Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 315/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou advocatius s. r. o., Palackého 12,

Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Zdenky Benčíkovej,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a v spojení s a

a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Pezinok sp. zn. z 13. novembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. z 20. júna 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. januára 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou advocatius s. r. o., Palackého 12,

Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Zdenky Benčíkovej,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a v spojení s (ďalej len

„ústava“) a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu

Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 13. novembra 2009 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 20. júna 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“). Na základe výzvy ústavného súdu z 23. septembra 2014 právna

zástupkyňa sťažovateľky doplnila sťažnosť o chýbajúce náležitosti podaním doručeným

ústavnému súdu 8. októbra 2014 a 15. januára 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že ,

(ďalej len „žalobca 1“), , , ,

, , , a ,

(ďalej len „žalobcovia“), sa žalobou doručenou

29. októbra 2003 okresnému súdu domáhali proti sťažovateľke ako žalovanej určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľka popisuje skutkový stav, pri ktorom malo dôjsť

k porušeniu ňou označených základných práv podľa , listiny a práv podľa dohovoru

a dodatkového protokolu, z ktorého vyplýva, že žalobcovia žalobu o určenie vlastníckeho

práva odôvodnili okrem iného tým, že «na základe nahliadnutia do LV č. , vedeným

Okresným úradom v , Katastrálnym odborom, pre okres , obec

, k. ú. , vyhotoveným dňa 09. 12. 1999, získali vedomosť o tom,

že nehnuteľnosť pozemok parc. č. , výmera 9765 m², druh pozemku orná pôda je

zapísaná ako výlučné vlastníctvo žalovanej počnúc rokom 1999 a teda, že prejednávaná

nehnuteľnosť údajne tvorí predmet vlastníckeho práva žalovanej. Z listu vlastníctva č.

ďalej vyplýva, že žalovaná nadobudla vlastníctvo k prejednávanej nehnuteľnosti z titulu

dedenia a uvedená zmena bola zapísaná do katastra nehnuteľností pod č. .

Následne žalobcovia poukazovali v návrhu zo dňa 27. 10. 2003 na skutočnosť, že:

Výmerom vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1

ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR o vlastníctve pôdy č. 2901/48 1 zo dňa

07. 12. 1948 bola prídelcom a jeho manželke

(právny predchodca žalobcov), pridelená do vlastníctva okrem iného, pôdohospodárska

nehnuteľnosť pozemok, v k. ú. , vl. č. , parc. č. , roľa o výmere

0,9765 ha.

... Podľa ustanovenia § 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR Výmer o vlastníctve

pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej

pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam

vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia.

... Prejednávaná nehnuteľnosť sa počnúc dňom 07. 12. 1948 stala predmetom

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a a to

z titulu pridelenia pôdy Výmerom o vlastníctve pôdy zo dňa 07. 12. 1948.

... Z údajov na liste vlastníctva vyplýva, že žalovaná prejednávanú nehnuteľnosť

do svojho údajného vlastníctva nadobudla údajne z titulu dedenia. Nakoľko však

prejednávaná nehnuteľnosť bola pôvodnému vlastníkovi, resp. vlastníkom riadne

skonfiškovaná a následne výmerom pridelená a , právnym

predchodcom žalobcov, nemohla byť táto nehnuteľnosť ďalej predmetom dedenia

po pôvodnom vlastníkovi, resp. vlastníkoch, ktorým bola skonfiškovaná. Keďže pôvodný

vlastník, resp. vlastníci v čase svojej smrti už neboli vlastníkmi prejednávanej nehnuteľnosti,

nemohlo na žalovanú prejsť výlučné vlastníctvo prejednávanej nehnuteľnosti z titulu

dedenia, tak ako je to zapísané v katastri nehnuteľností a to z dôvodu existencie základnej

a všeobecne uznávanej zásady, že nikto, teda ani pôvodný vlastník, resp. vlastníci, nemôžu

previesť na iného viac práv než má sám. Z uvedených skutočností a v zmysle § 39

potom vyplýva, že dedičské rozhodnutie, ktorým bola „prededená“

prejednávaná nehnuteľnosť od pôvodného vlastníka, resp. vlastníkov, ktorým bola

skonfiškovaná na žalovanú je absolútne neplatné a to z dôvodu rozporu so zákonom.».

