Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 333/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť J. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Líviou Kňažikovou,

Advokátska kancelária, M. R. Štefánika 6, Komárno, pre namietané porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu v Nitre č. k. -38 z 21. augusta

2012 (), č. k. -35 z 25. septembra 2012 (), č. k.

-35 z 9. októbra 2012 (), č. k. -35 z 18. septembra

2012 () a č. k. -35 z 9. októbra 2012 ()

a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. novembra

2012 (), sp. zn. zo 17. decembra 2013 (), sp.

zn. zo 17. decembra 2013 (), sp. zn. zo 17.

decembra 2013 () a sp. zn. zo 17. decembra 2013

() a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti J. K. vedené pod sp. zn. , , ,

Rvp 2035/2014 a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. marca 2014

doručené sťažnosti J. K., (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Krajského súdu

v Nitre č. k. -38 z 21. augusta 2012 (), č. k. -35

z 25. septembra 2012 (), č. k. -35 z 9. októbra 2012

(), č. k. -35 z 18. septembra 2012 () a č. k. 11

-35 z 9. októbra 2012 () – ďalej len „krajský súd“ a „rozsudky

krajského súdu“ – a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5

z 21. novembra 2012 (), sp. zn. zo 17. decembra

2013 (), sp. zn. zo 17. decembra 2013 (), sp.

zn. zo 17. decembra 2013 () a sp. zn. zo 17.

decembra 2013 () – ďalej len „najvyšší súd“ a „rozsudky najvyššieho súdu“.

Z obsahu sťažností a príloh k nim pripojených vyplýva, že na základe vykonanej

daňovej kontroly Daňový úrad Komárno vydal päť dodatočných platobných výmerov (ďalej

len „správca dane“ a „rozhodnutia správcu dane“), ktorými v zmysle zákona Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

vyrubil sťažovateľovi ako platiteľovi dane rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobia apríl, máj, október, november a december 2006 za nesplnenie povinnosti

vyplývajúcej mu z ustanovenia pre odpočítanie dane

podľa ustanovení a o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Správca dane (okrem iného)

dospel k záveru, že „ak si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane

z dodávateľskej faktúry, musí preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené

a dokázať, že tovar bol dodaný“, preto sa „v rámci kontroly zameral na obchodovanie

s drevom, pričom konštatoval, že neexistovali relevantné doklady o pôvode dreva, ktoré by

preukazovali, že kontrolovaný subjekt nakúpil drevo tak a v takom množstve, ako je

deklarované na dodávateľských faktúrach od spoločnosti PIRUS, s. r. o., nakoľko všetky

osoby, ktoré sa zúčastňujú manipulácií s drevom, sú povinné dodržiavať pravidlá zakotvené

v o lesoch. Z uvedeného dôvodu správca dane využil inštitút

súčinnosti tretích osôb, a to KR PZ v Nitre a Krajských lesných úradov a na základe takto

získaných dôkazov dospel k záveru, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno

a nevyvrátil zistenia správcu dane o tom, že tovar dokladovaný označenými faktúrami

uvedenými v rozhodnutí dodaný nebol.“.

Proti rozhodnutiam správcu dane podal sťažovateľ odvolania, v ktorých

argumentoval tým, že „spĺňa podmienky... na odpočítanie dane. Poukázal na to,

že dodávateľ (spoločnosť PIRUS, s. r. o.) tovar vlastnil a bez prevzatia na vlastný sklad

predal a dodal jemu a on kúpnu cenu tovaru riadne a včas zaplatil. Guľatinu spracoval na

hranoly, dosky, a pod., čoho nepochybným dôkazom sú odberateľské faktúry, ako aj

zaplatené faktúry za porez guľatiny. S týmito skutočnostiam sa však správca dane vo svojom

rozhodnutí nevysporiadal...“. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky následne vydalo

rozhodnutia (ďalej len „daňové riaditeľstvo“ a „rozhodnutia daňového riaditeľstva“),

ktorými rozhodnutia správcu dane potvrdilo, keďže z jeho strany nezistilo žiadne

pochybenia.

Žaloby sťažovateľa, ktorými sa domáhal preskúmania rozhodnutí daňového

riaditeľstva, krajský súd rozsudkami zamietol, keď po stotožnení sa so skutkovými

zisteniami a právnymi závermi správnych orgánov dospel k záveru, že sťažovateľ neuniesol

dôkazné bremeno v zmysle V pomerne rozsiahlom

odôvodnení svojich rozsudkov krajský súd okrem iného konštatoval že „sama skutočnosť,

že mal účtovné doklady na tento deklarovaný tovar ešte neznamená, že tovar bol

i dodaný...; keďže nebol preukázaný pôvod tohto tovaru, nebolo možné identifikovať

spoločnosť, ktorá dodala guľatinu dodávateľovi žalobcu a ani preveriť prepravcu tohto

tovaru, ktorý by potvrdil údaje uvedené v daňových dokladoch“.

