Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 492/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-49

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. septembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Marianny

Mochnáčovej o sťažnosti JUDr. O. K., K., správkyne konkurznej podstaty úpadcu A., spol.

s r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. W., K., vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa a 2 a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. mája 2012 takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. O. K., na súdnu ochranu podľa a 2

Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29.

mája 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. mája

2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. O. K., trovy

právneho zastúpenia v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na

účet jej právneho zástupcu, advokáta JUDr. M. W., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -25 zo 17. októbra 2012 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. O. K. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „žalobca“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 (ďalej len „“) a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z

29. mája 2012.

2. Sťažovateľka v podanej sťažnosti uviedla: „Okresný súd Košice I uznesením

sp. zn. z 28. mája 2008 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka A. spol. s r. o...

Za správcu konkurznej podstaty ustanovil JUDr. O. K. advokátku... Podľa § 76 ods. 2

zákona o konkurze a reštrukturalizácii sťažovateľka vyhotovila súpis majetku všeobecnej

podstaty, do ktorej oprávnene zapísala okrem iného aj peňažnú pohľadávku v celkovej sume

243.915,49 €... voči dlžníkovi Daňový úrad K... titulom nevráteného nadmerného odpočtu

DPH za zdaňovacie obdobie júl 2005...

Úpadca 16. 8. 2005 podal daňovému úradu daňové priznanie k dani z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2005, ktorým uplatnil nadmerný odpočet DPH v sume

243.915,49 €...

Daňový úrad ako správca dane začal u úpadcu ešte dňa 17. 10. 2005 kontrolu

na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPM...

Rozhodnutím č. k. /Hla zo dňa 28. 9. 2006 daňový úrad podľa

prerušil daňovú kontrolu z dôvodu, že sa začalo

konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia, t. j. z dôvodu podania

žiadosti o súčinnosť zaslanej colnému orgánu. Kontrola bola prerušená od 28. 9. 2006

do 6. 5. 2010. Bola preverovaná existencia odberateľov z USA a cestou ruskej, ukrajinskej

a moldavskej colnej správy vývoz tovaru do uvedených štátov... Protokol z daňovej kontroly

zo 6. 5. 2010 daňový úrad prerokoval so sťažovateľkou dňa 24. 5. 2010. V zápisnici

o ústnom pojednávaní správca konkurznej podstaty vyjadril nesúhlasné stanovisko

k skutočnostiam v ňom obsiahnutým.

Následne daňový úrad... vydal dňa 27. 5. 2010 dodatočný platobný výmer

č. /Tar, ktorým platiteľovi dane z pridanej hodnoty – sťažovateľke

nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2005 v sume 243 915,49 EUR...

a určil vlastnú daňovú povinnosť v sume 108 540,72 EUR...

Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (v súčasnosti finančné riaditeľstvo)

rozhodnutím č. 1/223/16662-117280/2010/992517-r zo dňa 16. 11. 2010 potvrdilo

odvolaním napadnutý dodatočný platobný výmer daňového úradu... Sťažovateľka

na základe uloženého záväzného pokynu veriteľského výboru podala dňa 31. januára 2011

krajskému súdu žalobu o preskúmanie rozhodnutia daňového riaditeľstva č. ... zo dňa

16. novembra 2010.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 10. novembra 2011 zamietol žalobu

sťažovateľky proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva č. ... zo dňa 16. novembra 2010,

ktorým potvrdil dodatočný platobný výmer daňového úradu č. ... zo dňa 27. mája 2010

o nepriznaní nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie júl 2005 v sume

243 915,49 EUR... a určení vlastnej daňovej povinnosti v sume 108 540,72 EUR... a plne

sa stotožnil so závermi daňových orgánov.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu rozhodol

rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil.