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 13. novembra 2009 rozhodol, že

podielovým spoluvlastníkom v podiele 1/2 nehnuteľnosti  pozemku parc. č. o výmere

9765 m², druh pozemku orná pôda, zapísanej na LV č. , kat. územie ,

je žalobca 1. Zároveň okresný súd rozhodol, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti

1/2 nehnuteľnosti  pozemku parc. č. o výmere 9765 m², druh pozemku orná pôda,

zapísanej na LV č. , kat. územie , patrí do dedičstva po poručiteľovi

, naposledy bytom , zomrelom .

Sťažovateľku okresný súd zaviazal na úhradu trov konania a trov právneho zastúpenia

žalobcov.

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd na základe vykonaného dokazovania vo veci

ustálil tento skutkový a právny stav v predmetnej veci:

„Z osvedčenia o dedičstve po poručiteľke č. , Dnot

147/2006 zo dňa 15. 05. 2007... mal súd preukázané, že právnymi nástupcami

, ktorá bola v žalobe uvedená ako žalobkyňa v 3. rade, sa stali jej deti

... a ...

Z výpovede navrhovateľov mal súd preukázané, že nebohý a

boli právnymi predchodcami žalobcov. Z výpisu z listu vlastníctva č.

pre okres , obec , k. ú. a z výpovede účastníkov

konania a ich právnych zástupcov mal súd preukázané, že sporná nehnuteľnosť bola v čase

rozhodovania súdu vo výlučnom vlastníctve žalovanej.

Z PKV č. a z výpovede právnej zástupkyne žalovanej mal súd preukázané, že

vo vl. č. boli poslední vlastníci spornej nehnuteľnosti zapísaní

a , , každý v pomere 1/2. Z výpovede žalovanej a z dokladov

nachádzajúcich sa v spise, najmä z osvedčení o dedičstve mal súd preukázané, že

bol otcom žalovanej a zomrel dňa , , ., bola starou

mamou žalovanej a nevlastnou matkou a zomrela .

Z upovedomenia zo dňa 01. 08. 1946, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 12. 1946, mal

súd za preukázané, že predsedníctvo SNR na svojom zasadnutí dňa 13. 05. 1946, rozhodlo

na návrh Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, že

a (a ďalšie osoby uvedené v rozhodnutí), boli považované podľa písm. a)

ods. 1 § 1 nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR za osoby národnosti nemeckej. Túto skutočnosť

potvrdila vo svojej výpovedi aj žalovaná. Z citovaného rozhodnutia mal súd za preukázané,

že uvedeným rozhodnutím sa považuje pôdohospodársky majetok pariaci vlastníckym

právom uvedeným spoluvlastníkom za skonfiškovaný ku dňu 01. 03. 1945.

Z výmeru Povereníctva pôdohospodárstva č. 2901/48 1 zo dňa 07. 12. 1948 mal súd

preukázané, že sporná nehnuteľnosť bola pridelená do vlastníctva

a jeho manželke v pomere 1/2 k celku. Podľa bodu IV ods. 1

cit. výmeru je tento výmer o vlastníctve pôdy podľa ustanovenia § 1 ods. 2 nar. č. 104/1946

Sb. n. SNR verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej

poľnohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam

vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia.

Z originálu, ktorý bol súdu predložený k nahliadnutiu na pojednávaní dňa 04. 09. 2009 mal

súd preukázané, že na príslušnom výmere sa nachádza okrúhla pečiatka Povereníctva

pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, pracovná skupina pre pozemkovú reformu

v a podpis Povereníka.

