Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 55/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti A. s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. J. Z.,

K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v

Košiciach sp. zn. z 31. augusta 2011, za účasti Krajského súdu v Košiciach,

takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti A., s. r. o., podľa

Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 31. augusta 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 31. augusta 2011

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti A., s. r.

o., trovy konania v sume 468,08 € (slovom štyristošesťdesiatosem eur a osem centov) na

účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. Z., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra

2011 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátkou JUDr. J. Z., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. zo 4. júla 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie

okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. augusta 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka má v trestnom konaní vedenom proti

obvinenému Ing. J. B. (ďalej len „obvinený“), konateľovi spoločnosti W., s. r. o., K., pre

podozrenie zo spáchania trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 a 2

postavenie poškodenej.

Sťažovateľka si prostredníctvom svojho právneho zástupcu 5. októbra 2010 uplatnila

voči obvinenému náhradu škody vo výške 29 129,50 €. Nárok na náhradu škody

v označenom podaní podrobne špecifikovala; pozostáva z neuhradenej faktúry č. ...

vo výške 9 294,29 €, z príslušenstva tohto nároku, ktorým sú úroky z omeškania

a náklady sťažovateľky súvisiace s uplatnením predmetného nároku voči dlžníkovi,

spoločnosti W., s. r. o., K. (ďalej len „dlžník“), na okresnom súde v konaní vedenom pod

sp. zn. (súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia), ako aj

z neuhradenej faktúry č. ... vo výške 16 360,43 €, z príslušenstva tohto nároku, ktorým sú

úroky z omeškania a náklady sťažovateľky súvisiace s uplatnením predmetného nároku voči

dlžníkovi na okresnom súde v konaní vedenom pod sp. zn. (súdny

poplatok a trovy právneho zastúpenia), a napokon aj z nákladov poškodenej, ktoré súvisia

s uplatnením už uvedených nárokov v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom

JUDr. Ing. Š. V. (ďalej len „exekútor“) pod sp. zn. EX 6/09.

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Košice II (ďalej len „okresná prokuratúra“)

podala na obvineného obžalobu 3. mája 2011; trestná vec obvineného je vedená okresným

súdom súde pod sp. zn. .

Sťažovateľka už v rámci prípravného konania podala návrh na zaistenie majetku

a majetkových práv obvineného tak, aby bol zabezpečený jej nárok na uplatnenú náhradu

škody. Uznesením okresnej prokuratúry sp. zn. z 22. novembra 2010 bol návrh

sťažovateľky na zaistenie majetku a majetkových práv obvineného zamietnutý ako

nedôvodný. Proti zamietavému uzneseniu okresnej prokuratúry podala sťažovateľka

sťažnosť, ktorá bola uznesením sudcu okresného súdu pre prípravné konanie

sp. zn. z 3. februára 2011 zamietnutá ako nedôvodná.

Sťažovateľka sa tiež domáhala podnetom preskúmania postupu okresnej prokuratúry.

Krajská prokuratúra v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) na tomto základe

v prípise sp. zn. 1/1 KPt 248/11 z 13. apríla 2011 sťažovateľke oznámila, že uznesenie

okresnej prokuratúry z 22. novembra 2010 nemá oporu v zákone.

Po podaní obžaloby na obvineného podala sťažovateľka opätovne návrh na zaistenie

majetku a majetkových práv obvineného, ktorý bol uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 4. júla 2011 zamietnutý. Proti označenému uzneseniu okresného súdu

podala sťažovateľka sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. augusta 2011 zamietol.

Sťažovateľka nesúhlasí so záverom všeobecných súdov vyplývajúcim z namietaných

uznesení, podľa ktorého si svoj nárok na zaistenie majetku a majetkových práv obvineného,

ako aj nárok na náhradu škody v predmetnom trestnom konaní ako taký v trestnom konaní

vedenom proti obvinenému nemôže uplatňovať, keďže o jej nároku už bolo právoplatne

rozhodnuté v občianskoprávnom konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. a sp. zn. , ktoré sa skončili vydaním

právoplatných platobných rozkazov v prospech sťažovateľky (platobný rozkaz okresného

súdu sp. zn. z 15. decembra 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť

3. januára 2009, a platobný rozkaz okresného súdu sp. zn. z 18. decembra

2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. januára 2009).

