Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 471/2013
PDF · 248.39 KB
No categories available
IV. ÚS 471/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť I. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky
a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 2
T 26/2009 a jeho rozsudkom zo 16. júla 2009 a postupom Krajského súdu v Trenčíne
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 63/2009 a jeho uznesením z 12. novembra 2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. júna 2013
doručené podanie I. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“).
Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 T 26/2009 a jeho rozsudkom zo 16. júla 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 To 63/2009 a jeho uznesením z 12. novembra 2009 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne odsúdený
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 26/2009 zo 16. júla 2009 v spojení s uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 To 63/2009 z 12. novembra 2009 za spáchanie zločinu lúpeže
podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 47 ods. 2 Trestného zákona a prečinu
výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest
odňatia slobody vo výmere 25 rokov, keďže v minulosti bol sťažovateľ za takýto čin už
dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, a to rozsudkom Okresného
súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 2 T 116/99 z 13. júla 1999 a rozsudkom Okresného súdu
Spišská Nová Ves sp. zn. 2 T 215/01 zo 17. apríla 2002.
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému uzneseniu krajského
súdu podal sťažovateľ prostredníctvom obhajcu dovolanie, v ktorom uplatnil dovolacie
dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku. O dovolaní sťažovateľa
rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.
1 Tdo 76/2012 z 31. januára 2013 tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
odmietol (ďalej aj „rozhodnutie o dovolaní“, alebo „rozhodnutie dovolacieho súdu“).
Sťažovateľ namieta, že v konaní pred všeobecnými súdmi došlo k porušeniu ním
označených práv podľa ústavy a dohovoru najmä tým, že okresný súd na hlavnom
pojednávaní prečítal výpoveď poškodeného z prípravného konania, ktorá bola urobená ešte
pred tým, ako mu bolo vznesené obvinenie, pričom podľa jeho tvrdenia išlo „v podstate
o hlavný dôkaz mojej viny...“.
Ďalej sťažovateľ namieta, že v čase, keď bol oboznamovaný s výsledkami
vyšetrovania, sa vo vyšetrovacom spise nenachádzal posudok Kriminalistického
a expertízneho ústavu Policajného zboru z 3. februára 2009 týkajúci sa skúmania
biologických vzoriek DNA sťažovateľa a poškodeného (ďalej aj „znalecký posudok
z 3. februára 2009“) na zistenie ich prítomnosti v izbe poškodeného na ubytovni F. s. r. o.
Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že tento posudok nebol navrhnutý
prokurátorom v obžalobe ako dôkaz, ktorý je potrebné na hlavnom pojednávaní vykonať.
Sťažovateľ tvrdí, že na túto skutočnosť poukázal aj v dodatku k odvolaniu zo 16. júla 2009,
avšak krajský súd na túto jeho námietku nereagoval.
Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa znaleckého posudku z 3. februára 2009
sťažovateľ cituje aj z rozhodnutia o dovolaní „K namietanému znaleckému posudku zo dňa
3. februára 2009 (č. l. 60) dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že obhajca obvineného
mohol nahliadať do spisu aj po skončení vyšetrovania, kedykoľvek po podaní obžaloby.
Predmetný znalecký posudok bol pritom prečítaný na hlavnom pojednávaní konanom dňa
13. júla 2009 a procesné strany k nemu nemali pripomienky.“, a v nadväznosti na to
formuluje výhrady voči citovanému záveru najvyššieho súdu, keď uvádza: „zo strany sudcu
NS SR je skutočne idiotný a chrapúnsky pretože absencia posudku pri oboznamovaní
a vyšetrovaním, jeho absencia až do hlavného pojednávania 13. júla 2009, je závažným
porušením práv obžalovaného (obvineného) a porušenie práva na spravodlivý súdny proces
podľa Ústavy SR a Listiny a j Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd - čo
tento dementný dedko T. už zrejme nechápe a nikdy nepochopí (r. 1943... Bolo to
samozrejme možné ale je dosť nepravdepodobné, aby nejaký advokát na Slovensku po
ukončení vyšetrovania ešte nahliadal do spisu!!... Považujem preto takýto postup OS i KS
i NS SR za porušenie mojich práv...“
Sťažovateľ tiež namieta, že okresný súd na hlavnom pojednávaní síce poučil svedkov
aj poškodeného o ich práve odoprieť výpoveď podľa § 130 Trestného poriadku, avšak ani
jeden zo svedkov neuviedol, či toto právo využíva alebo nie.
