Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 242/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., K., zastúpenej

advokátom JUDr. E. K., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa , základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. októbra 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti M., spol. s r. o., K. (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6

z 24. októbra 2012.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe vykonanej

daňovej kontroly Daňový úrad K. (ďalej len „správca dane“) vydal dodatočný platobný

výmer č. j. /Bač z 3. apríla 2009, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu

1 o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku

2006 v celkovej sume 102 498,93 €. Správca dane (okrem iného) dospel k záveru (s. 14 – s.

25), že sťažovateľka zúčtovaním dodávateľských faktúr za drevnú hmotu od obchodnej

spoločnosti R., s. r. o., K. (ďalej len „obchodná spoločnosť“), priamo do spotreby na ťarchu

nákladov pre daňové účely dostatočne nepreukázala daňové výdavky, čím porušila § 2 písm.

i), a o dani z príjmov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), preto sa výsledok hospodárenia

kontrolovaného obdobia povyšuje o sumu 12 760 614,90 Sk. Dokazovaním považoval

správca dane za preukázané, že účtovné doklady predložené sťažovateľkou sa nezhodujú

s daňovými priznaniami obchodnej spoločnosti. Konateľ obchodnej spoločnosti pri

výsluchu uviedol, že jeho spoločnosť nikdy s drevom neobchodovala, že so sťažovateľkou

nikdy nespolupracoval, nevie, kto takéto faktúry vystavil, pretože on žiadnu osobu

na vystavovanie faktúr, vedenie rokovaní, preberanie úhrad, uzatváranie obchodov a zmlúv

nesplnomocnil. Konateľ obchodnej spoločnosti zároveň potvrdil, že podpis a pečiatka na

predložených účtovných dokladoch sa nezhodujú s tými, ktoré on, resp. jeho spoločnosť

používa. Sťažovateľka, resp. jej konatelia sa uvedeného výsluchu napriek upovedomeniu

správcu dane nezúčastnili a k zisteným skutočnostiam sa ani po výzve správcu dane

nevyjadrili. Pri ústnom pojednávaní jeden z konateľov sťažovateľky predložil čestné

vyhlásenie, z ktorého vyplýva, že na základe poverenia tzv. konateľa konajúceho za

obchodnú spoločnosť bol osobne prítomný pri preberaní, odovzdávaní a platbách za drevo.

Konateľ sťažovateľky zároveň uviedol, že všetky účtovné doklady im dával tzv. konateľ

konajúceho za obchodnú spoločnosť, avšak jeho vzťah k obchodnej spoločnosti nevedel

uviesť. Z tohto dôvodu správca dane vypočul svedka, ktorý potvrdil, že čestné vyhlásenie

podpísal, a zároveň uviedol, že on osobne ako zástupca obchodnej spoločnosti nikdy

nekonal a nebol s ňou v žiadnom vzťahu. Sťažovateľka, resp. jej konatelia sa ani tohto

výsluchu napriek upovedomeniu správcu dane nezúčastnili.

Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom

argumentovala tým, že dodanie dreva bolo realizované, daňový výdavok (náklad) bol podľa

zaúčtovaný v účtovníctve a bol preukázateľne

vynaložený na dosiahnutie a zabezpečenie príjmu. To preukazujú aj doklady na predaj dreva

ďalším odberateľom a príjem z tejto činnosti podliehajúci dani, ktoré boli predmetom

daňovej kontroly. Správca dane spochybnil len daňový výdavok priamo zabezpečujúci tento

zdanený príjem.

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“)

rozhodnutím č. I/221/11727-89414/2009/990390-r z 29. júla 2009 podľa § 48 ods. 5 zákona

č. rozhodnutie správcu dane potvrdilo, pretože z jeho strany nezistilo žiadne

pochybenie a dospelo k rovnakému záveru, že sťažovateľka v účtovníctve zaúčtovala

daňové výdavky za dodávku drevnej hmoty, pričom tieto neboli preukázateľne vynaložené

dodávateľovi, ktorý bol deklarovaný na dokladoch.

Žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala preskúmania uvedeného rozhodnutia

daňového riaditeľstva, Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

č. k. -87 z 23. novembra 2011 zamietol, pretože zhodne ako správne orgány

dospel k záveru, že v danom prípade nebolo dostatočne preukázané vynaloženie výdavkov

s poukazom predovšetkým na to, že faktúry, ktorými žalobca preukazoval vynaloženie

týchto výdavkov, nezodpovedajú skutočnosti.

Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 24. októbra 2012 rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že uvedeným rozsudkom najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok je arbitrárny, pretože najvyšší súd

aplikuje ustanovenia tak, že zásadne popiera ich účel a význam

a bez relevantných dôvodov postupuje v rozpore s „konštantnou rozhodovacou praxou“.

Podľa najvyššieho súdu krajský súd postupoval v súlade s ,

dohovoru a s (ďalej len „OSP“). Sťažovateľka je však

toho názoru, že ako zo strany krajského súdu, tak ani zo strany najvyššieho súdu nedostala

špecifickú odpoveď na svoje argumenty, ktoré sú pre posúdenie danej veci podstatné

a rozhodujúce, a síce že

„- materiálnym znakom výdavku je účel, teda výdavok musí vecne smerovať

k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu príjmov,

- daňové výdavky majú tzv. neosobný (vecný) charakter, viažu sa síce na subjekt, ale

bez toho, aby tento subjekt bol bližšie konkretizovaný, v dôsledku čoho je rozhodujúca

materiálna existencia tohto výdavku,

- dokazovanie bolo zamerané na preukázanie nadobudnutia tovaru od konkrétneho

dodávateľa a nie na dokazovanie vo vzťahu k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu

príjmov.“.

Uvedené argumenty sťažovateľky vychádzajú z rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 23. októbra 2008 (týkajúceho sa inej veci), v ktorom konštatoval, že

„bez ohľadu na vady v osobnom záväzkovom vzťahu, v ktorom výdavok vznikol, musí byť

daňovému subjektu umožnené preukázať materiálnu existenciu daňového výdavku.

Až následne možno zisťovať vecnú súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním

príjmov.“.

V sťažnosťou napadnutom rozhodnutí však najvyšší súd neuviedol, „či uvedené

skutkové okolnosti boli natoľko iné, aby odôvodňovali iný právny názor“.

Porušenie označených práv je preto „previazané“ aj s porušením základného práva

sťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní podľa .

Sťažovateľka nesúhlasí s vyhodnotením vykonaného dokazovania správcom dane

a myslí si, že práve výpoveď svedka jednoznačne preukázala, že daňový výdavok jej naozaj

vznikol. Nezávislý a nestranný súd totiž nemôže dodatočne objasňovať žalobou napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu novými dôvodmi, dodatočne vyhľadávať dôkazy v prospech

či neprospech niektorej zo strán súdneho sporu a nemôže ani dodatočne objasňovať úvahy

daňových orgánov nad rámec vymedzený v odôvodnení napadnutých a právoplatných

rozhodnutí, ktorých zákonnosť preskúmava. V danom prípade sa tak stalo nielen zo strany

krajského súdu, ale aj najvyššieho súdu, a tým bol v konečnom dôsledku uprednostnený

záujem štátu na inkase dane pred rešpektovaním práv a právom chránených záujmov tých

osôb, ktoré tieto dane platia.

Podľa názoru sťažovateľky je súdne konanie ako celok nespravodlivé, a preto je aj

jeho výsledok nespravodlivý, čo zakladá porušenie jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 24. októbra 2012 porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1

a a právo podľa dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil

a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľke priznal náhradu trov

právneho zastúpenia v sume 323,11 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. októbra 2012

Ako už bolo uvedené, ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je

úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). V zmysle svojej judikatúry považuje

ústavný súd za arbitrárne či zjavne neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na

preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

V tejto súvislosti ústavný súd taktiež judikoval, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), ani právo, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, ).

