Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 415/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. októbra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a zo sudcov Miroslava Duriša

(sudca spravodajca) a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Ľudovítom

Štanglovičom, Jarmočná 2264/3, Šaľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Galanta

sp. zn. z 25. apríla 2018, uznesením Krajského súdu v Trnave

sp. zn. zo 6. septembra 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 10. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. augusta 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 25. apríla 2018

(ďalej len „napadnutý rozsudok“), uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. zo 6. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského

súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 10. júla 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom bol

sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1

písm. a), ods. 3 písm. d) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) s poukazom na a .

Podľa s použitím ,

mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného

zákona bol pre výkon tohto trestu zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody

s minimálnym stupňom stráženia. Podľa ,

mu bolo uložené protitoxikomanické ochranné liečenie ústavnou formou. Z napadnutého

rozsudku okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ na hlavnom pojednávaní vyhlásil

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), že je vinný zo spáchania predmetného skutku,

preto okresný súd nevykonal ďalšie dokazovanie vo vzťahu k výrokom o vine.

3. Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o

ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením zo 6. septembra 2018 tak, že ho

zamietol. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením z 10. júla 2019 tak, že ho odmietol.

4. Sťažovateľ namieta, že konajúce súdy postupovali arbitrárne, keďže

„nerešpektovali zákonné ustanovenia a nezohľadnili zákonom stanovené kritériá

pre ukladanie trestu.“. V tomto smere sťažovateľ poukazuje na svoju argumentáciu

na hlavnom pojednávaní, kde žiadal, aby mu nebol uložený nepodmienečný trest odňatia

slobody – argumentoval, že si uvedomil svoje pochybenie a snaží sa o nápravu vzťahov

s poškodenými – rodičmi a sestrou. Dochádza medzi nimi k obmedzenému kontaktu

a poškodení sa mu snažia pomôcť pri liečbe jeho závislosti a celkovej prevýchove. Okresný

súd však uložil nepodmienečný trest odňatia slobody, prihliadol na dĺžku obdobia páchania

trestnej činnosti, okruh poškodených a intenzitu trestnej činnosti. Z týchto dôvodov

neaplikoval a neznížil trest pod dolnú hranicu trestu

ustanoveného . Krajský súd sa s týmto právnym záverom okresného

súdu stotožnil.

5. Sťažovateľ v rámci konania poukazoval na účel trestu spočívajúci

v tzv. individuálnej prevencii, teda prevýchove páchateľa, ktorý by mal mať prioritné

postavenie. Tiež poukazoval na zásadu v zmysle , podľa ktorej

trest má zasahovať len páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho

rodinu. Tvrdil, že nepodmienečný trest odňatia slobody sťaží možnosť resocializácie, ktorá

by mohla prebiehať v súčinnosti s rodinnými príslušníkmi. Rodičia a sestra sťažovateľa

v prehlásení z 15. decembra 2017 prejavili vôľu pomáhať sťažovateľovi pri jeho

resocializácii. Nepodmienečný trest odňatia slobody tiež zabráni v okamžitom absolvovaní

ochranného liečenia.

6. Podľa sťažovateľa mal okresný súd účinok individuálnej prevencie naplnený

v tom, že ho zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom

stráženia. Sťažovateľ namieta, že neprijatie dohody o vine a treste nemožno zohľadňovať

pri ukladaní trestu. Rovnako tak na hlavnom pojednávaní nebolo preukázané, že v dôsledku

správania sťažovateľa došlo k rozvratu manželstva rodičov sťažovateľa, „ide o arbitrárne

tvrdenie súdu. ...uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 7 rokov išlo

zo strany Okresného súdu Galanta o neprimeraný a izolovaný prostriedok generálnej

prevencie a morálneho odsúdenia sťažovateľa bez prihliadania na napĺňanie ostatných

funkcií trestu, ktoré sú týmto spôsobom marené.“.

