Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 323/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., Nemecko, zastúpenej advokátom

JUDr. P. N., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl.

46 ods. 1 a a podľa Listiny

základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 19.

februára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2013

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., Nemecko (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpená advokátom JUDr. P. N., D., ktorou namieta

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

ods. 2 , základného práva na právnu pomoc podľa Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. februára

2013 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplývajú tieto skutočnosti:

Sťažovateľka sa žalobou doručenou Okresnému súdu Dolný Kubín (ďalej len

„okresný súd“) 30. júla 2009 domáhala proti obchodnej spoločnosti C., a. s., B. (ďalej len

„žalovaná“), určenia vlastníckeho práva k osobnému motorovému vozidlu. O uvedenom

návrhu sťažovateľky rozhodol okresný súd tak, že jej návrh zamietol. Proti uvedenému

rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd na základe odvolania

sťažovateľky predmetný rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Následne okresný súd vec opätovne prerokoval a rozsudkom určil, že vlastnícke právo k

osobnému motorovému vozidlu patrí sťažovateľke, o trovách konania rozhodol tak, že o

nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti uvedenému rozsudku

okresného súdu podala žalovaná odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že

odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej okresný súd uznesením

sp. zn. z 30. mája 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) rozhodol

o náhrade trov konania a povinnosťou na ich náhradu zaviazal žalovanú.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala

nepriznanie náhrady za niektoré úkony právnej služby, ako aj skutočnosť, že okresný súd

postupoval nesprávne, ak pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby vychádzal z § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len „vyhláška“). Sťažovateľka v rámci argumentácie uvedenej v odvolaní

poukazovala na nález ústavného súdu sp. zn. zo 16. mája 2012, ktorého

závery podľa jej tvrdenia vylučovali, aby sa v danej veci aplikovalo pravidlo vyplývajúce

z § 11 ods. 1 vyhlášky. Sťažovateľka tiež uvádzala, že okresný súd postupoval nesprávne,

keď dospel k záveru, že hodnotu sporu možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

Sťažovateľka sa na podklade uvedenej argumentácie domáhala, aby odvolací súd uznesenie

okresného súdu zmenil tak, že jej návrhu na priznanie náhrady trov konania v celom

rozsahu vyhovie.

O odvolaní podanom sťažovateľkou proti uzneseniu okresného súdu krajský súd

rozhodol takto:

„Mení uznesenie okresného súdu v časti výroku o náhrade trov právneho zastúpenia

tak, že odporca je povinný titulom náhrady trov konania, predstavujúcich trovy právneho

zastúpenia, zaplatiť navrhovateľovi sumu 984,26 eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr.

P. N.

Uznesenie okresného súdu zostáva nedotknuté v časti výroku o náhrade ďalších trov.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.“

Následne sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti

s namietaným porušením označených práv odôvodnila takto: «Podľa názoru sťažovateľa...

došlo napádaným rozhodnutím krajského súdu k porušeniu jeho základného práva

obsiahnutého v ods. SR, nakoľko sa krajský súd vôbec nevysporiadal

so zásadnou argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní a najmä potom s jeho

odkazom na nález Ústavného súdu SR vedený pod sp. zn.: zo dňa 16. 05.

2012, ktorý sa priamo týka danej problematiky a z ktorého jednoznačne vyplýva, že

v daných sporoch nie je možné aplikovať ust. § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky. ...

Za daných okolností potom teda nie sú zrejmé dôvody tvrdenia krajského súdu, že

závery Ústavného súdu SR nie sú zásadnými pre posúdenie prejednávaného prípadu, keď

Ústavný súd SR svojím nálezom vedeným pod sp. zn.: zo dňa 16. 05. 2012

bezvýhradne určil, že v situácii kedy je predmetom konania určenie vlastníckeho práva

k motorovému vozidlu, ktoré je oceniteľné peniazmi, nie je možné vychádzať z tarifnej

odmeny stanovenej v ust. § 11 ods. 1 písm. a) Vyhlášky.

S ohľadom na vyššie uvedené potom sťažovateľ považuje oprávnene uvedené

uznesenie za arbitrárne, resp. za nie dostatočne zdôvodnené, nakoľko krajsky súd bez

akéhokoľvek vysvetlenia nerešpektoval názor ústavného súdu o tej istej právnej otázke za

rovnakej skutkovej situácie, a navyše rozhodol úplne opačným spôsobom, ako rozhodol

ústavný súd, hoci ústavný súd takýto postup jednoznačne vylúčil. ...

