Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 315/2015
PDF · 506.61 KB
No categories available
II. ÚS 315/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou advocatius s. r. o., Palackého 12,
Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Zdenky Benčíkovej,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Pezinok sp. zn. 5 C 520/2008 z 13. novembra 2009 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 15 Co 177/2010 z 20. júna 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. januára 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou advocatius s. r. o., Palackého 12,
Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Zdenky Benčíkovej,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu
Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 520/2008 z 13. novembra 2009 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 15 Co 177/2010 z 20. júna 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“). Na základe výzvy ústavného súdu z 23. septembra 2014 právna
zástupkyňa sťažovateľky doplnila sťažnosť o chýbajúce náležitosti podaním doručeným
ústavnému súdu 8. októbra 2014 a 15. januára 2015.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že ,
(ďalej len „žalobca 1“), , , ,
, , , a ,
(ďalej len „žalobcovia“), sa žalobou doručenou
29. októbra 2003 okresnému súdu domáhali proti sťažovateľke ako žalovanej určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľka popisuje skutkový stav, pri ktorom malo dôjsť
k porušeniu ňou označených základných práv podľa ústavy, listiny a práv podľa dohovoru
a dodatkového protokolu, z ktorého vyplýva, že žalobcovia žalobu o určenie vlastníckeho
práva odôvodnili okrem iného tým, že «na základe nahliadnutia do LV č. , vedeným
Okresným úradom v , Katastrálnym odborom, pre okres , obec
, k. ú. , vyhotoveným dňa 09. 12. 1999, získali vedomosť o tom,
že nehnuteľnosť pozemok parc. č. , výmera 9765 m², druh pozemku orná pôda je
zapísaná ako výlučné vlastníctvo žalovanej počnúc rokom 1999 a teda, že prejednávaná
nehnuteľnosť údajne tvorí predmet vlastníckeho práva žalovanej. Z listu vlastníctva č.
ďalej vyplýva, že žalovaná nadobudla vlastníctvo k prejednávanej nehnuteľnosti z titulu
dedenia a uvedená zmena bola zapísaná do katastra nehnuteľností pod č. .
Následne žalobcovia poukazovali v návrhu zo dňa 27. 10. 2003 na skutočnosť, že:
Výmerom vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1
ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR o vlastníctve pôdy č. 2901/48 1 zo dňa
07. 12. 1948 bola prídelcom a jeho manželke
(právny predchodca žalobcov), pridelená do vlastníctva okrem iného, pôdohospodárska
nehnuteľnosť pozemok, v k. ú. , vl. č. , parc. č. , roľa o výmere
0,9765 ha.
... Podľa ustanovenia § 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR Výmer o vlastníctve
pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej
pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam
vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia.
... Prejednávaná nehnuteľnosť sa počnúc dňom 07. 12. 1948 stala predmetom
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a a to
z titulu pridelenia pôdy Výmerom o vlastníctve pôdy zo dňa 07. 12. 1948.
... Z údajov na liste vlastníctva vyplýva, že žalovaná prejednávanú nehnuteľnosť
do svojho údajného vlastníctva nadobudla údajne z titulu dedenia. Nakoľko však
prejednávaná nehnuteľnosť bola pôvodnému vlastníkovi, resp. vlastníkom riadne
skonfiškovaná a následne výmerom pridelená a , právnym
predchodcom žalobcov, nemohla byť táto nehnuteľnosť ďalej predmetom dedenia
po pôvodnom vlastníkovi, resp. vlastníkoch, ktorým bola skonfiškovaná. Keďže pôvodný
vlastník, resp. vlastníci v čase svojej smrti už neboli vlastníkmi prejednávanej nehnuteľnosti,
nemohlo na žalovanú prejsť výlučné vlastníctvo prejednávanej nehnuteľnosti z titulu
dedenia, tak ako je to zapísané v katastri nehnuteľností a to z dôvodu existencie základnej
a všeobecne uznávanej zásady, že nikto, teda ani pôvodný vlastník, resp. vlastníci, nemôžu
previesť na iného viac práv než má sám. Z uvedených skutočností a v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka potom vyplýva, že dedičské rozhodnutie, ktorým bola „prededená“
prejednávaná nehnuteľnosť od pôvodného vlastníka, resp. vlastníkov, ktorým bola
skonfiškovaná na žalovanú je absolútne neplatné a to z dôvodu rozporu so zákonom.».