7. Sťažovateľ tiež poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu,

podľa ktorého je riešenie vzťahov medzi sťažovateľom a poškodenými vecou dlhodobej

práce a odbornej pomoci štátnych orgánov. Krajský súd teda akceptoval dôležitosť

individuálnej prevencie, pritom ale neuviedol žiadne argumenty, ktoré by odôvodňovali

uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody s ohľadom na naplnenie tejto funkcie

trestu. Podľa krajského súdu podmienenčný trest odňatia slobody by maril naplnenie

generálnej prevencie. Sťažovateľ uvádza, že vyjadril ochotu absolvovať ochranné liečenie

ústavnou formou, čím by bol dosiahnutý účel z hľadiska individuálnej aj generálnej

prevencie, keďže by bol na určitý čas izolovaný od spoločnosti. Krajský súd sa s týmto

návrhom nijako nevysporiadal.

8. Podľa sťažovateľa nepodmienečný trest odňatia slobody by mal byť poslednou

možnosťou, keďže smeruje len k izolácii páchateľa od spoločnosti a navyšovaniu finančnej

záťaže štátu. Zároveň je nižšia pravdepodobnosť prevýchovy páchateľa, keďže sa nachádza

v spoločnosti iných páchateľov. Na druhej strane pri uložení podmienečného trestu odňatia

slobody v kombinácii s uložením primeraných povinností a obmedzení a s ingerenciou

rodiny a sociálnych pracovníkov štátnych orgánov je vyššia pravdepodobnosť úspešnej

prevýchovy páchateľa. Na tomto základe sa sťažovateľ domnieva, že bolo potrebné

pre naplnenie všetkých funkcií trestu „uložiť trest odňatia slobody s podmienečným

odkladom s primeranými povinnosťami a obmedzeniami a zároveň mu týmto umožniť

bezodkladne vykonať ochranné liečenie ústavnou formou... uloženie trestu odňatia slobody

má výrazne negatívny vplyv na rodinu sťažovateľa, nakoľko rodičia a sestra sťažovateľa

odlúčením od sťažovateľa výrazne psychicky trpia, pričom bolo preukázané, že majú

eminentný záujem na trávení času so sťažovateľom za účelom pomoci mu v resocializácii

a zapojení sa do riadneho života.

Nakoľko sa teda Okresný súd Galanta. Krajsky súd v Trnave a Najvyšší súd SR

riadne nezaoberali otázkou uloženia trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom

vzhľadom na individuálnu prevenciu sťažovateľa ako jednu z funkcií trestu podľa § 34

ods. 1 a nezohľadnili vplyv uloženia nepodmienečného trestu odňatia

slobody na rodinu sťažovateľa podľa , prehliadali zákonom

ustanovené pravidlá pre ukladanie trestu podľa čím porušili tým právo

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa SR a

Dohovoru...“.

9. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 10. 07. 2019...

- uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -505 zo dňa 06. 09. 2018...

- rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. -480 zo dňa 25. 04. 2018 boli

porušené základné práva sťažovateľa podľa SR a

Dohovoru... a

zrušil... uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 10. 07. 2019,

uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -505 zo dňa 06. 09. 2018

ako aj rozsudok Okresného súdu Galanta č. k. -480 zo dňa 25. 04. 2018 a vrátil

vec Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie.

... uložil povinnosť Najvyššiemu súdu SR, Krajskému súdu v Trnave a Okresnému

súdu Galanta povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v celkovej výške 415,51 Eur... na účet jeho právneho zástupcu do jedného

mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

II.

Právomoc ústavného súdu, relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská

v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

13. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd a právomoc všeobecných súdov

je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

15. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. , , , ,

, ).

16. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , , , , ,

).

17. V rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti ústavný súd poukazuje

na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Už uvedené závery zahŕňajú aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli

vydané v priebehu príslušného súdneho konania (). Vychádzajúc

z uvedeného, pre posúdenie ústavnej udržateľnosti záverov krajského súdu v napadnutom

uznesení zo 6. septembra 2018 sa ústavný súd v potrebnom rozsahu oboznámil

s napadnutým rozsudkom okresného súdu z 25. apríla 2018.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

z 25. apríla 2018

20. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity všeobecne vymedzeného v časti II tohto

uznesenia je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 132

ods. 2 (m. m. , ).

21. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že napadnutý rozsudok

okresného súdu – vo výroku o treste – bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného

krajským súdom na základe sťažovateľom podaného odvolania a v špecifikovanom rozsahu

aj súdneho prieskumu najvyšším súdom na základe podaného dovolania. O odvolaní

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením zo 6. septembra 2018 a o dovolaní rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením z 10. júla 2019. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti

namietaného porušenia označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu je teda

podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . Uplatnenie

predovšetkým plnej právomoci krajského súdu vylučuje, aby v uvedenej veci rozhodoval

ústavný súd, preto ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

podľa a podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

III.2 Špecifické východiská v judikatúre ústavného súdu

22. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ,

, ).

23. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.

Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený

stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma.

24. Z pohľadu ústavnoprávneho teda treba určiť povahu prípadov, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie

základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých

noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých

sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady

svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva (m. m. , ). Inými

slovami, v prípadoch posudzovania individuálnych sťažností podľa nie

je úlohou ústavného súdu preskúmavať príslušné právne predpisy a prax in abstracto,

ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie konkrétneho prípadu na účely

zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované alebo sa dotkli sťažovateľa,

viedol k porušeniu a príslušných medzinárodných zmlúv.

25. Ústavný súd ďalej konštatuje, že úlohou všeobecných súdov rozhodujúcich o

vine a treste nie je plniť očakávania osôb braných na zodpovednosť za protiprávne konania.

Povinnosťou týchto súdov konkrétne pri ukladaní trestov je, aby vzhliadli na závažnosť

trestného činu a jeho následky, ktoré by mali byť priamo úmerné uloženému trestu. V tomto

ohľade musia mať všeobecné súdy na pamäti zásadu proporcionality, aby sa uložený trest

neminul účelu (m. m. , ).

III.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

zo 6. septembra 2018

26. Sťažovateľ v tejto časti ústavnej sťažnosti namieta výšku uloženého trestu,

domnieva sa, že boli dané dôvody na uloženie trestu odňatia slobody s podmienečným

odkladom jeho výkonu, prípadne na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody a jeho

uloženie pod dolnou hranicou trestu ustanoveného . Podľa sťažovateľa

konajúce súdy nerešpektovali zákonné ustanovenia a zákonom stanovené kritériá

pre ukladanie trestu.

27. Krajský súd v napadnutom uznesení poukázal na odôvodnenie napadnutého

rozsudku okresného súdu a na odvolacie námietky sťažovateľa. Dospel k záveru, že okresný

súd zistil poľahčujúce okolnosti správne. Podľa krajského súdu poľahčujúcu okolnosť

podľa , t. j. vedenie riadneho života pred spáchaním skutku,

sťažovateľovi nebolo možné priznať, „keď z evidencie priestupkov vyplýva, že v priebehu

posledných piatich rokov bol 10 krát uznaný za vineného zo spáchania priestupkov a to tak

priestupkov proti majetku, ako aj priestupkov na úseku cestnej dopravy a priestupkov proti

občianskemu spolunažívaniu. Takéto správanie sa obžalovaného nemožno nijakým

spôsobom vyhodnotiť tak, že by viedol riadny život.“.

28. Krajský súd nepovažoval za pochybenie okresného súdu to, že vo výroku o treste

citoval . Námietka sťažovateľa, „ktorá sa týka súčasného

použitia § 208 ods. 1 a príslušného písmena, t. j. a ) až e) a odseku 3 tohto paragrafu,

má relevanciu vo vzťahu k výroku o vine, nie k výroku o treste. Ustanovenie § 208 ods. 3

vymedzuje trestnú sadzbu, v rámci ktorej, po príslušnej úprave podľa §

38 ods. 2 , má byť trestu ukladaný. Pokiaľ teda okresný súd ukladal

obžalovanému trest podľa , s použitím príslušných ustanovení

a 38 , postupoval v súlade so zákonom.“.

29. Krajský súd uviedol, že s otázkou mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39

sa okresný súd dostatočne vysporiadal. V tomto smere zopakoval, že išlo

najmä o dĺžku obdobia, po ktorú sťažovateľ trestnú činnosť páchal, široký okruh

poškodených a závažnosť následkov spôsobených trestnou činnosťou. Krajský súd ďalej

uviedol, že sťažovateľ „svojím konaním, za ktoré bol uznaný vinným naplnil hneď

2 zákonné znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty .

Aj odvolací súd zdôrazňuje, že dôležitou skutočnosťou, ktorá ovplyvňovala správanie sa

obžalovaného, bola jeho závislosť na návykových látkach, o ktorej obžalovaný vedel,

no počas obdobia, v ktorom páchal trestnú činnosť, odmietol sa podrobiť

protitoxikomanickému liečeniu. Odvolací súd preto nie je presvedčený, že aktuálny postoj

obžalovaného k jeho trestnej činnosti, je úprimný a pevný a je do značnej miery ovplyvnený

tým, že obžalovaný si vykonáva väzbu a je vo vynútenej abstinencii.“. Krajský súd ďalej

poukázal na judikatúru všeobecných súdov, podľa ktorej pre mimoriadne zníženie trestu

je potrebné ustáliť mimoriadne okolnosti prípadu, t. j. okolnosti, ktoré sa pri posudzovanej

trestnej činnosti bežne nevyskytujú alebo len v ojedinelých prípadoch, alebo pomery

páchateľa majú tento postup odôvodniť. Krajský súd dospel k záveru, že „žiadne

z okolností, na ktorej odvolateľ poukazuje vo svojom odvolaní nemožno hodnotiť

ako mimoriadne z pohľadu ich výskytu v obdobných prípadoch. Rovnako odvolací súd

nezistil ani žiadne pomery páchateľa, ktoré by bezprostredne súviseli s osobou páchateľa

a nesúviseli by s trestnou činnosťou a ktoré by umožňovali použitie ustanovenia § 39 ods. 1

. Riešenie vzťahov medzi obžalovaným a poškodenými osobami je vecou

dlhodobej práce zo strany tak obžalovaného ako aj poškodených, ale najmä odbornej

pomoci štátnych orgánov, ktoré by sa tiež mali podieľať na resocializácii obžalovaného.

Samotná skutočnosť, že postoj poškodených osôb voči obžalovanému je ústretový, nedáva

záruku jeho skutočnej nápravy. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť aj účel takzvanej

generálnej prevencie, ktorú vo svojom rozsudku zdôraznil už prvostupňový súd. Uloženie

podmienečného trestu odňatia slobody za tak závažnú trestnú činnosť, by v podstate

negovalo naplnenie účelu takzvanej generálnej prevencie.“.

30. Okresný súd v napadnutom rozsudku z 25. apríla 2018 uviedol,

že za poľahčujúcu okolnosť považoval priznanie sťažovateľa a oľutovanie jeho

protiprávneho konania, priťažujúcu okolnosť v prejednávanej veci nezistil. Vzhľadom

na uvedené uložil trest odňatia slobody pri dolnej hranici trestnej sadzby. Dôvody

na mimoriadne zníženie trestu nezistil, poukázal na to, že sťažovateľ je s rodinnými

príslušníkmi – poškodenými v osobnom kontakte pri návštevách a v telefonickom kontakte.

Osobitne následne poukázal „na dĺžku obdobia, po ktoré bola spáchaná trestná činnosť

(od roku 2009 do januára 2017), na okruh poškodených a intenzitu páchanej trestnej

činnosti. Ide o veľmi dlhé časové obdobie, po ktoré týral svojich rodinných príslušníkov.

V dôsledku jeho správania sa došlo k rozvratu manželstva rodičov z dôvodu častých hádok

kvôli obžalovanému ako aj k rozpredaniu šperkov a iných hnuteľných vecí patriacich

rodičom. Nielen slovné útoky boli z jeho strany voči poškodenými, ale aj fyzicky

ich atakoval a odmietol ísť na protitoxikomanické liečenie. V rámci prípravného

konania uzavrel aj dohodu o vine a treste s prokurátorom Okresnej prokuratúry Galanta

dňa 04. 10. 2017, avšak na verejnom zasadnutí Okresného súdu Galanta dohodu neprijal

(dohodnutý bol trest odňatia slobody v trvaní štyri roky a osem mesiacov). V prípade

obžalovaného pri uložení trestu treba poukázať aj na jeho morálne odsúdenie spoločnosťou

a nielen na zmenené rodinné vzťahy počas trvania väzby. K obžalovanému zo strany

poškodených je rodinné puto, a je ľudskou vlastnosťou, po čase tyranovi odpustiť, hlavne

keď ho vidia v priestoroch väznice resp. v putách na súde.“.

31. Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že krajský

súd a okresný súd venovali námietkam sťažovateľa náležitú pozornosť a vysporiadali sa

s nimi. Ústavný súd konštatuje, že v predmetnom trestnom konaní – pri ukladaní trestu

a pri posudzovaní odvolacích námietok sťažovateľa – poskytli konajúce súdy sťažovateľovi

primeranú odpoveď na všetky jeho argumenty týkajúce sa výšky trestu a tiež možnosti

mimoriadneho zníženia trestu podľa . Myšlienkové úvahy krajského

súdu a okresného súdu v týchto smeroch sú zrozumiteľné, možno spätne preskúmať, akým

spôsobom dospeli k záveru o uložení konkrétnej výmery trestu odňatia slobody

a nemožnosti aplikácie . Ústavný súd právne závery krajského súdu

v spojení s právnymi závermi okresného súdu týkajúce sa výšky uloženého trestu

nepovažuje za arbitrárne a ani zjavne neodôvodnené, preto sú ústavne udržateľné.

III.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

z 10. júla 2019

32. Sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie

na základe dovolacieho dôvodu podľa .

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dovolanie odôvodnil

rovnakými dôvodmi ako svoje odvolanie. Ústavný súd v tomto smere dodáva, že odvolacia

a dovolacia argumentácia sa v zásade zhoduje s jeho argumentáciou v ústavnej sťažnosti.

Sťažovateľ takto namieta výšku uloženého trestu a to, že boli dané dôvody na mimoriadne

zníženie trestu podľa .

33. Najvyšší súd v napadnutom uznesení z 10. júla 2019 v prvom rade poukázal

na to, že nemohol skúmať otázku právnej kvalifikácie skutku vzhľadom na vyhlásenie

sťažovateľa o vine. K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa uloženého trestu uviedol,

že tieto nezodpovedajú dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku. K námietke, že konajúce súdy neaplikovali , najvyšší súd

poukázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia uverejnené v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 1/2011 pod č. 5 a uviedol:

«„Moderačné ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu

odňatia slobody je síce hmotnoprávne, ale fakultatívneho charakteru, ktoré sa svojou

povahou a významom primkýna ku všeobecným hľadiskám stanoveným pre voľbu druhu

trestu a jeho výmery v , , a nasl. a túto dopĺňajú.

Na rozdiel od ustanovení kogentnej povahy akými sú napr. ustanovenia § 41, § 42

o ukladaní úhrnného, spoločného a súhrnného trestu alebo ustanovenie §

47 ods. 2 , ktoré sú taktiež hmotnoprávne a viažu sa tiež k rozhodovaniu o

treste, ho nemožno podradiť pod „nesprávne použitie iného hmotnoprávneho ustanovenia“

v zmysle .“

Dovolací súd dodáva, že pokiaľ nejde o situáciu, keď výrok o treste nemôže obstáť

v dôsledku toho, že je chybný výrok o vine, možno výrok o treste napadnúť z hmotnoprávnej

pozície zásadne len prostredníctvom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h)

. Vzájomný vzťah dovolacích dôvodov podľa

a je taký, že prvý z nich je všeobecným

hmotnoprávnym dôvodom a druhý špeciálnym hmotnoprávnym dôvodom vzťahujúcim sa

na výrok o treste... Pokiaľ teda ide o dovolanie podané obvineným, kde neuviedol ako dôvod

dovolania podľa , Najvyšší súd Slovenskej

republiky sa týmto dovolacím dôvodom ani nemohol zaoberať (§ 374 ods. 2 Trestného

poriadku).

Nad rámec nevyhnutného Najvyšší súd Slovenskej republiky však k dovolaciemu

dôvodu podľa dopĺňa:

Tento dovolací dôvod môže byť naplnený v dvoch alternatívach spočívajúcich v tom,

že obvinenému bol uložený za trestný čin zo spáchania ktorého bol uznaný za vinného

- trest vo výmere mimo trestnej sadzby alebo

- taký druh trestu, ktorý nepripúšťa.

Uloženie trestu mimo trestnej sadzby sa týka len tých odstupňovateľných trestných

činov, ktoré majú určitú sadzbu vymedzenú zákonom - trest odňatia slobody (§ 46 Trestného

zákona)...