Nerešpektovanie právneho názoru ústavného súdu (teda ratio decidendi)

vyjadreného v odôvodnení nálezu zo strany všeobecného súdu, zakladá aj porušenie

princípu rovnosti, ako aj narušenie právnej istoty občanov...

Navyše v dôsledku nerovnakých rozhodnutí v podobných veciach dochádza

k narušeniu tzv. legitímnych očakávaní dotknutých subjektov, ktoré Ústavný súd SR

vo svojej judikatúre považuje taktiež za súčasť princípov právneho štátu...

Vo vzťahu ku konkrétnym „argumentom“ krajského súdu potom sťažovateľ uvádza,

že pokiaľ krajský súd tvrdil, že ku dňu začatia poskytovania právnej služby nebola zrejmá

hodnota veci (motorového vozidla) a že ju sťažovateľ (žalobca), ani jeho právny zástupca

neuvádzali, takéto vyjadrenie krajského súdu nezodpovedá skutočnosti, nakoľko v návrhu

sťažovateľa na vydanie rozhodnutia o náhrade trov konania zo dňa 12. 04. 2012 je výslovne

uvedená táto hodnota (1. strana 2. odsek) a to suma 49.790,88 eur. Súčasne potom z tohto

návrhu jednoznačne vyplýva, že táto suma bola hodnotou motorového vozidla v čase začatia

poskytovania právnej služby, nakoľko z nej sťažovateľ vychádza.

Aj tvrdenie krajského súdu, že vyjadrenie hodnoty motorového vozidla by bolo

spojené s nepomernými ťažkosťami a že by to bolo v rozpore so zásadami hospodárnosti

a rýchlosti konania, sa javí sťažovateľovi ako zjavne pochybné, nakoľko zisťovanie

všeobecnej hodnoty motorových vozidiel je rutinnou činnosťou príslušných znalcov, resp.

otázkou, na ktorú dá odpoveď predajca motorových vozidiel prakticky obratom. ...

S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je sťažovateľ presvedčený o tom, že

došlo napádaným rozhodnutím krajského súdu k porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa SR, nakoľko jeho rozhodnutie bolo arbitrárne, a teda

prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, nerešpektujúce ustálenú

judikatúru Ústavného súdu SR a súčasne bolo toto rozhodnutie pre sťažovateľa

diskriminačné. ...

Keďže krajský súd porušil základné právo sťažovateľa uvedené v

SR, resp. ústavnoprocesný princíp vyjadrený v tomto článku, došlo súčasne vo svojom

dôsledku aj k porušeniu ďalšieho základného práva hmotného charakteru a to základného

práva vyplývajúceho z SR a práva podľa dodatkového protokolu,

teda k porušeniu práva na vlastníctvo, resp., práva na majetok, nakoľko tým, že krajský súd

neuznal nárok sťažovateľa, ktorý má majetkovú povahu a vyplýva z právneho predpisu,

zasiahol do jeho základného práva na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku (viď

nález Ústavného súdu ČR vedený pod sp. zn.: , popr. viac razy zmieňovaný

nález vedený pod sp. zn.: ).

S týmto právom na priznanie primeranej a právnym predpisom stanovenej náhrady

trov konania, ktoré vznikli úspešnej strane v konaní, potom úzko súvisí aj právo na právnu

pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny, ktoré bolo v dôsledku napádaného rozhodnutia

krajského súdu taktiež porušené...

Okrem toho sa sťažovateľ navyše domnieva, že nerešpektovanie právneho názoru

ústavného súdu má v tomto prípade za následok ešte aj porušenie práva na fair proces

v jeho časovej dimenzii, lebo doba, o ktorú sa predlžuje súdne konanie v dôsledku

prejednania tejto ústavnej sťažnosti, konkrétneho zásahu ústavného súdu, ako aj

prípadného nového prejednania veci všeobecným súdom (v prípade úspechu v konaní pred

Ústavným súdom SR), je dobou, ktorú možno označiť za zbytočné prieťahy v súdnom

konaní, pričítateľné na vrub všeobecného súdu, resp. konkrétneho sudcu tohto súdu,

nakoľko krajský súd svojím postupom vedome porušil ústavnosť rozhodovania. ...

Aj keď sa totiž jedná o súdne konanie v časti týkajúcej sa iba náhrady trov konania,

vzťahuje sa aj na toto konanie právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

...