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu bolo sťažovateľke doručené 18. 7. 2012.“

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla rozsiahlu analýzu postupu a rozhodnutia

najvyššieho súdu v posudzovanej veci a interpretovala na vec sa vzťahujúce ústavnoprávne

normy ( a 2, , dohovoru), procesné normy

upravujúce súdny prieskum správnych rozhodnutí podľa druhej hlavy piatej časti zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

najmä ustanovenia § 247 ods. 2, § 249 ods. 2, § 250h ods. 1 a § 250j ods. 1 a 2,

ako aj relevantné (aktuálne) ustanovenia

o správe daní a o zmenách v sústave finančných orgánov v znení neskorších predpisov,

o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých

predpisov v znení neskorších predpisov, o dani z pridanej hodnoty

v znení neskorších predpisov a „Smernice Rady 2006/112/ES“. Sťažovateľka na podporu

svojich tvrdení argumentovala tiež rozhodnutiami ústavného súdu (, ,

, , , , ,

, a inými); Ústavného súdu Českej republiky ()

a jej právny názor podporujúcim judikátom najvyššieho súdu (uznesenie sp. zn.

z 30. apríla 2012), ako aj rozhodnutím „ESĽP... zo 6. decembra 2007“.

4. V sťažnosti uvedené odôvodnenie (argumentáciu) sťažnosti sťažovateľka

„zhrnula“ do názoru, že „najvyšší súd jej napadnutým rozsudkom neposkytol spravodlivú

súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie keďže:

- neprípustne a v rozpore so zákonom zredukoval rozsah svojej prieskumnej

právomoci na rozsah a dôvody odvolania v daňovom konaní, čím poprel nielen judikatúru

najvyššieho súdu v inej totožnej veci ale aj zmysel a účel ,

- na účely oslobodenia od dane z pridanej hodnoty pri vývoze tovaru do tretích

štátov mimo EÚ vyžadoval bez opory v § 47 zákona o DPH preukázanie dovozu tovaru

úpadcom v tretích štátoch a písomný doklad o prevzatí tovaru odberateľom, čím svojvoľne

vztiahol podmienky oslobodenia od dane pri intrakomunitárnych obchodoch (§ 43 zákona

o DPH) aj na vývoz tovaru do tretích štátov (§ 47 zákona o DPH).

- neposkytol sťažovateľke jasnú a presvedčivú odpoveď na ňou nastolené otázky

týkajúce sa colných predpisov a colného štatútu tovaru predávaného v colnom sklade,

pričom si mal byť vedomý právneho názoru, ktorý vyslovil ústavný súd a najvyšší súd v tejto

súvislosti v iných veciach“.

5. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd týmto postupom (bod 4) a namietaným

rozsudkom z 29. mája 2012 porušil jej práva zaručené a dohovorom (body 1 a 6).

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo JUDr. O. K... na súdnu ochranu podľa a 2 ...

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... rozsudkom

Najvyššieho súdu... sp. zn. z 29. mája 2012 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. z 29. mája 2012 sa zrušuje a vec

sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd... je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume

323,50 EUR...“

7. Ako dôkazový materiál sťažovateľka k sťažnosti okrem iných písomností pripojila

rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo 16. novembra 2010, rozsudok

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -197 z 10. novembra

2011, rozsudok najvyššieho súdu z 29. mája 2012, ako aj uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. apríla 2012.

8. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

najvyšší súd listom sp. zn. KP 4/2012 zo 7. apríla 2013 a právny zástupca sťažovateľky

stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu listom zo 14. mája 2013.

8.1 Najvyšší súd vo svojom písomnom stanovisku okrem iného (v podstatnom)

uviedol:

„Najvyšší súd konal vo veci o odvolaní žalobcu... proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach, č. k. -197 z 10. novembra 2011, pričom v

dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol dôvody rozsudku krajského súdu, (časť I. a III.

rozsudku Najvyššieho súdu SR), s ktorými sa stotožnil ( ). Podľa názoru

najvyššieho súdu v prejednávanej veci sú dôvody rozsudku krajského súdu odlišné a

podstatne hlbšie na rozdiel od rozhodnutia ( KS Košice), ktoré bolo predmetom

rozhodnutia vo veci a v ktorej najvyšší súd prvostupňový zamietajúci rozsudok

zrušil pre nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Nemožno preto bez ďalšieho len v

rozdielnom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vidieť dôvod ústavnej

sťažnosti.

