Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 521/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. K., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr.

P. S., M., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 31. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra

2012 doručená sťažnosť R. K., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. P. S., M., vo veci namietaného porušenia jeho práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4

To 71/2012 z 31. júla 2012 (ďalej len „rozsudok z 31. júla 2012“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Malacky (ďalej

len „okresný súd“) sp. zn. z 22. augusta 2011 (ďalej len „rozsudok

z 22. augusta 2011“) bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu lúpeže podľa

a a a z prečinu nedovolenej výroby omamných

a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa

a zároveň mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia

slobody v trvaní 5 rokov.

Proti výroku o treste uvedeného rozsudku z 22. augusta 2011 podal sťažovateľ

odvolanie, v ktorom poukázal na to, že okresný súd mal v tomto prípade aplikovať § 39

ods. 3 písm. d) , podľa ktorého mal tento súd možnosť znížiť mu trest

pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej (na trest odňatia slobody

nie kratší ako dva roky, pokiaľ je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej

sadzby trestu odňatia slobody aspoň päť rokov). Okresný súd však aplikoval v danom

prípade , keď zrejme vychádzal z dolnej hranice

trestnej sadzby určenej použitím asperačnej zásady podľa .

Podľa sťažovateľa v tomto prípade bola namieste aplikácia ,

pri ktorej je potrebné prihliadať len na dolnú hranicu trestnej sadzby trestného činu

prísnejšieho, čo je v danom prípade sedem rokov, a z tohto dôvodu mal okresný súd pri

určení druhu a výmery trestu vychádzať z ustanovenia § 39 ods. 3 písm. d) Trestného

zákona, pričom v takomto prípade mal možnosť sťažovateľovi uložiť trest odňatia slobody

s podmienečným odkladom alebo s podmienečným odkladom s probačným dohľadom.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 25. januára 2012 (ďalej len „uznesenie

z 25. januára 2012“) zamietol odvolanie sťažovateľa podľa

ako nedôvodné.

Podľa sťažovateľa zo znenia a

vyplýva, že „limitácia zmierňovacieho ustanovenia vyjadrená v ustanovení § 39 ods. 3

, určuje minimálnu hranicu trestnej sadzby, ktorú súd musí uložiť.

V ustanoveniach , ako aj v ustanovení

písm. d) sa spomína dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody,

ktorá je uvedená v osobitnej časti . Asperačná zásada zakotvená v

ods. 2 sa z pohľadu systematiky nachádza v jeho prvej,

všeobecnej časti. Teda nie v osobitnej časti. Preto, ak súd rozhoduje o mimoriadnom znížení

trestu, by mal vychádzať pri aplikácii ustanovenia

zo základných sadzieb konkrétnych trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného

zákona a nie zo sadzieb, ktoré vzniknú po aplikácii asperačnej zásady.“.

Na základe sťažovateľom podaného dovolania v predmetnej veci rozhodoval

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý rozsudkom

sp. zn. z 9. mája 2012 (ďalej len „rozsudok z 9. mája 2012“) uznesenie

krajského súdu z 25. januára 2012 zrušil, pretože ním bol porušený zákon v § 319 Trestného

poriadku a v neprospech sťažovateľa, zároveň

prikázal krajskému súdu, aby vo veci ďalej konal a rozhodol, a taktiež zrušil aj ďalšie

rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,

ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Následkom rozsudku najvyššieho súdu z 9. mája

2012 bol sťažovateľ prepustený z výkonu trestu odňatia slobody.

Krajský súd v predmetnej veci opätovne rozhodol na verejnom zasadnutí rozsudkom

sp. zn. z 31. júla 2012 tak, že zrušil rozsudok okresného súdu z 22. augusta

2011, sťažovateľovi uložil úhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov

so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a uložil mu trest

prepadnutia veci. Uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody krajský súd odôvodnil

poukazom na znenie , podľa ktorého má trest zabezpečiť

ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti

a vytvorí podmienky na jeho prevýchovu na to, aby viedol riadny život a súčasne iných

odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa

spoločnosťou. Zároveň krajský súd v tejto súvislosti pri svojom rozhodovaní o treste

zohľadnil aj použitie asperačnej zásady a taktiež spôsobený následok.

Prostredníctvom obhajcu sťažovateľ s poukazom na rozsudok najvyššieho súdu

z 9. mája 2012, ako aj na osobné pomery sťažovateľa, krajskému súdu navrhoval, aby zrušil

rozsudok okresného súdu vo výroku o treste a sám rozhodol tak, že sťažovateľovi uloží

podmienečný trest odňatia slobody s probačným dohľadom v maximálnej možnej výške.