Z osvedčenia o dedičstve V 2 19 D63/96, po poručiteľke

zo dňa 19. 06. 1997 mal súd preukázané, že zomrela

. Na základe uvedeného osvedčenia nadobudol 1/2 spornej nehnuteľnosti, teda

parc. č. o výmere 9765 m², zapísanej v PKV v k. ú. jej manžel,

a druhú polovicu spornej nehnuteľnosti jej syn, , teda žalobca

v 1. rade. Z osvedčenia o dedičstve č. k. , zo dňa 11. 10. 2001

vydaného , notárkou mal súd preukázané, že v dedičskom

konaní po nebohom , ktorý zomrel dňa nebola

prejednávaná sporná nehnuteľnosť. Z uznesenia OS Bratislava vidiek, ,

zo dňa 14. 06. 1995 mal súd preukázané, že žalovaná nadobudla 1/2 spornej

nehnuteľnosti po svojej starej mame, , , ktorá zomrela

dňa . Z uznesenia OS Bratislava vidiek, , zo dňa

14. 06. 1995 mal súd preukázané, že žalovaná nadobudla 1/2 spornej nehnuteľnosti

po poručiteľovi , ktorý zomrel .

Zo zmluvy o nájme poľnohospodárskych nehnuteľností uzavretej žalovanou ako

prenajímateľom a roľníckym družstvom podielnikov dňa 20. 08. 2004

mal súd preukázané, že žalovaná prenajala nehnuteľnosť nájomcovi od 01. 01. 2004...“

Sťažovateľka poukazuje na to, že okresný súd ako prejudiciálnu otázku riešil

naliehavosť právneho záujmu žalobcov na žalobe a v tejto súvislosti v odôvodnení svojho

rozsudku uviedol, že „... je potrebné poznamenať, že ako výlučnou vlastníčkou spornej

nehnuteľnosti na liste vlastníctva je zapísaná odporkyňa, navrhovateľovi v 1. rade bolo

v dedičskom konaní po priznané vlastnícke právo k 1/2 spornej

nehnuteľnosti v uvedenom prípade teda ide o duplicitu vlastníckeho práva k spornej

nehnuteľnosti, o ktorej môže rozhodnúť len súd“.

K otázke právnej perfektnosti konfiškačnej listiny, na základe ktorej bola právnym

predchodcom sťažovateľky skonfiškovaná sporná nehnuteľnosť, okresný súd podľa

sťažovateľky uviedol:

«Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že upovedomením o konfiškácii,

ktoré sa nachádza v spise rozhodlo predsedníctvo Slovenskej národnej rady o tom,

že právnych predchodcov žalovanej a je treba považovať

za osoby nemeckej národnosti a teda ich majetok sa považoval za skonfiškovaný ku dňu

01. 03. 1945. Podľa právneho názoru súdu bol v čase vydania konfiškačného rozhodnutia

vlastníkom spornej nehnuteľnosti , teda otec žalovanej.

nadobudol spornú nehnuteľnosť po smrti svojej nevlastnej matky, , ktorá

zomrela v roku 1943, na základe zásady platnej v občianskom práve na území Slovenskej

republiky aj pred 01. 01. 1951, teda že majetok sa v dedičskom konaní nadobúda smrťou

poručiteľa. Súd sa nestotožnil s právnym názorom právnej zástupkyne žalovanej, že by bola

žalovaná nadobudla vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti už v roku 1943 teda po smrti

. Podľa názoru súdu teda prebehla konfiškácia spornej nehnuteľnosti v súlade

s vtedy platným právnym poriadkom. Výmer o vlastníctve pôdy, na základe ktorého

nadobudli spoluvlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti právni predchodcovia žalobcov je

právne perfektnou listinou obsahujúcou všetky zákonom stanovené náležitosti. Na originály

uvedeného výmeru, ktorý bol súdu predložený k nahliadnutiu sa nachádzal podpis

príslušného povereníka, a okrúhla pečiatka Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej

reformy, pracovná skupina pre Pozemkovú reformu v . Výmer obsahoval aj spornú

nehnuteľnosť identifikovanú príslušným katastrálnym územím, pozemno knižnou vložkou

a výmerou. Súd zastáva názor, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli spornú

nehnuteľnosť do vlastníctva v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. Tento názor

súdu možno podporiť aj rozhodnutím NS SR sp. zn. , ktorý hovorí,

že „Výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj v súčasnosti sú dokladmi

o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnosti a a sú vkladu schopnými listinami

spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ V tejto súvislosti je

potrebné uviesť, že súd sa nestotožnil s námietkou právnej zástupkyne odporkyne, že na to,

aby bolo možné právoplatne prideliť prídelcovi nehnuteľnosť sú potrebné obidve listiny teda

tak Výmer ako aj prídelová listina. Gramatický výklad vyššie citovaného judikátu

jednoznačne určuje, že právne perfektnou vkladu schopnou listinou je tak Výmer

o nadobudnutí vlastníckeho práva ako aj prídelová listina samostatne...