Sťažovateľka tvrdí, že v označených občianskoprávnych konaniach sa rozhodovalo

o inom nároku sťažovateľky – neuhradení ceny diela voči inému subjektu – dlžníkovi,

právnickej osobe, kým v trestnom konaní si sťažovateľka uplatňuje svoj nárok na náhradu

škody spôsobenú trestným činom, ktorý síce súvisí s neuhradenými faktúrami č. ... a č. ...,

avšak ide o iný nárok, ktorý je uplatňovaný voči inému subjektu – obvinenému, fyzickej

osobe. „Ide o dva rôzne záväzkové vzťahy, ktoré majú rôzne subjekty a rôzny právny dôvod

ich vzniku“, uvádza sťažovateľka.

Sťažovateľka tiež poukazuje na skutočnosť, že z oznámení exekútora

zo 4. decembra 2009 a 18. novembra 2011 vyplýva, že nebol zistený žiadny hnuteľný ani

nehnuteľný majetok dlžníka, a pohľadávka sťažovateľky sa teda javí ako nedobytná.

Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd nijakým spôsobom nevysporiadal

v namietanom uznesení s jej argumentáciou týkajúcou sa rozdielnosti právneho titulu

a právneho dôvodu jej nároku, a preto považuje jeho rozhodnutie za arbitrárne.

Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že obvinený, ako to vyplynulo z jeho

výsluchu na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 4. novembra 2011, začal už prevádzať

svoj majetok, čo znižuje pravdepodobnosť uspokojenia nároku sťažovateľky na náhradu

škody.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti A. s. r. o. podľa Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 08. 2011, sp. zn.

porušené bolo.

II. Základné právo spoločnosti A. s. r. o. podľa Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd Uznesením Okresného súdu Košice II. zo dňa 04. 07. 2011, sp. zn.

porušené bolo.

III. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 08. 2011, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Košiciach alebo Okresný súd Košice II. je povinný uhradiť

spoločnosti A. s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom: tristo štrnásť

euro a osemnásť centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. Z. do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

VI. Krajský súd v Košiciach alebo Okresný súd Košice II. je povinný uhradiť

spoločnosti A. s. r. o. finančné zadosťučinenie v sume 3.300,- € (slovom: tritisíc tristo euro)

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -12 z 27. januára 2012 ju prijal na ďalšie konanie v časti týkajúcej sa

namietaného porušenia základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. augusta 2011

a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu

sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnému

súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu krajského

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn.

z 15. februára 2012 uviedol, že sťažnosť považuje za nedôvodnú. Vo vyjadrení okrem iného

poukázal na skutočnosť, že v prípade trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240

„je majetok dlžníka použitý k uspokojeniu veriteľov nerovnomerne

napriek tomu, že veritelia mali byť uspokojení pomerne a rovnomerne. V tejto súvislosti je

však potrebné uviesť, že u tohto trestného činu škodu predstavuje hodnota zmarenej

pohľadávky tej jej časti, ktorá by inak bola pomerne uspokojená.“.

Sťažovateľka si 5. októbra 2010 uplatnila nárok na náhradu škody, ktorej výšku

v tomto podaní špecifikovala. Predseda krajského súdu v tejto súvislosti vo svojom

vyjadrení ďalej uvádza, že „Z návrhu jednoznačne vyplýva, že škoda vznikla z titulu

čiastočného nezaplatenia faktúry č. ... zo dňa 30. 11. 2007 a úplného neuhradenia faktúry č.

... zo dňa 07. 07. 2008. Zo špecifikácie nároku na náhradu škody tak, ako je konkretizovaný

vo vyššie uvedenom podaní je zrejmé, že táto je úplne zhodná s výrokom platobného rozkazu

Okresného súdu Košice II sp. zn. -12, ako aj platobného rozkazu

Okresného súdu Košice II sp. zn. .