V súčasnej dobe je sťažovateľ opätovne vo výkone trestu odňatia slobody.

Podľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu z 31. júla 2012 došlo k porušeniu jeho

práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré zaručuje osobe obvinenej

z trestného činu aj právo na spravodlivé rozhodnutie vo vzťahu k primeranosti trestu

z hľadiska jeho druhu a výmery.

Krajský súd v rozsudku z 31. júla 2012 pri rozhodovaní o treste prihliadol

na skutočnosť, že sťažovateľ sa ku spáchaniu skutku v plnom rozsahu priznal, a to napriek

tomu, že v tomto smere nebola dôkazná situácia úplne jasná. V tejto súvislosti krajský súd

taktiež poukázal na osobné pomery sťažovateľa konštatujúc, že ide o mladého človeka

s dobrou povesťou, ktorý bol dosiaľ bezúhonný. Následne krajský súd s poukazom na § 34

ods. 1 dospel k záveru, že na prevýchovu sťažovateľa je potrebné pôsobiť

nepodmienečným trestom odňatia slobody.

S uvedeným záverom krajského súdu sa podľa sťažovateľa nemožno stotožniť,

pretože nezohľadňuje dôležité skutočnosti, a síce že skutky, ktoré sťažovateľ spáchal, sa

stali už v roku 2009 a od toho času sa sťažovateľ nedopustil žiadnej inej trestnej ani

protiprávnej činnosti, ďalej že po spáchaní trestnej činnosti sa sťažovateľ zamestnal

a v správe jeho posledného zamestnávateľa – spoločnosti S., s. r. o., D., je hodnotený

pozitívne ako svedomitý a spoľahlivý pracovník, ktorý bude v prípade jeho zotrvania na

slobode ihneď zamestnaný. Z tohto pohľadu má uložený nepodmienečný trest odňatia

slobody pre sťažovateľa „nedozierne následky“.

Krajský súd taktiež pri svojom rozhodovaní zohľadnil ustanovenie § 41 ods. 2

, t. j. použitie tzv. asperačnej zásady, ktorej účelom by malo byť sprísnenie

trestov u najnebezpečnejších zločincov, a tak zefektívniť boj zo závažnou organizovanou

trestnou činnosťou. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že pri rozhodovaní o treste je

nevyhnutné zobrať do úvahy osobu páchateľa, ako aj okolnosti spáchaných skutkov.

V predmetnej veci sa v prípade sťažovateľa „isto nejedná o takéhoto páchateľa“, ale ide

o mladého človeka s dobrou povesťou v mieste bydliska, na ktorého sa hľadelo, akoby

súdne trestaný nebol. Okrem uvedeného pred svojím nástupom do výkonu trestu odňatia

slobody (28. februára 2012) sťažovateľ nepretržite riadne pracoval od 4. marca 2011, čím

jednoznačne preukázal snahu po svojej náprave, a preto ho nemožno zaradiť do kategórie

nebezpečných zločincov. Z hľadiska zabezpečenia nápravy sťažovateľa by preto

postačovalo uloženie trestu s podmienečným odkladom.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že rozsudkom krajského súdu z 31. júla 2012 došlo k porušeniu jeho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, uvedený rozsudok zruší

a vec vráti späť krajskému súdu na rozhodnutie, prikáže krajskému súdu, aby sťažovateľa

z výkonu trestu odňatia slobody neodkladne prepustil a uhradil právnemu zástupcu trovy

konania na jeho účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených (ďalej len „“), ale

spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie

takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa, v ktorej namietal

porušenie svojho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 31.

júla 2012. K porušeniu uvedeného práva sťažovateľa malo dôjsť v dôsledku toho, že mu

rozsudkom krajského súdu z 31. júla 2012 bol uložený neprimeraný trest, pretože z hľadiska

zabezpečenia jeho nápravy v tejto veci postačovalo, aby mu bol uložený trest

s podmienečným odkladom.