Za daných okolností tak došlo podľa názoru sťažovateľa aj k porušeniu jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

SR a právo podľa Dohovoru.»

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom

domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti A., so sídlom: Nemecko na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 SR, ako aj jej právo na vlastníctvo podľa SR a právo

na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu a súčasne aj jej právo na právnu pomoc

podľa čl. 37 ods. 2 Listiny boli uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 19.02.2013, č. k.:

-468 porušené.

2. Základné právo spoločnosti A., so sídlom: Nemecko na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa SR a právo podľa Dohovoru

bolo postupom Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn.

porušené.

3. Zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 19. 02. 2013, č. k.:

-468 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline, aby v nej znovu konal

a rozhodol.

4. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť náhradu trov konania spoločnosti A., so

sídlom: - Nemecko v celkovej sume 523,50 euro na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. N.,

advokáta so sídlom D., vedený v S., a. s., pobočka D., číslu účtu... v lehote 2 mesiacov od

doručenia nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a podľa čl. 37 ods. 2 listiny uznesením krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva na právnu pomoc podľa listiny uznesením

krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že sťažnosť bola podaná

oprávnenou osobou, v zákonnej lehote, spĺňa všetky predpísané

náležitosti, ústavný súd nezistil ani také okolnosti, pre ktoré by nemal právomoc sťažnosť

prerokovať alebo pre ktoré by sťažnosť nebola prípustná. Úlohou ústavného súdu tak ostalo

iba preskúmať, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zdôrazniť, že námietky sťažovateľky

smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho konania (procesu), týkajú sa však

len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o náhrade trov konania, čo môže mať

v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybne negatívne

dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa názoru

ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu

ako samotnému rozhodovaniu vo veci samej (m. m. , ).

Z judikatúry ústavného súdu () vyplýva, že rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa

prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom

výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa dospieť aj v súvislosti

s rozhodovaním o náhrade trov konania. Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne

rozhodnutie o náhrade trov konania nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také

pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia

porušenia základných práv. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j.

problematiky vo vzťahu k predmetu konania akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo.

Problematika náhrady trov konania by mohla podľa názoru ústavného súdu dosiahnuť

ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto

konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle. K zrušeniu

napadaného výroku o trovách konania pristupuje ústavný súd preto iba celkom výnimočne,

napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces)

extrémnym spôsobom alebo že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté aj iné základné

právo (m. m. , , , , ).

Ústavný súd sa pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky,

či možno považovať uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné a akceptovateľné

z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na svoju konštantnú judikatúru vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, podľa ktorej nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní podústavných

právnych predpisov viedli k rozhodnutiu vo veci, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , ).

Z citovaného obsahu sťažnosti (časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podstata

argumentácie sťažovateľky, s ktorou spája porušenie ňou označených práv uznesením

krajského súdu, spočíva v námietke jeho nedostatočného odôvodnenia, keďže podľa jej

tvrdenia sa krajský súd dôsledne nevysporiadal s jej podstatnou argumentáciou týkajúcou sa

nesprávnej aplikácie vyhlášky zo strany okresného súdu. Sťažovateľka v tejto súvislosti

krajskému súdu „vytýkala“, že nerešpektoval závery ústavného súdu vyslovené v náleze

sp. zn. zo 16. mája 2012, čím zároveň porušil princíp právnej istoty

a predvídateľnosti práva, keďže v skutkovo a právne totožnej veci rozhodol odlišným

spôsobom než ústavný súd v ňou označenom náleze. Sťažovateľka ďalej polemizuje

v sťažnosti so závermi všeobecných súdov, v rámci čoho poukazuje na to, že v danej veci

pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny nemali vychádzať z § 11 ods. 1 vyhlášky, ale

z § 10 ods. 1 a 2 vyhlášky, pretože hodnota veci, ktorá bola predmetom konania (motorové

vozidlo), bola vyjadriteľná v peniazoch a táto bola zrejmá v čase začatia poskytovania

úkonov právnej služby, eventuálne bola zistiteľná bez väčších ťažkostí.

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ústavný súd zdôrazňuje, že jeho integrálnou súčasťou je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že právo na

spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd

v rozhodnutí reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval

na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za

rozhodujúci. V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť

v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.

Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej

stránky rozhodnutia (m. m. , ).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol: «... závery Ústavného

súdu SR vyslovené v oboch jeho rozhodnutiach, na ktoré poukazuje navrhovateľ, nie sú

zásadnými pre posúdenie prejednávaného prípadu. Okresný súd a ani súd odvolací v rámci

svojej argumentácie totiž nevychádzajú z analógie s ustanoveniami Zákona o poplatkoch,

resp. zo záveru, že ide o situáciu, ktorá nie je právom regulovaná. Naopak striktne

rešpektujú výslovnú právnu úpravu obsiahnutú vo Vyhláške.

Je nepochybné, že - v zhode so stanoviskom Ústavného súdu SR vymedzenom v bode

17 Nálezu - v konaní o určenie vlastníckeho práva k osobnému motorovému

vozidlu je predmet konania oceniteľný peniazmi. Pre aplikáciu ustanovenia § 10 ods. 1

Vyhlášky t.j. určenie základnej sadzby tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby v závislosti

od hodnoty vozidla je však nevyhnutné, aby bola bez zásadnejších pochybností zrejmá

hodnota veci (osobného motorového vozidla) pri začatí poskytovania právnej služby (§ 10

ods. 2 Vyhlášky).

V súdenej veci začal právny zástupca navrhovateľa - v zmysle plnomocenstva (č. l.

24) - poskytovať právne služby dňa 9. 6. 2009. K uvedenému dátumu však nielen samotný

navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca, žiadnu hodnotu bližšie (s odkazom na konkrétne

dôkazy, resp. skutkové tvrdenia) neuvádza, ale ani z obsahu spisu nevyplýva táto - ku dňu

9.6.2009 - všeobecná hodnota (konkrétneho) motorového vozidla Audi A6. Krajský súd sa

stotožňuje so záverom okresného súdu, že za hodnotu veci nemožno rozhodne považovať

dohodnutú cenu v kúpnej a leasingovej zmluve z 13. 12. 2007. V tejto spojitosti je plne

opodstatnené i súvisiace konštatovanie okresného súdu o všeobecne známej skutočnosti

( ) výrazného poklesu hodnoty motorových vozidiel, osobitne v triede, do ktorej

patrí i vozidlo typu Audi A6, v závislosti od veku vozidla.

Nadväzne možno uzavrieť, že v čase začatia poskytovania právnych služieb JUDr. N.

navrhovateľovi nebola hodnota veci konkrétne vyjadrená v peniazoch, pričom jej prípadné

vyjadrenie bolo spojené s nepomernými ťažkosťami. Za situácie, keď predmetom konania vo

veci samej nebolo určenie hodnoty danej veci, vykonávanie doplňujúcich šetrení (napr.

zisťovaním všeobecnej hodnoty obdobných vozidiel k uvedenému dátumu prostredníctvom

jednotlivých predajcov motorových vozidiel, za nutnosti ustálenia „stavu“ konkrétneho

vozidla k rozhodnému dňu, eventuálne vykonávanie znaleckého dokazovania) o hodnote

veci v čase začatia poskytovania právnej služby by bolo v rozpore so zásadami

hospodárnosti a rýchlosti konania. Presne pre takéto prípady, keď hodnotu veci je možné

zistiť len s nepomernými ťažkosťami spojenými aj s neodôvodnenými prieťahmi pri

meritórnom prejednávaní veci, slúži ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky,

vychádzajúce z paušalizovaného stanovenia základnej sadzby tarifnej odmeny.

Z konštatovaného je zrejmé, že okresný súd postupoval vecne správne, ak pri určení

odmeny za 1 úkon právnej služby vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ Vyhlášky t. j.

z toho, že hodnotu veci alebo práva je možné určiť len s nepomernými ťažkosťami

a základom sadzby tarifnej odmeny je preto 1/13-ina výpočtového základu.»

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov napadnutého

rozhodnutia tak v danom prípade ide o posúdenie, či uznesenie krajského súdu nevykazuje

známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by toto

rozhodnutie neobsahovalo dostatok dôvodov na jeho vydanie, resp. ak by sa krajský súd

dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadal s relevantnou argumentáciou

sťažovateľky.