Podľa podmienkou preskúmavania zákonnosti rozhodnutia

je využitie opravného prostriedku v správnom konaní. Pod využitím opravného prostriedku

sa rozumie taký obsah opravného prostriedku, na ktorý musí správny orgán vo svojom

druhostupňovom rozhodnutí reagovať, pričom krajský súd uviedol, že žalovaný sa nemohol

s námietkou dĺžky daňového konania, resp. daňovej kontroly zaoberať, pretože táto bola

uvedená až v žalobe a žalovaný sa nemohol v napadnutom rozhodnutí s ňou vysporiadať.

Preto ani krajský súd túto žalobnú námietku nehodnotil. Odvolací súd sa týmto názorom

krajského súdu stotožnil a v nadväznosti na výslovné dôvody odvolania proti rozsudku

prvostupňového súdu, podľa ktorých § 247 ods. 2 sa vzťahuje len na rozhodnutie vydané

v správnom konaní podľa , a nevzťahuje sa na daňové konanie, odvolací

súd uviedol na str. 8 svojho rozsudku, že preskúmanie rozhodnutia v medziach žaloby

(rozsah a dôvody) tak, ako ich má na mysli je treba vykladať v súvislosti

s a a rozsudok krajského súdu tomuto

výkladu zodpovedá.

Najvyšší súd poznamenáva, že žalobca namietol prerušenie daňovej kontroly

až v podanej žalobe, pričom rozhodnutie o prerušení konania vo veci kontroly na zistenie

oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2005 bolo

vydané 28. 9. 2006 a doručené spoločnosti A. Zákonnosť tohto rozhodnutia nebola

napadnutá správnou žalobou ani žalobou proti nezákonnému zásahu (pripadne návrhom

proti nečinnosti). Posúdiť zákonnosť tohto aktu správcu dane (245 ods. 1 ) by mohol

správny súd v konaní o preskúmanie daňového rozhodnutia vo veci samej len vtedy,

ak by proti nemu žaloba nebola prípustná. Rozhodnutie o prerušení však nie je ust. § 100

so súdneho prieskumu vylúčené. Preto samotné rozhodnutie

o prerušení konania mohlo byť žalované v lehote stanovenej zákonom, čo sa však nestalo.

Z uvedeného dôvodu aj vzhľadom na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v časti

IV. II. (str. 10 sťažnosti) vychádzajúcu naviac z interpretačného posunu na základe nálezu

ÚS z roku 2010 () považuje najvyšší súd argumentáciu ústavnej sťažnosti

za presahujúcu dôvody žaloby podanej 31. 1. 2011...

Vyjadrovať sa k dodatočným zdôvodneniam namietanej dĺžky daňovej kontroly

uvedeným v tejto časti ústavnej sťažnosti najvyššiemu súdu už v tomto štádiu konania

neprináleží.

Vo vzťahu k časti IV. III. Ústavnej sťažnosti Najvyšší súd poukazuje na dôvody

svojho rozhodnutia vrátane častí, v ktorej vyslovil súhlas s právnym posúdením veci

krajským súdom. Najvyšší súd preskúmaval rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žaloba

o preskúmanie rozhodnutia orgánov daňovej správy, keď dodatočným platobným výmerom

vydaným podľa § 44 ods. 6 písm. b) bol 1 nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet

za zdaňovacie obdobie júl 2005 v sume 243 915,49 € a bola určená vlastná daňová

povinnosť v sume 108 540,72 €. Žalobca vytýka odvolaciemu súdu, že svojvoľne a účelovo

zamenil podmienky oslobodenia od dane pri vývoze tovaru z tuzemska podľa § 43 zákona

o DPH a podmienky oslobodenia od dane pri vývoze upravené v § 47 zákona o DPH.

Najvyšší súd podčiarkuje, že ustanovenie § 47 ods. 1 zák. o DPH stanovuje

ako podmienku oslobodenia od dane dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený

predávajúcim, alebo na jeho účet do miesta určenia na území tretieho štátu. Súčasťou

podmienky je teda nielen odoslanie alebo preprava predávajúcemu na územie tretieho

štátu, ale aj do miesta určenia na území tretieho štátu, a aj samotné dodanie tovaru.