Vo vzťahu ku skutočnosti, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie aj z dôvodu, že
námietky v ňom uplatnené nenamietal najneskôr v odvolacom konaní, hoci mu tieto
okolnosti boli známe, sťažovateľ tvrdí, že „Tým, že mi určil a pridelil advokáta súd zobral
na seba povinnosť že takýto advokát bude hájiť moje práva, bude ich poznať a pod
kontrolou súdu dodržiavať!!!...“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
«Okresný súd v Novom Meste nad Váhom v konaní č. 2 T 26/2009 porušil
ustanovenie §-u 2 ods. 100 a 2 Trestného poriadku v spojení s §-om 130, tým, že pripustil
vykonanie důkazov mne neznámych (posudok) a aj výpoveď poškodeného „získanú“ pred
vznesením obvinenia!!
Následkom takéhoto postupu bolo vynesenie nespravodlivého rozsudku na základe
porušenia práv sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa Ústavy Slovenskej republiky
a dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobod.
Rozsudok Okresného súdu v novom Meste nad Váhom číslo konania: 2 T 26/2009
zo dňa 16. júla 2009 sa zrušuje.
Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa: 12. novembra 2009 číslo konania:
3 To 63/2009 sa zrušuje.
Okresnému súdu V Novom Meste nad Váhom sa prikazuje, aby sťažovateľa ihneď
prepustil z výkonu trestu odňatia slobody.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné odškodnenie za aj nezákonný rozsudok
a s tým spojený výkon trestu od 12. novembra 2009 do prepustenia vo výške: tridsať tri
EUR denne.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania, resp. trov právneho zastúpenia,
ktoré vzniknú advokátovi, ktorého Ústavný súd ustanoví sťažovateľovi.»
Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov
advokátov.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou
časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom
z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd
rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu
k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,
III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Aj keď petit sťažnosti (citovaný v časti I tohto uznesenia) nezodpovedá požiadavkám
vyplývajúcim z § 56 (v spojení s § 50 ods. 1) zákona o ústavnom súde, možno z neho
vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 26/2009 a jeho rozsudkom zo 16. júla
2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 63/2009 a jeho
uznesením z 12. novembra 2009. Tomuto záveru korešponduje aj záhlavie sťažnosti,
v ktorom sťažovateľ za porušovateľov označuje „Okresný súd v Novom Meste nad Váhom...
v konaní číslo: 2 T 26/2009 zo dňa 16. júla roku dvetisíc deväť“ a „Krajský súd
v Trenčíne... v konaní č. 3 To 63/2009 zo dňa 12. 11. 2009“. Sťažovateľ síce v petite
neoznačuje konkrétne základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, ktoré mali byť
porušené, ale v záhlaví sťažnosti (na jej prvej strane) výslovne uvádza, že predmetom jeho
„ústavnej sťažnosti“ je „Porušenie základného práva podľa Článku 17 odst. 1, odst. 5
Ústavy Slovenskej republiky... a porušenie základného práva podľa Článku 5 ods. 1
a Článku 6 odst. 1 a odst. 2 Dohovoru ochrane základných ľudských práv a slobôd...“.