Argumentáciu sťažovateľky, v rámci ktorej namieta uznesenie krajského súdu, podľa

ktorej možnosť vyjadrenia hodnoty veci (predmetu sporu) v peniazoch vylučuje aplikáciu

pravidla obsiahnutého v § 11 ods. 1 vyhlášky, odôvodňuje aj na pozadí záverov ňou

označeného nálezu ústavného súdu a zároveň „vytýka“ krajskému súdu nerešpektovanie

týchto záverov, ústavný súd vyhodnotil z ústavnoprávneho hľadiska ako nedôvodnú

a neopodstatnenú. Podľa názoru sťažovateľky z hľadiska argumentácie, na ktorej krajský

súd založil napadnuté rozhodnutie, nevytvára žiadnu vzájomnú vecnú väzbu (sťažovateľka

namieta taký dôvod, ktorý primárne neviedol k jej neúspechu v spore a ktorý sa do

ťažiskového dôvodu napadnutého rozhodnutia nepreniesol). Neúspech sťažovateľky v rámci

tejto argumentačnej línie nebol založený na tom, že hodnotu veci nemožno vyjadriť

v peniazoch [§ 11 ods. 1 písm. a)  prvá časť vety  vyhlášky], ale na tom, že hodnotu veci

v čase začatia poskytovania právnej služby bolo možné zistiť len s nepomernými

ťažkosťami [§ 11 ods. 1 písm. a)  druhá časť vety  vyhlášky].

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon

právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu

veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami...

Z uvedeného vyplýva, že vylúčenie aplikácie pravidla obsiahnutého v § 11 ods. 1

vyhlášky nutne predpokladá nielen zistenie, že ide o vec alebo právo, ktorého hodnotu

možno vyjadriť v peniazoch, ale aj to, že túto hodnotu možno zistiť bez nepomerných

ťažkostí.

Ústavný súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že obsahom záveru

sťažovateľkou označeného nálezu ústavného súdu nie je záver o tom, že hodnota veci, ktorá

je vyjadriteľná v peniazoch, je aj za každých okolností zistiteľná bez nepomerných ťažkostí,

ale to, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu,

peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka považuje za základ pre tarifnú hodnotu, čo

nespochybnil ani krajský súd. Dosah záveru ústavného súdu v sťažovateľkou označenom

náleze však nemá žiadnu spojitosť s otázkou posudzovania okolností týkajúcich sa

zisťovania stupňov obťažnosti spojených s určením hodnoty veci alebo práva, ktoré je

predmetom sporu v konaní pred súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že takto sťažovateľkou nastolená námietka

je z ústavnoprávneho hľadiska bezpredmetná, pretože sťažovateľka namieta také

skutočnosti, ktoré primárne neviedli k jej neúspechu v spore, resp. ktoré sa do ťažiskového

rozhodovacieho dôvodu uznesenia krajského súdu nepreniesli. Uvedená argumentácia

sťažovateľky z pohľadu dôvodu, na ktorom bolo sťažnosťou napadnuté rozhodnutie

založené, je nepodstatná a jej úsudok je určitým a zrozumiteľným spôsobom vyvrátený

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľka svojvoľnosť záverov napadnutého rozhodnutia namieta aj v tom smere,

že hodnota veci ku dňu poskytovania právnej služby bola zrejmá „... nakoľko v návrhu

sťažovateľa na vydanie rozhodnutia o náhrade trov konania zo dňa 12.04.2012 je výslovne

uvedená táto hodnota... a to suma 49.790,88 eur. Súčasne potom z tohto návrhu

jednoznačne vyplýva, že táto suma bola hodnotou motorového vozidla v čase začatia

poskytovania právnej služby, nakoľko z nej sťažovateľ vychádza.“, eventuálne že táto

hodnota bola zistiteľná bez nepomerných ťažkostí, keďže „... zisťovanie všeobecnej

hodnoty motorových vozidiel je rutinnou činnosťou príslušných znalcov, resp. otázkou, na

ktorú dá odpoveď predajca motorových vozidiel prakticky obratom“.

Ústavný súd, vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia krajského súdu, uvádza, že

krajský súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne presvedčivým spôsobom odôvodnil záver

o naplnení predpokladov na aplikáciu pravidla vyplývajúceho z § 11 ods. 1 vyhlášky.