Uvedené právne východiská sa vzťahujú aj na právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože medzi jeho obsahom a obsahom základného práva

podľa nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ,

).

Porušenie označených práv vidí sťažovateľka v tom, že najvyšší súd sa vôbec

nevysporiadal s jej argumentáciou, ktorá je pre posúdenie danej veci rozhodujúca, a to že

daňový výdavok ňou deklarovaný v daňovom priznaní, ktoré bolo predmetom kontroly

správcu dane, je výdavkom v zmysle , pretože bol

preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov súvisiacich s jej

obchodnou/podnikateľskou činnosťou. Keďže tento výdavok materiálne existoval, čo

potvrdil aj svedok, považuje rozhodnutie najvyššieho súdu za také, ktoré nie je v súlade

s citovaným ustanovením Namiesto posúdenia zákonnosti

rozhodnutí správnych orgánov ich najvyšší súd dodatočne objasňoval novými dôvodmi,

preto sú jeho závery zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

Z pomerne rozsiahleho odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu

okrem iného vyplýva, že

„Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel

k záveru, že správca dane v danom prípade postupoval v intenciách citovaných právnych

noriem, keď vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie

rozhodnutia, v daňovom konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom – žalobcom,

a preto vo veci rozhodol správne, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán potvrdil

rozhodnutie správcu dane v súlade so zákonom, a preto boli splnené zákonné podmienky

pre zamietnutie žaloby súdom prvého stupňa...

Zákonodarca v právnych normách § a nasl. ustanovuje

zákonné podmienky daňového výdavku daňového subjektu. Ich nesplnenie nie je možné

odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady

dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Zákonodarca požaduje, aby daňový subjekt

preukázal všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní

alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania,

ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov

vedených daňovým subjektom (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní). Pokiaľ teda žalobca

tvrdil, že ku kúpe dreva od spoločnosti R., s. r. o. v roku 2006 skutočne došlo, ako aj došlo k

vyplateniu odmeny za túto transakciu zástupcovi tejto spoločnosti, tak, ako to deklaroval v

daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať a teda preukázať

existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet dane stanovil.

Pokiaľ si ako platiteľ dane uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr,

potom musel preukázať, že plnenia, ktoré poskytol, sú výdavkami zákonom stanovenými v

právnej úprave ..

Senát odvolacieho súdu sa stotožnil s konštatáciou prvostupňového súdu, že

základným kritériom pre uznanie výdavkov v zmysle uvedených zákonných ustanovení sú tri

podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti (výdavky musia byť

vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, tzn., že musí byť súvislosť

medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienka preukázateľnosti

(daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a podmienka zaúčtovania

(preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia daňovníci vždy

pamätať a to pri každom konkrétnom výdavku, len ak je splnená podmienka vecnosti

výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i podmienka preukázateľnosti výdavkov a ich

zaúčtovania, potom sa výdavky uznajú za daňový výdavok, ak zákon neustanovuje inak,

s poukazom na § 19 ods. 2 – 5, § 20, § 21 cit. zákona.

V preskúmavanom konaní mal odvolací súd taktiež preukázané, že žalovaný i

správny orgán prvého stupňa pri vydaní rozhodnutí v danom prípade nevychádzali len z

daňových dokladov predložených žalobcom, ale najmä z výsledkov rozsiahleho

dokazovania, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či predmetné dodávky

boli dodávateľom uskutočnené a či jednotlivé náklady boli vynaložené na dosiahnutie,

zabezpečenie a udržanie príjmov daňového subjektu, t. j. či ich možno považovať za daňový

výdavok v zmysle § 2 písm. i) citovaného zákona o dani z príjmu. Podľa názoru odvolacieho

súdu zhodne s názorom daňových orgánov oboch stupňov z výsledkov vykonaného

dokazovania v daňovom konaní vyplýva, že žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek

pochybnosti nepreukázal, že výdavky, ktoré deklaroval v daňovom priznaní na základe

faktúr predložených k daňovej kontrole, možno považovať za výdavky podľa § 2 písm. i)