Daňové orgány dostatočne zdôvodnili svoje rozhodnutia, čo krajský súd akceptoval a

odvolací súd rovnako dospel k záveru, že hoci spoločnosť A. uplatnila oslobodenie od dane

na základe predloženého JCD a CMR s poukazom na § 47 ods. 1, 3 zák. o DPH, v procese

dokazovania v daňovom konaní boli zistení skutočnosti, ktoré odôvodňovali pochybnosti

o pravdivosti a vierohodnosti dokladov predložených žalobcom a bolo preukázané,

že k dodaniu tovaru žalobcom do miesta určenia na území tretieho štátu nedošlo. Ak potom

v konaní zistené dôkazy, aj s prispením žalobcu, svedčali pre záver o dodaní tovaru

v colnom sklade, ide o plnenie podliehajúce DPH.

Najvyšší súd upriamuje pozornosť na rozsudok Súdneho dvora ES z 8. 11. 2012

vo veci C-165/11 (Profitube), ktoré bolo vydané následne aj v súvislosti s nálezom ÚS

(), na ktorý sťažovateľka odkazuje v sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť

za neodôvodnenú. Súčasne súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.“

8.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu najvyššieho

súdu okrem iného uviedol:

„1. Sťažovateľka v úvode zotrváva na podanej sťažnosti a jej dôvodoch v celom

rozsahu. Má za to, že skutočnosti a dôvody uvedené vo vyjadrení najvyššieho súdu nemajú

vo vzťahu k namietanému porušeniu jej označených práv žiadnu relevanciu.

2. Pokiaľ ide o ústavne neprípustnú redukciu rozsahu súdneho prieskumu

najvyššieho súdu sťažovateľka zotrváva na argumentácii uvedenej sťažnosti, ktorú považuje

za ústavne konformnú, konzistentnú, racionálnu a zodpovedajúcu zmyslu a účelu

relevantných procesných noriem (§ 247 ods. 2, § 249 ods. 2, § 250h ods. 1, § 250j ods. 1 a 2

), vykladaných v záujme reálneho (a nie iluzórneho) naplnenia práva na súdnu

ochranu, resp. spravodlivé súdne konanie každého účastníka súdneho konania o prieskum

zákonnosti rozhodnutia správneho (daňového) orgánu.

3. K tvrdeniu, že najvyšší súd v inej veci () zrušil rozsudok

prvostupňového správneho súdu (Krajský súd Košice sp. zn. ) pre nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia, sťažovateľka uvádza, že toto nezodpovedá skutočnosti.

Z odôvodnenia zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu totiž jasne vyplýva, že dôvodom

zrušenia bolo práve pochybenie prvostupňového súdu pri určení rozsahu súdneho

prieskumu a najvyšší súd výslovne uviedol, že medze súdneho prieskumu sú limitované

žalobou a nie odvolaním v daňovom konaní...

9. Naviac sťažovateľka zvýrazňuje, že vyjadrenie najvyššieho súdu, ktoré jej bolo

doručené zo strany ústavného súdu predstavuje určitý interpretačný posun, keďže najvyšší

súd v ňom rozširuje a dopĺňa dôvody napadnutého rozhodnutia, čo je potrebné považovať

za neprípustné.

10. Naopak najvyšší súd sa nijak nevyjadril k tomu, prečo zamenil podmienky

oslobodenia od dane pri vývoze tovaru z tuzemska do iného členského Štátu (upravené

v § 43 zákona o DPH) a podmienky oslobodenia od dane pri vývoze tovaru do miesta

určenia na území tretieho štátu (upravené v § 47 zákona o DPH), pričom predpoklady,

ktoré zákon vyžaduje iba pri intrakomunitárnych obchodoch medzi členskými štátmi (§ 43)

bez relevantného zákonného dôvodu aplikoval aj pri vývoze do tretích štátov, ktorý

realizoval úpadca v rozhodnom zdaňovacom období...