K tomuto záveru krajský súd dospel na základe zistenia, že aj keď v danom prípade bolo

možné vyjadriť hodnotu veci v peniazoch, jej hodnota v čase začatia konania nebola zrejmá

(dohodnutá kúpna cena v roku 2007 vzhľadom na všeobecne známu skutočnosť výrazného

poklesu hodnoty motorových vozidiel nebola spoľahlivým kritériom, z ktorého by bolo

možné vychádzať pri určení hodnoty veci aj v roku 2009, teda v čase začatia poskytovania

úkonov právnej služby) a jej prípadné zisťovanie v priebehu konania aj vzhľadom na jeho

charakter by bolo v danom prípade spojené s nepomernými ťažkosťami [§ 11 ods. 1 písm. a)

 druhá časť vety – vyhlášky (nutnosť ustálenia stavu konkrétneho motorového vozidla

k okamihu začatia poskytovania úkonov právnej služby, zisťovanie všeobecnej hodnoty

obdobných motorových vozidiel k tomuto okamihu, eventuálne vykonávanie znaleckého

dokazovania)]. Krajský súd tento záver odôvodnil aj s poukazom na hospodárnosť

a rýchlosť konania.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia konštatuje, že krajský súd aj

s ohľadom na obsah odvolacích námietok sťažovateľky ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia vyhlášky, právne

závery krajského súdu nenesú prvky interpretačnej svojvôle, majú základ v spoľahlivo

ustálenom skutkovom stave veci a krajský súd v napadnutom rozhodnutí tiež primeraným

spôsobom reagoval na argumentáciu sťažovateľky. Ústavný súd tak nezistil žiadne

relevantné ústavnoprávne nedostatky uznesenia krajského súdu, ktoré by odôvodňovali

akúkoľvek korekciu zo strany ústavného súdu.

Na základe už uvedeného ústavný súd uzatvára, že na základe sťažovateľkou

vymedzených námietok, prostredníctvom ktorých namietala porušenie označeného

základného práva podľa , s prihliadnutím na obsah odôvodnenia

uznesenia krajského súdu ústavný súd nezistil také účinky, ktoré by zakladali príčinnú

súvislosť s namietaným porušením označeného základného práva. Krajský súd rozhodol

vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, ale jeho rozhodnutie

bolo dostatočne odôvodnené, na základe vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré

ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať, a jeho

odôvodnenie je ústavne udržateľné.

S namietaným porušením označeného základného práva podľa

sťažovateľka spája aj porušenie označeného základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny.

Keďže ústavný súd z už uvedených dôvodov dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo

dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa ,

tak je zároveň vylúčená aj prípadná úvaha o možnosti porušenia sťažovateľkou označeného

základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny.

Vzhľadom na to ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľky podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

Sťažovateľka tiež namieta, že uznesením krajského súdu došlo aj k porušeniu jej

základného práva podľa a práva podľa dodatkového

protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , ), súčasťou ktorej je aj právny

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20

ods. 1 a práva vyplývajúceho z dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv

by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne

došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov

vyjadrených v až a tiež v dohovoru, resp. v spojení s ich

porušením (, ).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa , ako

aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu možno v konaní pred ústavným súdom zásadne

namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov podľa až . Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň

spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných

súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd

dospel k záveru, že uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľky podľa a listiny, tak v danom prípade nemožno

uvažovať ani o porušení jej základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti sťažovateľky podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

Sťažovateľka ďalej namieta aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom...

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v osvojil judikatúru ESĽP k dohovoru, podľa

ktorej pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti sťažovateľa v primeranej lehote,

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. , ).

Pri rozhodovaní o ústavných sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva

podľa (a rovnako aj práva podľa dohovoru) ústavný súd

vychádza zo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným

prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni.

K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným

zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako

právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo

trvať (m. m. , , , ). Ak v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného

základného práva podľa , ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ), pretože konanie o takej sťažnosti už

nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému

právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (m. m.

). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP

(m. m. Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05

z 3. marca 2009).

Ústavný súd už taktiež opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových

náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou namieta

porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj

práva na prerokovanie veci v primeranej lehote) to, že musí smerovať proti aktuálnemu

a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor

vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný

prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu

došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. ,

, , ).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že krajský súd v danej veci

rozhodol napadnutým rozhodnutím 19. februára 2013, uznesenie krajského súdu bolo

sťažovateľke doručené 1. marca 2013, teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu

(19. apríla 2013) nemohlo postupom krajského súdu dochádzať k porušovaniu

sťažovateľkou označených práv.

Keďže sťažovateľka namietala porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní, ktoré bolo pred doručením jej

sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončené, je zrejmé, že v čase predbežného

prerokovávania sťažnosti na ústavnom súde tvrdené porušovanie sťažovateľkou označených

práv už nemohlo trvať.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať

o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013