Poškodená strana A. s. r. o, K. teda duplicitne uplatnila v trestnom konaní proti

obvinenému Ing. J. B. totožný nárok na náhradu škody, o ktorom už bolo právoplatne

rozhodnuté vyššie uvedenými platobnými rozkazmi. S prihliadnutím na túto skutočnosť, na

takto uplatnený nárok na náhradu škody potom nemožno aplikovať ani postup podľa § 50

ods. 1

Poškodená strana v trestnom konaní neuplatnila nárok na náhradu škody súvisiaci

s nepomerným a nerovnomerným uspokojením jej pohľadávok vo vzťahu k ďalším veriteľom

uvedeným v skutkoch 1) a 2) obžaloby a tento ani v uvedenom rozsahu nevyčíslila, pričom

iba náhradu uvedenej škody možno uplatniť v trestnom konaní v súvislosti s trestným

stíhaním obvineného pre trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1, 2 Tr. zák.

Vzhľadom na uvedené máme za to, že uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa

31. 08. 2011 sp. zn. , ktorým podľa zamietol

sťažnosť poškodenej strany A. s. r. o, K. bola vyvrátená argumentácia poškodenej strany

týkajúca sa rozdielnosti právneho titulu a právneho dôvodu jej nároku uvedená v podanej

sťažnosti.“.

Po predchádzajúcej výzve ústavného súdu sťažovateľka v reakcii na vyjadrenie

predsedu krajského súdu doručila ústavnému súdu svoje stanovisko z 27. februára 2012,

z ktorého vyplýva, že trvá na tom, že nemožno stotožňovať jej nárok uplatnený

v občianskom súdnom konaní z titulu nezaplatenej ceny diela proti dlžníkovi s jej nárokom

na náhradu škody uplatneným voči obžalovanému v trestnom konaní. Sťažovateľka

vo svojom stanovisku zdôrazňuje, že krajský súd sa v napadnutom uznesení nijakým

spôsobom nevysporiadal s jej námietkami o rozdielnosti uplatnených nárokov a taktiež

v ňom uznesení absentuje argumentácia, prečo uplatnené nároky sťažovateľky považuje

krajský súd za totožné. Sťažovateľka nesúhlasí s názorom predsedu krajského súdu, že

škodou v prípade trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa je

hodnota zmarenej pohľadávky v tej jej časti, ktorá by bola inak pomerne uspokojená.

Sťažovateľka zastáva názor, že škodou v prípade trestného činu zvýhodňovania veriteľa

podľa je hodnota zmarenej pohľadávky v celosti. Vo svojom

stanovisku sťažovateľka poukazuje na záver znaleckého posudku Ing. A. B., ktorý bol

vypracovaný v trestnom konaní a z ktorého vyplýva, že dlžník mal v čase splatnosti

predmetných faktúr vystavených sťažovateľkou dostatok finančných prostriedkov na ich

plnú úhradu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. augusta 2011, ktorým tento súd

zamietol jej sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorým súd prvého stupňa nevyhovel

návrhu sťažovateľky na zaistenie majetku a majetkových práv obvineného.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnostiach podľa

konštantne zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tvorí integrálnu súčasť základného

práva na súdnu ochranu podľa právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. ,

). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnuté

uznesenie nie je arbitrárne a či ho krajský súd ústavne akceptovateľným a udržateľným

spôsobom zdôvodnil.

Pri preskúmavaní namietaného uznesenia krajského súdu ústavný súd vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal uznesenie okresného súdu

sp. zn. zo 4. júla 2011, ktorým bol návrh sťažovateľky na zaistenie majetku

a majetkových práv obvineného zamietnutý; v jeho odôvodnení sa okrem iného uvádza:

„Z obsahu spisu, aj zo samotného návrhu však vyplýva aj tá skutočnosť, že

poškodená spoločnosť si nárok na zaplatenie sumy 279.999,90 Sk (9.297,29 €)

s príslušenstvom - z faktúry č. ... zo dňa 30. 11. 2007, uplatnila v rozkaznom konaní

na Okresnom súde Košice II, ktorý platobným rozkazom zo dňa 15. 12. 2008

sp. zn. uložil odporcovi W., s. r. o. K. túto sumu spolu s prísl. zaplatiť a

tak isto si uplatnila aj nárok na zaplatenie sumy 492.874,20 Sk (16.360,43 € ) − z faktúry

č. ..., ktorý jej bol priznaný platobným rozkazom toho istého súdu zo dňa 18. 12. 2008 sp.

zn. voči odporcovi W., s. r. o. K. Obidva platobné rozkazy sú právoplatné,

skôr citovaný dňom 03. 01. 2009 a druhý dňom 08. 01. 2009. Priznané nároky poškodená

spoločnosť vymáhala v exekučnom konaní.