13. Najvyšší súd v závere vyjadrenia poukazuje na rozsudok Súdneho dvora ES

(správne EU, pozn. sťažovateľky), ktoré bolo vydané v súvislosti s nálezom ústavného súdu

sp. zn. . Najvyšší súd však nijak uvádza, aké dôsledky z tohto rozhodnutia

Súdneho dvora EU vplývajú/môžu vplývať na súdenú vec, a preto sa k nemu sťažovateľka

bližšie nebude vyjadrovať...

14. Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností a najmä z obsahu samotnej

sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol v súlade so sťažnostným petitom

a požadovanú náhradu trov konania navyšuje o odmenu za ďalší úkon právnej pomoci

v konaní pred ústavným súdom – replika k vyjadreniu najvyššieho súdu...“

Sťažovateľka (listom zo 17. júla 2013) súhlasila s upustením od ústneho

pojednávania v posudzovanej veci.

9. Ústavný súd v danej veci upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30

ods. 2 od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami a vyhodnotení svojich zistení dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

10. V rámci konania vo veci samej (vykonania dôkazov relevantných k predmetu

posudzovanej veci navrhovaných účastníkmi) ústavný súd nahliadol do súdneho spisu

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. , oboznámil sa s uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 30. apríla 2012, ako aj s rozsudkom Súdneho dvora (prvej

komory) z 8. novembra 2012 vo veci sp. zn. C-165/11 (Daňové riaditeľstvo Slovenskej

republiky proti spoločnosti P., spol. s r. o., K.) a zaoberal sa právnymi názormi ústavného

súdu prezentovanými v nálezoch č. k. -46 z 27. októbra 2010 a č. k.

-57 z 29. októbra 2010.

III.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie jej základného práva

na súdnu ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 29. mája 2012

(pozri tiež body 1 a 6).

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí, že bol

na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd,

aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia...

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14. Námietky sťažovateľky týkajúce sa ňou tvrdeného porušenia jej základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu ktorých malo

dôjsť v príčinnej súvislosti s označeným rozsudkom najvyššieho súdu, sú založené najmä

na jej tvrdení o nedostatočne zistenom skutkovom stave spôsobom zredukovaním rozsahu

„svojej prieskumnej právomoci na rozsah a dôvody odvolania v daňovom konaní“

bez zaoberania sa „žalobnými dôvodmi ustálenými v žalobe“ a s tým spojeným

„nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia...“ tohto rozsudku, v ktorom

absentovalo ústavnoprávne konformné vysvetlenie (okrem iného) takto zredukovaného

súdneho prieskumu, a v súvislosti s tým aj nevysporiadanie sa s odlišným právnym názorom

(a aj záverom) iného senátu najvyššieho súdu vysloveným v uznesení sp. zn.

z 30. apríla 2012 (pozri argumentáciu sťažovateľky uvedenú v bode 4 a tiež body 3 a 7).

15. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že jeho úlohou nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný

súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1

mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak

iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie sú v súlade

s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave.

16. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré im predchádzali, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

17. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

a 2 a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne

iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho

rozhodnutím o sťažovateľkinom odvolaní rozsudkom sp. zn. z 29. mája 2012

sú zlučiteľné s označenými článkami a dohovoru. Ústavný súd pri rozhodovaní

o sťažnosti sťažovateľky predovšetkým zobral do úvahy to, že namietala porušenie

základného práva na súdnu ochranu (a spravodlivý proces), ktoré je v demokratickej

spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany súdov)

ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých

by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie.