Na základe odvolaní sťažovateľa najvyšší súd rozsudkami potvrdil rozsudky

krajského súdu ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkami krajského súdu a rozsudkami najvyššieho súdu

došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S právnymi názormi

týchto súdov sa nestotožňuje a opätovne tvrdí, že „dostatočne preukázal splnenie

podmienok... na odpočítanie dane. Vo svojej žalobe poukázal na skutočnosť, že spoločnosť

PIRUS, s. r. o. ako dodávateľ tovar vlastnil a bez prevzatia na vlastný sklad predal a dodal

jemu. Bez akýchkoľvek pochýb sťažovateľ kúpnu cenu za predmetný dovar riadne a včas

zaplatil. Guľatinu následne spracoval na hranoly, dosky, atď., čoho nepochybným

a nesporným dôkazom sú odberateľské faktúry ako aj zaplatené faktúry za porez guľatiny.

S uvedenými skutočnosťami sa však správca dane vo svojom rozhodnutí nevysporiadal.“.

S týmito skutočnosťami, resp. so všetkými ním uvádzanými skutočnosťami sa

nevysporiadal ani krajský súd ani najvyšší súd, v dôsledku čoho „súd nesprávne vyhodnotil

daný skutkový stav a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“.

Okrem toho „súd... nesprávne právne posúdil, nevyhodnotil skutkovo správne otázku

vedomosti sťažovateľa o skutočnostiach týkajúcich sa pôvodu dreva, pričom súd vychádzal

len z irelevantných tvrdení správcu dane, ktoré sú sporné a nepodložené žiadnymi

dôkazmi“. Osobitne najvyššiemu súdu sťažovateľ vytýka to, že „nesprávne právne posúdil

vec tiež tým, že úplne vyhol aplikácii rozsudku Súdneho dvora ES z 12. januára 2006

v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkami krajského

súdu a rozsudkami najvyššieho súdu, pričom tieto rozhodnutia zruší a veci vráti krajskému

súdu na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkami krajského súdu a rozsudkami najvyššieho súdu (pozri I. časť odôvodnenia tohto

uznesenia).

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, , , a sp. zn.

a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a všeobecných súdov rozhodol ústavný súd

uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkami krajského

súdu

Ústavný súd konštatuje, že preskúmaniu rozsudkov krajského súdu vo vzťahu

k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv bráni princíp subsidiarity

vyjadrený v , z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať

o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý

pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne , ,

, ). Takýmto súdom bol vo vzťahu ku krajskému súdu najvyšší

súd, ktorý na základe odvolaní sťažovateľa rozsudky krajského súdu potvrdil. Z tohto

dôvodu ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkami

najvyššieho súdu

Ako už bolo uvedené, ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je

úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ). V zmysle svojej judikatúry považuje

ústavný súd za arbitrárne či zjavne neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých

odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na

preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

V tejto súvislosti ústavný súd taktiež judikoval, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), ani právo, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, ).

Uvedené právne východiská sa vzťahujú aj na právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože medzi jeho obsahom a obsahom základného práva

podľa nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ,

).

Porušenie označených práv najvyšším súdom vidí sťažovateľ jednak v tom, že

sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, ktorá je pre posúdenie daných vecí rozhodujúca,

a síce, že splnil podmienky na odpočet dane z pridanej hodnoty, keď preukázal, že za tovar

mu dodaný riadne a včas zaplatil, ako aj v tom, že na dané prípady neaplikoval rozsudok

Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, na ktorý poukázal vo svojich odvolaniach proti

rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie sťažovateľom napadnutých rozsudkov

najvyššieho súdu je identické, pričom z relevantnej časti vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako

aj súdneho spisu za preukázané, že prevažným dodávateľom drevnej guľatiny pre žalobcu

bola v roku 2006 obchodná spoločnosť PIRUS, s. r. o., so sídlom v Komárne, ktorá mala

nadobudnúť guľatinu od svojho dodávateľa obchodnej spoločnosti MIaMI, s. r. o., so

sídlom vo Veľkom Krtíši. Žalobca ako spracovateľ dreva ( Z.

z. o lesoch) na vyzvanie správcu dane relevantné doklady o pôvode a existencii

predmetného dreva nepredložil. Takéto doklady nepredložila ani spoločnosť PIRUS, s. r. o.,

ktorej mala dodať predmetnú guľatinu spoločnosť MIaMI, s. r. o. Konateľ obchodnej

spoločnosti MIaMI. s. r. o. Dušan Lenhart poprel akúkoľvek spoluprácu so spoločnosťou

PIRUS, s. r. o. Uviedol, že s touto spoločnosťou nikdy neobchodoval, žiadne faktúry pre túto

spoločnosť nevystavil a konateľa spoločnosti PIRUS, s. r. o. Juraja Pipíšku nepozná. K

predloženým predmetným faktúram uviedol, že odtlačok pečiatky na predmetných faktúrach

nie je totožný s pečiatkami, ktoré používa jeho spoločnosť. Z uvedených skutočností vyplýva,

že žalobca v konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že skutočne došlo k

reálnemu dodaniu tovaru – drevnej guľatiny, čím nebola splnená podmienka pre

odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH (spoločnosti PIRUS, s. r. o. nevznikla

daňová povinnosť, pretože nedodala fakturovaný tovar) a tiež nebola splnená podmienka

podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom

za dodaný tovar). Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre

uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené

dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj

preukazovanie zaplatenia kúpnej ceny v hotovosti, nie sú predpokladom pre odpočítame

dane v zmysle zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou

na faktúre.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že skutočnosťou rozhodujúcou

v tomto prípade je, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal nadobudnutie smrekovej

guľatiny, vyfaktúrovanej vyššie označenými faktúrami a to spôsobom vylučujúcim akékoľvek

pochybnosti, a preto sa najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu, ako aj žalovaného,

že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami

boli žalobcovi vôbec dodané a že boli dodané práve obchodnou spoločnosťou

PIRUS, s. r. o., keď ani táto spoločnosť nepreukázala dodanie predmetnej smrekovej

guľatiny od spoločnosti MIaMI, s. r. o. Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno

v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní.

Pokiaľ ide o poukazovanie žalobcu na rozsudok Súdneho dvora ES z 12. januára

2006 v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/04 (Optigen), podľa názoru

najvyššieho súdu sa uvedený rozsudok na prejednávaný prípad nevzťahuje, pretože

označený rozsudok predpokladá dodávky, ktoré samé o sebe nie sú poznačené podvodom

a skutočnosť, že platiteľ v reťazci dodávok nevedel a ani vedieť nemohol o podvodnej

povahe plnenia. V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu ako spracovateľa dreva

požadovať od svojho dodávateľa obchodnej spoločnosti PIRUS, s. r. o. doklady

preukazujúce pôvod predmetného dreva v zmysle o lesoch

dreva a vyhl. č. , a to predovšetkým za účelom preukázania pôvodu dreva.

Pokiaľ mu dodávateľ, t. j. obchodná spoločnosti PIRUS, s. r. o. predmetné doklady

nepredložila, žalobca nepochybne vedel, resp. mal vedieť, že nejde o legálne dodávky

a takéto dodávky nemal prevziať.

Neobstoja teda námietky žalobcu uvedené v odvolaní, že správca dane, ani žalovaný

neprodukovali žiaden dôkaz preukazujúci vedomosť žalobcu o uvedených skutočnostiach.

Treba pripomenúť, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia

leží predovšetkým na daňovom subjekte a tiež treba pripomenúť, že cieľom uznaným

a podporovaným šiestou smernicou je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom

zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group,

C-487/01 a C-7/02, Zb. s. 1-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax a i.,

C 255/02, Zb. s. 1-1609, bod 71).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani

takú vadu, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia

( ), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie

správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský

súd, ak žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Nitre ako vecne správny podľa veta druhá a potvrdil

stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení s

ods. 1 veta prvá ), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej

povinnosti.“

Ústavný súd sa z obsahu napadnutých rozsudkov presvedčil, že najvyšší súd

sa odvolacími námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti toho-ktorého prípadu.

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

rozsudkov najvyššieho súdu, pretože sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ v podstate obsahovo

rovnaké námietky vzniesol už v konaní pred správnymi orgánmi a následne aj v konaní pred

všeobecnými súdmi, ústavný súd navyše konštatuje, že zo všetkých na vec sa vzťahujúcich

rozhodnutí je zrejmá jasná kontinuita záverov vyplývajúca z právomocí toho-ktorého

štátneho orgánu. Rozsudky najvyššieho súdu tak nevykazujú znaky svojvôle; ich

odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností

toho-ktorého prípadu, ako aj z relevantných právnych noriem.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že podobný prípad riešil aj

vo veci sp. zn. a dospel k záveru, že ak sťažovateľka v daňovom konaní

neuniesla dôkazné bremeno vyplývajúce z ustanovenia

a nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov nezistili ani všeobecné súdy rozhodujúce

v rámci správneho súdnictva, nemožno hovoriť o tom, že jej neposkytli súdnu ochranu,

a tým porušili jej základné právo zaručené , resp. právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd taktiež konštatoval, že je

na správcovi dane, aké dôkazné prostriedky v záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového

stavu zvolí, podmienkou však je, aby neboli získané v rozpore s právnymi predpismi.

Vychádzajúc z týchto skutočností ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej

spojitosti medzi rozsudkami najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru, preto sťažnosti

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014