Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 339/2013
PDF · 188.96 KB
No categories available
II. ÚS 339/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vo veci namietaného
porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
a uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 62 Er 1743/2011 z 20. marca 2012, ako aj
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 6 CoE 168/2012 z 28. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) a porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením
Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 62 Er 1743/2011 z 20. marca
2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením Krajského súdu
v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE 168/2012 z 28. augusta 2012 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na
základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný splatiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Po zročnosti pohľadávky a v nadväznosti na
rozhodcovskú doložku v úverovej zmluve bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie
pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B.. Rozhodcovský
rozsudok tohto súdu bol exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor
postupom podľa § 44 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal
okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd napadnutým
uznesením rozhodol o žiadosti súdneho exekútora tak, že ju zamietol. Krajský súd na
základe odvolania sťažovateľky svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil napadnuté
rozhodnutie okresného súdu.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, a zároveň poskytla ústavnému súdu
vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec. Predovšetkým
spochybňuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní
preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu, keď tvrdí, že
„Všeobecný súd vo veci sťažovateľa… nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné
deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi.
Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd,
nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu
rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto
žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu“. Ďalej poukázala na to, že
„... právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného
súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto
rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. ... rozsudkom
rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom
všeobecného súdu (ust. §159 ods. 2 OSP).“.
Sťažovateľka tiež poukázala na závažné procesné pochybenie v postupe konajúcich
súdov a tvrdila, že oba súdy postupovali v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku,
pričom argumentovala, že „Prvostupňový súd... nedodržal... procesný postup upravený
v... ustanovení § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku a odňal tak oprávnenému
možnosť konať pred súdom. Súd nenariadil ústne pojednávanie a tento nedostatok
nekorigoval ani súd druhého stupňa! Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t.
j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite námietky
oprávneného to nič nemení, pretože podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať
podľa Exekučného poriadku v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných
konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie
v súlade s ustanovením § 221 ods.1 písm. f),O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím okresného súdu, ako aj porušenie
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutým rozhodnutím krajského
súdu, zruší napadnuté rozhodnutia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutým rozhodnutím
okresného súdu, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a napadnutým rozhodnutím krajského súdu.
III.A
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím okresného
súdu
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených
v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
III.B
K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozhodnutím krajského
súdu
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorým krajský súd podľa tvrdenia
sťažovateľky potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo malo mať za následok porušenie
jej označených práv.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať
prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo
na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkom v zmluve.
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd tak,
že ich odmietol vo vzťahu k odvolacím súdom ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka
označila len iné rozhodnutie krajského súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej označených
práv. Z identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnosti možno vyvodiť, že
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových
zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré
už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval
dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre
ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku, a v tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie poukázal na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri rozsudok sp. zn. 3 Cdo 164/1996
z 27. januára 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997).
V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.
sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473//2011 z 20. októbra 2011,
sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 379/2011 zo 7. septembra 2011,
sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012 a sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012,
ako aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré
skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov
o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v stovkách prípadov, pretože
rozhodcovské rozsudky z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi
na vedenie exekúcií.
K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného súdu,
ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd uvádza, že
novelizácia Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 230/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa
zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „novelizácia Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť
prvostupňového súdu rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku,
nariadiť vo veci pojednávanie. V namietanom konaní však okresný súd a krajský súd
rozhodovali o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 Exekučného
poriadku, na ktoré sa uvedená povinnosť nevzťahuje.
Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré je prílohou sťažnosti, ústavný súd
navyše zistil, že krajský súd ním zrušil (nie potvrdil, ako to tvrdí sťažovateľka) napadnuté
rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôsledku toho sa javí
irelevantná argumentácia sťažovateľky uvedená v dôvodoch sťažnosti, na základe ktorej
nemožno dospieť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím
krajského súdu a namietaným porušením sťažovateľkou označených práv.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti bez podrobnejšej argumentácie
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013