Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 471/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť I. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a 5

a práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 2

T 26/2009 a jeho rozsudkom zo 16. júla 2009 a postupom Krajského súdu v Trenčíne

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. novembra 2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. júna 2013

doručené podanie I. M., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“).

Ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods.

1 (ďalej len „“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 5 a práv podľa a a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. júla 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. novembra 2009 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatne odsúdený

rozsudkom okresného súdu sp. zn. zo 16. júla 2009 v spojení s uznesením

krajského súdu sp. zn. z 12. novembra 2009 za spáchanie zločinu lúpeže

podľa v spojení s a prečinu

výtržníctva podľa , za čo mu bol uložený trest

odňatia slobody vo výmere 25 rokov, keďže v minulosti bol sťažovateľ za takýto čin už

dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody, a to rozsudkom Okresného

súdu Spišská Nová Ves sp. zn. z 13. júla 1999 a rozsudkom Okresného súdu

Spišská Nová Ves sp. zn. zo 17. apríla 2002.

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu a napadnutému uzneseniu krajského

súdu podal sťažovateľ prostredníctvom obhajcu dovolanie, v ktorom uplatnil dovolacie

dôvody podľa a . O dovolaní sťažovateľa

rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn.

z 31. januára 2013 tak, že ho podľa

odmietol (ďalej aj „rozhodnutie o dovolaní“, alebo „rozhodnutie dovolacieho súdu“).

Sťažovateľ namieta, že v konaní pred všeobecnými súdmi došlo k porušeniu ním

označených práv podľa a dohovoru najmä tým, že okresný súd na hlavnom

pojednávaní prečítal výpoveď poškodeného z prípravného konania, ktorá bola urobená ešte

pred tým, ako mu bolo vznesené obvinenie, pričom podľa jeho tvrdenia išlo „v podstate

o hlavný dôkaz mojej viny...“.

Ďalej sťažovateľ namieta, že v čase, keď bol oboznamovaný s výsledkami

vyšetrovania, sa vo vyšetrovacom spise nenachádzal posudok Kriminalistického

a expertízneho ústavu Policajného zboru z 3. februára 2009 týkajúci sa skúmania

biologických vzoriek DNA sťažovateľa a poškodeného (ďalej aj „znalecký posudok

z 3. februára 2009“) na zistenie ich prítomnosti v izbe poškodeného na ubytovni F. s. r. o.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že tento posudok nebol navrhnutý

prokurátorom v obžalobe ako dôkaz, ktorý je potrebné na hlavnom pojednávaní vykonať.

Sťažovateľ tvrdí, že na túto skutočnosť poukázal aj v dodatku k odvolaniu zo 16. júla 2009,

avšak krajský súd na túto jeho námietku nereagoval.

Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa znaleckého posudku z 3. februára 2009

sťažovateľ cituje aj z rozhodnutia o dovolaní „K namietanému znaleckému posudku zo dňa

3. februára 2009 (č. l. 60) dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že obhajca obvineného

mohol nahliadať do spisu aj po skončení vyšetrovania, kedykoľvek po podaní obžaloby.

Predmetný znalecký posudok bol pritom prečítaný na hlavnom pojednávaní konanom dňa

13. júla 2009 a procesné strany k nemu nemali pripomienky.“, a v nadväznosti na to

formuluje výhrady voči citovanému záveru najvyššieho súdu, keď uvádza: „zo strany sudcu

NS SR je skutočne idiotný a chrapúnsky pretože absencia posudku pri oboznamovaní

a vyšetrovaním, jeho absencia až do hlavného pojednávania 13. júla 2009, je závažným

porušením práv obžalovaného (obvineného) a porušenie práva na spravodlivý súdny proces

podľa SR a Listiny a j Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd - čo

tento dementný dedko T. už zrejme nechápe a nikdy nepochopí (r. 1943... Bolo to

samozrejme možné ale je dosť nepravdepodobné, aby nejaký advokát na Slovensku po

ukončení vyšetrovania ešte nahliadal do spisu!!... Považujem preto takýto postup OS i KS

i NS SR za porušenie mojich práv...“

Sťažovateľ tiež namieta, že okresný súd na hlavnom pojednávaní síce poučil svedkov

aj poškodeného o ich práve odoprieť výpoveď podľa , avšak ani

jeden zo svedkov neuviedol, či toto právo využíva alebo nie.

Vo vzťahu ku skutočnosti, že najvyšší súd odmietol jeho dovolanie aj z dôvodu, že

námietky v ňom uplatnené nenamietal najneskôr v odvolacom konaní, hoci mu tieto

okolnosti boli známe, sťažovateľ tvrdí, že „Tým, že mi určil a pridelil advokáta súd zobral

na seba povinnosť že takýto advokát bude hájiť moje práva, bude ich poznať a pod

kontrolou súdu dodržiavať!!!...“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

«Okresný súd v Novom Meste nad Váhom v konaní č. porušil

ustanovenie §-u 2 ods. 100 a 2 v spojení s §-om 130, tým, že pripustil

vykonanie důkazov mne neznámych (posudok) a aj výpoveď poškodeného „získanú“ pred

vznesením obvinenia!!

