Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 521/2012
PDF · 168.97 KB
No categories available
I. ÚS 521/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. K., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr.
P. S., M., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 4 To 71/2012 z 31. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra
2012 doručená sťažnosť R. K., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom JUDr. P. S., M., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4
To 71/2012 z 31. júla 2012 (ďalej len „rozsudok z 31. júla 2012“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Malacky (ďalej
len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 63/2010 z 22. augusta 2011 (ďalej len „rozsudok
z 22. augusta 2011“) bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže podľa
§ 188 ods. 1 a 2 písm. c) a d) Trestného zákona a z prečinu nedovolenej výroby omamných
a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa
§ 171 ods. 2 Trestného zákona a zároveň mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody v trvaní 5 rokov.
Proti výroku o treste uvedeného rozsudku z 22. augusta 2011 podal sťažovateľ
odvolanie, v ktorom poukázal na to, že okresný súd mal v tomto prípade aplikovať § 39
ods. 3 písm. d) Trestného poriadku, podľa ktorého mal tento súd možnosť znížiť mu trest
pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom (na trest odňatia slobody
nie kratší ako dva roky, pokiaľ je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej
sadzby trestu odňatia slobody aspoň päť rokov). Okresný súd však aplikoval v danom
prípade § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, keď zrejme vychádzal z dolnej hranice
trestnej sadzby určenej použitím asperačnej zásady podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona.
Podľa sťažovateľa v tomto prípade bola namieste aplikácia § 39 ods. 3 Trestného zákona,
pri ktorej je potrebné prihliadať len na dolnú hranicu trestnej sadzby trestného činu
prísnejšieho, čo je v danom prípade sedem rokov, a z tohto dôvodu mal okresný súd pri
určení druhu a výmery trestu vychádzať z ustanovenia § 39 ods. 3 písm. d) Trestného
zákona, pričom v takomto prípade mal možnosť sťažovateľovi uložiť trest odňatia slobody
s podmienečným odkladom alebo s podmienečným odkladom s probačným dohľadom.
Krajský súd uznesením sp. zn. 2 T 63/2010 z 25. januára 2012 (ďalej len „uznesenie
z 25. januára 2012“) zamietol odvolanie sťažovateľa podľa § 319 ods. 1 Trestného poriadku
ako nedôvodné.
Podľa sťažovateľa zo znenia § 39 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Trestného poriadku
vyplýva, že „limitácia zmierňovacieho ustanovenia vyjadrená v ustanovení § 39 ods. 3
Trestného zákona, určuje minimálnu hranicu trestnej sadzby, ktorú súd musí uložiť.
V ustanoveniach § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona, ako aj v ustanovení § 39 ods. 3
písm. d) Trestného zákona sa spomína dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody,
ktorá je uvedená v osobitnej časti Trestného zákona. Asperačná zásada zakotvená v § 41
ods. 2 Trestného zákona sa z pohľadu systematiky Trestného zákona nachádza v jeho prvej,
všeobecnej časti. Teda nie v osobitnej časti. Preto, ak súd rozhoduje o mimoriadnom znížení
trestu, by mal vychádzať pri aplikácii ustanovenia § 39 ods. 3 Trestného zákona
zo základných sadzieb konkrétnych trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného
zákona a nie zo sadzieb, ktoré vzniknú po aplikácii asperačnej zásady.“.
Na základe sťažovateľom podaného dovolania v predmetnej veci rozhodoval
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý rozsudkom
sp. zn. 2 Tdo 19/2012 z 9. mája 2012 (ďalej len „rozsudok z 9. mája 2012“) uznesenie
krajského súdu z 25. januára 2012 zrušil, pretože ním bol porušený zákon v § 319 Trestného
poriadku a § 39 ods. 3 písm. c) Trestného zákona v neprospech sťažovateľa, zároveň
prikázal krajskému súdu, aby vo veci ďalej konal a rozhodol, a taktiež zrušil aj ďalšie
rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,
ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Následkom rozsudku najvyššieho súdu z 9. mája
2012 bol sťažovateľ prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.
Krajský súd v predmetnej veci opätovne rozhodol na verejnom zasadnutí rozsudkom
sp. zn. 4 To 71/2012 z 31. júla 2012 tak, že zrušil rozsudok okresného súdu z 22. augusta
2011, sťažovateľovi uložil úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov
so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a uložil mu trest
prepadnutia veci. Uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody krajský súd odôvodnil
poukazom na znenie § 34 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého má trest zabezpečiť
ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti
a vytvorí podmienky na jeho prevýchovu na to, aby viedol riadny život a súčasne iných
odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou. Zároveň krajský súd v tejto súvislosti pri svojom rozhodovaní o treste
zohľadnil aj použitie asperačnej zásady a taktiež spôsobený následok.