Na tomto základe ústavný súd kvalifikoval sťažnosť sťažovateľa tak, ako to je
uvedené v záhlaví tohto uznesenia, t. j. sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1
a 2 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 26/2009 a jeho
rozsudkom zo 16. júla 2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 To 63/2009 a jeho uznesením z 12. novembra 2009, a v tomto rozsahu ju aj predbežne
prerokoval.
1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 26/2009 a jeho rozsudku zo 16. júla 2009
Okresný súd napadnutým rozsudkom uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania
zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 47 ods. 2 Trestného
zákona a prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a uložil mu
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na
jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu
odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
3 To 63/2009 a jeho uzneseniu z 12. novembra 2009
V prvom rade považuje ústavný súd za potrebné poukázať na skutočnosť, že
uznesenie krajského súdu, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti
odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 26/2009 zo 16. júla 2009, napadol
sťažovateľ dovolaním, o ktorom rozhodoval najvyšší súd.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že
sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany
základných práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných
podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto
lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení
alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavom súde). Nedodržanie tejto lehoty
je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti musí zaoberať aj otázkou, či sťažnosť v tejto časti bola podaná včas.
V tejto súvislosti ústavný súd zároveň konštatuje, že ustanovenie o lehote na podanie
sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže zmeškanie tejto
lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03,
Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je
postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj
princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).
Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa
ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),
spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako
neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu všeobecného súdu (ide spravidla o rozhodnutie odvolacieho súdu), s výnimkou
prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010). Tento právny názor
ústavného súdu je ale aplikovateľný len v tom prípade, ak sťažovateľ v lehote dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu podá sťažnosť
ústavnému súdu, ktorou bude súčasne namietať porušenie svojich základných práv podľa
ústavy, resp. práv podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy tak rozhodnutím
dovolacieho súdu, ako aj rozhodnutím odvolacieho súdu. Za splnenia uvedených
podmienok, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie ústavnoprávnej intenzity
v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví,
mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne aj rozhodnutie, resp. postup odvolacieho súdu
a meritórne o ňom rozhodnúť (m. m. IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 34/2012, III. ÚS 34/2012).
Keďže v posudzovanom prípade sťažovateľ namieta len porušenie svojich práv
napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a rozhodnutie dovolacieho súdu nenamieta, treba v súlade s uvedenými právnymi názormi
ústavného súdu počítať začiatok plynutia lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
na podanie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odo dňa nadobudnutia
jeho právoplatnosti.
Napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 12. novembra 2009,
pričom sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu až 6. júna 2013, t. j. zjavne po
uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod
na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanej
oneskorene.
Napriek uvedenému záveru ústavný súd považoval za potrebné, vzhľadom na
skutočnosť, že sťažovateľ nie je v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom, poukázať aj na ďalšie skutočnosti, ktoré zakladajú iné (iný) dôvody
na odmietnutie tejto časti sťažnosti, ktoré by existovali aj v prípade, ak by sťažnosť bola
podaná včas, t. j. v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie
z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku, a to na základe tejto
argumentácie:
a) výsluchy svedkov sú podľa sťažovateľa nezákonné, keďže po zákonnom poučení
podľa § 130 ods. 1 Trestného poriadku neuviedli, že právo nevypovedať nevyužívajú, teda
že sa tohto práva vzdávajú,
b) okresný súd v napadnutom konaní postupoval nezákonne, keď pripustil čítanie
zápisnice o výsluchu svedka – poškodeného na hlavnom pojednávaní, hoci jeho výsluch bol
vykonaný pred vznesením obvinenia sťažovateľovi, a preto je podľa jeho tvrdenia v ďalšom
konaní nepoužiteľný,
c) nemožnosť sa oboznámiť so znaleckým posudkom z 3. februára 2009, ktorý sa
v trestnom spise pri oboznamovaní sťažovateľa s výsledkami vyšetrovania nenachádzal,
d) vykonaným dokazovaním nebolo podľa jeho tvrdenia preukázané spáchanie
skutku, resp. priebeh jeho spáchania, pričom vymedzený priebeh skutku je podľa jeho
názoru nezlučiteľný so skutkovou podstatou zločinu lúpeže, čo odôvodňuje dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
Námietky sťažovateľa uplatnené v dovolaní formulované pod písmenami a), b) a c)
sú identické s námietkami, ktoré uplatnil aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu [keďže
dovolaciu argumentáciu uvedenú pod písmenom d) v tejto sťažnosti neuplatňuje, neexistuje
dôvod na to, aby sa ňou ústavný súd zaoberal, pozn.].