Následkom takéhoto postupu bolo vynesenie nespravodlivého rozsudku na základe

porušenia práv sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa

a dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobod.

Rozsudok Okresného súdu v novom Meste nad Váhom číslo konania:

zo dňa 16. júla 2009 sa zrušuje.

Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa: 12. novembra 2009 číslo konania:

sa zrušuje.

Okresnému súdu V Novom Meste nad Váhom sa prikazuje, aby sťažovateľa ihneď

prepustil z výkonu trestu odňatia slobody.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné odškodnenie za aj nezákonný rozsudok

a s tým spojený výkon trestu od 12. novembra 2009 do prepustenia vo výške: tridsať tri

EUR denne.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania, resp. trov právneho zastúpenia,

ktoré vzniknú advokátovi, ktorého Ústavný súd ustanoví sťažovateľovi.»

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov

advokátov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou

časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1

), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom

z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

, ).

Aj keď petit sťažnosti (citovaný v časti I tohto uznesenia) nezodpovedá požiadavkám

vyplývajúcim z (v spojení s ) , možno z neho

vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa a dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. júla

2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 12. novembra 2009. Tomuto záveru korešponduje aj záhlavie sťažnosti,

v ktorom sťažovateľ za porušovateľov označuje „Okresný súd v Novom Meste nad Váhom...

v konaní číslo: zo dňa 16. júla roku dvetisíc deväť“ a „Krajský súd

v Trenčíne... v konaní č. zo dňa 12. 11. 2009“. Sťažovateľ síce v petite

neoznačuje konkrétne základné práva podľa a práva podľa dohovoru, ktoré mali byť

porušené, ale v záhlaví sťažnosti (na jej prvej strane) výslovne uvádza, že predmetom jeho

„ústavnej sťažnosti“ je „Porušenie základného práva podľa Článku 17 odst. 1, odst. 5

... a porušenie základného práva podľa Článku 5 ods. 1

a Článku 6 odst. 1 a odst. 2 Dohovoru ochrane základných ľudských práv a slobôd...“.

Na tomto základe ústavný súd kvalifikoval sťažnosť sťažovateľa tak, ako to je

uvedené v záhlaví tohto uznesenia, t. j. sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 5 a práv podľa a

a 2 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 16. júla 2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 12. novembra 2009, a v tomto rozsahu ju aj predbežne

prerokoval.

1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku zo 16. júla 2009

Okresný súd napadnutým rozsudkom uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania

zločinu lúpeže podľa v spojení s Trestného

zákona a prečinu výtržníctva podľa a uložil mu

úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu

odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.

Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 12. novembra 2009

V prvom rade považuje ústavný súd za potrebné poukázať na skutočnosť, že

uznesenie krajského súdu, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti

odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 16. júla 2009, napadol

sťažovateľ dovolaním, o ktorom rozhodoval najvyšší súd.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že

sťažnosť podľa nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom ochrany

základných práv a slobôd (, , ). Jednou zo zákonných

podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto

lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení

alebo inom zásahu dozvedieť ( zákona o súde). Nedodržanie tejto lehoty

je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25

ods. 2 ). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti musí zaoberať aj otázkou, či sťažnosť v tejto časti bola podaná včas.

V tejto súvislosti ústavný súd zároveň konštatuje, že ustanovenie o lehote na podanie

sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže zmeškanie tejto

lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (pozri napr. m. m. , ,

, ).

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3

by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je

postačujúca na uplatnenie účinnej ústavnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje aj

princíp právnej istoty (m. m. , ).

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa

ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),

spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako

neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu všeobecného súdu (ide spravidla o rozhodnutie odvolacieho súdu), s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (napr. m. m. ,

, , , ). Tento právny názor

ústavného súdu je ale aplikovateľný len v tom prípade, ak sťažovateľ v lehote dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu podá sťažnosť

ústavnému súdu, ktorou bude súčasne namietať porušenie svojich základných práv podľa

, resp. práv podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy tak rozhodnutím

dovolacieho súdu, ako aj rozhodnutím odvolacieho súdu. Za splnenia uvedených

podmienok, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie ústavnoprávnej intenzity

v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví,

mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne aj rozhodnutie, resp. postup odvolacieho súdu

a meritórne o ňom rozhodnúť (m. m. , , ).

Keďže v posudzovanom prípade sťažovateľ namieta len porušenie svojich práv

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a rozhodnutie dovolacieho súdu nenamieta, treba v súlade s uvedenými právnymi názormi

ústavného súdu počítať začiatok plynutia lehoty podľa

na podanie sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odo dňa nadobudnutia

jeho právoplatnosti.

Napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 12. novembra 2009,

pričom sťažovateľ doručil svoju sťažnosť ústavnému súdu až 6. júna 2013, t. j. zjavne po

uplynutí lehoty ustanovenej v , čo zakladá dôvod

na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa ako podanej

oneskorene.

Napriek uvedenému záveru ústavný súd považoval za potrebné, vzhľadom na

skutočnosť, že sťažovateľ nie je v konaní pred ústavným súdom zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom, poukázať aj na ďalšie skutočnosti, ktoré zakladajú iné (iný) dôvody

na odmietnutie tejto časti sťažnosti, ktoré by existovali aj v prípade, ak by sťažnosť bola

podaná včas, t. j. v lehote ustanovenej v .

