Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 498/2013
PDF · 195.38 KB
No categories available
I. ÚS 498/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. B. F., B., vedené pod sp. zn. Rvp 11869/2013 – sp. zn. Rvp 11872/2013 a sp. zn.
Rvp 12029/2013 – sp. zn. Rvp 12034/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného
porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniami sp. zn.
3 CoE 132/2012 z 20. septembra 2012, sp. zn. 11 CoE 82/2011 z 29. februára 2012 a sp. zn.
10 CoE 1/2012 z 28. novembra 2012 v spojení s postupom Okresného súdu Dunajská Streda
a jeho uzneseniami sp. zn. 11 Er 25/2008 z 29. novembra 2011, sp. zn. 11 Er 1094/2008
z 22. januára 2010 a sp. zn. 12 Er 873/2009 zo 6. júna 2011, tiež postupom a uznesením
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 CoE 109/2012 zo 14. novembra 2012 v spojení
s postupom Okresného súdu Senica a jeho uznesením sp. zn. 4 Er 615/2011 zo 4. novembra
2011 a tiež postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9 CoE 74/2012
zo 4. decembra 2012, sp. zn. 21 CoE 173/2012 z 27. decembra 2012, sp. zn. 24 CoE 1/2012
z 11. decembra 2012 a sp. zn. 17 CoE 19/2011 z 20. decembra 2012 v spojení s postupom
a uzneseniami Okresného súdu Skalica sp. zn. 3 Er 2486/2008 zo 14. septembra 2011,
sp. zn. 3 Er 4693/2008 z 12. októbra 2011, sp. zn. 3 Er 4659/2008 z 10. októbra 2011
a sp. zn. 3 Er 3652/2008 z 12. októbra 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11869/2013 –
Rvp 11872/2013 a sp. zn. Rvp 12029/2013 – sp. zn. Rvp 12034/2013 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11869/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 11. marca
2013 a 18. marca 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej aj
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl.
12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 3 CoE 132/2012 z 20. septembra 2012, sp. zn. 11 CoE
82/2011 z 29. februára 2012 a sp. zn. 10 CoE 1/2012 z 28. novembra 2012 v spojení s
postupom Okresného súdu Dunajská Streda a jeho uzneseniami sp. zn. 11 Er 25/2008
z 29. novembra 2011, sp. zn. 11 Er 1094/2008 z 22. januára 2010 a sp. zn. 12 Er 873/2009
zo 6. júna 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda“), tiež
postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 23 CoE 109/2012 zo 14. novembra 2012
v spojení s postupom Okresného súdu Senica a jeho uznesením sp. zn. 4 Er 615/2011 zo
4. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Senica“) a tiež
postupom a uzneseniami krajského súdu sp. zn. 9 CoE 74/2012 zo 4. decembra 2012, sp. zn.
21 CoE 173/2012 z 27. decembra 2012, sp. zn. 24 CoE 1/2012 z 11. decembra 2012
a sp. zn. 17 CoE 19/2011 z 20. decembra 2012 v spojení s postupom a uzneseniami
Okresného súdu Skalica sp. zn. 3 Er 2486/2008 zo 14. septembra 2011, sp. zn.
3 Er 4693/2008 z 12. októbra 2011, sp. zn. 3 Er 4659/2008 z 10. októbra 2011 a sp. zn.
3 Er 3652/2008 z 12. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia Okresného súdu
Skalica“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmlúv
o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok
dojednaných v úverových zmluvách. Po zročnosti pohľadávok a v nadväznosti
na rozhodcovské doložky v úverových zmluvách boli sťažovateľkou začaté rozhodcovské
konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou S., a. s., B., ktorého
rozsudky mali byť relevantnými exekučnými titulmi v exekučných konaniach vedených
pred všeobecnými súdmi, resp. exekučným titulom bola na podklade zmluvných dojednaní
v úverových zmluvách notárska zápisnica. V exekučných konaniach vedených na podklade
už uvedených exekučných titulov Okresný súd Dunajská Streda, Okresný súd Skalica
a Okresný súd Senica rozhodli svojimi rozhodnutiami (bod 1) tak, že exekúciu podľa § 57
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“) zastavili, resp. vyhlásili za
neprípustnú, a následne zastavili podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
Rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda, Okresného súdu Skalica a Okresného súdu
Senica boli druhostupňovým krajským súdom v odvolacom konaní potvrdené ako vecne
správne.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podaných sťažnostiach možno zhrnúť
do niekoľkých rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného
súdu ako súdu exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bola
buď notárska zápisnica, alebo rozsudok rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka
poukazuje na závažné procesné pochybenia v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57
ods. 5 Exekučného poriadku alebo v rozpore s § 214 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) a v ostatnom
namieta nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie.
V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv postupom
a napadnutými rozhodnutiami Okresného súdu Dunajská Streda, Okresného súdu Skalica
a Okresného súdu Senica, vrátane krajského súdu, ktoré ďalej zruší a predmetné veci vráti
na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie a úhradu trov konania.
