvetlil, z akého dôvodu

došlo k aplikácii použitej právnej normy.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno právny záver krajského súdu hodnotiť ako

svojvoľný a nelegitímny. Ústavný súd sa nedomnieva, že by krajský súd mal v úmysle

poškodiť sťažovateľku tým, že aplikoval súčasný , hoci k protiprávnemu

konaniu došlo v rokoch 2003 a 2004, teda za účinnosti skoršieho

účinného do 31. decembra 2005. Krajský súd predsa jasne zdôvodnil, prečo tak postupoval.

Vyhodnotil totiž, že použitie neskoršieho zákona je pre ňu priaznivejšie, pretože pri

kvalifikácii jej konania podľa súčasného jej hrozil nižší trest. Podľa

názoru krajského súdu bolo práve toto zistenie kľúčové a pre sťažovateľku výhodnejšie. To

však neznamená, že krajský súd sa vôbec nezaoberal eventualitou zániku trestnosti tohto

činu z dôvodu zmeny situácie (správca dane už neeviduje žiadnu pohľadávku voči

sťažovateľke) podľa účinného do 31. decembra 2005. Podľa názoru

krajského súdu nebolo možné uvažovať o zániku nebezpečnosti trestného činu pre

spoločnosť len preto, že sťažovateľka ostala nemajetná, čo konštatoval aj Krajský súd

v Banskej Bystrici v uznesení č. k. -86 z 9. mája 2007, keď zamietol návrh na

vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku, čo sa odzrkadlilo aj na tom, že správca dane

už neeviduje žiadnu pohľadávku voči sťažovateľke. Pre krajský súd bolo určujúce, že

sťažovateľka neprejavila záujem daň z pridanej hodnoty zaplatiť, pričom z vykonaného

dokazovania vyplynulo napríklad aj to, že firma v I. a II. štvrťroku 2004 disponovala

dostatkom finančných prostriedkov na úhradu daňovej povinnosti, ale tieto prostriedky boli

použité na iné než daňové účely. Tieto zistenia viedli krajský súd k záveru, že v zmysle § 2

ods. 1 súčasného , podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa

ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, pričom ak v čase medzi

spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu

sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší, bolo pre

sťažovateľku priaznivejšie aplikovať tento zákon. Keďže krajský súd úplne vylúčil možnosť

zániku nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť, prihliadol na to, že ak bude konanie

sťažovateľky kvalifikované ako prečin nezaplatenia dane podľa § 278 ods. 1 súčasného

, možno jej uložiť miernejší trest, než aký by jej hrozil, ak by bolo jej

protiprávne konanie kvalifikované podľa a účinného do

31. decembra 2005, teda účinného v čase spáchania skutku.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu je

v tomto ohľade aj skutkovo a právne zdôvodnené tak, že je potrebné ho považovať za

rozhodnutie konformné s označenými článkami , listiny, dohovoru a charty.

II. 2

Pokiaľ ide o tú námietku sťažovateľky, že ak už, tak jej konanie nemalo byť

kvalifikované ako trestný čin nezaplatenia dane, ale ako trestný čin neodvedenia dane

a poistného, či už podľa skoršieho alebo súčasného , ústavný súd uvádza,

že odvolací súd aj na tento argument sťažovateľky poskytol relevantnú a akceptovateľnú

odpoveď. Krajský súd sa stotožnil so závermi okresného súdu, ktorý konštatoval, že daňové

priznania na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťroku 2003 a za

zdaňovacie obdobie I. a II. štvrťroku 2004 boli riadne a včas podané, ale v čase splatnosti

nebola daňová povinnosť splnená. Práve toto zistenie (nezaplatenie splatnej dane vo väčšom

rozsahu) spolu s analýzou všetkých obligatórnych znakov trestného činu nezaplatenia dane

podľa súčasného a ich aplikáciou na protiprávne konanie

sťažovateľky dalo zo strany krajského súdu jasnú odpoveď na to, z akého dôvodu došlo

k ustáleniu tejto právnej kvalifikácie. Z tohto dôvodu považoval ústavný súd uznesenie

krajského súdu aj v týchto otázkach za dostatočne odôvodnené a logické, a tak zlučiteľné

s obsahom označených článkov , listiny, dohovoru a charty.