Návrh na náhradu škody, ktorá bola spôsobená trestným činom, nemožno podať, ak

bolo o tomto nároku už rozhodnuté v občianskom súdnom konaní, prípadne v inom konaní

( ), resp. ak takýto návrh bol aj napriek tomu podaný,

nemožno mu v trestnom konaní vyhovieť.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že o nároku poškodeného na náhradu majetkovej škody

vzniknutej neuhradením celej sumy vyfakturovanej poškodeným A. s. r. o. Spoločnosti W. s.

r. o. K. faktúrou č. ... (skutok 1/) a sumy vyfakturovanej faktúrou č. ... (skutok 2/) bolo

právoplatne rozhodnuté v inom konaní, nemožno ho teda uplatniť v tomto konaní (resp. v

prípade odsudzujúceho rozsudku nebude možné návrhu vyhovieť) a v dôsledku toho ani

zaistiť, preto súd v súlade s citovanými ustanoveniami zákona rozhodol tak, že návrh

poškodeného na zaistenie majetku a majetkových práv obžalovaného zamietol.“

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:

„... Poškodená spol. A., s. r. o. podala prostredníctvom splnomocnenkyne JUDr. J. Z.

na Okresnom súde Košice II. dňa 29. 6. 2011 návrh na zaistenie majetku a majetkových

práv obžalovaného Ing. J. B. z dôvodu zaistenia svojho nároku. Žiadosť odôvodnila tým, že

v trestnom konaní si riadne a včas uplatnila nárok na náhradu majetkovej škody, ktorá jej

vznikla z titulu čiastočného nezaplatenia faktúry č. ... zo dňa 30. 11. 2007 a úplného

nezaplatenia faktúry č. ... zo dňa 7. 7. 2008. V návrhu poškodený presne vyšpecifikoval svoj

nárok na náhradu majetkovej škody. Zaistiť svoj nárok navrhol z dôvodu obavy, že

uspokojenie jeho nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom bude zo strany

obžalovaného marené a sťažované. Obavu z marenia a sťažovania uspokojenia svojho

nároku odôvodnil poškodený najmä charakterom, rozsahom a spôsobom vykonania

trestného činu, za ktorý je obžalovaný stíhaný ako aj tým, že obžalovaný začal prevádzať

svoj majetok, pričom konkrétne označil pozemok.

Zaistenie nároku poškodeného upravuje Obžaloba okresného

prokurátora kladie za vinu obvinenému Ing. B. v bode 1/ obžaloby, že ako konateľ

spoločnosti W., s. r. o. K. poškodenej spoločnosti A., s. r. o. so sídlom K. spôsobil škodu

9.294,29 Eur (279.999,90 Sk) a v bode 2/ obžaloby škodu vo výške 16.360,426 Eur

(492.874,20 Sk).

Z obsahu spisu aj zo samotného návrhu poškodenej spoločnosti vyplýva, že Okresný

súd Košice II. vydal dňa 15. 12. 2008 platobný rozkaz sp. zn. , ktorým uložil

odporcovi W., s. r. o. K. zaplatiť navrhovateľovi A. s. r. o. 279.999,90 Sk s príslušenstvom a

dňa 18. 12. 2008 vydal platobný rozkaz sp. zn. , ktorým uložil odporcovi W.,

s. r. o. K. uhradiť spol. A. s. r. o. 492.874,20 Sk s príslušenstvom. Obidva platobné rozkazy

nadobudli právoplatnosť. Z uvedeného vyplýva, že sa už o nároku poškodeného na náhradu

škody rozhodlo právoplatne v inom konaní.

Táto skutočnosť bola odvolacím súdom preverená aj vyžiadaním spisov z Okresného

súdu Košice II. sp. zn. a .

V sa okrem iného uvádza, že zaistiť podľa ods. 1 nemožno nárok,

ktorý nemožno v trestnom konaní uplatniť.

upravuje oprávnenie poškodeného na uplatnenie nároku

na náhradu škody, pričom v sa uvádza, že návrh podľa ods. 3 nemožno

podať, ak bolo o nároku už rozhodnuté v občiansko-súdnom konaní alebo v inom

príslušnom konaní.

Okresný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z vyššie citovaných ustanovení.