Podľa názoru súdu zástupkyňa navrhovateľov dostatočne preukázala naliehavý

právny záujem na podaní žaloby, konfiškácia spornej nehnuteľnosti právnym predchodcom

žalovanej prebehla v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi, právni predchodcovia

žalobcov nadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základe právne perfektnej

listiny, Výmeru o vlastníctve pôdy, žalovaná nesplnila zákonom stanovené podmienky

pre vydržanie spornej nehnuteľnosti...»

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn.

z 20. júna 2012 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Podľa odvolacieho súdu

„navrhovatelia vrátane navrhovateľa 1/, mali na požadovanom určení naliehavý právny

záujem... Ak sa navrhovateľ domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je

v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má (vo vzťahu k tejto osobe)

nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. S prihliadnutím na význam

zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a jeho právnym účinkom (ktorými sú

hodnovernosť a záväznosť údajov katastra podľa , je odôvodnený

záver, že právne postavenie navrhovateľa je za tejto situácie neisté a že bez požadovaného

určenia by jeho právo mohlo byť ohrozené.

... V danej veci súd prvého stupňa posudzoval platnosť a záväznosť výmeru

Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave zo 07. 12. 1948

č. 2901/48 1 ako navrhovateľov z hľadiska jeho súladu s nariadením SNR č. 104/1945 Sb. n.

SNR o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,

ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov a dospel

k záveru, že ide o prídelové rozhodnutie, ktoré má charakter verejnej listiny, čoho

dôsledkom bolo nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v ňom uvedeným

právnym predchodcom navrhovateľov, a to napriek tomu, že výmer neobsahuje určenie

prídelovej ceny a predpokladá jej neskoršie určenie. Odvolací súd tento záver súdu prvého

stupňa považuje za správny, stotožňuje sa s ním a v podrobnostiach odkazuje

na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Správnosť výmeru a jeho súlad s platnými

právnymi predpismi nie je možné v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt treba

považovať za právne bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle vychádzať...

Odvolací súd sa rovnako stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že odporkyňa

minimálne pre nedostatok doby držby predmetného pozemku sa v zmysle nemohla

stať jeho vlastníčkou vydržaním, keď navyše nepovažoval za hodnovernú jej nevedomosť

o tom, že je jeho vlastníčkou. Vydržanie je osobitný spôsob nadobúdania vlastníckeho práva

v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej počas zákonom stanovenej doby. Jeho

účelom je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym a umožniť tak

nadobudnutie vlastníckeho práva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je

vlastníkom, táto dobrá viera sa zisťuje so zreteľom ku všetkým okolnostiam danej veci.

K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia teda byť splnené

súčasne zákonné predpoklady a to, že držba veci musí byť oprávnená po celú vydržaciu

dobu, že musí ísť o neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom

ustanovenej doby. Splnenie týchto podmienok však preukázané nebolo.“.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom

uplatnila dovolacie dôvody podľa (ďalej len

„OSP“) tvrdiac, že postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v predmetnom

konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti sťažovateľka v dovolaní

namieta, že:

prvostupňový súd na pojednávaní konanom 13. novembra 2009 nepripustil jej návrh

na vykonanie dokazovania vo veci predloženia prídelovej listiny, ktorá je právne významná

pre posúdenie vlastníckeho práva žalobcov, čím znemožnil realizáciu jej procesných práv

v konaní pred súdom, pričom tvrdený nedostatok konania neodstránil ani odvolací súd,

odvolací súd jej nedoručil prídelovú listinu, ktorú žalobcovia predložili až

v odvolacom konaní, po ukončení dokazovania, ako prílohu svojho vyjadrenia

z 12. februára 2010 k odvolaniu sťažovateľky,

postupom odvolacieho súdu jej bolo odopreté právo na spravodlivý súdny proces,

keď sa nemohla relevantne vyjadriť k predloženému listinnému dôkazu, ktorý žalobcovia