Ústavný súd musel preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posúdiť,

či rozsudkom krajského súdu z 31. júla 2012 mohlo v danom prípade dôjsť k takému

závažnému pochybeniu zo strany krajského súdu, ktoré by signalizovalo možnosť vysloviť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie porušenie sťažovateľom označených práv.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 31. júla 2012 vo vzťahu k dôvodom,

ktoré ho viedli k uloženiu trestu sťažovateľovi, najprv poukázal na znenie § 38 ods. 2, § 39

ods. 1, , a a a uviedol:

„V súvislosti s výmerou trestu odňatia slobody obžalovanému krajský súd dospel k záveru,

že v súlade s ustanovením § 34 ods. 1 Tr. zák., ktorý upravuje základné zásady ukladania

trestov je možné na prevýchovu obžalovaného pôsobiť trestom odňatia slobody pod dolnou

hranicou ustanovenia § 188 ods. 2 Tr. zák. pri uplatnení tzv. asperačnej zásady podľa § 41

ods. 2 Tr. zák. za predchádzajúceho použitia zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 3

písm. d/ Tr. zák. vychádzajúc zo základnej sadzby 7 rokov až 12 rokov a to vo výmere 4

rokov nepodmienečne.

Krajský súd pri rozhodovaní zohľadnil všetky skutočnosti majúce význam pre

ukladanie trestu obžalovanému a to jednak tú skutočnosť, že obžalovaný na hlavnom

pojednávaní pred súdom prvého stupňa urobil vyhlásenie o svojej vine, ktoré súd podľa

prijal. Taktiež vzal do úvahy, že ide o mladého človeka (v čase skutku

mal 25 rokov), v mieste svojho bydliska má inak vcelku dobrú povesť a hľadí sa na neho

akoby nebol odsúdený s tým, že pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je v stave

remízy. Odvolací súd ďalej pri rozhodovaní o otázke, aký trest je pre obžalovaného

primeraným v rámci zabezpečenia jeho prevýchovy do budúcna, aby sa už nedopúšťal

ďalšej trestnej činnosti z hľadiska vyššie uvedených ustanovení ,

hodnotiac všetky skutočnosti vzťahujúce sa k jeho osobe, najmä z hľadiska základných

zásad ukladania trestov v zmysle § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., ako je vyššie uvedené, dospel

k záveru, že na jeho prevýchovu je potrebné pôsobiť naň pôsobiť nepodmienečným trestom

odňatia slobody. Krajský súd hodnotiac okolnosti prípadu, spôsob spáchania činu

obžalovaným, jeho následok, ako aj zavinenie obžalovaného – predovšetkým s poukazom na

spôsobený následok dospel k záveru, že na jeho prevýchovu bude dostatočným mimoriadne

znížený trest odňatia slobody po zohľadnení ustanovenia § 41 ods. 2 Tr. zák. (ustanovenie

o použití tzv. asperačnej zásady pri ukladaní trestu odňatia slobody) vo výmere 4 rokov

nepodmienečne. Nebolo by na mieste ukladať trest miernejší, keďže sa obžalovaný dopustil

dvoch skutkov z ktorých jeden je zločinom a útok smeroval proti osobnej slobode, integrite

človeka s narušením jeho majetkových práv za súčasného naplnenia dvoch kvalifikačných

znakov uvedených v osobitných kvalifikačných pojmoch § 138 písm. a/ Tr. zák. a v § 139

ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a ktoré sú súčasťou kvalifikovanej skutkovej podstaty spáchaného

zločinu.

Keďže obžalovaný nebol doposiaľ vo výkone trestu odňatia slobody, zaradil ho

odvolací súd na účely jeho výkonu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia tak, ako to

deklaruje ustanovenie § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.“

Ústavný súd konštatuje, že úlohou všeobecných súdov rozhodujúcich o vine a treste

nie je plniť očakávania osôb braných na zodpovednosť za protiprávne konania. Povinnosťou

týchto súdov konkrétne pri ukladaní trestov je, aby vzhliadli na závažnosť trestného činu

a jeho následky, ktoré by mali byť priamo úmerné uloženému trestu. V tomto ohľade musia

mať všeobecné súdy na pamäti zásadu proporcionality, aby sa trest uložený neminul účelu

(m. m. ).

Podľa názoru ústavného súdu aj v tomto prípade krajský súd postupoval v súlade

so zásadami ukladania trestov, prihliadol na poľahčujúcu okolnosť, trest vymeral v rámci

zákonom ustanovenej trestnej sadzby a prihliadol na skutočnosť, že konaním sťažovateľa

došlo k spáchaniu dvoch trestných činov, ako aj na ich následky, samotnú osobu

sťažovateľa a jeho doterajší život, ako i bezúhonnú minulosť. Na základe toho dospel k

záveru, podľa ktorého sťažovateľovi uložil nepodmienečný trest odňatia slobody.

Vychádzajúc z námietok sťažovateľa, ktoré boli konfrontované so závermi krajského

súdu, dospel ústavný súd k presvedčeniu, že rozsudok krajského súdu z 31. júla 2012 je

potrebné považovať za odôvodnený, za súladný so zákonom, a preto aj konformný

s obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2012