18.1 Najvyšší súd sťažnosťou napadnutý rozsudok sp. zn. z 29. mája

2012 v časti týkajúcej sa námietok sťažovateľky uvedených v bode 14 odôvodnil takto:

„Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom predloženého spisového materiálu

(administratívneho spisu a spisu súdu prvého stupňa) dospel k záveru, že skutkové okolnosti

predaja tovaru v colnom sklade spoločnostiam označeným v rozsudku krajského súdu

sú nesporné a vyplývajú z obsahu spisovej dokumentácie. Medze súdneho prieskumu

rozhodnutia žalovaného stanovil krajský súd v súlade s ustanovením ,

t. j. v medziach, pokiaľ bola z konkrétnych skutkových a právnych dôvodov vyčerpaná

možnosť podania opravného prostriedku v administratívnom konaní. Krajský súd tieto

medze žaloby ustálil vo svojom rozsudku na str. 9 v ods. 4 a 5 a odvolací súd sa s takto

vymedzeným predmetom súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia stotožňuje.

K dôvodom odvolania v bode III. preto odvolací súd len zdôrazňuje, že je v súlade

so zákonom postup krajského súdu, pokiaľ sa nezaoberal dôvodmi žaloby, ktoré sa týkali

lehoty na skončenie daňovej kontroly. Hoci žalobca v súdnom konaní tvrdí, že daňová

kontrola bola nezákonná v dôsledku porušenia zákonných ustanovení o lehotách

na jej vykonanie, odvolacie dôvody v administratívnom konaní toto tvrdenie neobsahujú.

Podľa odvolací orgán preskúma prvostupňové rozhodnutie

správcu dane vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní; nemožno preto súdny prieskum

zákonnosti rozhodnutia žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu rozšíriť na

také dôvody, ktoré neboli predmetom odvolacieho konania v administratívnom konaní,

pretože žalobca nevyužil svoje oprávnenie podať z tohto dôvodu odvolanie. Právna

argumentácia žalobcu, že sa vzťahuje len na rozhodnutia vydané v

správnom konaní – podľa správneho poriadku - , ktorý sa na daňové

konanie nevzťahuje, nie v danej súvislosti právne relevantné. Odhliadnuc od ustálenej

súdnej praxe, podľa ktorej správnym konaním v zmysle V. časti Správne súdnictvo

sa rozumie každé konanie orgánu verejnej správy, ktorý rozhoduje o právach a

povinnostiach fyzickej alebo právnickej osoby v oblasti verejnej, a to bez ohľadu na to, či sa

na také konanie a rozhodovanie vzťahuje všeobecný predpis (Správny poriadok) alebo

právny predpis upravujúci len konanie a rozhodovanie špeciálneho orgánu (Zákon o správe

daní a poplatkov), vždy je podmienkou možného prieskumu rozhodnutia správneho orgánu

(v ponímaní ako orgánu verejnej správy – podľa ) využitie opravného

prostriedku v správnom konaní, pokiaľ je podľa zákona prípustný. Osobitne a špeciálne

pre konanie podľa platí, že práve dôvody odvolania použité v daňovom

konaní tak určujú aj medze súdneho prieskumu daňového rozhodnutia (na rozdiel napr.

od konania podľa § 59 Správneho poriadku, v ktorom správny orgán aj v odvolacom konaní

bez ohľadu na medze odvolania preskúmava správne rozhodnutie v celom rozsahu). Medze

žaloby, tak , ako ich má na mysli je preto treba vykladať v súvislosti

s a tak, že relevantné sú len tie dôvody

žaloby (určujúce medze žaloby), kde rozsah a dôvody žaloby korešpondujú s rozsahom

a dôvodmi odvolania v daňovom konaní. Rozsudok krajského súdu tomuto výkladu zákona

zodpovedá...“

18.2 Sťažovateľka k právnemu názoru najvyššieho súdu [„... relevantné sú len tie

dôvody žaloby (určujúce medze žaloby), kde rozsah a dôvody žaloby korešpondujú

s rozsahom a dôvodmi odvolania v daňovom konaní...“] prezentovanému v jeho rozsudku

z 29. mája 2012 (bod 17) protiargumentovala zásadne odlišným právnym názorom iného

senátu najvyššieho súdu v analogickej veci (správkyňa konkurznej podstaty úpadcu... A.,

spol. s r. o..., K. c/a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) vedenej pod sp. zn. 5 Sžf

69/2011, v ktorom v odôvodnení svojho uznesenia z 30. apríla 2012 uviedol:

„V súvislosti s názorom prvostupňového súdu, že predmetom preskúmania postupu

a zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia môžu byť iba tie dôvody, ktoré boli

predmetom odvolacieho konania pred druhostupňovým správnym orgánom, a tieto nie je

možné rozširovať v žalobe podanej na súd (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. , ktorý bol pravdepodobne dôvodom nedôsledného

posúdenia žaloby), dáva odvolací súd krajskému súdu do pozornosti, že táto judikatúra

je v súčasnosti už prekonaná a podľa súčasnej rozhodovacej praxe dôsledne vychádzajúcej

z ustanovení piatej často a ako aj z a ods. 2

Listiny základných práv a slobôd a je zásadne

prípustné uplatniť v správnej žalobe aj právne námietky, ktoré neboli vznesené v správnom

odvolacom konaní, keď zo žiadneho ustanovenia nevyplýva

obmedzenie žalobcu uviesť v žalobe len tie skutočnosti, ktoré uplatňoval v konaní

pred správnym orgánom; rozhodujúce je iba to, či rozhodnutím a postupom správneho

orgánu bol žalobca ukrátený na svojich právach ( ). Uvedené obmedzenie

nevyplýva ani z ustanovenia , ktoré pri úvahách, ako má súd o žalobe

rozhodnúť, mu nedáva možnosť zobrať do úvahy tú skutočnosť, že žalobca v priebehu

správneho konania prípadne neuviedol všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie vo

veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s vyššie uvedeným považuje ešte

za potrebné doplniť, že v správnom súdnictve vykonávanom podľa piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku sa neuplatňuje vo vzťahu k zákonu o správe daní koncentračná zásada,

majúca za následok nemožnosť uplatnenia žalobných námietok prv neuvedených v odvolaní

proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu. Koncentračná zásada, predstavujúca

výrazné obmedzenie procesných práv účastníka konania, sa uplatni iba v prípade,

ak to zákon výslovne pre daný prípad ustanovuje, za prísneho režimu poučenia účastníka,

či už správnym orgánom alebo súdom. Preto, pokiaľ žalobca v žalobe oponoval

aj námietkami skôr neuplatnenými v rámci odvolacieho správneho konania, bolo

povinnosťou prvostupňového súdu sa týmito náležité vysporiadať.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel napadnutý rozsudok

krajského súdu podľa veta druhá a a zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie ( veta druhá a ).

V novom rozhodnutí bude povinnosťou krajského súdu postupovať v intenciách

názoru odvolacieho súdu, ktorým je viazaný ( ), a vysporiadať

sa dôsledne so všetkými námietkami žaloby. Ohľadne namietanej dĺžky daňového konania

bude povinnosťou krajského súdu prihliadnuť aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. -57 z 29. júna 2010.“

19. K v sťažnosti namietanej skutočnosti existencie dvoch zásadne odlišných

(„opačných“) právnych názorov najvyššieho súdu v analogických veciach sťažovateľka

uviedla, že „Neústavnou a nezákonnou redukciou rozsahu súdneho prieskumu najvyšší súd

nielen odňal sťažovateľke možnosť konať pred súdom, ale zároveň priamo zasiahol

do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a 2 a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru v spojení s .“.

20. S poukazom na odôvodnenie predmetných odvolacích rozhodnutí najvyššieho

súdu (18.1, 18.2) ústavný súd konštatuje zásadný nesúlad právnych názorov a právnych

záverov najvyššieho súdu v týchto dvoch analogických veciach.

21. Ústavný súd ďalej konštatuje, že rozdielnosťou faktických a právnych záverov

v oboch analogických správnych konaniach právne relevantným zdôvodnením rozdielnosti

svojho postupu a jeho vysvetlením sa najvyšší súd primeraným spôsobom (resp. vôbec)

nezaoberal.