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie

z dôvodov podľa a , a to na základe tejto

argumentácie:

a) výsluchy svedkov sú podľa sťažovateľa nezákonné, keďže po zákonnom poučení

podľa neuviedli, že právo nevypovedať nevyužívajú, teda

že sa tohto práva vzdávajú,

b) okresný súd v napadnutom konaní postupoval nezákonne, keď pripustil čítanie

zápisnice o výsluchu svedka – poškodeného na hlavnom pojednávaní, hoci jeho výsluch bol

vykonaný pred vznesením obvinenia sťažovateľovi, a preto je podľa jeho tvrdenia v ďalšom

konaní nepoužiteľný,

c) nemožnosť sa oboznámiť so znaleckým posudkom z 3. februára 2009, ktorý sa

v trestnom spise pri oboznamovaní sťažovateľa s výsledkami vyšetrovania nenachádzal,

d) vykonaným dokazovaním nebolo podľa jeho tvrdenia preukázané spáchanie

skutku, resp. priebeh jeho spáchania, pričom vymedzený priebeh skutku je podľa jeho

názoru nezlučiteľný so skutkovou podstatou zločinu lúpeže, čo odôvodňuje dovolací dôvod

podľa .

Námietky sťažovateľa uplatnené v dovolaní formulované pod písmenami a), b) a c)

sú identické s námietkami, ktoré uplatnil aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu [keďže

dovolaciu argumentáciu uvedenú pod písmenom d) v tejto sťažnosti neuplatňuje, neexistuje

dôvod na to, aby sa ňou ústavný súd zaoberal, pozn.].

S dovolacou námietku týkajúcou sa znaleckého posudku z 3. februára 2009

[námietka uvedená pod písmenom c)], ktorý sa v čase oboznamovania sťažovateľa

s výsledkami vyšetrovania nenachádzal v trestnom spise, sa najvyšší súd vysporiadal

konštatovaním, že obhajca sťažovateľa mal možnosť nahliadať do spisu aj po skončení

vyšetrovania, pričom navyše poukázal aj na skutočnosť, že proti prečítaniu tohto posudku

na hlavnom pojednávaní konanom 13. júla 2009 nemali procesné strany žiadne

pripomienky. Táto námietka bola sťažovateľom uplatnená už v odvolaní (v dodatku

k odvolaniu z 2. novembra 2009) proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vyslovil veľmi dôrazne nesúhlas

s tým, ako sa najvyšší súd vysporiadal s touto dovolacou námietkou, ale napriek tomu touto

sťažnosťou nenamieta porušenie svojich garantovaných práv rozhodnutím

dovolacieho súdu, hoci tak urobiť mohol a mal. Keďže ide o námietku smerujúcu proti

rozhodnutiu dovolacieho súdu, ktorý sťažovateľom nebol označený ako porušovateľ jeho

práv, ústavný súd nedisponuje vzhľadom na princíp subsidiarity oprávnením túto námietku

posudzovať, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti (vo vzťahu k tejto

námietke) aj z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu. Vo vzťahu k tejto námietke

bola totiž daná právomoc najvyššieho súdu, ktorý sa ňou v dovolacom konaní aj zaoberal.

Vo vzťahu k dovolacím námietkam sťažovateľa uvedeným pod písmenami a) a b)

najvyšší súd vo svojom dovolacom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ ani

jeho obhajca v konaní pred okresným súdom a krajským súdom tieto námietky nevzniesli,

hoci tak urobiť mohli, a preto sa na ne vzťahuje , podľa

ktorého dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu,

kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní

pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. Voči

tomuto záveru najvyššieho súdu nemožno mať z ústavného hľadiska žiadne pripomienky.

To platí o to viac, že skutočnosť, že tieto námietky neboli sťažovateľom uplatnené

v prvostupňovom ani v odvolacom konaní, nespochybňuje ani samotný sťažovateľ, a táto

vyplýva aj z príloh sťažnosti (zápisnica o hlavnom pojednávaní, rozsudok okresného súdu,

odvolanie a jeho doplnenia, resp. dodatky, zápisnica o verejnom zasadnutí krajského súdu

a uznesenie krajského súdu).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že námietky uvedené pod

písmenami a) a b) nemôže sťažovateľ úspešne uplatňovať ani v konaní pred ústavným

súdom (v zásade z tých istých dôvodov, ako uviedol najvyšší súd vo svojom dovolacom

rozhodnutí). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa

ktorej v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní

v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol

v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc

(, , ). Právomoc ústavného súdu rozhodnúť

o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti

podľa v prípade, ak ju sťažovateľ mohol uplatniť v napadnutom

konaní, pričom podľa platného právneho poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne

rozhodnúť všeobecný súd, príp. iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane,

treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu ().

Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel

k záveru, že sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bola podaná oneskorene, pričom navyše

vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci nedisponuje ani právomocou túto časť

sťažnosti prerokovať. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu, že bola podaná oneskorene, ako aj z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013