O nároku poškodeného na náhradu škody bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní,

a preto krajský súd sťažnosť poškodenej spoločnosti A., s. r. o. zamietol.“

Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľky proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu je založená na tvrdení, podľa ktorého nárok na náhradu škody,

ktorý si uplatnila v trestnom konaní proti obvinenému, je iným nárokom, než jej nárok voči

dlžníkovi, ktorý si uplatnila občianskom súdnom konaní a o ktorom bolo právoplatne

rozhodnuté platobnými rozkazmi, a preto všeobecné súdy mohli a mali rozhodnúť o jej

návrhu na zaistenie majetku a majetkových práv obvineného, ak by pre takýto postup (teda

zaistenie majetku obvineného) boli splnené zákonné predpoklady.

Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého totožnosť veci,

resp. uplatňovaného nároku, je daná, ak je daná totožnosť účastníkov, predmetu konania

a ide o rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo. Nejde o totožnosť veci,

ak chýba čo len jeden znak totožnosti veci. Napríklad ak v konaní vystupujú tí istí účastníci,

predmetom konania je rovnaká suma, ale skutkovým základom v prvom návrhu je vrátenie

pôžičky a v druhom návrhu náhrada škody, nejde o totožnosť veci.

V posudzovanej veci nie je sporné, že platobným rozkazom okresného súdu

sp. zn. z 15. decembra 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť

3. januára 2009, bol dlžník – právnická osoba zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu

279 999,90 Sk (9 294,29 €) z titulu neuhradenia ceny za dielo čiastočným nezaplatením

faktúry č. ... z 30. novembra 2007 s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Rovnako tak

nie je sporné, že platobným rozkazom okresného súdu sp. zn.

z 18. decembra 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 8. januára 2009, bol dlžník –

právnická osoba zaviazaný zaplatiť sťažovateľke sumu 492 874,20 Sk (16 360,43 €) z titulu

neuhradenia ceny za dielo úplným neuhradením faktúry č. ... zo 7. júla 2008

s príslušenstvom a nahradiť trovy konania.

Takisto nie je sporné, že v trestnom konaní sa sťažovateľka ako poškodená domáha

náhrady škody v bode 1 obžaloby v celkovej sume 9 294,29 € (279 999,90 Sk)

a v bode 2 obžaloby v celkovej sume 16 360,426 € (492 874,20 Sk) voči obvinenému –

fyzickej osobe, konateľovi dlžníka.

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že nárok uplatňovaný sťažovateľkou

v občianskom súdnom konaní smeroval proti právnickej osobe a nárok uplatňovaný

sťažovateľkou v trestnom konaní smeruje proti fyzickej osobe. Po preskúmaní napadnutého

uznesenia krajského súdu a tiež uznesenia okresného súdu sp. zn.

zo 4. júla 2011 ústavný súd konštatoval, že krajský súd a ani okresný súd nijakým

spôsobom nevysvetlili, prečo zastávajú názor, že v danom prípade je zachovaná totožnosť

účastníkov, t. j. nevysporiadali sa s kľúčovou časťou argumentácie (kľúčovou námietkou)

sťažovateľky.

Z podania sťažovateľky z 5. októbra 2010, ktorým si sťažovateľka v prípravnom

konaní uplatnila nárok na náhradu škody, vyplýva, že škoda, ktorá sťažovateľke vznikla,

pozostáva z čiastočného nezaplatenia faktúry č. ... z 30. novembra 2007 (9 294,29 €)

a úplného neuhradenia faktúry č. ... zo 7. júla 2008 (16 360,43 €), pričom sťažovateľka tieto

svoje nároky podrobne špecifikuje (istina, úrok z omeškania, trovy konania).

Podľa kto ako dlžník, ktorý nie je schopný plniť svoje

splatné záväzky, zmarí, hoci aj len čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodní

iného veriteľa, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.

Trestný čin zvýhodňovania veriteľa je tzv. úpadkovým deliktom, ktorého objektom je

právo veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky (podľa zásad konkurzného

a reštrukturalizačného konania).