S dovolacou námietku týkajúcou sa znaleckého posudku z 3. februára 2009
[námietka uvedená pod písmenom c)], ktorý sa v čase oboznamovania sťažovateľa
s výsledkami vyšetrovania nenachádzal v trestnom spise, sa najvyšší súd vysporiadal
konštatovaním, že obhajca sťažovateľa mal možnosť nahliadať do spisu aj po skončení
vyšetrovania, pričom navyše poukázal aj na skutočnosť, že proti prečítaniu tohto posudku
na hlavnom pojednávaní konanom 13. júla 2009 nemali procesné strany žiadne
pripomienky. Táto námietka bola sťažovateľom uplatnená už v odvolaní (v dodatku
k odvolaniu z 2. novembra 2009) proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vyslovil veľmi dôrazne nesúhlas
s tým, ako sa najvyšší súd vysporiadal s touto dovolacou námietkou, ale napriek tomu touto
sťažnosťou nenamieta porušenie svojich ústavou garantovaných práv rozhodnutím
dovolacieho súdu, hoci tak urobiť mohol a mal. Keďže ide o námietku smerujúcu proti
rozhodnutiu dovolacieho súdu, ktorý sťažovateľom nebol označený ako porušovateľ jeho
práv, ústavný súd nedisponuje vzhľadom na princíp subsidiarity oprávnením túto námietku
posudzovať, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti (vo vzťahu k tejto
námietke) aj z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu. Vo vzťahu k tejto námietke
bola totiž daná právomoc najvyššieho súdu, ktorý sa ňou v dovolacom konaní aj zaoberal.
Vo vzťahu k dovolacím námietkam sťažovateľa uvedeným pod písmenami a) a b)
najvyšší súd vo svojom dovolacom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ ani
jeho obhajca v konaní pred okresným súdom a krajským súdom tieto námietky nevzniesli,
hoci tak urobiť mohli, a preto sa na ne vzťahuje § 371 ods. 4 Trestného poriadku, podľa
ktorého dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu,
kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní
pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Voči
tomuto záveru najvyššieho súdu nemožno mať z ústavného hľadiska žiadne pripomienky.
To platí o to viac, že skutočnosť, že tieto námietky neboli sťažovateľom uplatnené
v prvostupňovom ani v odvolacom konaní, nespochybňuje ani samotný sťažovateľ, a táto
vyplýva aj z príloh sťažnosti (zápisnica o hlavnom pojednávaní, rozsudok okresného súdu,
odvolanie a jeho doplnenia, resp. dodatky, zápisnica o verejnom zasadnutí krajského súdu
a uznesenie krajského súdu).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že námietky uvedené pod
písmenami a) a b) nemôže sťažovateľ úspešne uplatňovať ani v konaní pred ústavným
súdom (v zásade z tých istých dôvodov, ako uviedol najvyšší súd vo svojom dovolacom
rozhodnutí). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa
ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní
v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol
v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc
(III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Právomoc ústavného súdu rozhodnúť
o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v napadnutom
konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne
rozhodnúť všeobecný súd, príp. iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane,
treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08).
Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel
k záveru, že sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu
a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bola podaná oneskorene, pričom navyše
vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci nedisponuje ani právomocou túto časť
sťažnosti prerokovať. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene, ako aj z dôvodu nedostatku
svojej právomoci.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2013