22. Najvyšší súd vo svojom stanovisku (bod 8.1) zotrval na právnom názore

prezentovanom v jeho sťažnosťou napadnutom rozhodnutí z 29. mája 2012:

„Podľa podmienkou preskúmavania zákonnosti rozhodnutia

je využitie opravného prostriedku v správnom konaní. Pod využitím opravného prostriedku

sa rozumie taký obsah opravného prostriedku, na ktorý musí správny orgán vo svojom

druhostupňovom rozhodnutí reagovať, pričom krajský súd uviedol, že žalovaný sa nemohol

s námietkou dĺžky daňového konania, resp. daňovej kontroly zaoberať, pretože táto bola

uvedená až v žalobe a žalovaný sa nemohol v napadnutom rozhodnutí s ňou vysporiadať.

Preto ani krajský súd túto žalobnú námietku nehodnotil. Odvolací súd sa týmto názorom

krajského súdu stotožnil a v nadväznosti na výslovné dôvody odvolania proti rozsudku

prvostupňového súdu, podľa ktorých § 247 ods. 2 sa vzťahuje len na rozhodnutie vydané

v správnom konaní podľa , a nevzťahuje sa na daňové konanie, odvolací

súd uviedol na str. 8 svojho rozsudku, že preskúmanie rozhodnutia v medziach žaloby

(rozsah a dôvody) tak, ako ich má na mysli je treba vykladať v súvislosti

s a a rozsudok krajského súdu tomuto

výkladu zodpovedá.“

23. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným

znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ),

ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku

pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. ,

a ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu

o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ

ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. ,

, ). Tým, že najvyšší súd rozhodol vo svojich dvoch

rozhodnutiach v zásade v analogických veciach s diametrálne odlišným výsledkom a svoj

názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozsudok sp. zn.

z 29. mája 2012 v rozpore s chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa a 2 a

dohovoru.

24. Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť najvyššieho súdu v posudzovanom

prípade je ústavne neudržateľná. V súčasnosti nie je úlohou ústavného súdu určiť

(vzhľadom na princíp subsidiarity), ktorý z odlišných právnych názorov je správny, pretože

riešenie tohto problému a zjednotenie rozhodovania je v pôsobnosti všeobecných súdov.

Ústavný súd svojím rozhodnutím iba otvára cestu na riešenie problému v rámci

prebiehajúceho konania pred všeobecnými súdmi.

25. Ústavný súd na základe už uvedeného konštatuje, že rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. mája 2012 je rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska

akceptovateľné a udržateľné, a preto rozhodol, že namietaným rozsudkom bolo porušené

sťažovateľkino základné právo na súdnu ochranu podľa a 2 a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (výrok 1 tohto nálezu).

26. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie označených práv rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. mája 2012, toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol (výrok 2 tohto nálezu). Najvyšší súd

v ďalšom konaní opätovne zhodnotí svoj právny záver vo veci sp. zn.

a ústavne konformným spôsobom zdôvodní svoj prípadný odklon od záveru vysloveného vo

veci sp. zn. .

27. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľke, ktorá

bola vo veci namietaných porušení práv úspešná, vznikli trovy konania z dôvodu

jej právneho zastúpenia advokátom. Advokát vykonal dva úkony právnych služieb,

a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti 17. septembra 2012.

Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“)

je 1/6 z výpočtového základu. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2012 patrí advokátovi

odmena v sume 134,70 € (1/6 z výpočtového základu, ktorý je 763 €, t. j. 127,16 €, a režijný

paušál 7,63 €). Právnemu zástupcovi prináleží celková odmena za zastupovanie

pred ústavným súdom v sume 323,50 € (za 2 úkony v roku 2012 – 269,58 € a 20 % DPH

z uvedenej sumy 53,92 €), ktorú je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľky ( v spojení s Občianskeho súdneho

poriadku). Za stanovisko právneho zástupcu sťažovateľky zo 14. mája 2013 k vyjadreniu

predsedu najvyššieho súdu zo 7. apríla 2013 ústavný súd odmenu nepriznal, lebo toto

stanovisko neobsahovalo nové relevantné skutočnosti oproti argumentácii sťažovateľky

uvedenej v jej sťažnosti.

28. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3

výroku tohto nálezu.

29. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013