; pričom preukázanie týchto skutočností zaťažovalo dôkazným

bremenom žalobcu v zmysle , keď jediným dôkazom,

ktorý svedčil o vynaložení predmetných daňových výdavkov boli faktúry a príjmové a

výdavkové doklady, vrátane dokladov o pôvode dreva, predložené žalobcom, ktoré však

nezodpovedajú skutočnosti...

Aj podľa názoru odvolacieho súdu z výsledkov vykonaného dokazovania nie je možné

vyvodiť záver, že v danom prípade došlo k predaju dreva spoločnosťou R., s. r. o., keďže jej

konateľ uskutočnenie takýchto obchodov nielenže nepotvrdil ako aj nepotvrdil prevzatie

odmeny za takúto činnosť, ktorú žalobca preukazoval výdavkovými pokladničnými

dokladmi, ale poprel akúkoľvek obchodnú spoluprácu so žalobcom a pravosť predložených

dokladov s poukazom na to, že s drevom vôbec neobchodoval. Treba súhlasiť

s konštatovaním súdu prvého stupňa, že pritom dôkazné bremeno na preukázanie

uskutočnenia obchodu deklarovaného v daňovom priznám a žalobcom preukazovaného

faktúrami a dokladmi o odovzdaní odmeny za uskutočnenie tohto obchodu bolo

na žalobcovi, avšak žalobca v celom daňovom konaní nevedel preukázať, že obchodnú

transakciu uskutočnil s dodávateľom, ktorého dokladmi deklaroval nákup dreva, hoci

pri dodržaní zásad bežnej opatrnosti v obchodnom styku je prinajmenšom nezvyklé

odovzdať odmenu v tak vysokej výške osobe, o ktorej nemá preukázané, že má oprávnenie

konať za spoločnosť dodávateľa a nevykonal žiadne opatrenia na zadováženie zistení

o dodávateľskej spoločnosti a osôb oprávnených konať za túto spoločnosť. Za vystavenie

dokladov, ktorými preukazuje skutočnosti uvádzané v daňovom priznaní, zodpovedá daňový

subjekt. Pokiaľ teda žalobca si uplatnil ako výdavok odmenu za uskutočnenie nákupu dreva

od spoločnosti R., s. r. o., v zmysle , bolo jeho

povinnosťou spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek pochybnosti preukázať, že daňové

doklady ním predložené k daňovej kontrole sú spôsobilé preukázať splnenie zákonných

podmienok pre uplatnenie zníženia základu dane...

Odvolací nepovažoval námietky žalobcu uvedené v jeho odvolaní za relevantné

k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu a dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa,

že správca dane ako aj žalovaný vo veci vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu,

náležite zistili skutkový stav veci, v daňovom konaní postupovali v súčinností so žalobcom

ako daňovým subjektom, skutkové zistenia správne vyhodnotili v súlade so zákonom, ktoré

skutočnosti náležite aj odôvodnili v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí.

Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa

v preskúmavanej veci postupom v súlade s právnymi normami ustanovenými v druhej hlave

piatej časti (§ a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť

rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci a v rámci toho aj

zákonnosť rozhodnutia a postupu správcu dane v rozsahu žalobných dôvodov

a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v preskúmavanej veci bolo

relevantným spôsobom preukázané, že žalobca za zdaňovacie obdobie 2006 nesplnil

zákonné podmienky na zníženie základu dane, pretože žalobca neuniesol dôkazné bremeno

o tvrdení, že predmetné výdavky sa uskutočnili a súviseli s jeho zdaniteľnými príjmami, teda