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 520/2008 z 13. novembra 2009 rozhodol, že
podielovým spoluvlastníkom v podiele 1/2 nehnuteľnosti pozemku parc. č. o výmere
9765 m², druh pozemku orná pôda, zapísanej na LV č. , kat. územie ,
je žalobca 1. Zároveň okresný súd rozhodol, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti
1/2 nehnuteľnosti pozemku parc. č. o výmere 9765 m², druh pozemku orná pôda,
zapísanej na LV č. , kat. územie , patrí do dedičstva po poručiteľovi
, naposledy bytom , zomrelom .
Sťažovateľku okresný súd zaviazal na úhradu trov konania a trov právneho zastúpenia
žalobcov.
Sťažovateľka uvádza, že okresný súd na základe vykonaného dokazovania vo veci
ustálil tento skutkový a právny stav v predmetnej veci:
„Z osvedčenia o dedičstve po poručiteľke č. 46 D 644/2006, Dnot
147/2006 zo dňa 15. 05. 2007... mal súd preukázané, že právnymi nástupcami
, ktorá bola v žalobe uvedená ako žalobkyňa v 3. rade, sa stali jej deti
... a ...
Z výpovede navrhovateľov mal súd preukázané, že nebohý a
boli právnymi predchodcami žalobcov. Z výpisu z listu vlastníctva č.
pre okres , obec , k. ú. a z výpovede účastníkov
konania a ich právnych zástupcov mal súd preukázané, že sporná nehnuteľnosť bola v čase
rozhodovania súdu vo výlučnom vlastníctve žalovanej.
Z PKV č. a z výpovede právnej zástupkyne žalovanej mal súd preukázané, že
vo vl. č. boli poslední vlastníci spornej nehnuteľnosti zapísaní
a , , každý v pomere 1/2. Z výpovede žalovanej a z dokladov
nachádzajúcich sa v spise, najmä z osvedčení o dedičstve mal súd preukázané, že
bol otcom žalovanej a zomrel dňa , , ., bola starou
mamou žalovanej a nevlastnou matkou a zomrela .
Z upovedomenia zo dňa 01. 08. 1946, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 12. 1946, mal
súd za preukázané, že predsedníctvo SNR na svojom zasadnutí dňa 13. 05. 1946, rozhodlo
na návrh Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, že
a (a ďalšie osoby uvedené v rozhodnutí), boli považované podľa písm. a)
ods. 1 § 1 nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR za osoby národnosti nemeckej. Túto skutočnosť
potvrdila vo svojej výpovedi aj žalovaná. Z citovaného rozhodnutia mal súd za preukázané,
že uvedeným rozhodnutím sa považuje pôdohospodársky majetok pariaci vlastníckym
právom uvedeným spoluvlastníkom za skonfiškovaný ku dňu 01. 03. 1945.
Z výmeru Povereníctva pôdohospodárstva č. 2901/48 1 zo dňa 07. 12. 1948 mal súd
preukázané, že sporná nehnuteľnosť bola pridelená do vlastníctva
a jeho manželke v pomere 1/2 k celku. Podľa bodu IV ods. 1
cit. výmeru je tento výmer o vlastníctve pôdy podľa ustanovenia § 1 ods. 2 nar. č. 104/1946
Sb. n. SNR verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej
poľnohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam
vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia.
Z originálu, ktorý bol súdu predložený k nahliadnutiu na pojednávaní dňa 04. 09. 2009 mal
súd preukázané, že na príslušnom výmere sa nachádza okrúhla pečiatka Povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, pracovná skupina pre pozemkovú reformu
v a podpis Povereníka.
Z osvedčenia o dedičstve V 2 19 D63/96, Dnot 62/96 po poručiteľke
zo dňa 19. 06. 1997 mal súd preukázané, že zomrela
. Na základe uvedeného osvedčenia nadobudol 1/2 spornej nehnuteľnosti, teda
parc. č. o výmere 9765 m², zapísanej v PKV v k. ú. jej manžel,
a druhú polovicu spornej nehnuteľnosti jej syn, , teda žalobca
v 1. rade. Z osvedčenia o dedičstve č. k. 21D 623/01, Dnot 106/01 zo dňa 11. 10. 2001
vydaného , notárkou mal súd preukázané, že v dedičskom
konaní po nebohom , ktorý zomrel dňa nebola
prejednávaná sporná nehnuteľnosť. Z uznesenia OS Bratislava vidiek, Dnot 32/95,
2D 254/95 zo dňa 14. 06. 1995 mal súd preukázané, že žalovaná nadobudla 1/2 spornej
nehnuteľnosti po svojej starej mame, , , ktorá zomrela
dňa . Z uznesenia OS Bratislava vidiek, Dnot 190/95, 2D 543/95 zo dňa
14. 06. 1995 mal súd preukázané, že žalovaná nadobudla 1/2 spornej nehnuteľnosti
po poručiteľovi , ktorý zomrel .
Zo zmluvy o nájme poľnohospodárskych nehnuteľností uzavretej žalovanou ako
prenajímateľom a roľníckym družstvom podielnikov dňa 20. 08. 2004
mal súd preukázané, že žalovaná prenajala nehnuteľnosť nájomcovi od 01. 01. 2004...“
Sťažovateľka poukazuje na to, že okresný súd ako prejudiciálnu otázku riešil
naliehavosť právneho záujmu žalobcov na žalobe a v tejto súvislosti v odôvodnení svojho
rozsudku uviedol, že „... je potrebné poznamenať, že ako výlučnou vlastníčkou spornej
nehnuteľnosti na liste vlastníctva je zapísaná odporkyňa, navrhovateľovi v 1. rade bolo
v dedičskom konaní po priznané vlastnícke právo k 1/2 spornej
nehnuteľnosti v uvedenom prípade teda ide o duplicitu vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti, o ktorej môže rozhodnúť len súd“.
K otázke právnej perfektnosti konfiškačnej listiny, na základe ktorej bola právnym
predchodcom sťažovateľky skonfiškovaná sporná nehnuteľnosť, okresný súd podľa
sťažovateľky uviedol:
«Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že upovedomením o konfiškácii,
ktoré sa nachádza v spise rozhodlo predsedníctvo Slovenskej národnej rady o tom,
že právnych predchodcov žalovanej a je treba považovať
za osoby nemeckej národnosti a teda ich majetok sa považoval za skonfiškovaný ku dňu
01. 03. 1945. Podľa právneho názoru súdu bol v čase vydania konfiškačného rozhodnutia
vlastníkom spornej nehnuteľnosti , teda otec žalovanej.
nadobudol spornú nehnuteľnosť po smrti svojej nevlastnej matky, , ktorá
zomrela v roku 1943, na základe zásady platnej v občianskom práve na území Slovenskej
republiky aj pred 01. 01. 1951, teda že majetok sa v dedičskom konaní nadobúda smrťou
poručiteľa. Súd sa nestotožnil s právnym názorom právnej zástupkyne žalovanej, že by bola
žalovaná nadobudla vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti už v roku 1943 teda po smrti
. Podľa názoru súdu teda prebehla konfiškácia spornej nehnuteľnosti v súlade
s vtedy platným právnym poriadkom. Výmer o vlastníctve pôdy, na základe ktorého
nadobudli spoluvlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti právni predchodcovia žalobcov je
právne perfektnou listinou obsahujúcou všetky zákonom stanovené náležitosti. Na originály
uvedeného výmeru, ktorý bol súdu predložený k nahliadnutiu sa nachádzal podpis
príslušného povereníka, a okrúhla pečiatka Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy, pracovná skupina pre Pozemkovú reformu v . Výmer obsahoval aj spornú
nehnuteľnosť identifikovanú príslušným katastrálnym územím, pozemno knižnou vložkou
a výmerou. Súd zastáva názor, že právni predchodcovia žalobcov nadobudli spornú
nehnuteľnosť do vlastníctva v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi. Tento názor
súdu možno podporiť aj rozhodnutím NS SR sp. zn. 4 Cdo 123/2003, ktorý hovorí,
že „Výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj v súčasnosti sú dokladmi
o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnosti a a sú vkladu schopnými listinami
spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“ V tejto súvislosti je
potrebné uviesť, že súd sa nestotožnil s námietkou právnej zástupkyne odporkyne, že na to,
aby bolo možné právoplatne prideliť prídelcovi nehnuteľnosť sú potrebné obidve listiny teda
tak Výmer ako aj prídelová listina. Gramatický výklad vyššie citovaného judikátu
jednoznačne určuje, že právne perfektnou vkladu schopnou listinou je tak Výmer
o nadobudnutí vlastníckeho práva ako aj prídelová listina samostatne...
