Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 501/2013
PDF · 206.27 KB
No categories available
I. ÚS 501/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 12089/2013 – sp. zn. Rvp 12094/2013 a pod sp. zn.
Rvp 13612/2013 a sp. zn. 13613/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného
porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne a jeho uzneseniami sp. zn.
3 CoE 305/2012 z 12. decembra 2012 a sp. zn. 8 CoE 91/2012 z 19. decembra 2012
v spojení s postupom Okresného súdu Trenčín a jeho uzneseniami sp. zn. 62 Er 2145/2006
z 13. augusta 2012 a sp. zn. 60 Er 2292/2006 z 3. apríla 2012 a zároveň postupom
a uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16 CoE 136/2012 zo 14. decembra 2012 a
sp. zn. 23 CoE 304/2012 z 29. novembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom a jeho uzneseniami sp. zn. 11 Er 1199/2010 z 20. augusta 2012 a sp. zn.
2 Er 128/2009 z 30. júla 2012 a zároveň postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 16 CoE 279/2011 zo 14. decembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu
Partizánske a jeho uznesením sp. zn. 2 Er 2530/2008 z 19. augusta 2012
a zároveň postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 3 CoE 313/2012 z 12.
decembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Prievidza a jeho uznesením sp. zn.
16 Er 2352/2008 z 24. augusta 2012 a zároveň postupom a uzneseniami Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 11 CoE 123/2012 z 29. januára 2013 a sp. zn. 17 CoE 257/2012
zo 14. septembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou a jeho
uzneseniami sp. zn. 4 Er 1746/2008 zo 14. septembra 2012 a sp. zn. 4 Er 14/2009
zo 14. septembra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12089/2013 –
sp. zn. Rvp 12094/2013 a sp. zn. Rvp 13612/2013 – sp. zn. Rvp 13613/2013 s p á j a na
spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12089/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. marca
2013 a 8. apríla 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie
zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a v záhlaví tohto rozhodnutia
uvedenými rozhodnutiami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v spojení
s postupom a v záhlaví uvedenými rozhodnutiami Okresného súdu Trenčín, Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom, Okresného súdu Partizánske, Okresného súdu Prievidza
a Okresného súdu Bánovce nad Bebravou.
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv
úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok
dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti pohľadávok a v nadväznosti
na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., ktorého
rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v exekučných konaniach vedených
pred všeobecnými súdmi. V exekučných konaniach Okresný súd Trenčín, Okresný súd
Nové Mesto nad Váhom, Okresný súd Partizánske, Okresný súd Prievidza a Okresný súd
Bánovce nad Bebravou rozhodli svojimi rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 52
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“) zastavili. Rozhodnutia Okresného
súdu Trenčín, Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, Okresného súdu Partizánske
a Okresného súdu Prievidza boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní
potvrdené ako vecne správne.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť do
niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresných súdov
ako súdov exekučných v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol
rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné
pochybenia v postupe krajského súdu ako súdu odvolacieho v rozpore s § 214 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)
a v ostatnom namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom
Európskej únie. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný
súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených
práv postupom a napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu Trenčín, Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom, Okresného súdu Partizánske, Okresného súdu Prievidza
a Okresného súdu Bánovce nad Bebravou vrátane krajského súdu, ktoré ďalej zruší
a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie
a úhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 12089/2013 – sp. zn. Rvp 12094/2013 a sp. zn. Rvp 13612/2013 – sp. zn.
Rvp 13613/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených
sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak,
ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd rozhodnutiami
Okresného súdu Trenčín, Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, Okresného súdu
Partizánske, Okresného súdu Prievidza a Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
9. Pokiaľ ide o rozhodnutia Okresného súdu Trenčín, Okresného súdu Nové Mesto
nad Váhom, Okresného súdu Partizánske, Okresného súdu Prievidza a Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že
proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj
využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.C
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd rozhodnutiami
krajského súdu
10. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
11. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých
sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala
právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských
doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv
o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti
na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj
totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné
pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel
k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností
v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu
problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou
použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody
odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný
súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. č. k.
I. ÚS 379/2012-19 z 22. augusta 2012, č. k. I. ÚS 381/2012-26 z 22. augusta 2012,
I. ÚS 220/2011-16 z 9. júna 2011, III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn.
II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012,
IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných
a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto
a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto
v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované svoje rozhodnutia. Reagujúc na
sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu
vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11.
2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii obsahovo odlišnej judikatúry
všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax
všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).
12. K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov vo vzťahu k prejudiciálnemu konaniu ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje
s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 3/2013
zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, I. ÚS 157/2013
z 13. marca 2013, I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 153/2013 z 13. marca
2013, sp. zn. I. ÚS 152/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 363/2013 z 5. júna 2013...), ktoré
skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný
súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené
v predošlých rozhodnutiach, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje a konštatuje, že svoje
už vyslovené právne názory k nastoleným otázkam považuje z ústavného hľadiska
za ústavne konformné a právne akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou
predostretú argumentáciu za neopodstatnenú.
13. Ústavný súd ďalej konštatuje, že v prípade zastavení exekučného konania podľa
§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 písm. b) a c) a ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov nebolo zákonom
predpokladanou podmienkou postupu okresných súdov ako súdov prvostupňových v čase
pred vydaním rozhodnutí o zastavení exekučného konania stanovenie pojednávania k tejto
otázke, resp. rozhodnutiu o zastavení konania nepredchádzalo pojednávanie na okresných
súdoch, a to v zmysle platnej právnej úpravy. Táto podmienka platila iba v prípade
vyhlásenia exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. f), g), h) a k) Exekučného
poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ktorých sa predmetné sťažnosti
netýkali. Zároveň dodáva, že podľa svojej konštantnej judikatúry súčasťou práva na
spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred
všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní. Jedným z postulátov subsidiárnej
štruktúry systému ochrany ústavnosti je to, že práve všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie práv a slobôd
vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/2000), a preto právomoc ústavného súdu
pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov, alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému
právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich
právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho implikovať
mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia tej skutočnosti, či a ako
sú splnené/nesplnené podmienky na postup všeobecného súdu v odvolacom konaní. Právne
posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej právomoci odvolacieho súdu ako súdu
druhostupňového, a nie do právomoci ústavného súdu.
14. Ústavný súd preto odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti týkajúce sa postupu
a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd
o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
15. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť
predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb
v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými
rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných
prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre
všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom
na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento
postup, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť
sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej
úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
16. Nad rámec veci ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj
takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu
vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich
vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania neexistujúcich porušení
základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného
bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho
zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie
materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je
to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2013