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
5. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti
konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu
súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné
ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
7. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 11869/2013 – sp. zn. Rvp 11872/2013 a sp. zn. Rvp 12029/2013 – sp. zn.
Rvp 12034/2013, z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených
sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak,
ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutými
rozhodnutiami Okresného súdu Dunajská Streda, Okresného súdu Skalica
a Okresného súdu Senica
8. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda, Okresného
súdu Skalica a Okresného súdu Senica, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje
na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok
(čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podané sťažnosti v tejto ich časti bolo potrebné
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
10. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v prípade veci vedenej pod sp. zn.
Rvp 12029/2013 týkajúcej sa postupu a uznesenia krajského súdu sp. zn. 11 CoE 82/2011
z 29. februára 2012 bolo práve týmto rozhodnutím zrušené uznesenie Okresného súdu
Dunajská Streda sp. zn. 11 Er 1094/2008 z 22. januára 2010 a vec vrátená na ďalšie
konanie. Z uvedeného teda vyplýva, že v predmetnej veci bude Okresný súd Dunajská
Streda opätovne konať a rozhodovať; táto skutočnosť bráni ústavnému súdu sa s vecou
zaoberať v zmysle čl. 127 ústavy (princíp subsidiarity).
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd rozhodnutiami
krajského súdu
11. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
12. Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach
je v totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností,
ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne
závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu notárskych zápisníc
ako exekučných titulov koncipovaných na podklade neprijateľných podmienok v úverových
zmluvách, ako aj rozhodcovských doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách vrátane posúdenia zmlúv o úvere koncipovaných formulárovou formou ako
spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na
totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej argumentácii
a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj
v prípadoch predošlých, a vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia
sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu
problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou
použitej argumentácie bez relevantných zmien, ústavný súd dospel k záveru, že nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností.
Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 379/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS
381/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 220/2011 z 9. júna 2011, sp. zn. I. ÚS 410/2012
z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 337/2012 z 13. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2012 z
2. októbra 2012...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností
sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch
nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na
svoje už citované svoje rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú
argumentáciu o „... dôležitú právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu
v Bratislave 18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k
existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho úlohou
zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,
13. Ústavný súd ďalej konštatuje, že v prípade zastavení exekučného konania podľa
§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku nebolo zákonom predpokladanou podmienkou postupu
okresných súdov ako súdov prvostupňových v čase pred vydaním rozhodnutí o zastavení
exekučného konania stanovenie pojednávania k tejto otázke, resp. rozhodnutiu o zastavení
konania nepredchádzalo pojednávanie na okresných súdoch, a to v zmysle platnej právnej
úpravy. Táto podmienka platila iba v prípade vyhlásenia exekúcie za neprípustnú podľa §
57 ods. 1 písm. f), g), h) a k) Exekučného poriadku v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku.
14. K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, ako aj vzťahujúcim sa na prejudiciálne
konanie ústavný súd konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich
predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn.
I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013, I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 146/2013
z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 153/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 152/2013
z 13. marca 2013, I. ÚS 363/2013 z 5. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých
sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch
nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach,
na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje a konštatuje, že svoje už vyslovené právne názory
k nastoleným otázkam považuje z ústavného hľadiska za ústavne konformné a právne
akceptovateľné, v dôsledku čoho hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu
za neopodstatnenú.
15. Ústavný súd v závere k postupu krajského súdu v odvolacom konaní
(sťažovateľkou namietané porušenie § 214 ods. 1 OSP) dodáva, že podľa svojej konštantnej
judikatúry súčasťou práva na spravodlivý proces nie je to, aby účastník konania bol
v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o odvolaní.
Jedným z postulátov subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti je to,
že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako
aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru, a preto právomoc
ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je
daná právomoc všeobecných súdov, alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému
základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú
výkon ich právomoci. Procesný postoj účastníka konania nemôže zásadne bez ďalšieho
implikovať mechanickú povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich vrátane posúdenia
tej skutočnosti, či a ako sú splnené/nesplnené podmienky na postup všeobecného súdu
v odvolacom konaní (v súvislosti so sťažovateľkou nastolenou potrebou dokazovania
v odvolacom konaní alebo stotožnenia sa odvolacieho súdu s jej pocitom diskriminovaného
účastníka exekučného konania a pod.). Právne posúdenie tejto otázky patrí do výlučnej
právomoci odvolacieho súdu ako súdu druhostupňového, a nie do právomoci ústavného
súdu.
16. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podané sťažnosti
týkajúce sa postupu a rozhodnutí krajského súdu v tejto ich časti z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti a nedostatku svojej právomoci na ich prejednanie podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Keďže boli sťažnosti odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
17. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť
predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb
v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými
rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných
prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre
všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom
na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento
postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné
ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny
prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska
v obdobných prípadoch ako neefektívny.
18. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí
si byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď
na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma
len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký
postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností
advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. augusta 2013