Druhom trestu, ktorý zákon nepripúšťa sa rozumejú najmä prípady, kedy bol

obvinenému uložený niektorý z druhov trestov ( ) bez splnenia tých

podmienok, ktoré zákon predpokladá, t. j. pokiaľ v konkrétnom prípade určitému

páchateľovi za určitý trestný čin nebolo možné uložiť niektorý druh trestu s ohľadom

na jeho zvláštne zákonné podmienky (napríklad trest vyhostenia občanovi Slovenskej

republiky, trest zákazu činnosti za trestný čin, ktorý nebol spáchaný v súvislosti s touto

činnosťou, trest prepadnutia veci, ktorá nepatrí páchateľovi a pod.).»

34. Následne najvyšší súd špecificky uviedol tieto právne závery:

«Obvinený bol uznaný za vinného zo spáchania zločinu týrania blízkej osoby

a zverenej osoby podľa , s poukazom

na , , za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody

vo výmere od 7 (sedem) až do 15 (pätnásť) rokov, pričom následne za použitia poľahčujúcej

okolnosti (ustanovenia ) bol obvinenému uložený trest

odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov (po znížení hornej hranice o 1/3 výsledná

trestná sadzba vo výmere 7 rokov až 12 rokov a 4 mesiace). Obvinenému bol uložený trest

odňatia slobody vo výmere 7 rokov, a teda trest na spodnej hranici trestnej sadzby.

Z uvedeného zreteľne vyplýva, že obvinenému bol uložený taký druh trestu, ktorý Trestný

zákon pripúšťa a v rámci ustanovenej trestnej sadzby. Je teda nepochybné, že k naplneniu

dovolacieho dôvodu podľa nemohlo dôjsť

už z formálnych dôvodov.

... Dovolacím dôvodom podľa nemôže byť

len neprimeranosť trestu pociťovaná obvineným, na ktorú v podanom dovolaní poukazoval,

či už ako prísna alebo mierna, ak bol trest vymeraný v rozmedzí určitej trestnej sadzby.

Z ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu jednoznačne vyplýva,

že mimoriadne zníženie trestu nie je nárokovateľné, ale zákonodarca ponecháva na úvahu

konajúceho súdu, či pristúpi po zvážení okolností prípadu a pomerov páchateľa k aplikácii

daného ustanovenia. Nemožno preto považovať neaplikovanie tohto ustanovenia súdom

za porušenie práv obvineného... nemožno považovať žiadny z dovolacích dôvodov

za naplnený len z toho titulu, že obvinený pociťuje „akúsi krivdu“ neaplikovaním

ustanovenia , keď napokon Krajský súd v Trnave v napadnutom

uznesení erudovane, zrozumiteľne, presvedčivo a vyčerpávajúco odôvodnil, prečo sa

nestotožnil v trestnej veci obvineného s danosťou ustanovenia

o mimoriadnom znížení trestu zohľadňujúc aj .»

35. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu z 10. júla 2019 o odmietnutí dovolania sťažovateľa je dostatočné

a vyčerpávajúce – sťažovateľ dostal odpovede na ťažiskové právne otázky rámcujúce

predmetné dovolacie konanie. Právne závery najvyššieho súdu nie je potrebné zo strany

ústavného súdu dopĺňať alebo revidovať, naopak, ústavný súd môže na ne s ohľadom

na sťažnostné námietky sťažovateľa v plnom rozsahu odkázať, keďže podľa ústavného súdu

sú ústavne udržateľné a obsahujú relevantné a zrozumiteľne formulované právne

argumenty. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybenia

v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré

by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa

podľa a dohovoru.

36. V súvislosti s preskúmavaním napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný

súd poukazuje nad rámec veci aj na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane

zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv

sťažovateľa (napr. ).

IV.

Záver

37. Vychádzajúc predovšetkým zo skutočností uvedených v časti III.2, III.3 a III.4

tohto uznesenia, ústavný súd konštatuje, že nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli

k záveru o možnej príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom namietaným porušením

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

a napadnutým uznesením krajského súdu zo 6. septembra 2018 a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu z 10. júla 2019. Z uvedeného dôvodu ústavný súd už pri predbežnom

prerokovaní ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti podľa § 56 ods. 2 písm. g)

ako zjavne neopodstatnenú.

38. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu