Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 368/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť F. K., M., zastúpeného advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. z 29. marca 2012

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 23. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I .

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013

faxom a 7. mája 2013 poštou doručená sťažnosť F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 29. marca 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok

okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 23. januára 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti, z napadnutého rozsudku krajského súdu a príloh ústavný súd zistil

nasledujúce skutočnosti:

Sťažovateľ bol účastníkom zmluvy o združení podľa

uzatvorenej 1. apríla 1992. Potom, ako účastníci zmluvy o združení rozhodli o jeho zániku

a nedošlo k majetkovému vyporiadaniu medzi bývalými členmi združenia, sa navrhovateľ

návrhom z 22. decembra 2003 domáhal voči sťažovateľovi vyporiadania majetku združenia

[najmä vecí, ktoré boli v spoluvlastníctve členov združenia (ďalej aj „veci“)], a to tak, aby

hnuteľné veci, ktoré sú v držbe navrhovateľa, boli súdnym rozhodnutím prikázané do jeho

výlučného vlastníctva a hnuteľné veci, ktoré sú v držbe sťažovateľa, boli prikázané

do výlučného vlastníctva sťažovateľa a zároveň, aby sťažovateľ bol zaviazaný na zaplatenie

ekvivalentu hodnoty majetkového rozdielu navrhovateľovi, keďže mu bol priznaný väčší

podiel z majetku, než aký by mu prináležal podľa . Napokon

sa navrhovateľ domáhal, aby pohľadávky združenia boli rozhodnutím okresného súdu

prikázané do vlastníctva sťažovateľa.

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bolo návrhu navrhovateľa vyhovené.

Okresný súd vyporiadal spoluvlastníctvo účastníkov konania tak, že jednotlivé hnuteľné

veci prikázal do výlučného vlastníctva toho účastníka konania, ktorý mal tú-ktorú vec

v držbe po zrušení združenia a ďalej s ňou podnikal, pričom «pri prikázaní tej-ktorej

hnuteľnej veci do výlučného vlastníctva jedného z účastníkov konania vychádzal

zo skutočnosti, v koho držbe tieto hnuteľné veci ostali po združení (zrejme má byť

„po zániku“, pozn.) združenia a tento ďalej na nich podnikal, pričom podľa názoru súdu

bolo by v rozpore s dobrými mravmi, ak by vyporiadanie hnuteľných veci vykonal tým

spôsobom (ako to navrhol odporca), že by nariadil ich predaj a výťažok by bol rozdelený

rovnakým dielom...». Keďže vyporiadaním spoločných vecí ich prikázaním do výlučného

vlastníctva jednotlivých účastníkov konania nadobudol sťažovateľ väčšie hodnoty, ako mu

podľa rovného rozdelenia spoločného majetku prislúchali, zaviazal ho okresný súd zaplatiť

navrhovateľovi doplatok na vyrovnanie spoluvlastníckych podielov (v sume 17 486,11 €).

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd v napadnutom rozsudku, ktorým prvostupňový rozsudok ako vecne

správny potvrdil, dospel k záveru, že okresný súd v prerokúvanej veci zistil skutkový stav

v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom na podklade

vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom a prerokúvanú vec

aj správne právne posúdil. Zároveň krajský súd konštatoval správnosť odôvodnenia

napadnutého rozsudku okresného súdu a v podstatných bodoch naň odkázal.

Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd a v nadväznosti na jeho rozhodnutie

aj krajský súd predmetnú vec vyporiadania podielového spoluvlastníctva nesprávne právne

vyhodnotili, zaujali právny názor v rozpore s konštantnou judikatúrou a ustanovenia

rozhodujúcich právnych predpisov aplikovali na zistený skutkový stav svojvoľne. Závery

okresného súdu, ako aj krajského súdu sú podľa sťažovateľa zjavne neodôvodnené

a arbitrárne a z hľadiska ústavnosti neudržateľné, čo v konečnom dôsledku svedčí

o porušení jeho označených práv.

Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému

rozsudku krajského súdu sťažnosť podľa , ktorou navrhuje, aby ju

ústavný súd prijal na ďalšie konanie a vyslovil, že jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa dohovoru boli uvedenými rozsudkami porušené. Zároveň

navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, a to z dôvodu, že sťažovateľ

nedisponuje majetkom potrebným na splnenie povinnosti uloženej mu napadnutým

rozsudkom krajského súdu.

II.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani

z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania

všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. ).

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd

pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia,

a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených

námietkach porušenia jeho základného práva napadnutým rozsudkom okresného súdu.

Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania

proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“; obdobne napr.

, , , ).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie svojho základného práva podľa , ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základných práv podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Krajský súd podľa názoru sťažovateľa neuviedol riadne a presvedčivé dôvody, ktoré

ho viedli k prijatým záverom, a nevysporiadal sa dostatočným spôsobom s jeho námietkami.

Svoj nesúhlas s napadnutým rozsudkom krajského súdu podoprel dvoma námietkami

smerujúcimi voči výkladu relevantných ustanovení (najmä

a v spojitosti s ) upravujúcich vyporiadanie

spoločného majetku po zániku združenia, ku ktorému sa krajský súd priklonil.

Podľa majetok získaný pri výkone spoločnej činnosti

sa stáva spoluvlastníctvom všetkých účastníkov.

Podľa pri rozpustení združenia majú účastníci nárok

na vrátenie hodnôt poskytnutých na účel združenia a vyporiadajú sa medzi sebou o majetok

získaný výkonom spoločnej činnosti združenia spôsobom určeným v zmluve, inak rovným

dielom.

Podľa ak nedôjde k dohode, zruší

spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne

pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci dobre

možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom;

prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie podielového

spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce,

súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.

Sťažovateľ predovšetkým uvádza, že krajský súd v napadnutom rozsudku pochybil,

keď sa stotožnil so záverom okresného súdu, ktorý nevyporiadal podielové spoluvlastníctvo

účastníkov konania nariadením predaja predmetných vecí a rozdelením výťažku z ich

predaja medzi účastníkov, keďže veci, ktoré mu boli prisúdené, nechce. Krajský súd

v napadnutom rozsudku (v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu) odobril

vyporiadanie podielového spoluvlastníctva okresným súdom podľa návrhu navrhovateľa

s tým, že časť hnuteľných vecí bola prikázaná napriek sťažovateľovmu nesúhlasu do jeho

výlučného vlastníctva. Sťažovateľ sa pritom odvolával na rozhodovaciu činnosť

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. ), z ktorej má vyplývať zákaz

prisúdenia spoločnej veci do výlučného vlastníctva účastníka konania proti jeho vôli. Podľa

jeho názoru krajský súd taktiež pochybil, keď uviedol, že sťažovateľ nesprávne

identifikoval veci, ktoré nechcel nadobudnúť do vlastníctva.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že určité spoločné veci nechcel nadobudnúť

do vlastníctva, krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „odporca

(sťažovateľ, pozn.) bližšie nekonkretizoval, ktorých hnuteľných vecí sa to malo týkať. Sám...

potvrdil, že si zobral hnuteľné veci pod položkami 1. až 10., aj v záverečnej reči navrhoval

prikázať do výlučného vlastníctva veci pod položkami 1. až 8. Naviac, ak... užíval hnuteľné

veci od mája 2002 do vyhlásenia napadnutého rozsudku, t. j. takmer 10 rokov, potom

okresný súd správne a v súlade s hľadiskom účelnosti i s dobrými mravmi prikázal

do výlučného vlastníctva... (sťažovateľa, pozn.) hnuteľné veci označené pod položkami 1. až

10. napadnutého rozsudku. Bolo by v rozpore s vyššie uvedenými hľadiskami, aby ohľadne

hnuteľných vecí, ktoré odporca užíval od roku 2002, bol nariadený ich predaj len z toho

dôvodu, že odporca už o tieto veci nemá záujem.“

Z uvedenej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že pre

rozhodnutie nebola rozhodujúcou otázka, či sťažovateľ predmetné veci dostatočne

identifikoval. Predmetné veci boli sťažovateľovi prikázané na základe jeho vlastného

predchádzajúceho konania (po zániku združenia si ich ponechal a nakladal s nimi), ako

aj na základe jeho vyjadrení v súdnom konaní (keď navrhol, aby bola väčšina týchto vecí

prikázaná do jeho vlastníctva). Krajský súd v napadnutom rozsudku, rovnako ako aj okresný

súd prihliadol na to, že mnohé z vecí mali účastníci konania vo faktickej kontrole

a používali ich počas doby približne desať rokov. Krajský súd preto prisvedčil záveru

okresného súdu, že nariadenie ich predaja by v danom čase nebolo účelné a efektívne,

a preto by takýto výsledok nedával spravodlivý záver o vyporiadaní majetku v podielovom

spoluvlastníctve členom združenia.

Podľa názoru ústavného súdu výklad krajského súdu v napadnutom rozsudku (bez

ohľadu na to, či ide o jediný možný výklad predmetných ustanovení Občianskeho

zákonníka) nepopiera účel a zmysel aplikovaných právnych noriem týkajúcich sa

vyporiadania majetku po zániku združenia. Rovnako nemožno považovať právne závery

krajského súdu stotožňujúceho sa s odôvodnením prvostupňového rozsudku vo vzťahu

k tejto námietke za arbitrárne, resp. za zjavne neodôvodnené. Krajský súd z pohľadu

ústavného súdu presvedčivo zdôvodnil, že úvaha okresného súdu v prerokúvanej veci

týkajúca sa toho, ako dospel k rozdeleniu spoločných vecí a aj k sume, ktorá bola

rozhodujúca pre uloženie povinnosti sťažovateľovi doplatiť druhému účastníkovi to, čo mu

po zániku združenia zo spoločného majetku ušlo, nebola ľubovoľná, ale vychádzala

z dostatočne zisteného skutkového stravu a zodpovedala skutočnostiam, ktoré boli

v dokazovaní zistené. Námietka sťažovateľa, že nechcel nadobudnúť určité veci

do vlastníctva, hoci si ich po zániku združenia ponechal, dovolávajúc sa navyše, aby bola

väčšina z nich prikázaná do jeho majetku, sa preto ústavnému súdu javí ako účelová.

Okrem toho sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jeho

základného práva podľa „konajúcim súdom“ aj tým, že „vyporiadal

podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k tejto hnuteľnej veci (položka č. 8

tlačiarenský stroj, pozn.) napriek tomu, že v konaní bolo nesporne zistené (odporcom

tvrdené a navrhovateľom nerozporované), že predmetná hnuteľná vec sa ku dňu

rozhodnutia súdu v podielovom spoluvlastníctve účastníkov už nepochádza, pretože bola

prevedená na 3. osobu. Napriek uvedenému bolo rozhodnutím určené, že výlučným

vlastníkom predmetnej hnuteľnej veci je sťažovateľ, pričom bol naviac rozhodnutím súdu

zaviazaný za predmetnú hnuteľnú vec zaplatiť navrhovateľovi finančné prostriedky

na vyrovnanie spoluvlastníckych podielov. Takéto rozhodnutie súdu nemožno považovať

za rozhodnutie vydané v konaní, ktoré spĺňa atribúty spravodlivého súdneho procesu a je

v rozpore s akoukoľvek spravodlivosťou a logikou, aby účastník poskytol finančnú náhradu

za vec, ktorú takýmto spôsobom do výlučného vlastníctva nadobudnúť nemohol, a teda

takéto rozhodnutie je v rozpore s ustanoveniami SR, ktoré mu zaručujú právo

na súdnu ochranu.“.

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom rozsudku síce s uvedenou

námietkou sťažovateľa nevysporiadal výslovne, odpoveď na ňu je však v argumentácii

krajského súdu obsiahnutá. Prikázanie určitých vecí do vlastníctva bývalým členom

združenia slúžilo podľa názoru ústavného súdu v prvom rade na výpočet finančnej sumy,

ktorá bola rozhodujúca pre vzájomné majetkové vyporiadanie medzi týmito osobami.

Krajský súd si totiž osvojil názor prvostupňového súdu, ktorý rozdelil veci

v spoluvlastníctve podľa toho, ako boli po zániku združenia využívané účastníkmi,

a na základe porovnania ich finančnej hodnoty zistil, či skutočné rozdelenie užívania vecí

zodpovedalo rovnému rozdeleniu majetku. Pre tento právny záver nie je rozhodujúce, či

sťažovateľ po zániku združenia spoločnú vec previedol na tretiu osobu, keďže táto vec bola

po zániku užívaná sťažovateľom a jej hodnota sa musela prejaviť vo vzájomnom

vyporiadaní (hoci ju následne previedol na tretiu osobu). Navyše, z napadnutého rozsudku

krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ navrhoval, aby bol daný predmet (položka č. 8)

prikázaný do jeho výlučného vlastníctva.

Z uvedeného možno vyvodiť, že námietka sťažovateľa nemala vplyv na právny

záver, ku ktorému dospel krajský súd v napadnutom rozsudku, a preto ani nemôže

spochybniť ústavnú konformitu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že v celom rozsahu zotrváva na svojej

konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa a práva podľa dohovoru je aj právo

účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného (prvostupňového, ale aj odvolacieho

a dovolacieho) súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , , ,

).

Na tomto základe a tiež vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže

byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri

zisťovaní skutkového stavu, ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom je

založený napadnutý rozsudok krajského súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,

a v okolnostiach danej veci nič nesignalizuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu

základného práva sťažovateľa podľa či práva podľa

dohovoru. Skutočnosť, že krajský súd v napadnutom rozsudku vyslovil právne závery,

s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť sťažnosti a nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto záverov

a taktiež nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (pozri aj , ).

Ústavný súd s odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku krajského

súdu ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľa vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu

stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013