Prostredníctvom obhajcu sťažovateľ s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu
z 9. mája 2012, ako aj na osobné pomery sťažovateľa, krajskému súdu navrhoval, aby zrušil
rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a sám rozhodol tak, že sťažovateľovi uloží
podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom v maximálnej možnej výške.
V súčasnej dobe je sťažovateľ opätovne vo výkone trestu odňatia slobody.
Podľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu z 31. júla 2012 došlo k porušeniu jeho
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré zaručuje osobe obvinenej
z trestného činu aj právo na spravodlivé rozhodnutie vo vzťahu k primeranosti trestu
z hľadiska jeho druhu a výmery.
Krajský súd v rozsudku z 31. júla 2012 pri rozhodovaní o treste prihliadol
na skutočnosť, že sťažovateľ sa ku spáchaniu skutku v plnom rozsahu priznal, a to napriek
tomu, že v tomto smere nebola dôkazná situácia úplne jasná. V tejto súvislosti krajský súd
taktiež poukázal na osobné pomery sťažovateľa konštatujúc, že ide o mladého človeka
s dobrou povesťou, ktorý bol dosiaľ bezúhonný. Následne krajský súd s poukazom na § 34
ods. 1 Trestného zákona dospel k záveru, že na prevýchovu sťažovateľa je potrebné pôsobiť
nepodmienečným trestom odňatia slobody.
S uvedeným záverom krajského súdu sa podľa sťažovateľa nemožno stotožniť,
pretože nezohľadňuje dôležité skutočnosti, a síce že skutky, ktoré sťažovateľ spáchal, sa
stali už v roku 2009 a od toho času sa sťažovateľ nedopustil žiadnej inej trestnej ani
protiprávnej činnosti, ďalej že po spáchaní trestnej činnosti sa sťažovateľ zamestnal
a v správe jeho posledného zamestnávateľa – spoločnosti S., s. r. o., D., je hodnotený
pozitívne ako svedomitý a spoľahlivý pracovník, ktorý bude v prípade jeho zotrvania na
slobode ihneď zamestnaný. Z tohto pohľadu má uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody pre sťažovateľa „nedozierne následky“.
Krajský súd taktiež pri svojom rozhodovaní zohľadnil ustanovenie § 41 ods. 2
Trestného zákona, t. j. použitie tzv. asperačnej zásady, ktorej účelom by malo byť sprísnenie
trestov u najnebezpečnejších zločincov, a tak zefektívniť boj zo závažnou organizovanou
trestnou činnosťou. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že pri rozhodovaní o treste je
nevyhnutné zobrať do úvahy osobu páchateľa, ako aj okolnosti spáchaných skutkov.
V predmetnej veci sa v prípade sťažovateľa „isto nejedná o takéhoto páchateľa“, ale ide
o mladého človeka s dobrou povesťou v mieste bydliska, na ktorého sa hľadelo, akoby
súdne trestaný nebol. Okrem uvedeného pred svojím nástupom do výkonu trestu odňatia
slobody (28. februára 2012) sťažovateľ nepretržite riadne pracoval od 4. marca 2011, čím
jednoznačne preukázal snahu po svojej náprave, a preto ho nemožno zaradiť do kategórie
nebezpečných zločincov. Z hľadiska zabezpečenia nápravy sťažovateľa by preto
postačovalo uloženie trestu s podmienečným odkladom.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že rozsudkom krajského súdu z 31. júla 2012 došlo k porušeniu jeho
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, uvedený rozsudok zruší
a vec vráti späť krajskému súdu na rozhodnutie, prikáže krajskému súdu, aby sťažovateľa
z výkonu trestu odňatia slobody neodkladne prepustil a uhradil právnemu zástupcu trovy
konania na jeho účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ale
spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie
takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, v ktorej namietal
porušenie svojho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 31.
júla 2012. K porušeniu uvedeného práva sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že mu
rozsudkom krajského súdu z 31. júla 2012 bol uložený neprimeraný trest, pretože z hľadiska
zabezpečenia jeho nápravy v tejto veci postačovalo, aby mu bol uložený trest
s podmienečným odkladom.
Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť,
či rozsudkom krajského súdu z 31. júla 2012 mohlo v danom prípade dôjsť k takému
závažnému pochybeniu zo strany krajského súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľom označených práv.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 31. júla 2012 vo vzťahu k dôvodom,
ktoré ho viedli k uloženiu trestu sťažovateľovi, najprv poukázal na znenie § 38 ods. 2, § 39
ods. 1, § 39 ods. 3 písm. d), § 41 ods. 2 a § 34 ods. 1 a ods. 4 Trestného poriadku a uviedol:
„V súvislosti s výmerou trestu odňatia slobody obžalovanému krajský súd dospel k záveru,
že v súlade s ustanovením § 34 ods. 1 Tr. zák., ktorý upravuje základné zásady ukladania
trestov je možné na prevýchovu obžalovaného pôsobiť trestom odňatia slobody pod dolnou
hranicou ustanovenia § 188 ods. 2 Tr. zák. pri uplatnení tzv. asperačnej zásady podľa § 41
ods. 2 Tr. zák. za predchádzajúceho použitia zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 3
písm. d/ Tr. zák. vychádzajúc zo základnej sadzby 7 rokov až 12 rokov a to vo výmere 4
rokov nepodmienečne.
Krajský súd pri rozhodovaní zohľadnil všetky skutočnosti majúce význam pre
ukladanie trestu obžalovanému a to jednak tú skutočnosť, že obžalovaný na hlavnom
pojednávaní pred súdom prvého stupňa urobil vyhlásenie o svojej vine, ktoré súd podľa
§ 257 ods. 6 Tr. por. prijal. Taktiež vzal do úvahy, že ide o mladého človeka (v čase skutku
mal 25 rokov), v mieste svojho bydliska má inak vcelku dobrú povesť a hľadí sa na neho
akoby nebol odsúdený s tým, že pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je v stave
remízy. Odvolací súd ďalej pri rozhodovaní o otázke, aký trest je pre obžalovaného
primeraným v rámci zabezpečenia jeho prevýchovy do budúcna, aby sa už nedopúšťal
ďalšej trestnej činnosti z hľadiska vyššie uvedených ustanovení Trestného zákona,
hodnotiac všetky skutočnosti vzťahujúce sa k jeho osobe, najmä z hľadiska základných
zásad ukladania trestov v zmysle § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., ako je vyššie uvedené, dospel
k záveru, že na jeho prevýchovu je potrebné pôsobiť naň pôsobiť nepodmienečným trestom
odňatia slobody. Krajský súd hodnotiac okolnosti prípadu, spôsob spáchania činu
obžalovaným, jeho následok, ako aj zavinenie obžalovaného – predovšetkým s poukazom na
spôsobený následok dospel k záveru, že na jeho prevýchovu bude dostatočným mimoriadne
znížený trest odňatia slobody po zohľadnení ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. (ustanovenie
o použití tzv. asperačnej zásady pri ukladaní trestu odňatia slobody) vo výmere 4 rokov
nepodmienečne. Nebolo by na mieste ukladať trest miernejší, keďže sa obžalovaný dopustil
dvoch skutkov z ktorých jeden je zločinom a útok smeroval proti osobnej slobode, integrite
človeka s narušením jeho majetkových práv za súčasného naplnenia dvoch kvalifikačných
znakov uvedených v osobitných kvalifikačných pojmoch § 138 písm. a/ Tr. zák. a v § 139
ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a ktoré sú súčasťou kvalifikovanej skutkovej podstaty spáchaného
zločinu.
Keďže obžalovaný nebol doposiaľ vo výkone trestu odňatia slobody, zaradil ho
odvolací súd na účely jeho výkonu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia tak, ako to
deklaruje ustanovenie § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.“
Ústavný súd konštatuje, že úlohou všeobecných súdov rozhodujúcich o vine a treste
nie je plniť očakávania osôb braných na zodpovednosť za protiprávne konania. Povinnosťou
týchto súdov konkrétne pri ukladaní trestov je, aby vzhliadli na závažnosť trestného činu
a jeho následky, ktoré by mali byť priamo úmerné uloženému trestu. V tomto ohľade musia
mať všeobecné súdy na pamäti zásadu proporcionality, aby sa trest uložený neminul účelu
(m. m. III. ÚS 4/2011).
Podľa názoru ústavného súdu aj v tomto prípade krajský súd postupoval v súlade
so zásadami ukladania trestov, prihliadol na poľahčujúcu okolnosť, trest vymeral v rámci
zákonom ustanovenej trestnej sadzby a prihliadol na skutočnosť, že konaním sťažovateľa
došlo k spáchaniu dvoch trestných činov, ako aj na ich následky, samotnú osobu
sťažovateľa a jeho doterajší život, ako i bezúhonnú minulosť. Na základe toho dospel k
záveru, podľa ktorého sťažovateľovi uložil nepodmienečný trest odňatia slobody.
Vychádzajúc z námietok sťažovateľa, ktoré boli konfrontované so závermi krajského
súdu, dospel ústavný súd k presvedčeniu, že rozsudok krajského súdu z 31. júla 2012 je
potrebné považovať za odôvodnený, za súladný so zákonom, a preto aj konformný
s obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. októbra 2012