Z hľadiska objektívnej stránky ide o konanie, ktorým páchateľ zmarí, čo aj len

čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodní iného svojho veriteľa na úkor

ostatných. Uspokojením veriteľa je poskytnutie takého plnenia v jeho prospech, ktoré je

obsahom záväzkového vzťahu medzi ním a dlžníkom. Zvýhodnenie veriteľa spočíva v tom,

že dlžník, ktorý je platobne neschopný alebo nadmieru zadĺžený, plní jednému veriteľovi

spôsobom nezodpovedajúcim zásade pomerného uspokojenia na úkor ostatných veriteľov.

Veriteľom je osoba, ktorá má voči páchateľovi právo na plnenie na základe

existujúceho záväzkového právneho vzťahu bez ohľadu na dôvod vzniku takého záväzku

( a nasl. a a nasl. ). Ustanovenie

predpokladá mnohosť veriteľov, to znamená najmenej dvoch, bez

ohľadu na to, či ide o osoby fyzické, právnické alebo štát. Páchateľom môže byť iba dlžník,

ktorý nie je schopný plniť svoje splatné záväzky. Splatnosť záväzku sa posudzuje podľa

jeho obsahu a podľa príslušných právnych predpisov, ktorými sa spravuje (Občiansky

zákonník a ).

Nevyžaduje sa, aby už bolo začaté konkurzné alebo reštrukturalizačné konanie,

naopak, trestné budú prípady marenia uspokojenia splatných pohľadávok veriteľov v čase

bezprostredne predchádzajúcom začatiu takého konania, lebo práve v tomto čase hrozia

zo strany dlžníka najväčšie úniky (pozri TOMAN, P. − STIFFEL, H. − SAMAŠ,

O.: . Stručný komentár. Bratislava: IURA EDITION 2006, s. 514 − 515).

Z už uvedeného zjavne vyplýva, že škodou v prípade trestného činu zvýhodňovania

veriteľa podľa je hodnota zmarenej pohľadávky v tej jej časti, ktorá

by bola inak pomerne uspokojená. V tejto časti nemôže ústavný súd súhlasiť

s argumentáciou sťažovateľky, a naopak, stotožňuje sa s argumentáciou predsedu krajského

súdu obsiahnutou v jeho vyjadrení k sťažnosti.

Rovnako treba súhlasiť s predsedom krajského súdu v tom, že sťažovateľka si

v trestnom konaní uplatnila nárok na náhradu škody nie v zmysle zásad pomerného

uspokojenia, ale uplatnila si nárok na náhradu škody v plnej výške zodpovedajúcej

neuhradeným čiastkam vyplývajúcim z faktúry č. ... z 30. novembra 2007 (9 294,29 €) a z

faktúry č. ... zo 7. júla 2008 (16 360,43 €) bez prihliadnutia na pohľadávky ďalších

veriteľov dlžníka, teda spôsobom nepomerným a nerovnomerným. Ako už bolo uvedené,

v posudzovanom prípade sa za trestné považuje práve také konanie, ktorým dlžník, ktorý je

platobne neschopný alebo nadmieru zadĺžený, plní jednému veriteľovi spôsobom

nezodpovedajúcim zásade pomerného uspokojenia na úkor ostatných veriteľov, teda mu

plní nepomerne a nerovnomerne vo vzťahu k pohľadávkam ďalších veriteľov. Z toho

vyplýva, že čiastka, ktorá vo všeobecnosti tvorí nárok na náhradu škody v prípade trestného

činu zvýhodňovania veriteľa, bude s najväčšou pravdepodobnosťou nižšia ako suma

zodpovedajúca celkovému dlhu, ktorý dlžník voči veriteľovi (poškodenému) má.

Nemožno spochybňovať, že sťažovateľka si v zmysle podania z 5. októbra 2010

uplatnila v trestnom konaní svoj nárok na náhradu škody z hľadiska vyčíslenia

(špecifikácie) identickým spôsobom ako v občianskom súdnom konaní, teda nie v zmysle

zásad pomerného uspokojenia. Na túto skutočnosť nemá zásadný vplyv to, že podľa záverov

znaleckého posudku Ing. A. B., ktorý bol vypracovaný v trestnom konaní, mal dlžník v čase

splatnosti predmetných faktúr vystavených sťažovateľkou dostatok finančných prostriedkov

na ich plnú úhradu.