II. 3

Sťažovateľka súčasne namietala aj svoju trestnoprávnu zodpovednosť, keď tvrdila, že

vzhľadom na to, že trestný čin nezaplatenia dane vyžaduje úmysel a za ňu na základe plnej

moci vykonával úkony súvisiace s podnikaním jej manžel, nemohla byť predsa zodpovedná

za následky jeho konaní.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd uvádza, že súd prvého stupňa, s ktorého

závermi sa stotožnil aj krajský súd, konštatoval, že úmyselné konanie sťažovateľky

spočívalo v opomenutí povinnosti zaplatiť daň z pridanej hodnoty. Krajský súd zároveň

dodal, že aj keď podnikateľ môže vykonávať aktivity súvisiace s podnikaním

prostredníctvom splnomocneného zástupcu, zodpovednosť za zaplatenie dane z pridanej

hodnoty však vždy ostáva na pleciach podnikateľa – v danom prípade sťažovateľky.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd akceptovateľnou formou vysvetlil splnenie

obligatórnych znakov pokračovacieho prečinu nezaplatenia dane podľa § 278 ods. 1

, ktorého sa dopustila sťažovateľka. Ústavný súd nemá dôvod

spochybňovať zo strany krajského súdu dostatočne vysvetlené vzájomné prepojenie

subjektu (sťažovateľky ako podnikateľky) – subjektívnej stránky (úmyslu, minimálne

nepriameho) – objektu (záujem štátu na zaplatení splanej dane z pridanej hodnoty)

a objektívnej stránky (konanie – opomenutie splnenia povinnosti zaplatiť splatnú daň

z pridanej hodnoty, príčinný vzťah medzi konaním a následkom, ktorým je nezaplatenie

dane z pridanej hodnoty vo väčšom rozsahu). Z tohto pohľadu sa uznesenie krajského súdu

javí ako odôvodnené a podľa názoru ústavného súdu v ňom nemožno nachádzať prejavy

svojvôle, pretože závery odvolacieho súdu sa zakladajú na právnych dôvodoch

a relevantných skutkových zisteniach.

II. 4

Sťažovateľka napokon namietala, že jej mal byť uložený miernejší trest.

Ústavný súd konštatuje, že úlohou všeobecných súdov rozhodujúcich o vine a treste

nie je plniť očakávania osôb braných na zodpovednosť za protiprávne konania. Povinnosťou

týchto súdov konkrétne pri ukladaní trestov je, aby vzhliadli na závažnosť trestného činu

a jeho následky, ktoré by mali byť priamo úmerné uloženému trestu. V tomto ohľade musia

mať všeobecné súdy na pamäti zásadu proporcionality, aby sa trest uložený neminul účelu.

Podľa názoru ústavného súdu aj v tomto prípade krajský súd postupoval v súlade

so zásadami ukladania trestov, prihliadol na poľahčujúcu okolnosť, trest vymeral v rámci

zákonom ustanovenej trestnej sadzby, pričom prihliadol na následok trestného činu, osobu

sťažovateľky a jej doterajší život. Na základe toho nepovažoval za nevyhnutné, aby

sťažovateľka bezprostredne vykonala trest odňatia slobody, a preto jej výkon tohto trestu

podmienečne odložil a stanovil zákonom dovolenú skúšobnú dobu.

Vychádzajúc z námietok sťažovateľky, ktoré boli konfrontované so závermi

krajského súdu dospel ústavný súd k presvedčeniu, že uznesenie krajského súdu

č. k. -320 z 30. septembra 2010 je potrebné považovať za odôvodnené, za

súladné so zákonom, a preto aj konformné s obsahom namietaných článkov podľa ,

listiny, dohovoru a charty.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011