nebolo preukázané, že by skutočne k deklarovanému obchodu so spoločnosťou R., s. r. o.,

vo vzťahu ktorého boli platby predmetnými faktúrami konkrétne účtované, došlo.“.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd

sa odvolacími námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že v odvolacom konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti

prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery uvedeného rozhodnutia, pretože sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Z príloh pripojených k sťažnosti navyše vyplýva, že

sťažovateľka v podstate obsahovo rovnaké námietky vzniesla nielen v konaní pred

všeobecnými súdmi, ale aj pred správnymi orgánmi. Ústavný súd nezistil, že by najvyšší

súd (tak, ako to tvrdí sťažovateľka) dodatočne objasňoval novými dôvodmi závery

správnych orgánov, ale práve naopak, zo všetkých na vec sa vzťahujúcich rozhodnutí je

zrejmá jasná kontinuita záverov vyplývajúca z právomocí toho-ktorého štátneho orgánu.

Rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle; jeho odôvodnenie je

zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu

a relevantných právnych noriem.

V daňovom konaní bola sťažovateľka v zmysle

povinná preukázať, že daňové výdavky, tak ako ich deklarovala vo svojom daňovom

priznaní, jej skutočne vznikli. Hoci správca dane umožnil sťažovateľke splniť jej zákonnú

povinnosť, z vykonaného dokazovania nepovažoval za dostatočne preukázané, že daňová

transakcia sa uskutočnila tak, ako ju sťažovateľka deklarovala, a z tohto dôvodu ju neuznal

ako daňový výdavok podľa Ak sťažovateľka dôkazné

bremeno v daňovom konaní neuniesla, pričom nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov

nezistili ani všeobecné súdy rozhodujúce v rámci správneho súdnictva, nemožno hovoriť

o tom, že jej neposkytli súdnu ochranu, a tým porušili jej základné právo zaručené čl. 46

ods. 1 , resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Ústavný súd dopĺňa, že je na správcovi dane, aké dôkazné prostriedky v záujme čo

najúplnejšieho zistenia skutkového stavu zvolí, podmienkou však je, aby neboli získané

v rozpore s právnymi predpismi.

Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej

spojitosti medzi uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

dohovoru, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na rovnosť účastníkov

v konaní podľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. októbra 2012

Zásada rovnosti strán v konaní podľa sa prejavuje vytváraním

rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých

právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (, ).

Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho

súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne

sporového konania, ako aj iného civilného procesu) majú rovnaké procesné práva

a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo

diskriminácie niektorej z procesných strán (). Uvedené platí aj pre správne

súdnictvo.

Porušenie označeného práva sťažovateľka odôvodňovala tým, že v porovnaní s inými

svojimi rozhodnutiami najvyšší súd neuviedol, „či uvedené skutkové okolnosti boli natoľko

iné, aby odôvodňovali iný právny názor“.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré je podľa zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zverené práve

najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc

zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov (mutatis mutandis , , ,

– uznesenie o predbežnom prerokovaní zo 7. decembra 2005). Z ústavnej

kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať

a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokúvaných

veciach. Nemožno namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch

upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona za podmienky, že dôvody,

na ktorých je založené súdne rozhodnutie, možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky

právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (obdobne napr. ).

Najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí uviedol (s. 15 – s. 16), že v sťažovateľkou

uvedených iných prípadoch vychádzal z iných skutkových okolností. Podľa názoru

ústavného súdu jeho záver nič nemení na tom, že daňový subjekt je pre účely daňového

konania povinný spôsobom nevzbudzujúcim akúkoľvek pochybnosť preukázať materiálnu

existenciu daňového výdavku, čo sa však v prípade sťažovateľky na rozdiel od iných

prípadov nestalo.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu a porušením základného práva sťažovateľky podľa ,

sťažnosť v tejto časti podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu

rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013