S prihliadnutím na podanie sťažovateľky z 5. októbra 2010, ktorým si v prípravnom

konaní uplatnila nárok na náhradu škody, v zásade teda možno ustáliť, že ide o rovnaké

skutkové okolnosti ako v prípade nárokov sťažovateľky, o ktorých bolo rozhodnuté

v občianskom súdnom konaní. Tento záver ale nič nemení na skutočnosti, že okresný súd

a ani krajský súd sa ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom nevysporiadali

s otázkou totožnosti sťažovateľkou uplatneného nároku na náhradu škody z pohľadu

predmetu konania. Je totiž nepochybné, že predmetom konania v občianskom súdnom

konaní bolo rozhodovanie o jej nároku voči dlžníkovi zo zmluvy o dielo na zaplatenie ceny

diela, zatiaľ čo predmetom konania v trestnom konaní je nárok sťažovateľky voči

obvinenému (konateľovi dlžníka) za porušenie povinností konateľa ustanovených zákonom.

Keďže v danom prípade išlo o zásadnú argumentáciu (námietku) sťažovateľky, bolo

v súlade s obsahom základného práva podľa a práva podľa

dohovoru povinnosťou krajského súdu dať na ňu primeranú odpoveď. Ak sa krajský súd

so zásadnou argumentáciou sťažovateľky nevysporiadal, nemožno považovať napadnuté

uznesenie z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol, že postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. augusta 2011

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa , ako aj jej

práva uvedeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poukázať na skutočnosť,

že argumentácia týkajúca sa pomerného uspokojovania nárokov veriteľov sa prvýkrát

objavila až vo vyjadrení predsedu krajského súdu, t. j. po prijatí sťažnosti sťažovateľky

na ďalšie konanie. Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v obžalobe prokurátora je

škoda vyčíslená rovnako nepomerne a nerovnomerne. Podľa bodu 1 obžaloby sa

obvinenému kladie za vinu, že ako konateľ dlžníka poškodenej spoločnosti (sťažovateľke)

spôsobil škodu vo výške 9 294,29 € (279 999,90 Sk) a podľa bodu 2 obžaloby škodu

vo výške 16 360,426 € (492 874,20 Sk).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší...

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže ústavný súd rozhodol, že uznesením krajského súdu sp. zn.

z 31. augusta 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa

a právo podľa dohovoru, zároveň bolo potrebné v zmysle

a rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej

ochrany práv sťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom

súde krajskému súdu na nové prerokovanie (bod 2 výroku nálezu). Po zrušení namietaného

uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie bude krajský súd povinný opätovne rozhodnúť

o sťažnosti sťažovateľky, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu

vyjadrenými v tomto náleze ( ).

Vychádzajúc zo skutočností a záverov uvedených v časti II tohto nálezu bude

v súlade s povinnosťou krajského súdu pri opätovnom

rozhodovaní o veci sťažovateľky vysporiadať sa primeraným spôsobom s otázkou totožnosti

sťažovateľkou uplatneného nároku na náhradu škody a na tom základe rozhodnúť

o (ne) dôvodnosti jej návrhu na zaistenie majetku a majetkových práv obvineného.

Podľa a ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 3 300 €.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu jeho porušenia

(m. m. ). Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia prichádza

do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody

nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia a vrátením

veci na ďalšie konanie, prípadne uvedením veci do pôvodného stavu (m. m. ,

).

Vo veci sťažovateľky porušenie jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru bolo podľa názoru ústavného súdu kompenzované zrušením namietaného

uznesenia krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie, v rámci ktorého môže dôjsť

k náprave protiústavného stavu. Ústavný súd preto požiadavke sťažovateľky na priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. J. Z., K. Ústavný súd pri

rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, keďže

išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011, ako aj z výšky priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €,

keďže jeden z úkonov právnej služby bol vykonaný v roku 2012. Úhradu priznal za tri

úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, vyjadrenie z 27.

februára 2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“), a to každý úkon vykonaný v roku 2011 po 120,23 € a v roku 2012 v sume

127,16 €, t. j. spolu 367,62 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát 7,41 € a jedenkrát 7,63

(§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 390,07 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH

(78,01 €), pretože právna zástupkyňa sťažovateľky je platkyňou DPH. Celkom tak priznaná

úhrada trov konania predstavuje sumu 468,08 €. Priznanú úhradu trov konania je krajský

súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom

súde v spojení s ); bod 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012