Podľa názoru súdu zástupkyňa navrhovateľov dostatočne preukázala naliehavý
právny záujem na podaní žaloby, konfiškácia spornej nehnuteľnosti právnym predchodcom
žalovanej prebehla v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi, právni predchodcovia
žalobcov nadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na základe právne perfektnej
listiny, Výmeru o vlastníctve pôdy, žalovaná nesplnila zákonom stanovené podmienky
pre vydržanie spornej nehnuteľnosti...»
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 15 Co 177/2010
z 20. júna 2012 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Podľa odvolacieho súdu
„navrhovatelia vrátane navrhovateľa 1/, mali na požadovanom určení naliehavý právny
záujem... Ak sa navrhovateľ domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti, pri ktorej je
v katastri nehnuteľností zapísaný ako vlastník niekto iný, má (vo vzťahu k tejto osobe)
nepochybne naliehavý právny záujem na požadovanom určení. S prihliadnutím na význam
zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a jeho právnym účinkom (ktorými sú
hodnovernosť a záväznosť údajov katastra podľa § 70 zák. č. 162/1995 Z. z., je odôvodnený
záver, že právne postavenie navrhovateľa je za tejto situácie neisté a že bez požadovaného
určenia by jeho právo mohlo byť ohrozené.
... V danej veci súd prvého stupňa posudzoval platnosť a záväznosť výmeru
Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave zo 07. 12. 1948
č. 2901/48 1 ako navrhovateľov z hľadiska jeho súladu s nariadením SNR č. 104/1945 Sb. n.
SNR o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov,
ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov a dospel
k záveru, že ide o prídelové rozhodnutie, ktoré má charakter verejnej listiny, čoho
dôsledkom bolo nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v ňom uvedeným
právnym predchodcom navrhovateľov, a to napriek tomu, že výmer neobsahuje určenie
prídelovej ceny a predpokladá jej neskoršie určenie. Odvolací súd tento záver súdu prvého
stupňa považuje za správny, stotožňuje sa s ním a v podrobnostiach odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Správnosť výmeru a jeho súlad s platnými
právnymi predpismi nie je možné v súčasnosti preskúmavať a takýto správny akt treba
považovať za právne bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 135 ods. 2 OSP vychádzať...
Odvolací súd sa rovnako stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že odporkyňa
minimálne pre nedostatok doby držby predmetného pozemku sa v zmysle § 134 OZ nemohla
stať jeho vlastníčkou vydržaním, keď navyše nepovažoval za hodnovernú jej nevedomosť
o tom, že je jeho vlastníčkou. Vydržanie je osobitný spôsob nadobúdania vlastníckeho práva
v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej počas zákonom stanovenej doby. Jeho
účelom je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym a umožniť tak
nadobudnutie vlastníckeho práva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je
vlastníkom, táto dobrá viera sa zisťuje so zreteľom ku všetkým okolnostiam danej veci.
K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia teda byť splnené
súčasne zákonné predpoklady a to, že držba veci musí byť oprávnená po celú vydržaciu
dobu, že musí ísť o neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom
ustanovenej doby. Splnenie týchto podmienok však preukázané nebolo.“.
Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, v ktorom
uplatnila dovolacie dôvody podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) tvrdiac, že postupom okresného súdu a postupom krajského súdu v predmetnom
konaní jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti sťažovateľka v dovolaní
namieta, že:
prvostupňový súd na pojednávaní konanom 13. novembra 2009 nepripustil jej návrh
na vykonanie dokazovania vo veci predloženia prídelovej listiny, ktorá je právne významná
pre posúdenie vlastníckeho práva žalobcov, čím znemožnil realizáciu jej procesných práv
v konaní pred súdom, pričom tvrdený nedostatok konania neodstránil ani odvolací súd,
odvolací súd jej nedoručil prídelovú listinu, ktorú žalobcovia predložili až
v odvolacom konaní, po ukončení dokazovania, ako prílohu svojho vyjadrenia
z 12. februára 2010 k odvolaniu sťažovateľky,
postupom odvolacieho súdu jej bolo odopreté právo na spravodlivý súdny proces,
keď sa nemohla relevantne vyjadriť k predloženému listinnému dôkazu, ktorý žalobcovia
predložili odvolaciemu súdu potom, ako prvostupňový súd ukončil dokazovanie,
odvolací súd sa vôbec v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal
s jej argumentmi v prvostupňovom konaní, ktorými odôvodňovala aj odvolanie proti
rozsudku súdu prvého stupňa (preukázanie naliehavého právneho záujmu, nesprávne právne
posúdenie veci, prídelové konanie, uplatnenie reštitučného nároku žalobcov, vlastnícke
právo žalovanej, nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním), a nezaoberal sa ani
ústavnými aspektmi prípadu a povinnosťou vykladať ustanovenia právnych predpisov
v súlade s ústavnými princípmi,
došlo k nezákonnej výmene zákonného sudcu okresného súdu na základe opatrenia
predsedu okresného súdu.