predložili odvolaciemu súdu potom, ako prvostupňový súd ukončil dokazovanie,

odvolací súd sa vôbec v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal

s jej argumentmi v prvostupňovom konaní, ktorými odôvodňovala aj odvolanie proti

rozsudku súdu prvého stupňa (preukázanie naliehavého právneho záujmu, nesprávne právne

posúdenie veci, prídelové konanie, uplatnenie reštitučného nároku žalobcov, vlastnícke

právo žalovanej, nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním), a nezaoberal sa ani

ústavnými aspektmi prípadu a povinnosťou vykladať ustanovenia právnych predpisov

v súlade s ústavnými princípmi,

došlo k nezákonnej výmene zákonného sudcu okresného súdu na základe opatrenia

predsedu okresného súdu.

O dovolaní sťažovateľky rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 22. augusta 2013 tak, že ho odmietol

ako procesne neprípustné.

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd „sa v rámci dovolania zároveň pri svojom

posúdení nielenže nezaoberal relevantne dovolacími dôvodmi sťažovateľky, ale rovnako

(nijako) z právneho hľadiska neposúdil ani (samostatné) dovolanie sťažovateľky voči

potvrdzujúcemu výroku odvolacieho súdu“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva ... podľa článku 46 ods. 1 Slovenskej

republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 12 ods. 1 a podľa

článku 20 ods. 1, článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

Slovenskej republiky ľudských práv a základných slobôd, podľa článku 19 ods. 2

Slovenskej republiky, všetky v spojení s článkom 46 ods. 1 a s

článkom 12 ods. 1 , podľa Slovenskej

republiky (a čl. 38 ods. 1 listiny) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 15 Co

177/2010 90, IČS: 1010898942 zo dňa 20. 06. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

10. 07. 2012 a rozsudkom Okresného súdu v Pezinku č. k. zo dňa 13. 11.

2009 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. , IČS: 1010898942

zo dňa 20. 06. 2012... a Rozsudok Okresného súdu v Pezinku č. k. zo dňa

13. 11. 2009 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Pezinku, aby vo veci znovu konal

a rozhodol.

Okresný súd v Pezinku je povinný uhradiť pani ... trovy právneho

zastúpenia v sume 340,90 €... na účet jej právnej zástupkyne, spol. advocatius s. r. o.,

č. ú. , vedený v , do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , , ).

Sťažovateľka namieta, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 13. novembra 2009, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 20. júna 2012 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1,

a v spojení s a podľa listiny, ako

aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1,

a v spojení s a podľa listiny,

ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 13. novembra 2009

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že proti napadnutému rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 13. novembra 2009, ktorým tento súd vyhovel

žalobe žalobcov, podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol

napadnutým rozsudkom tak, že mu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky okolnosti daného

prípadu rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 13. novembra 2009 mohla

sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd ako odvolací súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa pre nedostatok svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1,

v spojení s a a podľa listiny,

ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 20. júna 2012

V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd v prvom rade poukazuje

na skutočnosť, že rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa sp. zn. z 13. novembra 200, napadla sťažovateľka dovolaním, o ktorom

rozhodoval najvyšší súd.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom

ochrany ľudských práv a slobôd (, , ). Jednou

zo zákonných podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej

v . Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť

od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,

pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným

dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí

zaoberať aj otázkou, či sťažnosť v tejto časti bola podaná včas.

V tejto súvislosti ústavný súd zároveň konštatuje, že ustanovenie o lehote na podanie

sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže zmeškanie

tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (m. m. pozri napr. , ,

, ).

Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3

by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je

postačujúca na uplatnenie účinnej právnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje

aj princíp právnej istoty (m. m. , ).

Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa

ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),

spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako

neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu všeobecného súdu (ide spravidla o rozhodnutie odvolacieho súdu), s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (napr. m. m. ,

, , , ). Tento právny názor

ústavného súdu je ale aplikovateľný len v tom prípade, ak sťažovateľ v lehote dvoch

mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu podá sťažnosť

ústavnému súdu, ktorou bude súčasne namietať porušenie svojich základných práv

podľa , resp. práv podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy tak rozhodnutím

dovolacieho súdu, ako aj rozhodnutím odvolacieho súdu. Za splnenia uvedených

podmienok, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie ústavnoprávnej intenzity

v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví,

mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne aj rozhodnutie, resp. postup odvolacieho súdu

a meritórne o ňom rozhodnúť (m. m. , , ,

).

Keďže v posudzovanom prípade sťažovateľka namieta len porušenie svojich práv

napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu a rozhodnutie dovolacieho súdu

nenamieta, treba v súlade s uvedenými právnymi názormi ústavného súdu počítať začiatok

plynutia lehoty podľa odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, čo v okolnostiach posudzovanej veci

zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako podanej oneskorene.

Napriek uvedenému záveru ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na ďalšie

skutočnosti, ktoré zakladajú iné dôvody na odmietnutie tejto časti sťažnosti, ktoré by

existovali aj v prípade, ak by sťažnosť bola podaná včas, t. j. v lehote ustanovenej v § 53

ods. 3 .

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že sa jej „postupom súdu druhého stupňa,

v odvolacom konaní sp. zn. , v spojení s postupom súdu prvého stupňa

v konaní sp. zn. odňala možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu

práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a práva na ochranu

majetku“.

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala dovolanie,

ktorého prípustnosť vyvodzovala okrem iného z identickej skutočnosti, že postupom

prvostupňového a následne odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom

[vada konania podľa podľa sťažovateľky spočívala v tom, že súd prvého

stupňa nepripustil jej návrh na vykonanie dokazovania vo veci predloženia prídelovej listiny

a túto vadu neodstránil ani odvolací súd, ktorý jej prídelovú listinu predloženú žalobcami

vo vyjadrení k odvolaniu z 12. februára 2010 nedoručil, odvolací súd sa vôbec

nevysporiadal s podstatnými odvolacími argumentmi (najmä preukázanie naliehavého

právneho záujmu, nesprávne právne posúdenie veci, prídelové konanie, uplatnenie

reštitučného nároku žalobcov, vlastnícke právo sťažovateľky, nadobudnutie vlastníckeho

práva vydržaním), a nedostatočne bolo podľa nej odôvodnené aj rozhodnutie súdu prvého

stupňa, z ktorého rovnako ako z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýval vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi

závermi na strane druhej]. Na základe sťažovateľkou podaného dovolania sa tak najvyšší súd

v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho súdu musel v podstate vyrovnať

s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka proti napadnutému

rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu uvádza v konaní pred ústavným súdom.

Podľa zistenia ústavného súdu najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 22. augusta 2013 dovolanie sťažovateľky pre nezistenie žiadneho z takzvaných dôvodov

zmätočnosti v zmysle ustanovení odmietol. Avšak ústavný súd, keďže

sťažovateľka sťažnosťou pred ústavným súdom nenamietala aj označené rozhodnutie

najvyššieho súdu (pozri petit sťažnosti, pozn.), správnosť jeho záverov nepreskúmaval

a vzhľadom na ani nemohol preskúmavať.

Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vyslovila veľmi dôrazne

nesúhlas s tým, ako sa najvyšší súd vysporiadal s týmito dovolacími námietkami, ale

napriek tomu touto sťažnosťou nenamieta porušenie označených práv podľa , listiny,

dohovoru a dodatkového protokolu rozhodnutím dovolacieho súdu, hoci tak urobiť mohla

a mala. Keďže ide o námietky smerujúce proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ktorý

sťažovateľkou nebol označený ako porušovateľ jej práv, ústavný súd nedisponuje vzhľadom

na princíp subsidiarity oprávnením tieto námietky posudzovať, čo zakladá dôvod

na odmietnutie sťažnosti v tejto časti (vo vzťahu k týmto námietkam) aj z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu ( ). Vo vzťahu k týmto

námietkam bola totiž daná právomoc najvyššieho súdu, ktorý sa nimi v dovolacom konaní

aj zaoberal.

Na tomto základe ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa tak z dôvodu, že bola podaná

oneskorene, ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2015