O dovolaní sťažovateľky rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 4 Cdo 256/2012 z 22. augusta 2013 tak, že ho odmietol
ako procesne neprípustné.
Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd „sa v rámci dovolania zároveň pri svojom
posúdení nielenže nezaoberal relevantne dovolacími dôvodmi sťažovateľky, ale rovnako
(nijako) z právneho hľadiska neposúdil ani (samostatné) dovolanie sťažovateľky voči
potvrdzujúcemu výroku odvolacieho súdu“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva ... podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
podľa článku 46 ods. 1 v spojení s článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
článku 20 ods. 1, článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane Ústavy
Slovenskej republiky ľudských práv a základných slobôd, podľa článku 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, všetky v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s
článkom 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (a čl. 38 ods. 1 listiny) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č. k. 15 Co
177/2010 90, IČS: 1010898942 zo dňa 20. 06. 2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
10. 07. 2012 a rozsudkom Okresného súdu v Pezinku č. k. 5C 520/08 55 zo dňa 13. 11.
2009 porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 15 Co 177/2010 90, IČS: 1010898942
zo dňa 20. 06. 2012... a Rozsudok Okresného súdu v Pezinku č. k. 5C 520/08 55 zo dňa
13. 11. 2009 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Pezinku, aby vo veci znovu konal
a rozhodol.
Okresný súd v Pezinku je povinný uhradiť pani ... trovy právneho
zastúpenia v sume 340,90 €... na účet jej právnej zástupkyne, spol. advocatius s. r. o.,
č. ú. , vedený v , do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa
domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv.
Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľka namieta, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 520/2008
z 13. novembra 2009, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 177/2010
z 20. júna 2012 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, ako
aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny,
ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 5 C 520/2008 z 13. novembra 2009
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že proti napadnutému rozsudku
okresného súdu sp. zn. 5 C 520/2008 z 13. novembra 2009, ktorým tento súd vyhovel
žalobe žalobcov, podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol
napadnutým rozsudkom tak, že mu nevyhovel a s prihliadnutím na všetky okolnosti daného
prípadu rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 520/2008 z 13. novembra 2009 mohla
sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd ako odvolací súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny,
ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 15 Co 177/2010 z 20. júna 2012
V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd v prvom rade poukazuje
na skutočnosť, že rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa sp. zn. 5 C 520/2008 z 13. novembra 200, napadla sťažovateľka dovolaním, o ktorom
rozhodoval najvyšší súd.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je časovo neobmedzeným právnym prostriedkom
ochrany ľudských práv a slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02). Jednou
zo zákonných podmienok jej prijatia na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť
od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu,
pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí
zaoberať aj otázkou, či sťažnosť v tejto časti bola podaná včas.
V tejto súvislosti ústavný súd zároveň konštatuje, že ustanovenie o lehote na podanie
sťažnosti je ustanovením kogentným, to znamená, že ústavný súd nemôže zmeškanie
tejto lehoty odpustiť alebo ju predĺžiť (m. m. pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,
Lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde by mala podľa názoru ústavného súdu vyjadrovať dobu, ktorá je
postačujúca na uplatnenie účinnej právnej ochrany sťažovateľom a zároveň rešpektuje
aj princíp právnej istoty (m. m. III. ÚS 186/02, IV. ÚS 287/09).
Ústavný súd v súlade so svojou aktuálnou judikatúrou zastáva právny názor, podľa
ktorého v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie),
spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako
neprípustný, je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu všeobecného súdu (ide spravidla o rozhodnutie odvolacieho súdu), s výnimkou
prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010). Tento právny názor
ústavného súdu je ale aplikovateľný len v tom prípade, ak sťažovateľ v lehote dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu podá sťažnosť
ústavnému súdu, ktorou bude súčasne namietať porušenie svojich základných práv
podľa ústavy, resp. práv podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy tak rozhodnutím
dovolacieho súdu, ako aj rozhodnutím odvolacieho súdu. Za splnenia uvedených
podmienok, aj keby došlo k situácii, že ústavný súd pochybenie ústavnoprávnej intenzity
v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví,
mohol by aj napriek tomu preskúmať súčasne aj rozhodnutie, resp. postup odvolacieho súdu
a meritórne o ňom rozhodnúť (m. m. IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 34/2012, III. ÚS 34/2012,
Keďže v posudzovanom prípade sťažovateľka namieta len porušenie svojich práv
napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu a rozhodnutie dovolacieho súdu
nenamieta, treba v súlade s uvedenými právnymi názormi ústavného súdu počítať začiatok
plynutia lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti napadnutého rozsudku krajského súdu, čo v okolnostiach posudzovanej veci
zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako podanej oneskorene.
Napriek uvedenému záveru ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na ďalšie
skutočnosti, ktoré zakladajú iné dôvody na odmietnutie tejto časti sťažnosti, ktoré by
existovali aj v prípade, ak by sťažnosť bola podaná včas, t. j. v lehote ustanovenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že sa jej „postupom súdu druhého stupňa,
v odvolacom konaní sp. zn. 15 Co 177/2010, v spojení s postupom súdu prvého stupňa
v konaní sp. zn. 5 C 520/2008 odňala možnosť konať pred súdom, čím došlo k porušeniu
práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a práva na ochranu
majetku“.
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala dovolanie,
ktorého prípustnosť vyvodzovala okrem iného z identickej skutočnosti, že postupom
prvostupňového a následne odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom
[vada konania podľa § 237 písm. f) OSP podľa sťažovateľky spočívala v tom, že súd prvého
stupňa nepripustil jej návrh na vykonanie dokazovania vo veci predloženia prídelovej listiny
a túto vadu neodstránil ani odvolací súd, ktorý jej prídelovú listinu predloženú žalobcami
vo vyjadrení k odvolaniu z 12. februára 2010 nedoručil, odvolací súd sa vôbec
nevysporiadal s podstatnými odvolacími argumentmi (najmä preukázanie naliehavého
právneho záujmu, nesprávne právne posúdenie veci, prídelové konanie, uplatnenie
reštitučného nároku žalobcov, vlastnícke právo sťažovateľky, nadobudnutie vlastníckeho
práva vydržaním), a nedostatočne bolo podľa nej odôvodnené aj rozhodnutie súdu prvého
stupňa, z ktorého rovnako ako z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýval vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi
závermi na strane druhej]. Na základe sťažovateľkou podaného dovolania sa tak najvyšší súd
v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia dovolacieho súdu musel v podstate vyrovnať
s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka proti napadnutému
rozsudku krajského súdu ako odvolacieho súdu uvádza v konaní pred ústavným súdom.
Podľa zistenia ústavného súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 256/2012
z 22. augusta 2013 dovolanie sťažovateľky pre nezistenie žiadneho z takzvaných dôvodov
zmätočnosti v zmysle ustanovení § 237 OSP odmietol. Avšak ústavný súd, keďže
sťažovateľka sťažnosťou pred ústavným súdom nenamietala aj označené rozhodnutie
najvyššieho súdu (pozri petit sťažnosti, pozn.), správnosť jeho záverov nepreskúmaval
a vzhľadom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ani nemohol preskúmavať.
Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu vyslovila veľmi dôrazne
nesúhlas s tým, ako sa najvyšší súd vysporiadal s týmito dovolacími námietkami, ale
napriek tomu touto sťažnosťou nenamieta porušenie označených práv podľa ústavy, listiny,
dohovoru a dodatkového protokolu rozhodnutím dovolacieho súdu, hoci tak urobiť mohla
a mala. Keďže ide o námietky smerujúce proti rozhodnutiu dovolacieho súdu, ktorý
sťažovateľkou nebol označený ako porušovateľ jej práv, ústavný súd nedisponuje vzhľadom
na princíp subsidiarity oprávnením tieto námietky posudzovať, čo zakladá dôvod
na odmietnutie sťažnosti v tejto časti (vo vzťahu k týmto námietkam) aj z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vo vzťahu k týmto
námietkam bola totiž daná právomoc najvyššieho súdu, ktorý sa nimi v dovolacom konaní
aj zaoberal.
Na tomto základe ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak z dôvodu, že bola podaná
oneskorene, ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2015